Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/29/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815010085
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815010085.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 22. novembra 2017, v
trestnej veci obž. Y. Q. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a iné, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/45/2015 zo dňa 06. júla
2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného Y. Q..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/45/2015 zo dňa 06. júla 2016 bol
obžalovaný Y. Q. uznaným vinným zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 16.06.2014, v čase okolo 16:40 hod., v budove miestneho Futbalového klubu v Sedliskách,
spojeného s pohostinstvom, napadol zamestnankyňu R. R., nar. XX.XX.XXXX, tým spôsobom, že ju
štyrikrát udrel otvorenou dlaňou do tváre, potom ju chytil pod krk a škrtil ju, čím jej svojím konaním
spôsobil zranenia a to vyvrtnutie a natiahnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie krku a odreniny krku, s
dobou práceneschopnosti v trvaní od 16.06.2014 do 30.06.2014.

Za to bol obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38
ods. 3 Tr. zákona pri zistení prevahy poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii
priťažujúcich okolnosti podľa § 37 Tr. zákona, v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený úhrnný
peňažný trest vo výške 200,00 Eur (dvesto eur).

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu súd prvého

stupňa uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) mesiace.

Podľa§287ods.1Tr.poriadkubolaobžalovanémuuloženápovinnosťzaplatiťtitulomnárokunanáhradu
škody:

a) poškodenej R. R., nar. XX.XX.XXXX vo U. nad M., trvale bytom L. XXX, okr. U. nad M., sumu 824,00

Eur (osemstodvadsaťštyri eur).
b) poškodenej U. A. T. a.s., krajská pobočka T., V. X, T., IČO: XXXXXXXX, sumu 329,77 Eur
(tristodvadsaťdeväť eur a sedemdesiatsedem eurocentov).

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný, ktoré bližšie písomne
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Považuje napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený

v rozpore s ust. § 168 ods. 1 Tr. poriadku. Obhajoba navrhovala vykonať dôkaz vypočutia obvineného a
poškodenej pred polygrafom k predmetnému skutku, ktoré použitie § 119 ods. 2 Tr. poriadku nevylučuje,keďže toto ustanovenie len enumeratívne vymenúva dôkazné prostriedky. Bolo chybou súdu, keď tento
dôkaz súd vykonať odmietol. Zároveň bolo navrhnuté aj vypočutie policajtov, ktorí zasahovali na mieste
skutku (jeden sa volal F.) a výsluch svedkov - zákazníkov N. a S. Y., ktorí po skutku vídavali poškodenú v

predmetnom bare pracovať, čo by viedlo k náležitému objasneniu veci a zisteniu skutkového stavu veci.
Má za to, že konanie obžalovaného nenaplnilo objektívnu ani subjektívnu stránku súdených trestných
činov. Vyčíta okresnému súdu neprehratie obrazového záznamu, ktorý má zachytávať priestor budovy
futbalového ihriska. Spochybňuje svedecké výpovede S. R. a Y., ktorí neboli priamymi svedkami a
vedomosť o skutku, pre ktorý je obvinený stíhaný, mali iba sprostredkovane od poškodenej. Konanie

obžalovaného nevykazuje ani znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, keďže obžalovaný
nielen že poškodenú R. fyzicky nenapadol, ani sa jej fyzicky nedotkol, ale jej ani nenadával. Obhajoba
nesúhlasí ani s názorom súdu, pokiaľ ide o tvrdenie, že skutok sa mal stať na mieste verejne dostupnom,
pričom uvedený pojem v ďalšom bližšie rozoberá. Poškodená R. v konaní nepravdivo uvádzala okolnosti
skutkového deja, pričom poukazuje na motívy poškodenej, pre ktoré mala klamať. Nebola spoľahlivo
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi ujmou na zdraví poškodenej a konaním obžalovaného. Z

lekárskej správy ani zo znaleckého posudku nevyplýva, že poranenia poškodenej spôsobil obžalovaný.
Spochybňuje aj skutočnú dobu, po ktorú bol sťažený obvyklý život poškodenej. Uznesenie o pribratí
znalca nebolo ani nemohlo byť doručené obžalovanému, ktorý k 3.9.2014 ešte nemal práva a povinnosti
obvineného a takýmto konaním bolo znemožnené, aby toho času ešte neobvinený (obžalovaný) mohol
podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o pribratí znalca, čo je podľa platnej judikatúry

