Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111230332
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8111230332.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: HND Software s.r.o., so sídlom Prešov, 080 05,
Soľnobanská 7, IČO: 45 940 681, právne zastúpeného spoločnosťou HMG & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom Bratislava, 811 04, Štefanovičova 12, IČo: 35 885 459, proti odporcovi: Medzinárodná obchodná
komora (ICC) Chambre de Commerce Internationale, so sídlom 38 Cours Albert 1er, 75 08 Paríž,
Francúzska republika, identifikačné číslo SIERET: 78435733700012, právne zastúpeného spoločnosťou

Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom Bratislava, 811 09, Pribinova 4, Slovenská republika, IČO:
35 857 897, o zaplatenie 1.595.772.471,22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti uzneseniu
Okresného súdu Prešov č.k. 18Cb/117/2011 - 1144 zo dňa 28. 10. 2014, takto:

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie súdu prvého stupňa tak, že konanie z a s t a v u j e.

V r a c i a vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol námietku nedostatku právomoci a miestnej
príslušnosti Okresného súdu Prešov a určil, že právomoc a miestna príslušnosť Okresného súdu Prešov
v právnej veci vedenej pod sp. zn. 18Cb/117/2011 je daná.

Ako dôvod uviedol, že navrhovateľ návrhom zo dňa 3. 11. 2011, doplneným dňa 4. 11. 2011, 23. 11.

2011 a 12. 12. 2011 sa domáhal, aby súd vydal európsky platobný rozkaz, ktorým by uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 1.595.772.471,22 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj nahradiť trovy konania
titulom škody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže. Súd dňa 9. 1. 2012
vydal európsky platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca v zákonnej lehote odpor. Okrem iných
skutočností odporca v podanom odpore namietal nedostatok právomoci slovenských súdov, o čom
žiadal vydať osobitné rozhodnutie. Súd dospel k záveru, že právomoc súdu vyplýva z čl. 5 a 24

Nariadenia Brusel I. (ďalej len Nariadenie), vecná príslušnosť Okresného súdu Prešov je daná na
základe ust. § 9 ods. 1 O.s.p. a miestna príslušnosť na základe ust. § 88 ods. 2 O.s.p.. Platné procesné
právo výslovne upravuje len postup súdu pri zistení nepríslušnosti, resp. neprávomoci (bez ohľadu
na to, či k nemu prišiel súd sám alebo na základe námietky účastníka). V rámci doterajšej súdnej
praxe sa súdy so svojou námietkou nedostatku právomoci, resp. príslušnosti vyporiadali v odôvodnení
rozhodnutia vo veci samej. V zmysle aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov potreba vydania osobitného

rozhodnutia nevyhovujúceho vznesenej námietke vyplýva zo zásady procesného práva, v zmysle ktorej
každé podanie treba vecne vybaviť. Právom účastníka namietajúceho príslušnosť, resp. právomoc
súdu, je poskytnutie možnosti
1Cob/88/2014
- 2 -

na uvedenie dôvodov na podporu odlišného názoru súdu. Takýmto poskytnutím dôvodov je spravidla
len súdne rozhodnutie - v tomto prípade v procesnej forme uznesenia. Vychádzajúc z obsahu právnehovzťahu dospel súd k záveru, že právomoc a miestna príslušnosť Okresného súdu Prešov v právnej
veci vedenej pod sp. zn. 18Cb/117/2011 je daná, teda vyplýva z mimozmluvnej mimozáväzkovej
zodpovednosti odporcu, ako aj zo všeobecnej doktríny, ktorá určuje právomoc nielen podľa toho, kde

škoda vznikla, ale aj kde sa škoda prejavila. Právne zdôvodnil svoje rozhodnutie citáciou ust. § 7 ods.
1, 3, § 9 ods. 1, § 84, § 103, § 104 ods. 1 a § 167 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Navrhol napadnuté uznesenie
zmeniť a rozhodnúť, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať a zastaviť konanie.

Súčasne žiadal uložiť povinnosť navrhovateľovi nahradiť žalovanému trovy konania, vrátane trov
právneho zastúpenia. Ako dôvod uviedol, že otázka právomoci v preskúmavanej veci je zjavne otázkou
práva Európskej únie. Podľa názoru odporcu je táto otázka v Nariadení Brusel I. a v judikatúre Súdneho
dvora EÚ už dostatočne objasnená. Činnosť rozhodcovských inštitúcií sa považuje za poskytovanie
služieb, čo dostatočne potvrdzuje, že ide o zmluvný vzťah (ťažko si predstaviť služby poskytované ako
delikt). Avšak aj keby išlo o mimozmluvný nárok, z judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne vyplýva, že

miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej takýto nárok, nemožno vykladať ako sídlo poškodeného.
Na základe žiadnej možnej interpretácie tak nemožno dospieť k záveru, že výrok prvostupňového súdu
je vecne správny. Potvrdenie napadnutého rozhodnutia by predstavovalo zjavný odklon od judikatúry
Súdneho dvora. Takýto odklon nie je možný bez predloženia prejudiciálnej otázky. Keďže odvolací súd
nemôže revidovať judikatúry Súdneho dvora, aj predloženie prejudiciálnej otázky by v takom prípade

bolo porušením čl. 267 ZFEÚ a práv odporcu. Preto, ak by odvolací súd zamýšľal napadnuté rozhodnutie
potvrdiť, odporca navrhol, aby predtým predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ. Navrhovateľ
sa podaním dňa 3. 11. 2011 domáhal náhrady domnelej škody, ktorá mala údajne vzniknúť spoločnosti
GENERALFACTORING,a.s.(ďalejlenGF)konanímžalovanéhovsúvislostisrozhodcovskýmkonaním.
Odporca ako rozhodcovská inštitúcia zabezpečoval priebeh rozhodcovského konania s miestom

konania vo Viedni. Rozhodcovské konanie prebiehalo medzi spoločnosťou GF ako navrhovateľom
a Československou obchodnou bankou a.s. ako odporcom. Táto údajná pohľadávka bola následne
spoločnosťou GF postúpená spoločnosti TF Recovery s.r.o. a následne navrhovateľovi. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia je otázke právomoci a miestnej príslušnosti venovaný presne jeden odsek,
ktorý obsahuje presne jednu vetu. V tejto vete súd bez vysvetlenia odkazuje na čl. 5 a 24 Nariadenia

Brusel I., pričom neuvádza, ktorý odsek čl. 5 Nariadenia Brusel I. aplikoval a ako mohol aplikovať
čl. 24, keď žalovaný právomoc súdu už vo svojom prvom procesnom úkone jednoznačne namietal.
Súd vôbec nevysvetľuje ako dospel k záveru, že ide o mimozmluvnú zodpovednosť, najmä vo svetle
argumentov a autorít, ktoré hovoria presný opak. Nedostatočné odôvodnenie je vadou prvostupňového
rozhodnutia, ktorá zakladá dôvodnosť odvolania pre jeho nepreskúmateľnosť a samostatný dôvod na

jeho zrušenie bez ohľadu na ostatné meritórne argumenty. Podľa čl. 2 Nariadenia Brusel I. je v zásade
daná právomoc súdov podľa bydliska (sídla) odporcu. Odporca má v tomto prípade sídlo vo Francúzsku,
takže právomoc slovenských súdov mohla vyplývať len z osobitnej právomoci - teda z výnimiek zo
všeobecného pravidla. Konkrétne išlo o osobitnú právomoc podľa čl. 5. Prevládajúcim názorom je, že
vzťah medzi rozhodcovskou inštitúciou a účastníkmi konania je vzťahom zmluvným. Účastníci konania

sa dobrovoľne rozhodnú využiť služby rozhodcovskej
inštitúcie, ktorá im dobrovoľne za odplatu tieto služby poskytuje. Služby pritom spočívajú v
administratívnom zabezpečení rozhodcovského konania a nie v samotnom rozhodovaní sporu, keďže
to je zverené do právomoci konkrétneho rozhodcovského senátu. Navrhovateľ argumentoval, že
odporca porušil povinnosti vyplývajúce zo zákona. Aké povinnosti a vyplývajúce z akého zákona mali

byť porušené, nevysvetlil. Určite však nemohlo ísť o porušenie žiadnej povinnosti vyplývajúcej zo
slovenského práva, keďže žalovaný vykonáva činnosť zo svojho sídla vo Francúzsku a rozhodcovské
konanie prebiehalo na území Rakúskej republiky medzi dvoma českými účastníkmi. Nikto nepochybuje o
tom,ženárokkupujúcehonadodanienáhradnéhotovarualebonanáhraduškody,jenárokomzmluvným
(kontraktuálnym), pretože vyplýva z porušenia povinnosti, ktorú na seba predávajúci dobrovoľne svojim

právnym úkonom zobral. Tak isto aj rozhodcovská inštitúcia sa dobrovoľne rozhoduje ponúkať svoje
služby a ak v rámci nej svoje povinnosti poruší, sú nároky poškodenej strany zmluvného charakteru.
Tento záver vyplýva aj judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej poskytujú rozhodcovia účastníkom
služby. Ak ide o služby, musí mať ich poskytovanie zmluvný základ. Služby totiž nemožno poskytovať
akocivilnýdelikt(rozsudokC-145/96).KrovnakémuzáverudospeliajpoprednípredstaviteliaSlovenskej

