Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. február 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816204372
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8816204372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.KarolaKrochtu,vsporežalobcu:OTPBankaSlovensko,a.s.,sosídlom
Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovanej: U.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
XXX, XXX XX Petrovce, o zaplatenie 2.818,05 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou, č. k. 4C/158/2016-45 zo dňa 06.09.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol.

Zrušuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti úroku
z omeškania vo výške 152,11 Eur zastavil a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. č. k. 4C/158/2016-45 zo dňa 06.09.2016 rozhodol nasledovne:
· Konanie v časti úroku z omeškania vo výške 152,11 eur zastavil,
· žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.818,05 eur spolu s úrokom ku dňu 25. 11. 2013 v
sume 285,03 eur, spolu s úrokom z omeškania ku dňu 23. 05. 2016 v sume 71,74 eur, úrok z omeškania
vo výške 1 % ročne z istiny 2.818,05 eur od 24. 05. 2016 do zaplatenia, a to všetko jej umožnil uhradiť v

mesačných splátkach po 150,- eur splatných vždy každého 30-teho dňa toho ktorého mesiaca k rukám
žalobcu začínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku pod následkami straty výhody splátok,
· v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol,
· žalobcovi proti žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 28,06 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 39, § 52, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3,

§ 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 145 ods. 2, § 232 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok účinný od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), ďalej Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a relevantných súdnych rozhodnutí súdov SR.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca poskytol žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3.000,-
eur na základe úverovej zmluvy č. XXXX XXXX 12 RSU zo dňa 19.12.2012, pričom žalovaná sa
zaviazala splatiť úver v 50 mesačných splátkach splatných k 19. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka

bola splatná 19.01.2013 a posledná dňa 19.02.2017. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
žalovaná nesplácala jednotlivé splátky úverovej zmluvy riadne a včas, a keďže sa dostala do omeškania
s platením, žalobca listom zo dňa 28.10.2013 vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru a vyzval
žalovanú, aby dlžnú sumu vo výške 3.655,35 uhradila najneskôr do 10 dní od doručenia výzvy. Žalovanávýzvu prevzala dňa 14.11.2013, účinnosť zosplatnenia nastala dňa 25.11.2013. Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na požadovanú istinu v sume 2.818,05 eur za dôvodný a
tomuto v uvedenom rozsahu vyhovel. Keďže ide o zmluvu spotrebiteľskú, súd prvej inštancie sa zaoberal

aj výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý činil 22,90 % ročne. Poukázal na to, že dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 OZ, a teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, čo sa v danom prípade nestalo. V tejto súvislosti bolo
súdom prvej inštancie poukázané na rozhodnutie NS SR 1MCdo/1/209 zo dňa 31.07.2009. So zreteľom

na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi nezaplatené úroky v sume 285,03 eur do zosplatnenia
dňa 25.11.2013. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 25.11.2013,
teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej
splatnosti úveru a súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z
úveru iba do dňa 25.11.2013, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Vzhľadom na
vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal nárok na úrok z úveru vo výške 22,90% ročne

zo sumy istiny 2.818,05 eur od 24.05.2016 do zaplatenia, ani úrok z úveru vyčíslený ku dňu 23.05.2016
v sume 1631,25 eur (prevyšujúci priznanú sumu 285,03 eur) a v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.
V časti uplatnených úrokov z omeškania súd prvej inštancie žalovanú zaviazal k zaplateniu úrokov z
omeškania vo výške 1 % ročne z nezaplatenej istiny 2818,05 eur od 24.05.2016 do zaplatenia. Súd prvej
inštancie zároveň žalobcovi priznal sumu 71,74 eur, ako úrok z omeškania vyčíslený z dlžných splátok

