Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/16/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200299
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200299.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň

JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1./
L. S. K. - G. - S., so sídlom G. XXX/X, N., IČO: XX XXX XXX, 2./ N. N., bytom T. K. XX, XX- XXX
N. L.J., K. republika, 3./ N. S. K., bytom H. O. XXX, XX-XXX G., K. republika, 4./ N. Z. P., bytom
T. J. XXX, XX-XXX T. J., zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove,
Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo: 14506-2/2014-BA, zo dňa
21. januára 2014 číslo: 14585-2/2014-BA a zo dňa 10. februára 2014 číslo: 15327-2/2014-BA v spojení

s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1./ rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo:
14506-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 22. augusta
2013 číslo: 87865-1/2013-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3./ rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 21. januára 2014 číslo:
14585-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 22. augusta
2013 číslo: 87911-1/2013-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 4./ rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 10. februára 2014 číslo:
15327-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 20. augusta

2013 číslo: 87328-1/2013-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Konanie o návrhu na prerušenie konania z a s t a v u j e.

Žalobcovi v 1./ rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2./ rade trovy konania v sume 220,35 Eur, žalobcovi v
3./ rade v sume 220,35 Eur a žalobcovi v 4./ rade v sume 220,35 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcov v 2./, 3.,/ a 4./ rade JUDr.
Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 2./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 16.01.2014 číslo: 14506-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/16/2014.

Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 3./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 21.01.2014 číslo: 14585-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/17/2014.

Žalobou zo dňa 10.03.2014 sa žalobcovia v 1./ a 4./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 10.02.2014 číslo: 15327-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 6S/26/2014.

Na pojednávaní konanom dňa 27.03.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením §
246c ods. 1 O.s.p. spojil tieto veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod spisovou značkou 6S/16/2014.

Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 16.01.2014, 21.01.2014 a 10.02.2014 rozhodla žalovaná
ako odvolací orgán o odvolaniach žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu -
Sociálnej poisťovni, pobočky Košice zo dňa 22.08.2013 číslo: 87865-1/2013-KEM (6S/16/2014), zo
dňa 22.08.2013 číslo: 87911-1/2013-KEM (6S/17/2014) a zo dňa 20.08.2013 číslo: 87328-1/2013-KEM

(6S/26/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona)
odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 22.08.2013 (6S/16/2014) rozhodol podľa § 178 ods. 1
písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa
31.07.2013. Rozhodnutím zo dňa 22.08.2013 (6S/17/2014) rozhodol prvostupňový správny orgán
podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 3./ rade zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti
podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2012. Rozhodnutím zo dňa 20.08.2013 (6S/26/2014) rozhodol

prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi
v 4./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 06.05.2013.

Vo všetkých rozhodnutiach žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho

oprávnenia rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14
ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1. rade vykonáva

podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že zamestnanci žalobcu
(žalobcovia v 2./, 3./, a 4./ rade) boli vedení v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.08.2011.
Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia
ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3

písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu
poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá
sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov
spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom, a že v zmysle článku 76 základného nariadenia
sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch

6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.
Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia K. inštitúcie sociálneho zabezpečenia
L. Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských
podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania,
ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v K. republike.

V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia L.
Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti
a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zdôraznila,
že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie aurčenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch

nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského
štátu,vktorommázamestnávateľalebopodnik,ktorýosobuzamestnávaregistrovanésídloalebomiesto
podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje
množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej
uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny,

na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie
predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že v rámci vykonanej
osobnej kontroly dňa 26.02.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle
zamestnávateľa, t.j. M. XX, XXX XX H. (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania XXX
XX H. - N. S., M. XX, sa dňom 20.05.2013 mení na adresu XXX XX N., H. XXX/X), sa nenachádza

kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou.
Spoločné stretnutia žalobcu v 1./ rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby F.. S. M.
sa konajú na adrese U. XXX, N., (E. V.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného
vedúceho podniku zahraničnej osoby F.. S. M.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy,
korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca F.. S. M.. Predmetom

činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1./ rade riadi
spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v K. republike. Práce boli prideľované zamestnancom
ústnou formou, t.j. žalobca v 1./ rade oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil im prácu, určil
im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov
nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá nebola vopred

plánovaná.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade žalovaná uviedla, že formulár PD A 1, s platnosťou od 01.08.2011
do 31.07.2013 bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej
legislatívy. Na základe zistení z kontroly bolo rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia dňom skončenia

platnosti formulára PD A1 (31.07.2013).

