Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/160/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201238
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201238.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: A.. N. A., LL.M., bytom S., právne zastúpený:
Mgr. Stanislav Hutňan, advokát so sídlom Moskovská 18, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 31562/2013-23-II zo dňa 29. apríla 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28. januára 2015, v spojení s opravným

uznesením č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa
28. januára 2015, v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20. mája 2015 z r u
š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28.januára

2015, v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20. mája 2015 podľa § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.04.2013, ktorým
žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 223/2013-34-I zo dňa 26.03.2013 o nevyhovení žiadosti
žalobcu a nesprístupnení ním požadovaných informácií. Krajský súd zároveň zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. O trovách konania rozhodol s poukazom na §

250k ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal.
2. Žiadosťou zo dňa 21.03.2013 žalobca podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) žalovaného požiadal o zaslanie všetkých vyjadrení
Slovenskej republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu vo veci
Matuschka a iní v. Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení a

vrátane všetkých príloh. Pre prípad, že by žalovaný jeho žiadosti nevyhovel, žiadal, aby sa vo svojom
rozhodnutí vysporiadal s nasledovnými skutočnosťami: 1. Rokovací poriadok ESĽP charakterizuje
všetky dokumenty ako verejné a sú v jeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP označené za
dôverné, 2. rozsudok ESĽP v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v Maďarsko, 3. rozsudok
ESĽP vo veci Feldek v. Slovensko.

3. Požadované informácie žalovaný nesprístupnil s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko dospel k záveru, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu, pričom nespadá pod
žiadnu výnimku z nesprístupnenia uvedenú v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Poukázal na
to, že pod pojmom ,,informácia, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu“ je potrebné rozumieť aj úkony
účastníkov konania, nakoľko tieto tvoria podklad pre samotné rozhodnutie.4. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané
v medziach zákona. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pojem rozhodovacia činnosť súdu je pomerne
neurčitý a výklad tohto pojmu bude závisieť na okolnostiach konkrétneho prípadu. V zásade možno za

rozhodovaciu činnosť považovať postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového
stavu a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov urobené voči súdu alebo iným účastníkom
konania a samotné rozhodovanie súdov. Zo sprístupnenia na základe zákona č. 211/2000 Z.z. budú
preto vylúčené informácie, ktoré sú v zásade prístupné len účastníkom konania. Podľa krajského súdu v
prejednávanej veci žalobca od žalovaného požadoval informáciu, ktorá sa týkala rozhodovacej činnosti

súdu v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Nešlo o informáciu, ktorou by disponovala
povinná osoba (žalovaný) a ktorá by sa stala predmetom rozhodovania súdu.

5. Nakoľko z obsahu žaloby nevyplýva polemika týkajúca sa rozlišovania medzi nesprístupnením a
možnosťou obmedziť sprístupnenie informácií a keďže súd žalobou napadnuté rozhodnutie preskúmava
len v kontexte a rozsahu uplatnených žalobných námietok, krajský súd napadnuté rozhodnutie

žalovaného posudzoval len z hľadiska toho, či zodpovedalo dikcii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z., a teda či bolo (v rozsahu žalobných dôvodov) vydané v súlade so zákonom.
Následne krajský súd uviedol, že nad rámec odôvodnenia rozsudku podotýka, že iná situácia (iný
rozsah prieskumu) by bola za predpokladu, keby žalobca namietal, že mu mali byť sprístupnené aspoň
časti požadovaných dokumentov po vylúčení tých informácií, ktoré bolo nevyhnutné vzhľadom na

konkrétny prípad nesprístupniť. Podľa názoru krajského súdu žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť
aspoň časť uvedených dokumentov, pretože je nelogické domnievať sa, že celý text podaní, ktoré boli
predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií, sú takého charakteru, že ich sprístupniť nebolo možné
(v demokratickej spoločnosti nevyhnutné).

