Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. jún 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/293/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612208519
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2612208519.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republike v právnej veci žalobcov 1/ V. F., bývajúceho v F., 2/ JUDr. K. Q., PhD.,
bývajúceho v F., zastúpených Mgr. Tomášom Szabom, advokátom so sídlom v Bratislave, Radvanská
č. 22, proti žalovanej Y. T., bývajúcej v L., zastúpenej Mgr. Milanom Sadloňom, advokátom so sídlom
v Senici, Viliama Paulínyho Tótha č. 30, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Senica pod
sp. zn. 5 C 144/2012, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 11. marca

2014 sp. zn. 10 Co 140/2013, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Senica rozsudkom z 31. októbra 2012 č.k. 5 C 144/2012-76 žalovanej uložil povinnosť
do troch dní: I. doručiť a/ žalobcom 1/ a 2/, b/ E. Q. bývajúcej v F. a c/ Okresnej prokuratúre v Senici
ospravedlnenie vlastnoručne podpísané žalovanou v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pánovi

V. F. a pánovi JUDr. K. Q., PhD. za to, že som neoprávnene zasiahla do ich občianskej cti tým,
že som v liste zo dňa 18. marca 2011 na ich adresu uviedla, že spolu s ďalšími osobami kradnú,
klamú a robia podvody; tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde“, II. doručiť a/ žalobcom 1/ a
2/, b/ zamestnancom Obecného úradu Borský Mikuláš T. H. a U. H. na adresu ich zamestnávateľa
ospravedlnenie vlastnoručne podpísané žalovanou v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pánovi
V. F. a pánovi JUDr. K. Q., PhD. za to, že som neoprávnene zasiahla do ich občianskej cti tým,

že som dňa 4. augusta 2011 na ich adresu uviedla, že spolu s ďalšími osobami kradnú, klamú a
robia podvody; tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde“, III. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch žalobcovi 1/ vo výške 1 500 € a žalobcovi 2/ vo výške 1 000 €, IV. nahradiť žalobcom
1/ a 2/ trovy konania. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že
uvedenými vyjadreniami žalovanej došlo k závažnému zásahu do občianskej cti žalobcov. Žalovaná
svojimi ústnymi a písomnými vyjadreniami neoprávnene obvinila žalobcov z páchania trestnej činnosti,

pričom tieto vyjadrenia nevyslovila len v okruhu bezprostredne dotknutých účastníkov skutkového deja.
Takto, bez akéhokoľvek preukázania pravdivosti svojich tvrdení, zaslala list s difamujúcim obsahom aj
orgánu miestnej samosprávy v mieste bydliska žalobcov a tiež Okresnej prokuratúre v Senici. Nekonala
pritomvafektealebolenvdôsledkuhnevu,alecieleneapremyslene,súmyslompoškodiťčesťžalobcov.
Žalobcovia pri tom nemajú inú možnosť, ako dosiahnuť nápravu. Nemôžu sami očistiť svoju povesť,
ktorúdoterazpožívali,lebonemôžunavštevovaťvšetkýchsvojichpríbuzných,priateľovaznámychalebo

zastavovať na ulici spoluobčanov a vysvetľovať im podstatu sporu so žalovanou. Podľa právneho názoru
súdu prvého stupňa by samo uloženie žalovanej ospravedlniť sa žalobcom nebolo postačujúce (§ 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka), lebo žalovaná by si inak dostatočne neuvedomila dopad svojho konania.
So zreteľom na to jej uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná. Uviedla, že súd prvého stupňa jej nedal dostatočný
priestor, aby preukázala, že dôvodne konala v presvedčení, že o žalobcoch sa vyjadruje pravdivo.Výroky, ktoré uviedla o žalobcoch vychádzali z jej osobnej skúsenosti a majú vecnú súvislosť iba vo
vzťahu k ich majetkovoprávnym záležitostiam (žalovanou tvrdenému porušeniu predkupného práva), v
rámci ktorých je konanie žalobcov v rozpore so zákonom. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý rozsudok

zmeniť a žalobu zamietnuť.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že napadnutý rozsudok spočíva na správnych skutkových a
právnych dôvodoch. Existencia iného sporu, predmetom ktorého je určenie neplatnosti kúpnych zmlúv,
neospravedlňuje žalovanú za jej výroky. Vzhľadom na to navrhli prvostupňový rozsudok potvrdiť ako

