Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. august 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713221409
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6713221409.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu Sociálna poisťovňa
Bratislava, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, pobočka Lučenec, Dr. Vodu 6, IČO: 30 807 484
proti žalovanému JUDr. Viliamovi Königovi, súdnemu exekútorovi, Exekútorský úrad so sídlom Hlbiny
2, 960 01 Zvolen, bytom Jarmočná 37, 962 05 Hriňová, v konaní o zaplatenie 783,90 Eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6C/131/2014-99 zo dňa 03.10.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 783,90
Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia titulom náhrady škody v zmysle § 33 ods. 1 zák.
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte „Exekučný poriadok“).
Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že nárok, ktorý žalobca voči žalovanému
uplatňoval, uplatňoval titulom náhrady škody, a nie titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Mal za
nepochybné, že exekučné konanie, ktoré bolo začaté na návrh žalobcu a ktorého výkonom bol poverený
žalovaný, bolo ukončené vymožením pohľadávky od povinného pôvodným súdnym exekútorom JUDr.

Königom dňa 14.06.2006. Keďže mal za to, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik
zodpovednosti žalovaného ako exekútora za škodu, ktorú spôsobil pri výkone činnosti, ktorá bola
upravená Exekučným poriadkom, teda, napriek vymoženiu pohľadávky od povinného túto nevyplatil
oprávnenému v exekučnom konaní, v ktorom vykonával funkciu súdneho exekútora, považoval žalobu
za dôvodnú. Námietku premlčania vznesenú žalovaným naopak okresný súd za dôvodnú nepovažoval.
V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca žalobu podal zhruba po 8 mesiacoch odo dňa, kedy sa
dozvedel o tom, že mu vznikla škoda, ako aj o tom, kto zodpovedá za škodu. Žalovaným vznesená

námietka premlčania je teda neopodstatnenou, pretože žalobca v rámci plynutia premlčacej lehoty, ktorá
by márne uplynula dňa 12.04.2015 - eventuálne 14.06.2016, si uplatnil nárok na náhradu škody voči
žalovanému včas.

2. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal svoju pasívnu

legitimáciu v tomto konaní. Poukázal na to, že z definície právneho postavenia súdneho exekútora
stanovenej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v Exekučnom konaní vykonáva úlohy
štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je podľa neho ustanovené tak, že v rámci deľby
verejnej/štátnej moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnuochranu, teda článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora treba preto v zmysle uvedeného, v
prípade, ak vykonáva exekučnú činnosť, hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon do verejnej/
štátnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym

súdnym poriadkom. Medzi exekútorom ako orgánom verejnej moci a oprávneným v exekučnom konaní
neexistuje súkromno-právny, ale ani verejno-právny vzťah, v ktorom ako účastníci nemajú voči sebe
navzájom rovnaké postavenie charakteristické pre súkromné právne vzťahy. Vzhľadom na uvedené
preto dospel k tomu, že na jeho strane nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka. Nárok zo strany žalobcu považoval ako nárok na náhradu škody v zmysle zák.

č. 514/2003 Z.z., za ktorú škodu zodpovedá štát. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že trvá na skutočnostiach uvedených
v žalobe, ako aj vo vyjadrení k odporu zo dňa 03.07.2016 a v odvolaní zo dňa 18.09.2015. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, nakoľko nesúhlasí s tvrdeniami
žalovaného uvedenými v jeho odvolaní.

5. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 03.10.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej v texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (konanie začalo dňom 19.12.2013).

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok

okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z

hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej
inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému je v celom rozsahu dôvodný.

9. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. Jediným odvolacím dôvodom žalovaného v tomto konaní bol jeho právny záver o nesprávnej
pasívnej legitimácii, ktorú zdôvodnil tým, že za škodu, ktorá vznikla žalobcovi zodpovedá štát v zmysle

zák. č. 514/2003 Z.z.. Zdôraznil, že na jeho strane ako súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú
činnosť nemohlo vo vzťahu k oprávnenému, ktorý vystupoval ako účastník exekučného konania dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že žalobca má právo
na náhradu škody, avšak na náhradu škody spôsobenej nesprávnym právnym postupom súdneho
exekútora.

10. S uvedeným odvolacím dôvodom a jeho právnou argumentáciou sa nestotožňuje ani súd odvolací
a v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp.zn. 3Cdo/75/2015
zo dňa 23.03.2016, 3Cdo/129/2015, sp.zn. 3Cdo/58/2009, 3Cdo/13/2010). Odvolací súd opakovane
zdôrazňuje, že pre vyriešenie otázky, či daný právny vzťah je súkromno-právny alebo verejno-právny

je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok
(predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Z
prejednanej veci v zmysle obsahu spisu v priebehu konania žalobca tvrdil, že pre uplatnenie nároku
na zaplatenie spornej sumy v súdnom konaní považuje za rozhodujúcu skutočnosť, že v exekučnomkonaní mu ako oprávnenému neboli zo strany súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť
poskytnuté finančné prostriedky, ktoré boli ním v rámci exekučnej činnosti vymožené od povinného.
V danom prípade žalobca preto vyvodzoval svoj nárok z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi

ním ako oprávneným, teda účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim
exekučnú činnosť. Netýkal sa niektorej z typicky súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo
existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Odvolací súd teda uznáva, že v
danom prípade ide o verejno-právny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcie štátu, v rámci ktorého
účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na

súkromnom práve. Uvedený právny záver však nič nemení na tom, že za podmienok daných Exekučným
poriadkom ( § 33 ods. 1 ) môže vzniknúť zodpovednosť súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobil
pri výkone svojej exekučnej činnosti, a nie zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Okresný súd
svoje rozhodnutie nezaložil na tom, že by právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah z
bezdôvodného obohatenia, ako mu nesprávne vytýka žalovaný v odvolaní.

11. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú
spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom.
Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná
ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu
na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu.

12. Ak žalovaný v odvolaní namieta, že pasívne legitimovaným v uvedenom konaní je štát, a nie on
ako súdny exekútor, potom odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že zodpovednosť exekútora za škodu pri
výkone funkcie exekútora v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je širšia ako zodpovednosť štátu
podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. a exekučný poriadok, avšak ani zák. č. 514/2003 Z.z. priamo neustanovujú

prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa
seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti
vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29
až § 104 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám
exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne aj rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 289/2008). Bolo preto výslovne na rozhodnutí poškodeného - žalobcu,
či bude náhradu škody požadovať podľa zák. č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať
priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalovaný súdny exekútor je teda pasívne
legitimovaným v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti v zmysle žaloby.

13. Povinnosťou exekútora bolo po vymožení finančných prostriedkov od povinného tieto vyplatiť
oprávnenému, čo však neurobil, čím zanedbal svoje povinnosti exekútora a zodpovedá za škodu, ktorú
tým spôsobil žalobcovi. Pre vznik jeho zodpovednosti ako súdneho exekútora za škodu v zmysle §
33 ods. 1 Exekučného poriadku boli splnené zákonné predpoklady rovnako ako pri vzniku občiansko-
právnej zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (1. porušenie právnej

povinnosti v súvislosti s činnosťou exekútora podľa Exekučného poriadku, 2. existencia, resp. vznik
škody, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody). Na
strane žalobcu ako poškodeného vznikla strata v majetkovej sfére, a to tým, že nemá uhradenú
pohľadávku v žalovanej výške, t.j. v rozsahu 783,90 Eur, ktorá mala byť vymožená exekúciou v
exekučnom konaní vedenom exekútorom - žalovaným. Bolo preukázané, že v exekučnom konaní

povinný uhradil exekútorovi pohľadávku a exekútor bol povinný vymoženú čiastku bez zbytočného
odkladu vyplatiť oprávnenému, t.j. žalobcovi, pričom exekútor takto nekonal. Uvedená povinnosť vyplýva
zo samotnej podstaty výkonu exekúcie a tohto času je uzákonená priamo v Exekučnom poriadku v §
36 ods. 8. Okresný súd preto dôvodne považoval za preukázané, že vznik škody na strane žalobcu bol
spôsobený porušením právnej povinnosti žalovaného ako súdneho exekútora, pretože v zmysle § 46

ods. 1 Exekučného poriadku bol exekútor povinný postarať sa o vykonanie exekúcie vrátane vyplatenia
vymoženej čiastky oprávnenému - žalobcovi. Pokiaľ žalovaný ako súdny exekútor takto nepostupoval,
súd mal dôvodne preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti exekútora a
vznikom škody na strane poškodeného, teda žalobcu.

14. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný nenamietal porušenie svojej povinnosti ako
súdneho exekútora resp. toho, že by sumu uplatňovanú žalobcom zaplatil resp. uhradil žalobcovi ako
oprávnenému, namietal len, že za nesprávny úradný postup zodpovedá štát. Jeho právna úvaha ozodpovednosti štátu však vzhľadom na vyššie uvedené dôvody neobstojí, preto odvolanie žalovaného
nemožno považovať za dôvodné.

15.Keďžeodvolacídôvodžalovanéhoneobstojí,odvolacísúdnapadnutérozhodnutiepotvrdilakovecne
správne, a to vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek
tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo žalovaným napadnuté, avšak
ide o výrok závislý a súd rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalovaný nebol v odvolacom
konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca, ktorý úspešný v
odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané a odôvodnené a ktoré
by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalobcu (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného
odvolací súd rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Na záver odvolací súd dopĺňa, že z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR mal i odvolací súd
preukázané, že žalovaný ako súdny exekútor má od roku 2009 pozastavený výkon súdneho exekútora,
ktoré doposiaľ trvá, v zmysle rozhodnutia ministra spravodlivosti SR podľa § 222 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2009. Žalovaný je stále vedený v

Zozname súdnych exekútorov.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).