Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. október 2016

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 7C/45/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516201532
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Uhlár

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2016:8516201532.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, sudca JUDr. Erik Uhlár, v spore žalobcu I. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom

L. P. XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Dicom, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, 17.
novembra 20, proti žalovanej Slovenská republika, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci - zaplatenie
1.546,22 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.452,29 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1.452,29 eur za obdobie od 1.5.2014 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 87,86 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.546,22 eur s 5 % úrokom z omeškania
ročne od 1.5.2014 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania, a to z titulu náhrady škody spôsobenej
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 17.10.2013 podal
žiadosť adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Túto
žiadosť odôvodnil tým, že uznesením OO PZ v Starej Ľubovni sp. zn. ORP-440/SL-SL-2009 zo dňa
26.10.2009 bolo začaté trestné stíhanie a uznesením tej istej značky zo dňa 4.3.2010 mu bolo vznesené
obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. a), b) Trestného
zákona.JehosťažnosťvočiuzneseniuovzneseníobvineniabolauznesenímOkresnejprokuratúryStará
Ľubovňa sp. zn. PV 525/09-19 zo dňa 27.4.2010 zamietnutá ako nedôvodná. Okresným prokurátorom v
Starej Ľubovni bola podaná v tejto veci obžaloba, ktorá bola súdu doručená dňa 7.9.2010. Následne bolo

rozhodnuté vo veci rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 7To 32/12-324 zo dňa 30.5.2013, ktorým
bol zrušený rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 177/10 zo dňa 21.6.2012 a žalobca bol
oslobodený spod obžaloby. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.5.2013. V trestnom konaní
bol zastúpený zvoleným obhajcom, ktorý si u neho vyúčtovaním zo dňa 6.8.2013 uplatnil odmenu vo
výške 1.546,22 eur, ktorú uhradil v hotovosti dňa 19.6.2010 v sume 150,- eur, 25.2.2011 v sume 250,- eur
a dňa 16.8.2013 v sume 1 146,20 eur. Zaplatením odmeny mu vzniklo právo na náhradu škody, ktorá mu
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podaním

pod. č. 44298/2013 zo dňa 6.2.2014 z dôvodu príslušnosti predmetnú žiadosť postúpilo na vybavenie
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá doposiaľ aj napriek výzve jeho právneho zástupcu
zo dňa 14.11.20147 a zo dňa 25.11.2015 na túto žiadosť nereagovala. Jeho žiadosť nebola vybavená
v šesťmesačnej zákonnej lehote, čím je žalovaný v omeškaní od 1.5.2014. V žalobe ďalej poukázal načl. 46 a čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tiež uviedol, že predmetný
zákon nezákonné rozhodnutie nevymedzuje. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu je zistená

nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená. S ohľadom na ustanovenie § 5 tohto zákona
je tento predpoklad splnený vtedy ak bolo príslušné právoplatné rozhodnutie zrušené a ak ide o
predbežne vykonateľné rozhodnutie aj vtedy ak bolo zmenené. Do tej doby nemožno nárok na náhradu
škody uplatniť. Náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, pokiaľ toto rozhodnutie
nebolo zrušené, možno uplatniť až potom, ako bolo trestné stíhanie zastavené alebo táto osoba spod

žaloby oslobodená. Z hľadiska ustanovenia § 5 tohto zákona majú tieto spôsoby skončenia trestného
stíhaniarovnakývýznamakozrušenieuzneseniaovzneseníobvineniaprenezákonnosť.Ďalejpoukázal
na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), a to konkrétne
rozsudok NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009. Žalobou uplatnený úrok z omeškania odôvodnil tým, že
žalovaná nereagovala na žiadosť žalobcu ani na výzvy jeho právneho zástupcu, jeho žiadosť v 6
mesačnej lehote neuspokojila, preto je v omeškaní a je povinná platiť úrok z omeškania od 1.5.2014.

2. Dňa 3.6.2015 doručil súd zástupcovi žalovanej do vlastných rúk žalobu a jej prílohy. Žalovaná,
zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, sa k podanej žalobe vyjadrila podaním
doručeným súdu dňa 17.6.2016, v ktorom vyjadrila nesúhlas s podanou žalobou, pričom nárok žalobcu
neuznala v celom rozsahu. Poukázala na skutočnosť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

nie je organizačnou zložkou žalovanej príslušnou konať v mene žalovanej vzhľadom na priebeh
trestného konania, pričom poukázala na právnu úpravu obsiahnutú v § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tiež
poukázala na skutočnosť, že uplatnenie nároku na náhradu škody je podľa § 15 tohto zákona viazané
na obligatórne prerokovanie nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného s príslušným orgánom

oprávneným konať v mene štátu. Žalobca bol trestne stíhaný za prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona, a to uznesením povereného príslušníka
OR PZ Stará Ľubovňa, OO PZ Stará Ľubovňa sp. zn. ORP-440/SL-SL-2010. Obvinenie voči nemu
bolo vznesené po vykonanom dokazovaní, kedy bolo preukázané, že skutok sa stal. Najmä výsluchmi
svedkov, poškodených, ako aj ďalšími dôkazmi bolo preukázané, že skutok naplnil všetky obligatórne

znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania. Sťažnosť obvineného proti uvedenému
uzneseniu bola prokurátorom zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uznesením
sp. zn. Pv 525/09. Dňa 7.9.2010 bola prokurátorom podaná obžaloba. Okresný súd Stará Ľubovňa
následne vydal trestný rozkaz, ktorým žalobcu uznal vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania a
uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok. Voči trestnému

rozkazu podal žalobca odpor. Následne bolo nariadené hlavné pojednávanie. Okresný súd Stará
Ľubovňa rozsudkom zo dňa 9.5.2011 uznal žalobcu vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 8
mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania obžalovaným Krajský
súd Prešov uznesením sp. zn. 7To 66/11 zo dňa 27.12.2011 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a vec vrátil súdu prvého stupňa. Následne Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom zo dňa 21.6.2012
uznal žalobcu vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a),
b) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v
trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania obžalovaným Krajský súd Prešov uznesením sp. zn.
7To 32/12 zo dňa 30.5.2013 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 285 písm. b)

