Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/304/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714203075
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714203075.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne D. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L., X. U. XXXX/XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter
Rybár, s.r.o., so sídlom 040 01 Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému Consumer
Finace Holding, a.s., so sídlom 060 01 Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130, zastúpený
Advokátskou kanceláriou Beňo & partners, s.r.o., so sídlom 058 01 Poprad, Námestie sv. Egídia 93, o
zaplatenie sumy 359,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne zo dňa 30.11.2016 proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen číslo konania 14C/30/2014-115 zo dňa 04.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po tom, čo bol jeho predošlý rozsudok č. k.
14C/30/2014-44 zo dňa 04. 09. 2014 zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14Co/342/2015-65 zo dňa 17. 08. 2016, opätovne vo veci rozhodol a súd žalobu o zaplatenie sumy
359,35 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 359,35 Eur od 28. 02. 2014 do
zaplatenia titulom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol v celom rozsahu.

Súd konštatoval, že mal z výsluchu žalobkyne preukázané, že žalobkyňa požiadala žalovaného o
úver vo výške 30 000,- Sk (995,82 Eur), keď žiadosť podala na pobočke žalovaného v G. G.. Úver
jej bol schválený, na čo došlo zo strany žalovaného k vypísaniu zmluvy. Na prvej strane zmluvy sú
vypísané osobné údaje žalobkyne z občianskeho preukazu, druhá strana zmluvy s vypísanými údajmi
jej však prišla až následne, domov poštou. Taktiež všeobecné podmienky k danej zmluve o úvere je
prišli poštou spolu s vyplnenou druhou stranou zmluvy. Žalobkyňa potvrdila, že žalovaný jej poskytol
na základe zmluvy úver vo výške 1000,- Eur, ktoré finančné prostriedky boli poukázané na jej účet.

Úver žalobkyňa splácala tak, ako je uvedené v splátkovom kalendári, ktorý predložil žalovaný, pričom
posledná splátka na úver bola zaplatená dňa 21. 05. 2011. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval,
že predmetná zmluva podlieha právnemu režimu v tom čase platného zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskýchúveroch,nakoľkozmluvaoposkytnutíbezúčelovejpôžičkymácharakterspotrebiteľskej
zmluvy. Žalobkyňa zdôvodnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tým, že predmetná zmluva
neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. j/ v danom čase platného
a účinného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom v priebehu konania dôvody

rozšírila aj na ďalšie chýbajúce obligatórne náležitosti zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 4 ods. 2
písm. d), g/ a i/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný na obranu vzniesol predovšetkým námietku
premlčania nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie, rešpektujúc vyslovený právny názor odvolacieho
súdu v jeho zrušujúcom rozhodnutí, sa zaoberal predovšetkým platnosťou zmluvy o úvere a to z hľadiskadodržaniaformyprávnehoúkonutak,akotovyžadujezákon.Vodôvodnenírozsudkusúd uviedol,žepre
platnosť zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky zákon číslo 258/2001 Z.z. vyžaduje písomnú formu, a
to s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 tohto zákona v znení účinnom do 30. 11. 2009, podľa ktorého

zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Následne súd aplikujúc
ustanovenie § 46 ods. 1 v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval
absolútnu neplatnosť zmluvy o bezúčelovej pôžičky a to z dôvodu nedodržania formy právneho úkonu,
ktorý vyžaduje zákon.. Súd uviedol, že mal v konaní z výpovede žalobkyne preukázané, že nedošlo
k platnému prijatiu návrhu na uzatvorenie zmluvy (oferta) v zmysle ustanovenia § 43a Občianskeho

zákonníka, pretože žalobkyňa v G. G. dňa 14. 04. 2009 podpísala len žiadosť o poskytnutie rýchlej
pôžičky s vypísanými údajmi v čl. I, čl. II a čl. V formulára, pričom konkrétne údaje o schválení pôžičky
nachádzajúce sa na druhej strane tejto formulárovej žiadosti v čl. VII. jej boli doručené poštou zo strany
žalovaného po schválení pôžičky a podpísaní týchto údajov žalovaným v K. dňa 16. 04. 2009. Len
z týchto údajov obsiahnutých na druhej strane formulárovej žiadosti sa mohla žalobkyňa dozvedieť o
konkrétnom obsahu zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky, pričom tieto jej boli doručené, spolu so

