Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/328/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116203946
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2116203946.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Ivety Jankovičovej, v právnej veci žalobcu: U. S., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom X. P. XXXX/X, F., proti žalovanej: Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Štúrova, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, zastúpená: JUDr. U. O., prokurátor Okresnej
prokuratúry Trnava, Vajanského 22, Trnava, o zaplatenie 25.014,89 eura s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11C/53/2016-109 zo dňa 9. augusta 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej sa n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomžalobužalobcuzamietolažalovanejnáhradutrovkonania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len Zákon o zodpovednosti za škodu - § 1 písm.
a) a c), § 2 písm. b), bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. b), bod 1 a písm. f), § 4 ods. 2, §
4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 19 ods. 1 až 3), zákona č. 99/1963
Zb. - Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP v znení do 30.06.2016 - § 42 ods. 2, § 79 ods. 1,
§ 92 ods. 4), zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP - § 470 ods. 1, 2, §

131, § 132 ods. 1, § 135 ods. 1, 2 a o trovách konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, § 262 ods. 2, článok 17 základných princípov CSP). Vychádzal zo skutkových zistení, že
žalobcasapodanoužaloboudomáhazaplateniasumy25.014,89euraspríslušnýmúrokomzomeškania
5,05% ročne od 05.02.2015 do zaplatenia voči žalovanej Generálnej prokuratúre SR, Štúrova, 811 02
Bratislava - Staré Mesto. Zodpovednosť žalovanej vyvodil z toho, že uznesením OR PZ v Trnave,
Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006, bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1

písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Žalobca si preto uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktoré
mu mali byť spôsobené uznesením o vznesení obvinenia, ktoré má byť považované za nezákonné,
nakoľko v trestnom konaní bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. V konaní ide o právo
žalobcu na náhradu škody v zmysle Zákon o zodpovednosti za škodu, ktoré právo sa podľa § 19
ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, t.j. za tri roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, pričom v zmysle § 13 ods. 3 Zákon o zodpovednosti za
škodu zákonná lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania

žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. O tom, že žalobcovi vznikla
tvrdená škoda vznesením obvinenia sa dozvedel najneskôr dňa 28.08.2012, kedy sa (vychádzajúc
zo zápisnice) zúčastnil na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trnave, na ktorom odvolací súd
vyhlásil uznesenie o zamietnutí odvolania smerujúceho proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresnéhosúdu Trnava, čím sa podľa žalobcu stalo uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným. Od 28.08.2012
začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá spočívala počas obdobia predbežného prerokovania
nároku. Predbežné prerokovanie nároku trvalo počas obdobia od 10.10.2014 do 01.12.2014, t.j. od

podania návrhu na predbežné prerokovanie nároku do doručenia listu žalovanej zo dňa 25.11.2014
právnemu zástupcovi žalobcu. Uviedol, že nie je možné dať za pravdu žalobcovi, že premlčacia doba
spočívala celých 6 mesiacov, nakoľko z listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 je zrejmé, že žalovaná nárok
žalobcu neuspokojí. Zároveň z korešpondencie medzi žalovanou a Ministerstvom spravodlivosti SR,
ktorá bola na vedomie doručovaná aj žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) je zrejmé, že nárok žalobcu

neuspokojí ani ministerstvo. Žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) preto muselo byť z listu žalovanej
zrejmé, že jeho žiadosť bola neúspešná, jeho nárok nebude uspokojený a prerokovanie je skončené.
Keďže žalobca sa o tvrdenej škode dozvedel najneskôr dňa 28.08.2012 a nárok uplatnil na súde
19.02.2016, pričom premlčacia doba spočívala iba v období od 10.10.2014 do 01.12.2014, je zrejmé, že
nárok bol uplatnený po uplynutí trojročnej subjektívnej premlčacej doby. Preto súd prihliadol na námietku
premlčania vznesenú žalovanou a žalobu zamietol. Poukaz žalobcu na prechodné ustanovenie § 27b

ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu nie je dôvodný, pretože uvedené prechodné ustanovenie sa
vzťahuje na právne zmeny vykonané novelou - zákonom č. 517/2008 Z.z., ktoré zmeny sa nedotkli
žiadneho z vyššie aplikovaných ustanovení. Ustanovenie § 16 Zákon o zodpovednosti za škodu bolo
novelizovanézákonomč.412/2012Z.z.súčinnosťouod01.01.2013,ktorýnemáprechodnéustanovenie
a preto v prípade návrhu žalobcu na predbežné prerokovanie podaného na ministerstve dňa 29.10.2014

sapostupujepodľa§16ods.1zákonavzneníúčinnomod01.01.2013.Uvedenénaposúdeníspočívania
premlčacej doby nič nemení, nakoľko rozhodujúce ustanovenie § 19 ods. 3 Zákon o zodpovednosti
za škodu je od účinnosti Zákon o zodpovednosti za škodu v nezmenenom znení. Z tohto ustanovenia
pritom vyplýva, že moment ukončenia spočívania premlčacej doby je daný skončením prerokovania,
ktoré je v prejednávanej veci dané momentom doručenia listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 žalobcovi

(jeho právnemu zástupcovi). Nie je možné uplatniť inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ako to navrhuje
žalobca,nakoľkotentoinštitútpatrídoprávaprocesnéhoaniehmotnéhoavzťahujesaibanazmeškanie
procesnéhoúkonu(viď§122CSP,§58OSP)anieúkonuhmotno-právneho,ktorýmjeuplatneniežaloby
na súde v rámci premlčacej doby. V podrobnostiach poukázal na Nález Ústavného súdu SR vydaný
pod sp. zn. II.ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013 a na to, že ak by mal zákonodarca v úmysle odškodniť

aj osoby, voči ktorým bolo vznesené obvinenie a následne boli v trestnom konaní spod obžaloby
oslobodené, upravil by to obdobne, ako je to upravené v § 8 ods. 5 písm. b) Zákon o zodpovednosti za
škodu v prípade väzby. Zákonodarca mal v úmysle odškodniť len také situácie, kedy vedenie trestného
stíhania malo na osobu obvineného konkrétne nepriaznivé následky (väzba, trest), ktoré zákonodarca
považuje za dôvody hodné odškodnenia.

1.1. Argumentoval ďalej, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je povinným subjektom prejednávaného
zodpovednostného vzťahu štát, t.j. Slovenská republika. Označenie štátu ako strany sporu musí
obsahovať názov štátu a príslušného štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát pred súdom
vystupuje. Nemožno teda pripustiť, aby ako žalovaný bol označený namiesto štátu štátny orgán uvedený
v § 4 ods. 1 písm. f) zákona. V prejednávanom prípade však nebola žaloba podaná proti štátu, ale

proti konkrétnemu štátnemu orgánu, súd teda nemohol žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na strane žalovanej (keď vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, v tomto
prípade je to zákon 514/2003 Z.z.), preto bolo potrebné žalobu zamietnuť. Spornosť pasívnej vecnej
legitimácie bola pritom skonštatovaná na prvom pojednávaní, žalobca však zámenu účastníka konania
na strane žalovanej nenavrhol, navyše Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 zámenu strany

sporu oproti predchádzajúcej právnej úprave (§ 92 ods. 4 OSP) už neumožňuje. Súd prvej inštancie
poukázal na dôvodovú správu k § 80 CSP, v zmysle ktorej sa inštitút zámeny účastníctva nepripúšťa
a nedostatok vecnej legitimácie má byť riešený výlučne novým sporom, nie pokračovaním pôvodného
sporu. Ani poukaz žalobcu na § 41 ods. 2 OSP (§ 124 ods. 1 CSP), t.j. posudzovanie podľa obsahu nie
je namieste, nakoľko uvedené ustanovenie sa vzťahuje na posudzovanie charakteru podania (či ide o