vecne správny.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 11. marca 2014 sp. zn. 10 Co 140/2013 napadnutý rozsudok zmenil
tak,žežalobuzamietol;žalobcom1/a2/uložilpovinnosťnahradiťžalovanejtrovykonania.Vodôvodnení
uviedol, že po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), na ktorom doplnil dokazovanie
(§ 213 ods. 3 O.s.p.), dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny a treba

ho zmeniť (§ 220 O.s.p.). Poukázal na to, že žalovaná bola rozhodnutím Obvodného úradu Senica
uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods.
1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
372/1990 Zb.“), za čo jej bolo uložené pokarhanie. Priestupku sa dopustila tým, že 4. augusta 2011 v
pri šetrení jej sťažnosti týkajúcej sa orezania konárov presahujúcich do jej záhrady uviedla na adresu

žalobcu 1/ že „klamú, kradnú, podvody robia“. Tento výrok, ktorým zasiahla do jeho cti, predniesla pred
pracovníkmi obecného úradu (T. H. a U. H.). Žalovaná v liste z 18. marca 2011 na adresu žalobcu 2/
a manželky uviedla, že „klamú, kradnú a podvody robia spolu so splnomocnencom“ (teda žalobcom
1/). Tento list zaslala žalovaná na vedomie E. Q., obci a okresnej prokuratúre. V konaní nebolo sporné,
že skutkový dej, z ktorého žalobcovia vyvodzovali opodstatnenosť ich žaloby, sa stal. Podľa právneho

názoru odvolacieho súdu ale napriek tomu, že konanie žalovanej vykazuje znaky neoprávneného
zásahu do osobnostných práv žalobcov, ich dôstojnosť a česť nebola narušená takou intenzitou, akú
považuje za relevantnú zákon. O tom, že by im závažná ujma bola spôsobená, neboli doložené žiadne
dôkazy, dokazovanie pred súdom prvého stupňa pozostávalo z oboznámenia sa s listinnými dôkazmi
a z výsluchov účastníkov konania, ktorí len zopakovali svoje tvrdenia z predchádzajúcich písomných

podaní. Žalobcami nebolo navrhované žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynulo, že žalobcovia
už nepožívajú tú vážnosť v spoločnosti, ako do doručenia listu žalovanej z 18. marca 2011 štátnym
orgánom, alebo do jej ústneho vyjadrenia 4. augusta 2011. Po doplnení dokazovania mal odvolací
súd preukázané, že v rámci priestupkového konania bola žalovaná uznaná vinnou práve za tie výroky,
z ktorých žalobcovia vyvodzujú zásah do ich osobnostných práv. Spory vzniknuté medzi účastníkmi

vyplývajú zo spoluvlastníckych práv žalovanej, ktoré žalobcovia (ako potvrdzujú aj výsledky niekoľkých
občianskoprávnych konaní) porušujú. Žalovaná je staršia osoba, má 86 rokov a rokmi vybudovaný
silný vlastnícky vzťah k pôde, pričom všetky jej vyjadrenia na adresu žalobcov súviseli so zásahmi
do jej vlastníckych práv a základ mali v jej negatívnych životných skúsenostiach. Žalobcovia 1/ a 2/
vyjadrenia žalovanej (písomné z 18. marca 2011 a ústne vyjadrenie zo 4. augusta 2011) subjektívne

považovali za zásah do ich občianskej cti; objektívna spôsobilosť tohto konania žalovanej zasiahnuť do
chránených osobnostných práv žalobcov však preukázaná nebola. Odvolací súd, zohľadniac okolnosti
prejednávanej veci, dospel k záveru, že konanie žalovanej malo síce znaky neoprávneného zásahu
do osobnosti, žalobu ale napriek tomu treba zamietnuť, lebo žalovaná už bola v inom (priestupkovom)
konaní za svoje správanie voči postihnutá sankciou verejného práva. Skutočnosť, že v priestupkovom

konaní žalobcom nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je pritom právne
významná. Satisfakcia je tu už totiž priznaná samotným konštatovaním protiprávnosti zásahu žalovanej
do ich osobnostných práv, ktoré konštatoval orgán rozhodujúci v priestupkovom konaní. Potrestanie
žalovanej v priestupkovom konaní predstavuje veľmi výraznú satisfakciu, lebo štátny orgán konštatoval
nielen protiprávnosť jej konania, ale tiež jej subjektívny vzťah ako páchateľky k jej konaniu. Subjektívny