všeobecnými obchodnými podmienkami k zmluve, bez jej ďalšej písomnej akceptácie týchto podmienok
až dodatočne, poštou, čím podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo k písomnému uzavretiu zmluvy
o poskytnutí rýchlej pôžičky. Súd taktiež v odôvodnení rozsudku konštatoval, že práve na druhej strane
formulára žiadosti o poskytnutie pôžičky, v čl. VII, sú obsiahnuté konkrétne údaje o schválení pôžičky,
splátke pôžičky, údaj o celkovej sume vrátenia pôžičky, ďalej údaj o počte splátok, údaj o konečnej

splatnosti pôžičky, údaj o ročnej úrokovej sadzbe, údaj o priemernej hodnote RPMN, čo sú podstatné
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona číslo 238/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ tak žalobkyňa písomne neakceptovala práve tieto náležitosti, nemožno v danom prípade posúdiť
spotrebiteľskú zmluvu ako riadne písomne uzavretú. Ide tak o absolútne neplatný právny úkon, pričom
na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd musí prihliadnuť z úradnej povinnosti a taktiež z úradnej

povinnosti súd je povinný podrobiť spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole, i pokiaľ žalobkyňa v konaní
nepoukazovala na takýto dôvod neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy. Následne potom súd v rozsudku
konštatoval, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného bolo dôvodné v
súdnom konaní sa zaoberať touto námietkou a to v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a
2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd skúmal plynutie objektívnej premlčacej doby z konštatovaného

absolútne neplatného právneho úkonu, uviedol, že pokiaľ žalobkyňa na základe absolútne neplatnej
spotrebiteľskej zmluvy prijala plnenie v sume 1000,- Eur, pričom nebolo v konaní sporné medzi stranami,
že zaplatila celkovo plnenie v sume 1359,35 Eur, plnila viac o sumu 359,35 Eur. Poslednú úhradu
žalovanému vykonala žalobkyňa dňa 21. 05. 2011, pričom týmto dňom plnila viac o čiastku 359,35 Eur.
Preto odo dňa 21. 05. 2011, kedy fakticky na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu,

pokiaľ bola žalobkyňa povinná vydať bezdôvodné obohatenie žalovanému len v sume 1000,- Eur,
začala plynúť žalobkyni trojročná objektívna premlčacia lehota na včasné uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 359,35 Eur, pričom táto by márne uplynula dňa 21. 05. 2014.
Nakoľko žalobkyňa podala žalobu o vydanie tohto bezdôvodného obohatenia dňa 06. 03. 2014, súd
konštatoval, že nárok si uplatnila v objektívnej premlčacej doby. Pokiaľ súd skúmal v zmysle ustanovenia

§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka plynutie aj subjektívnej premlčacej doby, ktorá je dvojročná,
podľa tvrdenia žalobkyne sa o skutočnostiach, pre ktoré uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, dozvedela dňa 10. 01. 2014, kedy svojmu právnemu zástupcovi udelila plnú moc na svoje
zastupovanie pred súdom. V priebehu súdneho konania toto skutkové tvrdenie zmenila a uviedla,
že to bolo v máji 2013, keď sa dozvedela od svojho známeho o skutočnostiach, že v obdobných

veciach dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie s názorom žalobkyne nesúhlasil,
keďže k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného došlo v deň, kedy žalobkyňa zaplatila
poslednú sumu žalovanému, teda 21. 05. 2011, pričom v tento deň začala žalobkyni plynúť aj dvojročná
subjektívna premlčacia doba na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia, keďže žalobkyňa už v tomto
dni vedela o osobe, ktorá sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, teda, že je to žalovaný, s ktorým zmluvu

o úvere uzatvorila, taktiež mala k dispozícii aj údaje o skutočnostiach rozhodujúcich pre vyčíslenie
výšky bezdôvodného obohatenia, keď k tomuto dňu nepochybne vedela, aké plnenie žalovanému
poskytla, teda v akej výške. Súd uviedol, že žalobkyňa skutkovo nepreukázala svoje tvrdenie, že sa o
skutočnostiach zakladajúcich jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia dozvedela v máji 2013 od
svojho známeho, navyše v priebehu súdneho konania prispôsobovala skutkové okolnosti, od ktorých

