Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. október 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113232666
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4113232666.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátuMgr.IngridRadošickejVallovejaMgr.AndreySzombathovej-Polákovej,vprávnejvecižalobkyne:
T. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., Q. XX, zast. JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, so sídlom Bratislava,
Kutlíková 17, proti žalovanému: COOP Jednota Nitra, spotrebné družstvo, so sídlom Nitra, Štefánikova
54, IČO: 00 168 874, zast. JUDr. Mariánom Mackom, so sídlom Nitra, Koceľova 2, o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 26. apríla 2016 č. k. 10Cpr/4/2013-403 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na začatie konania zamietol a rozhodol, že o
trováchkonaniarozhodnedo30dnípoprávoplatnostirozhodnutiavovecisamej.Rozhodnutieodôvodnil
ustanoveniami § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, 3, § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 74, § 81, § 82, §
178 ods. 1, 2 Zákonníka práce a vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobkyňa
bola v pracovnom pomere so žalovaným odo dňa 01. 11. 2001, a to v pozícii vedúcej predajne,
pričom okrem pracovnej zmluvy so žalovaným uzatvorila aj dohodu o hmotnej zodpovednosti rovnako

dňa 01. 11. 2001. Dňa 29. 07. 2013 bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk okamžité skončenie
pracovného pomeru v lehote určenej zákonom dva mesiace, od kedy sa o dôvode dozvedel. Týmto
okamihom bolo zistenie výsledkov inventúry s následným zúčtovaním a porovnaním stavu tovarových
zásob s účtovnými dokladmi, ako aj zistenie rozdielov nákupných a spotrebiteľských cien dňa 27. 06.
2013. O výsledku zistenom z inventúry bola žalobkyňa osobne informovaná a priebeh ani výsledky
nenamietala, pričom manko z inventúry uznala a iba vzniknutú škodu neuznala. Okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo riadne prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 29. 07. 2013. Zároveň

bola dodržaná aj lehota podania na súd, t.j. do dvoch mesiacov, odkedy sa mal pracovný pomer skončiť
- návrh na začatie konania bol podaný elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu dňa 25.
09. 2013 a doplnený podaním doručeným Okresnému súdu Nitra dňa 26. 09. 2013 (podaným na
poštovú prepravu dňa 24. 09. 2013); tieto skutočnosti neboli sporné. Žalobkyňa sa v návrhu na začatie
konania bránila tým, že zamestnávateľ sa v okamžitom skončení pracovného pomeru odvoláva na
neplatné interné predpisy. Ich neplatnosť však v konaní preukázaná nebola a žalobkyňa túto skutočnosť
ani neskôr nerozporovala. Ako vedúca predajne mala žalobkyňa dokonca povinnosť pravidelne o

obsahu smernice a pokynov zamestnávateľa informovať zamestnancov prevádzkovej jednotky. Platnosť
interných predpisov potvrdil právny zástupca žalovaného, pričom z výpovedí jednotlivých svedkov,
ako aj samotnej žalobkyne je zrejmé, že ich obsah poznali a týmito sa aj riadili. Žalobkyňa ďalej
poukazovalanaskutočnosť,žežalovanýsadňominventarizácie,t.j.dňom05.02.2013moholdozvedieťo údajne vzniknutom rozdiele v tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách a v nákupných cenách,
čím podľa žalobkyne nebola dodržaná prekluzívna lehota dvoch mesiacov na okamžité skončenie
pracovného pomeru. V tejto súvislosti súd poukázal na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného,

ako aj na výpovede svedkov (F. M. ako vedúci inventarizačnej komisie a B. O. ako účtovníčka), ktorí
popísalipriebehzisťovaniarozdielov,teda,žedňomvykonaniainventarizácienapredajniniejeinventúra
ukončená, ale je potrebné následné zúčtovanie a kontrola účtovných dokladov a pokladne, ktoré sa
však nerobia priamo v predajni, ale v učtárni žalovaného. Z výpovede svedkyne Y. O. (predavačka)
je zrejmé, že výsledky inventúry neboli známe v deň inventarizácie na predajni ani v minulosti, išlo

teda o štandardný postup. K dĺžke času zistenia výsledkov súd tiež uviedol, že v danom prípade
sa jednalo o preceňovanie tovarov prostredníctvom nesprávnej položky v systéme MOP, na ktorý
sú napojené jednotlivé prevádzky žalovaného a žalovaný preveroval jednotlivé tovarové položky v
nákupných a spotrebiteľských cenách, aby mohlo dôjsť k zisteniu skutočného stavu nielen reálne v
tovarových zásobách, ale aj v účtovných dokladoch, dodacích listoch, reklamačných protokoloch a.
i., čo vzhľadom na množstvo položiek predstavuje istý stupeň náročnosti (podľa vyjadrenia právneho

zástupcu žalovaného sa jednalo asi o 1000 strán položiek). Konaním žalobkyne vznikla účtovná strata,
ktorú je náročnejšie zistiť. Z výpovede svedkyne B. O. - účtovníčky súd tiež zistil, že sa jednalo o
prvý takýto prípad a najskôr predpokladali, že na predajni bude vysoké manko, preto aj bola nariadená
inventúra dňa 05. 02. 2013. Toto sa však nepotvrdilo, ale stále vyskakovali neúmerne vysoké nákupné
ceny oproti predajným. Dôvod, pre ktorý sa tak stalo, sa podarilo zistiť až po náročnom kontrolovaní

jednotlivých položiek v účtovníctve, kde sa účtuje v nákupných cenách, čo učtáreň nie je povinná
zamestnancom na predajniach odôvodňovať, prečo účtujú v nákupných cenách. Dĺžku zisťovania toho,
čo sa skutočne na predajni vo Q. stalo, ovplyvnilo aj to, že v tom čase prechádzali postupne všetky
prevádzky žalovaného na systém MOP. Súd preto uznal náročnosť zistenia výsledkov inventúry a s tým
súvisiacu dobu, ktorá bola potrebná na zistenie výsledku inventúry a z toho vyplývajúceho skutočného

manka a škody a tieto dôvody považoval za objektívne. Žalovaný sa o škode dozvedel dňa 27. 06.
2013. Námietka žalobkyne, že žalovaný nepreukázal, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
prerokované so zástupcami zamestnancov, bola vyvrátená predložením listinných dôkazov, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že k prerokovaniu došlo a o tomto sú riadne záznamy (č. l. 30, č. l. 202, č. l. 197
a č. l. 198). Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcami zamestnancov bolo

potvrdené tiež výpoveďami viacerých svedkov (U. N., N. J., U. F.), ktorých vierohodnosť nebola ničím
spochybnená. Sama žalobkyňa nakoniec na pojednávaní uviedla, že pri doručení okamžitého skončenia
pracovného pomeru jej povedali, že to prejednali, ale nedali jej o tom žiaden doklad. K prejednaniu došlo
na Komisii Výboru OZO (ide o užší orgán) a následne svedok F. podal informáciu na Výbor OZO, ktorý
prejednanie vzal na vedomie. Podľa svedka dôvodom bolo vykonávanie zámien tovarov a likvidácia

tovaru. Žalobkyňa tiež uvádzala, že žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa sa dopustila vytýkaného
konania v okamžitom skončení pracovného pomeru. K tomuto súd uviedol, že z vykonaných výsluchov
a z predložených listín je zrejmé, že k preceňovaniu tovarov na predajni žalobkyne dochádzalo, pričom
oprávnenie na preceňovanie v systéme mala jedine žalobkyňa. Toto vyplýva jednak z listín (č. l. 35 -
39 - čl. 1 bod 2 písm. d) smernice) a tiež z výpovedí svedkov (Y. O., P. O.). Obe svedkyne uviedli,

