Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/90/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515210714
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7515210714.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUD.

Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu M - Pluss s.r.o, Košice, Moyzesova 36/33,
IČO: 47 808 985, zastúpeného JUDr. Monikou Meňhertovou, advokátkou, Košice, Floriánska 16, proti
žalovanému I. Š., L..XX.XX.XXXX, bytom P. L. J., D. Q. XXX/XX, o zaplatenie 478 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku 16C/646/2015-39 z 5.12.2016 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol a tiež rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu

trov konania.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 478 eur s 5,05
% ročnými úrokmi z omeškania podľa omeškaných splátok, ako aj zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške
33,90 eur a trov konania čo odôvodnil tým, že jeho právny predchodca uzavrel so žalovaným zmluvu
o úvere dňa 12.03.2014 a tento úver nebol
splácaný od mesiaca november 2014, ktorú pohľadávku od pôvodného veriteľa nadobudol na základe

zmluvy o postúpení pohľadávok z 1.7.2014. Zistil, že dňa 12.03.2014 právny predchodca žalobcu a
žalovaný uzavreliZmluvuoosobnomúvereč.MC0063,vzmyslektorejveriteľposkytoldlžníkoviúvervo
výške500eur,ktorýsatentozaviazalvrátiťspolus32,24%ročnýmúrokomv60týždennýchsplátkachpo
11,01 eur týždenne, pričom medzi zmluvnými stranami bola uzavretá aj zmluva o zabezpečení splátok
z úveru v ten istý deň, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal za poskytnutú službu zabezpečenia
splátok z úveru uhrádzať aj sumu 5,79 eur týždenne, keď v mesiaci november 2014 bolo zistené, že
žalovaný svoje povinnosti neplní a dlhuje sumu 478 eur. Zistil tiež, že na podklade dohody o postúpení

pohľadávok boli všetky pohľadávky a práva s nimi spojené z pôvodného veriteľa postúpené na žalobcu.
Právny vzťah medzi účastníkmi posudzoval ako spotrebiteľský, a to podľa § 1, § 2 písm. d/, § 9 ods. 2
a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj podľa § 3 ods. 1, § 34, § 37, § 39, § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 1, 5 a § 54 ods. 2 Obč.zákonníka a bol toho názoru, že uzavretá úverová zmluva neobsahuje
všetky náležitosti tak, ako to ukladá zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže neobsahuje presný dátum
splatnosti spotrebiteľského úveru, ale len orientačne 7. deň 60-teho týždňa a po porovnaní výšky úrokov
dohodnutých v zmluve s podobnými úvermi poskytovanými v rozhodujúcom období bol toho názoru,

že dohodnuté úroky sú zjavne v rozpore s dobrými mravmi a niekoľkonásobne prekračujú priemernú
sadzbu poskytovanú pre obdobné úvery. K problematike dobrých mravov poukázal na vybrané časti
rozhodnutia NS SR 3Cdo/173/2003 a tiež rozhodnutie 1MCdo 1/2009, ako aj na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove 3Co/114/2014. Uviedol, že v čase poskytnutia úveru priemerná výška úroku zanovoposkytnuté spotrebiteľské úvery predstavovala 10,21 % a tak dohodnutá úroková miera vo výške
32,24% niekoľkonásobne prevyšovala obvyklú úrokovú mieru poskytovanú finančnými inštitúciami
v rozhodujúcom období a pri neplatných úrokoch tieto nemožno moderovať a poskytnutý úver v

dôsledku toho je bezúročný a bez poplatkov. Charakterizoval podstatu inštitútu zabezpečenia záväzkov
a predmetnú zmluvu o zabezpečení splátok úveru považoval za neplatnú s poukazom na to, že celkové
plnenie žalovaného z nej malo predstavovať sumu 347,40 eur, v dôsledku čoho úver poskytnutý
žalovanému by bol preplatený o viac ako 100%, nakoľko podľa zmluvy odplata za poskytnutý úver mala
predstavovať 160,60 eur a podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru mala byť uhradená suma 347,40