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4Tz/9/2006) ako aj súdnej praxe (Krajský súd v Trnave sp. zn.:
6To/79/2012, 6To/9/2011) podstatná vada konania spočívajúca v porušení práva na obhajobu tým viac,
že v tomto prípade znalecký posudok predstavuje hlavný dôkaz, o ktorý sa obvinenie, obžaloba svoje
tvrdenia opiera. V zmysle zásady "in dubio pre reo" obžalovaný nemôže byť vôbec uznaný za vinného
zo spáchania skutku, za ktorý je obžalovaný a žiada, aby bol spod obžaloby oslobodený, prípadne vec

vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a
dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce sa skutku, ktorý bol posúdený
ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa

§ 156 ods. 1 Tr. zákona. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy v dostatočnom rozsahu
potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Z takto procesne
zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu vo
výsledkoch dokazovania. Tieto skutkové okolnosti, považuje krajský súd za správne, s nimi sa stotožnil
a keďže prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z

ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa,
z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Krajský súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli
zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcim podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito

dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy a námietky procesných strán.

Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne
a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov,
z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný

záver, že obžalovaný Y. Q. spáchal skutok, ktorý mu bol
obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov
vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú
činnosť aj nadriadeného súdu, ktorá spočívala v zhodnotení
dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods.

12 Tr. poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahuodôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.

V súlade s vyššie uvedeným preto aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného je možné
ustáliť predovšetkým na základe výpovede poškodenej R. R., ktorá vypovedala, ako ju obžalovaný
bezdôvodne fyzicky napadol, udrel ju asi štyri krát otvorenou dlaňou do tváre, následne ju oboma rukami
chytil za krk a škrtil ju. Taktiež pritlačil poškodenú ku stene a vulgárne jej nadával. Uvedené konanie
poškodená bezprostredne oznámila svedkom R. Y., S. R. a svedkyni E. Y. (čo svedkovia pri svojich

výsluchochpotvrdili).Zároveňzavolalanapolíciuaneskôršlanalekárskeošetrenie.To,žepriuvedenom
incidente poškodená utrpela zranenia a to vyvrtnutie a natiahnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie krku
a odreniny krku, s dobou práceneschopnosti v trvaní od 16.06.2014 do 30.06.2014 potvrdzujú jednak
lekárske správy o ošetrení poškodenej ako aj znalecký posudok Y.. A. J., pričom znalkyňa pri svojom
výsluchu konštatovala, že uvedené poranenia sú svojou lokalizáciou, charakterom ako aj rozsahom
typické pre zásah druhej osoby. V prípade poranení mäkkých častí krku u poškodenej boli v zdravotnej

dokumentácii popísané aj konkrétne krvné podliatiny, ktoré zodpovedali odtlačkom prstov druhej osoby
a takéto poranenia podľa názoru znalkyne vznikli stlačením krku poškodenej otvorenou rukou druhej
osoby. Taktiež bola vylúčená možnosť vzniku týchto zranení iným spôsobom. Dobu práceneschopnosti
poškodenej od 16.06.2014 do 30.06.2014 hodnotila znalkyňa ako primeranú vzhľadom na rozsah
poranenia a problémy, ktoré v súvislosti s týmito poraneniami poškodená pociťovala. Ďalší vo veci

vypočutí svedkovia už len uvádzali skutočnosti, ktoré im oznámila samotná poškodená alebo sa týkali
vzájomných vzťahov medzi obžalovaným, jeho manželkou a poškodenou.

Súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazuje vinu obžalovaného Y. Q. a tvorí nám logickú
a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo

preukazuje všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.

Správne preto prvostupňový súd konanie obžalovaného po právnej stránke posúdil, ak toto kvalifikoval
ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona. Obžalovaný napadol na mieste verejnosti prístupnom

poškodenú R. R., pričom jej úmyselne ublížil na zdraví s dobou liečenia od 16.06. - 30.06.2014, čím
takto naplnil po objektívnej a subjektívnej stránke skutkovú podstatu uvedených prečinov.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom vyhodnotil len existenciu poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona,

t. j. že obžalovaný viedol riadny život a pri ukladaní trestu postupoval v zmysle § 38 ods. 3 Tr. poriadku
zákonaapretosavzmysletohtoustanoveniaznižujehornáhranicazákonomstanovenejtrestnejsadzby
o jednu tretinu.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prvého stupňa zhodnotil všetky okolnosti prípadu a

zároveň prihliadal aj na osobu obžalovaného. Na základe zistených osobných a majetkových pomeroch
obžalovaného je aj odvolací súd toho názoru, že uložený peňažný trest vo výmere 200,- eur možno
považovať za trest výchovný a primeraný. Pozitívne charakteristiky, ako aj vyššie uvedené skutočnosti,
dovoľovalivyvodiťsprávnyzáverokresnéhosúduotom,žeuobžalovanéhoúčeltrestumožnodosiahnuť
uložením peňažného trestu.

Aj výška uloženého peňažného trest vo výmere 200,- eur je primeraná a ktorú by mal obžalovaný
pociťovať ako určitú sankciu za svoje nezákonné správanie. Pre prípad, že by výkon tohto trestu chcel
obžalovaný úmyselne zmariť, bol mu ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov.
Krajský súd je toho názoru, že uložený peňažný trest zabezpečí ochranu spoločnosti a zodpovedá

zásadám pre ukladanie trestov, ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s výrokom o náhrade škody, ktorý považuje za vecne
správny a zákonný. Poškodená R. R. ako aj U. A. T. a.s. krajská pobočka T. si nárok na náhradu škody
uplatnil riadne a včas a to z titulu bodového ohodnotenia bolestného, ako aj z nákladov vynaložených

na ošetrovanie poškodenej.

Vo vzťahu k dôvodom odvolania obžalovaného poukazuje krajský súd na vyššie uvedené skutočnosti
a okolnosti, ktorými sa riadil pri preskúmavaní napadnutého výroku o vine, pričom na základe z horauvedených dôkazov, mal aj odvolací súd za preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku, takým
spôsobom,akýmboluznanýzavinného.Ohľadnenávrhovobžalovanéhonavykonanieďalšíchdôkazov,
okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo zdôvodnil, prečo ich vykonanie nepovažoval

za potrebné, s čím sa stotožnil aj krajský súd. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov prvostupňovým
súdom považoval aj krajský súd za dostatočný na vydanie rozhodnutia, pričom dôvod nevyhovenia
návrhu obžalovaného na vykonanie navrhovaných dôkazov (opätovne prednesený aj v odvolacom
konaní) je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku. Podstatou podaného odvolania
je aj snaha obžalovaného dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného

hodnoteniavintenciáchpožiadavkyobžalovanéhodospelkodlišnýmskutkovýmzáverom,nežakéurobil
prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol okresným súdom na podklade
vykonaného dokazovania zistený správne a následne bol aj zákone subsumovaný (podradený) pod
správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Domáhanie
sa vykonania vyššie uvedených dôkazov je preto neopodstatnené. S ohľadom na oprávnenie súdu
odmietnuť vykonať dôkaz za podmienok uvedených v § 272 ods. 3 Tr. poriadku preto nevykonanie

týchto dôkazov nie je možné, podľa názoru krajského sudu, považovať za porušenie (a teda ani zásadné
porušenie) práva obvineného na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Okolnosti, ktoré
by nimi bolo možné zistiť, totiž neboli podstatné pre rozhodnutie, resp. boli bez dôvodných pochybností
už zistené inými dôkazmi.

