Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. november 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/86/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201883
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201883.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:

W. X., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník C., bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám.
Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície,
OddeleniecudzineckejpolíciePolicajnéhozboruBratislava,Hrobákova44,Bratislava,osprávnejžalobe
žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 15.10.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-
BA6-271-013/2017-AV zo dňa 15.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 31.10.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p.,
doručenou dňa 09.11.2017 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods.1, 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-
HCP-BA6-271-013/2017-AV zo dňa 15.10.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo

zaistenia.Žalobca správnemuorgánuvytkolnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nesprávneprávne
posúdenie veci a jeho rozhodnutiu nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení
ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny
poriadok“ alebo „SP“), ust. § 77 ods. 1, § 82 ods. 1 pís. b/ a ods. 3 pís. b/, § 88 ods. 1 pís. c/, ods. 2 a 4,
zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“). Bázu porušenia základných princípov
zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nachádzal žalobca s podporou judikatúry všeobecných
súdov i Ústavného súdu SR, v niekoľkých navzájom podmienených a prepojených mylných záveroch,

jedným ktorých bola nejednoznačná identifikácia jeho osoby ako štátneho príslušníka Afganskej
islamskej republiky a to po uvedení, že nemá platný cestovný doklad. Vyslovil presvedčenie, že
postup žalovaného pri zisťovaní skutočného stavu veci nebol dostatočný a došlo k zásadnému
procesnému pochybeniu, ktorého následkom je zásah do práva na osobnú slobodu garantovaného
Deklaráciou základných ľudských práv a slobôd, nakoľko preukázanie skutočnosti, že žalobca je
štátnym príslušníkom tretej krajiny, je pre zákonnosť konania o zaistení kľúčová. Pochybenia žalobca
nachádzal aj v neuvedení krajiny, do ktorej má byť vyhostený, nakoľko v rozhodnutí o vyhostení je

uvedené „túto krajinu nie je možné ihneď zistiť, keďže účastník konania nemá platný cestovný doklad a
taksprávnyorgánneviejednoznačneidentifikovaťúčastníkakonaniaakoštátnehopríslušníkaAfganskej
islamskej republiky, a v napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že má dôjsť k reálnemu fyzickému
vyhosteniu žalobcu do domovskej krajiny. Keďže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie jeurčené miesto vyhostenia žalobcu a jednoznačne nie je určená ani jeho domovská krajina, preskúmanie
možnosti jeho vyhostenia do bezpečnej krajiny a vybavovanie cestovných dokladov nie je možné.
Zdôraznil, že reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu predchádzania

svojvôli pri zaisten, a ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je efektívne ani účelné ani jeho zaistenie. Na
podporu svojich tvrdení poukázal na právny názor NS SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sža/31/2014,
sp.zn. 10 Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017, sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 1 Sza/7/2016, a rozsudok KS
BA sp. zn. 4Sp/14/2016 zo dňa 22.02.2016 ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1SZa/7/2016 a z neho
vyplývajúci názor, podľa ktorého, ak rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia

nie je odôvodnené, je nepreskúmateľné. Napadnutému rozhodnutiu potom vytkol zmätočnosť v otázke
bezpečnosti krajiny, do ktorej má byť vyhostený a to pre jej nešpecifikáciu, z čoho logicky vyplýva,
že bezpečnosť takejto krajiny, ktorá musí byť vždy posudzovaná individuálne, ani nemohla byť
preskúmaná. Nakoľko v oboch rozhodnutiach ( o administratívnom vyhostení i o zaistení) absentuje
určenie krajiny do ktorej má byť vyhostený, nie je logicky možné ani skúmať základnú podmienku
zaistenia, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako

sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru
potrebných pre zabezpečenie vyhostenia. Vo vzťahu k ďalšiemu skutkovému žalobnému dôvodu,
dobe zaistenia do 15.04.2018, poukázal žalobca na jej neprimeranosť týkajúcu sa dĺžky a na jej
neodôvodnenie žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Na
podporu svojich tvrdení dal do pozornosti rozhodnutie KS v Košiciach, sp.zn. 1Sp/20/2012, rozsudok NS

SR sp.zn. 10Sza/4/2012, sp.zn. 1SZa/4/2015 a rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011
zo dňa 14.03.2011.

2. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý k námietke žalobcu o nedostatočnosti zisťovania jeho totožnosti
bez dokladu totožnosti poukázal na to, že o jeho štátnej príslušnosti Afganskej islamskej republiky niet

pochybností, nakoľko sám žalobca túto nenamietal a v konaní komunikoval v jazyku používanom v
tejto krajine. Napokon samotný jeho zástupca vydal rozhodnutie s jeho menom a ním spochybňovanou
štátnou príslušnosťou. K námietke určenej dĺžky zaistenia uviedol, že je stanovená na čas nevyhnutne
potrebný, hraničný, najviac do 15.04.2018 a dodal, že je jeho povinnosťou po celý čas zaistenia
skúmať či trvá účel zaistenia (ust. § 90 ods.1 pís. d/ ZPC). Na margo žalobcu poznamenal, že svojimi

vyjadreniami chce docieliť aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o
zaistení s určením kratšej doby zaistenia, pričom takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu
správnych orgánov aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci. Zákonodarca myslel aj na túto alternatívu a
z uvedeného dôvodu aplikoval ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný
ďalej uviedol, že žalobca sa v ďalšej časti správnej žaloby vyjadruje k skutočnostiam týkajúcim sa

administratívnehovyhosteniaaniezaistenia.Pripustilžepodmienkouzaisteniajeajpodmienkareálnosti
vyhostenia a v prípade žalobcu je aj reálny predpoklad, že bude odsunutý z územia Slovenskej republiky,
pričom určenie krajiny do ktorej bude tento odsun realizovaný je plne v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov.

3. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie.

Predvolanie na pojednávanie určené na deň 20.11.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v
ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 13.11.2017 mailom.
Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnili, preto
súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru,

že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 S.s.p. ju zamietol.

5. Podľa § 3 ods. 1 pís. c/ zák.č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

zákona č. 8/2005 Z. z., v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“) tento zákon sa
vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení,
v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, v konaní o zaistení žiadateľa o udelenie azylua v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky.

6. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej

podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

7. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 15.10.2017 č. PPZ-HCP-BA6-271-013/2017-AV, právne
odôvodneným ust. § 84 ods. 1 pís. a/, d/, § 88 ods. 1 pís. b/, 2, 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2, 3,
§ 90 ods. 1 pís. d/, § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv slobôd žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe
vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného Oddelením cudzineckej polície

Policajného zboru Bratislava pod číslom PPZHCP-BA6-271-008/2017-A dňa 15.10.2017, rozhodol o
zaistení žalobcu a jeho umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,
so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.04.2018. Rozhodnutie
založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 14.10.2017, keď bol žalobca čase o 23.05
hod. v blízkosti hraničného prechodu Čunovo - Rajka na území SR, v osobnom motorovom vozidle

s bulharským evidenčným číslom kontrolovaný hliadkou Policajného zboru Bratislava a vyzvaný k
preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR (§ 75 ods. 2 ZPC). Žalobca a ani ďalší
štyria muži nachádzajúci sa v aute sa nevedeli preukázať žiadnym cestovným dokladom a ani
iným dokladom oprávňujúcim ich zdržiavať sa alebo prechádzať cez územie Slovenskej republiky,
na základe čoho boli toho istého dňa predvedení podľa § 79 ods. 1 ZoPC pred správny orgán.

Vykonanými lustráciami osoby žalobcu v systéme Eurodac nebolo zistené, že je žiadateľom o udelenie
azylu v jednom z členských štátov, alebo že by mal na území SR udelený pobyt, na základe čoho začal
správny orgán dňa 15.10.2017 konanie vo veci vyhostenia žalobcu (§ 82 ods. 1 pís. b/ ZoPC) a
toho istého dňa vydal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení podľa ust. § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov a súčasne žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na

územie všetkých členských štátov podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 83
ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov správny orgán neurčil v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno predpokladať, že žalobca ujde alebo bude iným
spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno
jeho totožnosť zistiť, ako aj z dôvodu, že ho možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov.

