Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/511/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114218878
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114218878.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. Q. 5, XXX XX M. M., právne zastúpenej Advokátska kancelária OREA Consulting, s.r.o., so sídlom
Zámocká 10, 811 01 Bratislava, IČO: 46 962 000, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej
do 30.06.2016 VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, Bratislava,
IČO: 42 362 962, právne zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom, Advokátska kancelária

so sídlom Zámocká 36, Bratislava, v konaní o zaplatenie 9.863,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/260/2014-194, zo dňa 16.06.2016,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorý sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 9.863,12 Eur s príslušenstvom titulom neuhradených splátok úveru zo zmluvy

o splátkovom úvere uzatvorenej dňa 01.06.2010 medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská
sporiteľňa, a.s.) a žalovanou v postavení dlžníka.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že zmluva uzavretá medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzavretá ako zmluva spotrebiteľského charakteru, v dôsledku
čoho na daný zmluvný vzťah aplikoval Občiansky zákonník a súčasne zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zákon č. 483/2001 Z. z. o

bankách a zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Prioritne sa zameral na otázku aktívnej
legitimácie žalobcu, ktorú namietala žalovaná. Žalobca tvrdil, že pohľadávku voči žalovanej nadobudol
zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 od postupcu - Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorá je
bankou.Okresnýsúdzdôraznil,žepostúpeniepohľadávky jevšeobecneupravenév§524Občianskeho
zákonníka, avšak pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom pohľadávky je banka alebo pobočka
zahraničnej banky na tretiu osobu, je dôvodná i aplikácia špeciálneho ustanovenia §-u 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej v texte „zákon o bankách“), ktoré ustanovenie je vo vzťahu k

ustanoveniu § 524 OZ právnou normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne a stanovuje zákonné
podmienky platného postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. Okresný súd
zároveň prihliadal i na stanovisko Národnej banky Slovenska, podľa ktorého bez súhlasu klienta môže
postúpiť banka svoju pohľadávku len v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Aj podľa tohto stanoviska,ak je úver splatný v splátkach, banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo postúpiť postupníkovi
celú, teda aj nesplatnú časť pohľadávky z úveru za podmienok, že: 1. klient nesplnil riadne a včas čo i
len jednu splatnú splátku istiny úveru a/alebo úrokov alebo ich časti, 2. jeho omeškanie trvá nepretržite

dlhšie ako 90 dní, 3. na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku bol písomne vyzvaný.

3. V prejednávanej veci mal okresný súd za preukázané, že dňa 27.06.2013 došlo k uzatvoreniu zmluvy
o postúpení pohľadávok medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalobcom ako postupníkom,
ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky voči žalovanej zo zmluvy o splátkovom úvere zo

dňa 01.06.2010. Žalobca najprv tvrdil, že úver zosplatnil sám listom zo dňa 22.07.2013 po postúpení
pohľadávky a následne predložil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013,
podľa ktorej úver predčasne zosplatnila Slovenská sporiteľňa, a.s., s tým, že o zosplatnení úveru jeho
právnym predchodcom nemal vedomosť. Vzhľadom na uvedené okresný súd vychádzal z toho, že
mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil ešte pôvodný veriteľ ku dňu 07.05.2013 oznámením o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013, v ktorom vyzval žalovanú na úhradu pohľadávky zo zmluvy

o úvere do 10 dní od prevzatia oznámenia. Realizáciu upozorňujúcej výzvy pred zosplatnením úveru,
či už právnym predchodcom žalobcu alebo žalobcom súd nemal za preukázanú, následkom čoho je
neplatné predčasné zosplatnenie úveru.

4. Pokiaľ ide o podmienky postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, okresný

súd konštatoval, že žalobca síce predložil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa
20.05.2013, ktorým právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na splatenie dlhu, avšak k postúpeniu
pohľadávky malo dôjsť zmluvou zo dňa 27.06.2013, t. j. pred uplynutím 90 kalendárnych dní od výzvy
dlžníkovi na zaplatenie omeškaného záväzku. Žalobca nepredložil doklad o doručení resp. odoslaní
tohto oznámenia (výzvy) žalovanej, teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď z fotokópie

zásielky na č. l. 100 adresovanej žalovanej nevyplýva, čo bolo obsahom tejto zásielky odovzdanej na
poštovú prepravu dňa 23.05.2013. Žalobca nepreukázal odoslanie písomnej výzvy banky žalovanej,
ani to, že by sa takáto listina do jej dispozičnej sféry dostala, preto súd dospel k záveru, že táto
podmienka (klient bol na zaplatenie omeškaného záväzku písomne vyzvaný) nevyhnutná pre platné
postúpenie pohľadávky bankou, splnená nebola (poukázal i na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.