že „papierovačky" mala na starosti vedúca, ako aj objednávanie tovarov, preceňovanie a likvidáciu
tovarov. Žalobkyňa sama potvrdila, že vykonávala preceňovanie. Vzhľadom k tomu, že u niektorých
tovarov dochádzalo k preceňovaniu neprípustným spôsobom (nie podľa smerníc, keď preceňovanie
malo určený presný kľúč o 30%, o 50%, resp. 75%), je zrejmé, že tohto sa mohla na danej predajni
dopustiť iba žalobkyňa ako jediná oprávnená na tento úkon. Súd na návrh žalobkyne vykonal dôkaz

výsluchom svedka D. J., ktorý u žalovaného pracuje ako IT pracovník. Ten však potvrdil, že uvedený
zásah do systému môže urobiť iba osoba na predajni, pričom z vedenia nemá nikto prístup do systému.
A hoci svedok ako IT pracovník má možnosť dostať sa do systému, tento využíva na kontrolu systému
a odstránenie problémov v súvislosti s obsluhou systému, najčastejšie na problémy s tlačiarňou alebo,
ak sa nepodarí uložiť aktuálne nahrávaný údaj. Súd nemal dôvod pochybovať o výpovedi svedka a

neosvojil si žalobkyňou prezentovanú fiktívnu možnosť zásahu nezistenej osoby do systému v centrále.
Prístup IT pracovníkov do systému je bežnou praxou organizácii, kde je potrebné spravovať počítačovú
sieť. Svedok J. tiež uviedol, že okrem IT pracovníkov mala prístup do systému na predajni žalobkyňa
a ten, komu žalobkyňa dala prístupové práva. Tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne, že žalobkyni
bolo chodené do počítača a že niekto šikovný mohol tovar cez PC nahodiť do systému rozhádzaním

na jednotlivé prevádzky, kde by to nepostrehli a takto si následne na úrovni ústredia mohli vyťahovať
financie, sa v konaní nepreukázalo a nebolo ničím podložené. Ide len o hypotézu bez reálneho
podkladu a o vykonštruované tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne a samotnej žalobkyne. V každej
organizácii, kde je systém práce viazaný na intranet, musí byť daná istá miera dôvery v pracovníkovIT oddelenia. Žalobkyňa počas svojho pracovného pomeru u žalovaného nikdy nenamietala, že jej
niekto neoprávnene zasahoval do systému, videla pohyb myšou na monitore, avšak toto nehlásila a
neoznamovala zamestnávateľovi ako neoprávnený zásah do systému. Podľa žalobkyne žalovaný ďalej

nepreukázal, že žalobkyňa likvidovala tovar bez škodných protokolov. V tomto prípade však žalobkyňa
sama potvrdila, že bolo jednoduchšie tovar hádzať do kontajnera bez hlásenia a následného vytvárania
škodových protokolov. Obrana žalobkyne, že to tak robili bežne a že to tak robia aj na iných predajniach
a nikto nevyhotovuje škodový protokol, nie je dôkazom, že sa žalobkyňa tohto konania nedopustila a
nezbavuje žalobkyňu zodpovednosti za takýto postup. Žalobkyňa sama v minulosti dvakrát protokol

vyhotovovala, a teda mala vedomosť o postupe, ktorý vyplýva z interných predpisov. Svedkyňa P. O.
(vedúca inej PJ) uviedla, že ona tovar nelikvidovala, lebo by musela privolať komisiu. V tomto smere
zároveň právny zástupca žalobkyne uviedol, že konanie, ktoré je u iných tolerované a u zamestnávateľa
zaužívané a tolerované, nemôže byť porušením pracovnej disciplíny iba u žalobkyne, inak by žalovaný
konal v rozpore s dobrými mravmi. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ u
iných netoleruje tento spôsob likvidácie tovaru, ale na ostatných prevádzkach sa snažia zabrániť tomu,

aby nemuseli tovar likvidovať a následne vyhotovovať škodové protokoly, a to nižšími objednávkami
tovarov a tiež precenením tak, aby sa tovar za nižšiu cenu predal. Svedkyňa Y. O. (súčasná vedúca PJ
Q.) tiež uviedla, že tovar postupne precenia na najnižšiu hodnotu a ak sa náhodou aj tak nepredá, tak to
zaplatia. To znamená, že ho vlastne svedkyňa kúpi, aby sa vyhla hláseniu vzniknutej škody a následného
postupu likvidácie so škodovým protokolom, pričom to koriguje nižšími objednávkami. Svedkyňa P. O.

(bývalá predavačka vo Q., kolegyňa žalobkyne) ďalej potvrdila, že za čas, keď vedúcou bola žalobkyňa,
sa tovary likvidovali hodením do kontajnera bez protokolov, čo však robila žalobkyňa, ktorá to vraj
konzultovala s hygieničkou. Z vykonaných dôkazov je tak zrejmé, že žalobkyňa postupovala v rozpore s
vnútornými predpismi žalovaného pri likvidácii tovaru a že takéto konanie nie je u žalovaného tolerované.
Sama žalobkyňa potvrdila aj to, že do bežného kontajnera hádzala aj tovar, ktorý mal ísť do špeciálnej

nádoby. Žalobkyňa v konaní ani raz nenamietala, že by však také veľké množstvo tovaru neobjednala.
Oponovala len v tom smere, že ten tovar nevzala a nevie, kde je, aj to až v druhej polovici prebiehajúceho
súdnehokonania.SvedkyňaO.potvrdila,žezačiasžalobkynesavpredajnilikvidovaloviacej.Nadmerné
objednávky žalobkyňa neoprela ani po tom, ako bolo v konaní preukázané, že v predajni ani neboli
také veľké skladové priestory. Súd mal k dispozícii aj údaje o množstvách objednaného a predaného

tovaru aj po sledovanom období a z týchto je zrejmé, že na predajni bol podstatne nižší obrat tovaru. Je
nepochybné, že ak má predajňa byť zisková, musí v nej byť tovar, ktorý je možné predávať, avšak ak
žalobkyňa musela veľké množstvo tovaru likvidovať pre skončenie doby spotreby, mala tomu prispôsobiť
objednávky. O aké množstvo zlikvidovaného tovaru na predajni sa jedná, nie je možné zistiť práve pre
konanie žalobkyne, ktorá neoznamovala v zmysle predpisov množstvo tovaru so skončenou zárukou

a tento následne likvidovala bez vyhotovenia potrebného škodového protokolu, z ktorého by bolo
možné zistiť údaj o množstve zlikvidovaného tovaru. O spôsobe a likvidácii tovaru a o postupe, ktorý
bol upravený smernicou žalovaného, žalobkyňa vedela a tento nedodržiavala. Argument, že to tak
robili bežne, nie je postačujúcim a nebol ani preukázaný. K zavádzaniu systému MOP na prevádzke
žalobkyňa uviedla, že z pokynov v manuáli k tomuto systému je položka 0840, ktorá jej umožňovala

robiť zámeny tovarov a nahodiť chýbajúce tovary bez dokladu. Teda žalobkyňa postupovala v zmysle
pokynu zamestnávateľa a nemožno od nej požadovať, aby posudzovala správnosť tohto pokynu. Z
tohto pokynu si žalobkyňa vyvodila, že nemusí pri likvidácii tovarov vyhotovovať škodové protokoly.
Právnyzástupcažalovanéhouviedol,žetakétotvrdeniejevytrhnutézkontextumanuálu.SvedkyňaB.O.
(účtovníčka) potvrdila, že zámeny tovarov boli u žalobkyne zistené aj v položke 0840, táto je sledovaná,

avšak nekalé konanie žalobkyne nebolo cez túto položku, ale cez položku 0338, ktorá sledovaná nie je.
Jedná sa o položku, ktorá zahŕňa akciové tovary a táto nie je absolútne sledovaná, čo žalobkyňa vedela,
a preto sa domnievala, že sa rozdiel v cenách nezistí. Položku 0840 bolo možné použiť napríklad na
to, ak sa predal jogurt s jahodou príchuťou ako jogurt s inou príchuťou (vtedy sa v systéme vykonala
zámena). Školenia na systém MOP boli vykonávané, a to aj opakovane, čo potvrdili viacerí svedkovia