sa odvodzuje začiatok premlčacej doby, či už subjektívnej alebo objektívnej, keď spočiatku tvrdila,
že o týchto skutočnostiach sa dozvedela v januári 2014 a neskôr tvrdila, že už v máji 2013. Súd
potom ustálil, že v posudzovanom prípade začiatok objektívnej premlčacej doby splýva so začiatkom
subjektívnej premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začala plynúť dňa 21. 05.2011 a márne uplynula dňa 21. 05. 2013. Pokiaľ potom žaloba bola podaná na súde dňa 06. 03. 2014,
bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a uplatnený nárok je tak premlčaný.
V závere odôvodnenia rozsudku súd konštatoval, že žalovaný vzniesol úspešne námietku premlčania a

premlčané právo nebolo preto možné žalobkyni priznať. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku
vysporiadal aj s konkrétnymi námietkami žalobkyne, ktorá ohľadom počiatku plynutia subjektívnej i
objektívnej premlčacej doby poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 413/2013 - 9 zo dňa
03. 09. 2013, podľa ktorého za pre začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia vyžaduje skutočná a nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že

na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal a nie je rozhodujúce, že oprávnený
sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti neskôr. Súd však uviedol, že o takýto
prípad v danej veci nejde, keďže žalobkyňa najneskôr dňa 21. 05. 2011 mala vedomosť o tom, kto
sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, tiež sa dozvedela o konkrétnej výške bezdôvodného obohatenia
a podľa názoru súdu objektívne k tomuto dňu nepochybne vedela, že plní z neplatného právneho
úkonu, keď musela vedieť, že spotrebiteľskú zmluvu s obsahom, ktorý predložil žalovaný, nepodpísala.

Podpísala žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru, v ktorej neboli uvedené konkrétne podmienky
poskytnutia úveru. Taktiež pokiaľ žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici
sp. zn. 17Co/1008/2014 zo dňa 24. 02. 2016, súd uviedol, že skutkové okolnosti prejednávanej veci
nie sú totožné so skutkovými okolnosťami uvádzanými v predmetnom rozhodnutí odvolacieho súdu
v inej veci. Preto nebolo možné na danú vec uvedené súdne rozhodnutia aplikovať. Súd v dôsledku

premlčaniauplatnenéhonárokupotomžalobuvcelomrozsahuzamietol.Otrováchkonaniasúdrozhodol
podľa ustanovenia § 255 ods. 1, v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
a žalovanému, ako plne procesne úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobkyni v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Nesúhlasísnázoromprvoinštančnéhosúduohľadomprávnehoposúdeniapočiatkuplynutiasubjektívnej
premlčacej doby a to momentom uhradenia dlžnej sumy žalovanému zo strany žalobkyne. Má za to, že
súdnijakoneodôvodnil,nazákladeakejskutočnostimázapreukázané,odkedysažalobkyňadozvedela
otom,ktosanajejúkorobohatil.Tvrdeniesúdu,žesubjektívnapremlčaciadobazačalaplynúťsúčasnes

objektívnoupremlčacoudoboupovažuježalobkyňazanesprávne.Súdnijakonepreukázal,žežalobkyňa
sa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného dňa 21. 05. 2011, súd sa
nevysporiadal s tým, na základe akého vykonaného dôkazu dospel k záveru, že žalobca sa dozvedel o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, teda o vzniku bezdôvodného obohatenia, v čase jej podpisu.
Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že by bolo nelogické, aby uhrádzala žalovaného splátky, ak by

už v čase ich platby vedela, že žalovaný na ne nemá právny nárok. Žalobkyňa platila, pretože bola
presvedčená, že žalovaný nárok na plnenie má a ide o dôvodné nároky na strane žalovaného a nie
o bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa nemala dôvod platiť dobrovoľne a vedome niekomu niečo, o
čom vie, že mu nepatrí. Opakovane žalobkyňa tak prehlasuje, že o tom, že sa na jej úkor niekto
obohatil, sa dozvedela od známeho v máji 2013. Následne v januári 2014 došlo k prvej porade

