Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. september 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/327/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814203533
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814203533.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne J. zast. Q., proti žalovaným: 1/
P., 2/ P., obaja zast. P., 3/ F., zast. B., o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. marca
2016, č.k. 10C/32/2014-244, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ - 3/ m a j ú nárok proti žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §
52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2 veta prvá, druhá, § 261 ods. 7 Obchodného
zákonníka, § 151a, § 151b ods. 1 veta prvá, ods. 2, ods. 3, § 151c ods. 1, § 37 a § 39 Občianskeho
zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané,

že medzi žalovaným 1/ a dlžníkom, spoločnosťou A. bola dňa 14.09.2012 uzavretá zmluva o úvere
č. XXX/XXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru dlžníkovi v sume 120.000 Eur so zmluvným
úrokom 12,90 % ročne, poplatkom za posúdenie žiadosti o úver v sume 660 Eur, poplatkom za čerpanie
úveru v sume 660 Eur, poplatkom za správu úveru v sume 28 Eur mesačne a poplatkom za predčasné
splatenie úveru v sume 400 Eur. Účelom úveru bolo splatenie nedoplatkov dlžníka voči B. v
sume 52.000 Eur, voči zdravotnej poisťovni v sume 5.000 Eur, nevyhnutných investícií (nákup pecí) a

prevádzkový kapitál. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na september, prípadne október 2032.
Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 14.09.2012 žalobkyňa ako osoba odlišná od obligačného
dlžníka, spoločnosti A., založila na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa, žalovaného 1/, voči
dlžníkovi nehnuteľnosti zapísané v KN, na LV č. XXXX a č. XXX, k.ú. E., ktorých je v celosti výlučnou
vlastníčkou. Podľa článku 1., bodu 1.5. predmetnej zmluvy sa zabezpečovanou pohľadávkou rozumelo:
a/ úverová istina z úverovej zmluvy zo dňa 14.09.2012 v sume 120.000 Eur, zmluvné úroky,
úroky z omeškania a pohľadávky špecifikované pod písmenami b/ až f/ do celkovej výšky

180.000 Eur. V článku 6., v bode 6.9. zmluvy žalobkyňa ako záložca vyhlásila, že sa oboznámila s
obsahom všetkých záväzkov, ktorých plnenie je zabezpečené záložným právom, so všetkými právami
a povinnosťami, ktoré zo zmluvy vyplývajú. Výslovne vyhlásila, že sa zoznámila so zmluvou o úvere a
jej prílohami, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. V článku 6., v bode 6.13. zmluvy bolo
konštatované, že všetky zmluvy obsiahnuté v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
zo dňa 14.09.2012 vznikli na základe slobodnej, vážnej a určitej vôle zmluvných strán, nie v tiesni a nie

za nápadne nevýhodných podmienok, na dôkaz čoho zmluvné strany pripojili k dohodnutým zmluvným
ustanoveniam svoje podpisy. Súd prvej inštancie mal za nepochybné, že vzhľadom na charakter
účastníkov úverovej zmluvy zo dňa 14.09.2012 (obaja účastníci zmluvy majú postavenia podnikateľovpodľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorí podnikajú spôsobom podľa § 1 ods. 1 Obchodného
zákonníka), predmet a obsah zmluvy, ju nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú by sa
aplikovali ust. § 52 a nasledovných Občianskeho zákonníka. Práva a povinnosti účastníkov z úverovej

zmluvy sa posudzujú výlučne podľa § 497 a nasledovných Obchodného zákonníka. S poukazom na
cit. ust. § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka sa ustanoveniami Obchodného zákonníka spravujú aj
vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch spravujúcich sa týmto
zákonom,vrátanezmluvy ozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiam,ktorúdňa14.09.2012uzavrela
žalobkyňa ako záložca so žalovaným 1/ ako záložným veriteľom. Vzhľadom k tomu, že Obchodný