Trestného poriadku obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom. Ďalej
žalovaná poukázala na § 5 ods. 1 a § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zákon vo vzťahu k uzneseniu
o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o zamietnutí sťažnosti neustanovuje odchýlnu právnu úpravu.
Nemožno dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú nezákonné, nakoľko nikdy neboli zmenené ani

zrušené príslušným orgánom. Poukázala na skutočnosť, že orgánom príslušným zrušiť tieto uznesenia
je Generálny prokurátor Slovenskej republiky v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku. Uviedla tiež, že
je nepochybné, že zákon stanovuje objektívnu zodpovednosť štátu, za spôsobenú škodu. Súčasne ale
určuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné rozhodnúť o náhrade škody. V prípravnom
konaní neboli využité možnosti vedúce ku prípadnému zrušeniu uznesenia prokurátora, aj keď trestný

poriadok takýto postup umožňuje. Tvrdením, že oslobodením obžalovaného (žalobcu) sa konštatuje
nezákonnosť rozhodnutia, nie je správne a nezodpovedá zákonu. Civilný súd podľa nej nie je povolaný
konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. Zákonodarca určil,
že podmienkou pre uplatnenie náhrady škody je zrušenie alebo zmena rozhodnutia, a to príslušnýmorgánom. Súd ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V danej veci
žiadne obdobné rozhodnutie vydané nebolo a preto nemožno dôjsť k záveru o nezákonnosti rozhodnutí
vydaných v trestnom konaní, pretože takýto postup ide proti vôli zákonodarcu a súčasne i popiera logiku

trestného konania. Žalovaná ďalej poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, ktorý aj citovala. Tento nález podľa jej názoru predstavuje výrazný
posun v porovnaní s predchádzajúcou judikatúrou viacerých súdov. Trestné konanie má svoje štádiá,
ktoré sú kvalitatívne odlišné a súčasne sa sčasti spravujú aj rozličnými pravidlami, pričom poukázala
na § 10 ods. 15 Trestného poriadku. Úlohou prípravného konania je vykonanie dokazovania, ktoré

povedie k potvrdeniu alebo k vyvráteniu pôvodného podozrenia zo spáchania konkrétneho skutku
kvalifikovaného ako určitý trestný čin, a to konkrétnou osobou. Pre takýto záver svedčí už samotný
názov tejto časti trestného konania - prípravné konanie. Trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané
dôvodné podozrenie, že došlo ku spáchaniu trestného činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je z
jeho spáchania podozrivá. Pre vznesenie obvinenia je potrebná určitá vyššia miera pravdepodobnosti,
že skutku, napĺňajúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu sa dopustila konkrétna osoba. Stačí

iba určitá miera pravdepodobnosti, zákon nevyžaduje a ani nemôže vyžadovať úplnú istotu. Ak je už
na podklade trestného oznámenia dostatočne odôvodnený záver, že skutku sa dopustila konkrétna
osoba, zákon umožňuje, aby bolo jedným uznesením rozhodnuté o začatí trestného stíhania, aj o
vznesení obvinenia. Pre uskutočnenie prípravného konania sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani
o osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej osoby. Rovnako sa môže meniť aj právna kvalifikácia

skutku. Postačuje teda len určitá miera pravdepodobnosti. V trestnom konaní sú produkované rôzne
dôkazy, a to aj vzájomne si odporujúce, resp. vzájomne sa vylučujúce. Každý proti komu sa vedie
trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom
jeho vinu. Pripomenula, že Trestný poriadok zakotvuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Ani pre
podanie obžaloby zákon nevyžaduje istotu o vine (takýto záver nakoniec môže urobiť jedine súd).

Poukázala aj na tú skutočnosť, že obvykle existujú dôkazy, ktoré svedčia pre vinu obžalovaného a teda
odôvodňujú podanie obžaloby a existujú aj dôkazy, o ktoré sa opiera obhajoba obvineného. Ak teda
existujú dve skupiny navzájom si odporujúcich dôkazov, prokurátor má podať obžalobu a tým umožniť
uskutočnenie súdnej časti trestného konania. Kým prípravná časť konania je neverejná, v súdnej časti
sa uplatnia zásady verejnosti, bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania. Ak sa nepodarí existujúce

rozpory odstrániť ani dokazovaním na hlavnom pojednávaní za uplatnenia všetkých zásad trestného
konania, a súd bude názoru, že existujú pochybnosti, musí postupovať podľa zásady „in dubio pro
reo“, teda v pochybnostiach v prospech obvineného. Súdne rozhodnutie je výsledkom dokazovania v
kontradiktórnomprocese.Kýmnavznesenieobvineniaapodanieobžalobypostačujepravdepodobnosť,
že sa skutok stal, spáchal ho obvinený a skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu,

pre uznanie viny sa vyžaduje istota. Bez prípravného konania by nebolo možné uskutočniť ani súdne
konanie. Ďalej uviedla, že o začatí trestného stíhania vo veci rozhodol príslušník policajného zboru,
pričom následne bolo vykonané dokazovanie za účelom ozrejmenia, či existuje zavinenie konkrétnej
osoby. Orgány prípravného konania postupovali so všetkou starostlivosťou. Ich postup bol zákonný a
dôvodný,vzhľadomnazabezpečenédôkazy,pričomnapodkladezadováženýchdôkazov bolanásledne

podaná obžaloba na žalobcu. Žalovaná následne poukázala na § 238 ods. 1 a § 241 ods. 1 Trestného
poriadku. Uviedla, že postup súdu dokazuje, že bol toho názoru, že prípravné konanie bolo vykonané
zákonne, prokurátor postupoval správne, dôvodne a zákonne, keď podal obžalobu. Súd trestné stíhanie
nezastavil i keď tak mohol rozhodnúť, ak by preskúmaním obžaloby a spisu bol už v tom čase toho
názoru, že sa nejedná o trestný čin, resp. že trestný čin nespáchal obžalovaný. Taktiež ani nepostúpil vec

inému orgánu. Ak by existovali závažné procesné chyby, mohol a mal obžalobu odmietnuť. Súd naopak
vydal trestný rozkaz, teda plne si osvojil výsledky prípravného konania, ktoré považoval za dostatočné
pre takýto postup. Okresný súd v Starej Ľubovni 3x uznal obžalovaného vinným z prečinu nebezpečného
vyhrážania pričom až Krajský súd v Prešove ho oslobodil spod obžaloby aj to len v zmysle § 285
písm. b) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Sám Krajský súd Prešov

konštatoval, že konanie obžalovaného by mohlo byť prejednané a posúdené ako priestupok, avšak
nakoľko uplynula už značná doba zanikla zodpovednosť za priestupok. Zastávala názor, že odlišné
vyhodnotenie výsledkov dokazovania nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Zároveň treba poukázať na skutočnosť, že počas súdneho konania poškodený

zomrel, čo malo vplyv na samotné dokazovanie. Žalovaná mala za to, že žalobcovi nevznikol nárok
na náhradu škody, keď pre rozhodnutia, ktoré boli označené ako titul pre náhradu škody, boli splnené
všetky zákonné podmienky a prokurátor postupoval v súlade so zákonom aj pri podaní obžaloby. Nie
je tak splnená základná podmienka zákona, aby bolo možné rozhodnúť o priznaní náhrady škody,žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol. Zároveň vzhľadom na zistenia popísaného skutkového
a právneho stavu, osobitosti prejednávaného prípadu by priznanie uplatneného nároku bolo v rozpore
s dobrými mravmi ako súhrnom etických všeobecne uznávaných a udržiavaných zásad. Záverom tiež

namietala vyčíslenie trov právneho zastúpenia obhajoby žalobcu, ktoré podľa jeho názoru nie je v súlade
s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Poukázala tiež na znenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom náhrada škody zahŕňa náhradu takých trov
konania, ktoré boli účelne vynaložené v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Rozsah

náhrady trov konania viac upravuje ods. 3 tohto zákonného ustanovenia. Poškodenému podľa názoru
žalovanej nemožno priznať inú ako tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky. Zákon
priamo vylučuje možnosť zahrnúť do trov konania iné výdavky ako tie, ktoré boli vynaložené na tarifnú
odmenu advokáta, a preto podľa nej žalobcovi nemožno priznať náhradu za stratu času jeho obhajcovi.

