Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. máj 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžso/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200341
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5014200341.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Viliama Pohančeníka, v právnej
veci žalobcu: P. P. P., bytom P. XX,
XX-XXX T., P. republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č.
8-10,Bratislava,zaúčastipribratéhoúčastníkakonaniaREPRUF,s.r.o.,sosídlomPalárikova76,Čadca,
IČO: 47 237 198, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 17436-2/2014-BA zo
dňa 16. januára 2014, o odvolaní žalobcu a účastníka konania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
č.k. 21Scud/l7/2014-70 zo dňa 28. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21Scud/17/2014-70 zo dňa 28.
januára 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom č.k. 21Scud/17/2014-70 zo dňa 28. januára 2015 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 17436-2/2014-
Ba zo dňa 16. januára 2014, žiadajúc, aby súd uvedené rozhodnutie zrušil v spojení s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania

nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že
Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodnutím č.k. 45781-1/2013 zo dňa 27.09.2013 rozhodla tak,
že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a od 1. februára
2012do20.marca2013povinnépoistenievnezamestnanostiakozamestnancoviREPRUF,s.r.o.,podľa
slovenskej legislatívy. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný správny orgán, ktorý

napadnutým rozhodnutím č.k. 17436-2/2014-Ba zo dňa 16. januára 2014 jeho odvolanie zamietol a
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd tiež preukázané,
že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013 bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v
registrovanom sídle zamestnávateľa -Palárikova 76, Čadca a to od 26.02.2013 do 08.03.2013. Bolo
zistené, že zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriou nemá, dňa 26.02.2013 sa
na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Dňa

05.03.2013, kedy bola vykonaná opätovne kontrola na adrese spoločnosti, sa nachádzali pani R. M. M.,
konateľ spoločnosti a pán M. P., splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly
bolo zistené, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné
zmluvy so zamestnancami boli uzatvorené do 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti REPRUF, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie
poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ zadáva
prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Žalovaný konštatoval, že

kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo
preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu sa od 01.02.2012 vzťahuje slovenská
legislatíva.

Krajský súd zdôraznil, že podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z

29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“,
„základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch -
(3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.“

Citujúc právnu úpravu ustanovenú v čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti
právnych predpisov), v § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, v § 20 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, krajský súd konštatoval, že pravidlá určujúce
príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej

únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná
legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby
osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté
systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali

systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých
členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak
neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo,
aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné,
že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej

výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je
samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje
na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné
poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD

Al - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. Al
zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom
štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne
vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. Al je pre všetky
členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. Al nie je pracovné

povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie Al z dôvodu
nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území
iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že
sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa Al

nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ
aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba,
ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch,

ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú
časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto
podnikania na Slovensku, c) zamestnávajú viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo
miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne
zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012,
ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného
výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnomzamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami
podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca
v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých

členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá
bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Uviedol,
že takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť

vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 (3) ako aj nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO

v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo
nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by
reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., so sídlom
Palárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania, resp. sídlo bolo na území
SR.

Podľa názoru krajského súdu žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti zamestnanca
u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými
v žalobe - záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.03.201.3, Registračný
list FO, pracovná zmluva zo dňa 01.02.2012, výpisy z účtov v poľskom jazyku, štvrťročné správy

o vykonaní prác - túto skutkovú okolnosť nepreukázal. Štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené
vizitkami firiem krajský súd vyhodnotil ako nekonkrétne z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác, ako
aj rozsahu prác, žalobca nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR. Miesto
vykonania prác je uvedené Slovenská republika, nie je v nich uvedený konkrétny dátum vykonania
prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópii

štvrťročných prác, realizovať. Nejedná sa o objektívny doklad, ktorý by preukazoval, že žalobca bol
v konkrétnom čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy. Doklad
o vyplatenej mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní
pracovnej činnosti zamestnanca. Záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel podľa názoru súdu
s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Čo sa týka

hlásenia o pobyte na území SR zo dňa 17.05.2013, je treba uviesť, že sa jedná o dôkaz neurčitý,
pretože ako dôvod pobytu na území SR je uvedené „biznis“, z čoho však nevyplýva, či sa jednalo o
vykonávanie činnosti zamestnanca alebo vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby,
ktorou je žalobkyňa. Tiež nie je zrejmé, z akých podkladov (z akého zdroja) hotelové zariadenie,
ktoré hlásenie vydalo, čerpalo pri jeho vystavovaní. Samotná pracovná zmluva nepreukazuje reálne

vykonávanie práce, len preukazuje formálny právny základ dojednaného pracovného pomeru. Krajský
súd konštatoval, že ani z týchto listinných dôkazov žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie
prác podľa pracovnej zmluvy, na základe ktorej mal vykonať práce promótora služieb a produktov
poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa, poukazom na obsah pojmu promótor
(z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších). Tak žalobca ako

aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté
rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a
neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu,
závery správy o kontrole, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré
žalobca produkoval v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade

s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 01.02.2012 prácu reálne
vykonával.