(J., O., O.), ako aj žalobkyňa sama. Námietka žalobkyne, že ju nikto neupozornil na to, že robí zle, hoci
mesačne sa na ústredí kontrolujú výstupy zo systému, bola vyvrátená práve výpoveďou svedkyne O.,
ktorá potvrdila, že položka 0840 sa kontroluje mesačne a netreba pri nej robiť škodové protokoly, avšak
toto nebola tá položka, cez ktorú žalobkyňa robila preceňovania. Tou bola položka 0338, ktorá sledovaná
nie je, a teda žalovaný nemal možnosť priebežne zistiť takéto praktiky. Že dochádzalo k preceňovaniu

na položke 0338 bolo zistené až po vykonaní inventúry. Kontrolu položky 0338 nevykonávajú, nakoľko
ide asi o milión položiek. Svedkyňa O. v tomto prípade uviedla, že konanie žalobkyne nespočívalo
len v znižovaní cien tovarov, ktoré nemala oprávnenie znížiť (teda predávala ako akciový tovar taký
tovar, ktorý v akcii nebol), ale aj v tom, že žalobkyňa tovar, ktorý mal byť v akcii znížený, neznížila,čím dorovnávala tie rozdiely za tovary, ktoré neoprávnene predávala za nižšiu cenu. Týmto spôsobom
však žalobkyňa dorovnala len predajné ceny, tzv. spotrebiteľské ceny, nie však nákupné ceny, za ktoré
žalovaný tovar nakúpil. Ako príklad svedkyňa uviedla, že k neoprávnenému zníženiu cien došlo aj

na rôznom priemyselnom tovare (obliečky, nerezové lampy, ponožky, prach na pranie ...). Precenenie
obliečok vyplýva aj z listinného dôkazu „Pohyb položky" na č. l. 312, keď žalobkyňa mala v sklade 16
ks obliečok, precenila 14 ks obliečok tak, že 1 ks na cenu 0,02 eura cez položku 0338 a následne
vykonala zámenu pozícii pre 14 ks obliečok. Zvyšné dva kusy zase cez nesledovanú položku 0338
precenila na 12,50 eura. Žalobkyňa nevedela uviesť k zámene a preceneniu obliečok nič, avšak ako už

bolo uvedené a preukázané, precenenie na predajni, ako aj zámeny v systéme robila iba žalobkyňa.
Rovnako sa nevedela žalobkyňa vyjadriť k takémuto postupu napríklad pri precení vajec v počte 140 ks
zo dňa 24. 04. 2012. Tovar na predajni vo Velčiciach sa tak kúpil za vyššiu cenu, ako sa predal, resp.
ako sa vyhodil. Toto vyplýva aj z výpovede svedka U. F.. Žalobkyňa podľa neho dala cenu napríklad
2 - 5 centov, pričom najnižšia suma, za ktorú bolo možné tovar predať, bola 50 centov. Precenenie sa
u žalovaného neúčtuje, len ovplyvňuje maržu. Podľa svedkyne O. žalobkyňa takto konala už od roku

2011, avšak svoje konanie následne do roku 2013 vystupňovala a nákupné ceny boli neúmerné oproti
predajným cenám. Škoda, ktorá bola vyčíslená, podľa svedkyne vznikla za obdobie od predchádzajúcej
inventúry. Keďže žalobkyňa dorovnávala len predajné ceny, nie nákupné, je zrejmé, prečo nevedela
inventarizačnejkomisiivysvetliťrozdielvpredajnýchanákupnýchcenách.AkovšakuviedlasvedkyňaO.
(účtovníčka), žalovaný a učtáreň neboli povinní zamestnancom oznamovať, v akých cenách sa účtuje.

Ževäčšinapreceneníšlaprávecezpoložku0338,tedanesledovanúpoložku,uviedolajprávnyzástupca
žalovaného. Právny zástupca žalovaného zároveň uviedol, že po skončení žalobkyne u žalovaného sa
na predaji vo Q. vyrovnal nákup voči predaju. Žalobkyňa nikdy nepoprela preceňovanie tovarov cez
položku 0338, ktorá nebola sledovaná. To, že sa u žalovaného jednalo o prvý takýto prípad, potvrdil
aj svedok Y. O., ktorý vykonával hĺbkovú kontrolu. Svedok tiež potvrdil, že žalobkyňa preceňovala

najmä úzky okruh potravín, mlieko, maslo, múku, vajcia, pričom jej postup bol nesprávny, keďže ak
sa likviduje tovar, musí prejsť škodovou komisiou. Žalobkyňa podľa jeho vyjadrenia mohla robiť len so
spotrebiteľskými cenami. Ak podľa svedka musela žalobkyňa opakovane preceňovať, resp. likvidovať
tovar, mala na to upozorniť inšpektorku. Na pohyb zásob upozorňovali žalobkyňu D. J. a inšpektorka
X., keďže použitie položky 0840 systém evidoval. Skutočnosť, že použitie položky 0840 nie je dennou

a bežnou záležitosťou, vyplýva z výpovedí svedkov, keď napríklad svedkyňa P. O. si nepamätá, že by
túto položku vôbec použila. Súd sa tiež zaoberal námietkou žalobkyne, že nemala vytvorené vhodné
pracovné podmienky, tovar do predajne chodil za pochodu a stalo sa, že ho prevzali aj bez kontroly a
neskontrolovali ani dodacie listy prinesené s tovarom s tými, ktoré do systému boli nahodené v centrále.
Na nevhodné pracovné podmienky poukázal aj právny zástupca žalobkyne, ktorý sa bol na predajňu aj

osobne pozrieť. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že počas svojho pôsobenia u žalovaného
žalobkyňa nikdy nehlásila žiadne nedostatky, a teda žalovaný nemal vedomosť o tom, že by bolo
potrebné niečo zmeniť. Sama žalobkyňa pri svojej výpovedi uviedla, že nič nehlásila, neupozorňovala
na nevyhovujúce podmienky a túto skutočnosť spomenula až v prebiehajúcom súdnom konaní o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. K ďalšej z námietok žalobkyne, že sama bola

sankcionovaná za vzniknuté manko a že žalovaný aj škodu žiada len od nej, súd uviedol, že z výpovedí
svedkýň O. (vtedajšia zástupkyňa) a O. (vtedajšia predavačka), je zrejmé, že časť zisteného manka
zaplatili, a to vo výške podľa určeného rozpisu žalovaného, ktorý je zrejmý z dokladu Výpočet podielov
na úhradu manka 144,72 eura zúčtovanom na tovarových zásobách za PJ 199 Q. zo dňa 25. 08. 2013
(č. l. 77), podľa ktorého žalobkyňa ako vedúca mala uhradiť manko vo výške 64,39 eura, zástupkyňa

vo výške 60,23 eura a predavačka vo výške 20,01 eura. Ohľadne výšky vzniknutej škody súd poukázal
na skutočnosť, že náhrada škody je uplatnená v inom súdnom konaní Okresného súdu Nitra a jej
výška, spôsob jej určenia a úhrada nemá pre posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru význam, nakoľko pre závažné porušenie pracovnej disciplíny sa nevyžaduje, aby škoda vznikla
v určitom rozsahu. V tomto konaní súd posudzoval konanie žalobkyne vo vzťahu k nekalým praktikám

pri využívaní informačného systému, vo vzťahu k likvidovaniu tovaru v rozpore s predpismi žalovaného
a vo vzťahu k povinnosti žalobkyne počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám ani k neoprávnenému
majetkovému prospechu na úkor družstva. Žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou pre
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Predmetom konania nebola škoda, ktorú mala žalobkyňa
spôsobiť. Súd dodal, že používanie údajne zlikvidovaných tovarov na cukrárenskú výrobu, ktorej sa