žalobkyne s právnym zástupcom, ktorý si preštudoval zmluvu a informoval ju o možnostiach uplatnenia
si práv na súde. Následne žalobkyňa udelila svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v
predmetnej veci, pričom ani od jedného z týchto dátumov do podania návrhu na začatie konania neubehli
2 roky. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobkyňou nebol súdom nijako
preukázaný.Zároveňopätovnežalobkyňadávadopozornostisúdu,žeprezačiatokplynutiasubjektívnej

premlčacej doby sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť. Aj pokiaľ by sa
počiatokbezdôvodnéhoobohateniaposudzovalodmomentu,kedysažalobkyňaodznámehodozvedela
o bezdôvodnom obohatení, stále je žaloba podaná v lehote a nárok tak premlčaný nie je. Pokiaľ súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť spolu s
objektívnou premlčacou lehotou, ak by teda mal byť výklad súdu správny, poprel by sa tým celý zmysel

delenia inštitútu premlčania na subjektívnu a objektívnu lehotu, nakoľko aplikovaním názoru súdu by bol
začiatok plynutia stanovený v rovnaký deň. Na podporu svojho názoru poukázala žalobkyňa na viaceré
rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Na základe toho žalobkyňa
navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná
jej ako úspešnej strane sporu plnú náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne označil rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny, pričom trvá na svojich vyjadreniach a argumentácii v prvoinštančnom konaní
a odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní naďalej zotrváva na svojomargumente, že sa o bezdôvodnom obohatení na jej úkor dozvedela údajne približne v máji 2013,
kedy jej o tom povedal jej známy, žalovaný poznamenáva, že viazať začiatok plynutia subjektívnej
premlčacejdobynaobdobiemesiacamáj2013jeneprípustné,nakoľkotentotermínjeabsolútneneurčitý

(mesiac máj má 31 dní a je teda 31 možností, kedy mala premlčacia lehota začať plynúť). Skutkovou
okolnosťou, od ktorej sa odvíja plynutie subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného
obohatenia, je zaplatenie splátok úveru žalovanému. Už vtedy žalobkyňa vedela o osobe, ktorá sa na
jej úkor údajne bezdôvodne obohatila, teda, že žalovaný jej poskytol finančné prostriedky na základe
neplatnej zmluvy. Mala tiež k dispozícii údaje o skutočnostiach rozhodujúcich pre vyčíslenie výšky

bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa tak mala na posúdenie jej nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia všetky informácie už odo dňa uzavretia zmluvy, respektíve odo dňa zaplatenia jednotlivých
splátok úveru. V žiadnom prípade nie je tou okolnosťou, od ktorej sa odvíja plynutie subjektívnej
premlčacej lehoty, informovanie sa žalobkyne o existencii právneho inštitútu bezdôvodného obohatenia.
Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého vzniku
právneho úkonu. Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že v nadväznosti na dikciu ustanovenia §

103 Občianskeho zákonníka sa každá splátka spotrebiteľského úveru považuje za samostatný peňažný
dlh, ktorý sa premlčuje samostatne odo dňa zročnosti jednotlivej (každej) splátky. Následne žalovaný na
podporu svojho názoru citoval konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a s poukazom na túto judikatúru zhrnul, že začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty jednoznačne objektivizuje vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno

vyvodiť bezdôvodné obohatenie. To, kedy si žalobkyňa nechala vec právne posúdiť, relevantné byť
nemôže, pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty
by závisel iba od tvrdenia žalobkyne, ktoré je nepreukázateľné. Zároveň by sa v takomto prípade
súd mohol zaoberať otázkou, prečo si žalobkyňa nenechala právne posúdenie vykonať skôr. Žalovaný
vzhľadom na svoje tvrdenia navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako

vecne správne.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na
podanom odvolaní. Rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby v prípade
bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu je okamih, kedy sa

žalobkyňa reálne dozvedela, že zmluva, na základe ktorej bolo plnené, je neplatná. Súd nemôže
vychádzať z fikcie znalosti bezdôvodného obohatenia pri osobe bez právneho vzdelania - pri bežnom
spotrebiteľovi. Žalobkyňa tak má za to, že svoje právo voči žalovanému uplatnila v dvojročnej
subjektívnej lehote, pretože skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobkyňou
nebol žalovaným, ani súdom, nijako preukázaný. Žalovaný svoje tvrdenia o tom, že nárok žalobkyne

premlčaný nie je, napriek dôkaznej povinnosti, žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal. Žalobkyňa v
ďalšom texte svojho vyjadrenia opätovne citovala s viacerých rozhodnutí všeobecných súdov a v závere
vyjadrenia poukázala na princíp právnej istoty, ako jedného z atribútov občianskeho súdneho konania v
právnom štáte. Žalobkyňa preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Žalobkyňa si žalobou datovanou dňa 03. 03. 2014 uplatnila voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 359,35 Eur spolu s príslušenstvom, ku ktorému malo dôjsť na tom
skutkovom základe, že uzatvárala so žalovaným Zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. XXXXXXX
zo dňa 14. 04. 2009, pričom v žalobe tvrdila, že predmetná zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti v

zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (konkrétne neuvedenie
ročnej percentuálnej miery nákladov), v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov
a preto pokiaľ žalovanému vznikol nárok len na vrátenie poskytnutej istiny - pôžičky vo výške 1000,- Eur
bezúrokovapoplatkov,pokiaľzaplatilažalobkyňažalovanémunajehoúčetsumupodľazmluvyvovýške
1359,35Eur,podľajejtvrdeniazaplatilažalovanému navyše359,35 Eur,oktorúčiastkusažalovanýmal

na jej úkor bezdôvodne obohatiť. Žalovaný vo svojom vyjadrení datovanom dňa 23. 05. 2014 popieral
tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe, predovšetkým však vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdil, že žaloba bola podaná po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, pretože poslednú splátku vo výške 409,85 Eur zaplatila žalobkyňa dňa 21.05. 2011. Okrem toho žalovaný vo vyjadrení uviedol aj okolnosti spochybňujúce absenciou žalobkyňou
vytýkaných obligatórnych náležitostí predmetnej zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu
žalovaného datovanom dňa 25. 08. 2014 namietala oproti pôvodnej žalobe aj neplatnosť zmluvy o

poskytnutí bezúčelovej pôžičky a to s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanovením § 3 a 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a tvrdila, že žalovaný,
ako veriteľ, si nesplnil jednu zo svojich základných povinností stanovenú zákonom o spotrebiteľských
úverov, keď žalobcu, ako spotrebiteľa, neoboznámil so zmluvnými podmienkami podľa § 4 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Takýto postup žalovaného je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských

úveroch a v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka sám o sebe spôsobuje neplatnosť
predmetnej zmluvy o pôžičke.

7. Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku rozsudkom č. k. 14C/30/2014-44 zo dňa 04.
09. 2014, ktorým žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku
premlčania ako dôvodnú, keď ustálil, že v posudzovanom prípade začiatok objektívnej premlčacej doby

splýva so začiatkom subjektívnej premlčacej doby a obe začínajú plynúť odo dňa 21. 05. 2011, kedy
žalobkyňa preukázateľne zaplatila žalovanému poslednú splátku úveru, pričom subjektívna premlčacia
doba je dvojročná a pokiaľ začala plynúť dňa 21. 05. 2011, márne uplynula dňa 21. 05. 2013.
Žaloba bola podaná na súde dňa 06. 03. 2014 a bola tak podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby a uplatnený nárok je tak premlčaný. V závere odôvodnenia rozsudku súd konštatoval,

že nakoľko žalovaný vzniesol úspešne námietku premlčania, nebolo dôvodné sa v súdnom konaní
zaoberať skutkovým a právnym vyhodnotením dôvodov, pre ktoré žalobkyňa v súdnom konaní uvádzala,
že zmluva o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka. To isté platí, aj pokiaľ žalobkyňa spochybnila samotné uzavretie zmluvy o úvere, keď z jej
výsluchu vyplynuli pochybnosti, či došlo k uzavretiu zmluvy o úvere tak, ako má na mysli ustanovenie

§ 43 ods. 2 písm. c/ Občianskeho zákonníka a § 34 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda či došlo k
účinnému prijatiu návrhu zmluvy o úvere žalovaným, v takej podobe, či návrh žalobkyne obsahoval
všetky údaje pre jej platné uzavretie a teda či zmluva o úvere bola uzatvorená predpísaným zákonným
spôsobom a je teda platná. V dôsledku odvolania žalobkyne odvolací súd preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/342/2015-65 zo dňa 17.

08. 2016 zrušil predmetný rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení
svojho rozhodnutia odvolací súd vyslovil, že aby bolo možné skúmať otázku premlčania práva, je
zrejmé, že musí toto právo predovšetkým vzniknúť, teda objektívne existovať. Pokiaľ žalobkyňa v
danom konaní tvrdí, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na jej úkor došlo, súd musel mať
predovšetkým a nevyhnutne ozrejmené, či vôbec tvrdené právo existuje, t.j. či došlo skutočne k

bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobkyne, no najmä na akom právnom základe a kedy
a v neposlednom rade, vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj mať
za ustálené, o aké (aký druh) bezdôvodného obohatenia ide. Z hľadiska nevyhnutnosti určenia počiatku
plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby, preto neobstojí konštatovanie súdu prvej
inštancievrozsudku,ktorýsaakoprvoradouotázkouzaoberalnámietkoupremlčaniažalovaného,avšak

súčasne konštatoval, že nakoľko žalovaný vzniesol úspešne námietku premlčania, nebolo už dôvodné
sa v súdnom konaní zaoberať skutkovým a právnym vyhodnotením dôvodov, pre ktoré žalobkyňa v
súdnom konaní uvádzala, že zmluva o úvere je absolútne neplatným úkonom podľa ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ žalobkyňa spochybnila samotné uzavretie zmluvy o úvere, keď
z jej výsluchu vyplynuli pochybnosti, či došlo k uzavretiu zmluvy o úvere tak, ako to má na mysli § 43a

Občianskeho zákonníka a § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda či došlo k účinnému prijatiu návrhu
zmluvyžalovaným,vakejpodobe,činávrhžalobkyneobsahovalvšetkyúdajepreplatnéuzavretieateda
či zmluva o úvere bola vôbec uzatvorená predpísaným zákonným spôsobom. Po vrátení veci do štádia
prvoinštančnéhokonaniasúdopätovnevecprávneposúdilvzmyslezrušujúcehouzneseniaodvolacieho
súdu a nanovo o žalobnom nároku rozhodol odvolaním napadnutým rozsudkom.

8. Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní je prísne a striktne viazaný výlučne len rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), preto sa pri preskúmaní správnosti napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie zameral na odvolateľkou vymedzený odvolací rámec a konštatuje, že v štádiu
odvolacieho konania nebolo sporné (nakoľko odvolateľka tento záver súdu prvej inštancie odvolaním

nenapáda), že zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. XXXXXXX platne uzatvorená nebola, pričom
sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, a to z dôvodu nedodržania zákonom požadovanej písomnej
formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ sa tak žalobkyňa v konaní domáhala nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nebolo sporné medzi stranami v štádiu odvolacieho konania, že pôjde oprávny titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s absolútne neplatného právneho úkonu.
Taktiež v štádiu odvolacieho konania nebol sporný počiatok plynutia zákonnej objektívnej trojročnej
premlčacej doby, predmetom odvolacieho konania tak zostala otázka vyriešenia počiatku plynutia

zákonnej subjektívnej dvojročnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

9. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky
zákonníka), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným

obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. Občianskeho zákonníka).

10. Vychádzajúc z ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci a dôvodov odvolania, ako aj následných vyjadrení žalobkyne i

žalovaného v štádiu odvolacieho konania, konštatuje správnosť úvah a dôvodov, na podklade ktorých
súd prvej inštancie rozhodol. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie podrobne
a dostatočne argumentačne i právne presvedčivo zdôvodnil, na základe akej skutočnosti a z akých
okolností pri meritórnom rozhodovaní vychádzal a ako vec právne posúdil. Dôvody a právne úvahy

uvádzané v napadnutom rozsudku sú vecne správne, sú dostatočné, argumentačne presvedčivé a
právne správne posúdené a vyhodnotené.

12. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej lehote
(§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2). Ako už odvolací súd po svojom predošlom

zrušujúcom uznesení konštatoval, ak ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného
právneho úkonu, treba rozlišovať prípady relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého
sa plnilo. V štádiu odvolacieho konania nebolo sporné, že ide v konkrétnom prípade o nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z absolútne neplatného právneho úkonu, z ktorej skutočnosti je potom aj
právne významné posúdiť počiatok plynutia subjektívnej (medzi stranami spornej) premlčacej doby. V

prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od okamihu
úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti a tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci
okamih na určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa
neplatnosti takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a). V tejto súvislosti

potom odvolací súd aj odmieta odvolací argument žalobkyne, že sa o bezdôvodnom obohatení na
jej úkor dozvedela až po tom, čo súd neplatnosť konkrétnej zmluvy o pôžičke vo svojom rozhodnutí
konštatoval, nakoľko v danom prípade nešlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z relatívne
neplatného právneho úkonu. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu
vzniká od samého počiatku - vzniku právneho úkonu a preto len samotné deklarovanie absolútnej

