Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. august 2016

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 8C/51/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208204860
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2016:1208204860.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred samosudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: J. E., X..

XX.XX.XXXX, L. XX, L. L., zast.: JUDr. Marian Holý, advokát, B. Němcovej 15, 977 01 Brezno proti
žalovanému: Cirkev Adventistov siedmeho dňa - Slovenské združenie, Cablkova 3, 821 04 Bratislava,
IČO: 00 468 118, zast.: CLC advokátska kancelária s.r.o., Panenská 18, 811 03 Bratislava, o náhradu
mzdy, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 20.630,52 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 05.03.2008 domáhal určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu dal žalovaný listom zo dňa 04.02.2008. Súčasne
sa domáhal aj náhrady mzdy (po viacnásobnej zmene petitu žaloby) v sume 57.416,93 € brutto s úrokmi
z omeškania za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015.

2. Súd čiastočným rozsudkom, č.k. 8C/51/2008-125 zo dňa 25.11.2015, právoplatným dňa 23.02.2016

určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa 04.02.2008 je neplatné.
Zároveň určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňom vyhlásenia rozsudku,
nakoľko od žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. O
zvyšku uplatnených nárokov mal súd rozhodnúť v konečnom rozhodnutí.

3. Žalobca na výpočet náhrady mzdy aplikoval § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Ak mal pracovný
pomer skončiť dňa 04.02.2008, rozhodujúcim obdobím je obdobie od októbra 2007 do decembra 2007.

Z výplatnej pásky za mesiac december 2007 vyplýva, že mesačná mzda žalobcu predstavovala 20.000,-
Sk. Za obdobie troch kalendárnych mesiacov bola základná mzda vo výške 60.000,- Sk. V decembri
2007 bola poskytnutá odmena vo výške 5.000,- Sk, teda celková mzda za mesiace október až december
2007 predstavovala sumu 65.000,- Sk. Priemerná mesačná mzda je tretinou tejto sumy, teda 21.667,-
Sk (719,21€). Žalobca požadoval náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015, t.j. 6 rokov,
7 mesiacov a 25 dní, teda 79 mesiacov a 25 dní. Náhrada mzdy za 79 mesiacov predstavuje 56.817,59
€, náhrada mzdy za 25 dní mesiaca november 2015 predstavuje 719,21 €/30 dní x 25 dní, teda 599,34

€. Spolu náhrada mzdy za celé obdobie prestavuje výšku 57.416,93 €.

4. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 25.05.2016 mal za to, že od neho nemožno spravodlivo
požadovať náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov. Súd rozhodol o neplatnosti skončeniapracovného pomeru len z dôvodu formálnych a obsahových nedostatkov právneho úkonu okamžitého
skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak by okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovalo
všetky formálne náležitosti, tak zo skutkovej podstaty veci by nepochybne vyplýval záver, že zo strany

žalovaného došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. Žalobca v priebehu konania nenamietal
žiadne skutočnosti kladené mu za vinu, len stroho konštatoval, že jeho pracovný pomer trvá odvolávajúc
sa len na formálne a obsahové nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je zrejmé,
že žalobca si bol počas celého konania vedomý dôvodov, pre ktoré s ním chcel žalovaný rozviazať
pracovný pomer. Priznanie náhrady mzdy nad zákonné minimum len z dôvodu formálnych nedostatkov

právneho úkonu by voči žalovanému predstavovalo neprimeranú majetkovú sankciu. Žalovaný rovnako
namietal nárok v časti uplatnenia úrokov z omeškania, keďže Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov
z omeškania a v danom prípade sa nie je možné oprieť ani o ustanovenia Občianskeho zákonníka,
nakoľko Zákonník práce zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka len
vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Žalobca bol evidovaný na úrade práce od 01.04.2008, až
po takmer roku a pol od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo žalobcovi vydané