zn. 4Co/145/2014). Na uvedenom závere podľa okresného súdu nič nemení ani fakt, že podľa článku
19.16 Všeobecných obchodných podmienok (VOP) žalovaná súhlasila s tým, že banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné,
podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu
na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie voči

klientovi na tretiu osobu, alebo previesť svoje záväzky na tretiu osobu. Všeobecné obchodné podmienky
však boli žalobcom vopred pripravené, resp. právnym predchodcom žalobcu, neboli so žalovanou
individuálne dohodnuté a takáto podmienka umožňujúca banke postúpiť pohľadávku voči spotrebiteľovi
kedykoľvek, teda aj bez predošlej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, je podľa okresného
súdu jednoznačne v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, ktorá v rozpore s § 53 ods.

1 OZ zhoršuje jeho zmluvné postavenie, v dôsledku čoho je neplatná v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

5. Z vyššie uvedených dôvodov preto okresný súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu bez toho, aby sa bližšie zaoberal dôvodnosťou nároku ako takého a námietkou

žalovanej ohľadom výšky jej prípadného dlhu.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného
a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte „O.s.p.“).

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prioritne namietal, že v konaní
bolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky,
ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá, a teda nedošlo k porušeniu bankového

tajomstva. Žalovaná bola právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných
splátok, a to výzvou zo dňa 15.02.2011, výzvou označenou ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti zo dňa 20.05.2013, ku ktorej žalobca pripojil kópiu vrátenej obálky, ktorá preukazovala
doručenie tejto výzvy žalovanej. Naviac má za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankáchnevyžaduje, aby v čase od písomnej výzvy banky uplynulo do času postúpenia pohľadávok viac ako
90 dní, nakoľko toto ustanovenie pojednáva len o písomnej výzve banky, t. j. výzve banky, ktorá môže
byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Z dátumu odovzdania zásielky na poštovú

prepravu (23.05.2013) podľa neho jednoznačne vyplýva, že prepravovanou zásielkou bolo oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013. Ak súd nemal za preukázané, že obsahom
prepravovanej zásielky bolo oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, mal žalobcu vyzvať na
predloženie originálu vrátenej obálky a na pojednávaní mohol obálku otvoriť a takto zistiť, čo bolo jej
obsahom.Inýmspôsobom,resp.postupomjeobjektívnenemožnévkonanípreukázať,čoboloobsahom

zásielky.

8. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní v ďalšom poukázal na skutočnosť, že v
konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktorá skutočnosť
zakladá jeho aktívnu legitimáciu v konaní na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť

z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Ako
dôkaz predložil oznámenie o postúpení pohľadávky a podací hárok. Súd preto pochybil, ak napriek
predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení.

9. Pokiaľ ide o aplikáciu § 92 ods. 8 zákona o bankách, má za to, že nemožno uvedené ustanovenie

spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keď v tejto súvislosti uvedené
ustanovenie nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovanej, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50
ods. 1 zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a účelom ustanovenia § 92 ods. 8

je ochrana bankového tajomstva, konkrétne to, aby pri postupovaní pohľadávok neboli tretie subjekty
oboznamované s údajmi bankového tajomstva.

10. Ďalšou odvolacou námietkou bolo tvrdenie, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo medzi
účastníkmi zmluvy dohodnuté platne a ak aj súd považoval vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru jeho

právnym predchodcom za právne neúčinné, mohol v konaní posúdiť vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
vykonané žalobcom. Žalobca svoje právo zosplatniť pohľadávku využil a podaním zo dňa 22.07.2013
upozornil žalovaného, že si toto právo uplatňuje. Uvedené právo využil v súlade s § 53 ods. 9 OZ.