zákonník neupravuje inštitút zabezpečenia záväzkov, je potrebné práva a povinnosti účastníkov zo
záložnej zmluvy posúdiť podľa ust. § 151a a nasledovných Občianskeho zákonníka. Záložné právo
je vecným právom k cudzej veci, ktoré slúži na zabezpečenie a uspokojenie pohľadávky záložného
veriteľa prostredníctvom výkonu záložného práva. Záložné právo slúži na zabezpečenie práva veriteľa
na splnenie záväzku dlžníkom, ktorý dlžníkovi vyplýva zo záväzkového právneho vzťahu. Záložné
právo má k tomuto záväzkovému právu akcesorickú povahu. Zmluvu o zriadení záložného práva k

nehnuteľnostiam zo dňa 14.09.2012 súd prvej inštancie nepovažoval za spotrebiteľskú zmluvu, pretože
nemá znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že vo všeobecnosti
medzi spotrebiteľské zmluvy možno v zásade zaradiť len zmluvy, ktoré majú odplatný charakter, pričom
subjektom, ktorý poskytuje odplatu je spotrebiteľ. Ide o zmluvy, ktoré sa uzatvárajú za rovnakých
zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto obchodné podmienky sú vopred

pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah. Dodávateľ je subjekt, ktorého
činnosť spočíva v ponuke alebo poskytnutí určitej veci alebo služby. Podľa § 2 písm. e/ Zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších predpisov, dodávateľ je každý podnikateľ,
ktorý priamo alebo prostredníctvom iných podnikateľov dodal predávajúcemu výrobok a ktorého činnosť
neovplyvňuje vlastnosti výrobku. Podľa § 2 písm. i/ citovaného zákona, službou je akákoľvek činnosť

alebo výkon, ktorý je ponúkaný spotrebiteľovi odplatne alebo bezodplatne vrátane činností upravených
osobitnými predpismi, nad ktorými vykonávajú dozor profesijné komory alebo iné orgány štátnej správy.
Vo všeobecnosti teda možno konštatovať, že dodávateľ je podnikateľský subjekt, ktorý poskytuje tovary
a služby hromadne za rovnakých podmienok. Zmluva o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ neobsahuje pojmové znaky spotrebiteľskej

zmluvy, jej obsahom sú odlišné práva a povinnosti účastníkov a vo vzťahu k žalobkyni žalovaný 1/ nemal
postavenie dodávateľa podľa cit. ust. § 2 písm. e/ Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v
znení neskorších predpisov a § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. I napriek vyššie uvedenému
právnemu názoru, súd prvej inštancie po preskúmaní obsahu záložnej zmluvy zo dňa 14.09.2012 v jej
obsahu nevzhliadol žiadne neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by spôsobovali neplatnosť takýchto

zmluvnýchdojednaní.Súdprvejinštancienezistilžiadnedôvodyneplatnostitohtoprávnehoúkonupodľa
§37Občianskehozákonníka,pretožesamotnážalobkyňavobsahusvojejvýpovedepotvrdila,žezmluvu
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzatvárala slobodne, vážne, bez akéhokoľvek nátlaku.
Poznala dôvody a účel, pre ktoré bola zmluva uzavretá, pretože jej ich vysvetlila dcéra, T. A., ktorá bola v
tom čase štatutárnym zástupcom spoločnosti A. ktorá so žalovaným 1/ uzavrela zmluvu o úvere zo dňa

14.09.2012. To, že si žalobkyňa zmluvu neprečítala, nemôže byť dôvodom pre jej neplatnosť, pretože sa
sama vyjadrila, že jej na obsahu zmluvy nezáležalo a napokon účel jej uzavretia poznala. Zmluva netrpí
ani vadami nedostatku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle, pretože obsah zmluvy je jednoznačne
a zrozumiteľne formulovaný. Súd prvej inštancie nezistil dôvody neplatnosti zmluvy ani podľa cit. ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zmluva svojím obsahom, ani účelom neodporuje ust. §

151a a nasledovným Občianskeho zákonníka a tieto ustanovenia ani neobchádza. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa
14.09.2012 je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu so
zákonom a s dobrými mravmi, ktorých porušenie videla v tom, že hodnota zálohu o 306% prevyšovala
hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, súd prvej inštancie sa s uvedeným názorom nestotožnil. Dôvodil,

že znalecký posudok J.. M. A. č. XX/XXXX zo dňa 11.09.2012 slúžil pre potreby dlžníka,
spoločnosti A., ktorého zadávateľom bola T. A., konateľka spoločnosti a znalecký posudok bol určený
pre účely poskytnutia úveru, čo je zrejmé z toho, že objednávku na vypracovanie posudku podala
dňa 10.09.2012, dňa 11.09.2012 bol znalecký posudok vyhotovený a dňa 14.09.2012 bol dlžníkovi
poskytnutýúvervsume120.000Eur.Všeobecnúhodnotunehnuteľnostíznalecurčilsumou368.000Eur.