Tvrdenie obžalovaného o porušení jeho práva na obhajobu, podľa názoru krajského súdu, totiž nemožno
považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe
použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku, resp. pri uplatnení
oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. poriadku.

Právonaobhajobuobžalovanéhonemôžebyťporušenéanitým,žesúd,vychádzajúczozásadyvoľného
hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obžalovaného alebo inej strany v konaní.
Obžalovaný mal v plnej miere v rámci trestného konania zabezpečené právo na obhajobu. V tomto
smere sa nezisťuje, že by zásadným spôsobom bolo toto právo na obhajobu porušené. Ak sa nevykonal
dôkaz podrobením sa skúške na polygrafe, tzv. detektore lži, lebo sa to orgánmi činnými v trestnom

konaní ani súdmi nepožadovalo, nešlo o zásadné porušenie práva na obhajobu. Je treba poznamenať,
že výsledky vyšetrenia obžalovaného a poškodenej na polygrafe, nemožno v trestnom konaní použiť ako
dôkaz, pretože podstatou takého vyšetrenia je výsluch obžalovaného a poškodenej ku skutočnostiam,
ktoré sa týkajú trestného činu, avšak v trestnom konaní možno použiť len tie poznatky, ktoré obžalovaný
a poškodená poskytli v súlade s ustanoveniami § 121 a nasl. Trestného poriadku.

Polygraf totiž sníma viaceré fyziologické funkcie a zaznamenáva ich. Žiadny prístroj nemôže ale merať
ložčipravduaanipolygraftonedokáže,pretovyšetrenienatomtoprístrojiniejesúčasťoudôkazov,ktoré
je možné použiť v rámci trestného konania. Tu treba zdôrazniť, že v každej konkrétnej veci musí sám
súd rozhodnúť o tom, akými dôkaznými prostriedkami bude objasňovať určitú okolnosť, ktorá je dôležitá

pre náležité zistenie skutkového stavu veci a pre správne rozhodnutie o vine či nevine obžalovaného.
Vyplýva to z ústavného princípu nezávislosti sudcov pri výkone ich funkcie a z ich viazanosti len
právnym poriadkom. Podstata uvedeného princípu spočíva v tom, že sudcom nemožno v konkrétnej
veci prikazovať, aké dôkazy majú v záujme zistenia skutočného stavu veci vykonať a akým spôsobom
majú vykonané dôkazy hodnotiť. V rámci voľného hodnotenia dôkazov, je vecou súdu zvážiť aj to, či

existujúci súhrn dôkazov je alebo nie je postačujúci pre skutkové a právne závery.

Z konštantnej judikatúry Najvyššie súdu SR vyplýva, že zásadným porušením práva na obhajobu v
zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku sa rozumie najmä porušenie práva na nutnú obhajobu,
alebo stav kedy obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal

mať, pričom práve v tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony
smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu. Z obsahu spisov takéto skutočnosti nevyplývajú. Z predloženého
trestného spisu je možné konštatovať, že uplatňovanie práva na obhajobu bolo od vznesenia obvinenia
zachovávané v medziach príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Súčasťou jednej zo základných (všeobecných) zásad trestného konania, a síce zásady zabezpečenia
práva na obhajobu, je aj právo obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené všetky
okolnostisvedčiacevjehoprospech.Súčasnejepotrebnézdôrazniť,žetotojehoprávovšakneznamenápovinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov vykonávať všetky ním navrhované dôkazy (§
2 ods. 10 a
§ 272 ods. 3 Tr. poriadku). Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R 38/68-IV.) súhrn

nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu
vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky
okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť
akéhokoľvek iného záveru. V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obžalovaný bol zo
spáchania žalovaných trestných činov usvedčovaný priamymi dôkazmi - samotnou poškodenou R.

