Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. júl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/106/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413207715
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8413207715.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča, v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa
21.5.2014 pod č.k. 8C/286/2013-45, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie.

P r i z n á v žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) vyššie označeným
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného na náhradu majetkovej škody
vo výške 175,- eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy 121,28 eur. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Vychádzal z podaného návrhu, ktorý žalobca odôvodnil nárokom na majetkovú škodu a nemajetkovú

ujmu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako súdu exekučného
spočívajúcom v nerozhodnutí o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní
od doručenia návrhu a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní návrhu v dĺžke viac ako 124 dní,
opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody, ktorá predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. Výšku týchto nákladov stanovil vychádzajúc zo svojej účtovnej agendy
paušalizáciou reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú výšku by bolo možné vyčísliť iba s
nepomernými ťažkosťami. Paušalizované náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonoch zamestnancov pomocou informačného systému predstavujú sumu 70,- eur, náklady na správu
a udržiavanie informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu so súdnym
exekútorom 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,

na publikačné, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde 15,- eur, spolu 175,- eur.3. Žalobou si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zastáva názor, že
nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových

práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora a k efektívnemu a účinnému vymoženiu
jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu ho vystavil viacerým rizikám, a to, že
neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolventnosť povinného. Vyvolal u členov jeho riadiacich
orgánov a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť

spoločnosti. Spôsobil zánik jeho ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí a stratu zisku. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy,
vychádzajúc z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej je za každý rok poznačený prieťahmi

spravodlivá satisfakcia vo výške 20 000,- Sk (663,88 eur), považuje alikvotným pomerom vypočítanú
sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu (663,88 eur : 12
mesiacov). V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 124 dní.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.10.2013 žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania

splneniazákonnýchpodmienokprepriznanienáhradyškodypodľazákonač.514/2003Z.z..Zmätočnosť
žalobynamietaltým,žežalobcavžalobesíceoznačilniektorédôkazy,najmäodkazujenaexekučnýspis,
avšak nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu samotného exekučného
konania, vznik skutočnej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznú povinnosť v tomto smere prenáša
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na ňom. Za nejasný považuje tiež titul nároku na náhradu

škody.

5. Uviedol, že 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé,
že žalobca žalobu nepodal po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Podľa ust. § 15 ods. 1

a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. poškodený sa práva na náhradu škody môže domáhať na
súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Predbežné
prerokovanienárokujepodmienkou,abyonárokumohloprebehnúťsúdnekonanie.Pretozastávanázor,
že v danej veci ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Naviac, žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí. Tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať

nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Preto nárok na náhradu škody uplatnený v danej veci
nepovažuje za predbežne prerokovaný.

6. Poukázal tiež na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to: existenciu nezákonného rozhodnutia, resp.

nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

7. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, uviedol, že v praxi je zaužívaný model, že exekučný súd

po dôjdení návrhu na zmenu exekútora predloží žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na
vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti
vyplývajúcej z § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Pripúšťa, že v niektorých ojedinelých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu, najmä v prípadoch, kde súdny exekútor neposkytol exekučnému

súdu súčinnosť. V týchto prípadoch exekučný súd nemohol objektívne dodržať 30-dňovú lehotu tak,
aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora, a súčasne postúpil
spis novému súdnemu exekútorovi. Odhliadnuc od uvedeného žalobcovi nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy, ktorým je sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju preventívnu povinnosť
podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 16/02),
podľa ktorej nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale rozhodujúce sú všetky okolnosti
danej veci, nakoľko pojem „prieťahy“ je autonómny. Zastával názor, že vzhľadom na povahu úkonu
(rozhodnutieozmeneexekútora),dĺžkuzákonnejlehotynajehovykonanie,lehotu,vktorejsúdrozhodol,
a nevyhnutnosť vykonať súčasne s rozhodnutím ďalšie úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote považovať za zbytočné prieťahy. Vzhľadom na § 44

ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia o zmene exekútora, nerozhodnutím o zmene v zákonnej
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej škody žalobcovi. Pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo
vymáhaní pohľadávku až do zmeny.

8. Poukázal tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade

škody môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak
tieto boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Namietal, že žalobca si vo vzťahu
k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil povinnosť tvrdenia ani
povinnosť ich preukázania. Preto existenciu prieťahov v exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú.