eur a išlo tak o ďalšie náklady spojené s poskytnutím úveru, ktoré pre spotrebiteľa boli nevýhodné a
navyšovali výrazne odplatu uhrádzanú za poskytnutý úver, a je naviac zrejmé, že predmetná dohoda
bola zachytená na žalobcom vopred pripravených a predtlačených formulároch, do ktorých spotrebiteľ
nemohol zasiahnuť a bol mu tak vnútený iný právny úkon, majúci dosť vážne následky. Citoval aj § 5 ods.
1, § 7 ods. 1 a 4, § 8 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 250/2007 Z.z. a poukázal na to, že zákonom č. 150/2004 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník bola prebratá aj Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993

a túto smernicu je nevyhnuté využívať ako interpretačné pravidlo k ustanovenim právneho poriadku
upravujúcim režim spotrebiteľských zmlúv. Zo splátkového kalendára mu vyplynulo, že žalovanému bol
poskytnutý úver vo výške 500 eur a tento uhradil splátky vo výške 520 eur a keď zmluva o úvere je
považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, zaplatil žalovaný viac, ako mu bolo poskytnuté, a preto
žalobu v celom rozsahu zamietol. Citoval tiež § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a s poukazom na

čl. 2 poslednej vety zmluvných podmienok zmluvy o úvere dospel k záveru, že žalovaný nemal žiadnu
možnosť ovplyvniť výšku paušálne stanovenej zmluvnej pokuty, ktorú si žalobca uplatňoval celoplošne
vo výške 33,90 € a v tomto smere medzi stranami nedošlo k žiadnej dohode o výške zmluvnej pokuty,
ani o spôsobe jej určenia a vyhodnotil uplatňovanú zmluvnú pokutu ako odporujúcu zákonu a dobrým
mravom, keďže nebola dojednaná individuálne. Podmienka týkajúca sa zmluvnej pokuty je podľa neho

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá vo svojej podstate vytvárala nerovnovážne podmienky
právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, čím bola vážne narušená aj zásada rovnosti účastníkov
občianskoprávneho vzťahu. Na základe uvedeného zamietol žalobu aj v časti týkajúcej sa zaplatenia
zmluvnej pokuty vo výške 33,90 eur. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a priznať mu sumu 478 €
spolu s vyčísleným príslušenstvom majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že ust. § 9 ods. 2 písm.

f/ zák.č. 129/2010 Z.z. nepožaduje uviesť do zmluvy o spotrebiteľskom úvere presný deň, kedy má byť
úver splatený a nie je porušením zákona, ak je doba splatnosti úveru uvedená ako 7. deň 60 týždňa, keď
k rovnakému názoru dospel aj Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zn. C 42/15 a tento listinný dôkaz
(rozsudok C 42/15) nemohol do konania predložiť skôr, nakoľko v slovenskej verzii bol zverejnený až
14.11.2016. V súvislosti so závermi konajúceho súdu o výške úrokovej miery 32,24 % uviedol, že do

účinnosti vládneho nariadenia č. 141/2014 zo dňa 28.5.2014 nebola nijakým spôsobom upravená výška
úrokovej sadzby v spotrebiteľských zmluvách a bolo len vecou dohody medzi poskytovateľom pôžičky a
osobou, ktorá pôžičku žiadala, za aký vysoký úrok si bol žiadateľ ochotný peniaze požičať a dohodnutá
úroková sadzba podľa neho bola v súlade so zákonom a neodporovala dobrým mravom. S poukazom na
uzavretú zmluvu o zabezpečení splátok z úveru zo dňa 12.3.2014 zdôraznil, že na tejto sa so žalovaným

dohodol jeho právny predchodca a týždenné splátky mali byť uhrádzané po prepravení sa autom na
dohodnuté miesto, s čím súviseli nevyhnutné náklady, ako aj potreba telefonovania, či posielania SMS
správ a išlo tak o dodatočné náklady, ktoré mala pokryť práve spomínaná zmluva. Žalovaný svojím
podpisomnažiadostiopôžičkuzodňa10.3.2014potvrdil,žemubolizrozumiteľnevysvetlenépodmienky
poskytnutiaúveru,splácanieaprávnenásledkyjehoprípadnéhonesplácaniaatieždeklaroval,žežiadne

