Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. august 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/48/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200562
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcov: 1/ Piotr Seweryn Zieliňski - GreenAdvice, so sídlom Karpatská 754/7, 089 01 Svidník, IČO: 46
216 693, 2/ L., bytom V. Poľská republika, 3/ J., bytom B. Poľská republika, všetci zast.: JUDr. Dušanom
Remetom, advokát so sídlom advokátskej kancelárie Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo dňa 17. apríla 2015 č.k. 2S/38/2014-38, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. apríla 2015 č.k.
2S/38/2014-38 v časti zamietnutia žalôb žalobcu v 1. rade potvrdzuje.

Odvolania žalobcov v 2. rade a 3. rade odmieta.

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

V časti zrušenia rozhodnutí žalovanej a vrátenia vecí na ďalšie konanie vo vzťahu k žalobcom v 2. rade
a 3. rade rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. apríla 2015 č. k. 2S/38/2014-38 mení tak,
že konanie zastavuje.

Žalobcom v 2. rade a 3. rade náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 14956-2/2014-BA z 18.02.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 1"- č.l. 5) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.")
v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice
č. 90703-1/2013-KEM z 09.09.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie", resp. „prvostupňový orgán")a administratívne odvolanie žalobcu v 1. rade
a žalobcu v 2. rade zamietla.

2. Rozhodnutím č. 14992-2/2014-BA z 11.02.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 2"- č.l. 5, napadnuté rozhodnutie č. 1 a napadnuté rozhodnutie č. 2 ďalej na účely rozsudku aj
„napadnuté rozhodnutia") žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003Z.z. v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Košice č. 90791 - 1/2013 - KEM z 06.09.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia a administratívne
odvolanie žalobcu v 1. rade a žalobcu v 3. rade zamietla.

3. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), §14 ods.
1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v napadnutých rozhodnutiach
konštatovala, že žalobca v 2. rade bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec žalobcu
v 1. rade od 01.08.2012 a žalobca v 3. rade od 01.04.2012 do 31.05.2013. Žalobca je zapísaný v registri

zamestnávateľov vedeného prvostupňovým orgánom od 01.06.2011.

4. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,
ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov

sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.
Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely
rozsudku len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len
„vykonávacie nariadenie"), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.

5. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s

charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,
ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

6. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho

zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS"),
že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských
samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.
V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u

zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly", resp. všeobecne „kontrola") so zameraním na
splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

7. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo
výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa
nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcov v 2. rade a 3. rade ako zamestnancov.

8. V napadnutom rozhodnutí č. 1 žalovaná konštatovala, že vystavila pre žalobcu v 2. rade formulár

PD A 1 s platnosťou od 01.08.2011 do 31.12.2012, tj. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia vzal prvostupňový orgán túto skutočnosť do úvahy,
rovnako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára, t.j.

31.12.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia
a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade, a preto žalovaná dospela v napadnutých
rozhodnutiach k záveru, že tam uvedené povinné formy poistenia podľa slovenskej legislatívy žalobcovi
v 2. rade zanikli 31.12.2012.

9.Vnapadnutomrozhodnutíč.2žalovanákonštatovala,žekontrolouzameranounaprevereniereálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe
relevantných skutočností, že na žalobcu v 3. rade sa v období od 01.04.2012 do 31.05.2013 vzťahuje
slovenská legislatíva, a preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že mu povinnénemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti v období
01.04.2012 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.
II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)
10. Proti rozhodnutiam žalovanej podal žalobca na Krajský súd v Prešove žaloby zo 07.04.2014.
Najmä brojil proti nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a porušeniu zásady

dvojinštančnosti konania. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mal za to, že kontrola
vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola
vykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej resp. jej pobočky nepatrí kontrola výkonu
práce a pracovnoprávnych vzťahov.

11. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely
rozsudku len „príručka"), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k
právnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území
nachádza registrované sídlo podnikania.

12. Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo
svojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj
vykonávacieho nariadenia.

