Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. október 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/412/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814208840
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814208840.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu
JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., IČO: 31 335 004, so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, proti žalovaným 1/ S. J., nar.
XX.XX.XXXX, XXX XX Z. XXX, X/R. J., nar. XX.XX.XXXX, P. XXX, XXX XX K., Z. I., o zaplatenie
3.418,37 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou

č.k. 8C/169/2014-40 zo dňa 23.04.2015 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil

žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.418,37 eura s úrokom omeškania vo výške
3% ročne zo sumy 3.418,37 eura od 07.06.2014 do zaplatenia a povinnosť zaplatiť trovy konania vo
výške 205 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydanie rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 3.418,37 eura spolu so
4,7 % úrokom za úver zo sumy 3.394,35 eura od 07.06.2014 do zaplatenia a s 3 % úrokom z omeškania

ročne zo sumy 3.418,37 eura od 07.06.2014 do zaplatenia. Žaloba bola odôvodnená tým, že na základe
zmluvy o stavebnom sporení č.XXXXXXXXXX bola so žalovanými v 1. a 2. rade a spoludlžníkom R. J.
nar. XX.XX.XXXX uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXXXXX a stavebnom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2005, v súlade s ktorou bol žalovanej v 1. rade poskytnutý mimoriadny
medziúver vo výške 4.979,09 eura. Žalovaná v 1. rade a spoludlžník sa zaviazali do pridelenia cieľovej
sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 6,99% ročne mesačnými splátkami vo výške 29,01

eura a do nasporenia 40% cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné
vklady vo výške 24,90 eura. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaná v
1. rade zaviazala splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7 % ročne mesačnými splátkami
vo výške 43,58 eura. Spoludlžník zomrel dňa 23.09.2008, žalovaný v 2. rade prevzal ručením na seba
povinnosť uspokojiť pohľadávku ak ju neuspokojí žalovaná v 1. rade a spoludlžník. Žalovaná v 1. rade
porušila zmluvne dohodnuté podmienky a stavebný úver prestala riadne a včas splácať. Listom zo dňa

03.06.2014 žalobca odstúpil od úverovej zmluvy a vyzval žalovanú, aby v sedemdňovej lehote vrátila
zostatok úveru. Bezvýsledne. Žalovaný v 2. rade bol o odstúpení od zmluvy upovedomený. Dlžná suma
ku dňu odstúpenia od zmluvy vo výške 3.417,06 eura pozostáva z istiny 3.394,35 eura, nezaplatených
úrokov za úver a nezaplatených poplatkov ku dňu odstúpenia od zmluvy v celkovej výške 24,02 eura.
Zvykonanýchdôkazovmalsúdprvejinštanciezazistené,ženárokuplatnenýžalobouboldôvodným,nie
však v celom rozsahu a nie na základe zmluvy o úvere, ale z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Podľa

súduprvejinštancie,keďženastalipodmienkypredpokladanévzmluve,dlžníkpodstatneporušilzmluvu,
žalobca účinne odstúpil od zmluvy a účinnosť nastala dňa 06.06.2014. Súd prvej inštancie uviedol, že vzmluve, ktorú účastníci uzatvorili, je upravené právo veriteľa odstúpiť od zmluvy a požadovať okamžité
splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátene príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v článku XIX všeobecných podmienok. Mal však za to, pokiaľ je v článku VII

zmluvy bod 6 uvedené, že odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne
dohodnuté úroky až do dňa zaplatenia celej pohľadávky, že ide o zmluvnú podmienku nie vyváženú,
naopak spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
je podľa súdu nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne
zhoršuje postavenie žalovaných spotrebiteľov. Ide o odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa podľa §

54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho
práva. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber
iné inštitúty súkromného práva. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie,
ktoré má ešte len nastať v budúcnosti, teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje
práva, kým spotrebiteľ žiadne. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len
povinnosť jednorazového plnenia vrátane úroku a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje

netransparentným spôsobom do jednej istiny a naďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si žalobca
započítal z plnení už na začiatku právneho vzťahu. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca
ichnavyšovaniepoodstúpeníodzmluvyodporujepodľasúduprvejinštancieajkogentnémuustanoveniu
§517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá
presnú výšku úrokov z omeškania.