pri sadzbe 1% ročne od 19.06.2013 do 23.05.2016. Úroky z omeškania súd prvej inštancie vyčíslil pri
sadzbe vo výške 1 % ročne, ktorá sadzba neprevyšovala zákonnú sadzbu úroku z omeškania podľa §
517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase,
kedy došlo k omeškaniu. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí poukázal tiež na rozsudok NS SR z
21.04.2015 sp zn. 3MCdo/14/2014, rozhodnutie sp. zn. 4Obo/143/1998, rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 z 25.10.2013, sp. zn. 4Co/83/2013 zo 07.05.2014, sp. zn. 6Co/190/2014
z 30.06.2015 a iné. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 152,11
Eur zastavil, keďže žalobca písomným podaním zo dňa 22.08.2016 zobral žalobu v tejto časti späť. O
trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP. Z pôvodne
uplatnenej sumy 4958,18 eur (suma vyčíslená ku dňu 23.05.2016 a pozostávajúca z istiny 2818,05 eur,

úroku z úveru vo výške 1916,28 eur, úroku z úveru vo výške 152,11 eur, úroku z omeškania vo výške
71,74 eur) žalobca dôvodne uplatňoval sumu 3174,82 eur (istina 2818,05 eur, úrok z úveru 285,03 eur,
úrok z omeškania 71,74 eur), pričom v časti 152,11 procesne zavinil zastavenie konania žalobca, ktorý
vzal žalobu späť z dôvodu opravy výpočtu. Žalobcov úspech tak predstavoval 64,03 % a neúspech
35,97 %. Úspešnejšiemu žalobcovi tak po odpočítaní neúspechu žalobcu od jeho úspechu vznikol nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 28,06 % (64,03-35,97 =28,06%), pričom uvedenú náhradu mu súd
prvej inštancie aj priznal. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý napadol výrok o

zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a priznaní náhrady trov konania v rozsahu 28,06 %. Odvolateľ
mal za to, že predmetné rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na úroky z úveru
po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Vo vzťahu úroku z úveru a úrokov z omeškania odvolateľ
poukázal na to, že oba inštitúty treba dôsledne rozlišovať. Zatiaľ čo úrok z úveru je cena peňažných

prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma na dohodnutú dobu,
úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. Vzhľadom na
to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne
treba podľa odvolateľa vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ
nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Odvolateľ zároveň upriamil pozornosť na

skutočnosť, že povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru žalovanému okrem citovaných ustanovení
ObZ vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v čl. I. bode 1 a 2 Zmluvy o úvere a čl. IV. bodu 1
Zmluvy o úvere. Nakoľko Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nezanikla (vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru podľa čl. VII. bodu 2 písm. e) a odstúpenie od zmluvy podľa čl. VII. bodu 2
písm. f) predstavujú rozličné inštitúty), žalobcov nárok voči žalovanému na zaplatenie zmluvného úroku

podľa názoru odvolateľa nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky (resp. do zániku
Zmluvy o úvere). Z čl. 144 ods. 1 Ústavy SR odvolateľa odvodil, že sudca pri rozhodovaní nie je viazaný
všeobecne záväznými právnymi predpismi s nižšou právnou silou, než majú zákony, a teda sudca nie
je viazaný, okrem iného, ani stanoviskami a judikatúrou Najvyššieho súdu SR ani krajských súdov.Odvolateľnamietal,žesúdprvejinštancievrozsudkuzároveňzastavilkonaniavčastiúrokuzomeškania
vo výške 152,11 Eur, avšak žalobca zobral z uvedenej výšky čiastočne späť žalobu v časti úrokov (nie
úrokov z omeškania). Zároveň uviedol, že voči možnosti splácania dlžnej sumy v mesačných splátkach

po 150,- Eur nemá žiadne výhrady. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolateľ navrhol, aby
odvolací súd rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 06.09.2016, č. k. 4C/158/2016-45
zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, resp. rozhodol v zmysle žalobného návrhu
zo dňa 31.05.2016 v celom rozsahu v prospech žalobcu a priznal žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal v napadnutej časti rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 07.02.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie dôvodné a vo vzťahu k výroku III. a IV. rozsudku
súdu prvej inštancie nedôvodné.

7. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ďalej výrok, ktorým súd prvej
inštancie konanie v časti úroku z omeškania vo výške 152,11 eur zastavil, ako aj súvisiaci výrok o trovách
konania. Keďže výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené žalobca v odvolaní nenapadol, nebol
preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

8.Odvolacísúdzobsahuspisuzistil,žežalobcapísomnýmpodanímzodňa22.08.2016zobralčiastočne
späť žalobu v časti úrokov vo výške 152,11 Eur, a nie v časti úrokov z omeškania ako to mylne uviedol
súd prvej inštancie vo výroku svojho rozhodnutia aj v samotnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Z
tohto dôvodu odvolací súd vyhovel odvolacej námietke žalobcu a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

uvedenej napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti úroku z omeškania
vo výške 152,11 Eur zastavil, zrušil a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

9. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej

inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

10. Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné konštatovať, že vo vzťahu k zamietavej časti výroku rozsudku súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový
stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie

zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového
stavu. Na týchto skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania. Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a s
osvojením náležitého a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v
plnom rozsahu súd odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti

napadnutého rozsudku dodáva nasledovné:

11. Žalobca v podanom odvolaní namieta neprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

12. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii

práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 19.12.2012 k uzatvoreniu
úverovej zmluvy č. XXXX XXXX 12 RSU, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový

spotrebiteľský úver vo výške 3.000,- eur.

14. Je nepochybné, že vyššie uvedená úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou, je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa,pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľkou, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z

uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách.

15. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky

nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať

túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom
spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také
zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z
hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

16. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Úverové obdobie teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti
úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné
prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po

splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú
povahu. Jeho typickým znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit).

18. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.

19. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného

dlhu.

20. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné
úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v

omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

21. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože v opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako
aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu,
že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania a nie už úrokov z úveru.

23. Správne túto situáciu vyhodnotil súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia a v závislosti
od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi a správne uzavrel, že nie je možné priznať úroky
z úveru za čas po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania tak,
ako to vyplýva z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98.24. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za užívanie si

peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo
657/2005).

25. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

26. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v

prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s

dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

27. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárastzadlženiaobyvateľstvazúverovýchvzťahov.Citnapr.zdôvodovejsprávyknovelenar.vl.87/1995
Z.z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu

úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach.
Reagujesanasofistikovanejšieaoveľanebezpečnejšieúžernépraktiky,priktorýchsasícenedojednáva
vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií
sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prijať prísnejšie

opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna
úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá
pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom
neprimeraných ziskov...“.

28. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).Zákon teda
umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za
to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru ) má dodávateľ tiež

právo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť
zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon
priznáva zazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankciečiužzákonné (úrokyzomeškania skogentne
stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).

29. Uvedenej ponuky zákona (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri
ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje
neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

30. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo,
zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z.
„Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za

omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna mieranákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,

následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

31. Je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona v neprospech
žalovanej ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok 22,90

% p. a. prevyšuje úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania (po
splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v rozpore
s ust. § 3a ods.3 nar. vl. 87/1995 Z.z. (úver 3.000,- Eur).

32. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s

úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky.
Pretoprávecenazaúver zaúverovéobdobiedosplatnostiúveruvyjadrujecenuúveruajetedapojmovo
jednoznačne odlíšiteľná od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania
nie inštitút ceny úveru ale inštitúty rôznych sankcii za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s

omeškaním.

33. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní jistiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá

kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne
stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne
skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný
predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže
meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť

zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok,
za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviesť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v §
19 ods. 3 cit. zákona, podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z
predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ

si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom
úvere“. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy,
akou je napríklad konečná splatnosť, výška splátok istiny, poplatkov a iných plnení, tvorí ucelený
komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného
procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky nemali meniť. Práve z tohto dôvodu zákonodarca

absenciu zásadných zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere „odmenil“ civilnou sankciou
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere
dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť
rámec uplatňovaných nárokov žalobcu. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu
patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej

zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v
zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním
spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky
prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa
a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako

uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to
veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím
jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné
za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú
celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje

prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné
na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru
a jeho právny režim.34. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva

v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie
úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba
postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk

pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento
stavtzv.výhodysplátokjeobvyklýaodnepamätijustifikujenárokdodávateľanaúrokyakocenudočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.