Z uvedených krátkych časových sledov medzi objednaním znaleckého posudku, jeho vyhotovením a
poskytnutím úveru je zrejmé, že dlžník mal záujem o čo najrýchlejšie poskytnutie úveru, ktorého účelom
bolo predovšetkým zaplatenie dlhov spoločnosti voči B. v sume 52.000 Eur a zdravotným poisťovniam v
sume 5.000 Eur. Súd prvej inštancie nevylučuje, že dlžník mal záujem o poskytnutie úveru v čo najvyššejmožnej výške, čomu zodpovedal aj jeho záujem na určení čo najvyššej možnej všeobecnej ceny
nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva. Táto hodnota nehnuteľností však nebola určujúca
pre výšku poskytnutého úveru, čo tvrdili žalovaní 1/, 2/, ktorí do spisu založili úverový návrh č. XXX/

XXXX k žiadosti spoločnosti A. o poskytnutie úveru a sprievodný list supervízie (XXX/XXXX) k oceneniu
č.XX/XXXXzodňa31.07.2012.Zlistinnýchdôkazovbolozistené,žepreúčelyposkytnutiaúveruvsume
120.000 Eur dlžníkovi, žalovaný 1/ rade ako veriteľ vychádzal po supervízii z hodnoty nehnuteľností v
sume 230.000 Eur. Uvedenú hodnotu nehnuteľností považoval za rozhodujúcu a smerodajnú pre účely
uzavretia úverovej zmluvy s dlžníkom a zabezpečenie svojej budúcej pohľadávky z úverovej

zmluvy uzavretej s dlžníkom dňa 14.09.2012. Napokon z obsahu článku 1., bodu 1.5. zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.09.2012 sa zabezpečovanou pohľadávkou
rozumela úverová istina z úverovej zmluvy zo dňa 14.09.2012 v sume 120.000 Eur, zmluvné úroky, úroky
zomeškaniaapohľadávkyšpecifikovanépodpísmenamib/ažf/docelkovejvýšky180.000Eur.Vsúlade
s obsahom záložnej zmluvy potom zabezpečovaná pohľadávka žalovaného 1/ predstavovala sumu
300.000 Eur. Ku dňu 15.01.2016 evidoval žalovaný 1/ voči úverovému dlžníkovi pohľadávku v celkovej

sume 148.082,47 Eur pozostávajúcu z úverovej istiny po splatnosti v sume 119.784,13 Eur, zmluvných
úrokov po splatnosti v sume 4.576,22 Eur, z úrokov z omeškania v sume 22.716,54 Eur, v sume
346,62 Eur, v sume 340,96 Eur a poplatkami po splatnosti v sume 318 Eur. V prípade, ak by úverový
dlžník splácal poskytnutý úver riadne a včas, na splatenie úveru by celkom poukázal sumu 342.405,27
Eur, z ktorej úverová istina predstavovala sumu 120.000 Eur, zmluvný úrok 215.657,27 Eur a poplatky za

správu úveru 6.748 Eur. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že medzi zabezpečovaným záväzkom
dlžníka v sume 342.405,27 Eur, ktorý predstavoval celkovú hodnotu úveru s príslušenstvom, ktorý
bol povinný dlžník zaplatiť pri dodržaní úverových zmluvných podmienok a hodnotou zálohu v sume
230.000 Eur určenou žalovaným 1/ neexistuje nepomer v neprospech záložcu, na základe čoho súd
prvej inštancie obranu žalobkyne, ktorá tvrdila o 306% prevýšení hodnoty zálohu nad hodnotu úveru,

