Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200305
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200305.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcov: 1/ Y. A. Z. - Blue - Media, so sídlom Bardejovská č. 220/1, 089 01 Svidník, IČO: 46 213 058,
2/ X. A. Z., bytom XX-XXX E. Č.. XXX, Poľská republika, 3/ O. M., bytom S. Č.. X/XX, XX-XXX, A.,
Poľská republika, všetci zast.: JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie
Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29.
augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na
odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. apríla 2015 č.k.

4S/17/2014-52, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. apríla 2015 č.k.
4S/17/2014-52 v časti zamietnutia žalôb žalobcu 1/ p o t v r d z u j e .
II. V časti zrušenia napadnutých rozhodnutí v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami a vrátenia veci
na ďalšie konanie vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. apríla
2015 č.k. 4S/17/2014-52 m e n í tak, že konanie zastavuje .

III. V časti priznania náhrady trov konania žalobcom 2/ a 3/ rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
16. apríla 2015 č.k. 4S/17/2014-52 m e n í tak, že im náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

IV. Odvolanie žalobcov 2/ a 3/ o d m i e t a .

V. Žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 14586-2/2014-BA z 21.01.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 1“- č.l. 8) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“)
v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice
č. 87913-1/2013-KEM z 22.08.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku
len „prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) a administratívne odvolanie žalobcu 1/ a

žalobcu 2/ zamietla.

2. Rozhodnutím č. 14542-2/2014-BA z 08.01.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 2“- č.l. 8 pripojeného spisu sp.zn. 4S 18/2014, napadnuté rozhodnutie č. 1 a napadnuté rozhodnutieč. 2 ďalej na účely rozsudku spoločne aj „napadnuté rozhodnutia“) žalovaná ako odvolací orgán podľa
§ 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 86122-1/2013-KEM z 15.08.2013 vo veci zániku

sociálneho poistenia a administratívne odvolanie žalobcu 1/ a žalobcu 3/ zamietla.

3. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 písm.
c), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v napadnutých
rozhodnutiach konštatovala, že žalobca 2/ bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec

žalobcu 1/ od 01.03.2012 a žalobca 3/ od 01.04.2012. Žalobca 1/ je zapísaný v registri zamestnávateľov
vedeného prvostupňovým orgánom od 01.06.2011.

4. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,

ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.
Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely

rozsudku len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len
„vykonávacie nariadenie“), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.

5. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná v napadnutých rozhodnutiach najmä poukázala na čl. 13

základného nariadenia, ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba
vykonávajúca činnosti s charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,
ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

6. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľská inštitúcia ZUS“),
že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských
samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.

V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u
zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly“, resp. všeobecne „kontrola“) so zameraním na
splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

7. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo
výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa
nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcov v 2. rade a 3. rade ako zamestnancov.

8.Vnapadnutomrozhodnutíč.1žalovanákonštatovala,žekontrolouzameranounaprevereniereálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe
relevantných skutočností, že na žalobcu v 2. rade sa od 01.03.2013 vzťahuje slovenská legislatíva, a
preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že mu povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti 01.03.2013 podľa slovenskej

legislatívy nevzniklo.

9. V napadnutom rozhodnutí č. 2 žalovaná konštatovala, že vystavila pre žalobcu v 3. rade formulár
PD A 1 s platnosťou od 01.04.2012 do 14.08.2012 (str. 7 napadnutého rozhodnutia č. 2), t.j. na
dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia

uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené
kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutého
rozhodnutia vzal prvostupňový orgán túto skutočnosť do úvahy, rovnako aj výsledky kontroly, na
základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára, t.j. 14.08.2012 je dňom zániku povinnéhonemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
žalobcu v 3. rade, a preto žalovaná dospela v napadnutých rozhodnutiach k záveru, že tam uvedené
povinné formy poistenia podľa slovenskej legislatívy žalobcovi v 3. rade zanikli 14.08.2013.