žalobu, odvolanie, vyjadrenie a podobne) a nevzťahuje sa na prejednávanú situáciu označenia pasívne
legitimovanéhosubjektu.Pokiaľtedažalobasmerovalaprotiministerstvuakoústrednémuorgánuštátnej
správy (resp. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky - poznámka odvolacieho súdu), t.j. subjektu
spôsobilému byť stranou súdneho konania, ktorý je zároveň subjektom odlišným od štátu, nešlo o
nesprávne a nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo potrebné upraviť alebo doplniť. Tvrdenie žalobcu, že

za žalovanej označil štát, vyhodnotil ako nesprávne, keďže sám žalobca v žalobe uvádza, že žalovaným
je orgán verejnej moci v zmysle Zákon o zodpovednosti za škodu a sám súd nie je oprávnený žalobcom
označeného žalovanej meniť.1.2. Podporne poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 148/2011 zo dňa 31.01.2012 v obdobnej
veci, podľa ktorého NS SR považoval za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že otázka tzv.
vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej) je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná

(viď R 34/1993). Súd prvej inštancie ešte uzavrel, že i keby žaloba smerovala proti pasívne vecne
legitimovanému subjektu, bolo by ju potrebné zamietnuť pre uplatnenie práva až po uplynutí trojročnej
premlčacej doby.
1.3. Preto súd prvej inštancie nepovažoval žalobu žalobcu za dôvodnú a pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie a pre premlčanie nároku žalobcu jeho žalobu zamietol, pričom s prihliadnutím na dôvody

zamietnutia žaloby nebolo potrebné vykonávať dôkazy navrhnuté žalobcom. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovanej, ktorá bola v plnom rozsahu úspešná a mala by nárok na náhradu trov konania, súd
trovy nepriznal, keďže podľa jej vyjadrenia jej trovy nevznikli. Bolo by nehospodárne rozhodnúť najprv
spôsobom, že sa jej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a následne
rozhodovať o tom, že žalovaná má právo na túto náhradu v sume 0,- eur, ktorý postup by bol v rozpore
s článkom 17 základných princípov CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Nepovažoval za správny záver
súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie voči žalovanému. Poukázal na to, že v
žalobe jednoznačne identifikoval, že si svoj nárok uplatňuje v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a jednoznačne uviedol, že žalovaná

Generálna prokuratúra SR je v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) Zákon o zodpovednosti za škodu oprávnená
konať v mene SR. Jednoznačne teda identifikoval, že si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu a
nedomáhal sa nároku priamo voči Generálnej prokuratúre SR, ale nároku, kde subjektom oprávneným
konať v mene štátu je GP SR. Poukázal na zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre zakotvujúci to, že
prokuratúra je štátnym orgánom, pri svojej činnosti koná v mene štátu, preto nie je možné z jeho

žaloby usúdiť, že by žalovaným subjektom bola Generálna prokuratúra SR, nekonajúca v mene štátu,
ako primárneho zodpovednostného subjektu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Skutočnosť,
že žalovaným by mala byť GP SR vyplýva len z titulnej strany, teda z formálneho označenia strany
sporu. Poukázal na to, že pre formálne označenie pasívne legitimovanej strany sporu v daných
sporochsavyužívajúoznačenia„Generálnaprokuratúra“,„SR,Generálnaprokuratúra“,„SR-Generálna

prokuratúra“, alebo „SR v zastúpení Gen. prokuratúry SR“ a preto vyvodzovať nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie z označenia žalovanej je prílišný formalizmus. Poukázal na to, že vecná legitimácia
vyplýva z hmotného práva, nie z titulnej strany žaloby. Preto stačilo zobrať v úvahu text žaloby a v
zmysle článku 11 základných zásad CSP vychádzať z obsahu podania. Z jeho žaloby je zrejmé, o aký
nárok sa jedná a vecná legitimácia vyplýva priamo z neho. Zdôraznil, že žalovaná sa k veci postavila