živnostenské oprávnenie na vykonávanie práce opatrovateľa v Rakúsku. V období od 01.04.2008 do
31.07.2009 žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal akúkoľvek snahu zapojiť sa do práce. Žalobca
sa domáha náhrady mzdy od 01.04.2009, teda od obdobia bezprostredne predchádzajúcemu obdobiu,
od kedy vykonáva opatrovateľskú službu v Rakúsku. Nároku na náhradu mzdy za obdobie od kedy
bol evidovaný na úrade práce, t.j. od 01.04.2008 sa nedomáhal z dôvodu, že nárok na náhradu mzdy

za toto obdobie bol v čase jeho uplatnenia už premlčaný. Z uvedeného dôvodu by náhrada mzdy ani
nespĺňalasvojusatisfakčnúfunkciu,nakoľkovčaseodkedysauplatňuje,užbolžalobcazárobkovočinný
v Rakúsku. Podstatnú skutočnosť tiež predstavuje fakt, že počnúc 09.02.2008 bol žalobca vylúčený z
cirkvi, a teda ani nemohol vykonávať činnosť, ktorá tvorila predmet jeho pracovnej náplne. Z uvedených
dôvodov žalovaný žiadal, aby bol zaviazaný na náhradu mzdy v sume 8.630,52 € (12 mesiacov x 719,21

€).

5.Súdvovecivykonaldokazovanieoboznámenímsasvýplatnýmipáskamižalobcuzaobdobieoktóber-
december2007,potvrdeniamiopodanídaňovéhopriznaniakdanizpríjmovfyzickejosobyzaroky2010-
2015,rozhodnutímozaradenídoevidencieuchádzačovozamestnaniezodňa07.04.2008,rozhodnutím

o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 02.09.2009, výpisom z obchodného registra
Magistrátu mesta Viedeň, Cirkevným poriadkom a ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil
nasledovný skutkový a právny stav:
6. Základná mzda žalobcu v mesiacoch október - december 2007 predstavovala 20.000,- Sk, pričom v
mesiacidecember2007bolažalobcovivyplatenáodmena5.000,-Sk.Žalobcabolzaradenýdoevidencie

uchádzačov o zamestnanie dňom 01.04.2008 a vyradený bol dňom 02.09.2009. Žalobcovi vzniklo dňa
30.07.2009 oprávnenie na podnikateľskú činnosť v oblasti opatrovateľskej činnosti. Podľa daňových
priznaní predložených súdu dosahoval príjem v rokoch 2010 - 2015.

7. Právny zástupca žalobcu vo svojom prednese uviedol, že pri výpočte náhrady mzdy vychádzal len z

jediného dokladu, a to zo mzdy za mesiac december 2007. Žalobca bol od 01.04.2008 evidovaný ako
uchádzač o zamestnanie na úrade práce, neskôr od 31.07.2009 vykonával na živnosť opatrovateľskú
službu v Rakúsku. V čase, kedy mal pracovný pomer okamžite skončiť, Zákonník práce neobmedzoval
obdobie, za ktoré má zamestnanec nárok na náhradu mzdy, mohol tak urobiť súd obmedzením plnenia
na 12 mesiacov pri uplatnení kvalifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

8. Právny zástupca žalovaného v rámci svojho prednesu žiadal, aby súd prípadný nárok na náhradu
mzdy obmedzil na 12 mesiacov. Žalovaný nie je napojený na štátny rozpočet, svoje finančné potreby
uspokojuje z príspevkov veriacich, takže plnenie náhrady mzdy z takto získaných prostriedkov je v
rozpore s vnútornými pravidlami cirkvi a zásadami morálky a nespravodlivé voči jej členom.

9. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného ku dňu 04.02.2008 (ďalej len „ZP“), ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až dočasu, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

10. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

11. Podľa § 1 ods. 4 ZP, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne

vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

12. Podľa čl. 2 ZP, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej
osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte
a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis
alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv

a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov.
13. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v

rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do
zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na
pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku.

14. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu formálnych
nedostatkov, a to konkrétne pre neuvedenie nezameniteľných dôvodov skončenia pracovného pomeru
v jeho písomnom vyhotovení a z dôvodu nepreukázania jeho doručenia žalobcovi do vlastných
rúk. Súčasne súd rozhodol o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že od žalovaného nebolo
možné spravodlivo očakávať, aby žalobcu naďalej zamestnával. V odôvodnení čiastočného rozsudku

súd uviedol, že v zmysle vnútorných predpisov cirkvi je základným predpokladom výkonu činnosti
duchovenského pracovníka a následne vysväteného kazateľa členstvo v cirkvi, pričom žalovaný
rozhodol o vylúčení žalobcu z cirkvi dňa 09.02.2008. Súd ďalej uviedol, že konanie žalobcu, ktorým
dochádzalo k porušovaniu kazateľskej etiky (správanie k ženám a využívanie pracovného času aj pre iné
účely ako kazateľskú prácu, kedy sa mal žalobca stretávať s osamelou mladou ženou, pričom bol v tom

čase ženatý), možno vzhľadom na povahu funkcie kazateľa považovať za nepatričné. Vzhľadom na to,
že žiadna zo strán nepodala v zákonnej lehote odvolanie, čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 23.02.2016. Žalobca do času vydania čiastočného rozsudku nespochybňoval svoje vylúčenie z
cirkvi, rovnako nerozporoval tvrdenia žalovaného ohľadom jeho nevhodného správania sa k ženám
a za týmto účelom ani nepredložil žiadne dôkazy na svoju obranu. Až v štádiu konania o nároku na

náhradu mzdy začal žalobca argumentovať tým, že o jeho vylúčení z cirkvi rozhodol nepríslušný orgán
a rovnako sa nestotožňoval s odôvodnením čiastočného rozsudku týkajúceho sa jeho nevhodného
správania k ženám. V tomto smere súd uvádza, že uvedené dôvody boli podkladom pre rozhodnutie
súdu o skončení pracovného pomeru žalobcu napriek formálnym nedostatkom okamžitého skončenia
pracovného pomeru, a preto pokiaľ žalobca s rozhodnutím súdu nesúhlasil, nič mu nebránilo podať proti

čiastočnému rozsudku opravný prostriedok. Navyše Cirkevný poriadok umožňoval žalobcovi opätovne
sa dovolávať prijatia do cirkvi, prípadne sa písomne odvolať k zboru ako celku, pokiaľ sa domnieval, že
s ním miestny zbor nezaobchádzal čestne. Konkrétne v 7. kapitole na strane 59 Cirkevného poriadku
sa uvádza, že ak sa niekto domnieva, že s ním miestny zbor nezaobchádzal čestne, nedostal možnosť
byť vypočutý, predstavitelia zboru odmietajú vziať do úvahy jeho žiadosť o obnovenie jeho členstva,

má tento vylúčený člen právo odvolať sa písomne k zboru ako celku a požiadať o vypočutie. Zbor by
túto žiadosť nemal ignorovať alebo odmietnuť. Ak to však urobí alebo sa bývalý člen aj po odvolaní k
zboru stále domnieva, že sa s ním nezaobchádzalo spravodlivo, má žiadateľ právo odvolať sa na výbor
združenia. Žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mal záujem stať sa opätovne členom cirkvi,poprípade že by sa relevantným spôsobom bránil proti vylúčeniu z cirkvi napriek tomu, že Cirkevný
poriadok takýto postup umožňuje. Faktom ostáva, že žalovaný rozhodol o vylúčení žalobcu z cirkvi,
pričom právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje cirkvám spravovať svoje vnútorné záležitosti

nezávisle od štátnych orgánov. Súd preto ani nie je oprávnený skúmať dôvodnosť vylúčenia žalobcu z
cirkvi, a preto túto následnú argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako irelevantnú.

16. Žalobca požadoval náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015, t.j. za 79 mesiacov a 25
dní. Zákonník práce v znení účinnom v čase neplatného skončenia pracovného pomeru umožňoval súdu

primerane znížiť náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi
vôbec nepriznať. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku
zamestnávateľom na súde. Pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ
zníženienáhradymzdypožaduje.Ideotzv.moderačné(zmierňovacie)oprávneniesúdu,ktoréumožňuje
v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií,
podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu (upusteniu) tejto náhrady. V období od 01.07.1975 do