9. Ďalej vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Námietku dôvodil tvrdeniami, že zo
skutkovýchokolnostížalobyvyplýva,žeknesprávnemuúradnémupostupuexekučnéhosúdumalodôjsť
v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa
premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak žalobcovi mala škoda vzniknúť
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku skončila uplynutím 3 rokov odo dňa, kedy
uplynula zákonná lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora. Preto vznáša námietku premlčania
pri každom nároku, pri ktorom lehota uplynula pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

10.Pokiaľideoďalšiupodmienkuzodpovednostištátuzaškodu,atoexistenciusamotnejškody,uviedol,
že žalobca v konaní ani tu neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, a neuviedol, či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk, a vznik skutočnej škody, či ušlého zisku ani nepreukázal. Zastáva názor, že
žalobcom tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať za skutočnú škodu v zmysle
zmenšenia jeho majetku, a ani za ušlý majetkový prospech, tzn. nerozmnoženie jeho majetku, ktoré

bolo možné dôvodne očakávať nebyť škodovej udalosti. Žalobca, ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá
poskytovanímspotrebiteľskýchúverov,nepochybnepotrebujesvojinformačnýsystém.Tentoinformačný
systém na správu svojich pohľadávok využíval pred aj po období tvrdených prieťahov v exekučnom
konaní a na správu pohľadávok, ktoré boli, aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní. Preto zastáva
názor, že náklady na správu a využívanie informačného systému žalobkyni vznikali za účelom jej

fungovania ako spoločnosti na trhu, bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pokiaľ
ide o administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, ide o neprimerané
čiastky, najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácii bola vybavená elektronicky.
Sám žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uviedol, že disponuje databázou návrhov v
elektronickej podobe a že návrhy boli v elektronickej podobe odoslané súdu.

11. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal predovšetkým na 2 skutočnosti, a to tie, že ústavný súd
pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenie za zbytočné prieťahy podrobne skúma
každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobcu, ktorá vychádza z paušálnej sumy 663,88 eur za rok,
nepovažuje za správnu. Ústavný súd vždy prihliada, okrem iného, aj na význam sporu pre žiadateľa, na

to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužila, je podľa
nálezov ÚS SR neprijateľné, aby jej bola nemajetková ujma priznaná. Druhou skutočnosťou je, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Nemajetkovú ujmu uplatňuje žalobca ako
právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery členov jeho riadiacich orgánov sú
pre vec irelevantné. Žalobca tiež bližšie nekonkretizoval tvrdený zánik svojich podnikateľských aktivít

a tvrdené ovplyvnenie ďalších jeho podnikateľských aktivít. Nepreukázal, že konštatovanie porušenia
práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Naviac, nepreukázal ani to, že by sa mu mala
poskytnúť náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázal tiež na aspekt dobrých mravov s tvrdením,
že podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorejporušuje práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Preto pokiaľ si žalobca
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu a táto škoda mala vzniknúť práve v súvislosti s touto jeho
podnikateľskou aktivitou, platí, že už samotné konštatovanie porušenie práva musí byť postačujúce.

12. Namietal tiež, že žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a
nesprávnym postupom exekučného súdu.

13. Na základe vykonaného dokazovania a s použitím príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej
§ 283 ods. 1, 2 a § 44 ods. 6, 7 Exekučného poriadku uzavrel, že nárok žalobcu nie je dôvodný.
Súčasne vychádzal z pripojeného spisu Okresného súdu Poprad sp.zn. 16Er/108/2013, z ktorého zistil
nasledovné skutočnosti:

14. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 17Er 52/2004 okresný súd zistil, že

pod touto sp. zn. je na tom istom okresnom súde vedené exekučné konanie žalobcu ako oprávneného
proti povinnej E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, XXX XX H., pre vymoženie pohľadávky
vo výške 273,19 eur s prísl. a trovy exekúcie. Exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná na
Notárskom úrade D.. Z. Ď. so sídlom H., sp. zn. F. XXXX/XXXX, F. XXXXXX/XXXX z 13.12.2003. Toto
exekučné konanie začalo na návrh doručený Exekútorskému úradu súdneho exekútora D.. O.. P. E.

so sídlom P., U. X, dňa 11.3.2004. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu
doručil 25.3.2004. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo tomuto exekútorovi súdom udelené 31.3.2004
pod č. XXXX XXXXXX*. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený 22.11.2010. Následne
Okresný súd Poprad vyzval súdneho exekútora D.. O.. P. E. na vyjadrenie k návrhu a na predloženie
špecifikácie trov exekúcie. Uznesením z 22.3.2011 súd vyhovel žiadosti žalobcu na zmenu súdneho

exekútora D.. O.. P. E. so sídlom P., E. XX a jej vykonaním poveril súdneho exekútora D.. S. P., so
sídlom exekútorského úradu T., W. XX. Súčasne rozhodol o trovách pôvodného exekútora. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 18.5.2011.

