Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/69/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112227613
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112227613.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a
členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: KORATA, s.r.o.,
so sídlom 013 31 Divina 451, IČO: 43 913 229, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Michalom
Krnáčom, advokátom, so sídlom S. H. XXX/XX, XXX XX R., proti žalovanému: ŽILMONT, s.r.o., so sídlom
Jánošíkova 20, 010 01 Žilina, IČO: 30 225 892, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Kristínou
Mitrovou Polkovou, advokátkou, so sídlom D. A. XXX/XX, XXX XX R., adresa pre doručovanie: P.O.BOX
D XX, XXX XX R., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 38.057,17 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 13/2013-236 zo dňa 10.10.2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 13/2013-236 zo dňa 10.10.2014 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 22.536,71 Eur spolu so 14,25 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 7.981,63 Eur od 16.9.2008 do zaplatenia, zo sumy 8.154,93 Eur od 16.9.2008 až do
zaplatenia a zo sumy 6.400,15 Eur od 28.10.2008 až do zaplatenia a vo výroku o trovách prvostupňového
konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia
vo výške 474,16 Eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu
žalobcu JUDr. Michala Krnáča, advokáta, so sídlom S. H. XXX/XX, R..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22.536,71
Eur spolu so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.981,63 Eur od 16.9.2008 do zaplatenia,
zo sumy 8.154,93 Eur od 16.9.2008 až do zaplatenia a zo sumy 6.400,15 Eur od 28.10.2008 až do
zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.403,17 Eur a trovy právneho zastúpenia
vo výške 2.611,74 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca
Peter Dirgas - CODI STEEL žalobou doručenou okresnému súdu dňa 10.8.2012 žiadal žalovaného
zaviazať na zaplatenie sumy 95.067,61 Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že ako zhotoviteľ uzatvoril so žalovaným dňa 2.6.2008 zmluvu o dielo, predmetom
ktorej bol výkon montážnych prác a činností v dohodnutom mieste plnenia, v dohodnutých termínoch
plnenia, v dohodnutom rozsahu a v dohodnutej cene plnenia. Na základe tejto zmluvy vystavil žalobca
faktúry. Žalovaný fakturovanú cenu plnenia nezaplatil a je v omeškaní. Žalobu vo veci podával Peter
Dirgas - CODI STEEL, ktorý pred vydaním platobného rozkazu zobral žalobu späť v časti o zaplatenie
istiny vo výške 50.869,57 Eur z dôvodu úhrady tejto časti pohľadávky pred začatím konania a uplatnil
právo na zaplatenie sumy 44.198,04 Eur s príslušenstvom. Žalobca podaním zo dňa 3.9.2012 odstránil
chyby v písomnom vyhotovení čiastočného späťvzatia v časti úrokov z omeškania a uplatnil právo na
zaplatenie sumy 44.198,04 Eur spolu s úrokom z omeškania. Podaním zo dňa 3.9.2012 pôvodný žalobca

navrhol zmenu účastníka konania na strane žalobcu s poukazom na uzatvorenie zmluvy o postúpení
pohľadávok medzi pôvodným žalobcom Petrom Dirgasom - CODI STEEL, Žilina a KORATA, s.r.o., 451
Divina ako postupníkom. Na základe tohto dispozitívneho úkonu okresný súd uznesením pripustil, aby
do konania namiesto doterajšieho žalobcu vstúpil žalobca KORATA, s.r.o., 013 31 Divina.

Žalobca na procesnú obranu žalovaného reagoval podaním zo dňa 5.9.2013, ktorým zobral žalobu späť
v časti úroku z omeškania. Rovnako týmto podaním zobral čiastočne späť žalobu v rozsahu istiny vo
výške 6.140,87 Eur z dôvodu, že nesprávne vypočítal výšku žalovanej istiny sumou 44.198,04 Eur, keď
správne mal požadovať sumu 38.057,17 Eur. Okresný súd uznesením č.k. 19Cb/13/2013-152 rozhodol o
zastavení konania v časti o zaplatenie istiny 6.140,87 Eur. Na pojednávaní dňa 23.4.2014 zobral žalobca
za súhlasu žalovaného späť žalobu v ďalšej časti o zaplatenie úroku z omeškania 14,25 % ročne a
okresný súd na základe tohto dispozitívneho úkonu a na základe podania žalobcu zo dňa 5.9.2013
zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania.

Z vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie
Zmluvy o dielo dňa 2.6.2008 medzi pôvodným žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako
objednávateľom a Zmluvy o dielo rámcovej zo dňa 1.10.2007 medzi rovnakými zmluvnými stranami.
Z dokazovania vykonaného výsluchom svedkov, konfrontáciou svedkov a oboznámením listinných
dôkazov dospel okresný súd k záveru, že žalobca preukázal vznik práva pôvodného žalobcu na
zaplatenie ceny za dielo vyúčtovanej faktúrou s koncovým trojčíslím 017, 018, 019 a 020. Ku vznesenej
námietke premlčania, v ktorej žalovaný bližšie nešpecifikoval vymedzenie tejto námietky vo väzbe
na konkrétnu časť predmetu konania, okresný súd uviedol, že námietka premlčania nie je vo vzťahu
k predmetu konania, ktorý zostal po dispozitívnych úkonoch žalobcu, teda vo vzťahu k právu žalobcu
na zaplatenie sumy 38.057,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy
421,68 Eur za čas od 14.8.2008 do 18.11.2008 v sume 15,93 Eur, úroku z omeškania zo sumy vo výške
1.596,83 Eur od 14.8.2008 do 18.11.2008 vo výške 60,31 Eur, úroku z omeškania zo sumy 4.211,78
Eur od 14.8.2008 do 31.12.2008 v sume 229,58 Eur, úroku z omeškania zo sumy 7.755,97 Eur od
22.10.2008 do 18.11.2008 v sume 84,55 Eur, úroku z omeškania zo sumy 12.434,84 Eur od 9.9.2008
do 31.12.2008 v sume 551,92 Eur, úroku z omeškania zo sumy 1.266,16 Eur od 1.1.2009 do zaplatenia,
úroku z omeškania 14.054,37 Eur od 9.9.2008 do zaplatenia, úroku z omeškania zo sumy 11.731,73
Eur od 9.9.2008 do zaplatenia a zo sumy 11.004,91 Eur od 7.10.2008 až do zaplatenia dôvodná, a to s
poukazom na úpravu podľa § 387 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka v spojení s momentom začatia
konania dňa 10.8.2012.

Podľa okresného súdu vznik práva na zaplatenie ceny za dielo vyúčtovanej faktúrou s koncovým
trojčíslím 017 v sume 1.266,16 Eur vyplýva zo zápisov v stavebnom denníku č. 300022 až 300023 za
1100 hodín pri sadzbe 11,65 Eur za hodinu a jedného pracovníka, právo na zaplatenie ceny za dielo
vyúčtovanej faktúrou s koncovým trojčíslím 018 v sume 10.225,60 Eur vyplýva zo zápisov v stavebnom
denníku, list č. 300020 až 300021 za 880 hodín pri sadzbe 11,60 Eur za hodinu a jedného pracovníka, pri
cene vyúčtovanej faktúrou s koncovým trojčíslím 019 v sume 10.028,06 Eur vyplýva právo na zaplatenie
ceny za dielo zo stavebného denníka č. 300020 a č. 300021 za 863 hodín v sadzbe 11,62 Eur za
jednu hodinu a jedného pracovníka a pokiaľ ide o cenu diela vyúčtovanú faktúrou s koncovým trojčíslím
020, vyplýva právo na jej zaplatenie vo výške 8.157,24 Eur zo stavebného denníka list č. 300024 a č.
300025 za 702 hodín pri sadzbe 11,65 Eur za hodinu a jedného pracovníka, a to všetko pri vymedzení
časového intervalu realizovaného plnenia pri faktúre s koncovým trojčíslím 017 od 13.7. do 10.8.2008,
u faktúry s koncovým trojčíslím 018 od 28.7.2008 do 13.8.2008, u faktúry s koncovým trojčíslím 019 od
14.8. do 29.8.2008 a u faktúry s koncovým trojčíslím 020 od 14.9. do 19.9.2008. Záznamy v stavebnom
denníku zodpovedajú rozsahu zrealizovaného plnenia, ktoré uskutočnil pôvodný žalobca na stavbe v
Amstettene, čo vyplynulo z výpovede svedka A. W.. Keďže žalobca uplatňoval cenu za dielo v sadzbe
350,- Sk za jednu hodinu a jedného pracovníka, išlo o plnenie zrealizované na základe Zmluvy o dielo zo
dňa 2.6.2008, ktorá sa týkala výlučne stavby v Amstettene a obsahuje takúto cenovú dohodu. Žalobca
uzatvorenie ním tvrdených ústnych zmlúv o dielo dohodou o cene za dielo a predmete plnenia, ktoré
zmluvy by mohli tvoriť základ uplatneného práva žalobcu na zaplatenie ceny za dielo, nepreukázal,
preto právnym základom pre uplatnenie ceny za dielo vyúčtovanej faktúrami s koncovým trojčíslím 017,
018, 019 a 020 je zmluva zo dňa 2.6.2008. Rámcová zmluva zo dňa 1.10.2007 nemôže predstavovať
základ práva zhotoviteľa na zaplatenie ceny diela z dôvodu, že zmluva obsahuje odlišnú dohodu o
cene diela, kde absentuje cenová dohoda o sadzbe 350,- Sk za jednu hodinu a jedného pracovníka.
Ohľadom rozporu vo vyjadrení svedka A. W., ktorý na pojednávaní dňa 23.5.2014 uviedol, že cena 350,-

