Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315010537
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8315010537.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Martiny Zeleňakovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.11.2017 v
trestnej veci proti obžalovanému I. G., pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k
nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaniach okresného prokurátora a poškodenej
L. G. proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/165/2015 zo dňa 27.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie poškodenej L. G..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku obžalovaného I. G., nar.
XX. 5. XXXX oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry Humenné sp. zn. 1Pv 125/15 pre skutok

kvalifikovaný ako prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru
podľa
§ 218 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

od mesiaca október 2013 až doposiaľ svojej bývalej manželke L. G. neoprávnene bránil v užívaní ich
spoločného bytu na ul. N. XXX/X v C. tým spôsobom, že vymenil zámok na vchodových dverách do

uvedeného bytu, čím jej takto znemožnil vstup do bytu, ktorého sú obaja výlučnými vlastníkmi,

lebo skutok nie je trestným činom.

Zároveň podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku súd poškodenú L. G., nar. X. X. XXXX, bytom C., kpt. L. XXX/
XX s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote okresný prokurátor v neprospech obžalovaného
odvolanie, ktoré následne písomne odôvodnil tým, že podľa jeho názoru súd prvého stupňa
pri vyhodnocovaní dôkazov nevzal dostatočne do úvahy skutočnosť, že poškodená L. G. bola
spoluvlastníčkou predmetného bytu, ktorý s obžalovaným nadobudli počas trvania manželstva a konanie
spočívajúce vo výmene zámku na vchodových dverách do tohto bytu zo strany obžalovaného de facto

znemožňuje vstup do tohto bytu vrátane jeho užívania, čím došlo k spáchaniu žalovaného prečinu.
Odvolateľ dodal, že nie je možné stotožniť sa so závermi súdu prvého stupňa, ktorý aplikoval princíp
„ultima ratio“ a predmetné konanie obžalovaného nemožno považovať za občianskoprávny spor, pričom
ani prebiehajúce konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je na prekážku
trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za protiprávne konanie spočívajúce v bránení poškodenej
v užívaní predmetného bytu, ktorý patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva. V podstate na základe

týchto dôvodov okresný prokurátor navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa s právnym názorom, že zo strany obžalovaného došlo k naplneniu všetkých zákonnýchznakov skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému
priestoru podľa
§ 218 ods. 1 Tr. zák.

Odvolanie v zákonnej lehote v neprospech obžalovaného podala písomne aj poškodená L. G., a to
prostredníctvom svojej splnomocnenkyne, v dodatočne predložených písomných dôvodoch uviedla, že
napriek poučeniu, že ako poškodená môže podať opravný prostriedok len vo vzťahu k výroku o náhrade
škody, vzhľadom na skutočnosť, že s náhradou škody bola poškodená odkázaná na občianskoprávne

konanie /správne civilný proces/ z dôvodu oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, sa poškodená
chcela výslovne vyjadriť aj k výroku o oslobodení spod obžaloby, k čomu v podstate dodala, že podľa
jej názoru bolo dokázané, že skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný je trestným činom. Ohradila sa tiež
voči tomu, že by priestupkové konania, na ktoré súd prvého stupňa odkázal, boli vyvolávané z jej strany
a v tejto súvislosti poukázala na to, že skutočnosť, že sa z predmetného bytu odsťahovala do iného bytu
dobrovoľne, nasvedčovala tomu, že mala záujem vyhýbať sa konfliktom. Dodala tiež, že obžalovaný

sa neúspešne domáhal svojich údajných práv návrhom na vydanie predbežného oparenia, ktorým
by bolo zakázané poškodenej vstupovať do predmetného bytu, no ani civilný súd nemal preukázané
dôvody, pre ktoré by poškodená nemala právo vstupovať do tohto bytu ako jeho spoluvlastníčka, a preto
obžalovaný nemohol brániť poškodenej vstúpiť do bytu ani svojpomocou. Poškodená poukazovala aj
na to, že podľa jej názoru ani skutočnosť, že obžalovaný má do starostlivosti zverenú ich dcéru nemala

vplyv na uplatňovanie svojpomoci zo strany obžalovaného a bránenie vo vstupe do predmetného bytu
skôr prispievalo k odcudzeniu dcéry od poškodenej ako matky. Z odôvodnenia podaného odvolania
poškodenej tak vyplýva aj to, že podľa jej názoru súd prvého stupňa nemohol použiť zásadu ultima ratio
a nevydanie predbežného opatrenia svedčilo úmyselnému zavineniu obžalovaného spáchať predmetný
skutok. Poškodená tak navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého

stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol, pričom dodala, že ako poškodená si znova riadne uplatní
právo na náhradu škody.