II.
Konanie na prvostupňovom súde

A)

10. Proti napadnutým rozhodnutiam podal žalobca na Krajský súd v Prešove žaloby, obidve zo
14.02.2014.
V žalobách s obdobným obsahom najmä brojil proti nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia a porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania.
Rovnakomalzato,žekontrolavykonanázostranysprávnehoorgánuohľadneskúmaniavýkonučinnosti

zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej resp. jej pobočky
nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov.

11. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely

rozsudku len „príručka“), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k
právnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území
nachádza registrované sídlo podnikania.

12. Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám žiadala žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Vo

svojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj
vykonávacieho nariadenia.

B)
13. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 4S/17/2014-40 zo dňa 16. októbra 2014 boli podľa §

112 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej na účely
rozsudku tiež „O.s.p.“) v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. veci vedené na Krajskom súde v
Prešove pod sp.zn. 4S/17/2014 a 4S/18/2014 spojené s tým, že sa budú spoločne prejednávať pod prv
uvedenou sp.zn. 4S/17/2014.

14. Následne Krajský súd v Prešove z vlastnej iniciatívy (ex offo) uznesením č.k. 4S/17/2014-41 zo dňa
25. novembra 2014 pribral do konania účastníkov správneho konania pani X. A. Z., bytom XX-XXX E.
XXX ako žalobcu v 2. rade a pani O. M., ako žalobcu v 3. rade bytom S. X/XX, XX-XXX A., obidve
Poľská republika podľa § 250 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, že ako zamestnankyne žalobcu by zrušením
napadnutých rozhodnutí mohli byť dotknuté vo svojich právach a povinnostiach.

C)
15. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia spolu s konaním,
ktoré im predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ďalej sa oboznámil s obsahom
administratívneho spisu, pričom vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná, ale vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade žaloba dôvodná je. Preto pri aplikácii § 250j ods. 1
O.s.p. žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade napadnuté rozhodnutie č. 1
spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. zrušil, vo vzťahu k žalobcovi
v 3. rade napadnuté rozhodnutie č. 2 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. c),
d) a e) O.s.p. zrušil a obidve zrušené veci vrátil žalovanej na ďalšie konanie, pričom žalobcovi v 2. a 3.

rade náhradu trov konania priznal v tam uvedenej výške.

K námietkam žalobcu v 1. rade:
16. Krajský súd (str. 17 a 18 rozsudku krajského súdu) po opätovnom zopakovaní skutkového stavu
(najmä skutočnosti zistené počas kontroly) a právnej argumentácie žalovanej (najmä základné a

vykonávacie nariadenie) v prvom rade zdôraznil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z
ustanovenia § 250 ods. 2 O.s.p. pre krajský súd nesporne vyplýva, že fyzická alebo právnická osoba
musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musíbyť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda
musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu.

17. Žalobca v 1. rade okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané
procesné lehoty, avšak aj podľa názoru krajského súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti

a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z
tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

18. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Napadnutými rozhodnutiami

vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

19. Z obsahu žalôb je podľa názoru krajského súdu evidentné, že žalobca v 1. rade namieta iné
porušenie svojich subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv
zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy

Slovenskej republiky, resp. uvedených nariadení EÚ, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku je bez akýchkoľvek pochybností, vyplýva povinnosť tvrdenia a porušení jeho subjektívnych
práv a nikoho iného.

20. Za nedôvodnú považoval krajský súd (str. 18 rozsudku krajského súdu) námietku žalobcu v 1. rade,

že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené
vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

21. Ani námietka žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania nie je
podľa názoru krajského súdu dôvodná, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je

nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené
pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové
a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

22. K ostatným námietkam žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení

žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v
1. rade v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho
predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu v 1.
rade boli porušené.

23. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné, a
pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. k jeho osobe žaloby zamietol.

