Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/66/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111227267
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8111227267.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T. Z., bývajúceho v O., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova č. 24, proti
žalovanému Mestu Prešov, so sídlom Hlavná č. 73, zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom
so sídlom v Prešove, Sládkovičova č. 8, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 12 C 229/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19.

januára 2016 sp. zn. 19 Co 206/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) naposledy rozsudkom z 15. júla 2014 č. k.

12 C 229/2011-177 zamietol žalobu a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodení súd prvej inštancie uviedol, že rozhodol
na základe žaloby, ktorou sa žalobca v znení jej zmien domáhal na tunajšom súde určenia, že je
výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., ktoré sú vymedzené
geometrickým plánom na obnovu hraníc č. 1227, 1227/1, 1227/2, 1240 vyhotoveným dňa 10. októbra
2008 Z. K. geodetom, overeným Katastrálnym úradom v O., Správou katastra O. dňa 30. októbra 2008

pod č. 1725/08. Súd prvej inštancie mal preukázané, že ešte pred v poradí druhým rozhodnutím o
dedičstve zo dňa 27. októbra 1977 po zomrelom Q. Z., na základe ktorého boli sporné nehnuteľnosti
zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX, a to parcely č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmere 9979
m2 prikázané do vlastníctva žalobcu, bola dňa 15. júla 1977 medzi súrodencami žalobcu - M.N., Z. Z.
a Q. Z. ako predávajúcimi a Okresným národným výborom v O. ako právnym predchodcom
žalovaného uzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom boli vyššie uvedené nehnuteľnosti. Kúpna

zmluva bola súdom prvej inštancie vyhlásená za neplatnú, pretože v konaní došlo k preukázaniu, že
M. Z., Z. Z. a Q. Z. previedli vlastnícke právo k predmetu kúpy, ktoré im v čase predaja
nepatrilo. Až na základe uvedeného rozhodnutia o dedičstve po ich otcovi Q. Z. zo dňa 27. októbra
1977 boli nehnuteľnosti ich bratovi - žalobcovi T. Z. prikázané do vlastníctva. Žalobca sa o existencii
svojho vlastníckeho práva dozvedel až v roku 2002 a preto listami zo dňa 24. júna 2002 a zo
dňa 7. októbra 2002 vyzval žalovaného, aby mu na základe vyššie uvedeného sporné nehnuteľnosti

vydal prostredníctvom mimosúdnej cesty. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný so zreteľom ku
všetkým okolnostiam s nehnuteľnosťami nakladal v dobrej viere tak, že mu ako vlastníkovi
patria. Dobromyseľná držba bola preto narušená až dňa 24. júna 2002, kedy žalobca voči žalovanému
uplatnil svoje vlastnícke právo. Žalovaný splnil základnú podmienku vydržania, pretože jeho oprávnená
držba nehnuteľností trvala nepretržite po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Čo sa týka vôle s vecou
nakladať ako s vlastnou, doplneným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že ku

dňu 15. apríla 1992 (deň účinnosti delimitačného protokolu) na liste vlastníctva č. 2 boli evidované
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Na nehnuteľnosti evidované na tento list vlastníctvapráve poukazoval delimitačný protokol, ktorý nadobudol účinnosť ku dňu 15. apríla 1992, a ktorý bol
podpísaný štatutárnym zástupcom žalovaného, v zmysle ktorého je konštatované, že do vlastníctva
žalovaného prechádzajú nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č. X. Súd mal za to, že žalovaný so

zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, od účinnosti delimitačného protokolu,
predmetnú vec uchopil, fakticky ovládol, a bola daná aj vôľa nakladať s ňou ako s vlastnou. Žalobca
nijakým spôsobom nepreukázal, že by napadol platnosť predmetnej kúpnej zmluvy pred 1. májom 1991,
teda do času, kým tieto nehnuteľnosti boli zapísané do vlastníctva Československého štátu. Od účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, teda od 1. mája 1991 zo zákona „ex lege“ prešiel

do vlastníctva obce majetok, okrem iného aj majetok štátu. Bolo povinnosťou do 12 mesiacov od jeho
účinnosti podať návrh na zápis tohto majetku do evidencie nehnuteľností. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalovaný splnil všetky zákonné podmienky v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a tým nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkovoknižnej vložke č.
XXX katastrálneho územia A., a to k parcelám č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmere 9979 m2 z titulu
vydržania. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalovaný „nadobudol“ predmetné nehnuteľnosti na základe

zákona č. 138/1991 Zb. účinného od 1. mája 1991 od Okresného národného výboru v O., ktorý s
nimi nakladal na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 15. júla 1977. Z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že ich nadobudol žalovaný vydržaním. Žalobca od roku 1977 neprejavil dostatok
záujmu o predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol v dedičskom konaní v roku 1977 a záujem o ne
prejavil až v roku 2002. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie rozhodol, tak ako je vyššie