Správny orgán v predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko
to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia
bude opätovne ohrozený verejný poriadok čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením
stalo vykonateľným. Predmetné rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 15.10.2017. Toho istého
dňa bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku, do ktorej

uviedol, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a ani nemá zabezpečené žiadne ubytovanie
a súčasne mu bola pred vydaním rozhodnutia o zaistení daná možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o
pobytecudzincovvyjadriťsakjehopodkladom,kspôsobuichzistenia,prípadnenavrhnúťich doplnenie,
čo využiť nechcel. K nevyužitiu alternatív voči zaisteniu správny orgán poukázal na zápisnicu vedenú
pod číslom PPZ-HCP-BA6-271-012/2017-AV, z ktorej vyplýva, že podmienky dané ust. § 89 ods. 1

pís. a/ a b/ ZoPC by žalobca pre nedisponovanie ubytovaním ani dostatkom finančných prostriedkov
splniť nevedel, a takúto povinnosť mu preto uložiť nemohol. K dobe zaistenia uviedol, že závisí od
viacerých neovplyvniteľných faktorov a presne sa preto určiť nedá. Doba uvedená v prípade žalobcu je
nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu z územia SR,ide najmä o overenie totožnosti a zabezpečenie cestovného dokladu, zabezpečenie pokrytia nákladov
na samotné vyhostenie, materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy žalobcu a pod. Doba
zaistenia je z pohľadu správneho orgánu adekvátna pre potreby vybavenia všetkých nevyhnutných

náležitostí slúžiacich reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do domovskej krajiny. Počas celej doby
zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona pobyte
cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jeho
zaistením žiadna bezdôvodná ujma a naviac dobu zaistenia je možné skrátiť. Žalovaný v zhrnutí
dôvodovzaisteniapoukázalna aktuálne prebiehajúcekonanieoadministratívnom vyhostení,vovzťahu

ku ktorému je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd. Nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení,
vydaného oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, v ktorom bol žalobcovi určený
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch
rokov, je splnením podmienky na využitie inštitútu zaistenia cudzinca.

8. Podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak

a/ neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť
hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice,

b/ má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

9. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení

neurčil lehotu na vycestovanie alebo štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá
platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

10. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníkatretejkrajinynaúčelvýkonuadministratívnehovyhosteniaalebovýkonutrestuvyhostenia,na

účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné
riziko jeho úteku.

11. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny
sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny

príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

12. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej
krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka

tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <. nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny
dotknuté.
13. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
najviacnašesťmesiacov.Policajnýútvarjeoprávnenýpočastohtoobdobiaopakovanepredĺžiťzaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak

možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny
príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane,
o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12

mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny
príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
14. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak
ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal

žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.15. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

16. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa
odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho
pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide
o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm.

b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny
preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu
vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže
policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o
uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

18. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez
zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,

1. ak zanikol účel zaistenia,
2. na základe rozhodnutia súdu,
3. ak uplynula lehota zaistenia,
4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9,
5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo

ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/,
6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie.

19. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

20. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
21. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
22. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z
nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo
správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny
právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný
alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V posudzovanom
prípade, v ktorom konajúci správny orgán zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne

závery, aplikoval správny právny predpis ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona,
namietanú vadu konania nemožno konštatovať.

23. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, súd uvádza, že správnemu orgánu
nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že
by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona, že by na zistený skutkový
stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne

vyložil.

24. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010
konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu
je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým
spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská

právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však
neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť
vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že
pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním

konanianemožnorozumieťlenformálnezačatiečipriebehtakéhotokonania,aleajreálnosťvyhostenia“.
V Náleze Ústavný súd poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na
rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva napr. vo veci R., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

25. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a

nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k jeho nejednoznačnej identifikácii ako štátneho príslušníka
Afganskej islamskej republiky a to po uvedení, že nemá platný cestovný doklad a preukázanie
skutočnosti, že je štátnym príslušníkom tretej krajiny, je pre zákonnosť konania o zaistení kľúčová.
V odpovedi na uvedenú námietku žalobcu, správny súd poukazuje na zápisnicu o vyjadrení
účastníka zo dňa 15.10.2017, ako i celý obsah administratívneho spisu z ktorého je preukázateľné,