K námietkam žalobcov v 2. a 3. rade:
24. Krajský súd mal za to, že napadnuté rozhodnutie č. 2 nebolo aj napriek povinnosti zakotvenej v §

212 ods. 3 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. doručené žalobcovi v 3. rade do vlastných rúk ale zásielka
bola prevzatá treťou osobou, t.j. napadnuté rozhodnutie č. 2 vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť.

25. Zároveň podľa názoru krajského súdu (str. 20 rozsudku krajského súdu), ak teda napadnuté

rozhodnutie č. 2 bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, tak zákonná lehota 2 mesiacov mu neplynula
a žaloba v jeho prípade sa považuje za podanú včas (t.j. právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu
o pripustení účastníka do konania).

26. K procesnej pozícii, a tak aj k oprávnenosti námietok žalobcu v 2. rade, krajský súd opomenul zaujať

právny názor.

27. Krajský súd nepovažoval záver prvostupňového orgánu, že nebolo preukázané, že žalobcovia v
2. a 3. rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžupodliehať slovenským právnym predpisom s prihliadnutím najmä na článok 11 ods. 3 základného
nariadenia, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, za dostatočne preukázaný. Krajský súd mal za to, že
napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu

ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade
reálne činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky nevykonávali.

28. Tiež krajský súd zdôraznil (str. 20 rozsudku krajského súdu), že správne orgány sa dôsledne
nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili,

ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti
telefonicky, riadiť svoju činnosť externe.

29. Podľa krajského súdu z doposiaľ vykonaného dokazovania, ktoré krajský súd posúdil ako
nedostatočné, nemožno vyvodiť objektívny záver o tom, že žalobcovia v 2. a 3. rade nevykonávali v
skutočnosti činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky. Takýto záver je vzhľadom na doposiaľ

zistené skutočnosti predčasný a zistenie skutkového stavu je v zmysle § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003
Z.z. nedostatočné na prijatie jednoznačného záveru vo veci.

30. Z uvedených dôvodov krajský súd vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade napadnuté rozhodnutie č. 1 spolu
s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. zrušil, vo vzťahu k žalobcovi v 3.

rade napadnuté rozhodnutie č. 2 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) a
e) O.s.p. zrušil a obidve zrušené veci vrátil žalovanej na ďalšie konanie, pričom o náhrade trov konania
rozhodoval na základe zásady úspešnosti.

III.

Odvolania žalobcov a žalovanej /stanoviská

A)
31. Vo včas podanom odvolaní z 29.05.2015 (č.l. 64) proti rozsudku krajského súdu žalobca v 1. rade
prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol I. a V. výrok rozsudku krajského súdu o zamietnutí

žaloby žalobcu v 1. rade a o nepriznaní náhrady trov konania a žalobcovia v 2. a 3. rade napadli priznanú
výšku trov konania, pričom v zmysle § 205 O.s.p. uviedli ako odvolacie dôvody:
- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205
ods. 2 písm. d) O.s.p.] a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.

f) O.s.p.].

32. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu v 1. rade:
- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu v 1. rade, najmä porušenie práva na
spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie

verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania,
pričom žalobca namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie
za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,
- nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania,
- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie

žalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,
- má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu neobstoja
z právneho ani skutkového hľadiska,
ozamestnancižalobcuv1.radepracujúmimosídla,zpreberaniaadistribúcieletákovmázamestnávateľ
vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa dochádzkové listy, žalobca v 1. rade predložil tzv. reporty

- dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,
- je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné výkazy a podáva aj
daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosť,
- krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu rovnakého
zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,

-záveryprijatékonajúcimsúdomvovzťahukdôvodnostižalobyžalobcovv2.a3.radeakozamestnanca
o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nedostatku dôvodov sa bez pochyby týkajú aj žalobcu v
1. rade ako zamestnávateľa.33. Odvolanie v časti týkajúcej sa žalobcov v 2. a 3. rade bolo odôvodnené tým, že sa v celom rozsahu
počas prvostupňového konania odvolávali na jednotlivé skutočnosti uvedené v podanej žalobe a táto
bola v celom rozsahu podaná aj v ich prospech. Iba z dôvodu hospodárnosti žalobcovia v 2. a 3. rade

nepodali samostatné žaloby, ale pridržali sa skutočností, ktoré uviedol v žalobe ich zamestnávateľ, tzn.
žalobca v I. rade.