akadémie v dvoch nezávislých odborných posudkoch. Záver o zmluvnom charaktere nároku vyplýva
aj z konania samotného prvostupňového súdu. Ten vydal Európsky platobný rozkaz, ktorý podľa čl. 2,
ods. 2 písm. b) Nariadenia nemôže byť vydaný pre pohľadávky z mimozmluvných záväzkov. Záveru o
zmluvnom charaktere vyplýva aj zo samotného návrhu na vydanie Európskeho platobného rozkazu, keďv ňom navrhovateľ vyznačil, že pohľadávka sa týka „dodania poškodeného tovaru alebo nekvalitných
služieb“ podľa „zmluvy o poskytovaní služieb“ časť 6. návrhu kódy 12 a 34. Na území Slovenskej
republiky k poskytovaniu žiadnych služieb ani iného zmluvného plnenia nedošlo. Odporca, ako inštitúcia

so sídlom v Paríži, poskytoval služby zahrňujúce organizačno-technické zabezpečenie rozhodcovského
konania vo Viedni medzi dvoma českými spoločnosťami podľa hmotného práva Českej republiky. Na
území Slovenskej republiky nebolo miesto žiadneho plnenia, a preto podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia
Brusel I. právomoc slovenských súdov nie je daná. Navrhovateľ v konaní argumentoval, že čl. 5 ods.
3 (Nariadenia) zahŕňa aj miesto, kde sa škoda prejavila. Keďže spoločnosť GF mala v čase vydania

rozhodcovského rozsudku sídlo na území Slovenskej republiky, bolo miestom „nezvýšenia“ majetku v
dôsledku neúspechu v rozhodcovskom konaní miesto jej sídla. S týmto argumentom sa stotožnil aj
prvostupňový súd. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že miesto vzniku škody nemožno
vykladať ako sídlo poškodeného, ak primárna škoda vznikla v inom členskom štáte (hoci sa mohla
prejaviť v znížení jeho majetku v mieste sídla. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci C-168/02 a C-364/93. V zmysle tejto judikatúry na založenie právomoci súdu iného štátu, ako

štátu sídla žalovanej osoby, podľa čl . 5 ods. 3 nestačí, že poškodený má sídlo a majetok v tomto inom
štáte, a je nevyhnutné preukázať, že existuje obzvlášť blízka súvislosť medzi namietaným deliktom a
týmto iným štátom, pričom utrpená škoda nie je iba sekundárna finančná škoda vyplývajúce z primárnej
ujmy utrpenej v inom členskom štáte. Z toho vyplýva, že aj v prípade, ak by išlo o mimozmluvný nárok
na určenie právomoci, keď by sa aplikoval čl. 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I., nebola by právomoc súdov

Slovenskej republiky daná. Vo vzťahu k čl. 24 Nariadenia Brusel I. je názor prvostupňového súdu nielen
nesprávny, ale priam zarážajúci. Podľa tohto ustanovenia totiž môže dôjsť k založeniu právomoci (tzv.
tichá prorogácia) ak odporca súčasne so svojim prvým procesným úkonom nenamietne právomoc. K
citovanému ustanovenia existuje jednoznačná a ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej
k založeniu právomoci

nedochádza, ak odporca súčasne s meritórnou obranou namieta právomoc. Je nepochopiteľné, že
hoci odporca v odpore proti európskemu platobnému rozkazu, ako vôbec prvom podaní vo veci,
jednoznačne uviedol, že „namieta nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky“ a podanie
robí „iba za účelom namietnutia neexistencie právomoci Okresného súdu Prešov“ prvostupňový súd
uvádza čl. 24 Nariadenia Brusel I. ako jeden zo základov právomoci. V napadnutom rozhodnutí sa

vôbec neuvádza odôvodnenie tohto záveru a v tomto rozsahu je preto napadnuté rozhodnutie pre
nedostatok odôvodnenia nepreskúmateľné. Ak nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky,
je otázka miestnej príslušnosti irelevantná. Podľa argumentácie odporcu, ktorú si zrejme osvojil aj
prvostupňový súd, bolo miesto vzniku škody sídlo neúspešného účastníka rozhodcovského konania,
teda spoločnosti GF. Spoločnosť GF má sídlo v obvode Okresného súdu Bratislava II. Záver o

neexistencii právomoci slovenských súdov k tunajšej veci potvrdzujú aj nezávislé posudky Doc. JUDr.
Ľubomíra Fogaša, CSc. a Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ktoré boli v konaní predložené.
K uplatnenej náhrade trov konania žalovaný uviedol, že zastavenie konania zavinil žalobca. Ak bol
právny predchodca navrhovateľa - spoločnosť GF - presvedčený o vadách rozhodcovského konania,
mohol využiť štandardný procesný prostriedok žaloby o zrušenie rozhodcovského konania v mieste