B)
13. Uznesením Krajského súdu v Prešove z 02.12.2014 č.k. 2S/38/2014-23 krajský súd podľa § 250
ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.")
pribral do konania zamestnanca žalobcu -L.. Uznesením Krajského súdu v Prešove z 02.12.2014 č. k.
2S/39/2014-21 krajský súd podľa § 250 ods. 1 O.s.p. pribral do konania zamestnanca žalobcu - J.

14. Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
2S/38/2014-30 z 11.03.2015, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup L. do konania na strane

žalobcu (žalobca v 2. rade).
Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
2S/39/2014-28 z 11.03.2015, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup J. do konania na strane
žalobcu (žalobca v 3. rade).

15. Uznesením Krajského súdu v Prešove z 17.04.2015 boli podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. veci vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 2S/38/2014 a
2S/39/2014 spojené s tým, že sa budú spoločne prejednávať pod sp.zn. 2S/38/2014.

16. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia a po vykonanom

pojednávaní žaloby žalobcu v 1. rade pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, vo vzťahu k žalobcovi
v 2. rade napadnuté rozhodnutie č. 1 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. písm. c)
a d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade napadnuté
rozhodnutie č. 2 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. písm. c) a d) O.s.p. zrušil a vec
vrátil žalovanej na ďalšie konanie, žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a žalobcom v 2.

a 3. rade ich náhradu priznal.

17. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia O.s.p, ktoré za žalobcu definujú fyzickú alebo
právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne
vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich

právach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne,
to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu
osobu. Žalobca v 1. rade okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdížiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané
procesné lehoty, avšak aj podľa názoru krajského súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti

a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z
tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

18. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení

subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca
v 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že zák.
č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,
ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať
poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou

alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo
jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do
desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a
2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné,
ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči

fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.
Napadnutými rozhodnutiami vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry
žalobcu v 1. rade.

19.Zobsahužalôbjepodľanázorukrajskéhosúduevidentné,žežalobcav1.radenamietainéporušenie

svojich subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnancov.

20. Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná
ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo
vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

21. Ani námietka žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania nie je
podľa názoru krajského súdu dôvodná, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je

nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené
pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové
a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne
odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov v ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

22. K ostatným námietkam žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení
žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v

1. rade v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho
predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu v 1.
rade boli porušené.

23. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné, a

pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby zamietol.

24. Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade krajský súd v prvom rade skúmal, či boli žaloby podané včas.
Krajský súd mal za to, že rozhodnutia žalovanej neboli aj napriek povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3
písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. doručené žalobcom v 2. a 3. rade do vlastných rúk. Doručené boli dcére

žalobcu v 2. rade L. dňa 03.03.2013, a manželke žalobcu v 3. rade J. dňa 04.03.2013.

25. Zároveň podľa názoru krajského súdu z podaní právneho zástupcu žalobcov v 2. a 3. rade (návrh na
vstup ďalšieho účastníka do konania) vyplýva, že žalobcovia v 2. a 3. rade sa domáhajú preskúmaniazákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia ich subjektívnych práv. Ak teda rozhodnutia
žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inými osobami ako adresátmi, teda žalobcami v 2.
a 3. rade a žalobcovia sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov

podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval krajský súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal
žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2. a 3. rade a žaloby žalobcov
v 2. a 3. rade považoval za včas podané.

26. Krajský súd nepovažoval záver prvostupňového správneho orgánu, že nebolo preukázané, že

žalobcovia v 2. a 3. rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky,
preto nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia,
s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, za dostatočne preukázaný. Krajský súd mal za to, že napadnuté
rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z
odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade
reálne činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky nevykonávali. Správne orgány sa dôsledne

nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili,
ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti
telefonicky, riadiť svoju činnosť externe.

