Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/20/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200330
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200330.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. S. K. T. - O., so sídlom E.
XXX/X, K., X. M. E. K., bytom C. XX, E., S. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom,
advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave,
ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č.
14936-2/2014-BA zo dňa 7. januára 2014 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vovzťahukžalobcoviv2.rade zrušuje rozhodnutiežalovanejč.14936-2/2014-BAzodňa7.januára
2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 90673-1/2013-KEM zo dňa 9.
septembra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania vo výške 475,69 predstavujúce trovy

právneho zastúpenia, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
právnemu zástupcovi žalobcu v 2. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 07.01.2014 žalovaná rozhodujúc podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a 2.
rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.
90673-1/2013-KEM zo dňa 09.09.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona
rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán
príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
od 01.07.2011 do 31.01.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Konštatovala, že proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v
1. rade odvolanie v zákonom ustanovenej lehote, v ktorom namietal, že prvostupňový správny orgán
nedostatočne zistil skutkový a právny stav veci, nevysporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval bod 11, 15 a 17, čl.11 bod 3 písm. a/ a čl. 13 bod 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, definíciu pojmu „činnosť ako
zamestnanec“ podľa vyššie citovaného nariadenia, podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka práce a zákona

č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Ďalej namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
je nezákonné, pretože nebolo vydané v lehote určenej podľa ust. § 210 ods. 2 zákona. Zdôraznil,
že jedným zo základných princípov Európskej únie je právo občanov na voľný pohyb. Pre oblasť
sociálnehozabezpečeniaztohovyplývapovinnosťčlenskýchštátovzaobchádzaťsmigrujúcimiobčanmi
Európskej únie rovnako ako s vlastnými štátnymi príslušníkmi tak, aby nebola obmedzená ich možnosť

pracovať v jednotlivých členských štátoch. Za týmto účelom vytvorila Európska únia vlastné predpisy
- koordinačné nariadenia. Koordinácia sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných
princípoch, z ktorých najzákladnejším je princíp rovnakého zaobchádzania, pričom sa zakazuje
akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva. Rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu považuje za nezákonné, pretože tento princíp porušuje a javí sa ako diskriminačný postup
žalovanej voči zamestnancom - občanom S. republiky. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné

z dôvodu, že správny orgán rozhodol o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca od roku 2011 na
základe kontroly v roku 2013. Namietal, že Sociálna poisťovňa nemá kompetencie na vykonávanie
kontroly výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov a že túto kompetenciu má iba Inšpektorát práce,
ktorý po vykonaní kontroly nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia a nedostatky. Ďalej uviedol, že druh
práce zamestnanca je reklamný a marketingový poradca a hlavnou náplňou je distribúcia reklamných

letákov na území Slovenskej republiky. Pri kontrole boli predložené všetky doklady, ktoré preukazujú
výkon závislej práce pre zamestnávateľa (pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky, evidencia
dochádzky). Zo zúčtovanej mzdy zamestnanca boli riadne odvedené odvody na sociálne poistenie.
Namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či konštatovanie správneho orgánu o chýbajúcej
kancelárii, písomných zápisov z porád a rozpisy zadávania prác zamestnancom sú skutočnosťami, na

základe ktorých urobil záver, že zamestnanec reálne v Slovenskej republike nevykonáva závislú prácu.
Tieto argumenty považuje za právne irelevantné, pretože zo žiadneho platného právneho predpisu
nevyplýva zamestnávateľovi povinnosť mať v mieste podnikania zriadenú kanceláriu, viesť záznamy
o pracovných rokovaniach, o prideľovaní práce zamestnancom, ani zákaz spracovania personálnej
a mzdovej agendy zamestnancov externým subjektom. Za neopodstatnený považuje aj argument o

nemožnosti určenia miesta výkonu práce zamestnancov, pretože v súlade s pracovnou zmluvou je
dohodnutým miestom výkonu práce adresa miesta jeho podnikania. Ak zamestnanec vykonáva prácu
mimo miesta Slovenskej republiky, prípadne v zahraničí, nespôsobuje to zmenu ani zánik pracovného
pomeru. Poukázal aj na to, že je v Sociálnej poisťovni riadne registrovaný ako zamestnávateľ s
prideleným identifikačným číslom a zamestnáva množstvo zamestnancov.

Ďalej uviedla, že proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj
žalobca v 2. rade, ktorý v tomto odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobca v 1. rade. Považuje
tiež toto rozhodnutie za protizákonné.

Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k
záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala pritom ust. § 4 ods. 1, § 7 ods.
1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona.