rozhodcovského konania. Tento štandardný procesný nástroj spoločnosť GF nevyužila a na miesto toho
svoju domnelú pohľadávku na náhradu škody postúpila tretej osobe, ktorá ju následne postúpila na
žalobcu. Nepochopiteľný postup navrhovateľa sa však netýka len hmotnoprávneho základu pohľadávky,
ale aj procesného uplatňovania. Navrhovateľ pohľadávku žaloval na súde, ktorý podľa žiadnej právnej
interpretácie nemohol mať právomoc aj miestnu príslušnosť. Okrem toho navrhol vydanie európskeho

platobného rozkazu, ktorý za žiadnym okolností nemohol byť adekvátny. Ak by totiž išlo o zmluvný nárok,
nemohli mať slovenské súdy právomoc. Ak by išlo o mimozmluvný nárok, nemohol byť vydaný európsky
platobnýrozkaz.Podaniežalobynasúd,ktorýnemáprávomocvovecikonaťje„učebnicovým“príkladom
situácie, kedy navrhovateľ zavinil zastavenie konania.

Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

V preskúmavanej veci na návrh navrhovateľa prvostupňový dňa 9. 1. 2012 vydal európsky platobný
rozkaz podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia Európskej parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 (ďalej len
Nariadeni), ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze. Proti tomuto Európskemu

platobnému rozkazu podal v lehote uvedenej v tomto Nariadení odporca odpor podľa čl. 16 ods.
1. Právnym dôsledkom podania takéhoto odporu je v súlade s čl. 17 ods. 1 uvedeného Nariadenia
povinnosť súdu pokračovať v konaní na príslušnom súde členského štátu pôvodu v súlade s pravidlami
riadneho občianskeho súdneho konania, pokiaľ navrhovateľ výslovne nepožiada o ukončenie konaniav takomto prípade. Pokračovanie konania ako riadneho občianskeho súdneho konania sa riadi právom
členského štátu pôvodu. Členským štátom pôvodu je členský štát, v ktorom je európsky platobný rozkaz
vydaný (čl. 5 ods. 1 Nariadenia č. 1896/2006).

Odporca v podanom odpore proti európskemu platobnému rozkazu vzniesol námietku nedostatku
právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodovanie v tejto veci. Išlo pritom o prvý úkon, ktorý
odporca v tomto konaní vykonal.

Pod právomocou súdov Slovenskej republiky sa súhrne rozumie sumár oprávnení a povinností
rozhodovacieho charakteru orgánov ochrany práva uplatňovaných pri ochrane
porušených alebo ohrozených subjektívnych práv jednotlivcov fyzických alebo právnických osôb. Z
procesného hľadiska právomoc súdov predstavuje procesnú podmienku (podmienku konania), ktorej
nedostatok predstavuje neodstrániteľnú vadu konania. Absencia civilnej právomoci má vždy za následok
zastavenie konania a postúpenie veci na prejednanie a rozhodnutie tomu orgánu, do ktorého právomoci

daná vec patrí (§ 7 a § 104 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - ďalej len O.s.p.).

Právomoc justičných orgánov (teda predovšetkým súdov) v sporoch s medzinárodným prvkom možno
definovať ako oprávnenie (a zároveň povinnosť) prejednať a rozhodnúť spor s cudzím medzinárodným
prvkom pod svojou jurisdikciou, teda podľa svojich vlastných predpisov. V tejto súvislosti je však treba

rozlišovať medzi spormi, kde vystupuje ako účastník subjekt s bydliskom či sídlom v členskom štáte
Európskej únie a medzi spormi s iným medzinárodným prvkom na strane druhej. V prípade sporu s
cudzím medzinárodným prvkom nespadajúcim pod komunitárne právo uplatňujú sa kolízne normy podľa
zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. V prípade cezhraničných sporov
medzi subjektmi majúcimi bydlisko (sídlo) v štátoch Európskej únie, upravuje právomoc členských štátov

Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 o príslušnosti a uznávaní a výkone súdnych
rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach - ďalej len Nariadenie Brusel I.

Právomoc súdov na vydanie európskeho platobného rozkazu sa určujú v súlade s príslušnými pravidlami
práva Spoločenstva, najmä s Nariadením Brusel I. (čl. 6 ods. 1 Nariadenia č. 1896/2006).