náhľadžalobcovnasprávaniežalovanejnatomnemôženičzmeniť.Rozhodnutiepriestupkovéhoorgánu
bolo doručené aj žalobcom, preto treba mať za to, že už samo toto rozhodnutie je postačujúce na
reparáciu následkov prípadného zásahu do ich dobrého mena, cti a dôstojnosti. Odvolací súd priznal
význam aj tej okolnosti, že žalovaná predniesla (doručila) svoje vyjadrenia na adresu žalobcov len vo
vzťahu k zainteresovaným osobám, resp. miestnym a štátnym inštitúciám plniacim úlohy pri ochrane

práv občanov. Požadovanú satisfakciu v občianskoprávnom konaní nepriznal žalobcom aj preto, lebo
nepreukázali, že výrokmi žalovanej došlo k zníženiu ich cti a dôstojnosti v spoločnosti. O trovách konania
rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Podľa ich názoru došlo v konaní
k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) tým, že odvolací súc vecne prejednal odvolanie žalovanej napriek tomu, že nemalo predpísané

náležitosti - žalobkyňa v ňom neuviedla, ktorý (z viacerých výrokov) prvostupňového rozsudku napadla,
nevysvetlilaani,včomvidínesprávnosťnapadnutéhorozsudku.Jejodvolaniemalobyťpretoodmietnuté
podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. Navyše, rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Obvodný úrad Senica kvalifikoval správanie žalovanej ako
priestupok voči občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb.,

pri rozhodovaní ale vzal na zreteľ iba jeden zo skutkových dejov, z ktorých vyvodzujú opodstatnenosť
žaloby na ochranu osobnosti - ústne vyjadrenie sa žalovanej na adresu žalovaných 4. augusta 2011.
Obsah jej listu z 18. marca 2011, ktorým žalovaná rovnako znevážila žalobcov, nebol predmetom
prejednania zo strany priestupkového orgánu. Toto konanie žalovanej nebolo ničím sankcionované
a žalobcom sa žalovaná zaň nijakým spôsobom neospravedlnila. Nepravdivý je tiež údaj uvedený
v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, že rozhodnutie priestupkového orgánu bolo

doručené obom žalobcom - v skutočnosti bolo doručené iba žalobcovi 1/ (teda nie aj žalobcovi 2/).
Odvolací súd otázku rozsahu dôsledkov konania žalovanej neposudzoval s náležitým zohľadnením
toho, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v malej obci, v ktorej obsah
podobných difamujúcich tvrdení, ako predniesla žalovaná na adresu žalobcov, sa stáva všeobecne
známou skutočnosťou. Skutočnosti takejto povahy nie je potrebné dokazovať. Konanie žalovanej nebolo

vyjadrením jej úsudku, názoru, ale priamo obvinením žalobcov z podvádzania a klamania. Takéto
konanie má bezpochyby intenzitu neoprávneného zásahu, preto ich žaloba bola podaná dôvodne a
nemala byť zamietnutá. Z týchto dôvodov žiadali napadnutý rozsudok zmeniť tak, že sa potvrdí rozsudok
súdu prvého stupňa.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že i keď jej odvolanie nebolo vyhotovené advokátom, z
jeho obsahu bolo možné vyvodiť, v akom rozsahu napadla prvostupňový rozsudok, v čom vidí jeho
nesprávnosť a ako žiada rozhodnúť. Podľa jej názoru odvolací súd správne uzavrel, že žalobcovia
ničím nepreukázali, že v dôsledku jej konania došlo k zníženiu ich vážnosti v spoločnosti - nenavrhli
jediného svedka, ktorý by potvrdil, že ich dôstojnosť v spoločnosti utrpela, prípadne že bola v značnej

miere znížená. Dôkazy o tom neposkytol žalobca 2/ ani po priamej výzve odvolacieho súdu. Doplneným
dokazovaním, ktoré vykonal odvolací súd, nebolo preukázané, že by výroky žalovanej mali za následok
zhoršenie povesti žalobcov alebo ich vnímanie ako osôb morálne menej zdatných. Notoricky známymi
skutočnosťami sú tie, ktoré sú všeobecne známe; za také skutočnosti ale nemožno považovať to, či
konanie žalovanej v očiach obyvateľov Borského Mikuláša (ne)znížilo česť žalobcov alebo (ne)poškodilo

ich dobré meno alebo povesť. Z týchto dôvodov žiadala dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.
(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.

januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v
súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je
dovolanie opodstatnené.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, / v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi; ak dovolateľ nekonkretizuje
rozsah, v ktorom napadol rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd ho preskúma v celom rozsahu.

Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa pri tom zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež
tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody
pritomneposudzujepodľatoho,akoichdovolateľoznačil,alepodľaobsahutohtoopravnéhoprostriedku.

1. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. O vadu konania podľa tohto ustanovenia ide vtedy, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalokonanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalobcovia 1/ a 2/ vady konania v zmysle § 237 netvrdili a existencia vád tejto povahy nevyšla v
dovolacom konaní najavo.

2. Podľa názoru žalobcov došlo v konaní k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

„Inou“ vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok
napadnutého rozhodnutia. Ide o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podriadiť pod
§ 237 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku
meritórneho súdneho rozhodnutia.

Pod „inou vadou“ sa v rozhodovacej praxi súdov spravidla rozumie najmä porušenie ustanovení
o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj
napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako

svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený,
dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s ustanovením § 129 O.s.p.), nevykonanie dôkazu navrhnutého
účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník
neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa
bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, zohľadnenie skutočností, ktoré z dokazovania

nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo.

Žalobcovia za tzv. inú vadu považujú to, že odvolací súd vecne prejednal odvolanie žalovanej napriek
tomu, že podľa ich názoru nemalo predpísané náležitosti. Dovolací súd sa ale so zreteľom na obsah
spisu stotožňuje s názorom žalovanej, že z obsahu jej odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) bolo možné vyvodiť,

že ním napadla prvostupňový rozsudok v celom rozsahu, ako aj to, aké výhrady a z čoho vyvodzované
má voči konaniu a rozhodovaniu súdu prvého stupňa a čoho (akého rozhodnutia) sa odvolaním domáha.
Predmetnú námietku žalobcov preto dovolací súd nepovažuje za opodstatnenú.

Za „inú procesnú vadu“ považuje nielen dávnejšia judikatúra (R 111/1998), ale tiež stanovisko R 2/2016

aj nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia (k tomu viď ďalej 5.1.).

3. Žalobcovia namietajú, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu použil odvolací súd v danom prípade náležité ustanovenia
zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom.

Ustanovenia § 11 až 16 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné

právozabezpečujúcevobčianskoprávnejoblastirešpektovanieosobnostifyzickejosobyajejvšestranný
slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy
(§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a

aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).Z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva
na ochranu osobnosti je skutočnosť, že a/ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti, b/ tento

zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach c/ medzi konaním
neoprávnene zasahujúceho subjektu a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah príčinnej súvislosti.
Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne); pokiaľ z nich nie je splnený čo i len jeden,
je vylúčené uplatnenie sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

Základnou hmotnoprávnou podmienkou pre vznik osobitných občianskoprávnych sankcií v zmysle § 13
Občianskeho zákonníka je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď
v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. Tento znak je daný, ak zásah do cti alebo
dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu
spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v
ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (teda

to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky).
Objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je konanie, ktorého dôsledky by v
rovnakejsituáciinegatívnepôsobilinakaždúinúfyzickúosobuakonebezpečenstvozníženiajejvážnosti
u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti.
Vzhľadom na to, že právna úprava ochrany osobnosti je založená na objektívnom princípe, nevyžaduje

sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už
vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného
konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje
objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napríklad aj vtedy,
ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom

inom).

Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne
alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto
do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov

výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. Vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje
predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia zákonom
uznávanéhodôvodupreurčitýzásah(napríkladvýkoninéhosubjektívnehoprávastanovenéhozákonom
alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť
do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu osobnosti a vznikom jej nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv ide vtedy, ak ujma je
dôsledkom zásahu.

Treba dodať, že povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania
predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočíva na osobe tvrdiacej zásah
do jej osobnostných právach.

4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sú jednotlivé čiastkové závery, na ktorých spočíva

napadnutý rozsudok jednak sčasti protirečivé a rozporné, sčasti nesprávne a tiež nedostatočne
odôvodnené.

4.1. Pokiaľ ide o objektívnu spôsobilosť zásahu (konania žalovanej) vyvolať nemajetkovú ujmu žalobcov,
odvolací súd uzavrel, že „žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrenia žalovanej 4. augusta 2011 ako i list žalovanej

z 18. marca 2011 považovali za neoprávnený zásah do ich občianskej cti, založený však len na ich
subjektívnych pocitoch bez preukázania objektívnej spôsobilosti zásahu privodiť ujmu žalobcom 1/ a 2/“.

