Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5398899707
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5398899707.16

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov v rade 1/ X. J., nar. XX. XX. XXXX,
bytom I. nad I., H. XXX, v rade 2/ L. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. C. B., O. XXXX, v rade 3/ Y. J.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom R., O. Q. XXXX, v rade 4/ maloletej I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., O.
Q. XXXX, zastúpenej odporkyňou v rade 3/ Y. J., všetci právne zastúpení JUDr. Róbertom Slamkom,
advokátom so sídlom Q. I., U. XXXX/XX, proti odporcom v rade 1/ A. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.

C. B., J. XXXX/XX, v rade 2/ V. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. C. B., J. XXXX/XX, v rade 3/ X. O., nar.
XX. XX. XXXX, bytom I. C. B., J. XXXX/XX, v rade 4/ B. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., R. XX, všetci
právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s.r.o., Žilina, V. Tvrdého 17, v konaní
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného
súdu Čadca, č.k. 9C/471/1998-990 zo dňa 22. 10. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Čadca určil, že nehnuteľnosť KNC parcela č. 4032/96 - zast.
plochy a nádvoria o výmere 154 m2 zapísaná na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom Žilina,
SprávoukatastraČadca,k.ú.aobecI.nadI.vspoluvlastníckompodiele1/4-inapatrídonovoobjaveného
dedičstva po neb. X. J. rod. O., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom I. nad I. - H.
XXX. Vo zvyšku návrh navrhovateľov zamietol a zároveň ich zaviazal k náhrade trov konania.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. §§ 854,
872 ods. 6 OZ, keď konštatoval, že právna predchodkyňa navrhovateľov (pôvodná navrhovateľka) X.
J. nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Mal preukázané, že už minimálne
v roku 1902 došlo k reálnej deľbe nehnuteľnosti a právny predchodca pôvodnej navrhovateľky - Y. O.
mal spornú parcelu 4032/96 o výmere 412 m2 reálne vydelenú na podklade podielu z pozemkovej
knihy. Jednu polovicu reálne vydelených nehnuteľností získala dcéra s manželom, aj keď formálne boli

vedené ako ideálne spoluvlastnícke podiely. V hmotnoprávnej rovine získala teda právna predchodkyňa
navrhovateľov 1-inu spornej nehnuteľnosti, 1-inu jej manžel a 1-icu získal K. O.. V tomto smere súd
vychádzal zo znaleckého posudku (ktorý súd v dôvodoch na č.l. 14, 15 nešpecifikoval), z ktorého malo
vyplynúť, že podiel v dedičskom konaní bol určený nesprávne.
Pokiaľ išlo o dobromyseľnosť X. J., tu súd konštatoval, že pri pôvodne podanom návrhu pochybil právny
zástupca vtedajšej navrhovateľky, lebo žiadal určiť len právo prechodu a navrhovateľka nemohla vedieť,

že sa môže domáhať priamo určenia vlastníctva.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 3 a § 150 O.s.p. a priznal
odporcom ako úspešným účastníkom, ktorí mali neúspech len v nepatrnej časti, náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prostredníctvom svojich právnych zástupcov všetci účastníci
konania.

Odporcovia žiadali napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo vyhovujúcej časti zmeniť, návrh
navrhovateľov v celom rozsahu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania. Výrok rozhodnutiavo vyhovujúcej časti nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nevyplýva ani z pozemkovej knihy
a z listín, na ktoré sa súd odvoláva. Ak by navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo vydržaním,
bola by sa svojho práva domáhala, pričom pôvodným návrhom sa domáhala len práva prechodu.

Túto podstatnú skutočnosť nemožno podľa ich názoru odôvodniť ani neznalosťou, resp. pochybením
právnehozástupcu,lebopokiaľbysvojmuzástupcovideklarovalapocit,žesacítivlastníčkou,bolbypetit
návrhu uplatňovaný už od začiatku konania. Ak by došlo v minulosti k reálnej deľbe, tak by každý držiteľ
svoju časť užíval dobromyseľne, a preto by navrhovatelia nemali požadovať podiel aj v časti pozemku,
ktorý užívali výlučne právni predchodcovia odporcu. V tejto časti je potom rozhodnutie nezrozumiteľné

a aj tvrdenia navrhovateľov si navzájom odporujú. V tomto smere si súd osvojil tvrdenia navrhovateľov
bez akýchkoľvek ďalších dôkazov. Otázku vydržania vlastníctva je nevyhnutné posudzovať nielen podľa
stavu v pozemkovej knihe, ale aj ku dňu rozhodovania súdu. Pokiaľ by teda X. J. počas svojho
života nadobudla výlučné vlastníctvo k pozemkom vydržaním, mal súd skúmať, či potom ako sa stala
výlučnou vlastníčkou, nenastali iné okolnosti, ktoré by založili vlastnícke právo inej osobe - v tomto
prípade K. O., ktorého dobromyseľnosť potvrdil aj rozsudok OS Čadca 6C/494/95-76 z 12. 12. 1995.