V preskúmavanej veci obe sporné strany majú svoje bydlisko (sídlo) v členskom štáte Európskej únie.
Preto sa jedná o cezhraničný spor v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1896/2006. Za tohto stavu bol
prvostupňový súd povinný právne posudzovať právomoc slovenských súdov na vydanie európskeho
platobného rozkazu, ale aj na následné súdne konanie po podaní odporu proti európskemu platobnému

rozkazu,podľaNariadeniaBruselI.PrvostupňovýsúdprisvojomrozhodnutísícevychádzalzNariadenia
Brusel I., avšak pri svojom rozhodovaní vec nesprávne právne posúdil, pričom naviac svoje stanovisko
veľmi stručne odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi napadnutého uznesenia len v časti týkajúcej sa

povinnosti súdu rozhodnúť o procesnom návrhu (námietkach) účastníka konania o nedostatku
právomoci súdu na rozhodnutie v konkrétnej veci. Právomoc súdu patrí medzi procesné podmienky
konania, na splnenie ktorých je súd povinný prihliadať kedykoľvek za trvania konania (§ 103 O.s.p.).
Pokiaľ účastník namieta nedostatok právomoci súdu, mal by súd o takomto návrhu (námietke)
rozhodnúť. Keďže proti rozhodnutiu o zastavení konania pred nedostatok právomoci a o postúpení

veci príslušnému orgánu Slovenskej republiky je odvolanie prípustné, je podľa názoru odvolacieho
súdu prípustné odvolanie aj proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie
konania pre nedostatok právomoci, resp. proti uzneseniu o určení, že súd Slovenskej republiky má
právomoc na konanie a rozhodnutie v konkrétnej veci.

Takéto rozhodnutie o nezastavaní konania, resp. o existencii právomoci súdu, nie je rozhodnutím vo
veci samej. Preto bol odvolací súd oprávnený preskúmať napadnuté
uznesenie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pretože v podanom odvolaní
sa namieta vada konania, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie je odvolací
súd viazaný dôvodmi podaného odvolania a je oprávnený a povinný preskúmavať splnenie podmienok

súdneho konania aj nad rámec takýchto odvolacích dôvodov (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie odporcu je v konečnom
dôsledku opodstatnené.V podanom návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu navrhovateľ označil ním uplatnenú
pohľadávku ako „škoda spôsobená porušením povinností zabezpečiť vedenie arbitráže“, pričom táto
pohľadávka sa mala týkať „zmluvy o poskytovaní služieb“ - kód 1 - 12. Ako okolnosti vedúce k podaniu

návrhu označované kódom 2 uviedol navrhovateľ položku 34 - „dodanie poškodeného tovaru alebo
nekvalitných služieb“. Cezhraničný charakter sporu bol v návrhu označený tým, že navrhovateľ mal
bydlisko na Slovensku a odporca vo Francúzsku. Ako dôvod pre založenie právomoci súdu bola v návrhu
uvedená položka 03 - miesto, kde bola spôsobená škoda. Takto popísané údaje v návrhu vyvolávajú
pochybnostiotom,zakéhoprávnehodôvodusinavrhovateľsvojenárokyuplatňuje,čovšakvkonečnom

dôsledku nemá vplyv na záver o nedostatku právomoci slovenských súdov na rozhodovanie v tejto veci.

Na úvod treba zdôrazniť, že Nariadenie Brusel I. upravuje podmienky, včítane právomoci súdov na
konanieovydaníeurópskehoplatobnéhorozkazu.Tovyvolalootázku,čivprípade,žeeurópskyplatobný
rozkaz vydá súd štátu, ktorý nemá právomoc na takéto rozhodnutie a odporca v podanom odpore
proti európskemu platobnému rozkazu namieta nedostatok právomoci súdu, má sa posudzovať táto

právomoc podľa Nariadenia Brusel I. alebo v takom prípade sa už aplikuje právo štátu, ktorého súd
takýto európsky platobný rozkaz vydal. Odpoveď v tomto smere dáva predovšetkým čl. 24 Nariadenia
Brusel I... O typický prípad postupu podľa tohto orgánu sa jedná v prípade, keď žalovaný spolu s vecným
vyjadrením namietne v podanom odpore ako súčasť svojej procesnej obrany aj nedostatok právomoci
súdu. Keď je takto vznesená námietka nedostatku medzinárodnej príslušnosti súdu, musí súd svoju

právomoc preskúmať podobne ako v čl. 26 tohto Nariadenia. Pri takomto preskúmaní svojej právomoci
súd skúma, či jeho právomoc vyplýva z pravidiel upravených Nariadením Brusel I., ale poprípade aj
podľa pravidiel upravených medzinárodnou zmluvou, pokiaľ sa týka konkrétnej veci. V tejto súvislosti
má súd umožniť navrhovateľovi sa k návrhu nedostatku súdnej právomoci vyjadriť. Ak dospeje k záveru,
že námietka nie je dôvodná, zamietne ju uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Avšak v

prípade záveru, že nie je daná medzinárodná právomoc súdov Slovenskej republiky, musí byť konanie
zastavené podľa § 104 ods. 1 O.s.p.. Na rozdiel od rozhodnutia súdu o zastavení konania pre nedostatok
právomoci (vecnej príslušnosti) súdu na rozhodovanie o nárokoch nemajúcich charakter cezhraničného
sporu, nerozhoduje súd v prípade zastavenia konania v cezhraničnom spore o postúpení veci súdu
iného štátu.