žalobkyňa roky venovala, nebolo v konaní doposiaľ preukázané. V tomto smere súd nevykonával
ďalšie dokazovanie z dôvodu, že dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru boli dané a
tieto boli preukázané inými zabezpečenými a vykonanými dôkazmi. Vzhľadom na vykonané rozsiahle
dokazovanie mal súd za to, že konaním žalobkyne, keď realizovala nekalé praktiky pri využívaníinformačného systému žalovaného (preceňovanie cien cez nesledovanú položku 0338), vykonávala
likvidáciu tovaru v rozpore s postupom upraveným vnútornými predpismi žalovaného a nepočínala si tak,
aby nedochádzalo ku škodám a k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor žalovaného, došlo

k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, s ktorým zákon spája aj možnosť okamžitého skončenia
pracovnéhopomeru.Vkonaníbolopreukázané,žežalobkyňabolaoboznámenáspracovnýmipredpismi
platnými pre jej prácu na predajni, ako aj s pracovným poriadkom a predpismi BOZP, teda k poučeniu
žalobkyne došlo pri nástupe do pracovného pomeru. V pracovnom poriadku sú nekalé praktiky pri
využívaní informačných systémov družstva považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Zaradenie takéhoto konania medzi závažné porušenie pracovnej disciplíny je podľa názoru súdu v
súlade s charakterom vykonávanej práce, ku ktorej je nevyhnutné pracovať so systémom družstva
na to určeným (v danom prípade systém MOP). Vzhľadom na nevyhnutnosť manipulácie s tovarom
priamo na predajni na to určenými osobami a potrebu evidencie tejto manipulácie s tovarom fyzicky
aj elektronicky (vedenie skladového hospodárstva, preceňovanie jednotlivých položiek a vystavovanie
dokladov najmä pri predaji), je zrejmé, prečo zaradil zamestnávateľ medzi závažné porušenie pracovnej

disciplíny nekalé praktiky s informačným systémom do pracovného poriadku, teda, aby si zamestnanci
boli vedomí prípadných možných následkov takéhoto konania. V prípade likvidovania tovarov v rozpore
s vnútornými predpismi žalovaného a porušenia povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám ani k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor družstva, tieto nie sú v predpisoch
žalovaného špecifikované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd ale dospel k záveru, že sa

jedná o také konanie, ktoré svojou intenzitou dosahuje takú závažnosť, že od žalovaného nemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Žalobkyňa ako vedúca predajne mala z titulu
svojej funkcie väčšiu zodpovednosť ako ostatní zamestnanci a o. i. medzi jej povinnosti ako vedúcej
patrili aj objednávanie, preceňovanie a likvidovanie tovarov, ktoré povinnosti však vykonávala nielen v
rozpore s predpismi žalovaného, ale tiež v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného. Žalobkyňa sa

takéhoto konania dopúšťala dlhší čas, pričom využila poznatky a informácie získané počas dlhoročného
pôsobenia u žalovaného. Miera zavinenia žalobkyne je v tomto prípade vysoká a je jednoznačná,
keďže žalobkyňa bola jedinou oprávnenou osobou na predajni na vykonávanie uvedených úkonov.
Žalobkyňa o predpisoch žalovaného vedela, o týchto bola riadne poučená, no napriek tomu postupovala
opakovane a dlhší čas v rozpore s vnútornými predpismi. Povinnosti, ktoré žalobkyňa porušila

(predchádzanie škodám), jej tiež vyplývali z pracovnej zmluvy, z dohody o hmotnej zodpovednosti, ako
aj z ustanovení Zákonníka práce. Oba uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru
predstavujú závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pre uvedené konštatovanie vzal súd do úvahy
všetky skutočnosti a okolnosti - intenzitu porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh, osobu
zamestnanca s ohľadom na výkon funkcie vedúcej predajne, postoj k plneniu úloh, čas a situáciu,

za ktorej ku konaniu došlo, ako aj mieru zavinenia žalobkyne. V neposlednom rade súd prihliadol na
spôsobený následok spočívajúci vo vzniku škody, keď žalobkyňa predávala tovary za sumu nižšiu, ako
bola ich nákupná cena a tiež likvidovala tovary žalovaného z dôvodu neúmerne vysokých objednávok.
Akodôsledoktakejtolikvidácieboloajvhadzovanienevhodnýchpotravíndobežnejsmetnejnádoby,hoci
takýto spôsob likvidácie najmä živočíšnych tovarov, je presne upravený predpismi. Námietka žalobkyne,

že žalovaný skutkovo nevymedzil dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, neobstojí, pretože
priamo v okamžitom skončení pracovného pomeru je konanie žalobkyne popísané ako: „dňa 05.
02. 2013 bola na prevádzkovej jednotke č. 02-199 Q. vykonaná inventarizácia tovarových zásob a
pokladne za inventúrne obdobie od 21. 01. 2012 do 05. 02. 2013 a po jej konečnom zúčtovaní bol
vyčíslený rozdiel na tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách (manko) v sume 144,72 eura a v

nákupných cenách (škoda) v sume 13.296,58 eura. Výsledok inventúry ste potvrdili svojim podpisom
na dňa 18. 07. 2013 na doklade "III/I Výpočet inventarizačného rozdielu (výsledku) zásoby Inv. Č. 33/
Kontrol./2013" .... preverovaním dôvodov vzniku škody na tovarových zásobách v nákupných cenách
prostredníctvom účtovných dokladov a informačných systémov družstva bolo zistené, že ste vykonávali
zámeny tovarov s neohrozenou garančnou lehotou a úmyselné precenenia tovarov za účelom zakrytia

manka v spotrebiteľských cenách, likvidovali ste tovary bez škodných protokolov a v rozpore s internými
smernicami družstva, čím bola spôsobená škoda na tovarových zásobách práve v nákupných cenách..."
Takéto vymedzenie dostatočne jasne a zrozumiteľne určuje konanie žalobkyne, z tohto je zrejmé,
akým skutkom sa ho dopustila, resp. dopúšťala a s ohľadom na vykonanú rozsiahlu inventarizáciu je
nepochybné, že žalovaný nemal len podozrenie z porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ale presne

zistil, čo sa stalo. Konanie žalobkyne nie je časovo vymedzené presným dátumom, kedy k porušeniu,
resp. porušovaniu pracovnej disciplíny malo dôjsť, nakoľko žalobkyňa svoje povinnosti porušovala
opakovane a dlhšiu dobu, pričom napríklad v prípade likvidácie tovarov sama žalobkyňa znemožnila
určenie okamihu likvidácie tovaru nevypracovaním škodových protokolov. K námietke o nepreukázanínaliehavého právneho záujmu žalobkyňou súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak právny poriadok vo
viacerých prípadoch priamo v hmotnoprávnej úprave pripúšťa, aby sa ten ktorý subjekt domáhal určenia

existencie (neexistencie) práva alebo určitej právnej skutočnosti. Ak takúto možnosť zákon expressis
verbis pripúšťa, procesný predpoklad spočívajúci v povinnosti preukázať naliehavý právny záujem
nemožno vyžadovať. Typickým príkladom takýchto konaní je konanie o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Ak by návrh podala osoba, ktorej takýto predpis toto právo expressis verbis
nepriznáva, musela by táto osoba preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu. Záverom súd

