Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžp/14/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200146
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6013200146.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Občianske združenie HRON pre slobodné
rieky, Zvolenská cesta 14, 974 03 Banská Bystrica, IČO: 42 190 720 (korešpondenčná adresa: OZ Hron
pre slobodné lieky, P.O.BOX 2, 960 06 Zvolen), zast. členkou združenia: O.. D. I., nar. X.XX.XXXX,
trvalý pobyt: S. XXX, XXX XX S., proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici č. KSU BB 2012-1220-2:OŠSS

zo dňa 10. decembra 2012, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/14/2013-84 zo dňa 28. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/14/2013-84
zo dňa 28. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici zastavil konanie vo veci žaloby žalobcu proti

rozhodnutiuKrajskéhostavebnéhoúraduvBanskejBystrici,ktorýmpotvrdilvodvolacomkonaníúzemné
rozhodnutie Mesta Žiar nad Hronom o umiestnení stavby vodného diela - ,,Malá vodná elektráreň na
rieke Hron - Šášovské Podhradie", v zmysle ustanovenia § 250d ods. 3 O.s.p. a o trovách konania
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd takto rozhodol, keď
mal zo skutkového stavu za preukázané, že sa jedná o vodnú stavbu - stavbu malej vodnej elektrárne a
že v zmysle § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách, súdy nepreskúmavajú rozhodnutia

o povoleniach na vodné stavby (§ 26). Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia poukázal na skutočnosť,
že ak je vylúčený súdny prieskum rozhodnutí o povoleniach na vodné stavby (§ 26 zákona o vodách),
pričom povolenie orgánu štátnej vodnej správy sa vyžaduje na uskutočnenie vodnej stavby, je tento
pojem ,,uskutočnenie vodnej stavby" potrebné vykladať širšie a zahrnúť doňho aj územné rozhodnutie
o umiestnení stavby vydané podľa § 39, § 39a stavebného zákona.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu ako nezákonné zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Poukázal na to, že krajský súd v danom prípade vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pretože sa mylne domnieval, že môže ako dôvod zastavenia konania použiť § 73 ods. 17
písm. b/ zákona o vodách s tým, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia o povoleniach na vodné stavby
podľa § 26 vodného zákona, pretože povolenie na vodnú stavbu podľa § 26 vodného zákona vydávajú
Krajské úrady životného prostredia, odbor štátnej vodnej správy (špecializovaná štátna vodná správa),

a to podľa § 26, v súlade s § 52 vodného zákona a § 66 a nasl. stavebného zákona na stavbu ,,Malá
vodná elektráreň (MVE) na rieke Hron-Šášovské Podhradie", ktorému rozhodnutiu musí predchádzať
rozhodnutie o umiestení stavby vydané obcou.
Žalobca ďalej uviedol, že prvotným krokom pred vydaním povolenia na vodnú stavbu je právoplatné a
vykonateľné rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré sa nevykonáva podľa zákona o vodách, ale podľa
stavebného zákona a podľa správneho poriadku. V tomto konaní majú právomoc konať iné správne

orgány ako v konaniach o vydanie povolenia na vodnú stavbu (obvodné úrady životného prostredia
a krajské úrady životného prostredia), pričom prvostupňovým orgánom sú obce a druhostupňovýmorgánom krajské stavebné úrady. Nie je preto možné prijať argument krajského súdu, že ide o vodnú
stavbu, nakoľko výsledkom tohto konania je schválenie umiestnenia stavby ako takej a až na jej
základe je možné rozhodovať podľa § 26 v súlade s § 52 vodného zákona a § 66 a nasl. stavebného

zákona. Žalované rozhodnutie nie je rozhodnutím o povolení vodnej stavby a preto napadnutým
rozhodnutím krajský súd porušil ústavné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR.
Uviedol, že je občianskym združením založeným za účelom obnovy a ochrany životného prostredia v
regiónoch povodia rieky Hron a že má záujem alebo môže mať záujem na postupoch environmentálneho
rozhodovania a preto v konaní o umiestnení stavby, ktorá má vplyv na životné prostredie, je oprávneným

účastníkom konania o umiestnení stavby MVE. Poukázal tiež na to, že v žalobe sú jasne vymedzené
žalobné body, na základe ktorých vidí žalobca nezákonnosť v procesnom postupe správneho orgánu,
najmä v porušení základných zásad správneho konania a preto nemohol krajský súd konanie vo veci
zastaviť s poukazom na § 73 ods. 17 písm. b/ zákona o vodách. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na
to, že v oblasti životného prostredia a výstavby MVE sa už niekoľkokrát rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici podrobili súdnemu prieskumu rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/106/2009, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie krajského súdu 23S/8/2009 zo dňa 13. mája 2009, kde odvolací súd poukázal na
skutočnosti dôležité vo veciach ústavnej ochrany práva na životné prostredie a práva na súdnu ochranu.
Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že krajský súd odignoroval existenciu zákona č. 24/2006 Z. z.
o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov, či Rámcovú smernicu o

vodách,čímdochádzakporušovaniunielenÚstavySR,alenajmäprávaEurópskejúnienedodržiavaním
a nesprávnym uplatnením právnych predpisov a nariadení a zákonov Európskeho spoločenstva.

Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici sa písomne svojim podaním zo dňa 14. decembra 2012
vyjadril ku odvolaniu žalobcu, poukázal na to, že žaloba žalobcu je podaná oneskorene, že napadnuté

rozhodnutie je správnym rozhodnutím konajúceho krajského súdu a žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie krajského súdu je potrebné z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov :
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, alebo zrušujú práva, alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že žalobca o.i. namietal skutočnosť, že nesúhlasil so spôsobom,
akým sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkami, namietal protiústavnosť rozhodnutia krajského
súdu nesúhlasiac s jeho dôvodmi, poukazujúc na viaceré skutočnosti, že rozhodnutie krajského súdu je

neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava") vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí
obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu
pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či
sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky
súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argumentsťažovateľajesúdpovinnýdaťpodrobnúodpoveď.Splneniepovinnostiodôvodniťrozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad." (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro

Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry
ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na
spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo
veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či

sp. zn. II. ÚS 537/2010- www.concourt.sk.
Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmal komplexne
žalovaného námietky, je potom jeho rozhodnutie predčasné, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní

sa s príslušnými námietkami a argumentáciou žalovaného znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní v zmysle požiadavky ústavného práva na spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 73 ods.17 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách, súdy nepreskúmavajú rozhodnutia o
povoleniach na vodné stavby (§ 26 ).
Podľa § 26 ods. 1 zákona o vodách, povolenie orgánu štátnej vodnej správy sa vyžaduje na

uskutočnenie, zmenu alebo na odstránenie vodnej stavby.
Krajský súd bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia vyslovil právny záver, ,,že vzhľadom na zistený
skutkový stav, citované zákonné ustanovenia, ako aj to, že sa jedná o vodnú stavbu, nemôže krajský
súd preskúmať napadnuté rozhodnutie a preto podľa § 250 d/ ods. 3 O.s.p. konanie zastavil".
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že sa oboznámil s uznesením krajského súdu, avšak

s jeho závermi sa nestotožnil. Z napadnutého uznesenia sp. zn. 23S/14/2013 nie je zrejmé, či sa
krajský súd zaoberal teleologickým výkladom (e rationie legis) príslušných ustanovení vodného zákona
a to § 73 ods. 17 písm. b/ ako i § 26 ods.1 vodného zákona č. 364/2004 Z. z., v predmetnej právnej
veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci zároveň poukazuje na rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/2007 a III. ÚS 274/2007, podľa ktorých pri

výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich
doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel
zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme,

že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,
o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je zo strany krajského súdu náležité a dôvodné,
keď vzhľadom na skutkový stav danej veci zistený správnym orgánom neuviedol žiadne skutočnosti, pre
ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie o umiestnení stavby, teda územné rozhodnutie Mesta Žiar nadHronom o umiestnení stavby ,,Malá vodná elektráreň na rieke Hron - Šášovské Podhradie", vylúčené
zo súdneho prieskumu.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade zistil, že krajský súd nechal bez povšimnutia i také
argumenty žalobcu, ktorými i poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sžp/106/2009 zo dňa 22. júna 2010, v ktorom vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky právny
názor,že,,stavebnépovolenienarealizáciuvodnejstavby-stavbyMVE,nielenžesvojoupodstatouvždy
zasahuje do ústavného práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie ale aj svojim bezprostredným

umiestnením a z toho vyplývajúcim dopadom na vodný ekosystém zasahuje do veľmi významnej zložky
životného prostredia".
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie a toto právo je vzhľadom k
systematike ústavy zaradené do jej Druhej hlavy označenej ako Základné práva a slobody. Až potom,
čo by sa krajský súd vysporiadal riadne s vplyvom základného pravidla na rozsah súdneho prieskumu

v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, mohol by vysloviť presvedčivým spôsobom svoj záver o možnosti alebo
o zákaze súdneho prieskumu. Nakoľko tak nevykonal, jeho rozsudok je zaťažený vadou nezákonnosti,
ktorá sama o sebe je dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku odvolacím súdom (§ 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p.).
Už v rozsudku 3Sžp/1/2008 zo 4. decembra 2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver

charakterizujúci vzťah životného prostredia a súkromného záujmu pri nakladaní s rôznymi ľudskými
benefíciami: „Podľa cit. § 17 ods. 1 zák. č. 17/1992 Zb. je každý povinný, predovšetkým opatreniami
priamo pri zdroji, predchádzať znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia a minimalizovať
nepriaznivé dôsledky svojej činnosti na životné prostredie. Zákonodarca takto na jednej strane vymedzil
povinnosť jednotlivca formulovanú ako generálnu prevenciu („a priori") v zmysle ústavného čl. 44 ods. 2

a 3 a čl. 20 ods. 3 posledná veta (verejný záujem na ochrane životného prostredia prevyšuje súkromný
záujem založený na výhodách dosahovaných pri nakladaní s predmetom vlastníckeho práva) a súčasne
ako generálny prostriedok nápravy („a posteriori") proti zhoršovaniu úrovne životného prostredia bez
ohľadu na jeho vnútorný postoj k následkom k svojmu správaniu, a na strane druhej nestanovil
podmienky,ktorébysprávaniejednotlivcakživotnémuprostrediuospravedlňovalivovzťahuksamotným

negatívnym následkom. Týmto spôsobom slovenský právny poriadok založil objektívnu zodpovednosť
jednotlivca za priaznivý stav životného prostredia bez pripustenia liberačných dôvodov."
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť vzhľadom na uvedené skutočnosti,
že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky v
zmysle príslušnej právnej úpravy uplatňuje, preskúmava potom predovšetkým zákonnosť napadnutého

rozhodnutiasprávnehoorgánukrajskýsúd,akosúdprvéhostupňa.ÚlohouNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie
nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa.
V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.