Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. august 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/200/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234296
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113234296.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s.,
Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o.,
Prievozská 4/B, Bratislava, proti žalovanému: G. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. D. XXXX/XX,
V., toho času na neznámom mieste, zastúpenému v konaní opatrovníkom Z. K., súdnou tajomníčkou
Okresného súdu B. K. I., o zaplatenie 1159,59 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 10C/54/2014-72 zo dňa 25.06.2014 takto

r o z h o d o l :

1. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá s výnimkou

zamietnutia žaloby o nepovolené prečerpanie vo výške 125,34 Eur s príslušenstvom.

2. Z r u š u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o nepovolené prečerpanie vo výške 125,34
Eur s príslušenstvom a v tomto rozsahu sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. V. bod 3. zmluvy o bežnom účte a balíku
produktov uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 20. 04. 2010 v spojení so Sadzobníkom pre

fyzické osoby - občanov, ktorý tvorí prílohu zmluvy zo dňa 20. 04. 2010, podľa ktorej banka účtuje za
bankové služby a produkty uvedené v Zmluve odmeny a poplatky podľa sadzobníka Banky, a to za
upomienku 10 Eur a za výzvu 35 Eur je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

4. Z r u š u j e sa výrok o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 Eur s úrokom vo výške 16,90 % ročne zo sumy 500 Eur za obdobie od
22.07.2010 do 31.05.2011, úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 500 Eur za obdobie od

20.11.2013 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti
návrh zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že účastníci konania uzavreli dňa
20.04.2010 zmluvu o bežnom účte a balíku produktov, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi
zriadenie a vedenie bežného účtu. Zároveň dňa 21.07.2010 bolo dohodnuté povolené prečerpanie
k bežnému účtu vo výške 500 Eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 16,90 %. Nakoľko navrhovateľ

opätovne vyzval odporcu neúspešne na zaplatenie jeho splatného záväzku, dňa 02.06.2011 oznámil
odporcovi zosplatnenie úveru ku dňu 31.05.2011, a to vo výške 675,64 Eur. Napriek tejto skutočnosti
odporca dlh neuhradil, následne dňa 26.11.2013 podal navrhovateľ návrh na začatie konania.3. Z predložených listinných dôkazov bolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške
500 Eur, čím splnil svoju zmluvne dohodnutú povinnosť ohľadom povolenia prečerpania bežného účtu.
Pokiaľ žalovaný nesplatil poskytnuté finančné prostriedky, napriek výzve žalobcu, porušil tým svoju

povinnosť v zmysle Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa dlžník zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Dohodnuté úroky podľa názoru súdu patria žalobcovi za obdobie od
poskytnutia úveru do oznámenia o zosplatnení úveru, teda do dňa 31.05.2011, pričom v prevyšujúcej
časti je návrh ohľadom priznania úroku nedôvodný. Dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť
úroky od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti

úveru. Úver ako odplatný právny úkon je úkonom, kedy odplatou za jeho poskytnutie sú úroky, pokiaľ
si účastníci dohodnú čas, na ktorý sa úver poskytuje, resp. pokiaľ nedôjde k zosplatneniu celého
úveru, tak ako to bolo v tomto prípade. Pokiaľ si účastníci dohodnú dobu vrátenia úveru, má veriteľ za
obdobie nasledujúce po dohodnutom úverovom období právo na zaplatenie úrokov z omeškania, nie na
zaplatenie dohodnutého úroku. Z tohto dôvodu súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie poskytnutej
istiny úveru vo výške 500 Eur ako aj dohodnutého úroku za obdobie od poskytnutia úveru do jeho

zosplatnenia. V prevyšujúcej časti bol tento návrh ohľadom úroku zamietnutý, nakoľko po tomto období
už nemá žalobca právo na zaplatenie úroku (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co 182/2011).