Vo vzťahu k žalobcovi v 3./ rade žalovaná uviedla, že formulár PD A 1, s platnosťou od 01.08.2011
do 31.07.2012 bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej
legislatívy. Na základe zistení z kontroly bolo rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia dňom skončenia

platnosti formulára PD A1 (31.07.2012).

Vo vzťahu k žalobcovi v 4./ rade žalovaná uviedla, že formulár PD A 1, s platnosťou od 02.04.2012
do 06.05.2013 bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej
legislatívy. Na základe zistení z kontroly bolo rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia dňom skončenia

platnosti formulára PD A1 (06.05.2013).

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným
konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona. Zdôraznila, že

obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať
z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a
konkrétnu osobu. Štátna príslušnosť zamestnancov účastníka konania nebola rozhodujúcim kritériom

pri posudzovaní dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku, resp. zániku povinného
sociálneho poistenia týchto zamestnancov.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1./ rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v
spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok

11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210
ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej
správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty,
konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcuporušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca

dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa.
Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na

vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa §
193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca
v 1/. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam,
bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade, občanov
K. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (L.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu

podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu

bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol
správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu

dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných

právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v

sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa

uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie

podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne

zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal,abykrajskýsúdzrušilrozhodnutiažalovanejvspojenísrozhodnutiamiprvostupňovýchsprávnych
orgánov a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti
konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konanie
prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Na pojednávaní konanom dňa 27.03.2015 právny zástupca návrh na prerušenie konania vzal späť. Z
týchto dôvodov krajský súd konanie o tomto návrhu zastavil.

Vpriebehusúdnehokonania(návrhmizodňa21.01.2015)právnyzástupcažiadal,abykrajskýsúdpodľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane

žalobcu a to žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6S/16/2014-28 zo dňa 16.02.2015, uznesením sp. zn.
6S/17/2014-25 zo dňa 16.02.2015 a uznesením sp. zn. 6S/26/2014-25 zo dňa 16.02.2015 krajský súd
podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane

žalobcu a to žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade. Všetky uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 20.02.2015.

Žalobcovia v 1./, 2./, 3./ a 4./ rade sa na pojednávanie nedostavili. Ich neúčasť ospravedlnil právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila (doručené súdu až 30.03.2015) a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej
neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobách. Vypočul právneho zástupcu s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v
neprítomnosti žalobcov a žalovanej. Oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a jednohlasne
dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade sú žaloby nedôvodné, vo vzťahu k žalobcom v

2./, 3./ a 4./ rade sú dôvodné, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a
rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi

v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2013 (6S/16/2014), že žalobcovi v 3./
rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2012 (6S/17/2014) a že žalobcovi v 4./
rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v

nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 06.05.2013 (6S/26/2014) z dôvodu, že vykonanou
kontrolou u žalobcu v 1./ rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov- žalobcov v 2./, 3./
a 4./ rade na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti

sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010
sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie (ES) č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,

v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo

viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a

Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantnýchskutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku

6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia K. inštitúcie sociálneho zabezpečenia L. že v posledných
rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na
úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc K. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie L. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v K. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia L. I. oprávnená požadovať preukázanie relevantných
skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná
inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce

skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je
v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna
poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie

príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,

platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v
1./ rade neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, že ide len o virtuálnu adresu a

pracovné stretnutia bývajú realizované v E.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady
zamestnávateľa,pracovnézmluvy,obchodnézmluvy,korešpondencia,objednávkyafaktúry.Spoločnosť
riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska z K. republiky. Konkrétny rozpis prác jednotlivým
zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce prideľoval svojim zamestnancom ústne podľa
potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet

zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1./ rade na území Slovenskej republiky, ani
splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto

rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na

svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť

o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí nepreukazuje žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce
pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3

O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením
žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods. 1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych

porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o
sociálnompoisteníč.461/2003Z.z.vustanovení§145ods.1upravuje,žeSociálnapoisťovňajepovinná
vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej

odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou
poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať
poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa
premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená
v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto

ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky

nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1./ rade.

Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach

sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a

zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten

účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa ods. 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať

potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len

spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1./ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené

nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1/. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu K. republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1./ rade v žalobách
nenamietal porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup

zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade, postup žalovanej vo vzťahu k námietkam

žalobcu v 1./ rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2./, 3./ a 4./ rade súd skúmal, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty

nemožno odpustiť. Osobitný zákon (č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi v 2./ rade do vlastných rúk.
Doručené bolo matke žalobcu v 2./ rade. Postup podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona nebol dodržaný

ani v prípade doručenia rozhodnutia žalovanej žalobcovi v 3./ rade, ani v prípade doručenia rozhodnutia
žalovanej žalobcovi v 4./rade, ktoré bolo doručené manželke žalobcu v 4./ rade.