považoval za účelovú a nepreukázanú. Poukázal aj na obsah znaleckého posudku J.. Q. S. č. X/XXXX
zo dňa 27.01.2014, ktorý bol vypracovaný pre účely dobrovoľnej dražby zadávateľom, žalovaným 3/ na
základe jeho objednávky zo dňa 26.11.2013, v ktorom bola všeobecná hodnota nehnuteľností znalkyňou
určená sumou 159.000 Eur, z čoho vyplýva, že hodnota založených nehnuteľností nedosahovala ani
polovicu zabezpečovanej pohľadávky, t.j. polovicu hodnoty úveru s príslušenstvom, ktorú bol dlžník

povinný zaplatiť v celkovej sume 342.405,27 Eur, pokiaľ by úver riadne a včas splácal. S poukazom
na uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobu voči žalovaným 1/, 2/
zamietol z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Konštatoval, že žalovaní
neboli účastníkmi zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.09.2012, určenia
neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáhala, medzi nimi a žalobkyňou nevznikol žiaden právny vzťah,

ktorého neplatnosť by bola predmetom súdneho konania, preto bola voči nim žaloba ako nedôvodná
zamietnutá.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne,

aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že
vzťah účastníkov zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 14.09.2012 považuje za spotrebiteľský.
Vyslovila názor, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, čím nezabezpečuje rovnosť a
vyváženosť účastníkov zmluvného vzťahu. Tieto podľa jej názoru spočívajú v neprípustnom prekročení
miery zabezpečenia pohľadávky žalovaného 1/, lebo všeobecná hodnota nehnuteľností zabezpečených

záložným právom prekračuje prípustnú mieru ručenia, postihuje nehnuteľnosti žalobkyne, ktorých
hodnota je o 306% nad rámec úverovej pohľadávky. Zastávala názor, že ustanovenie článku 1 záložnej
zmluvy, v ktorom je upravený premet zmluvy a zabezpečená pohľadávka a článku 2 záložnej zmluvy,
v ktorom je špecifikovaný záloh, zakladá značnú nerovnováhu zmluvných strán. Poukazovala na to,
že z dôvodu zobjektivizovania hodnoty predmetných nehnuteľností, ktoré tvoria záloh, keďže v konaní

boli zabezpečené tri rôzne údaje ohľadom výšky hodnoty nehnuteľností, navrhla vykonať znalecké
dokazovanie vypracovaním znaleckého posudku na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Súd
prvej inštancie tomuto návrhu nevyhovel, čo podľa názoru žalobkyne spôsobilo, že neúplne zistil
skutkový stav veci, pričom tento dôkaz bol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Uviedla,
že znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj

podmienka, ktorá je neurčitá, alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. V tejto súvislosti poukazovala na to, že zmluvou o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam zo dňa 14.09.2012 je zabezpečená pohľadávka, ktorá vznikla zo zmluvy o úvere,
presne v zmluve špecifikovaná vo výške 120.000 Eur. Tiež sú zabezpečené úroky, úroky z omeškania(čl. 1, bod 1.5., písm. a/) a aj iné pohľadávky uvedené v čl. 1, bod 1.5., písm. b/ až f/, písm. g/ a v
bode 1.6., ktorých výška už nie je presne špecifikovaná a sú uvedené podľa názoru žalobkyne neurčito.
Obsah týchto ustanovení považuje za neurčitý, aj vzhľadom na neurčitosť týchto ustanovení považuje

uvedené za neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré vyvolávajú v jej neprospech ako slabšej zmluvnej
strany hrubú nerovnováhu. Podľa žalobkyne takéto dojednania slúžia len záujmom dodávateľa, teda v
tomto prípade žalovaného 1/. Zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované
absolútnou neplatnosťou dotknutého ustanovenia. Vyslovila názor, že z objektívneho hľadiska je zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z dôvodov, ktoré v podanom odvolaní uviedla, ako

celok neudržateľná, vychádzajúc z cieľa zakotveného v čl. 6 ods. 1 in fine smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Používanie takejto zmluvy, podľa názoru
žalobkyne, zakladá nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 250/07 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa zakázaná. Na základe uvedeného je preto možné konštatovať rozpor so zákonom
a rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru žalobkyne je však zmluvu o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska absolútnej neplatnosti z dôvodu rozporu s dobrými

mravmi v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa je toho názoru, že hodnota zálohy
je mnohonásobne vyššia (o 306%) ako hodnota zabezpečovanej pohľadávky, preto zmluvu o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.09.2012 považuje za neplatnú podľa § 39 Občianskeho
zákonníka z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Podľa názoru žalobkyne ani sumu vo výške 342.405,27
Eur, ktorá predstavuje celkovú hodnotu úveru s príslušenstvom (v prípade poskytnutia úveru po dobu