Podľa súdu prvej inštancie, z dôvodu odstúpenia žalobcu od zmluvy, ktoré má účinky ex tunc, teda
spätne ku dňu uzavretia zmluvy, bola úverová zmluva od začiatku zrušená a v súlade s ustanovením §
457 Občianskeho zákonníka je každý z jej účastníkov povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal.
Ide o špeciálnu úpravu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zrušenej alebo k neplatnej zmluve.
Žalobcovi vznikol preto nárok iba na vydanie bezdôvodného obohatenia, tento nárok súd kvantifikoval

čiastkou 3.418,37 eura, žalovaným uložil zaplatenie tejto sumy, aj 3 % úrok z omeškania ročne zo sumy
3.418,37 eura od 07.06.2014 a v prevyšujúcej časti, časti požadovaných úrokov z úveru, žalobný návrh
zamietol.
Súd prvej inštancie uviedol, že nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie
Obchodného zákonníka, prednosť však majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú

súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva v ustanovení § 52 až 54
Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba vykladať tak, že v
prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa
postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení Obchodného zákonníka - §497, § 303, podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka - § 48 ods. 2, § 457, § 54 ods. 1 a podľa Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z. - § 3, § 10c.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 s odkazom aj na ustanovenie § 137, §
151 ods. 1, 2 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým
súd prvej inštancie návrh v časti zamietol, s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka namiesto toho, aby aplikoval ustanovenia Obchodného

zákonníka. Na jednej strane nepopiera, že právna úprava zmluvy o úvere sa spravuje ustanoveniami
Obchodného zákonníka, že ide o tzv. absolútny obchod, no na druhej strane uvádza, že majú prednosť
osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy, t.j. ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Žalobca poukázal na to, že podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je
obchodný zákonník lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Pokiaľ súd

prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aplikoval ho nesprávne,
toto ustanovenie umožňuje vylúčiť aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie
spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu. Nie je možné toto ustanovenie vykladať tak, že umožňuje vylúčiť
použitie zákonných ustanovení. V takom prípade by išlo o vylúčenie ustanovení zmluvy o úvere podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, konkrétne zániku zmluvy odstúpením podľa § 506 v spojení s

§ 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Vylúčenie kogentných ustanovení je podľa žalobcu v rozpore s
princípom právnej istoty. Pokiaľ ide o nárok žalobcu požadovať od žalovaných naďalej úrok za úver,
poukázal na ustanovenie § 502 Obchodného zákonníka majúc za to, že povinnosť vyplývajúcu z tohto
zákonnéhoustanoveniajemožnévyložiťanalogickykustanoveniu§503ods.3Obchodnéhozákonníka.Podľa žalobcu je nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným
vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku
ktorého veriteľ od zmluvy odstúpil, zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by sa

prakticky porušením povinností „zbavil“ povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie. Podľa žalobcu je
akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu, v rozpore s dobrými mravmi a
bezpochyby je v rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na daný právny vzťah.
Žalobca uviedol, že pokiaľ pri odstúpení od zmluvy o úvere aplikoval ustanovenie §506 v spojení
s § 344 a nasl. Obchodného zákonníka, aplikoval zákonné ustanovenia, nejde o žiadne zmluvné

dojednanie či inú svojvôľu žalobcu. To, že právna úprava zmluvy o úvere sa má spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí 6 MCdo
4/2012 z 27.03.2013, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove s konštatovaním, že ak
na právny inštitút vzniknutý z úverovej zmluvy inštančne nižší súd aplikoval ustanovenie Občianskeho
zákonníka, nepostupoval správne.
Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Uviedol, že si zároveň uplatňuje trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( § 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods.
1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu
odvolania, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a

nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je opodstatnené.
Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny

účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolaním nebol napadnutý výrok, ktorým bola žalovaným v 1. a 2. rade v určenej lehote uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.418,37 eura s 3 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.418,37
eura od 07.06.2014 do zaplatenie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v tejto časti rozhodnutie

súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu
podrobiť ho prieskumu.