3. Na pojednávaní dňa 29.6.2016 právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaná zopakovali svoju právnu a

skutkovú argumentáciu v zmysle žaloby a písomného vyjadrenia k podanej žalobe. Žalobca sa pripojil k
vyjadreniu jeho právneho zástupcu a trval na uplatnenej náhrade škody. Ďalej uviedol, že išlo o spor o
dom, z ktorého ho chceli vyštvať. Otec bol chorý, pričom on sa o neho staral, aj keď sa súdili. Poukázal
na to, že je invalidný dôchodca a má zdravotné problémy. Jeho manželka je tiež invalidný dôchodca.
Neurobil nič, len ho chceli vyštvať z domu, ktorý teraz má sestra. Peniaze pre právneho zástupcu si

požičal od dcér a vyplatil ich právnemu zástupcovi po čiastkach. Teraz tieto dlhy z dôchodku dcéram
spláca.

4. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a jej príloh a vykonal dokazovanie:

- čítaním a oznamovaním obsahu listín: sťažnosti proti uzneseniu č.k. ORP-440/SL-SL-2010 z č.l.
11 spisu, uznesenia Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa z č.l 12-13 spisu, obžaloby z č.l. 14 spisu,
vyúčtovania trov konania z č.l. 16 spisu, kópií príjmových pokladničných dokladov z č.l. 17 spisu,
odpovede MS SR z č.l. 29 spisu a k nej pripojenej úplnej fotokópie spisového materiálu MS SR č.
44298/2013/34 z č.l. 30-44 spisu, správy GP SR z č.l. 77 spisu;

- čítaním listín obsiahnutých v pripojenom spise Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/3
Spr. 44/14/1000, a to všetkých listín, ktoré sa v danom spise nachádzajú, tak ich originálov, ako aj ich
kópií ako sú v predloženom spise VI/3 Spr. 44/14/1000 obsiahnuté;
- čítaním a oznamovaním obsahu listín z pripojeného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
7T/177/2010, a to: uznesenia z č.l. 5 uvedeného spisu, uznesenia z č.l. 6-8 spisu vrátane pripojených

dokladov o doručovaní z č.l. 8 uvedeného spisu, uznesenia Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa z č.l.
13-15 uvedeného spisu, sťažnosti z č.l. 25-26 uvedeného spisu, plnomocenstva z č.l. 40 uvedeného
spisu, zápisnice o výsluchu obvineného z č.l. 41-45 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu svedka
poškodeného E. Y. z č.l. 63-69 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu svedka poškodeného X. Y. z č.l.
70-76 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu svedka Y. Y. z č.l. 98-101 uvedeného spisu, zápisnice o

výsluchu svedka C. Y. z č.l. 102-104 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu svedka E. Q. z č.l. 105-107
uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu svedka I. Y. z č.l. 108-110 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu
svedka I. T. z č.l. 111-113 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu svedka Y. B. z č.l. 114-118 uvedeného
spisu, zápisnice o výsluchu svedka C. B. z č.l. 119-122 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu znalca z
č.l. 123-124 uvedeného spisu, zápisnice o výsluchu znalca z č.l. 125-126 uvedeného spisu, záznamu o

preštudovaní vyšetrovacieho spisu z č.l. 207-209 uvedeného spisu, obžaloby z č.l. 212-213 uvedeného
spisu, odporu proti trestnému rozkazu z č.l. 226 spisu, zápisnice o hlavnom pojednávaní z č.l. 228-236
uvedeného spisu, zápisnice o hlavnom pojednávaní z 25.2.2011 z č.l. 238-241 spisu, zápisnice o
hlavnom pojednávaní z 25.3.2011 z č.l. 246 uvedeného spisu, zápisnice o hlavnom pojednávaní zo
6.5.2011 z č.l. 251-253 uvedeného spisu, zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 9.5.2011 z č.l.

254 uvedeného spisu, rozsudku OS Stará Ľubovňa 7T/177/2010-255 z č.l. 255-257 uvedeného spisu,
odvolania z č.l. 261-262 spisu, uznesenia KS v Prešove 7To/66/11 z č.l. 269-273 spisu, zápisnice o
hlavnom pojednávaní z č.l. 281 uvedeného spisu, zápisnice o hlavnom pojednávaní z 28.5.2012 z č.l.
297-302 uvedeného spisu, zápisnice o hlavnom pojednávaní z č.l. 306-307 spisu, rozsudku OS Stará
Ľubovňa 7T/177/2010-308 z č.l. 308-310 uvedeného spisu, písomného odôvodnenia odvolania z č.l.

317-318 spisu, zápisnice o verejnom zasadnutí z č.l. 321-323 uvedeného spisu, rozsudku KS v Prešove
sp. zn. 7To/32/12 z č.l. 324-329 uvedeného spisu a zistil, že:5. Žalobcovi bolo uznesením povereného príslušníka OR PZ v Starej Ľubovni, OO PZ v Starej Ľubovni,
ČVS: ORP-440/SL-SL-2009 zo dňa 4.3.2010 vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal

žalobca dňa 21.4.2010 sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa uznesením
sp. zn. Pv 525/09 zo dňa 27.4.2010 zamietol ako nedôvodnú. V uvedenom trestnom konaní žalobca
dňa 6.7.2009 udelil plnú moc na jeho obhajobu advokátovi JUDr. Michalovi Dicovi. Po skončení
vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa podal pre skutky uvedené vo vyššie
uvedených uzneseniach o vznesení obvinenia na žalobcu obžalobu pod sp. zn. Pv 525/09, a to dňa