15. Žalobca v danej veci tvrdí, že exekučný súd v uvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne,

keď o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní od doručenia
návrhu a od podania návrhu viac ako 124 dní bol bezdôvodne nečinný. Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností, k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v danej veci malo teda dochádzať
od 22.11.2010 (tzn. od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora) do rozhodnutia o ňom, tzn. do
22.3.2011.Právnyzákladnárokunanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmyvzniknutejžalobcovi

v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom žalobca opiera o ust. zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedenej právnej úpravy, účinnej v čase podania návrhu oprávneného na

zmenu súdneho exekútora v označenom exekučnom konaní, Exekučný poriadok teda ešte neupravoval
lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora. Podľa citovaného prechodného ustanovenia
§ 238 Exekučného poriadku, aj po zmene ust. § 44 Exekučného poriadku účinnej k 1.9.2005 vykonanej
zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorý zaviedol 30-dňovú zákonnú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu
exekútora, bolo povinnosťou exekučného súdu pokračovať v predmetnom exekučnom konaní podľa

práva platného do 31.8.2005.

17. Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v predmetnom exekučnom konaní exekučný súd
postupoval nesprávne, ak o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej zákonnej
lehote. Pre rozhodnutie súdu o tomto návrhu nebola v tom čase zákonom stanovená žiadna lehota.

Preto nemohol prijať ani právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom
v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

18. Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (cit. ust. § 9).19. Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že
vzhľadom k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané,
nie je dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre

to sú najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd

je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda
splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady

rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu

nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

20. Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi

vo veci v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa
vnútroštátnej zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách,
a tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry, základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry, o
porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o

sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl.48 ods. 2 ÚS SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II. ÚS 23/06 a pod.)

21. V danej veci okresný súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného
postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného
súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad, žalobca

len v roku 2010, tzn. v čase podania predmetného návrhu na zmenu exekútora, podala na tento súd 344
návrhov na zmenu súdneho exekútora v prebiehajúcich exekučných konaniach. Tu súd v celom rozsahu
poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10.7.2013 vydaný v obdobnej typovej exekučnej
veci iniciovanej žalobcom ako sťažovateľom, podľa ktorého: „... Ústavný súd konštantne judikuje, že
zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom,

ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť
takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na
riešenie situácie... Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu
pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných
veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti

súdu,atýmtokdlhšejdoberozhodovaniaajsám.Užspomenutádoktrínaabsenciemožnostiliberalizácie
z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej
veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej
v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jedinásťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt
do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti

veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké
veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky
konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso
facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto
prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných

konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi
sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu
ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa
pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti
prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie
bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že "v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie

bez zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na
súd s požiadavkou na odstránenie svoje právnej neistoty.“

22. Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom jeho rozhodovanie o návrhu
na zmenu exekútora trvalo presne 4 mesiace, počas ktorých súd nebol nečinný, v celom rozsahu

poukazujúc na argumentáciu ÚS SR v uvedenom náleze, okresný súd v danej veci prijal záver, že
exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako
konanie so zbytočnými prieťahmi.

23. Keďže žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu

za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na
tento právny záver nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania zamietol.

24. Súd vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobcu, ako aj žalovaného k veci a značný počet typovo

obdobných žalôb, považoval záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobcu uviesť nasledovné:

25. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd
konajúci o náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní,

môže vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na
to oprávneným orgánom, okresný súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo
dôjsť. Nové znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. účinnou
od 1.1.2013. Avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať

nesprávnyúradnýpostupzpohľaduzbytočnýchprieťahovvexekučnomkonaníanivčasepred1.1.2013,
sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobca v konaní ani v tomto smere neuniesol povinnosť
tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom
konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení účinnom od 1.1.2013.

26. Ďalej okresný súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte
nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup

dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonníka sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah
zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníka je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú
úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom

alebo tým, že neustanoví niečo iné.

27. Okresný súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci
správy a udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkonyzamestnancov, správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi
doručenímnávrhunazmenusúdnehoexekútoraarozhodnutiaoňom,bezďalšiehonemožnopovažovať
za skutočnú škodu. Stotožňuje sa s argumentáciou žalovaného, že žalobca ako obchodná spoločnosť

založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá
náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného
systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto
informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávku v informačnom systéme, jej
preto vznikali v súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní.

Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia.
Z tvrdení žalobcu pritom nie je vôbec zrejme, či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná
pohľadávka informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a
udržanie informačného systému žalobcu v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom
systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli
vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto okresný súd

zastáva názor, že žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť)
ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní.
Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne
skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho informačného systému.
Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie a

publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobca vyhotovuje mnohé podania v
elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

28. Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovaným v konaní, okresný súd predovšetkým
dodáva, že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu

je však možné tiež zamietnuť pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci
však súd žalobu zamietol bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie
práva v danej veci považoval za účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré je
osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok

behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so
všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej

udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane
poškodeného.

29. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania

nároku, okresný súd len dodáva, že v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR
nárokom žalobcu, ktoré žalobca hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila 23.4.2012,
v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovaným, že žalobca neposkytol súčinnosť pri
prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú považoval
doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o zodpovědnosti za

škodu způsobenou při výkone veřejní moci rozhodnutím nebo nesprávním úředním postupem, ktorá je
plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa tejto judikatúry niet pochýb,
že predbežné prerokovanie nároku nie je hmotnoprávnou podmienkou úspešnosti žaloby a nesplnenie
tejto podmienky nie je dôvodom k jej zamietnutiu.

30. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže úspešný žalovaný
trovy konania v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil (§ 151 ods. 1) a zo spisu mu žiadne trovy
konania nevyplývajú (§ 151 ods. 2 O.s.p.), žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

31. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Súd rozhodol o merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súdy sú vo svojej rozhodovacej činnosti
viazané Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnými zmluvami a zákonom. Nárok žalobcu
nemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514 v znení zákona č. 412/2012 Z.z. a

uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je neprípustné.

32. Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku
nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Ani

táto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote.

33. Súd odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru,
načozozákonanemaloprávnenieaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktoréjezhľadiskaochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Naviac, súd ani samotný štát neprijali žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch
v súdnom konaní, ak dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej

činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu žalobcovi a návrh zamietať.

34. Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že

prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

35. Žalovaný sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadril.

36. Odvolací súd aplikujúc ust. § 470 ods. 2 CSP prejednal podané odvolanie podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. Preto
odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet

žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej právnej úpravy. V súlade s princípom
legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil toto odvolanie v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

37. Odvolací súd tak prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v

spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom
rozsahu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto
odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

38. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd

dopĺňa:

39. Podstatným dôvodom, pre ktorý došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu, bolo to, že v zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, žalobca nepreukázal výsledok vybavenia
sťažnostinaprieťahy,výsledokžiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahy,ďalejnepreukázal

právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, nepreukázal právoplatné
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Podľa tohto ustanovenia sa totiž z týchto skutočností pri posúdení nesprávneho
úradného postupu súdu musí vychádzať. Ak táto podmienka nie je splnená, nie je preukázané, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov. Tu je treba uviesť,že aplikácia tohto ustanovenia aj na tvrdený nesprávny úradný postup pred 1.1.2013 je namieste, a
nejde o pravú retroaktivitu. K definujúcim znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity právnych
noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Avšak nie každá

retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje
tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu, na
ktorom je budovaný právny štát, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie
ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca

uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku
určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo
povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi
novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej
právnej normy, a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc

práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy
priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí
nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (viď. uznesenie NS SR z 29.6.2010

sp. zn. 4Cdo/98/2010).

40. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v danom prípade nová právna neneguje účinky nesprávneho
úradného postupu, len na druhej strane umožňuje posúdiť presnejšie podmienky, z akých je treba
vychádzať pri skúmaní tejto právnej skutočnosti. Súd prvej inštancie teda správne vychádzal z tohto

ustanovenia a nenaplnenia podmienok zo strany žalobcu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
pričom preukázanie nesprávneho úradného postupu je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci. Ak táto podmienka nie je splnená, potom nie je dôležité skúmať ďalšie podmienky,
ktoré je treba naplniť pri uvedenej zodpovednosti.

41. Ako už odvolací súd poukázal, preukázanie ostatných podmienok zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci a ich skúmanie súdom prvej inštancie, vzhľadom na to, že nebola preukázaná
prvá podmienka zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, nebolo pre rozhodnutie okresného súdu
nevyhnutné.

42. Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

43. O trovách odvolacieho konania už odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 CSP, keď úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, veta
posledná, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).