27.Podľakrajskéhosúduzčl.11ods.3a13ods.1a3základnéhonariadeniatedajednoznačnevyplýva,

že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú
legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným
nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo
vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto
podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli W., ani skutočnosti

súvisiacesotázkoukdebolauzatvorenáväčšinazmlúvsklientmi,smiestomkdebolivykonávanéhlavné
finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie
skúmané neboli. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho
výkonu činností žalobcov v 2. a 3. rade ako zamestnancov.

28. Krajský súd mal za to, že doteraz vykonané dokazovanie je s poukazom na ustanovenia § 195 a 196
zák. č. 461/2003 Z.z. však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2. a 3. rade
na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný
a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,

sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zák.
č. 461/2003 Z.z. bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na
základe ktorých rozhodovala.

29. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v 2.
a 3. rade zrušil napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho
orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

III.

Odvolania žalobcov a žalovanej/stanoviská

A)
30. Vo včas podanom odvolaní z 29.05.2015 (č.l. 47) proti rozsudku krajského súdu žalobca v 1. rade
prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol výrok o zamietnutí žalôb a nepriznaní mu trov

konania a uviedol v zmysle § 205 O.s.p. ako odvolacie dôvody:
- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205
ods. 2 písm. d) O.s.p.] a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.].

31. Žalobcovi v 2. a 3. rade v odvolaní napadli len výrok týkajúci sa im priznanej náhrady trov konania,
s ktorého výškou nesúhlasia.32. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu v 1. rade:
- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu, najmä porušenie práva na spravodlivý
proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy

na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca
namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých
podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,
- žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti
konania, žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli

predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,
predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.
Týmto postupom bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu
verejnej správy,
- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie
žalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,

- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu
neobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,
z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa
dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,
žalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,

- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné
výkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva
činnosť,
- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,

-záveryprijatékonajúcimsúdomvovzťahukdôvodnostižalobyžalobcuv2.a3.radeakozamestnancov
o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nedostatku dôvodov sa bez pochyby týkajú aj žalobcu v
1. rade ako zamestnávateľa.

33. Žalobcovia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobám žalobcu v 1. rade vyhovie a prisúdi každému žalobcovi náhradu trov prvostupňového aj
odvolacieho konania.

34. Vo včas podanom odvolaní z 21.05.2015 (č.l. 50) napadla rozsudok krajského súdu žalovaná, a to
vo vzťahu k žalobám žalobcu v 2. a 3. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205

ods. 2 písm. f) O.s.p.].

35. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:
- napadnuté rozhodnutia boli podľa žalovanej vydané na základe dostatočne zisteného skutkového
stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, výrok je dostatočne určitý a preukázaný,

pred vydaním napadnutých aj prvostupňových rozhodnutí bola vykonaná kontrola na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, pričom bolo
zistené, že kancelária ani prevádzka zamestnávateľa sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri
nenachádzala,
- žalovaná zastáva názor, že aj za predpokladu, že by zamestnanci vykonávali činnosť mimo

registrovaného sídla žalobcu v 1. rade je nevyhnutné, aby boli splnené určité podmienky, v rámci
skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a
správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a
pod.,
- žalovaná zdôraznila, že pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla žalovaná

nepostupuje podľa slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade so záväznými nariadeniami
EÚ a z praktickej príručky, rovnako vychádzala z termínov, na základe ktorých je možné určiť
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe
prípadu Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06,
- hoci boli žalobcovia v 2. a 3. rade vyradení zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike,

stále podliehajú poľskej legislatíve, a preto nie je možné hovoriť o ich diskriminácii,
- pri vydávaní napadnutých rozhodnutí žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne vo
vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami EÚ,- žalovaná sa nestotožnila s výkladom ustanovenia § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
vykonaným krajským súdom a má za to, že toto ustanovenie nie je možné použiť v správnom súdnom
konaní, vstúpenie žalobcov v 2. a 3. rade do konania na strane žalobcov má slúžiť len ako prostriedok

na odstránenie nedostatku vecnej legitimácie, ak sa žalobcovia v 2. a 3. rade cítili byť dotknutí na svojich
právach vydaním napadnutých rozhodnutí žalovanej, boli oprávnení podať žalobu, čo neurobili.

36. Žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej

časti zmenil tak, že žalobu žalobcov v 2. a 3. rade zamieta, resp. ak nemali byť pripustení do konania,
konanie v tejto časti zastavil.

B)
37. Vo vyjadrení žalobcov (č.l. 55) z 23.06.2015 označili žalobcovia odvolanie žalovanej za nedôvodné,
žalobcovia sa stotožnili s právnym názorom prvostupňového súdu a opätovne odkázali na samotnú

žalobu, v zmysle ktorej vykonanie predmetných kontrol u žalobcu v 1 rade vzhľadom na povahu
činnosti jeho zamestnancom v žiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náležitým a objektívnym
spôsobom nepostačuje.

38. Ďalej žalobcovia vo vyjadrení uviedli nasledovné:

- záver žalovanej o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade nevykonávajú činnosť na území Slovenskej
republiky neobstojí pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu
musí bezpodmienečne vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu,
- žalobcovia nesúhlasia s tým, že rozhodnutie týkajúce sa zániku sociálneho poistenia sa nedoručuje
do vlastných rúk

- žalobcovia sa nestotožnili s argumentáciou žalovanej o tom, že § 92 ods. 1 O.s.p. nemožno použiť v
prebiehajúcom konaní vo veci správneho súdnictva.

39. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti, ktorá je napadnutá
odvolaním žalovanej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

40. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 58) z 29.06.2015 vyplýva, že žalobcovia v odvolaní neuviedli také
námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých
rozhodnutí. Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko
ku každej námietke žalobcu v 1. rade obsiahnutej v žalobe.

41. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:
- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1. rade, ale o zániku sociálneho poistenia
jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol
povinný platiť poistné, žalobca v 1. rade tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná

žalobcovi v 1. rade nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,
- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní
žiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,

- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v
súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,
- žalovaná má za to, že dôkazné bremeno leží nielen na žalovanej, ale aj na žalobcoch a túto povinnosť,
ktorá im vyplýva z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili,

- pri vydaní napadnutých rozhodnutí žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadením EÚ.

42. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa žalobcu
v 1. rade potvrdil rozsudok a v časti týkajúcej sa žalobcu v 2. a 3. rade zmenil tak, že žalobu zamietne.

IV.
Prejudiciálne konanie43. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej
únie Súdnemu dvoru bolo konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky uznesením z
28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/48/2015 prerušené.

44. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.
C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:
„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o

koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho
parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo
veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou
osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a
článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým

sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením
č. 465/2012."

V.
Právne názory odvolacieho súdu

45. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) v
intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únievyhodnotil listinné
dôkazyobsiahnutévsúdnomakoajvpriloženomadministratívnomspise,preskúmalrozsudokkrajského

postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku ďalej len „O.s.p.")
s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie žalobcu v 1. rade nie je
dôvodné, a preto výrok rozsudku krajského súdu o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade postupom podľa§

219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. Zároveň dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
v vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade je dôvodné, a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1
O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že konanie v tejto časti zastavil.

46. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä

čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)
v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správneho
orgánu.

47. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolaní proti rozsudku
krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca v 1. rade domáha preskúmania napadnutého
rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných

kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne
preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zamestnancom žalobcu v 1. rade
príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. zanikli, resp. nevznikli.

48. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním

napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1.
rade aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej
týkajúce sa zániku resp. nevzniku príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy.
Týmito otázkami sa správne zaoberal aj krajský súd.

49. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,
že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na
ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlilod logických argumentov a relevantných právnych záverov týkajúcich sa porušenia subjektívnych práv
žalobcu v 1.rade spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade.

50. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca v 1. rade svoje odvolanie oprel o
odvolacie dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia,
avšak vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojich zamestnancov (žalobcov v 2. a 3. rade).

Námietky o nezákonnosti kontroly vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania,
nepreukázaní registrovaného miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami
nie sú preto vo vzťahu k porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.

51. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.
Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie
je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.
So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby
aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím

správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak
môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.

52. Rovnako Najvyšší súd zdôraznil v iných predchádzajúcich rozhodnutiach (sp.zn. 9Sžso/117/2015,
9Sžso/166/2015), že žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym

rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri
rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym
žalobcovým právam.

53. Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na

spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej
správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania,
ako aj právo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a
právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru
o nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie

sú podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca v
1. rade žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného
poistenia zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu
ako zamestnávateľa. Žalobcovi v 1. rade nebola napadnutými rozhodnutiami zakázaná podnikateľská
činnosť, ani právo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej

republiky. Ani tieto odvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.

54. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že
žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov,
keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady

dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu
zákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie
krajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Rovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti
konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie

uvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca v 1. rade
nebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.

55. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v 1. rade si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok
Najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp. zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov

nevidí odvolací súd dôvod sa odchýliť:
„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne
hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,
pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušeniepráv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by
bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd

žiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov."
Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie
krajského súdu v časti o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade.

56. Pokiaľ ide o odvolania žalobcov v 2. a 3. rade proti trovám konania, Najvyšší súd ako súd odvolací,
dospel k záveru, že ich odvolania je potrebné odmietnuť.

57. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli podané len žalobcom a
nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len žalobcom z hľadiska

hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení zamestnancov ako pribratých
účastníkov v konaní. Pribratím účastníkov do konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu. Žalobcovia v 2. a 3. rade, aj keď ich krajský súd za žalobcov označil, žaloby
nikdy nepodali. Do konania boli pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako
na pribratých účastníkov nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa

odvolací súd rozhodol nemeniť ich označenie na pribratých účastníkov, čo však nemení ich procesné
postavenie v konaní.
Keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov
do konania, ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na
postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý najprv do

konania pribral zamestnancov žalobcu v 1. rade podľa § 250 ods. 1 O.s.p. a následne pribral tých istých
zamestnancov do konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1 O.s.p.
Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. v citovanom znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;

58. Pribratie účastníka podľa § 250 ods. 1 O.s.p. znamená, že iba v prípade zrušenia napadnutého
rozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého rozhodnutia a ujme v

jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba pribratá do konania stáva aktívne
legitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva spochybniť zákonnosť rozsudku krajského
súdu.
Nakoľko majú žalobcovia v 2. a 3. rade len postavenie pribratých účastníkov konania a nie žalobcov,
nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1

písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie zamestnancov ako neprípustné odmietnuť a bližšie
sa ním nezaoberať.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví.

59. Krajský súd mal ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutia neboli
doručené priamo adresátom - žalobcom v 2.a 3. rade, ale prevzali ich iné osoby. Krajský súd opätovne
neukladal žalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcom v 2. a 3 rade, ale považoval ich za podané

v zákonom stanovenej lehote a na ich základe rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovými
rozhodnutiami správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

60. Odvolací súd sa nestotožnil s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade.
Žalobcovia v 2. a 3. rade poverili advokáta JUDr. Dušana Remetu zastupovaním v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovanej. Na pojednávaní konanom na krajskom súde v tejto právnej veci,
ktorého sa právny zástupca žalobcov zúčastnil, netvrdili, že by im rozhodnutia žalovanej vôbec neboli
doručené (nežiadali ani, aby súd nariadil ich doručenie), resp. nespochybňovali, že by o ňom dovtedy
nemali vedomosť.61.Akoužbolouvedenévyššie,zceléhopredloženéhospisovéhomateriálunevyplýva,žebyžalobcovia
v 2. a 3. rade podali žalobu, či už sami alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek

tomu, že krajský súd ich označoval ako žalobcov v 2. a 3. rade, ide stále o pribratých účastníkov a kladné
rozhodnutie krajského súdu o ich návrhu na vstup do konania na strane žalobcov podľa § 92 ods. 1
O.s.p., bezpochyby nenahrádza absenciu ich aktivity na podanie žaloby.