6. Krajský súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. je nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ani že právo na informácie sa v tomto ustanovení obmedzuje s právnymi predpismi vyššej
právnej sily rozporným spôsobom. Súhlasil so žalovaným, že zákonodarca upravil obmedzenie prístupu
k informáciám i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri informáciách, ktoré sa síce dotýkajú

rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné úplne vylúčiť
prístup verejnosti k ním. Ústavný súd nevyslovil nesúlad uvedeného ustanovenia s ústavou, a preto
platí, že toto ustanovenie je súladné s ústavou a prípustným spôsobom upravuje obmedzenie prístupu k
informáciám. K námietke žalobcu, že žalovaný mal vykladať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. ústavne konformným spôsobom, krajský súd uviedol, že žalobca svoju alternatívu výkladu

zákona o slobode informácií neposkytol.

7. Krajský súd poukázal na to, že aj keď zákonodarca obmedzuje právo na informácie týkajúce sa
rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, je na povinnej osobe, aby
zohľadnila ústavnú požiadavku, že právo na informácie ako základné právo je možné obmedziť, len ak je

tonevyhnutné,pričompovinnáosobapodrobípožadovanúinformáciutestuproporcionalityauvážipodľa
okolností prípadu, či má verejnosť právo na konkrétnu informáciu - či prevažuje právo na sprístupnenie
informácie, alebo prevažuje iná ústavná hodnota (verejný záujem na ochrane informácií z dôvodu
ochrany súkromia, verejného poriadku, bezpečnosti štátu, atď.). Následne krajský súd konštatoval, že
žalobca neproporčnosť nesprístupnenia informácii nenamietal.

8. K námietke žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
krajský súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho
vecné preskúmanie. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny
orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami

účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť
rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej
schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal
meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v
rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa vyhodnotili

vykonané dôkazy, ako aj hodnotenie týchto dôkazov. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný
len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre
súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade nemožno podľa krajského súdu konštatovaťnezákonnosť rozhodnutia. Námietky žalobcu sú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný
sa nimi zaoberal a v rozhodnutí zrozumiteľne a preskúmateľne vysporiadal.

9. K námietke žalobcu, že v zmysle čl. 40 ods. 2 Dohovoru spisy uložené u tajomníka súdu (ESĽP)
sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak, krajský súd uviedol, že z dikcie tohto
ustanovenia vyplýva povinnosť ESĽP, ale neznamená to, že zaväzuje aj iný orgán vrátane orgánov
členského štátu. Tiež poukázal na to, že čl. 40 Dohovoru neukladá sprístupniť informáciu automaticky,
pretože o sprístupnení rozhoduje predseda súdu.

10. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie predstavuje formu cenzúry, krajský súd poukázal
na to, že cenzúra je iný inštitút, netýka sa základného práva na informácie, ale slobody prejavu. Žalovaný
necenzuroval svojim rozhodnutím žiaden prejav, jeho rozhodnutie išlo mimo rámec cenzúry v zmysle
čl. 26 ods. 3 ústavy.

11. Súd uviedol, že z rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko nie je zrejmý
rozpor ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s právom EÚ. ESĽP v ňom kladie skôr
dôraz na povinnosť štátu vo veciach slobody tlače, a to eliminovať prekážky pre novinársku činnosť tam,
kde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu informačného monopolu orgánov verejnej moci a
nevyplýva z neho, že by sa bez všetkého mali sprístupňovať všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej

činnosti súdov.

12. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie žalovaného, vrátane
prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať

náhradu trov konania, ktorých výšku vyčíslil.

13. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že :
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.),

b) postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
c) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

14. K námietke, ktorou vytýkal krajskému súdu odňatie možnosti konať pred súdom uviedol, že dňa

26.01.2015 predložil súdu návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Na pojednávaní dňa 28.01.2015 požiadal súd v súvislosti s predloženým návrhom o odročenia
pojednávania z dôvodu, že proti uzneseniu, ktorým sa rozhodne o tomto návrhu, je prípustné
odvolanie. Krajský súd napriek tejto žiadosti žalobcu pojednávanie neodročil, rozsudkom vyhláseným na
pojednávaní žalobu zamietol a zamietol aj návrh na prerušenie konania, čím žalobcovi odňal možnosť

konať pred súdom. Krajský súd mohol pokračovať v konaní až po právoplatnom vyriešení tejto otázky
zásadného právneho významu. Navyše rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania krajský
súd nedostatočne odôvodnil a neaplikoval ani ústavne konformný výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Uvedeným postupom došlo aj k inej vade, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, keďže krajský súd sa v rozsudku vôbec nezaoberal judikatúrou

Ústavného súdu SR týkajúcou sa nesúladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z. z.
z Ústavou SR. Poukazujúc na vyššie uvedené pochybenia krajského súdu žiadal, aby odvolací súd v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil odvolacie konanie z dôvodu nesúladu ustanovenia § 11 ods.
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a predložil vec
na rozhodnutie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

15. Podľa názoru žalobcu krajský súd v rozsudku výslovne odmietol aplikovať ústavne konformný výklad
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., nevysporiadal sa s nálezmi Ústavného súdu
SR PL. ÚS 15/98 a PL. ÚS 1/09, ktoré stanovili ústavnoprávne požiadavky výkladu a aplikácie zákona
č. 211/2000 Z.z. Krajský súd sa taktiež nezaoberal stanoviskom Kancelára ESĽP zo dňa 29.10.2014,

podľaktoréhožalovanémuničnebránisprístupniťpožadovanéinformácieaaniUpovedomenímVerejnej
ochrankyne práv sp.zn.2833/2013/VOP, ktoré sa týkalo rovnakej právnej otázky a v ktorom bolo
konštatované porušenie základného práva žalobcu na informácie.16. K argumentácii krajského súdu, že žalobca neposkytol súdu ústavne konformný výklad ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., a preto sa ústavne konformného výkladu nemôže dovolávať
žalobca uviedol, že uvedený záver je protirečivý a nezrozumiteľný, pričom zdôraznil, že v zmysle

ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je súd povinný vždy aj bez návrhu účastníka vykonať ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Okrem toho žalobca tento výklad súdu poskytol a odôvodnil.

17. Žalobca ďalej vyslovil názor, že na účely § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je nevyhnutné
dôrazne odlišovať medzi prístupom k informáciám týkajúcim sa rozhodovacej činnosti vnútroštátnych

súdov a prístupom k informáciám týkajúcim sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov.
Pokiaľ ide o vnútroštátne súdy otázka prístupu k informáciám týkajúcich sa ich rozhodovacej činnosti je
upravená v § 44 ods. 2 O.s.p. a vo vyhláške č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku
pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Pokiaľ
ide o medzinárodné súdne orgány, prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti ESĽP je
upravený v čl. 40 ods. 2 Dohovoru a v pravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, prístup k informáciám

týkajúcich sa rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ je upravený v čl. 22 ods. 1 Rokovacieho poriadku
Súdneho dvora EÚ a v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 o prístupe verejnosti
k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie vykladaného s ohľadom na judikatúru Súdneho
dvora EÚ.

18. Prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov je
podstatne širší ako prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov.
Podľa žalobcu táto skutočnosť je kľúčová pri výklade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a
mala by byť zohľadnená pri posúdení žalobcovho odvolania.