4. Taktiež súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo

sumy 500 Eur za obdobie od 20.11.2013, nakoľko žalovaný bol naďalej v omeškaní s plnením svojho
peňažného záväzku, kedy vzniká žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
nariadením vlády SR č. 87/95 Z. z. právo na zaplatenie úroku z omeškania až do zaplatenia dlhu. Výška
úroku z omeškania ku dňu 20.11.2013 predstavovala sumu 9,25 % ročne.

5. Pokiaľ sa týka ostatných položiek, ktoré uplatňoval žalobca v tomto konaní, súd dospel k záveru, že
tieto nie je dôvodné priznať. Úrok, podľa názoru súdu, je dôvodný len zo sumy 500 Eur za toto obdobie,
ktoré bolo špecifikované, pričom žalobca už v návrhu kapitalizoval tento úrok sumou 248,46 Eur, pričom
nepochybne v tejto sume boli aj úroky vo výške 25 % ročne zo sumy 125,34 Eur, pričom súd považoval
tento nárok za nedôvodný v celom rozsahu. V tejto časti žiadal priznať žalobca sumu 125,34 Eur s

príslušenstvom titulom nepovoleného debetu na zmluve o bežnom účte. V danom prípade však súd
poukazuje na skutočnosť, že podľa zmluvy o bežnom účte sa majiteľ účtu zaväzuje čerpať peňažné
prostriedky len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného
prečerpania. Suma 125,34 Eur bola sumou, do ktorej mal byť účet prečerpaný bez zmluvnej dohody
účastníkov konania, pričom z listinných dôkazov, ktoré boli predložené do spisu, nebolo preukázané,

že účastníci zmluvy si dohodli možnosť prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte, okrem
sumy 500 Eur, ktorá bola priznaná. Podľa názoru súdu bolo povinnosťou žalobcu v zmysle zmluvy o
bežnom účte nakladať len s voľnými peňažnými prostriedkami žalovaného a pokiaľ nebola osobitne
dohodnutá možnosť prečerpania účtu, nie je možné priznať právo na zaplatenie tejto sumy. Taktiež
súd zamietol návrh v časti o zaplatenie poplatkov vo výške 115 Eur. V danom prípade nepochybne sa

jedná o spotrebiteľský vzťah medzi účastníkmi konania, kedy žalovaný nemal možnosť ovplyvniť text
zmluvy, pričom podľa názoru súdu sadzby za výzvy vo výške 10 Eur za upomienku a za výzvy 35 Eur,
sú neprimerané vo vzťahu k dlžnej sume. Z tohto dôvodu má súd za to, že jedná sa o neprimeranú
neprijateľnú zmluvnú podmienku a takejto nemožno priznať súdnu ochranu. Výrok o trovách konania
vyplýva z § 142 ods. 2 O.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného
uviedol, že rozsudok považuje za vecne nesprávny a nedostatočne odôvodnený, nakoľko má za to, že
súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil. Dohoda o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver je esenciálnou náležitosťou

zmluvy o úvere, pričom zákonné ustanovenie vymedzujúce túto esenciálnu náležitosť má kogentný
charakter, a preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných
prostriedkov, teda ani súd nemôže svojím postupom negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere,
ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Dlžník má stále k
dispozícii poskytnuté peňažné prostriedky a tieto veriteľovi nevrátil, pričom neexistuje žiadne zákonné

ani zmluvné ustanovenie limitujúce povinnosť dlžníka zaplatiť z poskytnutých prostriedkov úrok. Právna
norma výslovne a jednoznačne ohraničuje obdobie, za ktoré patrí veriteľovi úrok z úveru, keď určuje
jeho koniec, a to tak, že veriteľovi patrí úrok z úveru do jeho splatenia. Je teda nevyhnutné, aby konajúci
súd dôsledne rozlišoval medzi „splatením úveru“ a „zosplatnením úveru“, pričom ide o skutočnosti srozličnýmiprávnymidôsledkamipreexistenciunárokuveriteľa.Splatenímúverusarozumiejehovrátenie
veriteľovi spolu s úrokmi, ktoré plnia funkciu odplaty pre veriteľa a splatením úveru zaniká nárok veriteľa.
Zosplatnením úveru sa naopak rozumie určenie splatnosti celého dlhu, ktorého plnenie bolo dohodnuté