tak, že namietala zodpovednosť štátu za jeho škodu a Generálna prokuratúra SR sa oboznámila i s
trestným konaním a sama z obsahu žaloby pochopila, že predmetom konania je nárok na náhradu
škody voči štátu, súd to odmietol zobrať do úvahy a i v rozsudku argumentuje aplikáciou právnej úpravy,
ktorá jasne charakterizuje vecnú legitimáciu Slovenskej republiky, v mene ktorej koná žalovaná. Preto
argumentoval, že súd prvej inštancie uvedené skutočnosti vyložil formalistickým, svojvoľným spôsobom

a nesprávne preto posúdil otázku vecnej legitimácie.
2.1.Kvznesenejnámietkepremlčaniapoukázalnasvojepodaniavoveci,keďvzmysle §16ods.
4Zákonozodpovednostizaškoduakpríslušnýorgánneuspokojínároknanáhraduškodyalebouspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. V predmetnej veci k mimosúdnemu uspokojeniu nároku
nedošlo. Rovnako príslušný orgán ani žalobcovi písomne neoznámil, že jeho nárok neuspokojí. Z
podania Generálnej prokuratúry SR zo dňa 25.11.2014, doručenej jeho právnemu zástupcovi vyplýva
jedine skutočnosť, že potom, ako došlo k opätovnému vráteniu žiadosti jeho klienta žalovanej, žalovaná
mu oznámila, že nie je orgánom, ktorý by mal v danej veci konať. Záverom žalovaná výslovne uvádza,

že nie je orgánom verejnej moci, ktorý by bol príslušný na prerokovanie danej žiadosti. Generálna
prokuratúra SR listom zo dňa 25.11.2014 len oznámila, že podľa nej nie je príslušným orgánom
oprávneným konať vo veci. Ak by súd mal za to, že dané podanie je možné označiť za písomné
oznámenie poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, poukázal v zmysle § 27b ods.
1, § 16 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu v znení do 31.12.2008, na § 19 ods. 3 zákona o

spočívaní premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15, najdlhšie však počas
šiestich mesiacov. V danom prípade je potrebné uvažovať s dobou 6 mesiacov od podania žiadosti na
predbežné prerokovanie, keďže GP SR nevyužila svoju možnosť predbežne prerokovať nárok a tento
ani neuspokojila, preto ho nie je možné považovať za premlčaný z dôvodu začatia plynutia premlčacejlehoty od údajného prerokovania jeho žiadosti dňa 25.11.2014. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, z čoho
mu malo byť známe, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný, keď GP sa v danom liste len vyjadrila,
že nie je príslušným orgánom, teda neuviedla, že by jeho nárok spochybnila či nespochybnila. Súd je

povinný dôkazy správne interpretovať a ak mal za to, že GP SR s ním prerokovala jeho žiadosť, mal
jednoznačne i zdôvodniť, z čoho to vyvodil a vysporiadať sa následne so skutočnosťou, z čoho mu
vyplýva prerokovanie veci, keď obsahom spornej listiny je len argumentácia ohľadom postupu vo veci.
Preto sa svojim odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla ako vecne
správny potvrdiť.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP účinného
v čase podania odvolania), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným

subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvejinštancie,protiktorémuzákonodvolaniepripúšťa (§355ods.1CSP), poskonštatovaní,že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdaných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že je dôvodné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, z

dôvodu premlčania nároku žalobcu, potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom
hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

5. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 219 ods. 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak,
že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie a nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 CSP).

6. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

8. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/53/2016 je nárok
žalobcu o zaplatenie 25.014,89 eura s príslušenstvom (uplatnený žalobou, doručenou Okresnému súdu
Trnava dňa 19.02.2016), voči žalovanej Generálna prokuratúra SR, keď titulom nemajetkovej ujmy si

uplatnil sumu 20.000,- eur a titulom nákladov na právnu pomoc v rámci trestného konania sumu 5.014,89
eura, spolu 25.014,89 eura s príslušným úrokom z omeškania 5,05% ročne od 5.2.2015 do zaplatenia.
Žalobca svoj nárok odvodzuje od skutočnosti, že je poškodenou osobou v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (Zákon o zodpovednosti za škodu). Uviedol, že žalovaný je orgán verejnej moci v zmysle

citovaného zákona podľa § 4 ods. 1 písm. f) v spojitosti s § 4 ods. 1 písm. b) zákona. Skutkovým
základom uplatňovaného nároku je uznesenie OR PZ v Trnave, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS:
ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie pre
trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov, pričom rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 6C/96/2007 zo dňa 05.05.2011

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/141/2011-492 zo dňa 28.08.2012 bol spod
obžaloby oslobodený, pretože skutok, tak ako to bolo uvedené v obžalobe zo dňa 03.10.2007, sa nestal.
Dôsledkom nezákonného rozhodnutia žalovanej mu vznikla škoda v súvislosti s odmenou jeho advokáta
a utrpel nemajetkovú ujmu.9. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol s prihliadnutím na to, že námietku premlčania vyhodnotil
ako dôvodnú.

10. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že by jeho nárok uplatnil oneskorene a bol
premlčaný a v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové i právne vyhodnotenie tejto skutočnosti.
Zdôraznil, že v danom prípade je potrebné predĺžiť premlčaciu dobu o šesť mesiacov, keďže požiadal
o predbežné prerokovanie nároku, avšak žalovaná mu listom zo dňa 25.11.2014 len oznámila, že nie

je príslušným orgánom oprávneným konať vo veci, takže v zmysle § 19 ods. 3 premlčacia doba počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti, najdlhšie však počas šiestich
mesiacov, neplynula. Preto nárok žalobcu nemôže byť premlčaný.

11. Medzi stranami nie je sporné, že žalobca (v jeho mene jeho právny zástupca) listom zo
dňa 05.08.2014, ktorý bol doručený Ministerstvu vnútra SR dňa 10.10.2014, požiadal o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ORPZ v
Trnave ČVS: ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené
obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. l písm. a/, ods. 2 písm.
d/ Tr. zák., účinného do 31.12.2005, avšak v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený a to
rozsudkomOkresnéhosúduTrnavač.k.6T/96/2007zodňa05.05.2011vspojenísuznesenímKrajského

súdu v Trnave č.k. 5 To/141/2011-492 zo dňa 28.08.2012. Žalobca si preto uplatnil na Ministerstve vnútra
SR nárok na náhradu škody z titulu trov na účelné bránenie práva a náhradu nemajetkovej ujmy.

12. Listom zo dňa 27.10.2014 odstúpilo Ministerstvo vnútra SR predmetnú žiadosť Generálnej
prokuratúre SR s poukazom na to, že Ministerstvo vnútra SR nie je príslušným orgánom na prerokovanie

žiadosti. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 30.10.2014 odstúpila uvedenú žiadosť na priame
vybavenie Ministerstvu spravodlivosti SR s odôvodnením, že v zmysle § 4
ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. príslušnosť Ministerstva vnútra SR je vylúčená a zo žiadosti
nevyplývajú skutočnosti zakladajúce možnosť postupu podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedený list bol daný na vedomie žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi). Listom zo dňa 13.11.2014