Krajský súd považoval záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

podľa slovenskej legislatívy, za súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú
podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Konštatoval, že takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol
vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnýmiúdajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o., Čadca, keďže podanie a registrácia
prihlášky nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa,
s poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ zákona

č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti
a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia
statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.

Krajský súd ďalej konštatoval, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné

bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah
prác od 01.02.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy
vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach.
Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre
zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentoval, propagoval,
s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukážeme, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch

tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia). Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom

štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania
na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne
zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia) a súčasne, že v danom prípade neboli splnené
podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol
preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských

štátoch.

Za nedôvodné považoval krajský súd námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov
na území SR, že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych
orgánov z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade

nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol
preukázaný reálny súbeh dvoch činností -zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských
štátoch, tak ako to vyššie zdôvodnil. Rovnako za neodôvodnenú považoval námietku diskriminačného
zaobchádzania so žalobcom, keď žiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné
rozhodnutie v zmysle zákona nemôže byť pojmovo označené ako diskriminačné.

Krajský súd dospejúc k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209
ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a
obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti, žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1
OSP zamietol.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 prvá veta OSP a contrario. Žalobcovi
pre neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že pribratému účastníkovi v
tomto type súdneho konania náhrada trov konania zo zákona (OSP) neprináleží.

2.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolali žalobca a pribratý účastník
konania. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný dňa 28. januára 2015 č.k.
21Scud/l7/2014-70 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne -ústredie č. 17436-2/2014-BA zo dňa 16. januára

2014,apredchádzajúcerozhodnutieSociálnejpoisťovne,pobočkaČadca,č.k.45781-1/2013-CAzodňa
27. septembra 2013 zrušil a následne vec odovzdal Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca na opätovné
prešetrenie.V dôvodoch odvolania žalobca vytýkal krajskému súdu nesprávne použitie čl. 288 ods. 2 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o európskej únii tým, že neboli uplatnené a
tým, že rozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov

nariadení Európskej únie, ktorých obsah nemal byť v predmetom rozsahu rozširovaný, upravovaný
ani doplňovaný. Dôvodil, že vydanie napadnutého rozsudku Krajským súdom v Žiline na základe
vnútroštátnych právnych predpisov namiesto predpisov nariadení Európskej únie, ktorých obsah v
predmetnom rozsahu nebolo možné rozširovať, modifikovať a ani dopĺňať, je potrebné uznať za hrubé
porušenie zákona Európskej únie.

Žalobca namietal hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 87 a základného nariadenia v súvislosti s
čl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm. b/ Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 vo veci
koordináciesystémovsociálnehopoisteniaanariadenieč.987/2009týkajúcesavykonávanianariadenia
(ES) č. 883/2004 tým, že boli nesprávne uplatniteľné, a posúdenie práce navrhovateľa, ako práce,

ktorá má marginálny charakter, počas kedy sa uvedené predpisy nemôžu vzťahovať na navrhovateľa,
pretožeonuzatvorilpracovnúzmluvupredtým,akovošlidoplatnostipredpisyomarginálnomcharaktere
práce a nepodal vyhlásenie o tom, aby sa naňho nevzťahovalo prechodné obdobie uvedené v čl. 87a
základného nariadenia, preto sa na navrhovateľa vzťahuje 10-ročné prechodné obdobie, počas ktorého
sa neuplatňuje predpis čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia.

