Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. júl 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžo/117/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201725
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201725.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske
združenie so sídlom v Tulčíku č. 310, IČO: 31 303 862, právne zastúpený: JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 19. júla 2013, číslo: 6279/2013-1.10 (32/2013 - rozkl.), o

odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2015, č. k. 6S/227/2013-95,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2015, č. k.
6S/227/2013-95 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením z 27. februára 2015, č. k.
6S/227/2013-95 zastavil konanie vo veci súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného zo dňa19. júla
2013, číslo: 6279/2013-1.10 (32/2013 - rozkl.) ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Odboru výkonu štátnej správy zo
dňa 23. mája 2013, č. XXXX/XXXX-X.X, ktorým povolil výnimku zo zakázaných činností uvedených

v ustanovení § 35 ods. 1, písm. a/ a f/ zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“) na usmrtenie - odstrel jedného jedinca
medveďa hnedého v poľovnom revíri U., držať ho a prepravovať. Platnosť rozhodnutia bola obmedzená
do 30. novembra 2013 a za podmienok uvedených vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia pod
bodom 1 až 8.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia poukázal na ustálený právny názor, podľa ktorého, ak rozhodnutie
orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha - medveďa hnedého podľa §
89 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol
dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Z predmetného dôvodu, keďže výnimka bola
žiadateľovi udelená do 30. novembra 2013, súd nepribral do konania žiadateľa Poľovnícke združenie
U. v Závažnej Porube, pretože v čase vydania rozhodnutia súdu o žalobe stratilo povolenie žalovaného

platnosť a jeho zrušením po tejto lehote, nebudú jeho práva a povinnosti dotknuté. Krajský súd ďalej
s poukazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2014,
č. Snj 72/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2014, sp. zn.
9Sžp/11/2013, uviedol, že neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha
medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že
odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Z

toho dôvodu správny orgán, prípadne súd, musí konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania
zastaviť. Záverom krajský súd dodal, že v čase rozhodovania čas, do ktorého bola povolená realizáciavýnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre uplynul, nastali okolnosti obdobné
zrušeniu rozhodnutia o povolení výnimky, a preto súd konanie zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol súd s prihliadnutím na ustanovenie § 250k ods. 1, § 246 ods. 1 v
spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že účastníkom
právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie krajského súdu považoval za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení

- § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ OSP (žalobcovi bola postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom),
- § 205 ods. 2 písm. d/ OSP (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) a
- § 205 ods. 2 písm. f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci).

V podanom odvolaní v prvom rade poukázal na jeho postavenie v správnom konaní a v tejto súvislosti
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 8. marca 2011, sp zn. C-240/09, ktorý sa týkal výkladu
článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a
jeho prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho

spoločenstva rozhodnutím Rady zo 17. februára 2005, č. 2005/370/ES (ďalej len „Aarhuský dohovor“).
V tejto súvislosti ďalej uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalších konaniach rozhodol v
otázkach žalôb žalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v konaniach podľa zákona o ochrane prírody
tak, že jeho žalobám vyhovel a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o
žalobách žalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali.

Ďalej uviedol, že krajský súd založil svoje rozhodnutie o zastavení konania o žalobe žalobcu odkazom
na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2014, č. Snj 72/2013,
obsah ktorého nepovažuje za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva žalobcu na účinnú účasť
v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu

bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko.

Žalobca tvrdí, že uvedeným rozhodnutím boli porušené jeho ústavné práva uvedené v čl. 44 ods. 1, čl.
46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva uvedené v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

S poukazom na ustanovenia § 248 OSP, § 250d ods. 3 OSP, § 250i ods. 1 OSP uviedol, že citované
zákonné ustanovenia jednoznačne svedčia v prospech záveru, že pokiaľ krajský súd zastavil konanie
beztoho,abynatoexistovalzákonom§248OSPpredvídanýdôvod,odňaltýmžalobcovimožnosťkonať
pred súdom. Konanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína na žiadosť žiadateľa tak ako aj v

predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov
v § 35 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z.. Žalobcovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť na udelenie výnimky späť. Žalobca v
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2013,
sp. zn. 1Sžp/6/2013 a z 13. mája 2014, sp. zn. 1Sžp/13/2013. Postup krajského súdu podľa žalobcu v

skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách žalobcu,
by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany
prírody.