ďalšie informácie už nepotrebuje. Výšku dohodnutej zmluvnej pokuty 0,07 % denne nepovažoval za
neprimeranú, keď ani Slovenská obchodná inšpekcia mu jej výšku pri kontrole nevytkla.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadri.

5. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi anámietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné ,preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP .

6. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

7. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesného úkonu, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods.
1 / písm. f/ g/ a h/ CSP.

8. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas
konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny

predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

10. Odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je
možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov.

Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP nebol naplnený , keďže súd prvej inštancie vykonal
vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP,
t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol
starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený
žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových

záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo
že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli
najavo.
Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a
vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, t.j. nebol naplnený

ani odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP.

11. Naplnený nie je ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP.

12. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm.g/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy ,ak účastník

oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 366 CSP a z týchto skutočností vyplynie
skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého
rozhodnutia, t.j. je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia
neobstojí.

13. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byťnimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. Nový Civilný sporový poriadok prebral doterajšiu úpravu v zmysle právnych novôt a v odvolacom
konaní ho terminologicky prispôsobuje novej koncepcii civilného sporového poriadku, keď podľa ust. §
205a ods.1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri
odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak: a) sa týkajú
podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b)

mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4, d) ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

15. Z uvedeného je zrejmé, že zákon pripúšťa nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní,
v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvostupňovom konaní, iba v obmedzenom rozsahu.

Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť,
ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže
vziať do úvahy ani odvolací súd.
V zmysle citovaných ustanovení právo tzv. novôt v odvolacom konaní je nastavené ako reštriktívne
vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky

procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého
stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené
procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas
odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré

doteraz neboli použité, ale len v prípadoch uvedených v § 366 CSP ( predtým v § 205a O.s.p.).

16. S poukazom na uvedené aj v danom prípade odvolací súd ako prvé skúmal či žalovaný uplatnil
novoty v súlade s § 366 CSP, najmä v súlade s písm. d/ na ktoré odkazuje v odvolaní, t.j. zaoberal sa
otázkou či tieto nové skutočnosti a dôkazy odvolateľ nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred

súdom prvej inštancie.

17. Novým dôkazom, ktorý žalobca nemohol predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie má byť
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C 42/15. Bez ohľadu na to, že rozsudok Súdneho
dvora EÚ nemožno pokladať za „klasický“ dôkaz je odvolaciemu súdu známe, že podľa tohto súdneho

rozhodnutia nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala každú splátku spotrebiteľa odkazom na
konkrétny dátum, keď v tejto súvislosti postačuje všeobecný odkaz v zmluve umožňujúci identifikovať
dátumy týchto splátok. Na druhej strane však Súdny dvor Európskej únie vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie, a teda nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to Súdny
dvor Európskej únie i vo veci C 42/15 poskytol výlučne výklad smernice a v žiadnom prípade sa nemohol

a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch.

18. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

19. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

20.Podľaust.§9ods.2písm.k/zák.č.129/2010Z.z.vzneníúčinnomdo31.5.2014,t.j.včaseuzavretia
úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

21. V zmysle ust. § 11 ods. 1 cit. zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, aka) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

22. Vyššie citované zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ je úplnou transpozíciou článku 10 ods.
2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere

(ďalej len Smernica), čo vyplýva z tabuľky zhody k Smernici.

23. Podľa článku 10 ods. 2 písm. h) Smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

24. Doterajšia súdna prax v SR vykladala ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. (vnútroštátne
právo SR) tak, že zmluva musí obsahovať uvedenie splátky úveru s členením na splátky istiny, splátky
úrokov a splátky poplatkov, inak sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.