B)
34. Vo včas podanom odvolaní z 25.05.2015 (č.l. 67) napadla rozsudok krajského súdu žalovaná, a to

vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. a 3. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.].

35. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:
-napadnutérozhodnutiabolipodľažalovanejvydanénazákladedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu
veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, výrok je dostatočne určitý a preukázaný,

o pred vydaním napadnutých aj prvostupňových rozhodnutí bola vykonaná kontrola na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky,
- zdôraznila, že pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla žalovaná nepostupuje
podľa slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade so záväznými nariadeniami EÚ a z
praktickej príručky, rovnako vychádzala z termínov, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo

alebo miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe prípadu Planzer
Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06,
- poukázala aj na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia s tým, že dohoda medzi poľskou inštitúciou
ZUS a žalovanou nemusí mať podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia písomnú formu,
o súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovala poľskú inštitúciu ZUS dňa 25.07.2013,

že v prípade zamestnávateľov, medzi ktorými je uvedený aj žalobca v 1. rade, ide o firmy ktorých
zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky,
- neodoprela žalobcom v 2. a 3. rade podanie žaloby na správny súd v lehote 2 mesiacov od doručenia
rozhodnutia, čo však nevyužili
o a preto sa na nich hľadí, akoby žaloby voči napadnutým rozhodnutiam nepodali,

o hocikrajskýsúdpribralžalobcovv2.a3.radedokonaniapodľa§250ods.1O.s.p.,nemajúžalobcovia
v 2. a 3. rade postavenie žalobcu, ale len pribratého účastníka konania.

36. Záverom žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v
napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu v 2. a 3. rade zamieta.

C)
37. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 76) zo 07.07.2015 vyplýva, že žalobca v 1. rade v odvolaní neuviedli
také námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých
rozhodnutí. Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko

ku každej námietke žalobcov v 2. a 3. rade obsiahnutej v žalobe.

38. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:
- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1. rade, ale o zániku sociálneho poistenia
jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol

povinný platiť poistné, žalobca v 1. rade tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná
žalobcovi v 1. rade nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,
- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní

žiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,
- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v
súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,
- podľa názoru žalovanej každý zo žalobcov koná sám za seba, pričom ich procesné úkony sa posudzujú

samostatne, žalobcom v 2. a 3. rade nebolo odopreté právo domáhať sa svojich práv súdnou cestou
v zákonnej dvojmesačnej lehote odo dňa doručenia napadnutého rozhodnutia žalovanej; zo spisového
materiálu je zrejmé, že žalobca v 1. rade podal žalobu v mene svojej osoby a žalobcovia v 2.a 3. rade
túto zákonnú možnosť nevyužili.39. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa žalobcu
v 1. rade potvrdil a žalobu žalobcov v 2. a 3. rade zamietol.

D)
40. Vo vyjadrení žalobcov (č.l. 74) z 08.07.2015 k odvolaniu žalovanej označili žalobcovia odvolanie
žalovanej za nedôvodné, stotožnili sa s právnym názorom prvostupňového súdu a opätovne odkázali na
samotnúžalobu,vzmyslektorejvykonaniepredmetnýchkontrolužalobcuv1.radevzhľadomnapovahu

činnosti jeho zamestnancom v žiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náležitým a objektívnym
spôsobom nepostačuje.

41. Ďalej žalobcovia vo vyjadrení uviedli nasledovné:
- záver žalovanej o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade nevykonávajú činnosť na území Slovenskej
republiky neobstojí pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu

musí bezpodmienečne vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu,
- žalobcovia nesúhlasia s tým, že rozhodnutie týkajúce sa zániku sociálneho poistenia sa nedoručuje
do vlastných rúk.

42. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti, ktorá je napadnutá

odvolaním žalovanej, ako vecne správny potvrdil a prisúdil im náhradu konania.

IV.
Prejudiciálne konanie

43. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej
únie Súdnemu dvoru bolo konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky uznesením z
28.06.2016 sp.zn. 1Sžso/63/2015 prerušené.

44. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.

C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:
„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho
parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo

veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou
osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a
článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením
č. 465/2012.“

V.

Právne názory odvolacieho súdu

45. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
v intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

vyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal
rozsudok krajského postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku
ďalej len „O.s.p.“) s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie

žalobcu v 1. rade nie je dôvodné, a preto výrok (v poradí I.) rozsudku krajského súdu o zamietnutí žalôb
žalobcu v 1. rade postupom podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. Zároveň dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade je dôvodné, a preto postupom
podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu (výroky v poradí II. a III.) zmenil tak,že konanie v tejto časti zastavil so záverom o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania (výrok
rozsudku krajského súdu v poradí IV.).

46. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka
(v preskúmavanej veci žalobcov), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt
scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa
Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu

správneho orgánu.

47. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolaní proti rozsudku
krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca v 1. rade domáha preskúmania napadnutého
rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných

kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne
preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zamestnancom žalobcu v 1. rade
príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. zanikli, resp. nevznikli.

48. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním

napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1. rade
aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí
týkajúce sa zániku resp. nevzniku príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy.
Týmito otázkami sa správne zaoberal aj krajský súd.

49. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,
že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a
vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust.
§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov týkajúcich sa porušenia subjektívnych práv žalobcu v

1.rade spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku o zamietnutí žalôb
žalobcu v 1. rade.

50. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca v 1. rade svoje odvolanie oprel o

odvolacie dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia,
avšak tieto naznačujú iba porušenie subjektívnych práv jeho zamestnancov (žalobcov v 2. a 3. rade).
Námietky o nezákonnosti kontroly vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania,
nepreukázaní registrovaného miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami
nie sú preto vo vzťahu k porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.

51. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.
Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie je

aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby. So
zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby aj
konkrétne tvrdenie osoby v pozícii žalobcu o tom, že bola ukrátená na svojich právach nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho
predpisu. Len tak môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie takejto osoby.

52. Rovnako Najvyšší súd zdôraznil v iných predchádzajúcich rozhodnutiach (sp.zn. 9Sžso/117/2015,
9Sžso/166/2015), že žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym
rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri
rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym

žalobcovým právam.

53. Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na
spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnejsprávy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania,
ako aj právo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a
právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru

o nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie sú
podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať.

54. Avšak žalobca v 1. rade žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsobom napadnuté rozhodnutia o
zániku povinného poistenia zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie

zisku žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobcovi v 1. rade nebola napadnutými rozhodnutiami zakázaná
podnikateľská činnosť, ani právo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo
Slovenskej republiky. Ani tieto odvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.

55. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že
žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov,

keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady
dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu
zákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie
krajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Rovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti

konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie
uvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca v 1. rade
nebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.

56. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v 1. rade si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok

Najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp.zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov
nevidí odvolací súd dôvod sa odchýliť:
„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne
hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,
pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie

práv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by
bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd
žiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov.“

Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie
krajského súdu v časti o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade.

57. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 2. a 3. rade, Najvyšší súd ako súd odvolací, dospel k záveru, že
ich odvolanie, resp. iba odvolacie dôvody je potrebné odmietnuť.

58. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli podané len žalobcom a
nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len žalobcom z hľadiska
hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení zamestnancov ako pribratých
účastníkov v konaní, hoci ich krajský súd nesprávne pribral na stranu žalobcov a následne ich procesne

označoval ako žalobcov v 2. a 3 rade.