7.9.2010 Okresnému súdu Stará Ľubovňa, kde predmetnej veci bola pridelená sp. zn. 7T/177/2010.
Trestné stíhanie žalobcu vo vyššie uvedenej veci bolo skončené rozsudkom Krajského súdu Prešov
sp. zn. 7To 32/12 zo dňa 30.5.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.6.2013 ktorým rozsudkom
bol žalobca spod podanej obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože
skutok nie je trestným činom. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca podaním zo dňa
17.10.2013 doručeným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 24.10.2013 žiadal o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci s poukazom na jeho oslobodenie vo vyššie uvedenom trestnom konaní, pričom podanou
žiadosťou žiadal o náhradu škody vo výške 1.546,20 eur vzniknutej z titulu trov konania - trov jeho
obhajoby v danom trestnom konaní. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podaním zo dňa
6.2.2014, doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 13.2.2014, oznámilo, že predmetnú žiadosť

postupuje na vybavenie Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Zo spisu Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sp. zn. VI/3Spr 44/2014 však nevyplýva spôsob jej vybavenia. V predmetnom
spise sa nachádza iba koncept postúpenia žiadosti späť Ministerstvu spravodlivosti SR, ktorý však
nie je podpísaný a zo spisu nevyplýva, že by bol doručovaný a skutočne doručený Ministerstvu
spravodlivosti SR, ani že by o takom spôsobe vybavenia žiadosti boli žalobca a jeho právny zástupca

riadne informovaní. Právny zástupca žalobcu, ktorý bol aj žalobcovým obhajcom vo vyššie uvedenom
trestnom konaní, vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby v trestnom konaní dňa 6.8.2013 v celkovej výške
1.546,22 eur. Žalobca mu uhradil (ako zálohu) dňa 19.6.2010 sumu 150,- eur a dňa 25.2.2011 sumu
250,- eur a dňa 16.8.2013 doplatil sumu 1.146,20 eur. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s vyššie
uvedeným trestným konaním, mu doposiaľ nebola ani čiastočne nahradená.

6. Pri posudzovaní podanej žaloby súd vychádzal z nasledovných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení platnom a účinnom od 1.1.2013.

7. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

8.Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

9. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

10. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. f/, písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,
f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

11. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná

v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

12. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

13. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

14. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

15. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

16. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

17. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky

podania žiadosti zostávajú zachované.

18. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

19. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.20. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

21. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,

ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

22. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

23. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013, odmena vo výške
základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,

c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo
za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a
to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny.

24. Podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, odmena vo výške jednej
štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby zastupovanie
alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba
na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

25. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, advokát má popri nároku na
odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a

výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času.

26. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, od klienta možno požadovať
na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej

stotinyvýpočtovéhozákladuzakaždýúkonprávnejslužby.Tútosumumôžeadvokátpožadovaťajvtedy,
ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

27. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, pri úkonoch právnej služby
vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť

patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú
aj začatú polhodinu.
28. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

30. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.31. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

32. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím.

33. Otázka, či štát zodpovedá za škodu aj v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, sa riešila už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to napr. aj
v rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30.3.2011: "V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá
štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých rozhodnutiach.

Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa
teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto

konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným
zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
zrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškoda,trebamaťnazreteli,že
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená

nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená ."

34. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne

právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní
o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné
rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa
§ 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (ide o „kvázi-nezákonné“ rozhodnutie). Na takýto prípad

je potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

35. Zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa
nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní

porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného
orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Je teda možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej,
že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdila (ako to konštatuje aj Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. II. ÚS 163/2013). Podobne možno

prisvedčiť žalovanej, že trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané dôvodné podozrenie, že došlo
ku spáchaniu trestného činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je z jeho spáchania podozrivá.
Stačí iba určitá miera pravdepodobnosti, zákon nevyžaduje a ani nemôže vyžadovať úplnú istotu. Pre
uskutočnenie prípravného konania sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani o osobe páchateľa, resp.
o zavinení konkrétnej osoby. Rovnako sa môže meniť aj právna kvalifikácia skutku. Každý proti komu

sa vedie trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu. Ani pre podanie obžaloby zákon nevyžaduje absolútnu istotu o vine (takýto záver
nakoniec môže urobiť jedine súd); teda v prípade ako tento, keď formálne boli naplnené všetky znaky
skutkovejpodstatystíhanýchtrestnýchčinovakonečnémeritórnerozhodnutiesaopieraibaomateriálnu
stránku veci - závažnosť konania, vznesenie obvinenia, zamietnutie sťažnosti proti vzneseniu obvinenia

a podanie obžaloby nemožno považovať za pochybenie orgánov činných v trestnom konaní. Ako však
už bolo uvedené vyššie, zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu
na zavinenie či porušenie právnej povinnosti konkrétnym orgánom verejnej správy. Teda aj keď trestné
stíhanie sa v čase, keď bolo vedené, javilo ako zákonné a dôvodné, v súlade s ustálenou judikatúrou hovzhľadom na jeho konečný výsledok treba považovať za nezákonné (uplatňuje sa fikcia nezákonnosti
začatia a vedenia trestného stíhania) práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku.
36. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych

opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej
predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Teda jedným z
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je preukázaná
nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla ku vzniku škody. Podľa cit. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je
možné nárok uplatniť iba ak bolo príslušné rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Zákonnosť rozhodnutia

o vznesení obvinenia nie je možné riešiť v konaní o náhrade škody, za ktorú má zodpovedať štát,
ako predbežnú otázku. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, preto v súvislosti
s ním prichádza do úvahy použite výnimočného ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na
právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené
alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,

právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak
ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Súd na tomto mieste poukazuje aj na námietku žalovanej
týkajúcu sa neuplatnenia postupu zo strany žalobcu v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl.
Trestného poriadku, na ktorú sa však tu nedá prihliadať. V tomto ustanovení je upravené zrušenie

právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo strany generálneho prokurátora, pričom však nejde
o riadny opravný prostriedok, ale o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý umožňuje generálnemu
prokurátorovi napraviť nezákonnosť vo veciach v prípravnom konaní, v ktorom ešte nekonal súd.
Teda, ako to bolo už uvedené, v prípade zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní
generálnym prokurátorom ide o mimoriadny opravný prostriedok a nie o riadny opravný prostriedok

tak, ako to predpokladá v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., preto zo strany žalobcu nebolo
potrebné pre priznanie nároku na náhradu škody uplatniť tento postup v prípravnom konaní. V danom
prípade bol žalobca v príslušnom trestnom konaní oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom
Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa dňa 7.9.2010 pod sp. zn. Pv 525/09 Okresnému súdu Stará
Ľubovňa, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalobca v trestnom konaní podal riadne a včas sťažnosť

proti uzneseniu o vznesení obvinenia, na základe ktorého bolo trestné konanie vedené voči nemu, ktorá
sťažnosť ako riadny opravný prostriedok bola prokurátorom Okresnej prokuratúry zamietnutá a teda
uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť, avšak samotné oslobodenie žalobcu spod
obžaloby podanej po skončení vyšetrovania skutku uvedeného v uznesení povereného príslušníka PZ
o vznesení obvinenia žalobcovi v trestnom konaní znamená v konečnom dôsledku zrušenie príslušných