Žalobca tiež namietal hrubé porušenie hmotného práva a to čl. 45, 46 a 48 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie tým, že bol vykonaný ľubovoľný odtrhnutý od judikatúry a zaväzujúci výklad princípu slobodného
pobytu zamestnancov a ponímania zamestnanca a taktiež pravidlá rovnosti, aj keď doklady ako aj
vysvetlenia podané navrhovateľom zreteľne preukazujú, že je zamestnancom podľa zákonov Európske

únie. V danej súvislosti poukázal na rozsudok Medzinárodného súdneho dvora zo dňa 23. marca 1982
vo veci 53/81, D.M. Levin v. Staatssecretaris van Justitie, zo dňa 3. júla 1986 vo veci 66/85, Deborah
Lawrie-Blum v. Land Baden-Württemberg a rozsudok zo dňa 31. mája 1987 vo veci 344/87, I. Bettray
v. Staatssecretaris van Justitie, zo dňa 6. novembra 2003 vo veci C-413/01, Franca Nimi-Orasche v
Bundesminister für Wüssenschaft, Verkehr und Kunst, v ktorých je definovaný pojem zamestnanca

v súlade s článkom 48. Nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, že nepreukázal, že na území
Slovenska vykonával práce. Nesúhlasil s postupom sociálnej poisťovne ako aj súdu, keď účastníkovi
konania ako zamestnávateľovi ukladač povinnosti, ktoré mu podľa zákona neprináležia. Trval na tom, že
predložildostatočnédoklady,zktorýchvyplývalo,ževykonávalpoctivúprácunaúzemíSlovenska,majúc
tiež za to, že dožadovanie od navrhovateľa iných dokladov, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku

súdu v priebehu súdneho konania, je minimálne oneskorené. Uviedol, že tak ako on aj účastník konania
sa dostali do absurdnej situácie, keď musia zdôvodňovať činnosti vykonávanej práce zatiaľ čo občania
Slovenskej republiky sú z tejto povinnosti oslobodení, v čom videl diskrimináciu poľských občanov. V
danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora zo dňa 24. októbra 1974,
vo veci 36/74 B.N.O. Walrave a L. J. N. Koch v. Association Union Cvkliste Internationale, Koninklijke

Nederlandsche Wielren Únie a Federación Espaňola Ciclismo.

Žalobca tiež namietal porušenie č. 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti článku 20 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia
(ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia, ktoré má vplyv na obsah

napadnutého rozsudku tým, že ostalo v platnosti rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v
priebehu nedôvodné uplatniteľnej procedúry príslušnej legislatívy, pretože sociálna poisťovňa v oboch
stupňochvydalarozhodnutieovylúčenínavrhovateľazpoisteniapredvydanímakéhokoľvekrozhodnutia
Základ Ubezpieczeń Spolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania
príslušnej legislatívy s prihliadnutím na či. 16 vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie podľa

miesta bydliska Základ Ubezpieczeń Spolecznych mohla inštitúcia podľa miesta výkonu práce sociálna
poisťovňa vydať napadnuté rozhodnutia zo dňa 27. septembra 2013, č. 45781-1/2013-CA, a následne
17436-2/2014/BA zo dňa 16. januára 2014. Namietal, že postup vyplývajúci z citovaných nariadení bol
oboma inštitúciami (Základ Ubezpieczeń Spolecznych a Sociálna poisťovňa) realizovaný dobrovoľne,
ktorého účelom bolo iba jedno riešenie a to vylúčiť navrhovateľa zo systému sociálneho poistenia na

Slovensku, ktorý postup treba považovať za rozporný s princípmi Európskej únie o slobodnom prechode
zamestnancov.Uviedol,ženeskoršierozhodnutieZákladuUbezpieczeńSpolecznychbolopostavenéna
nekritickom prijatí správnosti stanoviska slovenskej sociálnej poisťovne týkajúceho sa skutočnosti, že aj
napriek tomu, že navrhovateľ uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťou REPRUF, s.r.o., v skutočnostitúto prácu nevykonával. Vyslovil názor, že takéto konanie je v hrubom rozpore s predpismi nariadení
Európskej únie o koordinácii systémov sociálneho poistenia a vedie k rozporným činnostiam oproti
riešeniam Európskej únie.

Žalobca tiež namietal porušenie v článku 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah
napadnutého rozsudku tým, že bolo prostredníctvom sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v oboch
inštitúciách bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené v článku 6 a 16
vykonávacieho nariadenia ako aj v ustanoveniach rozhodnutia č. Al Správnej komisie zo dňa 12. júna

2009 o ustanovení dialógu a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov určenia príslušnej
legislatívy a poskytnutia dávok podľa základného nariadenia počas kedy je v priebehu určovania
príslušnej legislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií za účelom
splnenia všetkých práv, ktoré prislúchajú navrhovateľovi.