Vyššie už ale bolo uvedené, že objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv
je každé také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú

fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti alebo aj len hrozili možnosťou nepriaznivého
ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Žalovaná sa na adresu žalobcov vyjadrila, že „kradnú, klamú a
robiapodvody“.Písomnévyjadrenieobsahujúcetietoslová,ktorýmisabežneoznačujepáchanietrestnej
činnosti, oznámila obecnému úradu a okresnej prokuratúre; ústne sa takto vyjadrila v prítomnosti dvochzamestnancov obecného úradu. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nesie takéto vyjadrenie sa
znaky konania objektívne spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena každej inej fyzickej osoby v
obdobnej situácii.

Napokon, objektívnu spôsobilosť jej konania zasiahnuť do cti a dôstojnosti iného potvrdilo samo
rozhodnutie priestupkového orgánu, ktoré konštatuje, že žalovaná urazila žalobcu 1/.

4.2. K otázke neoprávnenosti zásahu odvolací súd (v druhom odseku na str. 5 rozsudku) jednoznačne

uviedol, že „konanie žalovanej vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv“.

Na druhej strane ale odvolací súd dospel k záveru, že napriek tomu „dôstojnosť a česť žalobcov
nebola vážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená, ako to vyžaduje zákon. O tom, že by im
závažná ujma bola spôsobená, neboli doložené žiadne dôkazy“. Konštatoval tiež, že žalobcami „nebolo
navrhované žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynulo, že žalobcovia už nepožívajú tú vážnosť v

spoločnosti, ako do doručenia listu žalovanej z 18. marca 2011 štátnym orgánom, alebo odo dňa času
ústneho vyjadrenia 4. augusta 2011“.

Právny názor odvolacieho súdu, ktorý bol podkladom pre tieto jeho konštatovania, nezodpovedá celkom
záverom, ku ktorým dospela súdna prax a právna teória. Napríklad v rozsudku z 27. marca 2001

sp. zn. MCdo 46/2000 najvyšší súd uviedol, že „pre samotný vznik práva na poskytnutie morálneho
zadosťučinenia je postačujúce čo i len ohrozenie chránených osobnostných práv (t.j. reálna možnosť,
že určité konanie objektívne má alebo môže mať za následok napríklad zníženie vážnosti fyzickej
osoby alebo ujmu na jej cti)“. Ako príklad možno ďalej uviesť tiež rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 30. mája 2013 sp. zn. 9 Co 197/2012, v ktorom tento súd vyslovil, že obsahom práva na ochranu

osobnosti „je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv,
ktoré sú príkladmo uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, nevyžaduje sa vyvolanie následkov, stačí
zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv“. Aj právna teória zastáva
názor, podľa ktorého „zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženie vážnosti.
Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že

zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka“ (viď publikáciu „Občiansky zákonník I, Števček a kol., C. H. Beck, 2015, str. 83.). Obdobné
sú právne úvahy aj autorov ďalších odborných publikácií (viď napríklad „Občiansky zákonník“, Jaromír
Svoboda a spol., Eurounion, 2005, str. 42).

Podľaprávnehonázorudovolaciehosúduboloztýchtodôvodovpotrebnémaťzato,ževpreskúmavanej
veci došlo k nemajetkovej žalobcov. V dôsledku konania žalovanej došlo k ohrozeniu cti, dôstojnosti a
dobrého mena žalobcov 1/ a 2/, pričom nebolo nevyhnutné, aby k zníženiu ich vážnosti v spoločnosti
zároveň skutočne došlo.

Inou je, samozrejme, otázka, či a aké sankcie sú primerané okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo,
resp. následkom, ktoré zásah vyvolal.

4.3.Sprihliadnutímnavyššieuvedenéjezrejmé,žemedzineoprávnenýmkonanímžalovanejobjektívne
spôsobilým zasiahnuť do osobnostných práv (označujúcim žalobcov za zlodejov, podvodníkov a

„kmínov“) a nemajetkovou ujmou žalobcov chápanou tak, ako je to uvedené v bode 4.2., je vzťah príčiny
a následku.