právoplatnýchuznesenípoverenéhopríslušníkaORPZ,OOPZStaráĽubovňaovzneseníobvineniapre
jeho nezákonnosť. Inštitút nezákonnosti v tomto konaní teda súd neskúma v intenciách rozhodovania
orgánov činných v trestnom konaní a súdu v medziach ustanovení Trestného zákona a Trestného
poriadku, ale v rozsahu ustanovenom zákonom č. 514/2003 Z.z., a to vychádzajúc zo zmyslu a
účelu uvedeného zákona. Fundamentálnym predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

právoplatným nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je podľa § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. jeho zrušenie alebo zmena pre nezákonnosť príslušným orgánom, ak súčasne poškodený
podal proti takémuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov a nejde o
prípad hodný osobitného zreteľa. Pre správnu interpretáciu uvedeného ustanovenia v časti zrušenia,
resp. zmeny, nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie tejto podmienky v tomto prípade vykladať

extenzívne. Zmyslu a účelu tohto ustanovenia zodpovedá výklad, podľa ktorého, rovnaké dôsledky ako
zrušenie, resp. zmena nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o
väzbe, má tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V
uvedenom prípade právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie skončilo, čo znamená,
že v konaní pred súdom sa spáchanie trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutí o

vznesení obvinenia, ktorých dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby. Danosť nezákonnosti
rozhodnutia sa nemusí prejaviť na začiatku trestného stíhania, prípadne v čase podania obžaloby,
ale môže byť zistená a konštatovaná až v konečnom rozhodnutí v konaní pred súdom, avšak ani
uvedená skutočnosť štát nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku takéhoto zistenia (napr.
oslobodzujúcim rozsudkom) dotknutému subjektu vznikla v podobe jeho nákladov a trov konania, a ktorá

sa v takom prípade primárne odvíja od príslušného rozhodnutia, počnúc ktorým bolo trestné stíhanie
vedené voči konkrétnej osobe, t.j. od uznesenia o vznesení obvinenia.37. Súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona, keď základ návrhu považoval
za daný tým, že žalobca bol spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodený,
pretože skutok, pre ktorý bol žalobca ako obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom. Žalobca preto má

právo na náhradu škody (§ 5 ods. 1 zákona) z dôvodu, že bol spod obžaloby oslobodený, a za takúto
škodu štát objektívne zodpovedá.

38. V danom prípade žalobcovi vznikla škoda v dôsledku uznesenia povereného príslušníka OR PZ v
Starej Ľubovni, OO PZ v Starej Ľubovni, ČVS: ORP-440/SL-SL-2009 zo dňa 4.3.2010, ako aj uznesenia

prokurátora Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn. Pv 525/09 z 27.4.2010 o zamietnutí sťažnosti
obvineného proti tomuto uzneseniu. Tieto dve uznesenia je potrebné posudzovať spoločne, ako jeden
celok, keďže sťažnosť je opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia (§ 185 ods.
1 Trestného poriadku). Škoda ďalej navrhovateľovi vznikala aj v dôsledku podania obžaloby, čo je
rozhodnutie prokurátora sui generis. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti so všetkými
týmito rozhodnutiami, pretože k škode (spočívajúcej najmä v trovách obhajoby pri ďalších úkonoch

trestného konania) by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ale ani
vtedy, ak by uznesenie o vznesení obvinenia bolo na základe sťažnosti obvineného prokurátorom
zrušené. Ak súdna prax, ako bolo uvedené vyššie, ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby
fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia (pritom, ako už tiež bolo uvedené vyššie, nejde
o konštatovanie skutočnej nezákonnosti daných rozhodnutí od momentu ich vydania, ale o objektívnu

zodpovednosť za ich vydanie, ak neskôr došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby). Keďže súd zistil nezákonnosť (vyslovenú implicitne oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že
skutok nie je trestným činom) uznesenie o vznesení obvinenia v spojitosti s uznesením o zamietnutí
sťažnosti obvineného (žalobcu) a s následným pokračovaním trestného stíhania voči žalobcovi, a
súčasne súd zistil splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č.

514/2003Z.z.(pričomsúčasnezistiltotožnosťpredbežneprerokovanéhonárokusnárokomuplatneným
v tomto súdnom konaní, aj totožnosť skutkového zdôvodnenia), treba od momentu právoplatnosti
oslobodzujúceho rozsudku považovať vznesenie obvinenia a na jeho podklade vedené trestné stíhanie
voči žalobcovi za nezákonné rozhodnutie, za ktoré štát zodpovedá podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

39. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s trestným konaním, ktoré skončilo právoplatnosťou
rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 7To/32/2012 zo dňa 30.5.2013 oslobodením žalobcu spod
obžaloby v celom rozsahu, vznikla žalobcovi škoda pozostávajúca z trov konania, ktoré v danom prípade
predstavujú trovy, ktoré musel uhradiť svojmu obhajcovi, ktorého si v danom konaní zvolil. Za túto
škodu nepochybne v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát a tejto zodpovednosti, keďže

vznik príslušných nákladov žalobcu v trestnom konaní bol podmienený jeho vedením voči žalobcovi na
podklade rozhodnutí, ktoré vzhľadom na oslobodenie žalobcu spod podanej obžaloby treba považovať
za nezákonné, sa štát nemôže zbaviť. Ak totiž v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady
na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na ňu ako obvineného,
resp. obžalovaného (tu išlo o žalobcu) štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 1 písm. a/, §

3 ods. 1 písmeno a/ zák. č. 514/2003 Z.z., a to čo sa týka trov konania - trov obhajoby - bez ohľadu
na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je
ústavne zaručeným právom každého mať právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom
(Ústava SR, Čl. 47 ods. 2), a tiež v zmysle § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo zvoliť si

obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo

súdom, pričom nie je rozhodujúce v ktorom štádiu trestného konania si obvinený obhajcu zvolí.

40. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmý vznik škody na strane žalobcu v súvislosti s jeho trestným

stíhaním, ktoré bolo vedené voči nemu a skončené oslobodzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov
pod sp. zn. 7To/32/12, nezákonnosť rozhodnutia povereného príslušníka PZ, na základe ktorého bolo
toto trestné konanie voči žalobcovi vedené, ako aj príčinná súvislosť medzi uvedeným rozhodnutím
povereného príslušníka PZ a vznikom škody na strane žalobcu, pričom žalobca pred podaním žaloby
splnil podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 a § 17

ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., a je preukázané, že jeho nároky na náhradu škody doposiaľ neboli ani
čiastočne uspokojené, preto sa so svojimi nárokmi oprávnene obrátil na súd.41. V súvislosti s námietkami Generálnej prokuratúry SR v tom smere, že v danom prípade nie je
orgánom, ktorý má konať v tejto veci v mene štátu, súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR zverejnil v
r. 2016 rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015 v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016 pod publikačným č. 6, v zmysle ktorého „Ak
v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci
náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára
2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu
prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“. Teda súd túto námietku považoval vzhľadom na
všetky vyššie uvádzané skutočnosti za bezpredmetnú.

42. Zároveň súd k námietke žalovanej, že Krajský súd v Prešove súčasne v oslobodzujúcom rozsudku

vyslovil názor, že v danom prípade skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, síce nie je trestným
činom, ale konanie obžalovaného (teda žalobcu) by mohlo byť prejednané a posúdené ako priestupok,
avšak vzhľadom na uplynutie doby (od spáchania skutku) zanikla zodpovednosť za priestupok a nie
je možné ho prejednať, poukazuje na to, že i táto námietka je v tomto prípade práve pre skutočnosť,
že k riadnemu prejednaniu konania žalobcu v správnom konaní a uznaniu jeho viny za priestupok

nedošlo, taktiež irelevantná. Ani názor súdu v trestnom konaní o tom, že konanie obžalovaného by
mohlo byť prejednané ako priestupok sám osebe neznamená, že o priestupok skutočne išlo. Táto
námietka by mohla mať určitý význam pre posúdenie napr. samotnej výšky škody, ktorá by tu mohla
byť vo výške rozdielu medzi trovami obhajoby žalobcu v trestnom konaní oproti trovám jeho právneho
zastúpenia pokiaľ by sa skutok prejednával v príslušnom priestupkovom konaní, avšak iba vtedy,

ak by oslobodzujúcim rozsudkom v trestnom konaní došlo súčasne k postúpeniu veci príslušnému
orgánu a konanie obžalovaného by bolo prejednané ako priestupok a bol by reálne uznaný vinným zo
spáchania príslušného priestupku. V danom prípade k takej situácii nedošlo a vyššie uvedený názor v
oslobodzujúcom rozsudku nemožno považovať za uznanie viny žalobcu za priestupok.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu týkajúce sa nároku na náhradu škody, pristúpil súd
následne k preskúmaniu oprávnenosti jednotlivých žalobcom uplatnených nárokov, predstavujúcich
náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní mu vyúčtovaných jeho právnym zástupcom, čo do
ich výšky, pričom dospel k záveru, že v tomto smere je podaná žaloba iba čiastočne dôvodná.

44. Náhrada škody v časti trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní - t.j. trov jeho obhajoby
advokátom - bola žalobcom požadovaná vo výške spolu 1.546,22 eur, pričom túto súd priznal žalobcovi
na základe vykonaného dokazovania len vo výške 1.452,29 eur, v súlade s platnou a v čase jej
poskytovania jednotlivých úkonov právnych služieb účinnou právnou úpravou tak, ako je to uvedené
nižšie. Trovy obhajoby vyúčtoval a špecifikoval obhajca žalobcovi podaním zo dňa 6.8.2013. Tieto

trovy si následne žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody datovanou dňom 17.10.2013, a to vo výške 1.546,20 eur, pričom
prílohou tejto žiadosti bola aj špecifikácia týchto trov zo dňa 6.8.2013.

45. Žalobca bol stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b)

Trestného zákona, kde horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby bola 3 roky. Na základe
uvedeného základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavovala v zmysle § 1
ods. 3 a § 12 ods. 3 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. počas celej doby obhajoby 1/12 výpočtového
základu, t.j.:
-priúkonochprávnychslužiebposkytnutýchvroku2010:1/12zosumy721,40eur-tedasuma60,11eur;

- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2011: 1/12 zo sumy 741,- eur - teda suma 61,75 eur;
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2012: 1/12 zo sumy 763,- eur - teda suma 63,58 eur;
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2013: 1/12 zo sumy 781,- eur - teda suma 65,08 eur;
pričom počas celej doby obhajoby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platila úprava, že od
klienta možno požadovať náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.

45. Na základe uvedeného náhradu škody, ktorú bol žalobca oprávnený požadovať z titulu vyplatených
odmien za jednotlivé úkony právnych služieb a súvisiacich náhrad obhajcu podľa § 16 ods. 3 vyhláškyč. 655/2004 Z.z. (ďalej tiež len „cit. vyhlášky“, resp. „cit. vyhl.“) - tzv. režijný paušál (v ďalšom texte sú
uvádzané odkazy ustanovenia § 14 cit. vyhl. /rešpektujúc príslušné prechodné ustanovenia cit. vyhl./ v
znení platnom a účinnom v čase vykonania toho-ktorého úkonu právnej služby), pozostáva z:

1.odmenaá60,11eurzaúkonz19.7.2010prevzatieaprípravaobhajobyvrátaneprvejporadysklientom
(§ 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
2. odmena á 60,11 eur za úkon z 28.7.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného I. Y. -
trvanie úkonu 09:15 hod. - 10:00 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - Y. Y. -- trvanie
úkonu 10:15 hod. - 11:10 hod oba úkony vykonané v Starej Ľubovni (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a

náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
3. odmena á 60,11 eur za úkon z 28.7.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - C. Y. -
trvanie úkonu 11:20 hod. - 12:00 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone
- výsluch svedka - E. Q. - trvanie úkonu 12:10 hod. - 12:50 hod. vykonaný v Starej Ľubovni (§ 14 ods. 1
písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
4. odmena á 60,11 eur za úkon z 3.8.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - I. Y. -

trvanie úkonu 10:00 hod. - 10:30 hod., vykonaný v Starej Ľubovni (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a
náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
5. odmena á 60,11 eur za úkon z 4.8.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - I. T. -
trvanie úkonu 9:00 hod. - 9:40 hod., vykonaný v Starej Ľubovni (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada
podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;

6. odmena á 60,11 eur za úkon z 6.8.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka -
poškodeného - E. Y. - trvanie úkonu 8:30 hod. - 9:00 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch
svedka - poškodeného - X. Y. - trvanie úkonu 9:10 hod. - 9:55 hod., oba úkony vykonané v Starej Ľubovni
(§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
7. odmena á 60,11 eur za úkon z 23.8.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - Y. B. -

trvanie úkonu 10:00 hod. - 10:50 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - C. B. - trvanie
úkonu 11:00 hod. - 11:40 hod., oba úkony vykonané v Starej Ľubovni (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a
náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
8. odmena á 60,11 eur za úkon z 26.8.2010 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch znalca - doc. MUDr.
Ivan Dóci, PhD. - trvanie úkonu 9:00 hod. - 9:30 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch znalca -

MUDr. Štefan Safko, CSc. - trvanie úkonu 10:00 hod. - 10:40 hod. oba úkony vykonané v Košiciach (§
14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;
9. odmena á 60,11 eur za úkon z 30.8.2010 - oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania (preštudovanie
vyšetrovacieho spisu) od 13:00 hod. - 14:00 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti
s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,21 eur;

10. odmena á 60,11 eur za úkon z 18.10.2010 - písomné podanie na súd - odpor proti trestnému rozkazu
(§ 14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky
á 7,21 eur;
11. odmena á 61,75 eur za úkon z 28.1.2011 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS
Stará Ľubovňa - trvanie úkonu od 9:00 hod. - 11:00 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v

súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur;
12. odmena á 61,75 eur za úkon z 25.2.2011 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS
Stará Ľubovňa - trvanie úkonu od 10:15 hod. - 11:35 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v
súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur;
13. odmena á 15,44 eur za úkon z 25.3.2011 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS

Stará Ľubovňa - odročené bez prejednania veci - trvanie úkonu od 10:15 hod. - 11:45 hod. (§ 14 ods.
5 písm. b/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur
(žalobca si uplatnil úkon právnej služby v plnej výške, ale keďže toto pojednávanie bolo odročené bez
prejednania veci samej, o čom svedčí aj zápisnica z tohto pojednávania v spise tunajšieho súdu sp. zn.
7T/177/2010, súd nemohol priznať odmenu za úkon právnej služby v ním uplatnenej plnej výške);

14. odmena á 61,75 eur za úkon z 6.5.2011 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS
Stará Ľubovňa - trvanie úkonu od 10:00 hod. - 11:45 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v
súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur;
15. odmena á 15,44 eur za úkon z 9.5.2011 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS
Stará Ľubovňa - vyhlásenie rozsudku - trvanie úkonu od 8.30 hod. - 9:44 hod. (§ 14 ods. 5 písm. b/

cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur (žalobca si
uplatnil úkon právnej služby v plnej výške, ale keďže na tomto pojednávaní bol len vyhlásený rozsudok,
súd nemohol priznať odmenu za úkon právnej služby v ním uplatnenej plnej výške);16. odmena á 127,10 eur za úkon z 28.5.2012 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS
Stará Ľubovňa - trvanie úkonu od 9:00 hod. - 11:20 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v
súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,63 eur, (žalobca si uplatnil dvakrát náhradu

podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, napriek trvaniu úkonu /dve začaté dvojhodiny/ išlo tu o jeden úkon,
pričom náhrada podľa § 16 ods. 3 sa vzťahuje na úkon, nie na zvýšenie odmeny pri trvaní jedného úkonu
viac ako dve začaté hodiny);
17. odmena á 63,55 eur za úkon z 21.6.2012 - účasť na konaní pred súdom - hlavné pojednávanie OS
Stará Ľubovňa - trvanie úkonu od 9:00 hod. - 9:40 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v

súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,63 eur;
18. odmena á 65,08 eur za úkon z 27.5.2013 - písomné podanie na súd - odvolanie (§ 14 ods. 1 písm.
b/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,81 eur (náhradu
podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, v roku 2013 bola vo výške 7,81 eur a nie vo výške 7,88 eur tak
ako si ju uplatnil žalobca);
19. odmena á 65,08 eur za úkon z 30.5.2013 - účasť na konaní pred súdom - verejné zasadnutie o

odvolaní KS Prešov - trvanie úkonu od 9:00 hod. - 9:40 hod. (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v
súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,81 eur (náhradu podľa § 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky, v roku 2013 bola vo výške 7,81 eur a nie vo výške 7,88 eur tak ako si ju uplatnil žalobca).

46. Žalobca okrem odmeny za jednotlivé úkony právnej služby bol povinný taktiež zaplatiť v súvislosti

s jeho obhajobou obhajcovi náhradu za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., teda
v súvislosti s každou cestou jeho obhajcu na úkony mimo sídla obhajcu náhradu za stratu času za čas
strávený cestou do tohto miesta a späť vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj
začatú polhodinu. Náhrada za stratu času predstavujúca jednu šesťdesiatinu výpočtového základu za
každú aj začatú polhodinu v roku 2010 predstavovala sumu 12,02 eur, v roku 2013 sumu 13,01 eur a nie

ako si ju uplatnil vo vyúčtovaní obhajca žalobcu vo výške 13,10 eur. Na základe uvedeného je žalobca
oprávnený požadovať od žalovanej ich náhradu z titulu náhrady škody takto:
1. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 26.8.2010 zo Starej Ľubovne na výsluchy konané v Košiciach a späť
12,02 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 8 polhodín 96,16 eur.
2. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 30.5.2013 zo Starej Ľubovne na verejné zasadnutie súdu v Prešove

a späť 13,01 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 6 polhodiny 78,06 eur.

47. Žalobca síce podaným návrhom žiadal zaplatenie 1.546,22 eur, ktoré mu boli vyúčtované ako
trovy právneho zastúpenia a ktoré aj vyplatil obhajcovi, avšak po kontrole vyčíslených trov obhajoby
(zisťovanie skutočnej výšky škody) súd zistil tak, ako to už aj vyššie uviedol, že pri vyúčtovaní za

úkony právnych služieb pri položkách 13. a 15. zo dňa 25.3.2011 a 9.5.2011 - oba účasť na konaní
pred súdom - bola vyúčtovaná cena po 61,75 eur za úkon v roku 2011, teda v plnej výške. Podľa
§ 14 ods. 5 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2013 však za úkon právnej
služby zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie alebo
ktoré bolo odročené bezprejednania veci samej patrí odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby

tarifnej odmeny. Pojednávanie konané dňa 25.3.2011 bolo odročené bez prejednania veci samej a
na pojednávaní konanom dňa 9.5.2011 bol iba vyhlásený rozsudok. Za oba tieto úkony patrí odmena
obhajcovi žalobcu vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny, preto pri týchto položkách
súd znížil uplatňovanú náhradu na štvrtinu v súlade s uvedeným § 14 ods. 5 písm. b) cit. vyhlášky, t.
j. priznal z nich sumy 2 krát po 15,44 eur. Súd tiež nepriznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia za

náhradu v zmysle § 16 ods. 3 cit. vyhlášky vo výške 7,63 eur v súvislosti s úkonom právnej služby zo dňa
28.5.2012 účasť na konaní pred súdom, nakoľko žalobca si uplatnil dvakrát náhradu podľa § 16 ods. 3
citovanej vyhlášky, napriek trvaniu úkonu /dve začaté dvojhodiny/ išlo tu o jeden úkon, pričom náhrada
podľa § 16 ods. 3 sa vzťahuje na úkon, nie na zvýšenie odmeny pri trvaní jedného úkonu viac ako dve
začaté hodiny. Súd tiež nepriznal odmenu vyúčtovanú žalobcom, ktorá vyplývala z nesprávneho použitia

základu pre jej výpočet, a to v prípade náhrady za stratu času v roku 2013 ako aj náhrad v zmysle § 16
ods.3cit.vyhláškyvroku2013.Ostatnépoložkybolivyúčtovanévsúladesvyhl.č.655/2004Z.z.vznení
ku dňu vykonania úkonov, čo súd zistil prekontrolovaním každej jednotlivej položky vo vyúčtovaní zo dňa
6.8.2013. Spolu takto súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 1.452,29 eur, ktorú sumu žalobca
uhradil ako účelne vynaložené trovy obhajoby, teda vzniknutú skutočnú škodu, kým v prevyšujúcej časti