Záverom žalobca zo strany súdu prvého stupňa a sociálnej poisťovne považoval za závažné porušenie

hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku a to článok 13 ods. 3 nariadenia
č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na legislatívu príslušnú vo veci
sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej činnosť ako zamestnanca a činnosť ako samostatne
zárobkovej činnej osoby v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje možnosť určenia legislatívy
príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia. Tvrdil, že sociálna poisťovňa ako aj prvostupňový súd rozhodli, napriek
tomu, že v jeho prípade nie je žiadne rozhodnutie vo veci právoplatne skončené, poukazom na to, že
Základ Ubezpieczeń Spolecznych rozhodnutím nesprávne určil pre žalobcu poľskú legislatívu v oblasti
sociálneho poistenia, voči ktorému podal odvolanie a toto rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, a
preto napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca a Sociálnej poisťovne -ústredie sú

predčasné.

3.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote v prospech žalobcu podal odvolanie

aj pribratý účastník REPRUF, s.r.o.. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 28. januára 2015, sp.zn. 21Scud/17/2014, a aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č.
17436-2/2014-BAz16.januára2014apredchádzajúcerozhodnutieSociálnejpoisťovni,pobočkaČadca
z 27. septembra 2013, č. 45781-1/2013-CA, zrušil.

V dôvodoch odvolania účastník namietal závažné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah
napadnutého rozsudku a to článok 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna
norma poukazujúca na legislatívu príslušnú vo veci sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej
činnosť ako zamestnanca a činnosť ako samostatne zárobkovej činnej osoby v rôznych členských
krajinách, čím sa vylučuje možnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom

ako uvedený v norme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Tvrdil že porušenie uvedenej
normy priviedlo k vydaniu napadnutého rozsudku napriek tomu, že žiadne rozhodnutie vo veci nie je
právoplatné ani konečné, lebo rozhodnutie sociálnej poisťovne na základe, ktorého sociálna poisťovňa
a Krajský súd v Žiline vydali svoje rozhodnutia vo veci nie právoplatná ani konečná.

Ďalej namietal hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 87 a základného nariadenia v súvislosti s
čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm. b/ Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 vo veci
koordináciesystémovsociálnehopoisteniaanariadenieč.987/2009týkajúcesavykonávanianariadenia
(ES) č. 883/2004 tým, že boli nesprávne uplatniteľné, a posúdenie práce navrhovateľa, ako práce,

ktorá má marginálny charakter, počas kedy sa uvedené predpisy nemôžu vzťahovať na navrhovateľa,
pretožeonuzatvorilpracovnúzmluvupredtým,akovošlidoplatnostipredpisyomarginálnomcharaktere
práce a nepodal vyhlásenie o tom, aby sa naňho nevzťahovalo prechodné obdobie uvedené v čl. 87a
základného nariadenia, preto sa na navrhovateľa vzťahuje 10-ročné prechodné obdobie, počas ktorého
sa neuplatňuje predpis čl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia.

Tiež namietal potvrdenie v napadnutom rozsudku krajského súdu stanoviska o zanedbateľnom
charaktere činnosti vykonávanej žalobcom, napriek tomu, že žalobca tvrdil, že jeho činnosť ako
zamestnanca nemá zanedbateľných charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť REPRUF,s.r.o., čiže 10 hodín týždenne prekročila 5% času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná
osoba. V danej súvislosti poukázal na rozsudok odvolacieho súdu Rzeszowe zo dňa 27. novembra 2014,
sp.zn. III. AUa 468/14.

Namietal vykonanie nesprávneho posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, že žalobca napriek
tomu, že takú možnosť mal, neposkytol dokumenty potvrdzujúce výkonu činnosti ako zamestnanec
v priebehu správneho konania, a preto nie je možné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho
konania. Uviedol, že krajský súd prijal nesprávny záver, že žalobca mal možnosť predstaviť akékoľvek

dôkazy v priebehu správneho konania, keďže žalobca nebol účastníkom správneho konania, ktoré sa
ukončilo protokolom o vykonanej kontrole.

Namietal odňatie žalobcovi reálnej možnosti na obranu jemu prislúchajúcich práv v dôsledku posúdenia
nazačiatku,žečinnosťvprospechspoločnostinebolareálnevykonávaná,anásledneprijatiastanoviska,
že táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter.

Namietal vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, že zo zaregistrovania žalobcu v
systéme sociálneho zabezpečenia a pridelenia žalobcu individuálneho čísla poistenca nevzniká
zamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, ani nesvedčí o tom, že je
zamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia.