5. Rozhodujúcim odvolacím argumentom žalobcu vo vzťahu k zamietavému výroku, ktorý bol napadnutý
odvolaním, bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
na zistený skutkový stav konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
zistení vyvodil nesprávne právne závery.

Súd prvej inštancie mal za to, že žalobou uplatnený nárok bol nárokom z úverovej zmluvy, ktorá sa riadi
režimom Obchodného zákonníka, dôsledky s tým súvisiace a nároky z nej vyplývajúce pre odstúpenie
veriteľa od tejto zmluvy je však podľa neho potrebné posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko
žalovaní majú v danom záväzkovom vzťahu status spotrebiteľov a odstúpenie od zmluvy má, ak je
posudzované podľa Občianskeho zákonníka, pre nich priaznivejšie dôsledky.

Odvolací súd tento názor súdu prvej inštancie nepovažuje za správny.

6. Niet žiadnych pochybností o tom, že predmetom konania bol nárok zo zmluvy, ktorá
zodpovedá definícii spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľom je v súlade s európskou aj vnútroštátnou
súkromnoprávnou aj verejnoprávnou úpravou osoba, ktorá v zmluvnom vzťahu, do ktorého vstupuje

so subjektom vykonávajúcim obchodnú činnosť, nejedná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo
v rámci výkonu svojho povolania. Kritériom pre posúdenie zmluvnej strany ako spotrebiteľa je jednak
označenie tejto strany v zmluve, ako aj samotný predmet záväzkového vzťahu.V konkrétnom prípade žalobca poskytol úver vykonávajúc svoju podnikateľskú činnosť a dlžníci z
poskytnutých úverových prostriedkov financovali svoje osobné potreby. Zmluva, ktorá bola uzatvorená,
je preto zmluvou spotrebiteľskou. Spotrebiteľský charakter zmluvy vo všeobecnosti znamená, že na

režim tejto zmluvy je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo však neznamená
pôsobnosť Občianskeho zákonníka na zmluvu v celom rozsahu.

7. Zmluva o úvere ako zmluvný typ je upravená v § 497 Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods.
6 Obchodného zákonníka, ktorý je kogentným ustanovením, zmluva o úvere ( § 497) sa spravuje

Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Z tejto definície a teórie záväzkového práva vyplýva, že ide o záväzkový vzťah konsenzuálneho
charakteru, predmetom ktorého je majetková hodnota, predmet plnenia. Činnosť subjektov tohto

záväzkového vzťahu, smerujúca k poskytnutiu tejto hodnoty jednou stranou druhej strane je jej
samotným plnením. Právo veriteľa požadovať od dlžníka plnenie je pohľadávkou a povinnosť dlžníka
poskytnúť plnenie je dlhom.
Odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy sú, čo je zrejmé z
ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške...), úroky, ide o podstatnú náležitosť zmluvy. Zmluva o
úvere nemôže byť na rozdiel od zmluvy o pôžičke (§ 657 a § 658 Občianskeho zákonníka), dohodnutá
ako bezúročná.