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd zamietol, lebo vyplatená odmena a náhrady nad rámec
podľa vyššie cit. vyhlášky nemôže ísť na úkor žalovanej, lebo túto škodu nezavinila.48. Vo vzťahu k námietke žalovanej o rozsahu náhrady trov konania s poukazom na § 18 ods. ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z. a skutočnosť, že žalobcovi nemožno priznať inú ako tarifnú odmenu v zmysle
§ 9 až § 14 citovanej vyhlášky, súd poukazuje na znenie tohto zákonného ustanovenia, kde sa vo

vete prvej uvádza, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne
vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta.
Z tohto ustanovenia je jednoznačne zrejmé, že žalobcovi ako nárok na náhradu škody možno priznať
jednak tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky, ale aj to, že iné náhrady, ktorých
dôvodnosť bola preukázaná, nijako nie sú v tomto smere čo do povinnosti na ich náhradu z titulu

náhrady škody vylúčené, a to ani náhrada za stratu času jeho obhajcovi. Zákon v tomto ustanovení
jednoznačne hovorí, že trovy právneho zastúpenia zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a
odmenu za zastupovanie v podobe tarifnej odmeny. Toto ustanovenie precizuje, že výška náhrady škody
ako odmena za poskytnuté úkony právnych služieb obhajcom sa určí ako tarifná odmena, nakoľko
podľa cit. vyhlášky upravujúcej odmenu a náhrady advokátov za poskytovanie právnych služieb si klient
a advokát môžu dojednať aj zmluvnú odmenu, teda nebude rozhodujúce, aký spôsob odmeny bol

dohodnutý medzi právnym zástupcom a poškodeným, a teda ani akú čiastku poškodený v tejto súvislosti
skutočne vynaložil. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, nárok na náhradu za stratu času vyplýva priamo
zo zákona o advokácii. V zmysle tohto zákona advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu
hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Nárok na náhradu za stratu času je samostatným
nárokom ako odmena advokáta, nie je jej súčasťou a je samostatne nárokovateľný a teda patrí aj do

trov konania, na ktoré má právny zástupca nárok zo zákona a ktorý si môže u klienta uplatniť. Teda aj
nárok na náhradu za stratu času patrí k účelne vynaloženým trovám konania pri obhajobe žalobcu v
trestnom konaní.

49. Na základe vyššie uvedených skutočností tak náhrada škody z titulu trov právneho zastúpenia

žalobcu v príslušnom trestnom konaní, na ktorú je potrebné žalovanú zaviazať, predstavuje spolu sumu
1.452,29 eur.

50. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností uložil súd vyššie uvedeným postupom žalovanej
týmto rozsudkom povinnosť zaplatiť žalobcovi, z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s

jeho trestným stíhaním (na Okresnom súde Stará Ľubovňa vedené pod sp. zn. 7T/177/2010), ktoré bolo
skončené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7To/32/12 oslobodením žalobcu spod obžaloby,
sumu 1.452,29 eur a zároveň v prevyšujúcej časti uplatneného nároku na náhradu škody súd žalobu
z vyššie uvádzaných dôvodov zamietol.

51. Čo sa týka úroku z omeškania zo sumy priznanej istiny, súd právo na zaplatenie uvedeného
úroku z omeškania žalobcovi priznal odo dňa 1.5.2014 tak, ako to požadoval žalobca. Podmienkou
žalovateľnosti v tomto konaní uplatnených nárokov je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá bola na Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky doručená dňa 24.10.2014. Podľa § 16 ods. 4 uvedeného zákona môže príslušný

orgán uspokojiť nárok na náhradu škody do šiestich mesiacov od prijatia (t.j. doručenia mu) žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (pritom súčasne v zmysle 15 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. účinky podania žiadosti napriek jej postúpeniu zo strany Ministerstva SR generálnej
prokuratúre SR zo stali zachované), resp. žalobca si môže uplatňovať úrok z omeškania v zmysle
tohto zákonného ustanovenia najskôr dňom oznámenia, že príslušný orgán jeho nárok neuspokojí. Zo

spisu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 44298/2013/34, ako ani zo spisu Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. VI/3 Spr 44/14/1000, nevyplýva doručenie oznámenia žalobcovi,
resp. jeho právnemu zástupcovi, že príslušný orgán uplatnený nárok neuspokojí. Žalovaná sa tak so
splnením oprávnených nárokov žalobcu dostala uplynutím šesťmesačnej lehoty od podania žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do omeškania (v danom prípade táto šesťmesačná

lehota uplynula už dňa 24.4.2016). Súd preto priznal žalobcovi i právo na zaplatenie úroku z omeškania
do zaplatenia, avšak, neidúc nad rámec podanej žaloby, iba vo výške 5 % ročne (nižšej ako by patrila v
zmysle platnej právnej úpravy v čase vzniku omeškania) a až od 1.5.2014, teda až od času, od ktorého
úrok z omeškania požadoval samotný žalobca v podanej žalobe, a to iba zo sumy 1.452,29 eur, na
zaplatenie ktorej súd žalovanú z titulu náhrady škody týmto rozsudkom zaviazal. V časti požadovaných

úrokov z omeškania zo sumy istiny, v ktorej bola žaloba zamietnutá, súd žalobu taktiež zamietol, pretože
pokiaľ príslušná časť žalovanej istiny nebola priznaná z dôvodov ako sú uvedené vyššie, nemožno
priznať ani úroky z omeškania z danej časti istiny, v ktorej bola žaloba zamietnutá.52. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

53. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o výrok o trovách konania, vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku,
ktorý predstavoval sumu 1.546,22 eur s príslušenstvom, výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti
vyhovené a sčasti bola žaloba zamietnutá. Žalobca bol v konaní úspešný v časti istiny 1.452,29 eur a
jej príslušenstva, v ktorej bolo žalobe vyhovené. V časti istiny 93,93 eur vrátane z nej požadovaného

príslušenstva príslušenstva bol

žalobcaneúspešný,keďževtejtočastibolažalobazamietnutá.Vtejtočastibola,tedaúspešnážalovaná.
Žalobca, tak bol úspešný v rozsahu 93,93 % a žalovaná v rozsahu 6,07 %. Po odpočítaní rozsahu
úspechu žalovanej od rozsahu úspechu žalobcu, tzv. „čistý úspech“ žalobcu je 87,86 %. Súd preto v
zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,86 %.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia
nie je prípustné (§ 358 CSP).
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu

smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
1/ Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2/ Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
3/ Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.