20 rokov) nie je možné brať do úvahy pri určovaní výšky zabezpečovanej pohľadávky, resp. výšku
zabezpečovanej pohľadávky nie je možné stanoviť týmto spôsobom. Mala za to, že tomu nasvedčuje aj
tá skutočnosť, že ku dňu 15.01.2016 eviduje žalovaný 1/ voči dlžníkovi pohľadávku vo výške 148.082,47
Eur. Konštatovala, že medzi zabezpečovaným záväzkom dlžníka (istina a primerané úroky) a hodnotou
zálohu v sume 368.000 Eur, určenou znaleckým posudkom, existuje nepomer v neprospech záložcu.

Pokiaľ ide o znalecký posudok zo dňa 27.01.2014 vypracovaný pre účely dobrovoľnej dražby, v ktorom
bola všeobecná hodnota nehnuteľností určená sumou 159.000 Eur, tento žalobkyňa namieta z dôvodu,
že je nereálne, aby hodnota nehnuteľností v priebehu necelého roka a pol klesla či už v porovnaní s
hodnotou, ktorú stanovil samotný žalovaný 1/, a to o 71.000 Eur, alebo v porovnaní so všeobecnou
hodnotou stanovenou znaleckým posudkom č. XX/XXXX zo dňa 11.09.2012. Mala za to, že porušenie

dobrýchmravovjemožnékonštatovaťajvtom,žežalovanýmalvedomosťotom,ževprípadežalobkyne
ako druhej zmluvnej strany ide o staršiu osobu vo veku XX rokov a je toho názoru, že sa spoľahol na to,
že vzhľadom na vek sa neorientuje v uvedených záležitostiach ohľadne akceptovateľnej hranice krytia.
Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobkyne ide o neplatnosť celého právneho úkonu pre rozpor s
dobrými mravmi.

3. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ v spoločnom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli potvrdenie
napadnutého rozsudku. Zastávali názor, že zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 14.09.2012 nie
je možné považovať za spotrebiteľskú, nakoľko: a/ sa jedná o akcesorický záväzkový vzťah nadväzujúci
na zmluvu o úvere, ktorá je nepochybne spravovaná Obchodným zákonníkom; b/ v prípade zmluvy o

zriadenízáložnéhoprávaniesúnaplnenépojmovéznakyspotrebiteľskejzmluvy.Malizato,ževzhľadom
na charakter účastníkov zmluvy o úvere, jej predmet a obsah je zrejmé a nepochybné, že táto sa
posudzuje výlučne podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorú skutočnosť žalobkyňa vo
svojich vyjadreniach nerozporovala. V zmysle § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka touto časťou zákona
sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa

spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam
prizabezpečeníprávspojenýchsdlhopismiazáložnéprávokcennýmpapieromvrozsahuustanovenom
osobitným zákonom. V tejto súvislosti dôvodil, že Obchodným zákonníkom sa spravujú aj také záväzky,
ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia zo záväzkov spravujúcich sa Obchodným zákonníkom. Záložné
právo má vo vzťahu k zmluve o úvere nepochybne akcesorickú povahu, a preto zmluvu o zriadení

záložného práva nie je možné považovať za spotrebiteľskú. V tejto súvislosti analogicky poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. mája 2000, sp.zn. 4Obo/115/99. Mal za to, že zmluva o zriadení
záložného práva zároveň nemôže byť posudzovaná ako spotrebiteľská, nakoľko žalovaný 1/ nespĺňa
pojmové znaky dodávateľa predpokladané ustanovením § 2 písm. e/ zák. č. 250/07 Z.z. V prípade, ak
by sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom žalobkyne a zmluvu o zriadení záložného práva by