V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Logicky

tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De
facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi

by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej
nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže
sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by

navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň
by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu
majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú
istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú
právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací

súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že
keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného
úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania
spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.
S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s

vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava
na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným
určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak
by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával
aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných

ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne
ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.35. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh, čo namieta aj odvolateľ. Až nebezpečne sofistikovane sa touto
argumentáciou potom presadzujú rôzne neprimerané nároky veriteľov. Na rozdiel od neodložených

platieb za produkty (napr. kúpa tovaru za hotové) sú odložené platby (napr. úvery, pôžičky) vždy neisté
a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť, strata práce, uprednostnenie životne
dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné nedoplatky). Z uvedených dôvodov je
nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o
spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad osobitných noriem.

36. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
najmä pri drobných úveroch osoba, ktorá nemá ľahké sociálne postavenie. Je preto mimoriadne dôležité
akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s imperatívom ekvity. To však
nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava celý zmysel ochrany pred
drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom upraveného sankčného

mechanizmu (§517 ods. 2 v spojení s n.v. 87/1995 Z. z.). Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka
nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka
ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa a následne prikročil k zmene záväzku formou
jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

37. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely

aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

38. Z dôvodov vysvetlených a uvedených vyššie, dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch
z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie

úveru do splatenia úveru (čl. IV. bod 6 Zmluvy o úvere) spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode
spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré
chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru.
Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý
zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne (C-415/2011, AZIZ).

39. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania.
Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom
od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v
neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením §

3a vl.n. 87/1995 Z z.

40. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom o neplatnosti takejto dohody(o úrokoch popri úrokoch
z omeškania) pre rozpor so zákonom (§39 a § 52 ods. 2 v spojení s § 517 ods.2 OZ).

41. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd ďalej poznamenáva.

42. Odvolateľ poukazuje na kogentnú povahu ustanovenia § 497 a § 502 Obchodného zákonníka,
pričom poukazuje na to, že bezúročná zmluva o úvere je pojmovo vylúčená, a tiež na to, že zákon viaže
vznik povinnosti dlžníka platiť úroky na dobu poskytnutia peňažných prostriedkov. K tomuto odvolací

súd uvádza, že v predmetnom konaní súd prvej inštancie a rovnako ani odvolací súd neodoprel priznať
úroky za úver od jeho poskytnutia.

43. Ďalej odvolateľ poukazuje na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich
nemožno zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením

peňažného záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam.
Cenu (odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia
o užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich
klientov / dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania aopomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

44. Odvolací súd poznamenáva, že dominus nad predčasným zosplatnením je dodávateľ a povaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

45. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:

· úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,
· úroky z omeškania z úrokov (z ceny produktu) nie sú zakázané a v predmetnej veci sú právoplatne
priznané,
· úroky popri úrokoch z omeškania navyšujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

46. Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami potvrdil

rozsudoksúduprvejinštancievjehonapadnutejčasti,t.j.vovýrokuIII,ktorýmbolažalobavprevyšujúcej
časti zamietnutá, a to podľa § 387 ods. 1 CSP.

47. V súvislosti s uvedeným, odvolací súd považuje za vecne správny aj výrok súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania, t. j. výrok IV, preto bol tiež potvrdený.

48. Odvolací súd má za preukázané, že výrok I. napadnutého rozhodnutia musel byť odvolacím súdom
zrušený len z dôvodu formálnej chyby súdu prvej inštancie, a to postupom podľa § 389 ods. 1 písm. a)
CSP a v uvedenom rozsahu bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

49. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadne rozhodnúť o čiastočnom späťvzatí žaloby
žalobcom podaním zo dňa 22.08.2016.

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).