konštatoval, že v danom prípade nebol zistený žiaden z dôvodov pre uplatnenie zákazu okamžitého
skončenia pracovného pomeru (§ 68 ods. 3 Zákonníka práce). O trovách konania súd rozhodol v zmysle
§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa,
odôvodniac ho tým, že v žiadnom prípade nesúhlasí s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného

pomeru, nakoľko vždy postupovala v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ako aj internými
predpismi žalovaného a zároveň poukázala na skutočnosť, že zamestnávateľ sa v liste zo dňa
29. 07. 2013 odvolával na neplatné interné predpisy. Čo sa týka formálnych náležitostí, žalobkyňa
namietala, že inventarizácia tovarových zásob a pokladne za inventúrne obdobie od 21. 01. 2012 do
05. 02. 2013 bola vykonaná dňa 05. 02. 2013, a teda je dôvodné sa domnievať, že dňom vykonania

inventarizácie sa zamestnávateľ mohol dozvedieť o údajnom vzniknutom rozdiele na tovarových
zásobách v spotrebiteľských cenách v sume 144,72 eura a v nákupných cenách v sume 13.296,58
eura, resp. sa o údajnom vzniknutom rozdiele dozvedel v lehote štandardnej pre vyhotovenie zúčtovania
inventúry (cca 1 mesiac), a teda nie 27. 06. 2013 po údajnom konečnom zúčtovaní, ako sa uvádza
v skončení pracovného pomeru, z čoho by vyplývalo, že dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej

žalovaný mohol so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný pomer, začala plynúť v deň nasledujúci po
inventarizácii, teda dňa 06. 02. 2013 a uplynula dňom 06. 04. 2013, a teda nebola dodržaná zákonná
podmienka platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na podporu tohto tvrdenia slúži aj
dôkaz, výpoveď svedkyne P. O., ktorá na pojednávaní dňa 15. 04. 2016 uviedla, že obdobné inventúry
sa vykonávajú každého polroka, a že výsledky inventúry boli zasielané poštou niekedy za mesiac,

niekedy aj za dlhší čas. Súd uznal náročnosť zistenia výsledku inventúry a z toho dôvodu vyplývajúceho
skutočného manka a škody a tieto dôvody považoval za objektívne, teda vyvodil nesprávny skutkový
záver na základe vykonaných dôkazov, a jednak porušil zásadu rovnosti zbraní v neprospech žalobkyne
ako slabšieho subjektu. Systém MOP bol zavedený v auguste 2011 a v čase od zavedenia systému
MOP do inventúry dňa 05. 02. 2013 boli vykonané dve inventúry, a to v októbri 2011 a januári 2012,

pričom aj ich výsledky boli oznámené v časovom období štyroch a šiestich týždňov od vykonania
inventúry. Je prirodzené, čo napokon žalobkyňa tiež zdôrazňovala, že ako zamestnanec nemá k
dispozícií uvedenú dokumentáciu, nemá k nej ani prístup a pochopiteľne zamestnanci žalovaného
nebudú preukazovať dôkazy v neprospech svojho chlebodarcu. Skutočnosť, že v sledovanom období
boli vykonané aj iné inventúry, pričom ich výsledky boli oznámené v podstatne kratšom čase ako

5 mesiacov, čo vyplýva z vykonaného dokazovania, avšak súd to nevzal do úvahy. V rozpore s
tvrdením žalovaného, že o škode sa dozvedel až 27. 06. 2013 je skutočnosť, ktorú konštatoval samotný
súd, že dňa 11. 06. 2013 žalovaný žiadal žalobkyňu o podanie vysvetlenia k zistenému rozdielu v
nákupných a spotrebiteľských cenách, z čoho logicky vyplýva, že žiadosti o podanie vysvetlenia musí
zákonite predchádzať zistenie tohto rozdielu. Uvedenými skutočnosťami sa súd vôbec nezaoberal,

ale stroho konštatoval, že zákonné lehoty boli dodržané. Z uvedeného dôvodu je jeho odôvodnenie
rozhodnutie nepresvedčivé a arbitrárne. Uviedla ďalej, že súd sa v odvolaní náležite nevysporiadal
s argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k výške údajnej škody, ktorá má podľa tvrdenia žalovaného
predstavovať sumu 13.296,58 eura, z formálneho hľadiska, pre účely posúdenia platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru nie je možné akceptovať akékoľvek dôvody vzniknuté pred 29. 07.

2012, a teda ani zhodnocované obdobie do 29. 07. 2012. Konajúci súd sa nevysporiadal s logickou
argumentáciou žalobkyne, že v prípade, ak by mala spôsobiť schodok v nákupných cenách vo výške
13.296,58 eura za obdobie od 21. 01. 2012 do 05. 02. 2013 pri tovaroch druhu múka, maslo, vajcia,
ako uvádza žalovaný a ak vychádza z predpokladu, že napríklad nákupná cena jedného balenia múky
je cca 0,3 eura a schodok mal byť spôsobený za obdobie 382 dní, musela by žalobkyňa denne

takto zlikvidovať alebo odcudziť, ako sa snaží navodiť dojem žalovaný, v objeme 116 kilogramov
múky každý kalendárny deň vrátane víkendov a sviatkov, čo sa prieči základným princípom logického
uvažovania. Výška škody je predmetom samotného konania na Okresnom súde Nitra, súd však nemôže
prehliadnuť argument žalobkyne týkajúci sa nezmyselnosti obvinení, ktoré sú skutkovým podkladomokamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorého platnosti v konaní rozhoduje. Súd opomenul aj
vysporiadanie sa s argumentáciou, že okamžité skončenie pracovného pomeru je stále výnimočným
spôsobom rozviazania pracovného pomeru, preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba

zavinené porušenie pracovnej disciplíny. V tomto smere žalobkyňa uvádzala, že postupovala podľa
programu MOP, ku ktorému mali zamestnanci manuál, ktorý podrobne kazuisticky popisuje príklady
zmien pozícií cez položku 840 a to v prípade úpravy množstva tovaru z dôvodu nesprávneho predaja
na pokladni, z dôvodu straty, z dôvodu prebytku a pri rozdávaní skupinového balenia. V tomto manuály
sa pod bodom 2 výslovne uvádza, že potom je možné chýbajúce stavy odťažiť bez dokladu. Z

uvedeného vyplýva, že predmetný pokyn ako špeciálny interný predpis výslovne uvádza možnosť
odťaženia chýbajúceho stavu bez dokladu, ktorých nevystavenie žalovaný označil ako jeden z dôvodov
pre okamžité skončenie pracovného pomeru. V tomto smere preto neobstojí poukazovanie žalovaného
na prípadné interné predpisy, s ktorými sa konajúci súd stotožnil, nakoľko aj prípadná vzájomná
rozpornosť interných predpisov nemôže byť pričítaná na ťarchu zamestnanca ako slabšieho subjektu.
Súdsavšak nezaoberal prípadnourozporuplnosťouinternýchpredpisovžalovaného,atedazrejmebez