S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia dôvodila, že žalobca v 2. rade bol vedený v

registri poistencov ako zamestnanec žalobcu v 1. rade od 01.07.2011 do 31.01.2013. Žalobca v 1.
rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp.č. OŽP-
C/2011/05939-00002 zo dňa 26.05.2011. V živnostenskom registri je zapísaný pod č. XXX-XXXXX. Vo
výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania K., E. XXX/X (do 20.05.2013 E. - A.,
S. XX). V registri zamestnávateľov je vedený od 01.06.2011.

Dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov

(ďalej len „nariadenie“) a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo
účinnosť nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 zo dňa 22.05.2012, ktorým

sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a
nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva

žiadneho členského štátu.

Citovala článok 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a dôvodila, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej
legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym

predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Citovala článok 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012, podľa ktorého osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch
podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej
činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva
viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských
štátoch, alebo

b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania
podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú
časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

Ďalej citovala článok 13 (1) písm. a/ základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa

ktorého osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských
štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti
vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná

osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Argumentovala, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia
z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa
18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004
a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
vyplýva,žeorgányainštitúciečlenskýchštátovspolupracujúvoblastibojaprotipodvodomaomylom.Na

zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti

riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v

členskom štáte.

Konštatovala, že jej bola doručená informácia S. inštitúcie sociálneho zabezpečenia T. N., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľovzamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc S. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie T. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v S. republike. V súvislosti

s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola
inštitúcia sociálneho zabezpečenia T. N. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností
na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie
určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.
Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce

oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

Uviedla, že pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie
uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v
iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určeným na
ustanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Jedným z rozhodujúcich faktorov

na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z
praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom
tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na

realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám,
zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu
sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto

podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V
judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo
usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý
osobu zamestnáva.

Uviedla,žeSúdnydvorEurópskejúnievypracovalnazákladeprípaduPlanzerLuxembourgSarlC-73/06
termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné

faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových,
sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste
bydliskanazákladedostupnýchinformáciíalebovúzkejspoluprácisinštitúciouvčlenskomštáte,kdemá

zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností
je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia
podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov,

a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

Konštatovala, že v rámci vykonanej osobnej kontroly dňa prvostupňový správny orgán zistil, že v

registrovanom sídle žalobcu v 1. rade S.) sa nenachádza kancelária, ani prevádzka žalobcu v 1. rade.
Pred prvostupňový správny orgán sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil P.. Z. B. ako splnomocnený
vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri
zisťovaní údajov o žalobcovi v 1. rade. O výsledku kontroly bol spísaný záznam č. 53400-2/2013-
KEM zo dňa 06.03.2013. Kontrolou bolo zistené, že skutočná adresa žalobcu v 1. rade je virtuálnou

adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby
P.. Z. B. sa vykonávajú na adrese L. XXX, K. (hotel Q.). Na tejto adrese sa nachádza kancelária P..
Z. B.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa
uchovávajú na tejto adrese. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvnýchpartnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v S. republike. Práce
sú prideľované ústnou formou, t.j. že žalobca v 1. rade osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí
im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu

zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu v 1. rade práca je
viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná.

Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostíkonštatovala,žezvýsledkovkontrolyvyplýva,žesídložalobcu
v 1. rade uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritériá registrovaného sídla

spoločnosti. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu v 2.
rade sa od 01.07.2011 do 31.01.2013 vzťahuje slovenská legislatíva. Na základe uvedených skutočností
dospela k záveru, že žalobcovi v 2. rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v období od 01.07.2011 do
31.01.2013 nevzniklo.

Ďalej uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. ustanovení
zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je
nedávkové konane, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej

zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné
za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými
a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa zákona povinnosť, aby
o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež zákon jej neukladá

povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Týmto postupom neboli dotknuté práva žalobcov navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového
stavu veci mali žalobcovia možnosť uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a

vyjadrení predložených žalobcami v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia, prvostupňový správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, mal možnosť podľa § 217
ods. 1 zákona napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade
s platnými právnymi predpismi.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania,
ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému
zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom
dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti,

z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za
dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať
ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej

a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších
požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na
princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti
právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah
rozhodnutí bolo v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo

k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a
objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a
právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp
konania a v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať
každouvecou,vybaviťjuvčasabezzbytočnýchprieťahov),spoluúčastiatransparentnosti.Tietoprincípy

neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietal, že vydaním rozhodnutia žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania,
rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutíuvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym
orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou v
podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla

jehoodvolaniezdôvodovaskutočností,ktorémubolipoprvýkrátoznámenéažžalovanouvnapadnutom
rozhodnutí . Tým bolo jemu a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na podklade
nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti, ktoré v

konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy
vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8 Sžo 12/2009).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (T.) o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších

vybranýchzamestnávateľovnepodliehajúslovenskýmprávnympredpisomaotom,ževprípadepodania
odvolania z jeho strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich
organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už
vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci
a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom

bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších
zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na
skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom

poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky
zamestnanca v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.03.2013), ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v tomto
prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého
úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní od
začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o
60 dní, čo sa však nestalo.

Namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia

žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnával okrem
zamestnancov - občanov S. republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej
legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol
vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k

iným zamestnancom,. najmä občanom S. republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho
zamestnancom. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí
aj to, že príslušným poľský orgán sociálneho zabezpečenia (T.), vydal rozhodnutie, ktorým predbežne
deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod

3 základného nariadenia. V tomto žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutím tiež poprela právny názor
poľského úradu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala
práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (T.).

Považoval za nepreskúmateľné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu,
že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne

rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola
vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet
žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebonedostatky. Správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať
ako podklady pre svoje rozhodnutie . Žalobca v 1. rade v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala
organizačná zložka žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a

evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej
práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky . Poukázal aj na
skutočnosť že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené
žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania
v Slovenskej republike.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky uplatniteľnej
legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, z ktorej žalobca cituje:
„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného

procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“.
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“.

„Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy“.
„Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované

sídlo alebo miesto podnikania:
-miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,
-dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
-počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
-miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

-sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,
-miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
-miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a
vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v
ktorom podnik podniká,

-miesto náboru zamestnancov.

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodil, že je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa

na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Žiadal napadnuté rozhodnutie žalovanej
v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie
konanie.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 28.03.2014, v ktorom poukázala na tie isté

dôvody, t.j. skutkové a právne okolnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 21.01.2015 predniesol návrh na pristúpenie žalobcu v
2. rade do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p. a zároveň predložil súdu plnomocenstvo

tohto účastníka konania na zastupovanie pred súdom.

Súd uznesením zo dňa 05.02.2015 pripustil vstup žalobcu v 2. rade do konania na strane žalobcu podľa
§ 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako ajfyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a

povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem

všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré
napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením

priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník
správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z vyššie citovaného ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že tá fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaným
hmotnoprávne, a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej
legitimácie znamená, že ak táto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych práva, súd žalobu
zamietne.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup,
sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí správnych orgánov netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou,
že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa
názoru súdu nemajú vplyv na ich zákonnosť. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a

postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z
tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1.
rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné . Je nesporné, že žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ platil

povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná
vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej
odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo

b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu .

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 zúčtovaná na účet

Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna
poisťovňapovinnávrátiťsapoužijenazápočetpohľadávkySociálnejpoisťovnevočifyzickejosobealebo
právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona je súd toho názoru, že rozhodnutiami žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu nemohol byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1. rade je zrejme, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky
alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne
vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať
v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto
námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona v ustanoveniach § 172 až 255.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkovéhosporeniavrozsahuupravenomtýmtozákonomSociálnapoisťovňa.Podľaods.3konanie

vo veciach podľa odseku 1 je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),
b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických

osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne. Podľa odseku 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých

pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať
v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch . V rámci

dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu.
Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a
šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní
nerozhodla.Pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v spojení s vykonávacím

nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa ustanovuje
postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len vykonávacie nariadenie) a určovaní uplatniteľnej
legislatívy je podľa čl. 1 základného nariadenia príslušnou inštitúciou nepochybne žalovaná. Podľa čl.
1 písm. m/ základného nariadenia „príslušný orgán“ znamená v súvislosti s každým členským štátom
ministra, ministrov alebo iné obdobné orgány zodpovedné za systémy sociálneho zabezpečenia na

celom území alebo časti územia daného členského štátu. Podľa písm. p/ „inštitúcia“ znamená v súvislosti
s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo
niektorých právnych predpisov.