posúdil ako spotrebiteľskú, mal za to, že ani v tomto prípade by ju nebolo možné považovať za neplatnú,
nakoľko neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky. Uviedol, že platný právny poriadok SR nijakým
spôsobom nelimituje maximálnu prípustnú hranicu krytia úveru, ktorá rovnako nie je nikde zakotvená
ani definovaná. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že hodnota nehnuteľností je o 306% vyššia akohodnota zabezpečovanej pohľadávky. Žalobkyňa pri tomto tvrdení vychádza zo sumy 368.000 Eur
určenej znaleckým posudkom J.. M. A. č. XX/XXXX zo dňa 11.09.2012, ktorého zadávateľom bola dcéra
žalobkyne, T. A. a ktorý bol vypracovaný na účely získania úveru od žalovaného 1/. Zároveň uviedol, že

žalovaný 1/ pri poskytovaní úveru nevychádzal z predmetného znaleckého posudku, ale zo supervízie,
na základe ktorej boli predmetné nehnuteľnosti ocenené na 230.000 Eur, ktorú skutočnosť žalovaný 1/
náležitepreukázalauvedenáhodnotabolaprežalovaného1/rozhodujúca.Uviedol,žezmluvaozriadení
záložného práva v čl. 1 bod 1.5. jasne vymedzila, čo sa rozumie zabezpečovanou pohľadávkou, a to
istina úveru vo výške 120.000 Eur, zmluvné úroky, úroky z omeškania a pohľadávky špecifikované pod

písm. b/ až f/ do celkovej výšky 180.000 Eur. V zmysle uvedeného je jednoznačné, že zabezpečovaná
pohľadávka predstavovala sumu 300.000 Eur, čo značne prevyšuje hodnotu založenej nehnuteľnosti. Z
uvedeného vyplýva, že medzi celkovou výškou zabezpečovaného záväzkom dlžníka v sume 300.000
Eur a hodnotou zabezpečenia, či už stanovenej na základe znaleckého posudku č. XX/XXXX alebo na
základe supervízie k oceneniu č. XX/XXXX nie je žiaden hrubý nepomer. Žalovaní 1/, 2/ sa stotožnili
aj s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal žalobkyňou navrhované znalecké dokazovanie z

dôvodu, že vykonanie predmetného dôkazu by bolo neúčelné a pre právne posúdenie veci irelevantné.

4. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nie sú dané žiadne dôvody pre
vyslovenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v podanej

žalobe, z ktorého dôvodu bol žalobný návrh zamietnutý. Pokiaľ bol žalobný návrh zamietnutý aj z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ a 3/, poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa v
odvolaní právne závery súdu prvej inštancie, týkajúcej sa práve absencie pasívnej vecnej legitimácie u
žalovaného 2/ a žalovaného 3/ nespochybňuje.

5. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobkyňou došlo k zmene právnej úpravy
občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, podľa
ktorého súd prvej inštancie v danej veci procesne postupoval. V prechodných ustanoveniach (§ 470
ods. 1, 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací
súd posudzoval rozhodnutie súdu prvej inštancie a dôvody podaného odvolania podľa ustanovení
O.s.p., účinných v čase vydania rozhodnutia. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových
procesných ustanovení CSP.

6. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli žalobkyňou v odvolaní
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vyhodnotil
každý dôkaz jednotlivo, všetky vo vzájomnej súvislosti, správne zistil skutkový stav danej veci a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalobkyne, uvedené v podanom

odvolaní, ktoré boli totožné ako námietky, ktoré uplatnila pred súdom prvej inštancie, nemohli preto
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a ani tvrdené také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací
súd osvojil zistený skutkový stav súdom prvej inštancie i jeho právne posúdenie danej veci a v
podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odkazuje (v zmysle § 387 ods.