59. Pribratím účastníkov do konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
Žalobcovia v 2. a 3. rade, aj keď ich krajský súd za žalobcov označil (viď aj argumentácia v bode č. 58),
žaloby nikdy nepodali. Do konania boli pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich

ako na pribratých účastníkov nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia
sa odvolací súd rozhodol nemeniť ich označenie na pribratých účastníkov, čo však nemení ich procesné
postavenie v konaní.
Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. v cit. znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;60. Pribratie účastníka podľa § 250 ods. 1 O.s.p. znamená, že iba v prípade zrušenia napadnutého
rozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého rozhodnutia a ujme v
jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba pribratá do konania stáva aktívne

legitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva spochybniť zákonnosť rozsudku krajského
súdu.
Nakoľko tak žalobca v 2. rade ako aj v 3. rade majú len postavenie pribratého účastníka konania a nie
žalobcov, tak nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd v zmysle §
218 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie obidvoch zamestnancov ako neprípustné

odmietnuť a bližšie sa ním nezaoberať.
Podľa § 103 O.s.p. v cit. znení kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v cit. znení ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

61. Krajský súd mal, ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutie č. 2 nebolo
doručené priamo adresátovi - žalobcovi v 3. rade, ale prevzala ho iná osoba. Krajský súd opätovne
neukladal žalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcovi v 3. rade, ale považoval ho za podané v
zákonom stanovenej lehote a na jeho základe napadnuté rozhodnutie č. 2 v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

62.Odvolacísúdsanestotožnilstýmtoprávnymposúdenímvecivovzťahukžalobcoviv3.rade.Žalobca
v 3. rade netvrdil, že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil
jeho doručenie), resp. nespochybňoval, že by o ňom dovtedy nemali vedomosť.

63.Akoužbolouvedenévyššie,zceléhopredloženéhospisovéhomateriálunevyplýva,žebyžalobcovia
v 2. a 3. rade podali žalobu, či už sami alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek
tomu, že krajský súd ich označoval ako žalobcov v 2. a 3. rade, ide stále o pribratých účastníkov a kladné
rozhodnutie krajského súdu o ich návrhu na vstup do konania na strane žalobcov podľa § 250 ods. 1
O.s.p., bezpochyby nenahrádza absenciu ich aktivity na podanie žaloby.

64. Tým, že krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia následne vo vzťahu k žalobcom v 2.
a 3. rade, ktorí žalobu na preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodali, táto okolnosť predstavuje
neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania.
Vzhľadom na to, že žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí neboli týmito zamestnancami podané,

nemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia
žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie podľa § 220 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. zmeniť a
konanie zastaviť.

65. K námietke žalobcu v 1. rade týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to,

že krajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to
najmä aktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd
nedal odpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).

VI.

66. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade neobsahuje
žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd vrámci svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie
uplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé

privodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal
s argumentmi žalobcu v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho
právnehoposúdeniadospelkzáveruopotrebezamietnutiažalôb.Odvolacísúdsastotožňujesozávermi
zistenými v súdnom konaní o tom, že žalobcove subjektívne práva neboli správnym rozhodnutím priamo
dotknuté a jeho námietky dôvodné.

67. Zároveň odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovanej považuje vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade
(nesprávne označených za žalobcov) za dôvodné, a to v časti týkajúcej sa nesprávneho procesného
postavenia v konaní a skutočnosti, že nepodali žalobu. Nakoľko dospel odvolací súd k záveru o potrebe
zmeny rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími
v odvolaní uvedenými argumentmi a námietkami.

68. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcov a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery vyššie uvedené a citovanú judikatúru
(sp.zn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015) od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa
odchýliť, s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 220 O.s.p. s

oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. Najvyšší súd rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

69. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni

súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

70. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcom v 1. až 3. rade právo
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

71. V súvislosti so zmenou rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcom v 2.a 3. rade zmenil
odvolací súd aj výrok krajského súdu o trovách konania tak, že týmto žalobcom právo na náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal, pretože neboli v prvostupňovom konaní úspešní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).