11. Na záver namietal žalobca i rozhodnutie okresného súdu v časti náhrady trov konania, keď trovy

konania vynaložené žalovanou v súvislosti s účasťou združenia Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov
v tomto konaní na strane žalovanej považoval za neúčelné trovy konania. Združenie musí byť samé z
podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo/5/2013.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. aby

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie
vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia merita veci.
K aktívnej legitimácii žalobcu konštatoval, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil nedodržanie

podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Dôvodne sa súd prioritne zaoberal otázkou, či
postúpenie pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá je bankou na žalobcu je platné a účinné.
Keďže okresný súd dôvodne posúdil, že pohľadávka, ktorá mala byť postúpená na žalobcu nie je
postupiteľná, teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, resp. v rozpore so zákonom, potom jej

postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné
v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok voči dlžníkovi.
Žalobca bol povinný nielen tvrdiť, ale i dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, najmä že jeho
právny predchodca pred postúpením pohľadávky klienta písomne vyzval na splnenie jeho záväzku a
klient napriek tomu zostal v omeškaním so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie

týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. V dôsledku uvedeného
predmet sporu určený žalobcom nemá žiadny hmotnoprávny vzťah k žalovanému, a jeho vystupovanie
v tomto konaní je v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho procesu. V konaní
taktiež nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcu (banka) zaslal žalovanému výzvu predpostúpením pohľadávky, keďže žalobca súdu nepreukázal odoslanie, resp. doručenie výzvy a tým
aj aktívnu legitimáciu v danom konaní. Zdôraznil, že nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí
úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku

voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska.
Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a
ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Uviedol, že povinnosť
právneho predchodcu o zaslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno nahradiť
ani vyhlásením postupcu v zmluve o postúpení pohľadávok. Vyhlásenie nijako nepreukazuje splnenie

povinnosti odoslať výzvu. Takýto postup by bol priamo v rozpore s kontradiktórnosťou konania, kedy
žalobca niečo tvrdí, no nevie to preukázať. K vyjadreniu pripojila žalovaná i viaceré rozhodnutia
krajských súdov SR. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

13. Okresný súd vydal napadnuté rozhodnutie dňa 16.06.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť

zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1
stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

14.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34CSP),prejednalodvolaniežalobcuanapadnutérozhodnutiesúdu
prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal v medziach daných ustanoveniami
§ 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že
tento vec nesprávne právne posúdil, ak ho nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v konaní.
Namietal, že pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá, avšak napriek tomu norma obsiahnutá v § 92 ods. 8
zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky (žalovanej), ale

administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska, teda ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

17. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť
iba pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti,

že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis inštitút k inštitútu cesie.

18. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho rozhodnutia (viď. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

19. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu v konaní a tým svoje procesné právo uplatniť si predmetný hmotnoprávny nárok voči
žalovanej.

20. Odvolací súd z obsahu spisu mal za zrejmé, že Slovenská sporiteľňa, a.s., ako právny predchodca

žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 01.06.2010 zmluvu o splátkovom úvere. Slovenská sporiteľňa, a.s.,
ako postupca uzavrela dňa 27.06.2013 so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávok,
keď podľa časti prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bola postúpená predmetná pohľadávkaSlovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej a zostatok pohľadávky mal činiť 10.243,43 Eur, z toho istina
po splatnosti 7.937,64 Eur, úroky 2.296,82 Eur a príslušenstvo pohľadávky celkom 2.305,79 Eur.

21. Žalobca súdu prvej inštancie ako dôkaz o postúpení pohľadávky predložil zmluvu o postúpení
pohľadávok uzavretú dňa 27.06.2013 s časťou prílohy č.1 k zmluve s tým, že oznámenie o postúpení
pohľadávky podľa § 526 OZ zo strany jeho právneho predchodcu žalovanej doložil až v odvolacom
konaní spolu s podacím hárkom. Nie je teda pravdivým tvrdením, že oznámenie o postúpení pohľadávky
bolo žalovanej doručené, a v konečnom dôsledku ani to, že sa dostalo do dispozičnej sféry žalovanej.

Obsah podacieho hárku neposkytuje žiadnu výpovednú hodnotu o tom, čo malo byť žalovanej doručené.
V každom prípade bola žalobcom zmluva o postúpení pohľadávky 27.06.2013 predložená a je obsahom
spisu.Uvedený postup je aj v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01,
pretože žalobca doručenie uvedeného oznámenia nepreukázal. Tieto závery však žiadnym spôsobom
nespochybňujú právne závery okresného súdu o tom, že k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so
zákonom o bankách.