Záverom žalobca vyjadril presvedčenie, že tak článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako aj články 46

ods. 1, 2 a 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (zmyslom účasti žalobcu v konaniach pred správnymi
orgánmi a súdmi je realizovať právo verejnosti na zdravé životné prostredie) nezaručujú žalobcovi
abstraktné, imaginárne a formálne práva, ale práva skutočné, o ktorých žalobca oprávnene predpokladá,že ich výkon povedie k efektu, ktorý s využitím týchto práv oprávnene spája, teda dosiahnutie zákonných
rozhodnutí v oblasti ochrany prírody a životného prostredia vôbec.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP)
upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v

správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 492 ods. 2 zákona

č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté uznesenie ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta
prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 2 SSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP, § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

Podľa § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi

v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250i ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z., orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona

zastaví, ak dôvod na konanie odpadol;

Podľa § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z., rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca
platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané;

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo uznesenie krajského súdu, ktorým súd
prvého stupňa zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 19. júla
2013, číslo: XXXX/XXXX-X.XX (32/2013 - rozkl.).

Žalovaný predmetným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Odboru výkonu štátnej správy zo dňa 23. mája
2013, č. XXXX/XXXX-X.X,

Prvostupňový správny orgán (Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Odbor výkonu
štátnej správy) ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z. z.

o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 65
ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z. na základe žiadosti Poľovníckeho združenia U., doručenej
prvostupňovému správnemu orgánu dňa 31.12.2012, v súlade s § 40 ods. 2 a 3 písm. c/ zákona č.
543/2002 Z. z. a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov menovaným rozhodnutím z 23. mája 2013 povolil výnimku zo zákazov ustanovených v §

35 ods. 1 písm. a/ a f/ zákona č. 543/2002 Z. z. Výnimkou sa žiadateľovi povolilo usmrtiť - odstreliť
jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri poludnica a to od 1. júna 2013 do 30. novembra
2013 postriežkou na lokalitách L., v k. ú. S. U. alebo F. v k. ú. S. U., držať ho a prepravovať. Zároveňprvostupňovýsprávnyorgánvrozhodnutístanovilpodrobnejšiepodmienkyvzmysle§82ods.12zákona
č. 543/2002 Z. z. (ďalšie body 2 - 8).

Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je
skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné. Správny súd
musí preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím skúmať ex offo. Najvyšší súd má
za to, že žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o povolení
výnimky podľa § 40 ods. 2 a ods. 3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z., keďže v danom prípade, v

priebehu súdneho konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a žalobcova účasť v tomto štádiu
konania nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácia jeho práv bola teda výlučne formálneho
charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť výhodnejší resp. priaznivejší výsledok. V tejto súvislosti
Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že konanie začalo na žiadosť žiadateľa, ktorý však nepožiadal
o predĺženie výnimky v zmysle § 89 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z.

Najvyšší súd vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho súdu zo 4. júna 2014, č. Snj 72/2013,
uverejneného webovej stránke http://www.nsud.sk/data/files/875_stanovisko-snj-72-2013.pdf a aj
napriek argumentácii žalobcu zastáva názor, že uplynutie platnosti časovo limitovaného rozhodnutia
má za následok, že odpadol predmet konania. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť
konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Za daných okolností „odpadnutím

dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti
rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku
uplynutia času, na ktorý bolo vydané. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o vydaní súhlasu
na odstrel jedného jedinca medveďa hnedého, ktorým bola povolená výnimka podľa § 40 ods. 2 a ods.
3, písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. stratilo platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané, odpadol

dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody potom nemá
predmetkonania,lebotakýmtopredmetomkonanianiejepovolenienaodstreljednéhojedincamedveďa
hnedého. Ak zanikla platnosť rozhodnutia, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania.
Uplynutie času, na ktorý bolo vydané rozhodnutie, teda spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že prípadné zrušenie rozhodnutia žalovaného v danom prípade by
nepredstavovalo pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo
by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj
správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou
hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane

nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania
o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné
rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá
je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.

PokiaľžalobcapoukazovalnazáveryplynúcezrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz24.
septembra 2013, č. k. 1Sžp/6/2013 a z 13. mája 2014, č. k. 1Sžp/13/2013, najvyšší súd k tomu dodáva,
že uvedené rozhodnutia boli prijaté ešte pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k zjednoteniu výkladu § 82 ods. 9 písm. a/ a § 89 ods. 3 písm.
b/ zákona č. 543/2002 Z. z. o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha

na priebeh súdneho konania (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
24. júna 2014, Snj 72/2013), a preto najvyšší súd nemal dôvod sa týmito rozhodnutiami podrobnejšie
zaoberať.

Najvyšší súd z týchto dôvodov stotožniac sa pritom s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení
s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože
žalobca nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania nepatrí zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.