Vo všeobecnosti treba uviesť, že krajský súd ako odvolací súd je oprávnený preskúmavať napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa na podklade odvolania vtedy, ak v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. nezamietne

odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3. V tomto konkrétnom prípade
po preskúmaní spisového materiálu krajský súd vo vzťahu k odvolaniu poškodenej však zistil, že toto
bolo podané neoprávnenou osobou.

Pokiaľ ide o právo poškodeného podať proti rozsudku odvolanie, v zmysle

§ 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť
poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody a v zmysle § 307 ods. 2 Tr. por. len vo vzťahu
k výroku o náhrade škody je poškodený oprávnenou osobou aj na to, aby rozsudok napadol aj preto,
že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku,
ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V zmysle ustálenej súdnej

praxe a judikatúry, ak poškodený podal odvolanie proti výroku oslobodzujúceho rozsudku, ako tomu je
aj v tomto konkrétnom prípade, ktorým bola poškodená podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázaná so svojimi
nárokmi na náhradu škody na civilné konanie (do 01.07.2017 na konanie v občianskoprávnych veciach),
ide o odvolanie podané neoprávnenou osobou a preto ho odvolací súd zamietne podľa § 316 ods. 1
Tr. por. (R43/1967).

Ako je to vyššie konštatované súd prvého stupňa obžalovaného spod obžaloby oslobodil, a len z toho
dôvodu odkázal poškodenú s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd poukazuje na
to, že poškodenej prináleží právo podať odvolanie iba v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 307 ods.
1 písm. c/ Tr. por. Výrok o náhrade škody má však oporu iba vo výroku o vine. Podľa § 288 ods. 3

Tr. por. pokiaľ súd obžalovaného oslobodí spod obžaloby, odkáže vždy poškodeného s jeho nárokom
na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Všetky tieto
ustanovenia je potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach a pripustiť odvolanie poškodeného iba v
tom prípade, keby v odsudzujúcom rozsudku nebolo správne rozhodnuté o jeho nárokoch. Odvolanie
poškodenej L. G., v ktorom uvádzala svoje námietky proti oslobodzujúcemu rozsudku však za vyššie

uvedených okolností smerovalo svojou povahou proti výroku o vine a takéto odvolanie poškodenej
neprináleží.Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou
neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je

prípustné.

Z uvedeného dôvodu sa krajský súd nemohol vecne zaoberať odvolacími námietkami poškodenej a
nemal inú možnosť, ako odvolanie poškodenej L. G. zamietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou
osobou.

Následne krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok len na podklade odvolania podaného okresným
prokurátorom v neprospech obžalovaného, a to postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého
ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods.
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a nezistiac
prítomnosť dovolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd prvého stupňa po vlastnom vyhodnotení
vykonaných dôkazov dospel k záveru, že medzi obžalovaným a poškodenou od roku 2013 pretrváva

dlhodobý spor manželov, priestupkové konania vedené proti poškodenej boli viac-menej vyvolávané
z jej strany, na civilnom súde boli podané samostatné žaloby jednak o vysporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a o zverenie detí, pričom dcéra bola zverená do starostlivosti obžalovanému,
a tak súd prvého stupňa poukazujúc na súkromnoprávny základ tohto rodinného sporu použil princíp
„ultima ratio“ a vyslovil, že štát má využiť svoje právo trestať páchateľa protiprávnych činov len v

prípadoch, kedy to skutočne vyžaduje ochrana celospoločenských záujmov a to len v nevyhnutnej
miere. V danom prípade podľa názoru okresného súdu skutok nie je trestným činom, ale jedná sa o
občianskoprávny spor medzi manželmi, a preto obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Zo znenia ustanovenia § 218 ods. 1 Tr. zákona, ktorý upravuje trestný čin neoprávneného zásahu do

práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru, plynie, že tohto sa dopustí ten, kto protiprávne obsadí
alebo užíva dom alebo byt iného alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnene
bráni, pričom sa potrestá odňatím slobody až na dva roky.