5. Odvolací súd, zohľadniac okolnosti prejednávanej veci, dospel k záveru, že konanie žalovanej malo
síceznakyneoprávnenéhozásahudoosobnostižalobcov,žalobualenapriektomutrebazamietnuť,lebo

žalovaná už bola v inom (priestupkovom) konaní za svoje správanie voči žalobcom postihnutá sankciou
verejného práva.

5.1. Dovolatelia však opodstatnene namietajú, že sankciu (pokarhanie) uložil priestupkový orgán
žalovanej len za jej ústne vyjadrenia sa za prítomnosti zamestnancov obecného úradu 4. augusta

2011. Táto skutočnosť vyplýva z rozhodnutia Obvodného úradu Senica zo 4. novembra 2011 č.
ObÚ_SE-OVVS-A-2/2011/1201/P-788/11/V. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že sankcia jej bola uložená
za to, že urazila žalobcu 1/ (žalovaná sa ale 4. augusta 2011, ako to, napokon, vyplýva z rozhodnutia
priestupkového orgánu, difamujúco vyjadrila aj o osobe žalobcu 2/).Dôvod, so zreteľom na ktorý odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol,
možno preto - pri právnom názore zaujatom odvolacím súdom - vzťahovať výlučne len na predmetné

ústne vyjadrenie sa žalovanej o žalobcovi 1/ (4. augusta 2011), nie však aj o žalobcovi 2/ a
rovnako nie na jej písomné vyjadrenie sa o oboch žalobcoch v liste z 18. marca 2011, ktorý zaslala
obecnému úradu a prokuratúre. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu teda nevysvetľuje, z akého
dôvodu za ústne vyjadrenie sa na adresu žalobcu 2/ a písomné vyjadrenie sa o žalobcoch 1/ a 2/
nebola žalovanej v občianskom súdnom konaní uložená žiadna sankcia (ani len vo forme žalobcami

požadovaného ospravedlnenia). V tomto smere je odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neúplné a
nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou považovaná za tzv. inú vadu konania (viď R
111/1998 a R 2/2016).

5.2. Odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „rozhodnutie priestupkového orgánu bolo i
žalobcom doručené, a tým došlo k satisfakcii natoľko zásadnej, že sama o sebe v tomto prípade
postačuje k reparácii prípadných protiprávnych zásahov a k ochrane dobrého mena, cti a dôstojnosti
žalobcov v spoločnosti“ (druhý odsek na str. 7 rozsudku odvolacieho súdu).

Dovolatelia aj v tomto prípade opodstatnene namietajú, že odvolací súd prehliadol, že rozhodnutie
priestupkového orgánu bolo doručené iba žalobcovi 1/. Žalobcovi 2/ (ako vyplýva zo spisu
priestupkového orgánu) toto rozhodnutie nebolo doručené; dôvod rozhodnutia odvolacieho súdu preto
vo vzťahu k tomuto žalobcovi neobstojí.

5.3. Odvolací súd za dôvod pre zmenu prvostupňového rozsudku a zamietnutie žaloby považoval to, že
žalovanej bola v priestupkovom konaní (len za jedno z jej vyjadrení na adresu len jedného zo žalobcov)
uložená sankcia verejného práva. Takáto sankcia jej bola uložená štátom za to, že sa dopustila konania,
ktoré štát považuje za neprípustné a ktoré takouto sankciou postihuje. Rozhodnutím priestupkového
orgánu bol vyriešený vzťah štátu ku konaniu žalovanej.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nezohľadnil odvolací súd pri svojich právnych úvahách
náležite tú skutočnosť, že neoprávneným konaním žalovanej objektívne spôsobilým zasiahnuť do
osobnostných práv žalobcov bol dotknutý nielen záujem štátu, ale tiež záujem žalobcov. Vyjadrením
žalovanej, že žalobcovia páchajú trestnú činnosť, bola v istom zmysle „narušená rovnováha“ ich

vzájomného osobnostného vzťahu. Žalovaná sa dopustila konania spôsobilého „ponížiť“ ich v očiach
iných osôb.

Pokiaľ sa niekto dopustí konania znižujúceho česť a dôstojnosť fyzickej osoby, je v občianskom
súdnom konaní cieľom takto zasiahnutej osoby, aby dosiahla nútené uloženie sankcie tomu, kto do

jej osobnostných práv zasiahol. Účelom takejto sankcie, uloženej súdom v primeranej forme a v
adekvátnom rozsahu, je nastoliť opätovnú „rovnováhu“ osobnostného vzťahu aktérov skutkového deja,
v rámci ktorého došlo k zásahu do osobnosti. Pokiaľ súd primeranými občianskoprávnymi prostriedkami
„potrestá“ toho, kto zasiahol do osobnostných práv iného, zasiahnutý subjekt dosiahne satisfakciu
„ponížením“ zasahujúceho subjektu. K tomu dochádza tým, že súd zasahujúceho - podľa okolností

prípadu - donúti buď sa ospravedlniť zasiahnutej fyzickej osobe alebo jej zaplatiť náhradu spôsobenej
nemajetkovej ujmy v peniazoch (prípadne mu uloží obe sankcie zároveň).