ďalšieho prijal tvrdenie o žalobkyninom úmyselnom konaní. V tomto smere navyše žalobkyňa uvádzala
aj ďalšiu významnú skutočnosť, ktorá bola výpoveďami svedkov preukázaná, a síce, že likvidovanie
tovaru bez škodných protokolov bolo zaužívanou praxou, ktorú zamestnávateľ toleruje. Svedkyňa O.
uviedla, že v súčasnosti vykonáva likvidáciu tovaru týmto spôsobom, teda cez pokladňu, cez zľavu,
ale protokol k tomu nevykonáva. Nie je možné z rovnakého dôvodu vyvodzovať rôzne dôsledky voči

zamestnancom, a teda, ak v prípade iných zamestnancov je tento postup bežne tolerovaný, je v
rozpore so základnými zásadami rovnakého zaobchádzania odôvodňovať touto skutočnosťou okamžité
skončenie pracovného pomeru len u nej. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo
všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri
plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia,

intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa a to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu. V danom prípade uvedený
postupkonajúcisúdsíceuviedol,avšakneaplikoval,nakoľkonikdevodôvodnenírozsudkusaneuvádza,
že súd prihliadol a zhodnotil žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že u zamestnávateľa pôsobila viac ako
12 rokov, pričom predajňa Q. bola opakovane hodnotená ako úspešná a zisková. Súd sa náležite

nevysporiadal v tomto kontexte s uvádzanými skutočnosťami, a síce, že manuály k programom, ktorými
sa žalobkyňa riadila, umožňovali postup, ktorý zamestnávateľ neskôr vyhodnotil ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny, že likvidácia tovaru aj na iných jednotkách bola iným zamestnancom tolerovaná,
ďalej, že zrejme zmätočnosť smerníc a manuálu napokon doviedli zamestnávateľa, uvedomujúc si
ich rozpornosť, k zmene interných predpisov, a napokon skutočnosť, že žalobkyňa je jednoduchá

žena, ktorá v dobrej viere postupovala podľa písomných pokynov zamestnávateľa, ktoré navyše
odobrili príslušní zamestnanci, teda u žalobkyne v žiadnom prípade nešlo o úmyselné, resp. hrubo
nedbanlivostnékonanie.Uvedenéskutočnostisúdnevzaldoúvahyajetiežzarážajúce,ževodôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza len určité, v žalobkynin neprospech znejúce pasáže výpovedí svedkov.
Súd podľa jej názoru nesprávne vyhodnotil dôkazy - výsledky inventúry, nakoľko konštatoval, že

žalobkyňa nenamietala spôsob vykonania inventarizácie a ani proti výsledku inventúry nemala žiadne
námietky. Vyjadrenie žalobkyne bolo jednoznačné, že neuznáva, že by mala spôsobiť škodu vo výške
13.296,58 eura a uznáva len možnosť vzniku manka, ktorého výška bola primeraná, ak nie nízka,
a to vo výške 144,72 eura, a ktorá bola z jej strany uhradená. Uvedený úkon nemožno vykladať
natoľko formalisticky, aby došli k záveru, že ak žalobkyňa nevytýkala ďalšie nedostatky, tak s nimi

automaticky bez ďalšieho súhlasila. Žalobkyňa nemá právne vzdelanie, a napokon ani vedomosť,
ako mohla účtovne uvedená škoda vzniknúť, teda logicky mohla namietať len jej existenciu, ktorú
neuznáva. Z formálnych nedostatkov žalobkyňa ďalej poukázala na to, že pre okamžité skončenie
pracovného pomeru je potrebné, aby zamestnávateľ jednoznačne a nezameniteľne vymedzil konanie,
ktorým mal zamestnanec porušiť pracovnú disciplínu, pričom toto konanie musí byť takej intenzity,

že možno hovoriť o závažnom porušení pracovnej disciplíny. Takéto konanie musí byť navyše
preukázané, čo v tomto konaní nebolo. Žalovaný ako zamestnávateľ akékoľvek pohyby tovarov, ktoré
žalobkyňa vykonávala v súlade s internými predpismi, ako aj stavy tovarových zásob, resp. dianie na
predajniach mesačne kontroloval prostredníctvom mesačných uzávierok, pričom sa nikdy nestalo, žeby
zamestnávateľ uvedený postup žalobkyni akýmkoľvek spôsobom vytkol. Vo vzťahu k výške údajnej

škody nie je zrejmé, ako sa zamestnávateľ pri výpočte údajného schodku vysporiadal so skutočnosťou,
že na pracovisku pracovali okrem žalobkyni ďalší dvaja zamestnanci, ktorí mali taktiež uzatvorenú
dohodu o hmotnej zodpovednosti. Žalobkyňa sa nestotožňuje s tým, že súd len stroho konštatoval, že
náhrada škody je predmetom samostatného konania a jej výška, spôsob jej určenia a úhrada nemápre posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru význam. Na záver uviedla, že
žalovaný v tomto konaní nepreukázal vznik škody tvrdený v okamžitom skončení pracovného pomeru,
ako ani existenciu ďalších dôvodov, ktoré v okamžitom skončení pracovného pomeru uvádzal. Okrem

nesplnenia materiálnych predpokladov platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa
trvá aj na nesplnení formálnej podmienky a to dodržania prekluzívnej dvojmesačnej lehoty a dovoľuje
si spochybniť aj skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované v súlade so
zákonom. Žalobkyňa trvá na tom, že svoje povinnosti vedúcej predajne si plnila riadne a svedomito
a od svojho nástupu dňa 01. 11. 2001 až do 29. 07. 2013, teda viac ako 12 rokov, pričom predajňa

dosahovala veľmi dobré výsledky. Z uvedených dôvodov mala za to, že súd rozhodné okolnosti
nesprávne právne posúdil, z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, na ktoré
navyše neaplikoval príslušné právne predpisy. Zmätočnosť a arbitrárnosť postupu súdu, okrem absencie
náležitého odôvodnenia umocňuje aj skutočnosť, ako si súd postupne osvojoval argumentáciu znejúcu v
neprospech žalobkyne, avšak na jej tvrdenia neprihliadal, čo evokuje porušenie zásady rovnosti zbraní.
Takýto postup je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného

súdu. K prípustnosti dovolania uviedla, že v tomto konaní považuje za kľúčové dve otázky, a síce, či je
prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru zachovaná v prípade samotného, avšak
nepreukázaného tvrdenia zamestnávateľa, že sa o dôvodoch dozvedel v konkrétnom dátume a či je pre
posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru potrebné, aby súd skúmal aj okolnosti
a náležitosti vzniku ku škody, ak je vznik tejto dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z

uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie navrhla pripustiť
dovolanie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa v rámci dokazovania na súde

prvej inštancie účelovo menila svoju taktiku vedenia súdneho sporu podľa toho, ako boli realizované
jednotlivé dôkazy. Návrhy na dokazovanie predkladala žalobkyňa, pričom tieto neustále rozširovala a
hľadala akékoľvek pochybenie žalovaného, ktoré so samotnou vecou nemalo nič spoločné. Žalovaný
preukázal, že z jeho strany boli splnené všetky formálne náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pri okamžitom
skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa sa nevysporiadala s tým, že ako zamestnankyňa mala so

žalovaným podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorú počas celého trvania pracovného pomeru
nevypovedala, písomne neupozornila žalovaného na nedostatky, ktoré by mali vplyv na existenciu a
trvanie dohody o hmotnej zodpovednosti. V rámci výkonu fyzickej inventarizácie žalobkyňa s takýmto
priebehom inventarizácie súhlasila, nemala námietky, čo do fyzického prepočtu tovarov. Samotná
žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že tovary likvidovala bez dokladov, vyhadzovala ich do smetných

nádob bez toho, aby o tom boli akékoľvek záznamy. Jej tvrdenie, odvolávajúc sa na znenie interných
predpisov žalovaného sú vytrhnuté z kontextu znenia celej smernice a účelovo priradené tak, aby sa
mohlažalobkyňavyhnúťosobnejzodpovednosti.Žalobkyňaneuniesladôkaznébremeno,nepreukázala,
že by došlo k pochybeniu žalovaného, čo do dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Žalobkyňa sa počas celého konania nevedela vyjadriť, čo sa stalo s tovarmi, ktoré boli na predajni. Z

dokazovania bolo zrejmé, že objednávky tovarov urobila žalobkyňa, rovnako tak robila ich precenenia
a likvidáciu. Inventúrou bolo zistené, že tovary reálne boli objednávané, boli fyzicky prevzaté, ale na
predajni sa fyzicky nenachádzajú. V tomto smere došlo jednoznačne k porušeniu pracovnej
disciplíny, ktorú vyhodnotil žalovaný ako hrubé porušenie, nakoľko sa z predajne stratili tovary bez
účtovných dokladov a bez vysvetlenia žalobkyne. Žalovaný v tomto smere čakal na výsledok tohto

súdneho sporu, aby podal na žalobkyňu trestné oznámenie za spreneveru majetku vo vlastníctve
žalovaného. Tvrdenia žalobkyne o zásahoch do počítačového systému predajne boli irelevantné a čisto
účelové, nakoľko v danom prípade išlo o fyzicky chýbajúce tovary. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava
argumentácie uvedenej v podanom odvolaní a má za to, že vyjadrenie žalovaného je výlučne účelové.
Žalobkyňa v odvolaní uvádzala len tie dôvody, ktoré sú podľa jej názoru dané, pričom uvedené dôvody
sa často prelínajú, resp. vytýkané pochybenia súdu napĺňajú podľa jej názoru viaceré dôvody odvolania.