8. Dôsledky porušenia povinností dlžníka z úverového vzťahu sú upravené ustanovením § 506

Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok po
dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú
sumu s úrokmi.
Zmyslom a účelom ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je poskytnúť veriteľovi právny inštrument
proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky

v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky
po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Veriteľ môže od zmluvy odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho
povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu
práv veriteľa a jeho využitím sa preto nemôže ocitnúť veriteľ v horšom právnom postavení, než v
akom bol pred odstúpením od zmluvy. Odstúpením od zmluvy o úvere zanikajú iba práva, ktoré

mal dlžník voči veriteľovi a im zodpovedajúce povinnosti veriteľa. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úroky odstúpením od zmluvy nezaniká a veriteľovi nemôže vzniknúť
nová pohľadávka. Odstúpením sa menia iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoje povinnosti
splniť. Povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi po odstúpení od zmluvy o úvere podľa
§ 506 Obchodného zákonníka teda nepredstavuje „sekundárny“ záväzok, ale záväzok pôvodný, „ktorý

sa odstúpením od zmluvy modifikoval“ vo svojej splatnosti (na požiadanie veriteľa sa stáva splatná celá
pohľadávka). (Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky spisová značka 32Cdo/2782/1999 z
20.06.2000, 33Cdo/113/2008 z 09.02.2010).

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná ako dlžníčka podstatne porušila zmluvu a žalobca účinne

od zmluvy odstúpil. Podľa súdu, pokiaľ tak realizoval podľa článku VII. Zmluvy bod 6 („odstúpením od
tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej
pohľadávky“), ide o zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa a má ísť naviac o podmienku nejasnú a nezrozumiteľnú v kontexte s ostatnými
zmluvnými podmienkami. Súd uvedené konštatoval bez bližšieho zdôvodnenia týchto svojich úvah.

Nezrozumiteľnosť a neurčitosť v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje
neplatnosť právneho úkonu, nezrozumiteľnosť a neurčitosť je však potrebné posudzovať objektívne, čo
znamená, že každému sa obsah právneho úkonu javí ako nezrozumiteľný, neurčitý a nie je možné ho
ani vyložiť.
Žalovaní ani netvrdili, že dôsledkom zmluvnej podmienky v čl. VII. Zmluvy bod 6 nerozumeli, tiež nie je

zrejmé, v čom má spočívať „hrubá nerovnováha“ v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, keď z
vykonaných dôkazoch je zrejmé, že žalobca bol tým, ktorý všetky povinnosti zo zmluvy splnil a žalovaní
tými, ktorí ich nesplnili.10. Podľa § 7 ods. 3 písm. f) Zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy, podstatnou náležitosťou zmluvy o stavebnom úvere je aj to, že musí obsahovať
podmienky, za ktorých možno odstúpiť od zmluvy o stavebnom úvere.

Ak žalobca do zmluvy, ktorá vznikla 19.8.2005 /súd prvej inštancie nesprávne uviedol 11.8.2005- pozn.
odv.súdu/ zakomponoval podmienky pre odstúpenie od zmluvy a v bode 6 čl. VII. Zmluvy uviedol, že
odstúpením od zmluvy nezaniká právo požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej
pohľadávky, realizoval povinnosť vyplývajúcu zo zákona č. 310/1992 Zb. s dôsledkami, čo sa týka času
a rozsahu splatenia dlhu, pre dlžníka a tomu zodpovedajúcemu oprávneniu veriteľa na pohľadávku z

tohto záväzkového vzťahu upravenými v § 506 ods. 1 Obchodného zákonníka.

11. Ak súd prvej inštancie odstúpenie od zmluvy realizované žalobcom písomnosťou z 3.6.2014
posúdil podľa ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka dôvodiac, že režim podľa tohto zákona je
pre spotrebiteľa výhodnejší, je jeho záver o oprávnenosti aplikácie § 48 Občianskeho zákonníka na
daný právny vzťah nesprávny ak súčasne posúdil (správne), že záväzkový vzťah, nároky z ktorého boli

predmetom konania, je zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Dôsledky odstúpenia od
zmluvy mal posúdiť podľa toho istého zákona, nakoľko právna úprava odstúpenia od úverovej zmluvy
je v Obchodnom zákonníku komplexnou, a preto sa ustanovenia Občianskeho zákonníka nepoužijú (§ 1
ods.2Obchodnéhozákonníka).Dôvodyadôsledkyodstúpeniaodúverovejzmluvy,akoužbolouvedené
v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, vyplývajú zo zákona a z

ekonomickej podstaty zmluvy o úvere.

12. Je potrebné taktiež uviesť, že východiskovou základňou výkladu právnych noriem a ich aplikácie na
konkrétneskutkovéokolnostisúdomjetakýpostup,ktorýrešpektujeprávnyporiadokvzneníúčinnomna
daný právny vzťah, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým pravidlám a eliminuje vznik možných

hodnotových rozporov.
Vychádzajúc z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že dôsledkom porušenia povinnosti dlžníka a
výkonu práva veriteľa /ktorý si všetky svoje povinnosti splnil/, odstúpiť od zmluvy by mal byť taký stav,
v ktorom by mal veriteľ horšiu pozíciu ako dlžník. Úvaha, že pri odstúpení veriteľa o zmluvy uzavretej
so spotrebiteľom by mal nastúpiť režim podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zrušenie zmluvy s

následkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka je nesprávna. Dlžník by podľa
tejto úvahy naďalej, do času vrátenia, disponoval s peňažnými prostriedkami získanými od veriteľa
a veriteľovi by ich mal vrátiť len s prípadným úrokom z omeškania. Vrátil by ich tak bez zaplatenia
hodnoty za samotnú dispozíciu s peňažnými prostriedkami vyjadrenú úrokom z úveru za celé obdobie
ich využívania do ich vrátenia veriteľovi. Ide o úvahu zjavne nesprávnu, až absurdnú.

K dôvodom tejto zjavnej nesprávnosti je možné dospieť aj z čl. 11 Listiny základných práv a slobôd
upravujúceho právo vlastniť majetok, resp. z práva na pokojné užívanie majetku, ktorý garantuje čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Pojem majetku, ako vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, má autonómny obsah a
nie je obmedzený iba na vlastníctvo hmotného majetku. Za majetok, okrem hmotných predmetov, môžu

byť považované pohľadávky, a to za podmienky, že pohľadávka je dostatočne určitá a vymáhateľná;
môže ísť pritom o už existujúcu pohľadávku alebo aspoň pohľadávku, o ktorej je možné prinajmenšom
tvrdiť, že je podopretá aspoň legitímnym očakávaním a bude konkretizovaná (Des Fours Walderode
proti Českej republike - 40057/98).
Predmetom plnenia poskytnutého veriteľom dlžníkovi z úverovej zmluvy je majetková hodnota, ktorá sa

poskytnutím plnenia, vrátane jeho ceny, ktorou sú úroky, stáva pohľadávkou voči dlžníkovi, t.j. majetkom
požívajúcim ochranu, čo musí mať súd na zreteli.

13. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel vyplývajú nielen z jeho povinnosti rešpektovať právo tak,
aby jeho výklad smeroval k spravodlivému výsledku (nález Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS

2221/07 z 19.03.2008), ale vychádzajú aj z jeho povinnosti interpretovať národné právo vo svetle a účele
Smernice Rady č. 93/13/EHS tak, aby bol dosiahnutý výsledok, na ktorý odkazuje (rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie 14/83, Von Colson and Kamann v/ Land Nordhein - Westfalen).
Z čl. 2 tejto Smernice vyplýva oprávnenie preskúmavať zmluvné podmienky spotrebiteľských zmlúv.
Podmienky zmluvy o úvere sú podmienkami zákonnými (§ 497 Obchodného zákonníka), to sa týka

aj dôsledkov odstúpenia od zmluvy o úvere podľa § 506 Obchodného zákonníka. Požiadavka veriteľa
žiadať po odstúpení od úverovej zmluvy aj zmluvné úroky z istiny až do úplného zaplatenia istiny nemôže
byť preto protizákonnou.Ak súd prvej inštancie argumentoval tým, že odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky práva,
kým spotrebiteľ žiadne, to že by tým snáď mal byť narušený princíp ekvity, je potrebné uviesť, že už v
rímskom práve ekvitou bolo chápané abstraktné morálne merítko pre použiteľnosť právnych noriem. Ide

pojmovo o spravodlivosť, pre výklad ktorej nie je možné prijať akýkoľvek schematický záver.
V tejto súvislosti je namieste poukázať aj na úpravu vyplývajúcu z ustanovenia § 13 ods. 3 Zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, aj keď na daný vzťah sa nepoužije. Podľa tohto zákonného
ustanovenia, ak spotrebiteľ odstúpi od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný zaplatiť veriteľovi
istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa začal spotrebiteľský úver čerpať, až do dňa splatenia istiny.

