Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/622/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615209024
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615209024.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.
Jozefa Maruščáka a JUDr. Moniky Koščovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej : J. U., W.. XX.X.XXXX, F. L.
XX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod

sp. zn. EX 22850/15, o vymoženie 735,59 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 31.5.2016, č.k. 10Er/474/2015-19

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví zastavil
exekučné konanie a uviedol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že dňa 13.5.2015 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. zo

dňa 14.12.2009, sp. zn. SR 21801/09. S poukazom na § 103, § 104 ods. 1 veta prvá, § 159 ods.
3, § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) uviedol, že v
exekučnom registri súdu prvej inštancie bolo zistené, že sa viedlo exekučné konanie vo veci rovnakých
účastníkov na základe rovnakého exekučného titulu ako v tomto konaní. Uznesením zo dňa 5.4.2012,
sp.zn. 7Er/117/2010 súd exekúciu zastavil podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,
pre neprijateľnú zmluvnú podmienku - rozhodcovskú doložku. Predmetné rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť. Vzhľadom na uvedené mal súd za preukázané, že na súde prvej inštancie sa viedla
exekúcia pod sp.zn. 7Er/117/2010 s rovnakými účastníkmi konania a rovnakým exekučným titulom, kde
otejtoveciboloprávoplatnerozhodnuté.Idetedaoprekážkuprávoplatnerozhodnutejveci(resiudicata),
pričom ide o neodstrániteľnú prekážku konania. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 146 ods.
1 písm. c/ O.s.p..

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutia vo veci, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu anedostatočne zistil skutkový stav. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
10.7.2013, sp. zn. II ÚS 499/2012 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.2.2013
sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku,

v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť
sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa

právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd
založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval
konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd

nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania
naneprijateľnúpodmienkuadaťimmožnosťvyjadriťsaknej,alebokprípadnémustanoviskupovinného.
Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ
riešiť spory s dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a

ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol
dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii
a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva

aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.
V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov
(nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na
základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca

vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Podľa oprávneného právna analýza
rozhodcovskej doložky je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby
v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto

posúdenie viazal jej zastavenie. Oprávnený ďalej upriamil pozornosť na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011 a uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavil do
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci

zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o
zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše

dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
vecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Zákonodarcapriznal
všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci

konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním,
či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru
musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený
žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd rozhodol v rozpore s
dobrými mravmi z dôvodu, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k
premlčaniu pohľadávky oprávneného. Možnosti oprávneného na jej vymoženie by sa v takom prípaderadikálne znížili. Súd mal v záujme zachovania miery spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávneného
zastaviť exekúciu iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej ich zákonnú výšku. V poslednom bode
podaného odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky, ktorá založila

právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že exekučný súd
je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom
zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež

namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom (správne spotrebiteľskom - poznámka
odvolacieho súdu) úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať

Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom
úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere
nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež

na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí
úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko
oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné
v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

6. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol účinný Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.),

ktorý upravoval podmienky konania v § 103 a nasl. Použitie O.s.p. na exekučné konanie do 30.6.2016
vyplývalo z ust. § 251 ods. 4 O.s.p..

10. Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje

sa však vždy uznesením.

11. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

12. Podľa § 104 ods. 1 veta prvá, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví.

13. Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

14. Odvolací súd skúmal (ne)správnosť aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení v
prejednávanej veci.15. Prekážka res iudicata sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád podmienok konania,
existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho. Z cit. ustanovení O.s.p. vyplýva, že
podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek

za konania.

16. Pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami
sporového konania. Na to nadväzujú aj dôsledky nedostatku podmienok konania. Ak pôjde o
neodstrániteľný nedostatok podmienok exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť,

a to s prihliadnutím na § 104 O.s.p. (teraz § 162 CSP). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok
neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na
exekučné konanie aplikovať § 159 ods. 3 O.s.p. (do 30.6.2016), ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa
o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

17. Podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k existencii vady podmienok

konania spočívajúcej v prekážke veci rozhodnutej (res iudicata) dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené
všetky tri podmienky, a to: 1) začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, 2)
začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi, 3) a o tej istej veci.

18. Tými istými účastníkmi exekučného konania sú osoby oprávneného a povinného totožné ako v inom

exekučnom konaní, v ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Vec, o ktorej už bolo v inom exekučnom
konaní právoplatne rozhodnuté, je pritom samotná exekúcia pre vymoženie práva oprávneného na
podklade určitého exekučného titulu. Meritórne rozhodnutie o takejto veci má charakter uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo uznesenia
o zastavení exekúcie z dôvodov podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, prípadne z iného dôvodu

vyplývajúceho z ustanovení Exekučného poriadku.

19. Nie každé takéto rozhodnutie vo veci však aj zakladá prekážku res iudicata. Napríklad rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že nebolo
preukázané, že exekučný titul nadobudol vykonateľnosť, nezakladá prekážku res iudicata. Oprávnený

môže opätovne navrhnúť vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu a následne môže
súdny exekútor opätovne požiadať exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
exekučný titul medzičasom vykonateľnosť nadobudne, resp. toto bude exekučnému súdu preukázané.
Na druhej strane rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučný titul nie je materiálne vykonateľný, už prekážku res iudicata

zakladá a oprávnený už nemôže navrhnúť vykonanie exekúcie na podklade toho istého exekučného
titulu. Rovnako je to aj s rozhodnutiami o zastavení exekúcie. Zastavenie exekúcie z niektorého dôvodu
prekážka res iudicata zakladá, z iného dôvodu už nie. Napr. zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej a oprávnený môže opätovne navrhnúť vykonanie exekúcie na

podklade toho istého exekučného titulu. Na druhej strane zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/
Exekučného poriadku z dôvodu, že po vydaní rozhodnutia exekučného titulu zaniklo právo ním priznané,
prekážku res iudicata zakladá. Preto vždy, keď súd zistí, že medzi tými istými účastníkmi už bolo vedené
exekučné konanie, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie vo veci samej, je potrebné skúmať
povahu tohto meritórneho rozhodnutia.

20. V predmetnej exekučnej veci tak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, bolo zistené,
že medzi rovnakými účastníkmi (totožným oprávneným a totožným povinným) bolo už v minulosti
vedené konanie na Okresnom súde Spišská Nová Ves pre vymoženie rovnakého práva oprávneného
na podklade rovnakého exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. zo dňa 14.12.2009, sp. zn. SR 21801/09). Keďže exekučné
konanie sp.zn. 7Er/117/2010 sa skončilo právoplatným uznesením súdu prvej inštancie, ktorým bola
exekúcia zastavená z dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), z dôvodu, že táto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade rozhodnutie

sp.zn. 7Er/117/2010 zo dňa 5.4.2012 o zastavení exekúcie preto predstavuje pre predmetné exekučné
konanie, ktoré sa začalo medzi rovnakými účastníkmi pre vymoženie rovnakého plnenia a na podklade
rovnakého exekučného titulu, prekážku res iudicata, a preto bolo dôvodné exekučné konanie zastaviť
(§ 104 ods. 1 O.s.p.).21. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
uznesenia, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), odvolací súd napadnuté uznesenie

súdu prvej inštancie, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

23.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).