25. Rovnako ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 („Poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnúformupodľa§9ods.1aneobsahujenáležitostipodľa§9ods.2písm.a)ažk),r)ay)a§10ods.
1“) bolo v súdnej praxi aplikované tak, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade,
ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do cit. zákona (§ 11)
novelou vykonanou zák. č. 352/2012 Z.z., účinnou od 01.01.2013, čo iba potvrdzuje správnosť výkladu
(v zhode s vôľou zákonodarcu) ust. § 11 aj pred 01.01.2013. Vyššie uvedený výklad je aplikovateľný aj
na prejednávanú vec.

26. Vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. a výklad
tohto ustanovenia ustálený súdnom praxou nie je možné ani po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C 42/15-Home Credit Slovakia, a.s., T.O. J., uskutočniť iný výklad vnútroštátneho práva, t.j. § 9 ods. 2
písm. k/, resp. l/ zák. č. 129/2010 Z.z..

27. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere
namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1). Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľskéhoúverunaúčelyjehosplatenia(§9ods.2písm.k/).Zákonomstanovenépresnéčlenenie
auvedeniejednotlivýchčiastokúveruniejesvojvoľné,alepredstavujeprehľadnévymedzeniepovinností
dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol
uplatňovaťajnároky,naktorénemáprávo.Žalobcaakododávateľmápretozákonnúpovinnosťvzmluve
o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, čo zároveň umožňuje spotrebiteľovi

poznať rozsah svojho záväzku, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v
zmluve neuvedené. Žalovaní však túto možnosť nemali, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená
v zmluve o úvere.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu ani dátum konečnej splatnosti úveru nie je vyjadrený dostatočne

zrozumiteľne a presne, keď tvar „7 deň 60-teho týždňa“ je gramaticky pochybný a mätúci.

29. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal aj s dohodnutou výškou úrokov (32,24 %), keď túto
vyhodnotil ako odporujúcu dobrým mravom.30. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové
okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou

obvyklou z praxe peňažných ústavov (Rozsudok NS SR 1Cdo/572005 z 1.7.2010).

31. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s

ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou
je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov
poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

32. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami
správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový

poriadok. Cena plnenia teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a
ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 OZ). Výška zmluvných úrokov pokiaľ tieto úroky
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100% je neprijateľná a odporuje
dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100% oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami
je netolerovateľné za žiadnych okolností a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak nepriznal

žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100% oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere. Odvolací súd za správny považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ sú úroky neplatné
v celom rozsahu nemožno ich ďalej ani moderovať, preto správne ustálil, že úroky sú neplatné v celom
rozsahu. Uvedená okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech
spotrebiteľa a za takýchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú.

33. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil i zmluvu o zabezpečení splátok z úveru. Podľa názoru
odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa používa na označenie platby za
zabezpečenie splátok úveru (odmena / poplatok). Podstatné je, že ide o plnenie za doplnkovú službu,
ktorou žalobca (či jeho právny predchodca) prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasoval

splátky úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a ide tak o poplatok.
Problémom a dôvodom neprípustnosti poplatku je jeho netransparentný charakter a neprimeraná výška,
evidentnepresahujúcanákladyžalobcunauvedenúdoplnkovúslužbuaobchádzanieskutočnýchúrokov
a skutočnej RPMN. Ak by bol poplatok zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia
ako bolo v zmluve uvedené. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a neprimerane

prevyšujúce náklad na doplnkovú službu a prevyšuje polovicu samotnej splátky úveru, ide o exces pri
používaní inštitútu poplatku.

34. S prihliadnutím na to, ako jednostranne, bez možnosti ovplyvnenia zo strany dlžníka bola do zmluvy
zakompovaná zmluvná pokuta, možno súhlasiť aj so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v

preskúmavanom rozhodnutí, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na ne odkazuje.

35. Keďže odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, potvrdil odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny.

36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a úspešnému žalovanému
preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).