Sk zahŕňala DPH, a na pojednávaní dňa 1.8.2014 tvrdil, že dohodnutá cena DPH nezahŕňala, vychádzal
okresný súd z dobropisu, z dohody o cene podľa článku IV. bod 1 zmluvy zo dňa 2.6.2008 a z úpravy
podľa § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z. a dospel k záveru, že v dohodnutej cene diela sadzbou 350,- Sk
bola DPH zahrnutá. Pri zohľadnení práva na zaplatenie ceny za dielo podľa faktúry s koncovým trojčíslím
018, 019 a 020 a dobropisu tak zhotoviteľovi vzniklo právo na zaplatenie ceny za dielo realizované v
období od 28.7. do 13.8.2008, tak ako je zaznamenané v stavebnom denníku na listoch č. 300020 a č.
300021, teda za 880 hodín v sume 10.225,60 Eur, čo pri zohľadnení dobropisovanej sumy vo vzťahu k
faktúre s koncovým trojčíslím 018, teda -2.243,97 Eur, zodpovedá právu na zaplatenie ceny za dielo v
sume 7.981,63 Eur. Pri faktúre s koncovým trojčíslím 019, z ktorej podľa zápisov v stavebnom denníku
vyplýva právo na zaplatenie ceny diela 10.028,06 Eur, pri zohľadnení dobropisu k tejto faktúre -1.873,13
Eur potom vyplýva právo na zaplatenie ceny diela v sume 8.154,93 Eur. Pri faktúre s koncovým trojčíslím
020, pri ktorej zo stavebného denníka vyplýva právo na plnenie vo výške 8.157,24 Eur, pri zohľadnení
dobropisovanej sumy -1.757,09 Eur vyplýva právo na zaplatenie ceny za dielo v sume 6.400,15 Eur. Pri
faktúre s koncovým trojčíslím 017 pri vyhodnotení procesnej obrany okresný súd konštatoval zánik práva
na zaplatenie ceny diela vyúčtovanej touto faktúrou vo výške zostatku 1.266,16 Eur, a to pri zohľadnení
dobropisovanej sumy vo vzťahu k tejto faktúre -1.985,39 Eur.

Vo vzťahu ku konkrétnej výške ceny za dielo priznanej žalobcovi podľa jednotlivých faktúr vychádzal
okresný súd zo zápisov v stavebnom denníku, ktoré vyhodnotil ako vierohodné s ohľadom na obsah
svedeckej výpovede svedka W. a dôkaz vykonaný konfrontáciou tohto svedka a svedka Ing. F. U..
Z týchto dôkazov vyplývalo, že zápisy zodpovedajú skutočne zrealizovanému plneniu v rozsahu,
ktorý je uvedený v stavebnom denníku. Pokiaľ žalovaný tieto zápisy spochybňoval, bola táto obrana
vyvrátená svedeckou výpoveďou svedka W., ktorú okresný súd považoval za vierohodnú s ohľadom na
poučenie dané svedkovi podľa § 126 O.s.p. Skutočnosť nepreukázania odovzdávacích a preberacích
protokolov v zmysle článku VI. bod 1 Zmluvy zo dňa 2.6.2008 nevyvracia záver o splnení zmluvnej
povinnosti zhotoviteľa vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním objednávateľovi podľa §
554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Svedok U. potvrdil, že zápisy v stavebnom denníku obsahujú v
pravom dolnom rohu jeho podpis. Okresný súd s prihliadnutím k obsahu pracovnej zmluvy svedka
Ing. U. a za zdôraznenia úpravy podľa § 15 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka uzavrel, že došlo
k náležitému odovzdaniu vykonaného diela zhotoviteľom objednávateľovi prostredníctvom zápisov v
stavebnom denníku, ktoré svedok U. podpísal. Obsah svedeckej výpovede svedka U., podľa ktorého
nebol oprávnený na kontrolovanie plnenia zhotoviteľa a na jeho preberanie, pretože bol výrobným
článkom, je v uvedených súvislostiach podľa okresného súdu irelevantný.

K žalovaným tvrdeným vadám plnenia okresný súd zdôraznil dôkaznú povinnosť žalovaného ohľadom
týchto tvrdení podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. a dôkazné bremeno, ktoré žalovaný neuniesol.
Dôkazom o existencii konkrétnych vád plnenia zhotoviteľa podľa okresného súdu nie je list zo dňa
8.10.2008 pod záhlavím žalovaného adresovaný pôvodnému žalobcovi a ani svedecká výpoveď
svedka Ing. U.. Tvrdenie žalovaného o vadách vyvracia svedecká výpoveď svedka W., pričom okresný
súd zdôraznil, že z dokazovania vyplynulo, že predmetom plnenia zhotoviteľa bola výlučne montáž
komponentov vyrábaných a dodávaných žalovaným, a preto prípadné nedostatky týchto komponentov
nemôžu založiť zodpovednosť zhotoviteľa za vady plnenia, pokiaľ svedok W. vo výpovedi uviedol, že
upozorňoval na nedostatky žalovaným dodaných konštrukcií a žalovaný na pokračovaní v prácach trval
s tým, že žalovaný cestou svedka Ing. U. komunikoval so zhotoviteľom o prispôsobovaní komponentov,
ktoré žalovaný dodával, potrebám stavby. Okresný súd pritom poukázal na úpravu podľa § 561 veta
prvá a druhá Obchodného zákonníka, pričom v konaní nemal preukázané, že by žalovaný z titulu
tvrdených vád plnenia bol býval vôbec uplatnil nároky z vád voči zhotoviteľovi, a teda že by došlo
ku zmene obsahu záväzku podľa § 324 ods. 3 Obchodného zákonníka. Argumentácia žalovaného
ohľadom nárokov na náhradu škody nebola žalovaným v konaní formulovaná ako dispozitívny úkon,
pričom okresný súd zároveň konštatoval nedôvodnosť takejto obrany pre nepreukázanie vzniku práva
žalovaného na náhradu škody a poukázal na úpravu podľa § 436 ods. 4, § 440 ods. 2 v spojení s § 564
veta prvá Obchodného zákonníka.

Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému právu na zaplatenie úroku z omeškania za oneskorenú úhradu
faktúr s koncovým trojčíslím 011, 013, 014, 015, 016, 021 a 017 okresný súd žalobu zamietol z dôvodu
nepreukázania tvrdenia žalobcu o rozsahu omeškania, konkrétne nepreukázania dňa, kedy došlo k
úhrade, resp. čiastočnej úhrade týchto pohľadávok.