62. Pokiaľ krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia aj vo vzťahu k L. a J., ktorí žaloby na

preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodali, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku
konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania.
Vzhľadom na to, že žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí neboli týmito zamestnancami podané,
nemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutí
žalovanej a vrátenia vecí na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť.

63. K námietke žalobcu v 1. rade týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to,
že krajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to
najmä aktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd
nedal odpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,

I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).

64. Záverom považuje odvolací súd za potrebné sa zmieniť o namietanej povinnosti doručovať
napadnuté rozhodnutia žalobcom do vlastných rúk. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej,
že v prípade rozhodnutí o zániku, resp. nevzniku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu v 1. rade
nie je doručovanie do vlastných rúk povinné.
Podľa § 212 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rozhodnutie sa

účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená
zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia
a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,
b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,
c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) <. o uložení pokuty a penále,

d) o prerušení konania,
e) o zastavení konania.
Podľa § 178 ods. 1 O.s.p. v cit. znení do pôsobnosti pobočky patrí
a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ...

8. o poistnom a o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
9. o uložení pokuty a penále,...

65.Zcitovanýchustanovenízák.č.461/2003Z.z.jezrejmé,žezákonrozlišujevrámcivecnejpôsobnosti
pobočky pojmy rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

čo bolo aj predmetom prvostupňových a aj napadnutých rozhodnutí a ďalej rozhodovanie o poistnom a
o príspevku na starobné dôchodkové poistenie a rozhodovanie o uložení pokuty a penále.
Ustanovenie o doručovaní do vlastných rúk však pojednáva len o doručovaní rozhodnutia o poistnom
(napr. určenie jeho výšky) do vlastných rúk a nie o rozhodnutí o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia. Porovnaním týchto ustanovení je nutné uzavrieť, že ak by bolo povinnosťou prvostupňového

orgánu a žalovanej doručovať aj rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia do
vlastných rúk, musela by byť táto povinnosť v zákone priamo zakotvená. Vo svetle uvedeného považuje
odvolací súd preukázateľné doručenie rozhodnutia doporučene za účinné.VI.

66. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade neobsahuje

žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v
rámci svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie
uplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal

s argumentmi žalobcu v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho
právnehoposúdeniadospelkzáveruopotrebezamietnutiažalôb.Odvolacísúdsastotožňujesozávermi
zistenými v súdnom konaní o tom, že žalobcove subjektívne práva neboli správnym rozhodnutím priamo
dotknuté a jeho námietky dôvodné.

67. Zároveň odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovanej považuje vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade

(nesprávne označených za žalobcov) za dôvodné, a to v časti týkajúcej sa nesprávneho procesného
postavenia v konaní a skutočnosti, že nepodali žaloby. Nakoľko dospel odvolací súd k záveru o potrebe
zmeny rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími
v odvolaní uvedenými argumentmi a námietkami.

68. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcuastanoviskažalovanejakoajsprihliadnutímnazáveryvyššieuvedenéacitovanújudikatúru(sp.
zn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015) od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa odchýliť,
s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 220 O.s.p. s oznámením
termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku rozsudku.

69. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §

250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

70. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §

250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcovi v 1. rade právo na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

71. V súvislosti so zmenou rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcom v 2. a v 3. rade zmenil

odvolací súd aj výrok o trovách konania tak, že týmto žalobcom právo na náhradu trov prvostupňového
konania nepriznal, pretože neboli v prvostupňovom konaní úspešní. Rovnako odvolací súd nepriznal
právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani v tomto konaní žalobcovia v 2. a v 3. rade
úspešní neboli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).