Naviac, ak sa navrhovatelia domáhajú väčšieho podielu, než bol pôvodne vedený na pozemnoknižného
spoluvlastníka, je návrh čo do okruhu účastníkov na strane odporcov neúplný, lebo takýmto rozhodnutím
zasahujú aj do práv ostatných spoluvlastníkov.
Navrhovatelia žiadali rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým bol ich návrh vo zvyšku
zamietnutý, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, zrušiť a v tejto časti vec vrátiť prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie. Súd poukazoval na to, že pôvodná parcela 4032/96 bola reálne vydelená v
prospech Y. O. a následne malo dôjsť k ďalšej reálnej deľbe, na základe ktorej mala byť táto parcela
rozdelená na dve samostatné parcely, pričom konštatoval, že ani X. J., ani jej právni nástupcovia parcelu
4032/193, ktorá vznikla z pôvodnej parcely 4032/96, nikdy nevlastnili, ani neužívali. V tejto časti dospel
súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. V konaní nebolo preukázané, že by po nadobudnutí výlučného

vlastníctva v prospech Y. O. s manželkou následne došlo k ďalšej reálnej deľbe už len medzi Y. O. a X.
J.. V konaní bolo podľa ich názoru preukázané, že dvor využívali spolu ako spoločný dvor Y. O. a X. J..
Z uvedeného dôvodu teda X. J. podľa jej názoru nestratila svoje vlastnícke právo ani k súčasnej parcele
KN 4032/193 a ostala ku dňu svojej smrti jej podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1-ina.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu
podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,

ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je potrebné poukázať na to, že držiteľ veci musí byť
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, lebo iba vtedy

je oprávneným držiteľom a môže splniť zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Z tohto pohľadu podľa názoru odvolacieho súdu i po doplnení dokazovania zostalo medzi
účastníkmi sporným, či pôvodná navrhovateľka mohla byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľnou
v tom, že jej právo patrí. Tak ako to napokon správne konštatujú i odporcovia vo svojom odvolaní,
dobromyseľnosť spochybnila i samotným návrhom na začatie konania, kedy sa domáhala výlučne práva

prechodu cez spornú nehnuteľnosť. Takéto vyjadrenie (pocitu) nemožno aj podľa názoru odvolacieho
súdu zdôvodniť pochybením právneho zástupcu, lebo tento už z titulu svojho povolania pred súdom len
prezentuje vyjadrenia svojho klienta. V návrhu na začatie konania jednoznačne uviedla, že dlhoročne
využívala svoje právo prechodu cez pozemok, ktorý žalovaný nadobudol dedením do svojho vlastníctva
až v roku 1989, a teda vydržala právo prechodu, ktoré zodpovedá vecnému bremenu. Ak by bola

presvedčená, že nehnuteľnosti získala na základe osvedčenia Čd 0351/60, tak ako to tvrdí v dôvodoch
prvostupňový súd, bola by sa zrejme svojho práva domáhala už pri podaní návrhu.
Konštatovanie súdu vychádzajúc zo znaleckého posudku v tom, že v dedičskom konaní boli nesprávne
ustálené podiely na nehnuteľnostiach, je pre posúdenie dobromyseľnosti právne irelevantné, lebonavrhovateľka, resp. jej právni nástupcovia sa nedomáhajú určenia vlastníckeho práva na základe
dedičského rozhodnutia, resp. osvedčenia, ale z dôvodu vydržania, a preto musia bezpochyby
preukázať, že ich právna predchodkyňa bola dobromyseľnou v tom, že jej vlastnícke právo patrí. Tak

ako je už vyššie uvedené, túto, skutočnosť výrazne spochybnila svojím vyjadrením priamo v návrhu na
začatie konania, keď uviedla, že nehnuteľnosť využívala len v súvislosti s vykonávaním práva prechodu.

V ďalšom konaní preto bude povinnosťou prvostupňového súdu skúmať, akým spôsobom bola
nehnuteľnosť využívaná, t. j. či právna predchodkyňa navrhovateľov sa správala ako vlastníčka

nehnuteľnosti alebo túto využívala len v súvislosti s právom prechodu, tak ako to tvrdila (ako sa javí
i v zmysle doterajšieho dokazovania), lebo len potom bude môcť ustáliť, či výkon práva zodpovedá
vlastníckemu právu. Taktiež sa bude musieť zaoberať i námietkou odporcov, týkajúcou sa okruhu
účastníkov konania, ktorý v tomto prípade predstavuje hmotnoprávnu podmienku vzhľadom na zmenený
návrh v priebehu konania, týkajúci sa výšky podielov.

V novom rozhodnutí rozhodne súd i o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.