2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

8. Podstata odvolacích námietok žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie spočíva v jej tvrdení,
že zmluva o zriadení záložného práva je spotrebiteľský vzťah, v ktorej súvislosti namieta, že zmluva
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku ktorých je zmluva absolútne neplatným právnym

úkonom. Žalobkyňou považovaný prezentovaný názor nepovažoval odvolací súd za správny. V zmysle
ustálenej judikatúry ESD je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z
úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah, a teda, či sa
na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečeniaochrany spotrebiteľa. Pokiaľ sa týka charakteru predmetných zmlúv - úverovej zmluvy a zmluvy o
zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.09.2012, tieto svojou povahou a podstatou nie sú
zmluvami spotrebiteľskými, ktoré by boli uzavreté medzi podnikateľským a nepodnikateľským subjektom

s jednoznačne preukázaným spotrebiteľským účelom na strane žalobkyne. Hlavným záväzkovým
vzťahom, z ktorého žalobkyňa vyvodzuje svoj nárok, je v danom prípade úverová zmluva, ktorej zmluvné
strany majú postavenie podnikateľov podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka (v ktorom dlžník nemal
postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Obč. zák.), ktoré podnikajú spôsobom podľa § 1 ods. 1
Obchodného zákonníka a ktorú zmluvu aj vzhľadom na jej predmet a obsah nemožno považovať za

spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú by sa aplikovali ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Daná úverová zmluva sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka, z ktorého dôvodu aj právny vzťah, ktorý vznikol zo zabezpečenia záväzku dlžníka v tomto
vzťahu, t.j. zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, je preto potrebné posúdiť podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z
úverovej zmluvy, sa rovnako spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Záložné právo ako právo

akcesorické teda sleduje pohľadávku, ktorú zabezpečuje.

9. Na druhej strane treba zdôrazniť, že právna úprava kladie na platnosť právnych úkonov mnohé
požiadavky (ustanovené napr. v § 37, § 39 Obč. zákonníka). Ich nesplnenie sankcionuje neplatnosťou
samotného právneho úkonu.

10. Z ust. § 37 ods. 1 Obč. zákonníka vyplýva, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne, inak je neplatný.

11. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza,

alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Obč. zákonníka).

12. Zmluva je dvojstranný (prípadne viacstranný) právny úkon, ktorý vzniká konsenzom, t.j. úplným
a bezpodmienečným prijatím (akceptáciou) návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh zmluvy (oferta), jeho
prijatie(akceptácia)sújednostrannéadresovanéprávneúkony.Ipretietojednotlivéjednostrannéprávne

úkonyplatí,žemusiaspĺňaťnáležitostipožadovanéObčianskymzákonníkomvšeobecne,atonáležitosti
osoby, náležitosti vôle, prejavu, pomeru vôle a prejavu a náležitosť predmetu právneho úkonu. Týmito
posledne uvedenými náležitosťami sú možnosť predmetu právneho úkonu (§ 37 ods. 2 Obč. zákonníka)
a jeho dovolenosť (§ 39 Obč. zákonníka).

13. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré
Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka),
tak ako to urobil aj súd prvej inštancie v preskúmavanej veci.

14. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý nezistil žiadne dôvody neplatnosti

právneho úkonu - zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a vzhľadom na to, že súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, pričom sa dostatočným spôsobom
vyporiadal i s námietkami žalobkyne a vzhľadom na to, že táto ani v odvolacom konaní neuviedla
žiadne nové podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

15. Na námietku žalobkyne, že v konaní neboli vykonané ňou navrhované dôkazy, odvolací súd uvádza,
že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán a nie je ani povinný všetky navrhnuté
dôkazy vykonať. Posúdenie dôkazných návrhov a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú vykonané, je vždy
na úvahe súdu a nie strán sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie zistil riadne skutkový

stav veci, aj odvolací súd zastáva názor, že ďalšie dokazovanie vo veci nebolo potrebné.

16. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec po právnej stránke
správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď aj pre nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie na strane žalovaných 2/ a 3/ žalobu zamietol.

17. Odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v odvolaní, keď
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam prerozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

18.Ztýchtodôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovecisamej akoivovýrokuonáhrade
trov konania, ktorý nebol žalovanou kvalifikovane spochybnený, ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak,

že žalovaní 1/ až 3/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) .
20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).