31.08.2007 Zákonník práce upravoval, že súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to,
či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával
a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa
zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri

výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú
prácu. To isté platilo, ak zamestnanec začal po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vykonávať
podnikateľskú činnosť. Podľa názoru Najvyššieho súdu sa judikatúra interpretujúca znenie § 61 ods. 2
predchádzajúceho Zákonníka práce stala nepoužiteľnou v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien,
ku ktorým došlo po roku 1989. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž

len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore
a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu
v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s
účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu

zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky,pretožetakátopovinnosťneexistuje.Znejestvujúcejpovinnostipretonemožnovyvodzovaťpre

zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová
zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov (v znení účinnom ku dňu
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 04.02.2008 ZP zakotvoval 12 mesiacov) primerane

znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by
bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011).

17. Dobré mravy nie sú zákonom výslovne definované. Rozumieme nimi nepísané pravidlá slušnosti,
tolerancie, poctivosti a ľudskosti, mravné princípy na danom mieste a čase akceptované spoločnosťou,
ktoré súd posudzuje v kontexte konania strán v každom konkrétnom prípade individuálne. Žalobca
vykonávalčinnosťzborovéhokazateľaod01.06.1986,kneplatnémuokamžitémuskončeniupracovného
pomeru došlo dňa 04.02.2008, t.j. žalobca pracoval pre žalovaného cca 22 rokov. V konaní vyšlo najavo,

že počas tejto doby bol žalobca pred skončením pracovného pomeru iba raz upozorňovaný na svoje
správanie nezlučiteľné so zásadami cirkvi, v dôsledku čoho polroka vykonával funkciu duchovného
kazateľa v obmedzenom režime. Ide o nepochybne dlhé časové obdobie, počas ktorého si žalobca
riadne plnil svoje povinnosti kazateľa bez potreby disciplinárnych postihov zo strany žalovaného. Takisto
je nepochybné, že funkcia kazateľa v Cirkvi adventistov siedmeho dňa je veľmi špecifická a len s

ťažkosťami si možno predstaviť, že by sa žalobca uplatnil na trhu práce v obdobnej pozícii. Na druhej
strane nemožno poprieť, že predpokladom výkonu funkcie kazateľa je jeho členstvo v cirkvi, pričom
žalovaný žalobcu z cirkvi vylúčil. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca v zmysle Cirkevného
poriadku voči takémuto rozhodnutiu žalovaného odvolal, poprípade že by prejavil záujem stať saopätovne členom cirkvi po jeho vylúčení. Zbavenie členstva žalobcu v cirkvi súd považoval za jeden
z dôvodov, pre ktorý rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej
zamestnával. Ďalším dôvodom bolo konanie žalobcu, ktorým dochádzalo k porušovaniu kazateľskej

etiky (správanie k ženám a využívanie pracovného času aj pre iné účely ako kazateľskú prácu, kedy
sa mal žalobca stretávať s osamelou mladou ženou, pričom bol v tom čase ženatý), kedy vzhľadom na
povahu funkcie kazateľa možno takéto správanie považovať za nepatričné. Súd v súlade s názorom
žalovaného považoval kazateľa za veľmi potrebného zamestnanca požívajúceho úctu medzi veriacimi,
ktorý vo vzťahu k nim predstavuje určitú autoritu. Preto bolo možné od žalobcu odôvodnene očakávať

dodržiavanie cirkevných pravidiel a morálnych zásad vo zvýšenej miere. Hoci žalobca po právoplatnosti
čiastočného rozsudku vyslovil nesúhlas s takýmito obvineniami, počas celého dovtedajšieho konania
tieto tvrdenia žalovaného nepopieral a rovnako z listinných dôkazov nevyplýva, že by sa žalobca bránil
proti týmto tvrdeniam pred začatím súdneho konania v čase rozhodovania o jeho vylúčení z cirkvi. Po
vyhodnotení všetkých okolností prípadu súd dospel k názoru, že boli splnené predpoklady pre aplikáciu
moderačného oprávnenia súdu primerane znížiť náhradu mzdy. Žalovaný žiadal, aby súd nepriznal

náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Súd prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti ako
doterajšia dĺžka pracovného pomeru, špecifickosť pracovnej pozície žalobcu, ale aj to, že žalovaný
žalobcu vylúčil z cirkvi, čo predstavuje základný predpoklad výkonu funkcie kazateľa, a preto by mu táto
skutočnosť objektívne naďalej neumožňovala zastávať u žalobcu rovnakú pozíciu, považoval priznanie
mzdy za obdobie 6 rokov za primerané. Neopomenuteľnou skutočnosťou rovnako zostáva, že žalobcovi

vzniklo dňa 30.07.2009 oprávnenie na podnikateľskú činnosť v oblasti opatrovateľskej činnosti, ktorú
vykonával v Rakúsku a z ktorej mal príjem. Súd má tak za to, že náhrada mzdy v priznanom rozsahu
bude predstavovať dostatočnú satisfakciu pre žalobcu a zároveň sankciu pre žalovaného z dôvodu, že
so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer.

18. Náhrada mzdy sa vypočíta zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Pracovný pomer sa mal podľa
okamžitého skončenia pracovného pomeru skončiť dňa 04.02.2008. Súd v súlade s názorom žalobcu
určil rozhodujúce obdobie od októbra 2007 do decembra 2007. Z výplatnej pásky za mesiac december
2007 vyplýva, že mesačná mzda žalobcu predstavovala 20.000,- Sk. Za obdobie troch kalendárnych

mesiacov bola základná mzda vo výške 60.000,- Sk. V decembri 2007 bola poskytnutá odmena vo výške
5.000,- Sk, teda celková mzda za mesiace október až december 2007 predstavovala sumu 65.000,- Sk.
Priemerná mesačná mzda je tretinou tejto sumy, teda 21.667,- Sk (719,21 €). Žalovaný sa s výškou
priemerného mesačného zárobku stotožnil. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi priznal náhradu mzdy
v sume 20.630,52 €, ako súčet náhrady mzdy za 12 mesiacov vo výške 8.630,52 € (12x719,21€) a

náhrady mzdy za ďalších 60 mesiacov vo výške 12.000,- € s primeraným znížením, ako sumu adekvátne
napĺňajúcu svoju satisfakčnú, sankčnú a sociálnu funkciu, pri zohľadnení všetkých vyššie uvedených
okolností a vo zvyšku uplatnený nárok na náhradu mzdy zamietol.

19. Žalobca spolu s náhradou mzdy požadoval priznať aj úroky z omeškania z dôvodu oneskoreného

peňažného plnenia. Zákonník práce vyslovene neupravuje možnosť požadovať úroky z omeškania.
Súdna prax vo všeobecnosti zastáva názor, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru patria
zamestnancovi spolu s náhradou mzdy aj úroky z omeškania odvolávajúc sa na subsidiárne použitie
Občianskeho zákonníka. Súd má však za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká,
a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený

neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení
pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy
z neplatne skončeného pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu, najmä po zohľadnení, že dôvodom
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky tohto právneho
úkonu, má súd za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočná, a preto v súlade s moderačným

oprávnením súdu nie je dôvodné žalobcovi priznať aj úroky z omeškania. V tomto smere súd poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013, ktorý posudzoval sťažnosť vychádzajúcu
zo súdneho sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania
náhrady mzdy zamestnancovi. Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti
pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné

práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Zároveň Ústavný súd
SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne nekonformné a sťažnosť
zamestnanca odmietol. Súdy nižšej inštancie v tomto prípade rovnako nepriznali zamestnancovi úroky
z omeškania z dôvodu, že priznanú výšku náhrady mzdy považovali za dostatočnú.20. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

21. Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy v sume 57.416,93 € brutto s úrokmi z omeškania za obdobie od 01.04.2009 do
25.11.2015. Súd vyhovel žalobe žalobcu len v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru

a nároku na náhradu mzdy v sume 20.630,52 €. Súd žalobu zamietol v časti náhrady mzdy v sume
36.786,41 € a úrokov z omeškania. Žalobca tak mal vo veci len čiastočný úspech. Vzhľadom na to, že
pomer úspechu strán sporu bol v zásade rovnovážny, súd rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods.
2 CSP a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).