Ohľadom úroku z omeškania okresný konštatoval omeškanie žalovaného so splnením záväzku zaplatiť
žalobcovi dlžnú cenu diela, a teda dôvodné uplatnenie úroku z omeškania v zákonnej sadzbe pri absencii
osobitnej dohody o výške úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobcom
uplatnenú sadzbu úroku z omeškania považoval okresný súd za súladnú so zákonnou sadzbou, o
výške ktorej má vedomosť z inej rozhodovacej činnosti. V právnej rovine okresný súd postupoval podľa
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 768f Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa
ustanovenia účinné od 15.1.2009 nevzťahujú na omeškanie, ktoré vzniklo pred 15.1.2009. Pri ustálení
vzniku omeškania okresný súd vychádzal z článku IV. bod 3 Zmluvy o dielo zo dňa 2.6.2008, podľa
ktorej zmluvné strany dohodli platobné podmienky 21 dní od vystavenia faktúry. Pri zohľadnení momentu
vystavenia faktúr potom vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania pri faktúre s koncovým
trojčíslím 018 vystavenej 25.8.2008 dňom 16.9.2008, u faktúry s koncovým trojčíslím 019, vystavenej
dňa 25.8.2008, rovnako od 16.9.2008 a u faktúry s koncovým trojčíslím 020, vystavenej 6.10.2008, od
28.10.2008. Ohľadom faktúry s koncovým trojčíslím 019, vo vzťahu ku ktorej žalovaný namietal, že je
vystavená pred uplynutím časového intervalu, ktorý žalobca vymedzil ako obdobie realizácie plnenia,
vychádzal okresný súd zo záveru, že faktúra bola splatná 16.9.2008, a teda po uplynutí časového
intervalu, v rámci ktorého boli realizované práce ňou vyúčtované. Okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú
aj obranu žalovaného v tom smere, že podľa zmluvy mal byť dojednaný časový interval plnenia od 2.6. do
7.7.2008 s tým, že žalobcom vymedzené obdobie realizácie plnenia do tohto intervalu nespadá. Okresný
súd poukázal v tejto súvislosti na svedeckú výpoveď svedka W., ktorý vysvetlil, že ako zhotoviteľ musel
so začatím plnenia pre žalobcu čakať, kým na to budú podmienky, z čoho okresný súd vyvodil, že došlo
k posunu doby plnenia, ktorá bola dohodnutá ako rámcová doba plnenia, a nie ako fixná doba plnenia.
Právo na zaplatenie istiny bolo žalobcovi priznané ako subjektu hmotno-právne aktívne legitimovanému
s poukazom na predloženú zmluvu o postúpení pohľadávok.

Dôkazný návrh žalobcu na vypočutie pani O. O. vyhodnotil okresný súd ako irelevantný, nakoľko
svedkyňa mala byť vypočutá na okolnosti vystavenia faktúr s koncovým trojčíslím 017, 018, 019 a 020
pri súčasnej absencii vedomosti žalobcu, či svedkyňa pri vystavovaní faktúr mala k dispozícii relevantný
vstupný materiál, teda stavebný denník.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom ohľadom viacerých
dispozitívnych úkonov žalobcu konštatoval procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania podľa
§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., a túto časť zahrnul do neúspechu žalobcu. Žalobca pôvodne žiadal
zaplatenie istiny v sume 95.067,61 Eur a úrok z omeškania, ktorý okresný súd vyčíslil k 10.10.2014
sumou 83.016,51 Eur. Spolu tak žalobca žiadal priznať 178.084,12 Eur, pričom mu bola priznaná
istina v sume 22.536,71 Eur a úrok vyčíslený k 10.10.2014 sumou 19.392,69 Eur, teda spolu
41.929,40 Eur. Čistý úspech žalovaného v konaní tak predstavuje 52,92 %. Okresný súd priznal
žalovanému právo na náhradu zaplateného súdneho poplatku v rozsahu 52,92 %, čo predstavuje
1.403,17 Eur. Trovy právneho zastúpenia za osem úkonov právnej služby zodpovedajú spolu sume
4.935,26 Eur a pri zohľadnení čistého úspechu žalovaného predstavuje priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia 52,92 % z tejto sumy, teda 2.611,74 Eur. Ohľadom žalovaným uplatnenej odmeny za úkon
právnej služby - písomné vyjadrenie z 20.12.2012 okresný súd konštatoval, že tieto trovy právneho
zastúpenia nie je možné hodnotiť ako účelne vynaložené trovy konania, nakoľko toto vyjadrenie
právny zástupca žalovaného uskutočnil bez toho, aby bol vyzvaný zo strany súdu a toto vyjadrenie
obsahom korešpondovalo podanému odporu. Pri určení základu pre výpočet tarifnej odmeny okresný
súd vychádzal z výšky peňažného plnenia určenej pri začatí poskytovania právnej služby a oproti
návrhu žalovaného vychádzal z tarifnej hodnoty zodpovedajúcej predmetu konania v procesnom štádiu
realizácie toho ktorého úkonu právnej služby.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu. V odvolaní
uviedol, že so spoločnosťou XXXLutz Rakúsko uzatvoril štyri zmluvy na stavby v Amstettene, v Stamse
a v Dreieichu, pričom na všetkých dielach zabezpečoval montážne a výrobné práce Peter Dirgas - CODI
STEEL, s ktorým žalovaný uzatvoril zmluvu o dielo. Pán W. mal viesť samostatný stavebný denník
podľa stavebného zákona, na každú stavbu vystaviť zvlášť faktúru, ku faktúre priložiť stavebný denník
a dielo odovzdať odovzdávacím a preberacím protokolom. V odovzdávacom protokole mal byť uvedený
obchodný názov zhotoviteľa a objednávateľa, miesto a čas odovzdania, dátum začatia a ukončenia prác,
atesty, záručné listy, skúšky a zváračské preukazy. V odovzdávacom protokole musí byť vyúčtované
dielo, podpis, súpisy prác a zaisťovací protokol a tiež súpis závad a nedorobkov. Tieto náležitosti A. W.
nedodržal a z jeho faktúr nebolo možné určiť ani miesto, ani čas realizácie diela a počet odpracovaných

hodín. Napriek tomu žalovaný uhradil faktúry cca vo výške 50.000 Eur, pričom okresný súd nebral do
úvahy, že odpracované hodiny uvedené v rozsudku mohli byť zaplatené inými faktúrami. A. W. bol okrem
toho povinný znížiť požadovanú sumu o dobropis vo výške 15.064,93 Eur titulom DPH, čo nevykonal.
Žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by bolo
možné aspoň vydedukovať splnenie diela. Okresný súd sa nevyporiadal s rozpormi vo výpovedi svedkov
W. a U., ktorý uviedol, že dielo nepreberal. Žalovaný poukázal na zvláštne vedenie stavebného denníka,
ktorý obsahuje časové rozpory vyvracajúce jeho dôvodnosť. Pod číslami listov 300024 a 300025 sú
zapísané práce, ktoré na seba nenadväzujú. Na liste číslo 300024 začínajú práce dňom 17.9.2008 a na
ďalšej strane s rovnakým číslom pokračujú dňom 3.9.2008. Rovnako aj na strane číslo 300025 pokračujú
práce 15.9.2008 a na nasledujúcej rovnako číslovanej strane nasleduje dátum 21.7.2008. Nie je zrejmé,
ako mohol zhotoviteľ predpokladať, koľko strán bude potrebovať na zapísanie prác a tieto si v stavebnom
denníku ponechať ako prázdne a zapisovať práce v mesiaci júl, t.j. o dva mesiace skôr na ďalších
pokračujúcich stranách. Napriek tomu okresný súd vychádzal zo stavebného denníka a sám vypočítal
odmenu za dielo priamo v rozsudku.

Ohľadom ceny za dielo žalovaný namietol, že podľa Zmluvy zo dňa 2.6.2008 bola cena stanovená
sumou 350,- Sk za jednu hodinu a jedného pracovníka. Okresný súd pritom prepočet na menu Euro pri
jednotlivých faktúrach určil v sadzbe 11,65 Eur, v sadzbe 11,60 Eur a v sadzbe 11,62 Eur za hodinu,
pričom túto zmenu sadzby pri prepočte nijako neodôvodnil a neuviedol ani konverzný kurz. Pri faktúre s
koncovým číslom 020 okresný súd práce spočítal s výsledkom 702 hodín, čo však nezodpovedá prácam
vedeným v stavebnom denníku na čísle 300024 a 300025. Pri faktúre s koncovým číslom 017 nebol
nárok žalobcovi priznaný s odôvodnením zápočtu nedôvodne účtovanej DPH, avšak žalovaný preukázal,
že táto suma faktúry bola zaplatená, a teda rozsudok je nepreskúmateľný. Pri faktúrach s koncovým
číslom 017, 018, 019 a 020 špecifikácia prác uvedených vo faktúrach nezodpovedá prácam uvedeným
v stavebnom denníku. Konkrétne vo faktúre s koncovým číslom 018 zhotoviteľ fakturuje montáž
ochranných líšt, zváranie výplní oceľových konštrukcií a montáž cokla, čo v stavebnom denníku na strane
300020 nie je zaznamenané. Pri faktúre s koncovým číslom 020 okresný súd vychádzal zo stavebného
denníka č. 300024 a 300025 s plnením od 4.9. do 19.9.2008. Podľa typu písma je zo stavebného denníka
očividné, že strana 300024 s plnením od 17.9.2008 do 19.9.2008 zodpovedá zápisom na strane 300025
s termínom od 3.9.2008, čo je vykonávanie prác v meste Stams. Pri faktúre s koncovým číslom 017, ktorá
by mala zodpovedať stavebnému denníku s číslom 300022 až 300023, sú evidované práce v meste
Dreieich, hoci svedok W. uviedol, že žalovaná istina sa týka len prác v meste Amstetten. Ak okresný
súd vychádzal zo stavebného denníka, tak je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné, keďže nie je možné
priradiť konkrétne listy stavebného denníka k jednotlivým faktúram, a tým vylúčiť duplicitnú úhradu
tých istých prác. Okresný súd tiež nesprávne vypočítal výšku úroku z omeškania. Faktúra s koncovým
číslom 019 bola vyhotovená 25.8.2008, avšak podľa úvahy súdu sa ňou fakturujú práce realizované
až do 29.8.2008, a teda bola vyhotovená o štyri dni skôr, ako boli uskutočnené práce. Splatnosť ceny
diela tak nie je možné ustáliť podľa vystavených faktúr, ale jedine podľa Obchodného zákonníka a
žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, kedy došlo k vykonaniu diela.
Žalovaný nemohol byť v omeškaní s úhradou ceny za dielo, ktorú súd ustálil až vlastnou činnosťou
v napadnutom rozsudku. Z predložených dokladov zo strany žalobcu nie je zrejmé, aké hodiny a aké
vykonané práce boli zhotoviteľom priradené k jednotlivým faktúram. Na práce vykonané od 30.7. do
7.10.2008 bolo zhotoviteľom vystavených deväť faktúr, ktoré dodnes nie je možné priradiť k jednotlivým
stranám stavebného denníka.

V rovine zápočtu dobropisu žalovaný uviedol, že okresný súd sa s týmto započítacím prejavom
nevyporiadal správne. Žalobca ani jeho právny predchodca neoprávnene účtovanú DPH žalovanému
nevrátili, a preto celú sumu dobropisu žalovaný započítal voči nároku žalobcu. Nie je zrejmé, prečo
okresný súd z tejto sumy odpočítal len tú časť, ktorá zodpovedala neoprávnene účtovanej DPH k súdom
vypočítanej sume odplaty za dielo. Žalovaný preto opätovne započítava celú sumu dobropisu voči
pohľadávke žalobcu.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 7
Cdo 42/2010, v zmysle ktorého právo na spravodlivý proces znamená, že účastník konania bude môcť
až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Okresný súd počas
konania uviedol podľa § 118 ods. 2 O.s.p., že žalobca nepreukázal svoj nárok, ktorého dôvodnosť
okresný súd považoval za spornú, preto sa žalovaný bránil s vedomím, že nárok žalobcu nie je
preukázaný. Po poslednom pojednávaní, po jeho prerušení okresný súd vyniesol napadnutý rozsudok,

pričom ani na poslednom pojednávaní žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy a neuviedol žiadne
nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o preukázaní jeho nároku. Z tohto dôvodu žalovaný
nemohol reagovať a bolo mu upreté právo na spravodlivý proces. Žalovaný počas prvostupňového
konania nevedel, ktoré konkrétne dôkazy má predložiť, keďže zo strany žalobcu boli predložené doklady
o prácach v Amstettene, Stamse aj v Dreieichu, a dokonca aj vo Viedni. Žalovaný tak neuplatňoval počas
prvostupňového konania ďalšie započítacie nároky, konkrétne nárok na náhradu škody spôsobenej
právnym predchodcom žalobcu vo forme nekvalitne prevedených prác. Následkom nekvalitnej práce
zhotoviteľa boli voči žalovanému uplatnené sankcie od investora XXXLutz Rakúsko, ktoré viedli k
ukončeniu zmlúv a k vystaveniu dobropisov na stavbe Amstetten v sume 116.713,66 Eur a na stavbe
Dreieich v sume 68.970,60 Eur. Žalovaný viedol ohľadom týchto stavieb spory v Rakúsku a v Nemecku,
ktoré si vyžiadali veľké finančné prostriedky, o čom bol pán W. informovaný. Žalovaný u pána W.
reklamoval nekvalitne prevedené práce, tento sa však vedome vyhýbal preberaniu poštových zásielok.
A. W. uvádzal, že predmetom diela nemali byť zváračské práce, hoci ako odborne spôsobilá osoba
vedel, že sa bude jednať aj o zváračské práce a že je nutné kovové prvky prispôsobovať a zvárať na
mieste. O týchto skutočnostiach svedčia stanoviská statika stavby v Amstettene a tiež list rakúskeho
stavbyvedúceho. Po analýze prác uvedených v stavebnom denníku predstavujú zváračské práce viac
než 50 %. Žalovaný preto vo výške žalovanej istiny započítava sumu náhrady škody, ktorá vznikla
nekvalitne prevedenou prácou právneho predchodcu žalobcu. Postup žalobcu počas prvostupňového
konania považuje žalovaný za neprofesionálny, žalobca vystupoval chaoticky, niekoľkokrát menil
žalobný návrh a vo veľkej časti zobral žalobu späť. Okresný súd v rozsudku sám vyhľadal skutočnosti,
ktoré majú nasvedčovať oprávnenosti nároku. Žalovaný preto považoval napadnutý rozsudok za
nesprávny s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku, žiadal
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie alebo rozsudok zmeniť tak,
že súd žalobný návrh zamietne.

Žalovaný v písomnom podaní predloženom spolu s odvolaním namietol dôveryhodnosť svedka W.,
spochybnil záver súdu, že nepreukázané odovzdávacie a preberacie protokoly nevyvracajú záver o
splnení zmluvnej povinnosti zhotoviteľa vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním. Záväzok
nezanikol, nakoľko tento bol na základe nekvalitnej práce pána W. opravený na náklady firmy ŽILMONT,
s.r.o. a odovzdaný investorovi. Záväzok bol skolaudovaný a daný do užívania. Svedok W. uviedol súd
do omylu tvrdením, že Ing. U. prevzal a odsúhlasil práce, aj keď pán U. na stavbe Dreieich nebol.
Firmu CODI STEEL investor v dôsledku nekvalitnej práce vyhnal zo stavby, so žalovaným zrušil zmluvu
a zhotoviteľ do dnešného dňa dielo neodovzdal, čo ani nebolo možné, keďže pán W. žiadne dielo
nedokončil a žalovaného na prevzatie diela nevyzval. Pán W. uviedol okresný súd do omylu, keď
tvrdil, že nemal vykonávať zváračské práce. Podľa stavebného denníka napríklad v mesiaci jún 2008
zváral 72 % pracovného času a v mesiaci august zváral 69 % pracovného času. Žalovaný žiadal uznať
nároky náhradnej firmy, ktorá nedokončené dielo dokončila a odovzdala žalovanému, ktorý ho následne
odovzdal investorovi.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že z dokazovania bol preukázaný vznik práva
pôvodného žalobcu na zaplatenie ceny diela. Záznamy v stavebnom denníku zodpovedajú skutočnému
rozsahu zrealizovaného plnenia. Z konfrontácie svedkov W. a U. vyplýva, že zápisy v stavebnom denníku
zodpovedajú skutočne realizovanému rozsahu plnenia. Pán W. mal podľa požiadaviek žalovaného
realizovať montáž konštrukcií dodávaných žalovaným, pričom upozorňoval pána U., že dodávané
konštrukcie sú vadné a chybne urobené a ten kázal tieto konštrukcie podľa možnosti prispôsobiť tak, aby
sa dali namontovať. Úlohou pána W. tak bola výlučne montáž konštrukcií, teda ich mechanické spájanie
a zváranie vykonával len vo vzťahu k jednému stĺpu vždy danej konštrukcie pri jeho osadení do pätky.
Sumy na faktúrach zodpovedajú hodinám v stavebnom denníku a každá strana predmetného denníka je
podpísaná výrobným riaditeľom žalovaného Ing. U., ktorý bol na stavbe viackrát prítomný. Jeho návštevy
na stavbe boli za účelom kontroly vykonaných prác a nepochybne aj kontroly stavebného denníka,
ktorý na znak súhlasu vlastnoručne podpisoval. Podľa vyjadrenia pána W., ak sú v listoch stavebného
denníka prepísané odpracované hodiny a ich výška je znížená, bolo to z dôvodu, že pôvodný žalobca
so žalovaným ústne dohodol, že mu preplatí vzniknuté náklady na ubytovanie, cestovné a stravné.
Tvrdenia svedka U., že nebol oprávnený na podpisovanie zápisov v denníku, pretože tam figuroval
ako stavebný dozor, sú účelové. Vo svojej výpovedi svedok U. nepoprel, že práce boli vykonané a
nepopieral, že boli vykonané v rozsahu uvedenom v stavebnom denníku. Ohľadom časového intervalu
vykonávania prác svedok W. uviedol, že musel počkať so začatím prác pre žalovaného, kým budú
vytvorené vhodné podmienky, z čoho okresný súd správne usúdil, že došlo k posunu dohodnutej doby

plnenia. Z dokazovania vyplynulo, že predmetom plnenia bola výlučne montáž komponentov dodaných
žalovaným a nedostatky týchto komponentov nemôžu zakladať zodpovednosť zhotoviteľa za vady
plnenia. Zhotoviteľ zápismi v stavebnom denníku žalovaného na vady odovzdaných vecí upozorňoval, a
preto podľa § 562 Obchodného zákonníka žalovaný nemá nárok na priznanie vád diela. Skutočnosť, že
neboli predložené odovzdávacie a preberacie protokoly, nespochybňuje splnenie zmluvnej povinnosti
zhotoviteľa vykonať dielo jeho ukončením a odovzdaním objednávateľovi. Z konfrontácie svedkov
vyplýva, že pán U. dielo prevzal a všetko si vzájomne odkomunikovali, pričom nevzniesol žiadne
konkrétne námietky ku kvalite realizovaného plnenia. Stavebný denník je podľa § 46 zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku dokument, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej
na stavenisku. Stavebný denník spĺňal všetky potrebné náležitosti, aby mohol byť použitý ako dôkaz v
súdnom konaní. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne
rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1,
3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, O.s.p. Rozhodnutie bolo
prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/69/2015-300 zo dňa 11.08.2015 a doručovanie upovedomenia o verejnom vyhlásení rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote
najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 14.09.2015,
na základe čoho boli splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom
v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p.

Právna zástupkyňa žalovaného v súvislosti s uvedeným procesným postupom krajského súdu podaním
doručeným odvolaciemu súdu dňa 22.09.2015 ospravedlnila svoju neúčasť na úkone verejného
vyhlásenia rozsudku nariadeného krajským súdom na deň 23.09.2015 o 10.25 hod., a to z dôvodu jej
hospitalizácie v Univerzitnej nemocnici v Martine a zároveň žiadala nariadený úkon odročiť na nový
termín.

K tejto žiadosti krajský súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok pri úkone verejného vyhlásenia
rozsudku nepredpokladá, že účastník konania bude pri vyhlásení rozsudku aktívny, teda že bude
doplňovať svoje návrhy a prípadne navrhovať ďalšie dôkazy. Ak sa účastník konania, resp. jeho právny
zástupca nezúčastní na verejnom vyhlásení rozsudku o odvolaní, nie je tým porušené jeho ústavné
právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko
pri vyhlásení rozsudku sa vec už neprejednáva. Účasť účastníka, resp. jeho právneho zástupcu na
verejnom vyhlásení rozsudku tak nie je nevyhnutná, nakoľko na tomto úkone verejného vyhlásenia
rozsudku nemôže dôjsť k žiadnemu procesnému presadzovaniu nároku alebo procesnej obrane proti
takémuto nároku. Verejné vyhlásenie rozhodnutia v tomto prípade nie je ani v rozpore s ust. § 214 ods.
1, 2 O.s.p., v zmysle ktorého sa na prejednanie odvolania vyžaduje pojednávanie v prípadoch, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo
veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Vo
všetkých ostatných prípadoch môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Oprávnenie na posúdenie týchto dôvodov má pritom výlučne odvolací súd, ktorý zvažuje jednak potrebu
doplniť alebo zopakovať dokazovanie, jednak existenciu dôležitého verejného záujmu. V prejednávanej
veci je však krajský súd názoru, že súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu
pre rozhodnutie vo veci, a preto nebolo potrebné dokazovanie dopĺňať alebo zopakovať. Zároveň sa
jedná o nárok žalobcu uplatnený z dvojstranného právneho úkonu, čo nemožno považovať za vec, ktorej
verejné prejednanie by si vyžadoval dôležitý verejný záujem, nejedná sa o prípad, kedy by súd prvého
stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania, ani o prípad, kedy by predmetom konania bolo porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 244/2013 konštatoval, že „k odňatiu možnosti
konať pred súdom nedošlo ani z dôvodu, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania".

Obdobne v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo 9/2012 najvyšší súd uviedol, že ak odvolací súd v súlade s
ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nedošlo jeho postupom k
odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p. Krajský súd zároveň uvádza, že
na rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania nie je potrebný súhlas účastníkov. Na
základe uvedeného tak krajský súd neakceptoval žiadosť právnej zástupkyne žalovaného o odročenie
verejného vyhlásenia rozsudku a uznesením rozhodol, že konanie o verejnom vyhlásení rozsudku sa
uskutoční v neprítomnosti právnej zástupkyne žalovaného.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V odvolacom konaní žalovaný predovšetkým spochybnil záver súdu prvého stupňa, že žalobca uniesol
dôkazné bremeno a preukázal vznik práva na zaplatenie ceny diela vyúčtovanej právnym predchodcom
žalobcu spornými faktúrami č. 5008017, 5008018, 5008019 a číslo 5008020. Žalovaný tiež spochybnil
hodnotenie dôkazov vykonané súdom prvého stupňa, najmä vo vzťahu k svedeckým výpovediam svedka
A. W. a Ing. F. U. a tiež vo vzťahu k obsahu stavebného denníka.

V zhode so súdom prvého stupňa krajský súd konštatuje, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným bola uzatvorená Zmluva o dielo zo dňa 2.6.2008, predmetom ktorej bol záväzok právneho
predchodcu žalobcu ako zhotoviteľa pre žalovaného ako objednávateľa vykonávať objednané montážne
práce a činnosti v dohodnutom mieste plnenia, v dohodnutých termínoch plnenia, v dohodnutom rozsahu
a v dohodnutej cene plnenia, pričom predmet plnenia spočíval hlavne vo výrobe a dodávky montáže
rôznych druhov kovových konštrukcií a v zabezpečovaní súvisiacich montážnych prác a činností.
Žalovaný namietal, že pri stavbe bol právny predchodca žalobcu povinný viesť samostatný stavebný
denník podľa § 46d stavebného zákona, čo ním predložený denník nespĺňa. S touto námietkou sa
krajský súd nestotožnil. Podľa § 46d zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) je stavebný denník dokumentom, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej
na stavenisku a do ktorého sa zaznamenávajú všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku,
napríklad dôležité údaje o stavebných prácach, o vykonávaní stavebného dohľadu, dozoru projektanta,
autorského dozoru a o iných činnostiach ovplyvňujúcich stavebné práce a priebeh výstavby. Podľa
názoru krajského súdu žalobcom predložený stavebný denník tieto náležitosti spĺňa, nakoľko je z neho
zrejmé označenie stavby, ktorej sa týkal, obsahuje popis vykonávaných prác, ich rozsah a časové
určenie vykonávania týchto prác. Ďalšie žalovaným uvádzané požiadavky, podľa ktorých mala byť
vystavená zvlášť faktúra na každú vykonávanú stavbu a k faktúre priložený stavebný denník, zo zmluvy
uzatvorenej medzi účastníkmi nevyplývali. Takisto zo zmluvy nevyplývajú náležitosti, ktoré žalovaný
uvádza ohľadom odovzdávacieho a preberacieho protokolu, ktorý by podľa žalovaného mal obsahovať
podrobné údaje o vykonávanej stavbe, miesto a čas odovzdania, dátum začatia a ukončenia prác,
atesty, skúšky a tiež zváračské preukazy u právneho predchodcu žalobcu. Zmluva o dielo uzatvorená
dňa 2.6.2008 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným žiadne osobitné požiadavky na
odovzdávací a preberací protokol nezakotvuje a o takomto protokole sa zmieňuje výlučne v článku
VI bod 1., podľa ktorého bude odovzdanie a prevzatie diela predmetom odovzdávacích a preberacích
protokolov.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorý v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o unesení
dôkazného bremena žalobcom ohľadom preukázania rozsahu prác vykonaných právnym predchodcom
žalobcu, krajský súd uvádza, že námietky žalovaného vo svojej podstate smerujú voči výsledkom
hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...
„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov". Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi
názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu
v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.".

Krajský súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel k rovnakým skutkovým záverom
ohľadom preukázania rozsahu vykonaných prác zo strany právneho predchodcu žalobcu. Rozsah
prác vykonaných pre žalovaného na základe uzatvorenej zmluvy o dielo je zistiteľný z jednotlivých
zápisov v stavebnom denníku, na ktoré poukázal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na
pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Krajský súd zo stavebného denníka konštatuje rovnaký rozsah
vykonaných prác ako súd prvého stupňa, a to pri faktúre s koncovým trojčíslím 017 práce v rozsahu
1100 hodín, pri faktúre s koncovým trojčíslím 018 práce v rozsahu 880 hodín, pri faktúre s koncovým
trojčíslím 019 práce v rozsahu 863 hodín a pri faktúre s koncovým trojčíslím 020 práce v rozsahu 702
hodín. Krajský súd nevyhodnotil ako dôvodnú námietku žalovaného, podľa ktorej pri faktúre s koncovým
trojčíslím 020 boli okresným súdom práce spočítané s výsledkom 702 hodín, čo podľa žalovaného pri
kontrole strán stavebného denníka č. 300024 a 300025 uvedenému súčtu hodín nezodpovedá. Krajský
súd po prepočítaní prác podľa uvedených zápisov v stavebnom denníku s termínom plnenia tak, ako
ho vymedzil právny zástupca žalobcu od 4.9.2008 do 19.9.2008, v zhode so súdom prvého stupňa
konštatuje celkový rozsah vykonaných prác v súčte 702 odpracovaných hodín. Podľa názoru krajského
súdu neobstojí ani námietka žalovaného ohľadom prepočtu sumy stanovenej v Zmluve o dielo zo dňa
2.6.2008 vo výške 350,- Sk na menu Euro. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na prepočet okresného
súdu, ktorý pri jednotlivých faktúrach uvádzal rozdielne čiastky vyjadrené v mene Euro, a to 11,65 Eur,
11,60 Eur a 11,62 Eur za hodinu práce. Krajský súd prepočítaním celkovej okresným súdom uznanej
dôvodnej výšky fakturácie pri jednotlivých sporných faktúrach zistil, že okresný súd pri každej z faktúr
prepočet pôvodnej dohodnutej hodinovej sadzby 350,- Sk uskutočnil konverzným kurzom 30,126 Sk za
jedno Euro, čo zodpovedá sadzbe 11,62 Eur za jednu hodinu a jedného pracovníka. Okresný súd tak na
strane 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku síce nesprávne uviedol pri prepočte aj sumu 11,65 Eur za
jednu hodinu a jedného pracovníka, resp. sumu 11,60 Eur za jednu hodinu a jedného pracovníka, avšak
pri prepočte odpracovaných hodín a určení celkovej žalobcom dôvodne požadovanej sumy okresný súd
vždy použil správny prepočet čiastkou 11,62 Eur za jednu hodinu a jedného pracovníka. Jedná sa tak
o nesprávnosť, ktorá nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia,
a preto na túto žalovaným namietanú vadu krajský súd neprihliadal za primeranej aplikácie ust. § 212
ods. 3 O.s.p..

K námietke žalovaného, že jednotlivé práce evidované v žalobcom predloženom stavebnom denníku
na seba časovo nenadväzujú, keď po prácach vykonávaných podľa stavebného denníka v mesiaci
september 2008 nasledujú ďalšie práce vykonávané v mesiaci júl 2008 a k námietke žalovaného, že
práce fakturované v sporných faktúrach nezodpovedajú popisu prác, ktoré sú uvedené na jednotlivých
stranách stavebného denníka, krajský súd uvádza, že tieto námietky nemožno hodnotiť ako relevantné
vo vzťahu k uplatnenému nároku. Je zrejmé, že zo strany právneho predchodcu žalobcu boli jednotlivé
práce, vykonávané pre žalovaného, evidované zápismi v stavebnom denníku, pričom každý z týchto
zápisov za žalovaného potvrdil Ing. U.. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu je
rozhodujúci rozsah vykonaných prác vyplývajúcich z tohto stavebného denníka a skutočnosť, že práce
podľa jednotlivých stavieb na seba časovo nenadväzujú, hodnovernosť tohto stavebného denníka
neznižuje. Stavebný denník bol zo strany žalobcu predložený v origináli a nie sú z neho zrejmé žiadne
skutočnosti, ktoré by jeho hodnovernosť spochybňovali. Krajský súd oboznámením sa s predloženým
stavebným denníkom dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu zrejme pri evidovaní viacerých
miest, na ktorých pre žalovaného vykonával práce, použil ten istý stavebný denník, pričom vynechal
určitý počet strán a začal zapisovať práce vykonávané na ďalšej stavbe. O tejto skutočnosti svedčí
napríklad evidencia prác vykonávaných na stavbe v Amstettene od čísla listu 300020 počnúc dňom
28.7.2008, ktoré sú do 29.8.2008 evidované na liste číslo 300021. Ďalšie práce na stavbe v Amstettene
sú následne evidované po tom, ako je v stavebnom denníku zachytené vykonanie prác v meste Stams
a v meste Dreieich, počnúc listom 300024 až po list číslo 300025, za ktorým na liste s tým istým číslom
nasledujú práce vykonávané na stavbe označenej ako Viedeň. Nezrovnalosti v stavebnom denníku

ohľadom časových súvislostí a následného vykonávania prác tak podľa názoru krajského súdu mohli
vzniknúť predovšetkým z dôvodu skutočnosti, že všetky práce pre žalovaného právny predchodca
žalobcu evidoval v jednom stavebnom denníku. Táto skutočnosť však na hodnovernosť ohľadom miesta,
druhu a rozsahu vykonaných prác nemá žiaden vplyv.

Krajský súd ako relevantnú nevyhodnotil ani námietku žalovaného v tom smere, že špecifikácia
prác, tak ako sú uvedené vo faktúrach, nezodpovedá tým prácam, ktoré sú uvedené na jednotlivých
stranách stavebného denníka. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na predmet konania tak,
ako ho podanou žalobou vymedzil žalobca, a to v podobe zaplatenia ceny prác realizovaných
právnym predchodcom žalobcu pre žalovaného na základe uzatvorenej zmluvy o dielo. Účelom
konania tak je posúdiť dôvodnosť žalobcom požadovanej ceny diela vyjadrenej v podobe finančnej
istiny s príslušenstvom, ktorú žalobca požadoval za práce vykonané jeho právnym predchodcom
pre žalovaného. V tejto súvislosti možno poukázať aj na pomerne všeobecné vymedzenie predmetu
plnenia právneho predchodcu žalobcu pre žalovaného v článku III uzatvorenej zmluvy o dielo, ktorý
je vymedzený tak, že bude spočívať hlavne vo výrobe a dodávke montáže rôznych druhov kovových
konštrukcií a dodávke a zabezpečovaní súvisiacich montážnych prác a činností. Je teda zrejmé, že
právny predchodca žalobcu mal pre žalovaného vykonávať všetky montážne práce týkajúce sa výrobkov
žalovaného s tým, že bolo dohodnuté, že za tieto vykonané práce právnemu predchodcovi žalobcu
cena za dielo bude závislá od rozsahu odpracovaných hodín v čiastke 350,- Sk za hodinu na osobu.
Pre posúdenie dôvodnosti nároku je relevantné výlučne ustálenie počtu hodín odpracovaných právnym
predchodcom žalobcu pre žalovaného na jednotlivých stavbách, na ktorých sa práce vykonávali, nakoľko
výlučne na tento počet odpracovaných hodín bol viazaný rozsah nároku právneho predchodcu žalobcu
na zaplatenie ceny diela. Skutočnosť, že popis prác vo vystavených faktúrach právneho predchodcu
žalobcu presne nezodpovedá popisu týchto prác v jednotlivých stranách stavebného denníka tak
nemôže spochybniť dôvodnosť nároku na zaplatenie dojednanej ceny diela, ktorý nárok nebol viazaný
na presnú špecifikáciu jednotlivých vykonaných prác, ale na rozsah týchto prác vyjadrených počtom
odpracovaných hodín.

Žalovaný v podanom odvolaní vo vzťahu k faktúre s koncovým trojčíslím 017 namietol tiež skutočnosť,
že pri tejto faktúre okresný súd uskutočnil odpočítanie okresným súdom dôvodne určenej čiastky
1.266,16 Eur oproti nedôvodne účtovanej DPH podľa dobropisu právneho predchodcu žalobcu v sume
1.985,39 Eur s tým, že táto faktúra bola žalovaným v celom rozsahu uhradená, čo má mať za následok
nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu. Krajský súd zo spisového materiálu zistil, že faktúra
s koncovým trojčíslím 017 bola podľa vyjadrenia žalobcu zo dňa 5.9.2013 (č.l. 124 spisu) uhradená
žalovaným v čiastke 11.168,68 Eur dňa 31.12.2008 a zostávajúca časť tejto faktúry v čiastke 1.266,16
Eur bola uhradená podľa výpisu z účtu ku dňu 7.6.2009 (č.l. 78 spisu). Zo strany okresného súdu
preto podľa názoru krajského súdu nebol priestor, aby pri tejto fakturácii došlo k odpočítaniu čiastky
1.266,16 Eur podľa dobropisu. Tento postup okresného súdu však na vecnú správnosť rozhodnutia
nemal žiaden vplyv, nakoľko zo strany okresného súdu nebolo podľa faktúry s koncovým trojčíslím 017
žalobcovi voči žalovanému priznané žiadne plnenie. Keďže z tejto faktúry s koncovým trojčíslím 017
nebolo priznané žalobcovi žiadne plnenie, nie je relevantnou ani námietka žalovaného, že práce podľa
stavebného denníka č. 300022 až 300023 od 13.7.2008 do 10.8.2008 by mali zodpovedať prácam v
Nemecku v meste Dreieich.

Žalovaný v podanom odvolaní namietol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je prekvapivé vzhľadom na
absenciu riadnej špecifikácie uplatnenej pohľadávky v priebehu súdneho konania. V súvislosti s touto
prekvapivosťou súdneho rozhodnutia následne žalovaný v podanom odvolaní uskutočnil započítací
prejav voči pohľadávke žalobcu. Žalovaný v tomto smere namietal, že voči nároku žalobcu sa bránil s
vedomím, že tento nárok nie je preukázaný, na čom sa nezmenilo nič ani na poslednom pojednávaní,
kde neboli predložené žiadne nové dôkazy, ktoré by opodstatňovali záver, že súd prvého stupňa bude
nárok považovať za preukázaný. Po oboznámení sa so spisovým materiálom a priebehom konania
pred súdom prvého stupňa krajský súd uvedenú námietku nevyhodnotil ako dôvodnú. Zo spisového
materiálu je zrejmé, že v priebehu súdneho konania žalobca, resp. jeho právny predchodca viackrát
opakovane špecifikoval uplatnenú pohľadávku s odkazom na predložené faktúry a stavebný denník
preukazujúci vykonávané práce. Žalobca pritom v priebehu konania čiastočnými späťvzatiami reagoval
na námietky žalovaného ohľadom čiastočnej úhrady vykonaných prác, ohľadom rozsahu omeškania
a tiež na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Presnú špecifikáciu uplatneného nároku žalobca
predložil podaním zo dňa 5.9.2013 (č.l. 124 až č.l. 127 spisu), kde vymedzil uplatnenú pohľadávku,

čo do jej výšky, a to jednak odkazom na vystavené faktúry a jednak odkazom na práce evidované v
stavebnom denníku na listoch číslo 300020 až 300025. Vo vzťahu k faktúram s koncovým trojčíslím
017, 019 a 020 žalobca na pojednávaní dňa 21.3.2014 (č.l. 168 spisu) poukázal na zápisy v stavebnom
denníku číslo 300020 a číslo 300021 a 300025 a špecifikáciu vo vzťahu ku všetkým faktúram, ktoré
zostali predmetom konania, následne žalobca doplnil na pojednávaní dňa 10.10.2014 (č.l. 223), kde
predložil faktúry, na ktorých bolo rukou dopísané obdobie vykonávania prác a tieto práce špecifikoval aj
odkazom na konkrétne čísla listov zo stavebného denníka. Nemôže preto obstáť tvrdenie žalovaného, že
rozhodnutie okresného súdu, ktorý po oboznámení sa so všetkými vykonanými dôkazmi, dospel k záveru
o čiastočnej dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, bolo pre žalovaného prekvapivým. Žalovaný mal
dostatočný časový priestor reagovať na uplatnený nárok žalobcu, a to aj vo forme procesnej obrany v
podobe započítania pohľadávok titulom dobropisu, resp. titulom náhrady škody. Vo vzťahu k zápočtu
dobropisu oproti žalovanej istine krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v priebehu prvostupňového
konania nebolo zo strany žalovaného preukázané, že by uskutočnil právny úkon započítania svojej
pohľadávky z tohto dobropisu vo výške 15.064,93 Eur voči uplatnenej pohľadávke žalobcu. Žalovaný
v podanom odvolaní namietol, že s jeho započítacím prejavom sa okresný súd nevyporiadal správne.
Oboznámením sa so spisovým materiálom krajský súd zistil, že do momentu rozhodnutia súdu prvého
stupňa žalovaný neuskutočnil právny úkon započítania tejto pohľadávky voči žalobcovi, a to ani priamym
započítacím prejavom adresovaným žalobcovi, ani vo forme hmotno-právneho úkonu, ktorý by bol
uskutočnený vo vzťahu k prvostupňovému súdu v zmysle § 41 ods. 3 O.s.p.. To, že v súdnom konaní
žalovaný neuskutočnil započítací prejav, vyplýva aj z jeho vyjadrenia na pojednávaní konanom pred
okresným súdom dňa 30.7.2013, keď podľa obsahu zápisnice o pojednávaní uviedol, že čo sa týka
náhrady škody, tak túto v podstate bude žalovaný formulovať až potom, čo žalobca riadne preukáže
svoj žalobný nárok, vzhľadom na to, že v súčasnosti podľa názoru žalovaného, nie je voči čomu túto
pohľadávku ani započítať, ani uplatňovať. Z ďalšieho priebehu konania pred okresným súdom krajský
súd zistil, že žalovaný neuskutočnil ani v neskoršom štádiu započítací prejav. Okresný súd preto na
str. 12 odôvodnenia svojho rozsudku správne skonštatoval, že argumentácia žalovaného týkajúca sa
nárokov na náhradu škody nebola zo strany žalovaného v tomto konaní formulovaná ako dispozitívny
úkon žalovaného. K právnemu úkonu započítania tejto pohľadávky zo strany žalovaného voči uplatnenej
pohľadávke žalobcu tak došlo až v podanom odvolaní, kde žalovaný zároveň započítal voči žalobcovi
svoj tvrdený nárok na náhradu škody. V súvislosti s týmto zápočtom považuje krajský súd za potrebné
poukázať na skutočnosť, že zo strany žalovaného nebolo jednoznačne uvedené, aký nárok na náhradu
škodu voči pohľadávke žalobcu započítava. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza pohľadávku na
náhradu škody titulom vystavenia dobropisov na stavbe Amstetten v sume 116.713,66 Eur a na stavbe
Dreieich 68.970,60 Eur. V časti obsahujúcej zápočet pohľadávok však žalovaný uvádza len to, že
vo výške žalovanej istiny započítava sumu náhrady škody, pričom náhradu škody bližším spôsobom
nešpecifikuje, a teda nie je zrejmé, ktorá pohľadávka žalovaného na náhradu škody má byť započítaná
voči uplatneným pohľadávkam žalobcu. K úplnosti sa dodáva, že žalovaný nepreukázal zánik žalovanej
pohľadávky ani úkonom zo dňa 14.9.2012 (č.l. 55 spisu).

Bez ohľadu na uvedené však k započítacím prejavom žalovaného krajský súd uvádza, že z dôvodov
odvolania žalovaného mohli byť vzaté do úvahy len tie, ktoré nemali charakter novo tvrdených
skutočností neuvádzaných žalovaným pred súdom prvého stupňa. Preto rozsudok okresného súdu
mohol byť posudzovaný na základe podaného odvolania len v medziach odvolacích dôvodov, ktoré
nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvého stupňa. Účastníci konania boli
okresným súdom opakovane poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti
musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože
na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Takéto poučenie je súčasťou
predvolaní na pojednávania nariadené vo veci, ktoré boli okresným súdom zasielané účastníkom a ich
právnym zástupcom, a okresným súdom bolo toto poučenie dané tiež právnym zástupcom účastníkov a
štatutárnej zástupkyni žalovaného na poslednom pojednávaní vo veci dňa 10.10.2014 (č.l. 227 spisu).
Krajský súd preto vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného vychádzal zo skutkového stavu tak, ako
ho zistil súd prvého stupňa, a ktorým bol krajský súd v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. viazaný. Keďže
nebola preukázaná žiadna z výnimiek ustanovených v odsekoch 2 až 7 § 213 O.s.p. a ani žiaden
z taxatívnych dôvodov podľa § 205a ods. 1 O.s.p. odvolací dôvod žalovaného v podobe
započítania pohľadávky z dobropisu a pohľadávky na náhradu škody voči pohľadávke žalobcu bol
novo tvrdeným dôvodom poskytnutým žalovaným až v podanom odvolaní, a preto za stavu princípu
neúplnej apelácie a koncentračnej zásady vyplývajúcej z ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 205a
ods. 1 O.s.p. nebolo možné na tento odvolací dôvod žalovaného prihliadnuť ako na relevantný. V tejto

súvislosti treba poukázať aj na rozporné tvrdenia žalovaného. Žalovaný totiž na jednej strane tvrdí, že
napriek tomu, že rozhodnutie označuje za prekvapivé, započítal na prvom stupni voči žalovanej istine
pohľadávku z dobropisu, ale voči tomu istému nároku žalobcu už s ohľadom na jeho nedostatočnú
špecifikáciu a následnú prekvapivosť rozhodnutia nemohol započítať pohľadávku na náhradu škody. Ak
žalovaný tvrdí, hoci toto tvrdenie nepreukázal, že na prvom stupni započítal pohľadávku z dobropisu,
mohol podľa názoru krajského súdu rovnako postupovať aj vo vzťahu k svojej pohľadávke na náhradu
škody. Námietka započítania uplatnená žalovaným tak podľa názoru krajského súdu nebola relevantným
odvolacím dôvodom a nemohla tvoriť základ na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z
titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov
do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa o ukončení dokazovania tak krajský súd na
námietku započítania uplatnenú žalovaným až v podanom odvolaní nemohol prihliadnuť v spojení aj s
ustanovením § 216 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie
konanie neplatia.