Ministerstvo spravodlivosti SR vrátilo postúpenú žiadosť Generálnej prokuratúre SR s odôvodnením, že
žiadosť nemôže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti SR, a preto ju Generálnej prokuratúre SR
ako orgánu príslušnému v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vracia
na vybavenie. Predmetný list bol doručený na vedomie žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi). Listom zo
dňa 25.11.2014 Generálna prokuratúra SR oznamuje žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi), že zotrváva

na pôvodnom právnom závere, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý by mal v danej veci
konať a nesúhlasí so stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR, nakoľko škoda nevznikla v dôsledku
konania štátneho orgánu podľa osobitného predpisu, ale v dôsledku konania vyšetrovateľa, prípadne
povereného príslušníka policajného zboru. Opätovne poukázala na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., kedy vo veci koná v mene Slovenskej republiky Ministerstvo spravodlivosti, ak nie je

možné určiť príslušný orgán podľa ods. 1 a toto ustanovenie je nutné aplikovať aj na prípad žalobcu. Zo
všetkých vyššie uvedených dôvodov Generálna prokuratúra SR nie je orgánom verejnej moci, ktorý by
bol príslušný na prerokovanie podanej žiadosti. List bol doručený žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi)
dňa 01.12.2014 (bol zaslaný na vedomie aj Ministerstvu spravodlivosti SR).

13. Z uvedenej korešpondencie nesporne možno vyvodiť, že počas sledovaného obdobia, t.j. od
10.10.2014 (podanie žiadosti žalobcom o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) do
01.12.2014 (ukončenie procesných postupov v súvislosti s uplatnením nároku na jeho predbežné
prerokovanie, ktoré sa skončilo oznámením Generálnej prokuratúry SR, doručeným právnemu
zástupcovi žalobcu 01.12.2014) prebiehali procesné úkony v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu

a posledným listom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 25.11.2014 bolo uvedené prerokovanie ukončené
(vďalšomobdobíužneprebiehalo). Pokiaľsažalobca(resp.jehoprávnypredchodca)neobrátilnaďalšiu
inštitúciu, ktorá by mu mohla nárok prerokovať, prípadne uspokojiť je nepochybné, že z listu Generálnej
prokuratúry jednoznačne vyplývalo, že nárok žalobcu popiera, odmietla ho prerokovať, pretože sa
necíti byť pasívne legitimovaná, zdôraznila, že nie je orgánom verejnej moci, ktorý bol príslušný na

prerokovanie podanej žiadosti, ale zastáva názor, že takýmto orgánom je Ministerstvo spravodlivosti SR
(ktoré tiež nárok žalobcu ako orgán nepríslušný nebolo ochotné posúdiť a prerokovať). Z uvedeného
musel žalobca (resp. jeho právny predchodca) nadobudnúť jednoznačnú vedomosť, že k prerokovaniunároku nedošlo, vyčkávať na ďalšie negatívne stanovisko tu neprichádzalo do úvahy a pokiaľ na nároku
trval, nezostávalo mu nič iné, len tento uplatniť včas žalobou na súde.

14. Keďže nárok bol uplatnený na súde až predmetnou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
19.02.2016, nebol uplatnený včas. Premlčacia doba v trvaní troch rokov (§ 101 OZ), ako správne
uzavrel súd prvej inštancie, začala plynúť po vyhlásení rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 28.08.2012
(ktorý odvolanie okresného prokurátora a poškodenej zamietol, nakoľko skutok, tak ako bol uvedený
v obžalobe zo dňa 03.10.2007, sa nestal) a skončila dňa 28.08.2015. Premlčacia doba spočívala od

10.10.2014 do 01.12.2014 (52 dní) a uplynula dňa 19.10.2015 (pondelok) a keďže žaloba bola podaná
na súd dňa 19.02.2016 je zrejmé, že bola podaná (a nárok bol uplatnený) po uplynutí zákonom
stanovenej trojročnej premlčacej doby. S ohľadom na vznesenú námietku premlčania preto súd prvej
inštancie postupoval správne, keď nárok považoval za premlčaný a i z tohto dôvodu žalobu zamietol.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je nárok žalobcu premlčaný, ktorá
skutočnosť muselo viesť k tomu, že jeho žalobu nebolo možné považovať za dôvodnú a preto bola

zamietnutá, takže bolo dôvodné rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

15. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol s prihliadnutím na to, že žalovaná - Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky nie je pasívne legitimovaný subjekt.

16. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v
ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci,

ktoré boli neskôr posúdené ako nezákonné (porovnaj R 37/2014).

17. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

18. Podľa § 16 ods. 4 Zákona o zodpovednosti za škodu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,

a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

19. Podľa § 19 ods. 1 až 3, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia,
ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. (1) Najneskôr sa právo na náhradu škody
premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu

bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa §
7 a 8. (2) Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. (3)

20. V prejednávanom prípade pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom je

štát - Slovenská republika v súlade s citovaným § 1 ods. 1 písm. a/ z. č. 514/2003 Z.z., za ktorého
koná žalovaný ako štátny orgán zodpovedný za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu. Uvedenú skutočnosť fakticky vo svojom odvolaní nespochybňuje ani sám žalobca tvrdiac, že
žalovaným v konaní je SR, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, preto vytýka súdu prvejinštancie formalistický prístup k správnosti označenia žalovanej strany sporu a argumentuje, že pokiaľ
uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je úplne zrejmé, že zodpovednostným
subjektom je štát. Poukázal na spôsob označovania štátu v konaniach, kde štát ako žalovaný v spore

vystupuje.

21. Súdy sú povinné poučovať účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení advokátom. Poučenie
poskytujú o procesných právach a povinnostiach účastníka. V ďalších častiach Občianskeho súdneho
poriadku je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. § 43 ods. 1, § 49 ods. 5 a § 52 ods. 1),

ktorou je súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a
to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v § 43 ods. 1 OSP smeruje k tomu,
aby boli vady žaloby odstránené, a preto je súd povinný účastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba
opravu alebo doplnenie žaloby vykonať. Po splnení tejto povinnosti všeobecným súdom záleží už len
na účastníkovi konania, či tieto vady odstráni alebo či bude jeho podanie odmietnuté (k tomu pozri I.
ÚS 540/2015).

22. Pri riešení otázky pasívnej legitimácie súd posudzuje, či žalobcovi voči žalovanému svedčí hmotné
právo (resp. či žalovanému vo vzťahu k žalobcovi svedčí hmotno-právna povinnosť). Strana sporu, ktorá
je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.

23. Je potrebné poukázať na to, že žalobca podal žalobu o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (zákon o zodpovednosti za škodu), v zmysle ktorého pasívne legitimovaným subjektom je štát,
v mene ktorého koná príslušný orgán štátu. V žalobe za žalovanú žalobca označil Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, nie štát, t.j. Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky.

24. Zákonodarca zakotvil v Občianskom súdnom poriadku všeobecnú poučovaciu povinnosť súdov v
občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil vecný a osobný rozsah tejto povinnosti. Súdy sú povinné
poučovať účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení advokátom. Poučenie poskytujú o procesných

právach a povinnostiach účastníka (§ 5 OSP, aktuálne § 160 CSP). V ďalších častiach
Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. § 43 ods. 1,
§ 49 ods. 5 a § 52 ods. 1), ktorou je súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách
osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v §
43 ods. 1 OSP smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené, a preto je súd povinný účastníka

konania (žalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať. Po splnení tejto povinnosti
všeobecným súdom záleží už len na účastníkovi konania, či tieto vady odstráni alebo či bude jeho
podanie odmietnuté (k tomu pozri I. ÚS 540/2015). Ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený
len orgán oprávnený v mene štátu konať (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), pričom z
iných častí žaloby zjavne vyplýva, že smeruje proti štátu, je povinnosťou konajúceho všeobecného súdu

žalobcu vyzvať na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti
(nález Ústavného súdu SR z 12. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 675/2016).

25. Aj samotný najvyšší súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už viackrát dospel k
právnemu záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho

návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak
je súčasne s ním označený príslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať, s uvedením
jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je žalovaný takto riadne označený, súd v zmysle § 43 OSP žalobcu poučí
a vyzve ho na doplnenie alebo opravu žaloby (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2011 z 28.
októbra 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 149/2011 z 26. septembra 2012 a uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009).