Nepravdivé je tiež tvrdenie, že žalobkyňa účelovo menila taktiku vedenia súdneho sporu, rozširovala
návrhy na vykonanie dokazovania a hľadala akékoľvek pochybenia žalovaného. Čo sa týka hmotnej
zodpovednosti, žalobkyňa v rámci konania, ako aj v podanom odvolaní uviedla, že predajňa fungovala
tak,žeonaakozamestnankyňanemaladostatočnezabezpečenépodmienky,ktorébyjejumožnilidbaťozverený tovar bez rizík strát a kontrolovať jeho obeh. Pri inventúre dňa 05. 02. 2013 uviedla, že nesúhlasí
s výškou škody. Vo vzťahu k likvidácii tovaru bez škodných protokolov žalovaný opomína významnú
skutočnosť a síce, že takýto postup ním vydaný interný predpis umožňoval a takýto postup je doposiaľ

praktizovaný na niektorých predajniach, čo bolo preukázané v rámci konania a to výpovede svedkyne
O.. Čo sa týka dôkazného bremena, má za to, že žalobkyňa preukázala a upriamila pozornosť tak na
formálne, ako aj na materiálne dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V zmysle uvedeného
teda bolo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k porušeniu pracovnej disciplíny na strane
žalovaného, a toto podľa jej názoru neuniesol.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa plne pridržiava svojich doterajších
vyjadrení k veci samej, ako aj vyjadrení k odvolaniu žalobkyne. V rámci súdneho konania boli vypočutí
svedkovia, boli predložené listiny a dôkazy, zo strany žalovaného bolo preukázané, že boli splnené
všetky formálne náležitosti potrebné pre postup žalovaného v danom konaní pri skončení pracovného
pomeru. Žalovaný má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, sama uviedla, že tovar

likvidovalabezakýchkoľvekúčtovnýchdokladov.Tentopostup,ajto,žetovýhradnerobilalenžalobkyňa,
potvrdili aj svedkovia. Žalobkyňa súčasne neprejavila riadny záujem o to, že chce zotrvať naďalej v
pracovnom pomere u žalovaného, k čomu malo smerovať najmä jej aktívne správanie sa a požiadavka
na riadne prideľovanie práce, čo zo strany žalobkyni nebolo realizované.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

7. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy. Svoj návrh odôvodnila tým, že so žalovaným bola v pracovnom pomere
na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu „vedúca prevádzkovej Jednotky č. 02/199 Velčice". Dňa 29.
07. 2013 jej bolo doručené Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 29. 07. 2013 zo strany

žalovaného, v ktorom ako dôvod žalovaný uviedol, že dňa 05. 02. 2013 bola na prevádzkovej jednotke
č. 02-199 Q. vykonaná inventarizácia tovarových zásob a pokladne za inventúrne obdobie od 21. 01.
2012 do 05. 02. 2013 a po jej konečnom zúčtovaní dňa 27. 06. 2013 bol údajne vyčíslený rozdiel na
tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách (manko) v sume 144,72 eura a v nákupných cenách
(škoda) v sume 13.296,58 eura. Žalovaný v skončení pracovného pomeru uviedol, že žalobkyňa dňa

18. 07. 2012 na doklade „Výpočet inventarizačného rozdielu (výsledku) zásoby Inv. č. 33/Kontrol./2013"
potvrdila výsledok inventúry. Žalovaný poukázal na to, že bolo údajne zistené, že žalobkyňa mala
vykonávaťzámenytovarovsneohrozenougarančnoulehotouaúmyselnépreceneniatovarovzaúčelom
zakrytia manka v spotrebiteľských cenách a likvidovala tovary bez škodných protokolov v rozpore s
internýmismernicamidružstva.Žalobkyňamalaúdajneporušiť:čl.2ods.cpísm.c)pracovnéhoporiadku

COOP Jednota Nitra, SD, účinného od 01. 01. 2011 v časti týkajúcej sa nekalých praktík pri využívaní
informačnéhosystémudružstva,čl.7ods.3Prevádzkovéhoporiadkuplatnéhodňom02.01.2001včasti
týkajúcej sa evidencie na prevádzkovej jednotke, nakoľko mala likvidovať tovar bez škodných protokolov
a inej evidencie a nevedela uviesť, kde tovary sú, čl. 10 ods. 1 Prevádzkového poriadku platného dňom
02. 01. 2013 v časti týkajúcej sa povinností zamestnancom, ktorí si majú počínať tak, aby nedochádzalo

ku škodám ani k neoprávnenému majetkovému prospechu na úkor družstva, vnútropodnikovú smernicu
pre spôsob zisťovania, likvidácie a zaúčtovania škôd z titulu poškodeného a znehodnoteného tovaru v
COOP Jednota Nitra, SD zo dňa 01. 09. 2009 v znení dodatku č. 1 zo dňa 01. 12. 2009, a teda mala
údajnespôsobiťškoduvovýškemin.10.000eur.Zamestnávateľvskončenípracovnéhopomeruuviedol,
že pracovná zmluva bola uzatvorená dňa 01. 11. 2001 spolu s dohodou o hmotnej zodpovednosti.

Žalobkyňa konanie, ako aj údajné spôsobenie škody v uvedenej výške poprela a listom zo dňa 30. 07.
2013 oznámila podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej
zamestnával a zároveň ho vyzvala, aby jej bezodkladne umožnil vykonávať prácu.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celo rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobkyňou v odvolaní dospel

k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

14. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

15. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.

6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 OSP, teraz § 191 ods. 1 CSP a § 157
ods. 1 OSP, teraz § 220 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-

B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 OSP, teraz v § 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 OSP, teraz § 378 ods. 1 CSP).16. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd sa zaoberal námietkou žalobkyne, týkajúcou sa
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že namietanie nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť je nedôvodné, keďže súd prvej

inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, námietkami a argumentmi strán, ktoré mali význam
pre rozhodnutie vo veci a záver súdu a jeho odôvodnenie, obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí je
celkovo presvedčivé, prijateľné, racionálne a podľa názoru odvolacieho súdu aj spravodlivé, preto sa
odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP stotožňuje
a odkazuje naň.

17. K námietkam žalobkyne, uvádzaným v odvolaní odvolací súd dodáva, že v prvom rade sa
odvolací súd zaoberal posúdením základnej otázky, namietanej žalobkyňou, a teda, či žalovaný ako
zamestnávateľ skončil so žalobkyňou ako zamestnankyňou pracovný pomer v zmysle ustanovenia § 68
ods. 2 Zákonníka práce v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel.Odvolacísúdsaajvtejtočastisodôvodnenímnapadnutéhorozsudkustotožňujeakodvolaniu

žalobkyne dodáva, že jej odvolanie si protirečí v tom, že žalobkyňa na jednej strane uvádza, že je
dôvodné sa domnievať, že dňom vykonania inventarizácie sa žalovaný mohol dozvedieť o údajnom
vzniknutom rozdiele na tovarových zásobách v spotrebiteľských cenách a v nákupných cenách, teda
dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej žalovaný mohol so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný
pomer začala plynúť v deň nasledujúci po inventarizácii, teda dňa 06. 02. 2013 a uplynula dňom 06.