Objektom tohto trestného činu je výkon práv, spojených s vlastníctvom domu alebo bytu, a to

predovšetkým výkon práva užívať dom alebo byt. Oprávnenou osobou je predovšetkým vlastník
domu alebo bytu, pokiaľ je zároveň aj jeho užívateľom /ÚS 182/2000-n, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/45/2014 zo dňa 24.03.2015/. Právo byt alebo dom užívať mu vyplýva
z vlastníckeho práva. Objektívna stránka v prejednávanej veci potom spočíva v neoprávnenom bránení
oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu. Neoprávneným bránením v užívaní bytu sa rozumie

akýkoľvekneoprávnenýzásahdoprávaoprávnenejosoby,ktorýjejznemožňujealebopodstatnesťažuje
riadne a obvyklým spôsobom byt užívať t.j. znemožňovanie vstupu do bytu výmenou zámku, bránenie
v príprave pokrmov, praní a pod. /R 8/1999/. Zabránenie v užívaní akéhokoľvek domu alebo bytu treba
považovať akékoľvek neoprávnené a podstatné rušenie výkonu užívacieho práva oprávnenej osobe
(napríklad znemožnenie prístupu do domu, výmena zámkov a podobne). Páchateľom tohto trestného

činu pritom môže byť ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba, teda aj vlastník bytu. Pri subjektívnej
stránke sa vyžaduje úmyselné zavinenie.

P. obžalovaný I. G. ako aj poškodená L. G. potvrdili vo svojich výpovediach, že predmetný byt nadobudli
do vlastníctva za trvania manželstva, pričom konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

sa bez rozhodnutia vedie na Okresnom súdu Humenné od roku 2013 s tým, že návrh obžalovaného
na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by bol súdom zakázaný poškodenej vstup do predmetného
bytu bol zamietnutý.

Obžalovaný sa obhajoval tým, že zámok na dverách vymenil, lebo ešte pred ukončením rozvodového

konania k ním chodila matka poškodenej a tá stále v byte vyvolávala konflikty, ktoré sa veľakrát riešili
políciou, lebo ho napádali slovne i fyzicky, niektoré veci z bytu mu poškodená poodnášala, predala
osobné motorové vozidlo bez jeho vedomia a urobil to aj preto, lebo chránil svoje súkromie, nakoľko mu
bola zverená aj maloletá dcéra, ktorú poškodená bila. Z výpovede svedka W.. C. G., brata obžalovanéhovyplynulo, že od obžalovaného sa dozvedel, že zamedzil poškodenej vstup do bytu, lebo po rozvode
chodila do predmetného bytu a vynášala z neho rôzne veci.

Obžalovaný potvrdil, že zámok na vstupných dverách predmetného bytu vymenil až v jeseni 2013, teda
potom, ako sa v marci 2013 pred skončením rozvodového konania poškodená z bytu odsťahovala. V
čase, keď vymenil zámok na dverách už s ním v danom byte poškodená nebývala, ale už bývala v
byte svojej matky, na ul. kpt. L.. Ďalej obžalovaný potvrdil, že do bytu poškodenej umožnil vstup až dňa
19.06.2014, kedy prišli aj policajti a poškodená od neho žiadala, aby jej umožnil vziať si osobné veci,

policajti vošli do bytu, tieto veci si zobrala, policajt sa jej pýtal, či ešte niečo má, ona povedala, že všetko
a policajtovi oznámila, že trvalý pobyt nemá v predmetnom byte, ale v byte na ul. kpt. L..