19. Konštatovaním v odôvodnení rozsudku, že žalovaný mal sprístupniť aspoň časť požadovaných
informácií, krajský súd podľa žalobcu potvrdil, že žaloba je dôvodná a krajský súd mal napadnuté
rozhodnutie zrušiť. Zo žiadneho právneho predpisu ani z relevantnej judikatúry nevyplýva, že by
žalobca mal v žalobe požadovať sprístupnenie informácie v obmedzenom rozsahu. Bolo povinnosťou
žalovaného, aby vo svojich rozhodnutiach aj bez návrhu žalobcu aplikoval § 12 zákona č. 211/2000

Z.z., ktoré prikazuje povinným osobám obmedziť prístup výlučne k tým informáciám, pri ktorých to je
nevyhnutné. V prípade, že tak povinná osoba nepostupovala, porušila § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. a
napadnuté rozhodnutie žalovaného je aj z toho dôvodu nezákonné a súd mal toto rozhodnutie zrušiť a
vec vrátiť žalovanému na nové konanie, čo výslovne vyplýva aj z ustálenej judikatúry (nález Ústavného
súdu SR IV. ÚS 464/2010 a naň nadväzujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/1/2012,

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sži/l/2013, 5Sži/2/2009, nález Ústavného súdu Českej republiky
PI. ÚS 2/2010). Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný v napadnutých rozhodnutiach neuviedol aspoň
rámcový popis obsahu požadovaných informácií a taktiež netvrdil, že by sa sprístupnením niektorých
z požadovaných informácií zasiahlo do vlastnej rozhodovacej činnosti ESĽP. Ak by tak žalovaný urobil,
žalobca by tomu prispôsobil aj žalobnú argumentáciu.

20. Podľa žalobcu rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj v časti, ktorá sa týka
výkladu a aplikácie pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ na žalobcov prípad, pretože:
a) krajský súd v rozsudku interpretoval § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ústavne
nekonformným spôsobom a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako aj samotného Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorej nemožno obmedzovať prístup k verejne
dostupným informáciám,
b) súd v rozsudku nesprávne právne interpretoval čl. 10 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 Dohovoru a vyvodil z nich
vo vzťahu k § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. nesprávne právne závery.
21. Krajský súd podľa žalobcu interpretoval § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ústavne

nekonformným spôsobom, keďže žalobcom požadované informácie sú na základe čl. 40 ods. 2
Dohovoru verejne dostupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania, a preto
obmedzením prístupu k požadovanej informácií súd nedbal na podstatu a zmysel obmedzenia
základného práva na informácie a ani takéto obmedzenie nebolo nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti. Žalovaný nepožiadal ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii zo

žiadnych z prípustných dôvodov v zmysle pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, vrátane z dôvodu
záujmu o dosiahnutie spravodlivosti, ktorý sa obsahovo prekrýva s § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR účelom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. je zabrániť neprimeranému, teda nie akémukoľvek zasahovaniu do rozhodovacej činnostisúdov a napadnuté rozhodnutie predstavuje obmedzenie prístupu k verejne dostupným informáciám,
čo nemožno považovať za neprimerané zasahovanie do rozhodovacej činnosti súdov. Podľa stanoviska
Kancelára ESĽP z 29. októbra 2014 žalovanému nič nebráni sprístupniť dokumenty zasielané ESĽP pri

dodržaní pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP.

22. Žalobca uviedol, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. interpretoval ústavne nekonformným spôsobom, pretože:
a) poprel zmysel a účel predmetného ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je ochrana pred

neprimeraným zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov, pričom k neprimeranému zásahu do
rozhodovacej činnosti súdov nemôže dôjsť sprístupnením verejne dostupných informácií z právoplatne
ukončeného konania,
b) neprihliadal na podstatu a zmysel obmedzenia základného práva na informácie (čl. 13 ods. 4 Ústavy
SR) reflektovaného v tomto ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z., keďže podstatou tohto ustanovenia
zákona č. 211/2000 Z.z. je zabrániť neprimeranému zasahovaniu do rozhodovacej činnosti súdov z

prebiehajúcich súdnych konaní, čo je vylúčené pri verejne dostupných informáciách z právoplatne
ukončeného súdneho konania,
c) obmedzil základné právo na informácie z dôvodu, ktorý nepatrí medzi taxatívne vymedzené legitímne
dôvody/ciele uvedené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, výlučne v prospech ktorých možno obmedziť základné
právo na informácie,

d) obmedzil základné právo na informácie upravené v tomto ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z. nad
mieru nevyhnutnú v demokratickej spoločnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) na dosiahnutie zamýšľaného
cieľa zákonodarcu, keďže žalobca požadoval od žalovaného verejne dostupné informácie z právoplatne
ukončeného súdneho konania.

23. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

24. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a/ právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b/ konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb

v správnom súdnictve.

25. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1
O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok
je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom
odôvodnení rozhodnutia.

27. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo posúdenie správnosti rozsudku
krajského súdu, ktorý podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.04.2013. Uvedeným
rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 223/2013-34-I zo
dňa 26.03.2013 o nesprístupnení požadovanej informácie s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Žalobca požadoval sprístupnenie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky
adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu vo veci Matuschka a iní v.

Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení a vrátane všetkých príloh.
Pre prípad, že by žalovaný jeho žiadosti nevyhovel, žiadal, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s
nasledovnými skutočnosťami: 1. Rokovací poriadok ESĽP charakterizuje všetky dokumenty ako verejné
a sú v jeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP označené za dôverné, 2. rozsudok ESĽP
v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v Maďarsko, 3. rozsudok ESĽP vo veci Feldek v.

Slovensko.

28.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

29. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde.
Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony

je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite
odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe
čohosúddospelksvojmurozhodnutiu.Ajkeďniejenevyhnutné,abysasúdvysporiadalsúplnevšetkými
argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu,
musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne.

30. Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených
zákonných pravidiel. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a
dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné
ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku, keď sa súd len stotožní s postupom a
rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, bez toho, aby svoj záver podporil jasnou právnou

argumentáciou, nemožno považovať za presvedčivé a zákonné. Najdôležitejšou časťou odôvodnenia
rozsudku je právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umožňuje každému pochopiť,
prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Keďže výroku rozsudku nekorešponduje
relevantné odôvodnenie, odvolací súd ani nemá možnosť posúdiť, či je rozhodnutie prvostupňového
súdu vo výroku vecne správne.

31. Úlohou súdu v preskúmavacom konaní je posúdiť zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho
orgánu v medziach žaloby, pričom v danom prípade krajský súd týmto spôsobom vôbec nepostupoval
a na žalobné námietky nereagoval relevantnou argumentáciou. Krajský súd namiesto toho, aby stručne
opísal predmet konania a vymedzil sporné otázky a následne zrozumiteľným spôsobom vecne a právne

vyhodnotil argumentáciu žalobcu, sa jednak zameral na zopakovanie záverov žalovaného správneho
orgánu a stotožnenie sa s nimi, a tiež sa pomerne obšírne venoval teoretickým východiskám a
vymedzeniu práva na slobodný prístup k informáciám. V tejto súvislosti musí najvyšší súd konštatovať,
že miestami nie je z odôvodnenia rozsudku úplne zrejmé, kde končí reprodukcia rôznych teoretických
definícií a záverov vyslovených v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (na ktoré krajský súd poukazoval) a kde začínajú vlastné závery a
konštatovania krajského súdu vzťahujúce sa na prejednávanú vec. V tomto ohľade je odôvodnenie
rozsudku krajského súdu značne nejasné a zmätočné. Je treba mať na pamäti, že aj gramatická
správnosť písaného textu a vhodná štylistika sú dôležité pre správne a bezproblémové pochopenie jeho
zmyslu a obsahu.