neplatnosti právneho úkonu nemá žiadny vplyv na existenciu neplatnosti, nakoľko sa ho jedna alebo
druhá strana nemusí úspešne najskôr dovolať; preto aj počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
sa posudzuje od samotného počiatku takéhoto právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne
plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto
okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu. Pokiaľ

bola súdom prvej inštancie v zmysle zákonnej úpravy konštatovaná absolútna neplatnosť právneho
úkonu - zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky, možno z hľadiska konštatovania vzniku bezdôvodného
obohatenia mať za ustálené, že spočiatku vzniklo bezdôvodné obohatenie sa žalobkyne na úkor
žalovaného z absolútne neplatného právneho úkonu v dôsledku písomného neuzavretia zmluvy o
poskytnutí bezúčelovej pôžičky a to od momentu prijatia peňažného plnenia zo strany žalovaného na

účet žalobkyne. Pokiaľ ide o absolútne neplatný právny úkonom, sú si obe zmluvné strany absolútne
neplatného zmluvného vzťahu povinné vrátiť si navzájom to, čo plnením z absolútne neplatného
právneho vzťahu obdržali. Spočiatku - teda od samého počiatku absolútne neplatného právneho úkonu
tak možno konštatovať bezdôvodné obohatenie sa žalobkyne na úkor žalovaného prijatím peňažnejsumy 1000,- Eur, pričom pokiaľ bola povinná žalobkyňa bezdôvodné obohatenie vrátiť tomu, na úkor
ktorého sa obohatila, teda žalovanému, možno jej plnenia splátok až do momentu, kedy sa splatila
poskytnutá suma 1000 eur žalovanému a kedy sa vyrovnalo bezdôvodné obohatenie, považovať za

plnenie, ktorým bola žalobkyňa povinná voči žalovanému titulom prijatia plnenia z absolútne neplatného
právneho úkonu. Až od momentu, kedy žalobkyňa zaplatila žalovanému poslednú splátku úveru z
absolútne neplatného právneho úkonu - teda odo dňa 21. 05. 2011, kedy žalobkyňa nielenže vrátila
peňažnúsumu,ktorúbolapovinnávrátiťvzmyslepovinnostivydaťžalovanémubezdôvodnéobohatenie,
avšak plnila viac o čiastku 359,35 Eur (teda preplatila výšku svojho bezdôvodného obohatenia), od

tohto momentu až možno konštatovať bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobkyne, ktorá
mu vrátila viac, než bola povinná vydať z absolútne neplatného právneho úkonu. Počiatok stanovenia
trojročnej objektívnej premlčacej doby od uvedeného dátumu 21. 05. 2011, kedy skutočne došlo k
bezdôvodnému obohateniu sa tentokrát už žalovaného na úkor žalobkyne, tak bolo správne. Počiatok
plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby však v konaní sporný nebol, preto je nutné vysporiadať
sa s počiatkom plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Pokiaľ súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie zdôvodnil úvahami, že k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného došlo
v deň, kedy žalobkyňa zaplatila poslednú sumu žalovanému, teda od 21. 05. 2011, pričom v tento
deň začala žalobkyni plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie tohto bezdôvodného
obohatenia, keďže žalobkyňa už v tomto dni vedela o osobe, ktorá sa na jej úkor bezdôvodne obohatila,
taktiež mala k dispozícii aj údaje o skutočnostiach rozhodujúcich pre vyčíslenie výšky bezdôvodného

obohatenia, keď k tomuto dňu nepochybne vedela, aké plnenie žalovanému poskytla, teda v akej výške,
je takéto právne posúdenie a úvahy súdu správne a súladné so zákonom. Odvolací súd pritom vychádza
zo svedeckej výpovede samotnej žalobkyne ku kontraktačnému procesu ohľadom uzatvárania zmluvy o
poskytnutí bezúčelovej pôžičky, keď samotná žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila, že
vypĺňala v Banskej Bystrici v pobočke žalovaného dňa 14. 04. 2009 len prvú stranu žiadosti o poskytnutie

rýchlej pôžičky, obsahujúcu len jej osobné údaje a údaje o požadovanej pôžičke v zmysle žiadanej sumy
pôžičky vo výške 1000,- Eur, žiadanej doby splácania pôžičky, s uvedeným konkrétneho bankového
spojenia na klienta za účelom poukázania vyplatenia pôžičky. Žalobkyňa potom tvrdila, že až neskôr,
dodatočne, jej poštou prišla predmetná žiadosť doplnená na druhej strane o konkrétne údaje schválenej
výšky pôžičky. Z obsahu zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky je tak zrejmé, že z jej prvej strany,