Zároveň z podaní právneho zástupcu (návrh na vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu
a to žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade zo dňa 21.01.2015) vyplýva, že žalobcovia v 2./, 3./ a 4./ rade sa
domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia svojich subjektívnych práv.

Ak teda rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inými osobami ako adresátmi
a žalobcovia v 2./, 3./ a 4./ rade sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal
žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2./, 3./ a 4./ rade, preto žaloby
žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade považoval za včas podané.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých

vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v

ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo
na žiadosť príslušnej K. inštitúcie sociálneho zabezpečenia (L.) o preskúmanie rozhodujúcich

skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanci skutočne vykonávali
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc K. republiky, ale vyhýbanie sa

plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie L. podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v K. republike.

Záver o tom, že žalobcom v 2./, 3./ a 4./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočka vyvodila z
kontroly vykonanej dňa 26.02.2013 a zo zistenia, že na adrese žalobcu v 1./rade uvedenej vo výpise

zo Živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Ide o virtuálnu
adresu. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby
F.. S. M. sa konajú na adrese U. XXX, N., (E. V.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária
splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby F.. S. M.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na tejto adrese. Predmetom

činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných strán. Zamestnávateľ riadi spoločnosť z
miesta svojho trvalého bydliska z K. republiky. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou.
Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia
zamestnávateľa práce boli viazané na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná.

Na základe týchto zistení správny orgán vyvodil, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2./, 3./ a 4./
rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2./, 3./ a 4./ rade reálne činnosť

zamestnancov na území Slovenskej republiky nevykonávajú.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1./rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti ústne, riadiť svoju činnosť externe a pod.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym

predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v

súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o
tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na
konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením,

ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade ako
zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo
ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v E. V. vo N., ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako

nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v 2./,
3./ a 4./ rade ako zamestnancov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na

rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané

dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2./, 3./ a 4./ rade na
území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k vydaniu

napadnutých rozhodnutí, sú tieto rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s
poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení
právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v 2./,

3./ a 4./ rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu
a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadnepochybnostiomiestepodnikaniažalobcuv1./radearovnakovykonaťdokazovanienaobjektívne

preukázanie, či žalobcovia v 2./, 3./ a 4./ rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky
reálne vykonávali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcom v 2./, 3./ a 4./ rade,
ktorí mali v konaní úspech, náhradu trov konania v sume 220,35 Eur každému z nich.

Právny zástupca vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 432,30 Eur
pre každého zo žalobcov, za 3 úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby
a pojednávanie dňa 27.03.2015) podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon

vo výške 134 Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur.
V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,
spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83 + 24,47 Eur). Žiadal,
aby krajský súd priznal žalobcovi v 2./ rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur, žalobcovi v 3./
rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur a žalobcovi v 4./ rade náhradu trov konania vo výške

432,30 Eur.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za zastupovanie v správnom súdnictve
je podľa § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky jedna šestina výpočtového základu.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu

môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol (§ 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Režijný paušál v zmysle citovanej vyhlášky patrí advokátovi za jednotlivé úkony právnej služby bez
ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje

V roku 2014 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu 134,00 Eur
a 1/100 výpočtového základu (režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu
8,04 Eur.

V roku 2015 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu 139,83 Eur
a 1/100 výpočtového základu (režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu
8,39 Eur.Podľa § 11 ods. 4 veta prvá v spojení s § 13 ods. 2 , § 16 ods.3 vyhlášky majú úspešní žalobcovia
nárok na náhradu týchto trov právneho zastúpenia:

1. prevzatie a príprava ( plnomocenstvo z 10.12.2014 ) ............................................134,00 Eur
2. účasť na pojednávaní 27.03.2015 ( 50% z 139,83 Eur )..........................................69,92 Eur
3. režijný paušál ( § 16 ods. 3 )
1x 8,04 Eur..................................................................................................................8,04 Eur
1x 8,39 Eur..................................................................................................................8,39 Eur

Spolu:.........................................................................................................................220,35 Eur.

Rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami spočíva aj v nepriznaní náhrady trov právneho
zastúpenia za úkon - spísanie a podanie žalôb, keďže v danom prípade išlo o postup podľa § 92 ods.

1 O.s.p., keď žalobcovia v 2./, 3./ a 4./ rade nepodávali samostatné žaloby, ale krajský súd pripustil ich
vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní

sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.