Poškodená svedkyňa L. G. potvrdila, že z predmetného spoločného bytu sa odsťahovala ešte v marci
2013 kvôli hádkam s obžalovaným a že predmetný byt opustila ešte pred rozvodom, a to v apríli 2013,
pričom tam zanechala všetky svoje osobné veci. Uviedla, že v byte bola niekoľkokrát, lebo potrebovala

osobné veci, najmä oblečenie, až kým obžalovaný v októbri 2013 nevymenil zámok na vchodových
dverách,pričomtietovecisitaknemohlazobraťaichužívať.Zjejvýpovedeďalejvyplynulo,žesasnažila
do bytu dostať tak, že obžalovanému písala SMS, telefonicky a listom ho dňa 03.03. 2015 žiadala o
sprístupnenie nehnuteľnosti kvôli tomu, že si chcela z predmetného bytu zobrať svoje veci, lebo byt jej
sprístupnil v roku 2014, za prítomnosti polície, no vtedy si zobrala len časť svojich vecí s vysvetlením,

že to bolo v takom zhone, že sa nemohla sústrediť a zobrať si všetky veci.

Podľa správy Okresného súdu Humenné zo dňa 14.04.2015 vo veci návrhu poškodenej na
vysporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov, o ktorom sa na tomto súde vedie konanie pod sp.
zn.21C/9/2014neboloešterozhodnuté.Akovyplývazuvedenéhonávrhu,týkasaajúpravyvlastníckych

práv a v rámci toho teda aj užívacích pomerov k predmetnému bytu, v ktorom poškodená navrhuje, aby
predmetný byt pripadol do výlučného vlastníctva obžalovaného vrátane príslušenstva k tomuto bytu a
vymenovaných vecí vybavenia bytu a poškodenej, aby do výlučného vlastníctva pripadol rodinný dom č.
36 v obci E. a pomenované veci so stručným zdôvodnením, že s obžalovaným sa poškodená nemôže
o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodnúť.

Výpis z listu vlastníctva č. XXXX katastrálneho územia C. jednoznačne potvrdzuje, že v podiele X/
X ako spoluvlastníci predmetného bytu sú uvedení obžalovaný a poškodená z titulu nadobudnutia
kúpnopredajnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX. O vlastníckom práve poškodenej k predmetnému bytu
nemal krajský súd žiadne pochybnosti a spor strán o to, kto akou časťou prispel na nadobudnutie

vlastníctva k predmetnému bytu nebol z hľadiska predmetného trestného konania podstatný.

Nemožno prehliadnuť výrazný počet priestupkových konaní vedených v podstate za napadnutia
obžalovaného zo strany poškodenej v období, ktoré predchádzalo odchodu poškodenej zo spoločnej
domácnosti s obžalovaným a k následnému odsťahovaniu poškodenej z predmetného bytu. Takých

priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu sa poškodená dopustila v predmetnom byte v dňoch
XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, a páchala ich napriek udeleniu
pokarhaní či pokút. U obžalovaného nedošlo k postihnutiu za priestupky, ktorých sa mal dopustiť proti
poškodenej v dňoch XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX, no bol za priestupok uvedenej povahy
spáchaný dňa XX.XX.XXXX postihnutý pokutou. Z dohody o mediácii uzavretej medzi obžalovaným a

poškodenou dňa XX.XX.XXXX vyplynul záujem oboch strán spoločne užívať rodinný dom v obci E. č.
XX, ktorí mali v podielovom spoluvlastníctve, ako to vyplynulo aj z listu vlastníctva č. XXX príslušného
katastrálneho územia, ktorý vlastnia z titulu nadobudnutia kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX.

Z uvedeného vyplýva, že dôvody obžalovaného, ktoré prednášal v rámci svojej obhajoby ako dôvody,

pre ktoré neumožnil vstup poškodenej do bytu neboli celkom neopodstatnené. Pritom na druhej strane
poškodenej nijako nebránil užívať inú ich spoločnú nehnuteľnosť, pri ktorej už poškodená výslovne
prejavila vôľu túto nehnuteľnosť užívať uzavretím dohody o mediácii, pričom tak konala v období,
kedy neužívala predmetný byt, ale už užívala iný byt, a to byt v mieste ktorého mala evidovaný trvalý
pobyt. Pokiaľ však ide o predmetný spoločný byt, z doterajšieho dokazovania vyplynula skutočnosť, že