že administratívne konanie prebehlo za prítomnosti tlmočníka, s ktorým žalobca komunikoval v jazyku
dari, teda v jazyku ktorému rozumel a svoju štátnu príslušnosť nenamietol, s obsahom listín bol v
tomto jazyku oboznámený, a z obsahu samotného spisu nemožno zo žiadnej z listín či reakcií žalobcu
vyčítať nesúhlas so štátnou príslušnosťou správnym orgánom uvádzanou, a nemožno ho vyčítať
ani z odvolacích námietok, v ktorých žiadnym konkrétnym spôsobom nepreukázal a dôkazne či

argumentačne nepodložil omyl (v označení jeho štátnej príslušnosti), ktorý administratívnemu orgánu
vytkol. Porušenia svojich práv žalobca nachádzal aj v neuvedení krajiny, do ktorej má byť vyhostený,
nakoľko v rozhodnutí o vyhostení je uvedené „túto krajinu nie je možné ihneď zistiť, keďže účastník
konania nemá platný cestovný doklad a tak správny orgán nevie jednoznačne identifikovať účastníka
konania ako štátneho príslušníka Afganskej islamskej republiky“ a v napadnutom rozhodnutí uviedol,

že má dôjsť k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do domovskej krajiny. Keďže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení nie je určené miesto vyhostenia žalobcu a jednoznačne nie je určená ani
jeho domovská krajina, preskúmanie možnosti jeho vyhostenia do bezpečnej krajiny a vybavovanie
cestovných dokladov nie je možné. Aj v uvedenej otázke nemožno vo vzťahu k predmetu odvolacieho
konania, ktorým je rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-271-013/2017-AV zo dňa 15.10.2017,

považovať námietkyžalobcu,pomáhajúcehosiargumentáciouzrozhodnutia ovyhostení,ktorénapadol
samostatným opravným prostriedkom, a to v nejasnosti určenia krajiny, do ktorej má byť vrátený za
opodstatnené. V napadnutom rozhodnutí o zaistení žalovaný pri určení takejto krajiny využíva termín
„domovská krajina“ a o afganskej štátnej príslušnosti žalobcu v kontexte vyfabulovaných nejasností, či
vyššie rozvedených faktov, podporených ním uvádzanou afganskou štátnou príslušnosťou v dotazníku

žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 02.11.2017, nemožno mať pochybnosti a tak aj táto námietka je
podľa názoru súdu nedôvodná. V nadväznosti na uvedené, bez akéhokoľvek podloženia konkrétnou
argumentáciou zostali len v teoretickej rovine aj námietky žalovaného týkajúce sa bezpečnosti krajiny do
ktorej má byť vyhostený. Správny súd uvádza, že žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek
spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda

boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo zastávania určitých politických názorov. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať štátny
príslušník tretej krajiny, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu
vktoromsanachádza,aleboktorýpotom,čobolprávoplatnýmrozsudkomuznanýzavinnéhozosobitne
závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu. Konštatovanie

uvedené v poslednej vete sa žalobcu nedotýka.

26. V otázke neprimeranej dĺžky zaistenia ako i nevyhodnotenia možnosti aplikácie menej prísnych
donucovacích opatrení, súd poukazuje na článok 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely

návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len
„Návratová smernica“) podľa ktorej pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné,
alemenejprísnedonucovacieopatrenia,členskéštátymôžuzaistiťlenštátnehopríslušníkatretejkrajiny,
voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat alebo vykonať proces odsunu, a tonajmä keď existuje riziko úteku, alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni
procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len
pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Dĺžka zaistenia závisí od

množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho
spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ako aj
vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými
dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. Dĺžku zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec
sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC a určil ju do 15.04.2018, teda na hraničnú

dobu 6 mesiacov, okliesnenú citovaným ustanovením na vykonanie všetkých úkonov, nevyhnutných
na zachovanie postupu podľa Dublinského nariadenia. Súd k námietke žalobcu poukazuje na síce
maximálne určenú dĺžku, so zdôraznením, že v prípade zabezpečenia všetkých potrebných zistení
možno túto skrátiť len na čas nevyhnutne potrebný, ktorý ale bližšie ohraničiť pro futuro, možno len veľmi
obtiažnym spôsobom. Žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný
na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca

presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu,
je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po
celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC), čo
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ( napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka
zaistenia je v danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená a preto súd nezákonnosť rozhodnutia

žalovaného v tomto smere nezistil.