R., ktorej hodnovernosť, napriek snahe obžalovaného, nebola žiadnymi inými dôkazmi spochybnená.
Nebola totiž zistená žiadna skutočnosť, ktorá by svedčila o jej zámere nepravdivo (krivo) obviňovať
obžalovaného, ak by tento žalovaný skutok nespáchal. Táto výpoveď (ako priamy dôkaz) bola navyše
podporená dôkazmi nepriamymi, a síce výpoveďami osôb, ktorým sa bezprostredne po útokoch na svoju
fyzickú integritu poškodená zdôverila a telefonovala im, ako aj vykonaným znaleckým dokazovaním.
Tieto priame a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov

neumožňujúcich iný záver ani o priebehu žalovaného skutku ani o osobe páchateľa než ten, ku ktorému
dospel okresný súd.

Vo vzťahu k namietanému znalcovi je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že tento bol pribratý do
konania ešte pred vznesením obvinenia (keďže bolo potrebné najmä ustáliť dĺžku práceneschopnosti

poškodenej a posúdiť, či ide o trestný čin alebo priestupok), ale predmetné uznesenie bolo doručované
ako obžalovanému tak aj jeho obhajcovi, o čom svedčia aj nimi podpísané doručenky, pričom voči nemu
nepodali sťažnosť v zákonom stanovenej lehote z dôvodov konštatovaných v ust. § 142 ods. 3 Tr.
poriadku. V tejto súvislosti bolo právo obvineného na obhajobu zabezpečené aj následnou možnosťou
preštudovať vyšetrovací spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania ako aj v konaní

pred súdom, kedy sa obžalovaný ako aj jeho obhajca zúčastnili vykonávania dôkazov vrátane výsluchu
znalca.

K samotnému mechanizmu vzniku zranenia je potrebné uviesť, že aj keby príslušný znalec pripustil
možnosť vzniku zranenia aj iným spôsobom, automaticky to neznamená nevinu útočiacej osoby. Znalec

predsa nemôže so stopercentnou istotou uviesť, ako došlo ku samotnému skutkovému deju a kto je jeho
páchateľom, pretože nebol priamym pozorovateľom posudzovanej udalosti. Znalec na základe svojich
odborných vedomostí a skúsenosti vyslovuje svoj názor, akým spôsobom a za akých okolností mohlo
dôjsť k vzniku zranenia berúc do úvahy jednotlivé subjektívne výpovede obžalovaného, poškodeného,
svedkov a objektívne dôkazy, ako sú napr. lekárske správy o rozsahu zranenia, vlastné vyšetrenie

poškodeného, stopy na mieste činu a pod. Znalecký posudok a výpoveď znalca je len jedným z dôkazov,
na ktoré prihliada súd pri svojom rozhodovaní. Preto, ak znalec nevylúčil spôsob vzniku zranenia tak, ako
to uvádza poškodený (v tomto súdenom prípade dokonca negoval iný spôsob vzniku zranení), pričom
mechanizmus jeho vzniku podporujú aj ďalšie dôkazy, ako je v tomto prípade, možno na základe takejto
dôkaznej situácie spoľahlivo vyvodiť záver, že ku skutku došlo spôsobom prezentovaným poškodenou.

Vo vzťahu k namietaniu prístupnosti miesta, kde sa incident odohral, odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie tejto skutočnosti súdom prvého stupňa.

Odvolací súd už len záverom poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu

prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Obžalovaný totiž odvolanie založil
na opakovaných dôvodoch, ktoré boli uplatnené už v prvostupňovom konaní, pričom s ich právnymi
námietkami sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil ako
nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa
§ 319 Tr. poriadku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.