32. Najvyšší súd tiež považuje za potrebné poukázať na prinajmenšom rozporný záver krajského
súdu, že žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť aspoň časť požadovaných informácií, nakoľko však z
obsahužalobnýchnámietoknevyplývalaeventualitaobmedzenéhosprístupneniainformácií,krajskýsúd
napadnuté rozhodnutie žalovaného posudzoval len z hľadiska toho, či zodpovedalo dikcii ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Nie je absolútne jasné, čo presne mal krajský súd
na mysli, nakoľko samotné ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. pojednáva
tak o obmedzení sprístupnenia informácie ako aj o jej nesprístupnení. Tiež treba prihliadať na
samotnú podstatu rozhodnutia žalovaného a jeho dôvody a v tomto ohľade posudzovať možný smer
vedenia žalobných námietok. V neposlednom rade treba brať zreteľ na to, čoho sa mohol žalobca v

prejednávanej veci domáhať. V súlade s procesnoprávnym predpisom mohol žalobca žiadať zrušenie
rozhodnutia žalovaného a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie, nemohol sa však domáhať
zmeny rozhodnutia (napríklad v takom smere, aby žalovaný sprístupnil aspoň časť informácií). Úlohou
krajského súdu bolo posúdiť, či žalovaný rozhodol zákonne, keď žiadosti žalobcu o sprístupnenie
informácií nevyhovel. V prípade, ak by krajský súd dospel k záveru o neexistencii zákonného dôvodu

na nesprístupnenie informácií v celom rozsahu, bolo by až predmetom ďalšieho konania na správnom
orgáne posudzovanie eventuálnej miery a rozsahu obmedzeného sprístupnenia informácií.33. Odvolací súd poukazuje aj na konštatovanie krajského súdu, že pri obmedzení práva na informácie
je úlohou povinnej osoby podrobiť požiadavku na sprístupnenie informácie testu proporcionality, pričom
následne krajský súd konštatoval, že žalobca neproporčnosť nesprístupnenia informácií nenamietal.

Nie je zrejmé, z akých dôvodov sa krajský súd venoval výkladu o potrebnom teste proporcionality,
keď v prejednávanej veci nebol v konečnom dôsledku test proporcionality aplikovaný. Rovnako nie sú
odvolaciemu súdu zrejmé dôvody úvah krajského súdu na tému pravidiel platných pre rozhodovanie
správneho orgánu na základe voľnej úvahy, ako aj následného súdneho preskúmania rozhodnutia
vydaného na základe zákonom povolenej úvahy, nakoľko v prejednávanej veci sa o takýto prípad

nejedná.

34. Ako vyplýva z uvedeného, odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za určité a
zrozumiteľné, a tým aj presvedčivé a zákonné, ale naopak, odôvodnenie rozsudku je zmätočné a
vnútorne rozporné, pričom krajský súd nedáva konkrétne odpovede na podstatné námietky žalobcu.
Svojím postupom krajský súd porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie a v konečnom

dôsledku mu odňal možnosť konať pred súdom.

35. Pokiaľ žalobca vytýkal krajskému súdu spôsob, akým sa vysporiadal s návrhom na prerušenie
konania, t.j. keď rozhodnutie o tomto procesnom návrhu pojal do výrokovej časti rozsudku, odvolací
súd uvádza, že žalobca sa v podanej žalobe venuje predovšetkým výkladu ustanovenia § 11 ods. 1

písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a jeho rozporu s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, rovnako ako v podanom návrhu na prerušenie konania. Krajský súd sa uvedeným výkladom
a ústavnou konformnosťou bude zaoberať v konečnom rozhodnutí s tým, že vykoná ústavne konformný
výklad právnej normy prípadne vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú.
Zvolený procesný postup krajského súdu, podľa názoru odvolacieho súdu nedosiahol takú intenzitu,

ktorá by ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej. Žalobca totiž v podanom návrhu na prerušenie konania
uplatnil rovnakú právnu argumentáciu týkajúcu sa výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. ako v podanej žalobe. Krajský súd by tak prejudikoval rozhodnutie vo veci samej.

36.NajvyššísúdSlovenskejrepublikypretomuselnapadnutýrozsudokvspojenísopravnýmuznesením

podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

37. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po

dôslednom preskúmaní žalobcom uplatnených námietok znovu o jeho žalobe (vrátane návrhu na
prerušenie konania) rozhodnúť a následne svoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami aj
riadne a presvedčivo odôvodniť.

38. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta
tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.