Právna zástupkyňa žalovaného podaním zo dňa 18.09.2015, ktoré bolo krajskému súdu doručené
dňa 21.09.2015 (č.l. 303 spisu), žiadala doplniť dokazovanie o listinné dôkazy, a to o Vyjadrenie zo
dňa 18.09.2015 a o Znalecký posudok č. 2/2015 zo dňa 11.09.2015. V súvislosti s týmito dokladmi
predloženými žalovaným krajský súd opätovne poukazuje na princíp neúplnej apelácie a koncentračnej
zásady, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Za situácie, kedy účastníci boli okresným súdom poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., vychádzal krajský súd zo skutkového stavu tak, ako bol tento zistený
pred súdom prvého stupňa. Nebol tak daný priestor na doplnenie dokazovania o vyjadrenie a znalecký
posudok predložený žalovaným v štádiu odvolacieho konania a po uplynutí zákonom stanovenej lehoty
na podania odvolania. Krajský súd potom nemohol posudzovať napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe žalovaným novo predložených listinných dôkazov pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych
dôvodov vyplývajúcich z ust. § 205a ods. 1 O.s.p.. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 174/2005, podľa ktorého „ak súd prvého stupňa účastníka poučil
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa §
237 písm. f) O.s.p.".

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného ohľadom posúdenia svedeckej výpovede svedka A. W., aj
vo vzťahu k svedeckej výpovedi svedka Ing. F. U. sa krajský súd stotožnil s posúdením týchto dôkazov
okresným súdom. Svedok A. W. uviedol, že zápisy v stavebnom denníku podpisoval svedok F. U.,
ktorý odsúhlasoval aj faktúry, pričom rovnakým spôsobom bol odsúhlasený aj počet odpracovaných
hodín s tým, že pán U. si to vždy skontroloval a podpísal stavebný denník (Zápisnica o pojednávaní
zo dňa 23.5.2014 - č.l. 191, 192 a Zápisnica o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 1.8.2014 -
č.l. 208 spisu). Svedok U. ani pri konfrontácii so svedkom W. nepoprel, že zápisy v stavebnom denníku
podpisoval. Svedok Ing. F. U. pritom na pojednávaní pred okresným súdom dňa 23.5.2014 (č.l. 190
spisu) nevylúčil, že práce boli žalobcom v Amstettene vykonané a nevylúčil, že v rozsahu, ktorý je v
stavebnom denníku uvedený. Svedok U. síce uviedol, že svojimi podpismi nepotvrdzoval zrealizované
plnenie v danom rozsahu čo do časového vymedzenia, avšak zároveň potvrdil, že kontroloval, čo bolo
urobené z materiálu žalovaného, ktorý bol zabezpečený na realizáciu predmetných montážnych prác. Z
týchto vyjadrení svedkov krajský súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatuje, že zápisy v stavebnom
denníku zodpovedali skutočne zrealizovanému plneniu v takom rozsahu, ktorý je v stavebnom denníku
uvedený. Okresný súd potom správne s prihliadnutím na ust. § 15 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na
všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, za predpokladu, že o prípadnom prekročení
rozsahu poverenia tretia osoba nevedela a s prihliadnutím na okolnosti prípadu ani nemohla vedieť,
a s prihliadnutím na pracovnú zmluvu svedka U., ktorý bol zamestnancom žalovaného s postavením
vedúceho výroby (č.l. 173-175 spisu), konštatoval náležité odovzdanie vykonaného diela zhotoviteľom
objednávateľovi prostredníctvom zápisov v stavebnom denníku a tým splnenie povinností zhotoviteľa
vykonať dielo jeho ukončením a odovzdaním objednávateľovi podľa § 554 ods. 1 veta prvá Obchodného
zákonníka.

K odvolacej námietke žalovaného, že faktúra s koncovým trojčíslím 019 bola vyhotovená dňa 25.8.2008
napriek tomu, že sa ňou fakturovalo plnenie za obdobie od 14.8.2008 do 29.8.2008, a teda faktúra
bola vyhotovená o štyri dni skôr, ako boli práce uskutočnené, krajský súd uvádza, že neobstojí
tvrdenie žalovaného v podanom odvolaní, kde ohľadom tejto námietky žalovaný uvádza, že tento rozpor

okresný súd vo svojom rozsudku nijakým spôsobom nevysvetlil. Krajský súd poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý na strane 13 v časti, ktorá pojednáva o nároku žalobcu na
zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania, uviedol vo vzťahu k faktúre s koncovým trojčíslím 019, že
pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku vychádzal zo splatnosti tejto faktúry až dňa 16.9.2008,
teda 21 dní po vystavení, čo je po uplynutí časového intervalu, v rámci ktorého boli realizované práce
ňou vyúčtované. S prihliadnutím na záver krajského súdu o správnosti postupu okresného súdu, ktorý
zo sumy fakturovanej žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom podľa faktúry s koncovým trojčíslím
019 priznal žalobcovi právo na zaplatenie istiny vo výške 8.154,93 Eur, a s prihliadnutím na dohodu
účastníkov zakotvenú v článku IV bod 3. Zmluvy o dielo zo dňa 2.6.2008 o lehote splatnosti v dĺžke 21
dní od vystavenia faktúry, je krajský súd v zhode so súdom prvého stupňa názoru, že žalovaný sa do
omeškania s plnením dôvodne fakturovanej čiastky podľa tejto faktúry dostal počnúc dňom 16.9.2008. V
tejto súvislosti neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že vystavenie tejto faktúry pred ukončením
prác, ktoré v nej boli voči žalovanému vyúčtované, má spochybňovať oprávnenosť žalobcu na zaplatenie
žalovanej istiny. Otázka vystavenia faktúry ako účtovného dokladu nič nemení na vyššie uvedených
záveroch tak okresného ako aj krajského súdu v tom smere, že žalobca preukázal odôvodnenosť jeho
nároku na zaplatenie ceny diela podľa vystavených faktúr v celkovej výške rovnajúcej sa priznanej istine
22.536,71 Eur. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého nárok na zaplatenie ceny za dielo vzniká vykonaním diela, ktoré však rieši výlučne otázku vzniku
nároku na zaplatenie ceny diela a nie otázku splatnosti tohto nároku, teda otázku, kedy sa dlžník dostáva
do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. Splatnosť ceny diela bola pritom okresným súdom
podľa dohody účastníkov určená v lehote 21 dní od vystavenia faktúr, s čím sa krajský súd stotožňuje.

Krajský súd na základe vyššie uvedených zhodnotení konštatuje, že z dokazovania vykonaného pred
súdom prvého stupňa vyplynul dôvodný záver o oprávnenosti nároku uplatneného žalobcom voči
žalovanému v priznanom rozsahu 22.536,71 Eur, a to podľa faktúry číslo 5008018 v čiastke 7.981,63
Eur, podľa faktúry číslo 5008019 v čiastke 8.154,93 Eur a podľa faktúry číslo 5008020 v čiastke 6.400,15
Eur. Okresný súd rozhodol vecne správne aj pokiaľ od súm, ktoré ustálil ako dôvodne fakturované
jednotlivými faktúrami, odpočítal príslušnú časť dobropisu vystaveného k jednotlivým faktúram zo strany
právneho predchodcu žalobcu. Preto bol v časti istiny rozsudok okresného súdu ako vecne správne
rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdený. Z rovnakých dôvodov bol rozsudok podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdený aj v časti úroku z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo súm fakturovaných
týmito faktúrami, kde sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku po uplynutí
lehoty splatnosti vystavených faktúr v dĺžke 21 dní od ich vystavenia, ako aj v závislom výroku o trovách
prvostupňového konania, ktorý nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý si v písomnom podaní zo
dňa 21.4.2015 uplatnil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon
právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 1 x 386,74 Eur (tarifná odmena určená z hodnoty veci,
t.j. z predmetu odvolacieho konania, ktorým bol napadnutý výrok rozsudok okresného súdu o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 22.536,71 Eur s príslušenstvom) + 1 x 8,39 Eur režijný paušál, čo
vrátane DPH vo výške 20 % = 79,03 Eur zodpovedá dôvodným trovám odvolacieho konania vo výške
474,16 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku za aplikácie ust. § 149 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.