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd
považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden
celok. Podľa § 218 ods.1 zákona o sociálnom poistení odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218

ods.1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne
sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí

obsahovať predpísané náležitosti. Podľa odseku 2 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým
účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci
s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o
povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie,

organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa odseku 4 v odôvodnení rozhodnutia
organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe
rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami § 209 zákona. Zároveň v odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, ktoré skutočnosti
boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a
pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.
1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva neboli porušené a
preto žalobu žalobcu v 1.rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

správneho rámu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná
včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobca v 2. rade sa stal účastníkom

súdneho konania až na základe právoplatného uznesenia súdu zo dňa 05.02.2015, ktorým pripustil jeho
vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu.

Z obsahu administratívneho spisu žalovanej súd podľa doručenky pripojenej k preskúmavanému
rozhodnutiu zistil, že žalobca v 2. rade si rozhodnutie neprevzal osobne, bolo prevzaté jeho sestrou.

Pretože rozhodnutie adresované žalobcovi v 2. rade bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, súd
považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť toto rozhodnutie doručovať
žalobcovi v 2. rade, ktorý sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia dozvedel
a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalobu žalobcu v 2. rade za podanú včas.Podľa § 212 ods. 1 zákona, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak
tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. Podľa odseku 3

rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou
ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú
rozhodnutia

a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,

b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,
c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a
penále,
d) o prerušení konania,
e) o zastavení konania.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných
rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že
písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný,
doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát
nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň

doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom po zistení,
ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť
uplatniteľnúlegislatívumajúzaúlohuzabezpečiť,abysanazamestnancaasamostatnezárobkovočinnú

osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp.
aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné
nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v
dvoch alebo viacerých členských štátov. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovou činná osoba v

odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť
akozamestnanecalebo,akvykonávatakútočinnosťvdvochaleboviacerýchčlenskýchštátochprávnym
predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia .

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na

žiadosť príslušnej S. inštitúcie sociálneho zabezpečenia (.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za
účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území
Slovenskej republiky, pretože v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských
samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch
cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mímov hraníc S. republiky ale

vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie T. z podnikateľskej činností, ktoré vykonávajú
v S. republike. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že k záveru o tom, že žalobcovi
v 2.rade nevzniklo od 1.7.2011 do 31.1.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dospeli správne orgány na
základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou Košice dňa 6.3.2013.

Zo záznamu z pracovného stretnutia zo dňa 6.3.2013 za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu
v 1. rade P. vyplýva, že skutočná adresa žalobcu v 1. rade S. je virtuálnou adresou. Žalobca v 1. rade
spoločné pracovné stretnutia so splnomocneným zástupcom realizuje na adrese L.), kde sa nachádza
kanceláriasplnomocnenéhozástupcu.Zápisyzpracovnýchstretnutísanevykonávajú.Účtovnédoklady,

pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sú uchovávané na adrese
splnomocnenca.Ztejtoadresysavykonávajúajfinančnétransakcie.Žalobcav1.raderiadispoločnosťz
adresy trvalého bydliska v S. republike. Práce prideľuje zamestnancom ústnou formou podľa požiadavky
zadávateľa. Skutočné miesto výkonu práce zamestnancov nie je možné určiť, pretože výkon práce je
viazaný na objednávku zadávateľa, ktorá nie je plánovaná.

Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1.rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmouatď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá.

Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba, ktorá

zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v

súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované
sídlo alebo miesto podnikania, nebol v dostatočnom rozsahu preukázaný. Z výsledkov kontroly nie je
zrejmé, kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto náboru zamestnancov a pod. Taktiež

nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcu v
2. rade ako zamestnanca.

Z doteraz vykonaného dokazovania , ktoré je podľa názoru súdu nedostatočné preto, aby bol vyslovený
objektívny záver, že žalobca v 2. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca

nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak, ako ho
prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením

§ 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladala povinnosti správnemu orgánu v
odôvodnení rozhodnutia uviesť , ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami
bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe,
ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k
záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. navrhnuté
rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby
nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1.rade a rovnako vykonať dokazovanie na
objektívne preukázanie, že žalobca v 4.rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonával.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. a žalobcovi v 2. rade ako úspešnému
účastníkovi priznal náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené právnym zástupcom
žalobcu písomným zo dňa 2.9.2015 podľa § 11 ods. 4 a § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 4 úkony právnej služby -

príprava a prevzatie, spísanie a podanie žaloby (rok 2014) v hodnote jedného právneho úkonu 134,- €
a účasť na pojednávaní dňa 21.1.2015 a 29.4.2015 v hodnote 1 právneho úkonu vo výške 139,83 €,
režijný paušál 2 x po 8,04 € (rok 2014) a 2 x po 8,39 €. Trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu
celkom 475,64 €.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu

v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.