Samo rozhodnutie priestupkového orgánu ale bez ďalšieho nemá bezprostredný dopad na vzájomný
osobnostný vzťah subjektu a objektu zásahu. Sankcia za priestupok proti občianskemu spolužitiu

vo forme pokarhania neznamená, že ten, kto iného urazil, sa (či už dobrovoľne, alebo z donútenia
niektorým orgánom) „ponížil“ a za svoje konanie sa urazenej fyzickej osobe (minimálne) ospravedlnil.
V okolnostiach prejednávanej veci teda odvolací súd náležite nevysvetlil, ako sa - podľa jeho názoru
- dosiahla rovnováha vzájomného osobnostného vzťahu účastníkov konania samotným pokarhaním
žalovanej, navyše, len za jeden zo žalovaných skutkov a len za konanie voči jednému zo žalobcov.

V súvislosti s otázkou následkov vyvolaných konaním žalovanej vo sfére osobnostných práv žalobcov
treba pripomenúť konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého „napriek tomu, že konanie žalovanej
vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, tak dôstojnosť a česť žalobcov nebolavážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená ako to vyžaduje zákon. O tom, že by im závažná
ujma bola spôsobená neboli doložené žiadne dôkazy“. Takáto formulácia znamená, že do osobnosti
žalobcov bolo zasiahnuté, nie však a/ vážne a b/ intenzitou vyžadovanou zákonom.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka podáva exemplifikatívny výpočet chránených osobnostných
práv, § 13 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na to uvádza príklady foriem a spôsobom, ktoré môže
zvoliť zasiahnutá fyzická osoba pri ochrane svojich práv. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd
poukazuje na to, že podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má takáto fyzická osoba právo domáhať

sa primeraného zadosťučinenia. Primeranosť znamená, že zadosťučinenie má zodpovedať podstate
zásahu, zasiahnutej osobnostnej sfére a tiež okolnostiam a dôsledkom zásahu. Občiansky zákonník
neuvádza, akú intenzitu „vyžaduje“. V praxi súdov sa spravidla pri difamujúcich zásahoch najnižšieho
stupňa intenzity (pokiaľ sú, pravda, splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za zásah do
osobnosti) ako primerané volí ospravedlnenie. „Závažnosť“ ujmy alebo „zníženie dôstojnosti v značnej
miere“ spája § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s prípadmi (situáciami), v ktorých sa nerelutárne

zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka javí ako nepostačujúce.

Pokiaľ nemajetková ujma spôsobená fyzickej osobe môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho
zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné zvoliť takú formu, ktorá je v
danej veci primeraná, a tým zároveň účinná. Aplikácia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (spojená s

úvahami o „vážnosti“ zásahu a „znížení dôstojnosti v značnej miere“) prichádza do úvahy až v prípade,
že je morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nepostačujúce.

Vyššie uvedené formulácie zvolené odvolacím súdom teda vysvetľujú, prečo nebola žalovanej uložená
sankcia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorej sa žalobcovia tiež domáhali), nevysvetľujú

však dostatočne, z akého dôvodu súd nezvolil ani len uloženie povinnosti žalovanej ospravedlniť sa
im. Pritom okolnosti, ktoré zohľadnil, s výnimkou priebehu a výsledku priestupkového konania (t.j.
vek žalovanej, jej motivácia a prípadné vnútorné presvedčenie, že porušenie predkupného práva je
krádežou, podvodom alebo trestným činom), sa týkajú subjektívnej stránky konania žalovanej, o ktorej
sa odvolací súd sám vyjadril, že je irelevantná.

6. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (v súvislosti
s R 111/1998 a R 2/2016) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§
241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

7. Vzhľadom na to, že žalobcovia v procesne prípustnom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a včas podanom (§ 240
ods. 1 O.s.p.) dovolaní opodstatnene uplatnili dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p., najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd
znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.