Záverom účastník uviedol, že množstvo zákonných porušení na strane krajského súdu a sociálnej
poisťovne v oboch stupňoch podporujú žiadosť účastníka konania o zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu a rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňoch predovšetkým z dôvodu prijatia
uvedených rozhodnutí na základe chybnej informácie od poľskej poisťovne Základ Ubezpieczeń

Spolecznych, ktorá je inštitúcia príslušná miestu bývania žalobcu a súčasne poskytnutá informácia nie
je právoplatným rozhodnutím.

4.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť. S odvolacími dôvodmi uvedenými žalobcom v jeho odvolaní nesúhlasil. Uviedol,
že žalobca v odvolaní neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne
relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne -
ústredie. Preskúmavané rozhodnutie zo dňa 16. januára 2014, č. 17436-2/2014-BA, napadnuté žalobou,

považoval za vydané v súlade so zákonom, poukazom na to, že v odôvodnení je náležité objasnené,
z akých dôvodov žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Tiež uviedol, že
vo vyjadrení zo dňa 4. augusta 2014 k žalobe zaujal stanovisko ku každej námietke žalobcu v žalobe
uvedenej, ktorého sa naďalej pridržiava.

K odvolaniu pribratého účastníka žalovaný uviedol, že zamestnávateľ REPRUF, s.r.o., bol v danej veci
pribratý do konania uznesením Krajského súdu v Žiline
z 17. septembra 2014, č.k. 21Scud/17/2014-53, podľa § 250 ods. 1 OSP a ako pribratý účastník
konania nebol oprávnený podať odvolanie za žalobcu. Navrhoval, aby odvolací súd odvolanie pribratého

účastníka konania odmietol, pretože ho podala osoba, ktorá na to nebola oprávnená.

5.

K odvolaniu pribratého účastníka konania sa vyjadril žalobca tak, že navrhoval odvolaniu vyhovieť.

6.

K odvolaniu žalobcu konania sa vyjadril pribratý účastník konania tak, že navrhoval odvolaniu vyhovieť.

7.Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 492 ods. 2 zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaných odvolaní (§ 246c ods. 1 prvá veta OSP a
§ 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 2 SSP), odvolania prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

250ja ods. 2 OSP, § 492 ods. 2 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
(§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP, § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
zo dňa 16. januára 2014, č. 17436-2/2014-BA, a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z pohľadu, či
sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe, z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal

zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa,
v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Predmetom
preskúmavaciehokonaniavdanejvecibolorozhodnutiežalovanéhosprávnehoorgánu,ktorýmžalovaný
s konečnou platnosťou rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., od 1.

februára 2012 do 20. marca 2013 podľa slovenskej legislatívy.

Predovšetkým najvyšší súd upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov (§§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými
žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo
procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou

postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu
odvolacíchnámietokodvolacísúddospelkzáveru,ževdanejvecisúdprvéhostupňavprocesesúdneho
prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležité postupoval v zmysleprocesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku citovaných vyššie.

Zásadné námietky žalobcu, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
ako aj rozhodnutí žalovaného správneho orgánu spočívajú v jeho tvrdení, že prvostupňový súd
ako aj žalovaná v danej veci postupovali a rozhodli v rozpore s právnou úpravou ustanovenou
v Nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (porušenie čl. 11 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 87a) a č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009

týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (namietané porušenie čl. 6, čl. 14 ods. 5b/, čl.
16 ods. 2, 3, 4, čl. 20), vytýkajúc krajskému súdu ich nesprávnu aplikáciu a postup podľa vnútroštátnych
predpisov, čo považoval v rozpore s právnou úpravou Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť na to, či krajský súd venoval náležitú
pozornosť prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vydaných sociálnou poisťovňou v oboch

stupňoch vo vzťahu k namietanej právnej úprave ustanovenej v Nariadení ES č. 883/2004 a v jeho
vykonávacom nariadení č. 987/2009.

Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a

308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy, z ktorých
odvolací súd upriamuje pozornosť najmä na to: že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov
sociálnehozabezpečeniapatriadorámcavoľnéhopohybuosôbamalibyprispieťkzlepšeniuichživotnej
úrovne a podmienok zamestnania; zmluva neustanovuje právomoci iné ako tie, ktoré sú uvedené v
článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako

zamestnancov; nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov,
ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva [4], bolo zmenené a doplnené a aktualizované viackrát, aby
sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež, aby sa
zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase,

keď sa koordinačné pravidlá spoločenstva stávali zložitými a príliš rozsiahlymi. Nahradenie a súčasne
modernizovanie a zjednodušovanie týchto pravidiel je preto dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného
pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie
zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych

predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo,
že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo
k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v

rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť;