04. 2013, a na druhej strane uvádza, že z výpovede svedkyne P. O. vyplýva, že výsledky inventúry
boli zasielané niekedy za mesiac a niekedy aj za dlhší čas, z čoho potom vyplýva, že u inventúr boli
výsledky známe vždy s nejakým časovým odstupom, podľa rozsahu a komplikovanosti inventúry, teda
v takýchto prípadoch dvojmesačná lehota začala plynúť až oznámením výsledkov inventúry, ale nikdy
nie nasledujúcim dňom. Takýto záver tiež vyplýva aj z vykonaného dokazovania, kde bolo výpoveďami

svedkov (F. M., B. O., Y. O.) preukázané, že inventarizáciou na predajni inventúra nie je skončená a
výsledky sú známe až neskôr, po zúčtovaní a kontrole účtovných dokladov a pokladne, čo sa už ani
nerobí priamo v predajni, ale v učtárni žalovaného. Výpoveďou svedka Y. O. tiež bolo preukázané, že
u žalovaného sa jednalo o prvý takýto prípad. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, keď uznal náročnosť zistenia výsledkov inventúry a s tým súvisiacu dobu,

ktorá bola potrebná na zistenie výsledku inventúry a z toho vyplývajúceho skutočného manka a škody a
tieto dôvody považoval za objektívne (kontrola asi 1000 strán položiek, účtovanie cez položku č. 0338,
ktorá sa nekontrolovala) a z týchto dôvodov sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o dodržaní
lehoty dvoch mesiacov na skončenie pracovného pomeru. I v prípade, ak by žalovaný o dôvode na
skončenie pracovného pomeru vedel už dňa 11. 06. 2013 (výzva na podanie vysvetlenia žalobkyni), i

tak by dvojmesačná lehota bola dodržaná, pretože do 29. 07. 2013 dvojmesačná lehota ešte neuplynula.

18. K namietaniu formálnych nedostatkov okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou - k
jednoznačnému a nezameniteľnému vymedzeniu konania, ktorým mala žalobkyňa porušiť pracovnú
disciplínu, odvolací súd dodáva, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v

písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné
dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné
dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného

pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom
konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby
nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti,
ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých
podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného

pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný
pomer okamžite skončený. V danej veci boli dôvody, pre ktoré dal žalovaný žalobkyni okamžité
skončenie pracovného pomeru vymedzené dostatočne, preto je táto námietka žalobkyne nedôvodná. V
tejto súvislosti odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobkyne, že súd sa nevysporiadal
s argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k výške údajnej škody, pretože je postačujúce, ak žalovaný v

okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol, že výška škody je minimálne 10.000 eur, pričom jej
skutočná výška je predmetom iného konania. To, že by škoda bola spôsobená pri tovaroch druhu múka,
maslo a vajcia, v konaní nebolo tvrdené (tvrdené bolo len to, že išlo najmä o tieto tovary), pretože
žalovaný uvádzal aj to, že k neoprávnenému zníženiu cien došlo aj pri rôznom priemyselnom tovare,pričom boli uvádzané aj obliečky, nerezové lampy, ponožky, prach na pranie. Z uvedeného dôvodu mal
odvolací súd za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným nemá formálne nedostatky
a bolo dostatočne a nezameniteľne vymedzené.

19. Čo sa týka ďalších námietok žalobkyne, odvolací súd dodáva, že žalobkyňa v priebehu konania
len vo všeobecnosti uvádzala, že u žalovaného išlo o vnútornú rozpornosť interných predpisov, avšak
o akú konkrétnu rozpornosť ide, neuvádzala, teda išlo len o jej všeobecné tvrdenie, ktoré v konaní
nebolo preukázané. Žalobkyňa svoj postup pritom celý čas odôvodňovala a poukazovala na postup

cez položku 840, avšak v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v skutočnosti nepostupovala cez túto
položku (ktorá bola kontrolovaná), ale postupovala cez položku 0338, ktorá kontrolovaná nebola, cez
túto položku okrem žalobkyne nikto iný v týchto prípadoch nepostupoval a to bol práve dôvod, prečo bol
tento nesprávny postup žalobkyne zistený až s tak veľkým časovým postupom a odôvodňuje tiež dĺžku
zistenia celkových výsledkov inventúry. Ak aj žalobkyňa uvádzala, že program, ktorým sa žalobkyňa
riadila, takýto nesprávny postup žalobkyne umožňoval a následne ho zamestnávateľ menil, je potrebné

uviesť, že napriek uvedenému takto postupovala len žalobkyňa. Ani z výpovede svedkyne O. nevyplýva,
že zamestnávateľ toleruje likvidáciu tovaru bez škodných protokolov (to v konaní preukázané nebolo),
ale to, že aj v súčasnosti vykonáva likvidáciu tovaru týmto spôsobom, teda cez pokladňu a cez zľavu
a protokol k tomu nevykonáva. Uviedla tiež, že tento tovar však musia zaplatiť oni v zľavnenej cene,
lebo inak by im chýbal. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal a vysporiadal aj s otázkou intenzity

porušeniapracovnejdisciplíny,osobouzamestnanca,funkciou,ktorúžalobkyňazastávala,jejdoterajším
postojom k plneniu pracovných úloh, situáciou, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mierou
zavinenia a výškou škody a tieto okolnosti aj správne vyhodnotil. Žalobkyňa v odvolaní uvádzala len
to, že u žalovaného pôsobila viac ako 12 rokov a predajňa Q. bola opakovane hodnotená ako úspešná
a zisková, pričom v konaní bolo preukázané i to, že žalobkyňa bola opakovane upozorňovaná na

porušenia pracovnej disciplíny (oznámenie o krátení platu žalobkyne o 20% z 21. 12. 2006, upozornenie
na hrubé porušenie pracovnej disciplíny z 13. 03. 2009, výzva na odstránenie nedostatkov z 30. 12.
2010, upozornenie na nedostatky z 02. 08. 2011 a upozornenie na nedodržiavanie postupu v súlade s
platnou legislatívnou a vnútropodnikovými pokynmi z 18. 07. 2012), z ktorých však nebol vo vzťahu k
ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou vyvodený žiadny záver a nemajú vzťah k predmetnému

okamžitému skončeniu pracovného pomeru, iba dokresľujú celkový doterajší postoj žalobkyne k plneniu
pracovných úloh.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie,
dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni má náležitosti

podľa § 70 Zákonníka práce, bolo dané žalobkyni v lehote podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, bolo
prerokované podľa § 74 Zákonníka práce a v ňom uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, vyhodnotil za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, z ktorého dôvodu je možné takýmto spôsobom skončiť pracovný pomer, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Keďže pri vyhlásení tohto rozsudku došlo

k zrejmej nesprávnosti, keď vo výroku o trovách odvolacieho konania nebol uvedený rozsah priznaných
trov odvolacieho konania, i keď je zrejmé, že žalovaný mal plný úspech, teda mal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, odvolací súd túto zrejmú nesprávnosť pri písomnom vyhotovení
rozsudku postupom podľa § 224 CSP opravil.

22. Keďže v čase rozhodovania odvolacieho súdu platil už nový procesný predpis, otázka pripustenia
dovolania odvolacím súdom je t. č. už bezpredmetná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).