Možno teda konštatovať, že vydaním európskeho platobného rozkazu vydanému v preskúmavanej
veci, ani podaním odporu proti nemu, nedošlo k založeniu právomoci súdov Slovenskej republiky
podľa čl. 24 Nariadenia Brusel I. To isté platí aj pre účasť odporcu na súdom následne nariadených
pojednávaniach, na ktorých predmetom jednania bola výlučne otázka právomoci súdov Slovenskej

republiky na rozhodovanie v tejto veci.

Za týchto okolností bol prvostupňový súd povinný skúmať existenciu svojej právomoci na rozhodovanie
v tejto veci podľa čl. 2 a čl. 5 Nariadenia Brusel I.

Nariadenie Brusel I. sa vzťahuje na súdne konania vo veciach občianskych a obchodných, a to bez
ohľadu na druh súdu. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. d) tohto Nariadenia nevzťahuje sa na rozhodcovské
konanie. Výluka z vecnej pôsobnosti Nariadenia sa vzťahuje aj na súdne konania, ktoré súvisia
s rozhodcovským konaním, teda aj na otázky platnosti rozhodcovskej doložky konania o zrušení
rozhodcovského nálezu, doplnenia uznania a výkon rozhodcovského nálezu, menovania a vylúčenie

rozhodcov, určovania miesta rozhodovania. Vyplýva to z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo
veci C-190/89 Marc Rich & Co.AG v Sociéta Italiana Impiani PA. Táto výluka sa nevzťahuje na konania
o predbežných opatreniach, hoci by išlo o predbežné opatrenie smerujúce k zachovaniu faktickej či
právnej situácie, ktorá je predmetom konania pred rozhodcovským súdom (rozhodnutie ESD C-391/95).

Tietoskutočnosti savšaknetýkajúpriamoprávomocisúdovnavydanieeurópskehoplatobnéhorozkazu,
ale len dôvodnosti podania takéhoto návrhu.

Ak nestanoví Nariadenie Brusel I. inak, môžu byť osoby, ktoré majú bydlisko (sídlo) na území niektorého
členského štátu, bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť žalované na súde tohto členského štátu (čl. 2

ods.1 Nariadenia Brusel I.) Jedná sa o všeobecnú zásadu upravujúcu právomoc súdov na rozhodovanie,
zktorejvýnimkysústanovenévčl.5tohtoNariadenia.Navrhovateľvdanomprípade,ajkeďrozporuplne,
tvrdil v podanom návrhu, že právomoc súdov Slovenskej republiky je daná v dôsledku toho, že sa jedná
o vec týkajúcu sa kvázideliktnej zodpovednosti, a preto môže byť osoba, ktorá má bydlisko na územíiného členského štátu, žalovaná na súde miesta, kde došlo alebo môže dôjsť ku škodnej udalosti (čl.
5 ods. 2 Nariadenia Brusel I.).

Pojem deliktnej alebo kvázideliktnej zodpovednosti je treba vnímať ako nezávislý koncept, ktorý sa
vzťahuje na všetky žaloby, ktoré majú za cieľ založiť zodpovednosť odporcu a ktoré nesúvisia so
zmluvou v zmysle čl. 5 ods. 1 Nariadenia Brusel I. (rozhodnutie ESD C-189/87). Z uvedeného je zrejmé
interpretačné pravidlo, podľa ktorého v prípade, keď sa spor týka zmluvy, je daná príslušnosť súdu
podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia. V prípade, keď ide o mimozmluvnú zodpovednosť, je daná zodpovednosť

podľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia. V tom sa pojatie zodpovednosti podľa Nariadenia odlišuje od pojatia
náhrady škody za porušenie zmluvnej povinnosti podľa práva Slovenskej republiky, lebo tá je vnímaná
ako mimozmluvný záväzok a nie teda ako nárok vyplývajúci zo zmluvy (§ 420 Občianskeho zákonníka
a § 373 a násl. Obchodného zákonníka).

Pojem deliktu podľa Nariadenia typovo zodpovedá nároku na náhradu škody podľa slovenského práva,

keď sa jedná o zodpovednosť za porušenie inej, než zmluvnej povinnosti, ktorá je založená konaním či
opomenutím odporcu. Jeho rozsah podľa Nariadenia je teda väčší než v prípade náhrady škody podľa
slovenského práva.

Kvázidelikt sa od deliktu odlišuje tým, že sa nie vždy vyžaduje protiprávne konanie zo strany odporcu.

Typickým príkladom kvázi deliktu je nárok z bezdôvodného obohatenia alebo konania bez príkazu.

Za miesto, kde došlo alebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti, sa môže považovať jednak miesto, kde
došlo k udalosti, ktorá právo na odškodnenie zakladá, ale môže ním byť aj miesto, kde došlo fakticky
ku škode.

Európsky súdny dvor pri posudzovaní otázky právomoci súdu sa priklonil k záveru, že pojem miesto,
kde došlo ku škode, zahrňuje obe uvedené miesta. Pokiaľ miesto, kde došlo k udalosti zakladajúcej
zodpovednosť deliktu alebo kvázideliktu a miesto, kde v ich dôsledku došlo ku škode, nie sú totožné, je
treba výraz „miesto, kde došlo ku škode“ uvedené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru (dnes čl. 5 ods. 2 Nariadenia),

chápať ako zahrňujúce tak miesto, kde ku škode došlo, ako aj miesto udalosti, ktorá ku vzniku škody
viedla. V dôsledku toho môže byť žalovaný odporca podľa výberu navrhovateľa buď na súde miesta,
kde vznikla škoda, alebo na súde miesta, kde došlo k udalosti, ktorá k vzniku škody viedla (rozhodnutie
ESD vo veci 21-76 Handelskwkerij G.J.Bier BV proti Mines de potasse d´ Alsace SA).

Z hľadiska právomoci slovenských súdov na rozhodovanie v tejto veci je nevyhnutné poukázať na výklad
Nariadenia Brusel I. týkajúci sa miesta vzniku škody. V tejto súvislosti môžeme poukázať na rozhodnutie
ESD C-364/93, podľa ktorého: „Napriek tomu, že už bolo ustanovené, že pojem „miesta, kde došlo ku
škode“ v zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru (teraz Nariadenia) zahrňuje tak miesto, kde škoda vznikla, ako aj
miesto, kde došlo k udalosti, ktorá škodu spôsobila, nemožno daný pojem vykladať natoľko široko, aby

zahrnoval akékoľvek miesto, kde možno pocítiť neblahé dôsledky udalosti, ktorá už fakticky spôsobila
škodu na mieste inom“.

Podobne už v rozhodnutí C-168/02M Európsky súdny dvor uviedol, že: „čl. 5 ods. 3 Dohovoru zo dňa
27. 9. 1968 o súdnej príslušnosti a výkone rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach, ...musí

byť vykladaný tak, že pojem „miesto, kde došlo k škodnej udalosti“ nezahrňuje miesto bydliska žalobcu,
kde sa nachádza centrum jeho majetkových záujmov“ len zo samotného dôvodu, že tu utrpel peňažnú
ujmu vyplývajúcu zo straty časti jeho majetku, ku ktorej došlo a ktorú utrpel v inom štáte, ktorá je
zmluvnou stranou. Pojem „miesto, kde došlo ku škodnej udalosti“ totiž nemožno vykladať rozširujúcim
spôsobom tak, že by zahrňoval každé miesto, kde môžu byť pociťované škodlivé následky skutočnosti,

ktorá spôsobila škodu, ku ktorej skutočnosti došlo v inom mieste. Jednak by tento výklad robil určenie
príslušného súdu závislým na neistých okolnostiach, a bol by teda v rozpore s posilením právnej
ochrany osôb usadených v Spoločenstve, čo je jedným z cieľom Dohovoru, lebo navrhovateľovi má byť
umožnené ľahko určiť súd, ku ktorému môže podať návrh a odporcovi rozhodne predvídať, u ktorého
súdu môže byť žalovaný. V ďalšom by tento výklad najčastejšie viedol k uznaniu príslušnosti súdu

bydliska navrhovateľa, k čomu Dohovor, vyjmúc prípadov, ktoré výslovne stanoví, nie je naklonený“.

Vychádzajúc z takéhoto výkladu Nariadenia Brusel I. Európskym súdnym dvorom nemôže byť založená
právomoc prvostupňového súdu z dôvodu tvrdeného navrhovateľom, že jeho právny predchodca pocítilujmu v dôsledku činnosti odporcu v mieste svojho vtedajšieho sídla. Bolo by tomu tak aj v prípade, keď
by išlo o nároky týkajúce zodpovednosti za porušenie inej než zmluvnej povinnosti.