Úrok sa vypočíta na základe dohodnutej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru.
Vychádzajúc z princípu spravodlivosti, zmyslu a účelu zákonných ustanovení, na ktoré odvolací súd
poukázal, nie je možné prijať záver, že odstúpenie od zmluvy o poskytnutí mimoriadneho medziúveru
žalobcom, t.j. veriteľom by malo mať iné dôsledky v jeho práve na zmluvne dohodnuté úroky ako sa
domnieva súd prvej inštancie. Ak zákon č. 129/2010 Z.z. samotnému spotrebiteľovi ukladá povinnosť
pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky z istiny až do dňa zaplatenia istiny, musí mať tomu

zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po odstúpení aj veriteľ, nielen veriteľ z úverovej
zmluvy uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
Tento záver nemôže ani narušiť princíp ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, cieľom ktorého
jevyvážiťfaktickúnerovnováhumedzidodávateľomaspotrebiteľompozitívnymzásahomštátu.Ochrana
spotrebiteľov musí byť realizovaná s prihliadnutím na účel a stanovený cieľ. Pokiaľ by bola poskytnutá

bez právneho dôvodu neprimeraná ochrana, mohlo by sa stať, že by sa spotrebiteľ stal nielen stranou
silnejšou, ale pri neplnení svojich povinností aj subjektom profitujúcim z tohto neplnenia, tak ako k tomu
dospel súd prvej inštancie.

14. Pokiaľ súd prvej inštancie z dôvodov svojho rozhodnutia odkázal na názory vyplývajúce z rozsudku

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/2/2013 a ďalších - 6Co/81/2012, 6Co/113/2010, 6Co/218/2012,
6Co/224/2012 s poukazom aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 402/2013, ktorý
postup pri posúdení dôsledkov odstúpenia od úverovej zmluvy podľa úpravy obsiahnutej v Občianskom
zákonníku neoznačil za ústavne nekonformný, je potrebné citovať samotný Ústavný súd v tomto
konkrétnom rozhodnutí (zo dňa 19.6.2013): „Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k
rozhodnutiu vo veci samej a preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha Ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s
Ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, základných slobodách (I.ÚS 13/00,

mutatis mutandis II.ÚS 1/95, II.ÚS21/96, I.ÚS 4/00, I.ÚS 17/01).“
Ústavný súd sa zaoberal len sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. Odvolací súd, z dôvodov ktoré uviedol, dospel preto k záveru, že súd prvej inštancie v zamietavej
časti neposúdil vec právne v úplnosti správne, a z toho dôvodu nedostatočne zistil skutkový stav, preto
rozsudok v napadnutom zamietavom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP.

16. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, ktorý je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, nárok uplatnený žalobou, ktorý v prevyšujúcej časti zamietol, posúdi podľa právnej
úpravy regulujúcej záväzkový právny vzťah a úkony, ktorými žalobca zrealizoval svoje právo z tohto
vzťahu v znení platnom v tom čase, kedy nastali ich účinky, majúc na zreteli princíp legitímnych
očakávaní v spojení s dôverou subjektov práva v právo samotné, ochranu nadobudnutých práv, čo je

odvoditeľné z princípov právneho štátu ako aj z práva na spravodlivý proces.
V novom rozhodnutí rozhodne taktiež o trovách celého konania, vrátane trov odvolacieho konanie (§
396 ods. 3 CSP).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

Zákona č. 757/2004 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.