27. V zmysle bodu 3 článku 3 smernice, „návrat“ je proces vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny bez
ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat do krajiny jeho pôvodu
alebo do krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva

či inými dojednaniami, alebo do tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne
rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. V bode 7 čl. 3 smernice je definované „riziko úteku“, ako existencia
dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom prípade sa
domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť.
Reálnosť tejto skutočnosti vyplýva okrem iného aj z výpovede žalobcu do zápisnice o podaní vyjadrenia

dňa 15.10.2017, spísanej o 12.25 hod. vyplýva, že pred nejakým časom odišiel z dôvodu nepokojov
z Afganistanu do Iránu, Turecka, Macedónska, Srbska a do Maďarska a počas tejto cesty ho viackrát
chytili policajti (nevedel presne uviesť kde to bolo). Vždy pritom požiadal o azyl, následne ho umiestnili
do tábora, z ktorého vždy odišiel. V Maďarsku sa nakontaktoval na prevádzača, ktorý ho mal priviesť
do Rakúska, no na hranici celú skupinu chytili policajti. Na otázku akými finančnými prostriedkami

disponuje uviedol, že nemá skoro žiadne peniaze.

28. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a
zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava
prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia

Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia
konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným
opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom
na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu
možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu

a odovzdania bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu
miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného, by boli v tomto prípade neúčinné a naviac
zistené neboli a preto nemohli byť v ani využité.

29. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia.
K samotnej podstate preskúmavacieho súdneho konania súd uvádza, že obrazom a výsledkom
správneho konania je administratívny spis, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera
správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Z oznámenia odporcu

- Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zo
dňa 13.11.2017, získal súd informáciu, že žalobca dňa 20.10.2017 požiadal v priestoroch ÚPZC
Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O tejto skutočnosti bol vyrozumený Migračný
úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý dňa 29.10.2017 doručil ÚPZC Medveďov písomné stanovisko svyjadrením, že účel zaistenia naďalej trvá. Dňa 02.11.2017 vykonal pracovník Dublinského strediska so
žalobcom vstupný pohovor za účelom zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany
na území SR.

30. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase

vydania jeho rozhodnutia.
Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili
okolnosti veci.
Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej

správnej žalobe.
31. Podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie,
kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po
prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho
úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III článku 7 odsek

2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí
podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu
v členskom štáte. Je pravdepodobné, že v preskúmavanej veci je touto krajinou Slovenská republika,
v ktorej požiadal o azyl ako v prvej.

32. Na základe pertraktovaného skutkového stavu a citovaných procesných ustanovení S.s.p., správny
súd v súvislosti so zmenou okolností v preskúmavanej veci konštatuje aj naplnenie ďalšej podmienky
zaistenia, existencie značného rizika úteku. Správny súd poukazuje na už vyššie uvedené a dopĺňa,
že počas prebiehajúcej azylovej procedúry, kedy žiadateľ o azyl nie je oprávnený sa pohybovať po
iných krajinách únie, by sa mal žalobca až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti zdržiavať v

hostiteľskejkrajine,nemalby jejúzemieopustiťabezpríslušnýchoprávnenísapohybovať po územiach
iných štátov únie. Vzhľadom na predchádzajúce správanie žalobcu, a uvedenie do zápisnice dňa
15.10.2017, že jeho cieľovou krajinou je Rakúsko, je naplnená aj dôvodná obava, že ujde, resp. bude
sa skrývať. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca,
ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd).

33. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný
pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie

rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa §
47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a
je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd v zmysle § 229 S.s.p. žalobu
zamietol.

34. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. a žalobcovi ich náhradu, s poukazom
na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, nepriznal.

35. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák.

č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ S.s.p.).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 S.s.p.).
Podľa § 440 S.s.p.:

(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti
alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie

kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov

podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).