26. Výklad, ktorý pri rozhodovaní o nároku žalobcu uplatnil súd prvej inštancie považuje odvolací súd
za prehnane formalistický, ktorým nebol žalobca poučený o označení žalovaného v súlade s tým, že
uplatňuje nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov. Aj podporné argumenty, na ktoré v odvolaní poukazuje žalobca
(znenie plnomocenstva zo dňa 29.04.2016, vyjadrenie zo dňa 14.06.2016 a iné) môžu znamenať, že
žalobca uplatňoval v konaní pred súdom nárok voči štátu.27. Súd prvej inštancie mal vychádzať z obsahu podania žalobcu, a to nielen podľa jeho označenia, ale
i podľa jeho obsahu, (porovnaj č.l. 1-4 žaloby), keďže podľa petitu sa žalobca domáhal voči žalovanej
plnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov. Takýto prístup súdu prvej inštancie k samotnej žalobe, k jej formálnym
a obsahovým náležitostiam je formalistický a arbitrárny, keďže nerešpektoval žalobu po formálnej
a obsahovej stránke, pretože žalovanou mala byť Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra SR.

28. Základné princípy, t. j. čl. 1 až 18 CSP, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok, tvoria rámec
výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného
sporového poriadku.

29. Podľa Čl.11 ods. 1 základných princípov CSP úkony strán sporu sa posudzujú s
prihliadnutím na ich obsah.

30. Podľa Čl.17 základných princípov CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

31. Súd prvej inštancie mal povinnosť poučiť žalobcu na vady žaloby spočívajúce v tom, že účastník na
strane žalovaného nebol riadne označený, keďže z obsahu žaloby vyplýva, že sa uplatňuje nárok voči
štátu. Odvolací súd v odvolacom konaní prihliadnuc na článok 11, 17 základných princípov CSP dospel
k záveru, že napriek uvedenému pochybeniu, v záujme vec čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť,
predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne, efektívne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania strán sporu, bolo dôvodné napadnutý rozsudok s prihliadnutím na zamietnutie žaloby pre
premlčanie nároku žalobcu, potvrdiť.

32. V konaní došlo k dôvodnému vzneseniu námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu, ktorú
ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd považuje za dôvodnú, s prihliadnutím na ktorú

nie je možné nároku žalobcu poskytnúť autoritatívnu súdnu ochranu. Uvedený záver platí bez ohľadu na
nesprávne vyvodený nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného pre nesplnenie poučovacej
povinnostisúduvzmysle§43ods.1OSP,aktuálne §128,§129CSP. Vdanejvecijekľúčové,žeajkeby
bol dodržaný postup súdu podľa § 43 ods. 1 OSP, aktuálne 128, § 129 CSP, žalobe by nebolo možné
vyhovieť s prihliadnutím na premlčanie nároku žalobcu, takže úprava označenia žalovaného postupom

podľa citovaných zákonných ustanovení je nehospodárna a neefektívna, zbytočne zaťažujúca žalobcu,
pretože by zasa viedla len k zamietnutiu jeho neskoro podanej žaloby.

33. S prihliadnutím na vecne správne posúdenie veci súdom prvej inštancie v otázke premlčania nároku
žalobcu preto bolo dôvodné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, a to vrátane výroku o

trovách konania pred súdom prvej inštancie, v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

34. Čo sa týka trov odvolacieho konania, odvolací súd v súlade s postupom súdu prvej inštancie rozhodol
tak (§ 396 ods. 1 CSP), že žalovanej, ktorá sa úspešne ubránila nároku žalobcu i v odvolacom konaní,
nepriznal nárok na náhradu jej trov, ktoré by jej inak patrili v zmysle § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods.

1, 2 CSP, keďže žalovanej trovy v konaní nevznikli, nebolo dôvodné jej ich priznať a to s poukazom na
článok 17 základných princípov CSP.

35. Preto bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výrokovej časti.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).