v splátkach, pričom táto skutočnosť nijako nespôsobuje zánik nároku veriteľa na vrátenie úveru a
povinnosti platiť úrok z neho, keď samotný zákon stanovuje povinnosť zaplatiť úrok až do splatenia
úveru a so zosplatnením úveru nespája pre veriteľa žiadne negatívne právne následky. Uvedenému
napokon zodpovedá aj ustálená rozhodovacia prax súdov v obdobných konaniach, v ktorých žalobca
uplatňuje nárok na zaplatenie dohodnutého úroku až do splatenia úveru, pričom tu odvolateľ poukazuje

na skutočnosť, že predmetný nárok žalobcu je kvalifikovaný ako dôvodný. Možno teda konštatovať, že
„miera samostatnosti“ posúdenia analogickej právnej otázky v každom jednotlivom konaní je limitovaná
práve zásadou materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu. Súd priznal žalobcovi zákonný úrok
z omeškania z istiny 5000 Eur od 20. 1. 2013 do zaplatenia, však bez akéhokoľvek zdôvodnenia,
prečo v prevyšujúcej časti uplatňovaných úrokov z omeškania návrh žalobcu nepriznal. Okresný súd
Prešov si nesplnil svoju základnú povinnosť riadneho odôvodnenia svojho rozhodnutia, pokiaľ ide

o nepriznanie úrokov z omeškania za obdobie do dňa 19. 11. 2013 a nepriznal úrok z omeškania
aj z ďalších uplatňovaných nárokov ako poplatkov a kapitalizovaného zmluvného úroku. Súd taktiež
nepriznal žalobcovi vyčerpaný nepovolený debetný zostatok na bežnom účte, nakoľko ho považoval
za nedôvodný v celom rozsahu. V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov
na bežnom účte banka vzniknutý debetný zostatok úročí debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou

bankou. Žalovaný si musel byť teda výslovne vedomý, že žalobca mu umožní prečerpať peňažné
prostriedky na účte v banke aj do debetného zostatku, avšak s osobitným úročením. Žalovaný ako
majiteľ účtu mal zmluvnú povinnosť (zaviazal sa) čerpať len v rozsahu voľných peňažných prostriedkov.
Na strane žalobcu neexistoval záväzok, resp. povinnosť neumožniť debetné čerpanie. Logickým a
jazykovým výkladom zmluvných ustanovení musíme dôjsť presne ku kontradiktórnemu výkladu, teda

povinnosti na strane žalovaného. Účastníci zmluvy si dohodli možnosť debetného čerpania vo vyššie
uvedenom spôsobe. Súd taktiež vôbec nereflektoval ustanovenia týkajúce sa bezdôvodného obohatenia
v prípade, ak aj dospel k záveru, že možnosť debetného prečerpania nebola zmluvne dohodnutá.
Odvolateľ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za arbitrárny, bez náležitého odôvodnenia.
Dovoľuje si konštatovať, že predmetné rozhodnutie v časti odôvodnenia trpí vadou svojvôle súdu pri

rozhodovaní. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu žalobcu v jeho celom
rozsahu vyhovie.

7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove vyzval strany k vyjadreniu k prípadnému názoru súdu, že zmluvné podmienky
týkajúce sa poplatkov za upomienku a za výzvu vyvolávajú hrubú nerovnováhu v prospech spotrebiteľa,
a to s poukazom na § 153 ods. 4 Občianskeho súdneho priadku, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 53a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Strany sporu na predmetnú výzvu súdu nereagovali.

9. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

10. Podľa č. 6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok.

11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

12. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu dojednania o povolenom
prečerpaní Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospechzmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

14. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

15. Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

16. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil

neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

17. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

18. Podľa § 53a ods. 1, 2 OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá

sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky

súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Ak sa rozhodnutie
súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú
v odseku 1 v rozsahu tejto časti.

19. Je nepochybné, že zmluva o bežnom účte a balíku produktov zo dňa 20.04.2010 ako aj dojednanie
o poskytnutí povoleného prečerpania zo dňa 21.07.2010 uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným
majú formulárovú podobu a na ich základe bol založený spotrebiteľský zmluvný vzťah, nakoľko pri ich
uzatváraní žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, keďže konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z
uvedeného je zrejmé, že na predmetný zmluvný vzťah je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

20. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce

charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou
zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť
zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

21. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je
vytvorenýpriestornadojednávanieobsahuzmluvyalebojejzmeny.Zmluvaobežnomúčteajdojednanie
o povolenom prečerpaní túto charakteristiku spĺňa. Ich súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností
zmluvné dojednania majúce charakter všeobecných obchodných podmienok, ktoré žalovaný ovplyvniť
nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre neurčitý počet spotrebiteľov.

22. Pokiaľ ide o posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov z dlžnej sumy aj za obdobie
po zosplatnení dlhu žalovaného, ku ktorému došlo dňa 31.05.2011 (čo v konaní sporné nebolo) k tomuto
odvolací súd uvádza, že nevzhliadol dôvod na odklon od svojich záverov obsiahnutých v rozhodnutíč.k. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, v ktorom odvolací sú uviedol, že splácanie úveru v splátkach na
strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho

povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí,
ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej

odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však
príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník

nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy

spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto

by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového

vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto
zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v
ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho
potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto

konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto
niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj
v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený

sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege
artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej
zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné

nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne
odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa §
53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave
patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z.. Za stavu, že spotrebiteľ za

obdobie po zosplatnení dlhu nie je povinný platiť zmluvný úrok, súd prvej inštancie rozhodol správne,
keď žalobcovi priznal nárok na zmluvný úrok len do dňa zosplatnenia dlhu žalovaného.

23. Odvolaciemu súdu je známe, že existuju aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma
neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak

úroky sú odmenou za užívanie si peňazí a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS
ČR z 27.6.2007 č.k. 33Odo 657/2005), prikláňa sa však k záveru vyslovenom v uznesení NS SR vo veci
4 Obo 143/98, v ktorom Najvyšší súd konštatoval cit.: ,,Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že
dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnostije dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ). Teda úroky áno, ale sankčné , nie
úroky, ktoré boli spojené s úverovým obdobím, keďže došlo k jeho skráteniu z vôle veriteľa.

24. Čo sa týka úrokov z omeškania odvolací súd uvádza, že úroky z omeškania majú sankčný charakter,
preto veriteľovi patria z istiny až po zosplatnení dlhu, za trvania protiprávneho stavu spočívajúceho
v omeškaní dlžníka s plnením celého zosplatneného dlhu. Žalobca nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania zo zmluvných úrokov, a to s ohľadom na zákaz anatocizmu t.j. požadovania príslušenstva z

príslušenstva pohľadávky nemá (napr. judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky - rozsudok veľkého
senátu obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 243. 2004 sp. zn. 35 Odo 101/2002,
uverejnený pod číslom 5/2006 zelenej „Sbírky soudních rozhodnutía stanovisek“ ( R 5/2006), uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. US 1893/08 z 13.11.2008). Keďže žalobca nemá nárok na
zaplatenie poplatkov za upomienky a výzvy (k tomuto pozri bod 24. odôvodnenia), je zrejmé, že žalovaný
sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením týchto poplatkov a žalobcovi tak nevznikol nárok ani na

zaplatenie úrokov z omeškania z týchto poplatkov.

25. Vo vzťahu k uplatneniu sumy 115 Eur predstavujúcej poplatky za upomienky a výzvy v zmysle
Sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby odvolací súd uvádza, že upomienka ani výzva nemôže
mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je

vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie
nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou
rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 10 Eur, 35 Eur sledoval výdavky spojené s vyhotovením
a zaslaním výzvy, upomienky. Poplatok za upomienku, výzvu nemožno chápať ani ako poplatok
za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský
súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore

s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad
limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti
s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za

neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru

je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa
odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie
nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa

neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s
administratívnouagendou(poplatkyzavýzvyapoplatkyzaupomienky),predstavujúplnenia,ktoréniesú
v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto

s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací
súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje. Keďže zmluvná podmienka obsiahnutá
v čl. V. bod 3. zmluvy o bežnom účte a balíku produktov uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa

20. 04. 2010 v spojení so Sadzobníkom pre fyzické osoby, ktorá umožňuje žalobcovi účtovať poplatok
za upomienku vo výške 10 Eur a poplatok za výzvu vo výške 35 Eur spôsobuje hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, sohľadom na § 298 CSP odvolací súd túto zmluvnú podmienku vyhlásil za neprijateľnú. Žalobca nemá
nárok na plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.

26. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny súd druhého stupňa, ktorý rozhoduje spor o platnosti
podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom na
základe vopred pripraveného formulára uvedeným predajcom alebo dodávateľom, má podľa svojich
vnútroštátnych procesných predpisov právomoc preskúmať všetky dôvody neplatnosti jasne vyplývajúce

zo skutočností predložených na prvom stupni a prípadne na základe zistených skutočností rekvalifikovať
právny základ, ktorého sa dovolávajú, na preukázanie neplatnosti týchto podmienok, tento súd musí
posúdiť ex offo alebo rekvalifikovaním právneho základu návrhu nekalú povahu uvedených podmienok
s ohľadom na kritériá tejto smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-397/11 Erika Jőrös proti
Aegon Magyarország Hitel Zrt.)
27. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa zamietnutia žaloby v časti nároku na zaplatenie

debetného zostatku vo výške 125,34 Eur s príslušenstvom odvolací súd uvádza, že z rozsudku súdu
prvej inštancie nie je zrejmé, či súd pri rozhodovaní o tomto nároku bral zreteľ na ust. čl. I. bod 2. Zmluvy
o bežnom účte a ak áno, akými úvahami sa pri vyhodnocovaní predmetného ustanovenia riadil, z akých
dôvodov ho považoval za bezpredmetné. Za stavu, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii
zmluvného dojednania týkajúceho sa nepovoleného prečerpania, nie je možné z rozhodnutia zistiť, či

súd prvej inštancie následne zohľadnil možné posúdenie nároku žalobcu ako nároku z bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere je v predmetnej časti
rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Neodôvodnený alebo nedostatočne odôvodnený
rozsudok nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil, ako aplikoval príslušné
hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a je jedným zo základných
práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Vydaním nepreskúmateľného uznesenia súd prvej inštancie odňal stranám
možnosť konať pred súdom.

28. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá s výnimkou zamietnutia žaloby o nepovolené prečerpanie vo výške
125,34 Eur s príslušenstvom v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil, rozsudok vo výroku o zamietnutí
žaloby o nepovolené prečerpanie vo výške 125,34 Eur s príslušenstvom spolu so súvisiacim výrokom
o trovách konania postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude skúmať, či
zo strany žalovaného došlo k nepovolenému prečerpaniu finančných prostriedkov a v prípade záveru
o existencii nepovoleného prečerpania následne náležite zistiť a vyhodnotiť, či stav nepovoleného
prečerpania bol zmluvne upravený. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že nepovolené
prečerpanienebolozmluvneupravené,resp,.jeneplatné,jepotrebnéposúdiťdôvodnosťnárokužalobcu

na zaplatenie debetného zostatku s príslušenstvom s ohľadom na inštitút bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ust.
§ 220 ods. 2 CSP.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).