Podľa čl. 1 uvedeného nariadenia ES písm. a/ „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť

alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písm. c/
„poistenec“ vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III, kapitoly 1
a 3, znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského
štátu príslušného podľa hlavy II, nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia;

Podľa čl. 1 bod 1/ uvedeného nariadenia ES toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

Podľa čl. 11 bod 1/ uvedeného nariadenia ES osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.Podľa čl. 13 bod 3 uvedeného nariadenia ES osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva

takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

Podľa čl. 16 nariadenia ES č. 987/2009, ktorým upravuje postup uplatňovania článku 13 základného
nariadenia:

1. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto
skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
2. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť

vykonáva.
5. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené
za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
6. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby

informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s administratívnym
spisom žalovaného správneho orgánu dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný
správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy, pre vydanie rozhodnutia si

zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba
považovať za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné
podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.

Po vyhodnotení odvolacích dôvodov najvyšší súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 OSP a s § 492 ods. 2 SSP preto
konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k
predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú

dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu
považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho
skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného v danej
vecijezrejmé,žeprvostupňovýmrozhodnutímč.45781-1/2013-CAzodňa27.septembra2013Sociálna
poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF,
s.r.o., od l. februára 2012 do 20. marca 2013 podľa slovenskej legislatívy. Na základe odvolania proti

tomuto rozhodnutiu žalobou napadnutým rozhodnutím 17436-2/2014-BA zo dňa 16. januára 2014
žalovaný prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol. Účastník konania REPRUF, s.r.o. odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu nepodal. Z
odôvodnenia rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňoch vyplýva, že sociálna poisťovňa v danom
prípade postupovala a vydala rozhodnutia podľa právnej úpravy ustanovenej v Nariadení Európskeho

parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a Nariadenia č.
987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
Vychádzajúc zo skutkových zistení je tiež zrejmé, že sociálna poisťovňa začala konať v danom prípade
na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, keď vo viacerých prípadoch poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych žiadala sociálnu poisťovňu o

informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má
zamestnávateľ sídlo. Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných
rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch s tým, že v mnohých prípadochcieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky,
ale vyhýbanie sa platenia odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej
činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Na základe podnetu Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych

Sociálna poisťovňa -pobočka Čadca vykonala u zamestnávateľa žalobcu v registrovanom sídle
zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, kontrolu zameranú na preverenie reálneho
výkonu činnosti jeho zamestnancov, a teda aj žalobcu, na území Slovenskej republiky. Z výsledkov
tejto kontroly nevyplynuli skutkové zistenia preukazujúce skutočný, reálny výkon práce žalobcu ako
zamestnanca uvedenej spoločnosti na území Slovenskej republiky, keď predložené formálne doklady

- pracovná zmluva, registračný list FO, štvrťročná správa o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem
záznam Inšpektorátu práce Žilina o inšpekcii práce zo dňa 15.03.2013, potvrdenie o zamestnaní
(zápočtový list), nepreukazovali čas a miesto vykonania prác, ako ani ich rozsah, žalobca a ani jeho
zamestnávateľ - účastník konania, nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý objektívne preukázal skutočné
reálne vykonávanie činnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd tiež za
nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, že postupu a vydaniu rozhodnutí sociálnou
poisťovňou nepredchádzalo spoločné konanie so Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, pretože skutkové
zistenia práve potvrdzujú, že sociálna poisťovňa v danom prípade postupovala v úzkej súčinnosti
s inštitúciou sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike a na základe vzájomnej spolupráce, pre

ktorú nariadenia EU nestanovia žiadnu formu, začala kontrolou preverovať existenciu zamestnávateľa
a skutočný výkon práce jeho zamestnancov - aj žalobcu za účelom uplatnenia správnej aplikácie
právnych predpisov vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu v zmysle základného nariadenia, teda
sociálna poisťovňa v konaní postupovala v súlade s čl. 6 a s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie článku 13
ods. 3 základného nariadenia. K uvedenej námietke konštatuje, že pre aplikáciu tohto článku musia
byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného nariadenia stanové
a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu, v danom
prípade žalobcu na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom

krajského súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte
nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením
pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne
činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného

nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že sociálna poisťovňa napadnutými
rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti rozhodnutia nepostupovali
v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadením o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že
vo veci nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nezistil dostatočne skutkový stav veci, pretože
formálne doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik pracovného
pomeru medzi žalobcom a účastníkom konania, bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že
žalobca ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňoval činnosti podľa

pracovnej zmluvy. Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že na žalobcu resp. jeho zamestnávateľa
preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1, 6
stanoví osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej
inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava vykonávacieho nariadenia
ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch, výkon

svojej činnosti preukázať. Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky
požíval status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou v preskúmavacom
konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali,
že na území Slovenska skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve.