Vychádzajúc z výkladu pojmu deliktu a kvázideliktu uskutočneného Európskym súdnym dvorom a z
označenia predmetu konania uvedeného v návrhu na vydanie európskeho
platobného rozkazu, je nevyhnutné vyporiadať sa aj s výnimkou zo všeobecnej zásady o právomoci
súdu odporcu uvedenej v čl. 5 ods. 1 písm. b) Nariadenia Brusel I. Podľa tohto ustanovenia osoba,
ktorá má bydlisko na území niektorého členského štátu môže byť žalovaná v inom členskom štáte v

prípade poskytovania služieb na území toho členského štátu, kde služby podľa zmluvy boli alebo mali
byť poskytnuté. Keďže navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že ide o nároky z porušenia zmluvy, pričom
službavpreskúmavanejvecimalabyťposkytnutávRakúskejrepublike-voViedni,nemôžebyťzaložená
právomoc slovenských súdov ani podľa tohto ustanovenia.

Obdobné stanovisko zaujal vo veci navrhovateľa General factoring a.s. Bratislava proti odporcovi

Československá obchodná banka, a.s. Praha 5, o zrušenie rozhodcovského nálezu Medzinárodného
rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore Najvyšší súd ČR v uznesení sp. zn.
23Cdo/1034/2012 zo dňa 30. 9. 2013. Jedná sa o rozhodnutie Medzinárodného rozhodcovského
súdu, kde podľa navrhovateľa v preskúmavanej veci malo dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany
rozhodcovského súdu a k vzniku ujmy, ktorá je predmetom konania v preskúmavanej veci. Podľa

tohto rozhodnutia zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje možnosť subjektov s bydliskom či sídlom
v Českej republike, aby svoj spor, tzv. internacionalizovali tým, že vytvoria medzinárodný procesný
prvok a dohodnú sa, že ich spor bude riešený zahraničným rozhodcovským súdom, kde bude aj
miesto rozhodcovského konania. Pre odpoveď na otázku, či v prejednávanej veci je daná právomoc
českých súdov ku konaniu o zrušeniu predmetného rozhodcovského nálezu, je dôležité uviesť, že v

posudzovanom prípade sa strany v súlade s princípom autonómie vôle dohodli, že ich prípadný spor
bude rozhodovať Medzinárodný rozhodcovský súd pri Medzinárodnej obchodnej komore v Paríži a určili
miesto rozhodcovského konania vo Viedni v Rakúsku, a to hoci sa jednalo o spor medzi dvoma českými
subjektmi. Rozhodcovský nález v takomto konaní vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom nie
je tuzemským rozhodcovským nálezom a nie je preto daná právomoc českých súdov pre konanie o

zrušenie podľa zák. č. 216/1994 Zb. o rozhodcovskom konaní a výkone rozhodcovských nálezov. Na
uvedenom nič nemení, že podľa dohody strán sa ústne pojednávanie konalo v rámci rozhodcovského
konania v Prahe.

Pokiaľ nie je daná právomoc súdov Českej republiky na rozhodnutie o zrušení nálezu rozhodcovského

súdu, ktorého vydanie má byť dôvodom pre vznik uplatňovanej náhrady škody vo veci preskúmavanej
tunajším súdom, nemôže byť daná právomoc súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie o náhrade
takto vzniklej škody len z dôvodu, že v čase podania návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu
mal navrhovateľ sídlo na území Slovenskej republiky, ani to, že v čase rozhodovania odporcu mal právny
predchodca navrhovateľa sídlo na území Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú splnené
podmienky pre založenie právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodovanie o podanom návrhu,
keďže nie sú splnené podmienky pre aplikáciu niektorej z výnimiek stanovených v čl. 5 Nariadenia Brusel
I. a zásada právomoci súdu členského štátu, v ktorom má bydlisko odporca stanovená v čl. 2 Nariadenia

Brusel I., nebola prelomená ani cez čl. 24 tohto Nariadenia. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s §
220O.s.p.zmenilnapadnutéuznesenietak,žekonaniezastavilpodľa§104ods.1O.s.p.prenedostatok
právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie v tejto veci.

V preskúmavanej veci sa jedná o konečné rozhodnutie súdu, v dôsledku čoho by malo byť súčasne

rozhodnuté aj o náhrade trov konania, prípadne o vrátení súdneho poplatku. Pokiaľ by takto rozhodol
priamo odvolací súd, odňal by účastníkom možnosť domáhať preskúmania takéhoto rozhodnutia súdom
vyššej inštancie. Preto bolo rozhodnuté o vrátení veci súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade
trov konania.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.