ktorú žalobkyňa podpísala, nevyplývajú absolútne žiadne konkrétne údaje týkajúce sa pôžičky, okrem
požadovanej výšky pôžičky a požadovanej doby splácania pôžičky. Pokiaľ tak žalobkyňa vedela, že
svojím podpisom neverifikovala údaje neskôr vyplnené žalovaným a obsiahnuté v čl. VII. na zadnej časti
žiadosti - zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky, kde sú obsiahnuté už konkrétne údaje o schválenej
výške pôžičky, určenie konkrétnych splátok, celkovej sumy pôžičky, údaj o ročnej úrokovej sadzbe

a údaj o priemernej hodnote RPMN, musela si byť žalobkyňa - a to aj ako spotrebiteľka hoci len s
priemerným právnym povedomím - vedomá, že zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky už po tom, ako
jej bola zaslaná žalovaným, nepodpisovala. Odvolací súd v súvislosti s argumentom žalobkyne, že ako
spotrebiteľka bez právneho vzdelania nemohla mať vedomosť o tom, že išlo o absolútne neplatný právny
úkon, poukazuje na ustanovenie § 2 zákona číslo 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov Slovenskej republiky,

ktorý zakotvuje základnú zásadu právneho štátu, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené,
platí právna domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, pričom
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Napriek
tvrdeniu žalobkyne, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela až od svojho právneho zástupcu,
takémuto tvrdeniu s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona číslo 1/1995 Z. z. nemožno priznať právnu

relevanciu. O prípadných dôvodoch neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na vedomosť žalobkyne,
že zmluvu s konkrétnymi údajmi už nepodpisovala a vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku
znalosti právnych predpisov, tak mala mať/mohla mať žalobkyňa vedomosť už pri uzatváraní zmluvy o
pôžičke, teda, že k platnému písomnému prijatiu návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke platne nedošlo,
keďže konkrétny obsah zmluvy o bezúčelovej pôžičky nepodpisovala. Skutočná vedomosť žalobkyne,

ako oprávnenej na vydanie bezdôvodného obohatenia o tom, kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil,
teda získal majetkový prospech, v akej výške a na základe akej právnej skutočnosti, predstavuje tak
vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Je tak správny záver súdu prvej inštancie, že mala/
mohla mať žalobkyňa skutočnú vedomosť o tom, že plní od určitého momentu už nad rámec jej vlastnej
povinnosti vydať plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu a to zaplatením poslednej splátky

dňom 21. 05. 2011, kedy reálne a skutočne preplatila plnenie, ktoré získala na úkor žalovaného z
neplatného právneho úkonu. Už tento deň mala tak žalobkyňa skutočnú vedomosť o subjekte, ktorý
sa prijatím plnenia nad rámec ňou prijatých 1000,- Eur na jej úkor obohacuje, ako aj o výške, o ktorúprepláca svoju povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalovanému, ako aj o právnom základe, na
základe ktorého ona prijala bezdôvodné obohatenie na úkor žalovaného a následne ona preplatila tento
nárok, čím vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na jej úkor. Neobstojí

tvrdenie žalobkyne, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až od svojho právneho zástupcu
na základe právneho posúdenia zmluvy o bezúčelovej pôžičke. Žalobkyňa od svojho právneho
zástupcu získala iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením
sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia.
Na základe týchto skutočností potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že subjektívna lehota na

vydanie bezdôvodného obohatenia z absolútne neplatného právneho úkonu začala plynúť zaplatením
konkrétnej splátky pôžičky nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti žalobkyne vrátiť prijatie plnenia
od žalovaného z absolútne neplatného právneho úkonu. Nakoľko posledná splátka pôžičky bola
preukázateľne zaplatená zo strany žalobkyne dňa 21. 05. 2011, subjektívna dvojročná premlčacia doba
na vrátenie bezdôvodného obohatenia v danom prípade začala plynúť počiatkom tohto dňa a uplynula
márne dňom 21. 05. 2013. Pokiaľ bola žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia podaná na súde

dňom 06. 03. 2014, stalo sa tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty na uplatnenie si nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobkyne.

13. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§
255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovaný, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnej strane- žalobkyni a to v plnom

rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).