Nepredloženietakýchtodôkazovmalozanásledokneuneseniejehodôkaznejpovinnostinapreukázanie
pravdivosti jeho tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku.Vychádzajúczoskutkovýchzistenívyplývajúcichzadministratívnehospisuodvolacísúdsastotožňujeso
záverom krajského súdu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia
- čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej

republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako to predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a

aplikáciu uplatniteľných právnych predpisoví príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

S poukazom na uvedené vyššie odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu,
ktorou namietal porušený čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia. Sociálna poisťovňa ustálila svoj
právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a

povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, na základe skutkových zistení, že
žalobca nepreukázal výkon činností zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvody, že výkon práce
žalobcu na území Slovenska bol zanedbateľný.

Vychádzajúc z uvedeného vyššie neobstoja ani námietky žalobcu, ktorými namietal nesprávne použitie

čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o európskej únii, keď
napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov
nariadení Európskej únie, ktorých obsah nemal byť v predmetom rozsahu rozširovaný, upravovaný
ani doplňovaný, čím boli porušené základné princípy Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. K
uvedenému odvolací súd konštatuje: Tak z administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia

žalovanej i z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia a v neposlednom rade aj z rozsudku
krajského súdu vyplýva, že sociálna poisťovňa v oboch stupňoch a tiež krajský súd postupovali a
vydali rozhodnutia podľa platného znenia Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia č. 987/2009.

Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo vzťahu k pojmu zamestnanec,
odvolacísúdzastávanázor,žeoznačenérozhodnutiaEurópskehosúdnehodvoraniejemožnéaplikovať
na daný prípad, pretože tieto vychádzajúcu z iného skutkového základu a týkajú sa vzťahu pracovníka
a charakteru pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pričom sociálna poisťovňa
v danom prípade nerozhodovala o pracovnoprávnom vzťahu medzí žalobcom a jeho zamestnávateľom,

keď predmetom napadnutých rozhodnutí sociálnej poisťovne v danom prípade bolo rozhodovanie, či
žalobcovi (ne)vzniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy v súlade s nariadeniami Európskeho
spoločenstva č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a č. 987/2009.

Odvolací súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa svojím postupom

sa dopustila hrubej diskriminácie občanov Poľska zamestnaných na území Slovenskej republiky.
Vychádzajúc zo skutkových zistení treba považovať za preukázané, že pobočky sociálnej poisťovne
rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD Al alebo o nevzniku
povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku
všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. Postup v súlade s nariadeniami

Európskeho spoločenstva a v súlade so zákonom nie je možné považovať za diskriminačné.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že
skutkové zistenia potvrdzujú správnosť záveru žalovanej, že v danom prípade žalobcovi nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., v období od 1. februára 2012 do 20. marca 2013, a to aj napriek
tomu, že bola za žalobcu podaná prostredníctvom zamestnávateľa prihláška do systému sociálneho
zabezpečenia, keď samotné prihlásenie žalobcu do sociálnej poisťovne nezakladá právo na vznik
uvedeného poistenia na území Slovenskej republike.

Z ustanovení čl. 38 - 43 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v konsolidovanom znení, ako aj čl. 48
- 59 Lisabonskej zmluvy odvolací súd nezistil, že by postup správnych orgánov a prvostupňového
súdu odporoval týmto ustanoveniam, ani nevzhliadol potrebu aplikovať východiská upravené v týchto
dokumentoch na prejednávanú vec.Odvolací súd nezistil ani porušenie čl. 48 - 51 Lisabonskej zmluvy (čl. 39 a 42 konsolidovaného
znenia), keď vyhodnotil ako nedôvodné tvrdenie, že vnútroštátny súd by mal predovšetkým určiť, či

osoba žiadajúca o určenie príslušnej legislatívy podlieha sociálnemu poisteniu v každom z uvedených
členských štátov. V danom prípade nebol preukázaný súbeh činností žalobcu ako zamestnanca
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a jeho činnosti žalobcu ako SZČO na území iného
členského štátu - Poľskej republiky a v danom prípade nemohlo byť ani sporné určenie príslušnej
legislatívy, nakoľko k súbehu činností žalobcu na území Slovenskej republiky ako zamestnanca a

žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky, nedošlo.

Tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané, preto ani nemohol byť aplikovaný čl. 11 základného
nariadenia, ktorý určuje príslušnosť právnych predpisov. K tejto príslušnosti môže dôjsť a mohlo dôjsť
iba v prípade, že by súbeh činností žalobcu bol reálne preukázaný, a nie fiktívny.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie účastník konania REPRUF s.r.o., ktorý v odvolaní
poukázal, že je potrebné predložiť prejudiciálne otázky príslušným inštitúciám spoločenstva, nakoľko sú
rozdiely v judikatúre, ktoré znemožňujú účastníkom konania správny výkon práva v tejto oblasti.

Najvyšší súd nezistil podmienky pre položenie prejudiciálnej otázky. Konštatuje, že právna úprava únie,

aplikovateľná na prejednávanú vec, poskytuje správnym súdom dostatočné právne východiská pre
posúdenie právnej stránky veci.

Tak, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky už v tomto rozhodnutí konštatoval, opätovne zdôrazňuje,
že východiskom pre rozhodnutie bolo zistenie či došlo (nedošlo) k reálnemu, faktickému (nefiktívnemu)

súbehu výkonu prác žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej
republiky a jeho činnosti ako SZČO na území Poľskej republiky. Iba zistenia, že došlo by k reálnemu
súbehu činnosti žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a činnosti
SZČO na území Poľskej republiky, mohli byť dôvodom aplikácie v tomto rozhodnutí citovaných
ustanoveníkomunitárnehopráva.Potomjebezprávnehovýznamuzisťovanieskutočností,ichkonkrétna

právna úprava a výklad, v ktorých odvolateľ videl potrebu položenia prejudiciálnej otázky. Preto je aj v
preskúmavanej veci bez významu zisťovať skutočnosti, ktoré určí sociálna poisťovňa ako skutočnosti
nevykonávania činnosti ako zamestnanec a pokyny na zhromaždenie týchto dôkazov, ako aj zisťovať
charakter zanedbateľnej činnosti a realizáciu nevyhnutných výpočtov v tomto smere, ako aj určenie
inštitúcie príslušnej, z dôvodu miesta vykonávania činnosti alebo miesta bývania, zodpovednej za

vykonávanie týchto výpočtov, keď podstatou veci bolo riadne zistenie skutočností, či došlo k skutočnosti
týkajúcej sa existencie, resp. neexistencie súbehu prác žalobcu ako zamestnanca u slovenského
zamestnávateľa a SZČO na území iného členského štátu.

Najvyšší súd preto nezistil, z úradnej povinnosti, podmienky na prerušenie konania postupom podľa §

109 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 492 ods. 2 OSP, keď naviac odvolateľ, zastúpený advokátom,
procesný návrh na prerušenie konania nepodal.

Odvolací súd konštatuje, že účastník konania REPRUF, s.r.o. - zamestnávateľ žalobcu žalobu
proti napadnutému rozhodnutím žalovaného nedal, a nepodal ani odvolanie proti prvostupňovému

rozhodnutiu, z čoho vyplýva, že s rozhodnutím žalovaného bol uzrozumený a jeho správnosť a
zákonnosť nenamietal žalobou v správnom súdnictve. Rozsudkom krajského súdu, ktorým bola žaloba
žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zamietnutá, nedošlo k zmene jeho právnej situácie oproti stavu,
ktorý nastal v dôsledku právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší súd preskúma vec len v rozsahu porušenia konkrétnych subjektívnych práv, keďže nie je možné
preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia inak, než v rozsahu žalobných dôvodov a REPRUF,
s.r.o. žalobu nepodal, tým nepreukázal porušenie svojich subjektívnych práv.

Pribratý účastník REPRUF, s.r.o. bol do súdneho konania pribratý na hájenie svojich práv, nie práv

účastníkovkonania.Dokonaniapribratáobchodnáspoločnosťvýslovneuviedla,vpodanomodvolaní,že
rozsudok napáda v celom rozsahu v prospech žalobcu. Nemožno konštatovať, že by sa týmto odvolaním
pribratý účastník domáhal ochrany svojich práv, za účelom ktorých bol do konania pribratý, preto nie je
možné na odvolacie dôvody účastníka konania REPRUF, s.r.o. prihliadať.Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že námietky odvolateľov nie sú relevantné k
vyhoveniu ich odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3

veta druhá OSP a v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 OSP a s § 492 ods. 2 SSP ako vecne
a právne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1, s §
246c ods. 1 a s § 224 ods. 1 OSP a s § 492 ods. 2 SSP. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v odvolacom konaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.