uvedené.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 19. januára 2016 č. k. 19 Co
206/2014-217 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Uviedol, že súd prvej inštancie správne vo veci
rozhodol, správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav a vyvodil z neho

správne závery. Odvolací súd sa stotožnil s podstatnými závermi súdu prvej inštancie, pre ktoré
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti vydržaním, vydržacia
lehota mu začala plynúť 15. apríla 1992 a uplynula 15. apríla 2002. Odvolací súd uviedol, že žalobca
až po uplynutí vydržacej lehoty vyzval žalovaného dňa 24. júna 2002, aby mu sporné nehnuteľnosti
vydal na základe mimosúdnej dohody, a teda až v tomto čase si uplatnil svoje vlastnícke právo, čo bolo

už v období, keď vlastnícke právo prináležalo žalovanému na základe vydržania. Odvolací súd preto
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil. O trovách odvolacieho konania nerozhodol, pretože o nich rozhodne súd prvej inštancie v
zmysle § 224 ods. 4 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“).
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z
dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, (§ 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania odvodzuje žalobca najmä z
dôvodu zmätočnosti, nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj
rozhodnutia odvolacieho súdu. Zmätočnosť rozhodnutí súdov nižších inštancií žalobca vidí v tom, že sa
domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom s parcelnými číslami XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/
X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X,

XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X a z ich rozhodnutí nijakým spôsobom
nevyplýva, v akej súvislosti je záver súdov o vydržaní vlastníckeho práva k parcelám č. XXXX
a č. XXXX vo výmere 9979 m2 dôvodom pre zamietnutie žaloby o určenie vlastníckeho práva k
vyššie uvedeným parcelným číslam pozemkov. Dovolateľ ďalej namietal, že z rozhodnutí súdov
nižších inštancií nevyplýva, z akých dôvodov bola zamietnutá žaloba k pozemku s parcelným

číslom XXXXX/X, a teda na neho nie je možné bez relevantného zdôvodnenia viazať skutkové zistenia
a právne závery ako k pozemkom, ktoré na liste vlastníctva č. 2 zapísané boli. Žalobca má za to,
že konanie pred súdmi nižších inštancií je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Za inú vadu považuje žalobca porušenie povinností súdov nižších inštancií pri
dokazovaní. Namietal vykonané hodnotenie dôkazov súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu.

Ďalšou inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci boli nesprávne skutkové
zistenia, ku ktorým súdy nižších inštancií na základe dokazovania dospeli. Súd prvej inštancie ako aj
odvolací súd ďalej nesprávne právne posúdili splnenie jednej z podmienok pre vydržanie nehnuteľnosti,
ktorou je uchopenie držby nehnuteľnosti. Pre to, aby držba k nehnuteľnosti mohla zákonným spôsobomvzniknúť, musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania, inak nemožno
hovoriť o oprávnenej držbe. Na základe uvedeného žiada, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby bolo rozhodnuté o trovách

dovolacieho konania v jeho prospech.

4. Žalovaný písomné vyjadrenie k dovolaniu nepodal.

5. Dovolanie bolo podané 29. marca 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2
vety prvej CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1
CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá
CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Dovolací súd poukazuje na to, že dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie.
Dovolanie naďalej nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami
ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo

113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7
Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).

8. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“), dovolací súd postupoval
v zmysle uvedeného prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť podaného
dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

9. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa.

10. Dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej
inštancie. Rozsudky odvolacieho súdu proti ktorým je dovolanie prípustné boli uvedené v § 238 ods.

1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobcu nesmeruje proti rozsudku, ktorý je uvedený v týchto ustanoveniach;
prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

11. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným pochybeniam,
ktoré boli uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ nenamietal, že v konaní došlo k procesným vadám

uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; nedostatky tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní
najavo.

12. Dovolací súd sa osobitne zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa nepotvrdila.

13. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal strane sporu jej procesné práva priznané O.s.p. [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na
súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2
O.s.p.)], čo v danom prípade preukázané nebolo, preto dovolateľ neopodstatnene vyvodzuje existenciu
procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.14. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, pričom obsah spisu nedáva žiadny dôvod
pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s
rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods.

2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Vo
väzbe na uvedené najvyšší súd uvádza, že odvolací súd dovolateľovi neodňal zákonnú možnosť konať
pred súdom a jeho rozhodnutie nevykazuje známky zmätočnosti. Námietka existencie vady konania

podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. preto neobstojí.

15. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ napadnuté rozsudky súdov nižšej inštancie označil
za nepreskúmateľné, pretože sa domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom s parcelnými číslami
XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X,

XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X o
celkovej výmere 9116 m2 a z ich rozhodnutí nijakým spôsobom nevyplýva, v akej súvislosti
je záver súdov o vydržaní vlastníckeho práva k parcelám č. XXXX a č. XXXX vo výmere 9979 m2
dôvodom pre zamietnutie žaloby o určenie vlastníckeho práva k vyššie uvedeným parcelným číslam
pozemkov, keď pozemky s týmito parcelnými číslami neboli predmetom konania. Žalobca sa domáha

určenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktorých výmera je nižšia, a to viac ako o 800 m2, a preto má
za to, že mu týmto konaním bola odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd k vyššie uvedenému
uvádza, že pozemky s parcelnými číslami XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/
X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X,
XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X po pozemkovoknižných úpravách zodpovedajú pôvodným

parcelám č. XXXX a č. XXXX. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že sám žalobca v petite žaloby
požadoval určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde uviedol, že predmetné nehnuteľnosti
zodpovedajú pôvodným parcelám č. XXXX. a č. XXXX, preto predmetné rozhodnutia súdov nižších
inštancií nepokladá v tejto časti za nepreskúmateľné.

16. Dovolateľ ďalej namietal, že z rozhodnutí súdov nižších inštancií nevyplýva, z akých
dôvodov bola zamietnutá žaloba k pozemku s parcelným číslom XXXXX/X vo výmere 843 m2, ktorý sa
nenachádzal na liste vlastníctva č. X, ktorý mal byť prílohou delimitačného protokolu. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie vyžiadaním Okresného úradu O. - katastrálny odbor z listu vlastníctva č. X, k. ú.
O., evidovaný na vtedajšieho vlastníka Československý štát, z ktorého bolo zistené, že na tomto liste

vlastníctva boli evidované parcely č. XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX/X, XX XXX, XX XXX, XX XXX,
XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX/X, XX XXX/X, ktoré sú predmetom
tohto konania. Podľa vyjadrenia Okresného úradu O. - katastrálneho odboru na základe žiadosti o
zápis do katastra zo dňa 24. októbra 1994 pod položkou výkazu zmien č. 531/95 došlo k zmene zápisu
vlastníckeho práva na žalovaného pri parcelách K NC č. XX XXX, XX XXX so zápisom ku dňu 10.

apríla 1995. Parcely KNC č. XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX,
XX XXX, XX XXX až XX XXX boli zapísané na žalovaného na základe delimitácie pod položkou výkazu
zmien č. 386/1993 a parcela KNC č. XX XXX bola zapísaná na žalovaného pod položkou zmien č.
293/1993. Z uvedeného vyplýva, že aj parcela č. XXXXX/X bola na základe delimitácie pod položkou
výkazu zmien č. 386/1993 zapísaná na žalovaného, preto dovolací súd považuje námietku dovolateľa

za neopodstatnenú.

17.Dovolateľďalejnamietal,ževkonanídošlokinýmvadámkonania,ktorémali zanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“
je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne prípustnom

dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania
nezakladá (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011,
5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Dovolací súdmohol pristúpiť k preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu len v procesne prípustnom dovolaní, čo však
nie je prípad prejednávanej veci.

18. Dovolateľ za inú vadu konania považoval porušenie povinností súdov nižších inštancií pri vykonávaní
dokazovania. V spojitosti s uvedenou vadou, namietal aj hodnotenie dôkazov súdov nižších inštancií.
Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne skutkové
zistenia. Na námietky dovolateľa týkajúce sa vykonaného dokazovania, ako i hodnotenia jednotlivých
dôkazov tak súdom prvej inštancie, ako i odvolacím súdom, najvyšší súd uvádza, že v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý
by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 2
Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Postup súdu,
ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa

účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne
vyhodnoteniedôkazovniejevadoukonaniavzmysle§237ods.1O.s.p.Pokiaľsúdnesprávnevyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť
ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. l O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

19. K námietke dovolateľa o nesprávnosti právneho posúdenia veci najvyšší súd konštatuje, že
ak súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnym právnym záverom, uvedená skutočnosť môže mať za
následok nesprávne právne posúdenie veci, nie však odňatie možnosti pred súdom konať. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale možno ho uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), čo nie je daný prípad, samo nesprávne právne posúdenie
veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo
41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. l O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

20. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje aj na záver ústavného súdu, podľa ktorého „prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (viď IV. ÚS
196/2014).

21. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila
existencia procesnej nesprávnosti tvrdenej dovolateľom a nevyšli najavo ani iné nedostatky uvedené v §
237 ods. 1 O.s.p.; prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 238 O.s.p., najvyšší súd preto odmietol
jeho procesne neprípustné dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu. (mutatis mutandis aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 102/2016).

22. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie

(§ 262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.