22. Ako už bolo uvedené vyššie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách spôsobilým predmetom
postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy
dlžníkovi po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobca
však takýto dôkaz, a to písomnú výzvu banky Slovenskej sporiteľne, a.s., nepredložil, v dôsledku

čoho takéto postúpenie pohľadávky je neplatné v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom, a to
pre nedodržanie zákonnej podmienky, ktorou je práve existencia písomnej výzvy banky klientovi na
plnenie peňažného záväzku, s ktorým je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Žalobca nepredložil doklad o doručení, resp. odoslaní tohto oznámenia (výzvy) žalovanej, v tomto
smere preto neuniesol dôkazné bremeno, keď z fotokópie zásielky na č. l. 100 adresovanej žalovanej

nevyplýva, čo bolo obsahom tejto zásielky odovzdanej na poštovú prepravu dňa 23.05.2013. Žalobca
nepreukázal odoslanie písomnej výzvy banky žalovanej, ani to, že by sa takáto listina do jej dispozičnej
sféry dostala, preto uvedená podmienka nevyhnutná pre platné postúpenie pohľadávky bankou splnená
nebola. Realizáciu upozorňujúcej výzvy pred zosplatnením úveru, či už právnym predchodcom žalobcu
alebo žalobcom súd nemal preukázanú. Ak aj žalobca poukázal na oznámenie o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti zo dňa 20.05.2013, v ktorom zároveň právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na
úhradu pohľadávky zo zmluvy o úvere do 10 dní od prevzatia oznámenia, na nastúpenie zamýšľaných
právnychúčinkovtohtooznámenia,resp.tejtovýzvyvovzťahukžalovanejbolonepochybnenevyhnutné
preukázanie doručenia tohto oznámenia (výzvy), a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie (výzva)
sa dostala do dispozičnej sféry žalovanej. Naviac rozporuplne doložil žalobca ako doklad o doručení

oznámenia o postúpení pohľadávky v odvolacom konaní podací hárok č. EPH 000912977 (list č.
270/309), v zmysle ktorého malo dôjsť k doručeniu tohto oznámenia žalovanej, avšak uvedený podací
hárok s totožným číslom bol priložený žalobcom už v konaní pred súdom prvej inštancie, a to vo vzťahu
k výzve k úhrade a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo strany žalobcu voči žalovanej.
Dodatočne žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie doručil i oznámenie o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti zo strany jeho právneho predchodcu zo dňa 20.05.2013 spolu s fotokópiou doručenky, ktorá
bola adresovaná žalovanej do vlastných rúk s tým, že k doručeniu uvedenej zásielky žalovanej nedošlo
bez toho, aby bolo zrejmé, z akých dôvodov. Ani uvedené oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zostranyprávnehopredchodcužalobcupretoniejemožnépovažovaťzaoznámenie,ktorébysadostalo
akýmkoľvek spôsobom do dispozičnej sféry žalovanej a pokiaľ ide o podací hárok č. EPH 000912977,

list č. 270/309, tento bol zo strany žalobcu predpokladaný v súvislosti s rôznymi listinnými dôkazmi,
resp. písomnými podaniami, či už žalobcu alebo jeho právneho predchodcu, z čoho nesporne vyplýva
skutočnosť, že nie je zrejmé, aké podanie, či už zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu
bolo žalovanej týmto spôsobom doručované, spochybňuje tak dôveryhodnosť tvrdení žalobcu.

23. Listina predložená žalobcom (podací hárok) podľa odvolacieho súdu nepreukazuje, že sa
predmetné, či už podľa tvrdenia žalobcu oznámenie o postúpení pohľadávky alebo výzvy na zaplatenie
dlhu, skutočne aj dostalo do dispozičnej sféry žalovanej, keď podací hárok preukazuje len odoslanie
zásielky bez znalosti jej obsahu, a preto relevantným dôkazom by bola doručenka alebo aspoň
vrátená zásielka adresovaná na miesto bydliska žalovanej. Žalovaná v konaní nepotvrdila doručenie

uvedenéhooznámeniaopostúpenípohľadávkyaanidoručenievýzvynazaplateniedlhu,čiužprávnemu
predchodcovi žalobcu alebo žalobcovi, preto o tejto otázke nebolo možné uvažovať ako o skutkovom
zistení založenom na zhodnom vyjadrení strán. Dôkazné bremeno preukázania doručenia tejto výzvyna zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku zaťažovalo práve žalobcu, ktorý z preukázania tejto
skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne následky.

24. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočíva na žalobcovi. Súdu
neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Z ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená,
že ak banka klientov vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto

skutočnosťou by sa mali nachádzať v dispozičnej sfére žalobcu.

25. Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní, a pod.. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného
z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je strana, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany

za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne iné, než navrhnuté dôkazy
a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí
rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na

ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

26. Keďže zákon o bankách vyžaduje pre platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu
kumulatívne splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 nepreukázaním podmienky (písomná výzva

dlžníkovi),nemohlodôjsťkplatnémupostúpeniupohľadávkynažalobcuprerozporsozákonomvzmysle
§ 39 OZ. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom,
že právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej len po tom, ak
bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade,

že takéto predpoklady splnené neboli, prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo,
bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie
bybolovpriamomrozporesozákonom.Ztohtodôvodubytedasamotnázmluvaopostúpenípohľadávky
v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom,
na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovanej prihliadnuť. Pokiaľ

ustálená súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v
rozpore s § 525 ods. 2 OZ (ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným
právnym úkonom, tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na
dodržiavanie ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali.
Na uvedenom závere nič nemení ani ustanovenie článku 19.16 Všeobecných obchodných podmienok,

ak predmetné dojednanie dôvodne súd prvej inštancie vyhodnotil ako dojednanie neplatné v zmysle
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Dôvodne okresný
súd poukázal na to, že Všeobecné obchodné podmienky boli vopred pripravené právnym predchodcom
žalobcu, neboli so žalovanou individuálne dohodnuté, pričom podmienka uvedená v článku 19.16
umožňujúca banke postúpiť pohľadávku voči spotrebiteľovi kedykoľvek, teda aj bez predošlej písomnej

výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnejstrany,ktorávrozpores§53ods.1Občianskehozákonníkazhoršujejehozmluvnépostavenie.

27. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne závery ako i právne závery uvedené v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa

ktorého nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky, teda právneho predchodcu žalobcu na
žalobcu, uvedené postúpenie je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho
nemožno žalobcu považovať za oprávneného vymáhať si od žalovanej vrátenie nesplateného úveru.28. Vo vzťahu k výroku rozsudku okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalovanej a
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej, ktorý vystupoval v konaní do 30.06.2016, odvolací súd
uvádza nasledovné:

29. Okresný súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 151 ods. 1 a § 93 ods. 4 O.s.p. V prejednávanom prípade žalobca úspešný v konaní pred súdom
prvej inštancie nebol, preto mu v zmysle § 142 ods. l O.s.p. vznikla povinnosť nahradiť trovy konania
protistrane.

30. Procesná aktivita vedľajšieho účastníka evidentne súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva
význam pri zvyšovaní kvality života. Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov
konania, v rámci ktorého nemožno poprieť aj jeho sankčnú povahu (viď ja rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 4/2010, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 281/2011). Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia.

31. Občiansky poriadok platný a účinný do 30. 06. 2016 v ust. § 24 a nasl. umožňoval každému
účastníkovidaťsazastúpiťvkonanízástupcom,ktoréhosizvolí.Takýmtozástupcommôžebyťiadvokát.
Občianskysúdnyporiadokvosvojichustanoveniachpritomnevylučoval,abyúčastníkodbornespôsobilý
uplatňovať svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto

dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U
právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie a
dokonca špecializáciu. Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je
determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo
uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej

miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Nemožno
súhlasiť s názorom, že občianske združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv spotrebiteľa, musí
vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej
stránke.Zabezpečenieprávnehozástupcuzradovadvokátovjeplnevsúladesplnenímúčeluaposlania
tohto občianskeho združenia, pretože najmä v súčasnosti, pri komplikovanej právnej úprave a často

meniacej sa legislatíve, pri potrebe naštudovania a zvládnutia noriem Európskej únie je nepochybné, že
zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov je nutné a žiaduce, pričom nijakým
spôsobom sa takto nespochybňuje podstata a poslanie občianskeho združenia.

32. Niet dôvodu u právnických osôb zameraných na ochranu práv spotrebiteľov vylučovať ich z právnej

ochrany, ktorej súčasťou je aj náhrada ich nákladov v občianskom súdnom konaní. Ochrana práv
spotrebiteľa v tomto konaní zo strany vedľajšieho účastníka bola účinná, nakoľko po jeho vstupe do
konania sa vedľajší účastník vo veci vyjadril, namietal nedostatok aktívnej legitimácie, čo boli úkony
nepochybne na prospech spotrebiteľa, teda žalovaných v tomto konaní. Činnosť vedľajšieho účastníka
bola účelná, pretože viedla k sledovanému cieľu za použitia primeraných prostriedkov. Pokiaľ činnosť

vedľajšieho účastníka viedla k sledovanému cieľu, nie je možné hodnotiť ju ako neúčelnú.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo rozhodnutie okresného súdu aj vo výroku, ktorým uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy konania správny, v dôsledku
čoho ho odvolací súd potvrdil.

34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vo vzťahu k žalovanej. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, preto jej

vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, a to v celom rozsahu s tým, že
o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).