poškodená voči obžalovanému neprejavila vôľu užívať podstatu bytu /v byte žiť, užívať jeho vlastnosti,
ako je prístrešie, možnosť prípravy jedla či iných obdobných výhod spojených s užívaním bytu/, ale od
doby, kedy byt opustila do výmeny zámku na vstupných dverách do predmetného bytu obžalovanýma aj potom prejavovala vôľu vstúpiť do predmetného bytu len preto, aby si z neho zobrala veci, ktoré
by mohla užívať.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti preto nemožno v kontexte ustanovenia § 10 ods. 2 Tr.
zák. konanie obžalovaného hodnotiť ako prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo
k nebytovému priestoru podľa
§ 218 ods. 1 Tr. zákona, a to pre nedostatok jeho závažnosti. Poškodená opustila predmetný byt,
hoci zostala vlastníčkou spoločného bytu, chcela ho užívať len na ten účel, aby si z bytu zobrala

svoje osobné veci, pričom nebolo vyvrátené, že pohnútkou konania obžalovaného bolo chrániť svoju
dcéru a svoj majetok pred poškodenou a navyše. ako bolo vyššie uvedené, obvinený a poškodená sa
úspešne dohodli o užívaní inej svojej spoločnej nehnuteľnosti. Tieto okolnosti v spojení s doterajšou
bezúhonnosťou obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol odsúdený a osobne sa stará o dcéru, ktorú más
poškodenou viedli krajský súd k záveru, že v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, lebo je jeho
závažnosť nepatrná.

K úvahe prezentovanej súdom prvého stupňa sa predsa len žiada uviesť, že okolnosti prípadu,
kde poškodená sa nedočkala skončenia civilného procesu, ktorý sa vedie na základe jej návrhu na
vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podaného dňa 13.01.2014, a teda použitie
prostriedkov občianskeho práva na ochranu svojich práv bolo ku dňu podania jej trestného oznámenia

dňa 19.06.2014 neúspešné, vlastne doposiaľ nedošlo už týmito prostriedkami k zjednaniu nápravy, a tak
poškodená bola nútená obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní, čo nasvedčuje tomu, že v tomto
prípade nebolo namieste uplatňovať zásadu „ultima ratio“, lebo poškodená sa nakladania so svojim
vlastníckym právom k predmetnému bytu dlhodobo nemôže domôcť v civilnom konaní. V prípade, ak by
poškodená bola oprávnenou osobou v tom smere, že by prejavila úmysel predmetný byt v rámci výkonu

svojho vlastníckeho práva užívať a nielen domôcť sa vstupu do bytu za účelom zobrať si a užívať v
ňom údajne sa nachádzajúce veci a obžalovaný by jej napriek hrozbe trestného konania bránil v užívaní
predmetnéhobytu,trestnoprávnenásledkyjehopostojabyneovplyvniloaniprebiehajúcecivilnésporové
konanie.

Z názvu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyplýva, že každý z manželov je úplným vlastníkom
veci, ktorá tvorí predmet ich majetkového spoločenstva, pričom vlastníctvo jedného z manželov je
obmedzené rovnakým (úplným) vlastníctvom druhého manžela. Spoločné práva a povinnosti manželov
k veciam, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve, a teda ich spoločné právo tieto veci užívať a
povinnosť uhrádzať náklady na ne, trvajú aj v prípade, keď manželia zrušili spoločnú domácnosť.

Zrušenie spoločnej domácnosti totiž samo o sebe nemá za následok zánik tohto majetkového
spoločenstva.

Preto na záver krajský súd dodáva, že hoci z oboznámených dôkazov možno čiastočne prisvedčiť
dôvodom, pre ktoré z obavy o svoj majetok a z dôvodu ochrany svojho a dcérinho súkromia obžalovaný

neumožnil doposiaľ poškodenej vstup do predmetného bytu, tieto dôvody ho do budúcna nijako
neospravedlňujú. Pokiaľ poškodená prejaví úmysel predmetný byt užívať a obžalovaný jej bude brániť
vstúpiť do bytu, aby ho mohla užívať, teda žiť v ňom, nebude možné dospieť k záveru, že poškodená
nie je oprávnenou osobou v zmysle § 218 ods. 1 Tr. zákona.

Z okolností posudzovaného prípadu možno zároveň konštatovať, že konanie obžalovaného nenapĺňa
ani skutkovú podstatu žiadneho iného trestného činu upraveného v osobitnej časti Trestného zákona ani
priestupku, a tak z vyššie uvedených dôvodov nemal krajský súd inú možnosť, ako odvolanie okresného
prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný