Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. november 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/621/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114220842
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114220842.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so
sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpený advokátom: JUDr. Vratislav Šteffek, so
sídlom Nám. M. Benku 6, Bratislava, proti žalovanej: Y. D., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/X, V., o
zaplatenie 682,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.
k. 27C/259/2014-25 zo dňa 23. februára 2015, v časti vyhlásenia neprijateľných zmluvných podmienok
a v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej, zamietajúcej časti, vo výroku IV., v časti určenia

neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku III. a v časti o náhrade trov konania, vo výroku V. p o t
v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej
neprijateľnosti, vo výroku II. r u š í .

III. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu

492,50 eura s 8,75% úrokom z omeškania od 7.5.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. súd vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. Zmluvy, podľa ktorej je
úver poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a
vo výške 14% z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje
odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5% z istiny pri úvere
poskytnutom na 7 mesiacov (ďalej úrok a odmena spoločne označovaná ako odplata“) za neprijateľnú.
Výrokom III. súd vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode 3. Obchodných podmienok, ktorá určuje,

že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa článku II. zmluvy o úvere, je veriteľ oprávnený
požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z istiny pri
úvere poskytnutom na 13 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac omeškania celkovej dlžnej čiastky.
Zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený účtovať dlžníkovi/spoludlžníkovi náhradu účelne
vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy pred začatím súdneho alebo
rozhodcovského konania vo výške 20 % z poskytnutej istiny, najmenej však 67 eur, ktorá nepodlieha
vyúčtovaniu za neprijateľnú. Výrokom IV. súd vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol. Výrokom V.

Súd žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu iných trov konania vo výške 12,35 eura a náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 30,93 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho
zástupcu žalobcu.2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil po právnej stránke použitím § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 544 ods.
1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 4
ods. 1, 2, 3, 4, § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 497, § 499, §501

ods.1 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) Vecne argumentoval tým, že uzavretú zmluvu o úvere
medzi účastníkmi dňa 30.9.2012 (z ktorej sa domáha žalobca svojho nároku) súd považoval za zmluvu
spotrebiteľskú, keďže žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanej
ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Z formy a
obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal žalobca už

pripravený a dopisoval do neho iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovanej, ktorá obsah tejto zmluvy
žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila. Spotrebiteľská zmluva nesmie
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú
neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Súd pristúpil k skúmaniu jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy a zistil,

že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, čo je náležitosťou zmluvy podľa § 9 ods. 2
písm. f) citovaného zákona. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to,
aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako
dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Uvedené nemôže plniť údaj o výške splátky a počte splátok
bez uvedenia splatnosti ani prvej splátky. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si

mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu
medzi viacerými úverovými produktmi. Ďalej súd zistil, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená
sadzba úroku, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky. Bola len uvedená výška úroku 20%, pričom
celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 190 eur, ktorá bola označená ako
celkový poplatok za správu úveru. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia zák. č.

129/2010 Z.z., a to § 9 ods. 2 k), podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok
úveru, nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal
zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky,
na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú

splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného.
Je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá do poplatku za úver, a to aj keď by suma
odplaty nedosiahla maximálnu výšku. Zmluva neobsahuje zákonnú náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
k) citovaného zákona a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania. Teda zmluva neobsahuje rozčlenenie splátok
úverutak,abybolozrejméakáčiastkazcelkovejvýškysplátkypredstavujeistinu,úrokainépoplatky.Nie
je nepostačujúce uviesť len celkovú výšku splátky. Priamo v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna
miera nákladov (RPMN) podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona, len odkaz na nesprávne
uvedenú priemernú výšku RPMN 45,60% platnú ku dňu podpisu zmluvy. Naviac sa v obchodných

podmienkach zmluvy uvádza iná výška RPMN „pri splatnosti 13 mesiacov 67,70%“, ide o formuláciu
zodpovedajúcu relatívne samostatnému dokumentu, ktorý by sa mal týkať viacerých zmlúv so zhodným
obsahovým prvkom. Takáto formulácia zmluvy a obchodných podmienok nie je dostatočne prehľadná
tak, aby si spotrebiteľ uvedomil, aké náklady sú východiskovo požadované práve pri konkrétnej zmluve.
Uvedenie RPMN má obdobný význam ako jednotková cena u nákupu fyzického tovaru, udávaná

spravidla za 100 gramov alebo 100 mililitrov, preto aj keď z jej uvedenia účastníkom zmluvy nevyplývajú
právaanipovinnosti,jejriadneuvedeniejevýznamnýmfaktoromorientáciespotrebiteľavposkytovanom
úvere. Vzhľadom na uvedené súd považoval poskytnutý úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák.
č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Súd dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne
len v časti istiny 492,50 eura, t.j. v časti nevrátenej istiny z poskytnutej sumy 500 eur, od ktorej súd

odpočítal zaplatenú splátku 7,50 eura. V časti odplaty a úroku vo výške 190 eur s príslušenstvom súd
návrh ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o uplatnené príslušenstvo na úroku z omeškania súd dospel
k záveru, že žalovaná sa nemohla dostať do omeškania od 11.4.2013 (t.j. odo dňa nasledujúceho po
zosplatnení úveru dňa 10.4.20013), pretože žalobca oznámil žalovanej zosplatnenie úveru listom zo
dňa 23.4.2013. Súd určil začiatok omeškania žalovanej nasledovne. List zo dňa 23.4.2013 bol daný

na poštovú prepravu dňa 2.5.12.2013 plus štandardné tri dni na poštovú prepravu, znamená, že súd
považuje tento list za doručený žalovanej dňa 6.5.2013 (najbližší nasledujúci pracovný deň § 57 ods. 2
O.s.p.), pričom deň nasledujúci t.j. 7.5.2013 by bol prvým dňom omeškania a od tohto dňa súd priznal
žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo zákonnej výške 8,75% ročne z priznanej istiny492,50 eura do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania návrh ako neodôvodnený zamietol
(t.j. od 11.4.2013 do 6.5.2013).

3. Okrem vyššie uvedených dôvodov aj neprijateľnosť podmienky stanovenia poplatkov za správu úveru
bola dôvodom zamietnutia časti návrhu, súd rozhodol aj o vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
podľa ktorej je neprijateľné, ak v sume poplatku za správu úveru je zahrnutá aj suma úrokov, ktoré majú
byť zaplatené počas doby poskytnutia úveru. Súd zamietol i návrh v časti uplatnenej zmluvnej pokuty
vo výške 115,50 eura, t.j. za každý mesiac omeškania, začínajúc mesiacom apríl 2013 až október 2013

vo výške 16,50 eura, za 7 mesiacov s poukazom na skutočnosť, že táto zmluvná pokuta je uvedená
len v obchodných podmienkach na zadnej časti zmluvy o úvere. Je nesporné, že nárok žalobcu, ktorý
si uplatňuje v zmysle všeobecných zmluvných podmienok nebol v zmluve individuálne dohodnutý, celé
obchodné podmienky boli vopred naformulované, bez možnosti zasiahnuť do ich obsahu. Súd preto
považoval dojednanie v článku 3. Obchodných podmienok, ktoré zaväzuje dlžníkov zaplatiť zmluvnú
pokutu vo výške mesačného poplatku za správu úveru, a to za každý začatý kalendárny mesiac

omeškania až do zaplatenia istiny za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

4. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. Žalobca mal vo veci úspech
v 63 % (istina 492,50 eura a úrok z omeškania 74,38 eura ku dňu vyhlásenia rozsudku) a žalovaná
vo výške 37 %, pričom celkový úspech žalobcu je 26% (63-37). Súd čiastočne úspešnému žalobcovi

priznal pomernú časť náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok 12,35 eura (26% z 47,50 eura)
a za právne zastúpenie vo výške 30,77 eura. Žalobca má právo na náhradu trov právneho zastúpenia
za 2 úkony po 51,45 eura za prevzatie veci a podanie návrhu na súd + 2x paušálna náhrada 8,04 eura,
spolu 118,98 eura z toho 26% je 30,93 eura. O trovách právneho zastúpenia súd rozhodol v zmysle
ustanovení § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Náhradu trov konania súd

zaviazal žalovanú zaplatiť v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám právneho zástupcu žalobcu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca vo výroku II. a III., ktorými súd rozhodol
o neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. z dôvodu, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle §

205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. z dôvodu, že súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav. Žalobca sa v tejto právnej veci nemôže stotožniť s výlučnou aplikáciou ustanovení
Občianskeho zákonníka a ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
je toho názoru, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou o úvere v z mysle §

497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka a v danej veci je nutné použiť ustanovenia Obchodného
zákonníka. Žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. Zn. 6 MCdo/4/2012 z 27.3.2013. Po citovaní § 1
ods. 2 ObZ a § 261 ods. 6 písm. d) ObZ, s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/28/2014 žalobca v odvolaní ďalej trval na vylúčení aplikácie Občianskeho zákonníka na
posudzovanú zmluvu a ak súd prvej inštancie aplikoval na vec ustanovenia Občianskeho zákonníka,

žalobca to považoval za vadu konania, ktorá zakladá dôvodnosť odvolania. Žalobca sa tiež nestotožňuje
s vyjadreným názorom súdu prvej inštancie, že by zmluvné dojednanie zakotvujúce výšku úroku a
odmeny mala byť zmluvnou podmienkou. S poukazom na § 497 a na § 499 ObZ. K odôvodneniu
napadnutého rozsudku, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku, od ktorého sa mali
odvíjať jednotlivé splátky a bola len uvedená výškou úroku 20 %, pričom celá suma budúcich úrokov

a výnosov bola zahrnutá v čiastke 190 eur, žalobca uviedol, že ide o chybné odôvodnenie, pretože
predmetnýspotrebiteľskýúverbolposkytnutýzaúrok,konkrétnezacelkovýúrokvyjadrenýpercentuálne
v hodnote 20 % z poskytnutej istiny, teda nie v ročnej sadzbe. Zvedeného vyplýva, že žalobca vyjadril
hodnotu, či sadzbu úrokovej miery vo formálne fixnej úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru v zmysle
zákonného ustanovenia § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené

skutočnostijepotrebnéprimeranerovnakoaplikovaťnaodmenu,čižesanejednáopercentuálnusadzbu
na 12 mesiacov, ale na 13 mesiacov a celú dĺžku trvania úverovej zmluvy. Podľa zákonných ustanovení
odplatu v tomto prípade označenú ako odmenu, môže za dojednanie úveru požadovať len veriteľ,
ktorý má poskytovanie úverov ako predmet svojej podnikateľskej činnosti povolené podľa osobitného
právneho predpisu. Zákonná úprava odplaty - odmeny, nezakotvuje jej výlučnú jednorazovú úhradu, ale

môže byť uhrádzaná v čiastočných plneniach popri splácaní istiny a úroku. Povinnosť rozlišovať úrok a
odplatu, odmenu pri náležitostiach zmluvy o úvere vyjadril aj Generálny prokurátor SR v stanovisku k
sp. zn. IV Gn 5003/03-141, kde sa uvádza, že zmluva o úvere vždy musí obsahovať záväzok dlžníka
poskytnuté peňažné úverové prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Sumu predstavujúcu úver aj úrokynepochybne potrebné zahrnúť do hodnoty plnenia zo strany dlžníka. Od úroku je potrebné odlišovať
odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Túto odplatu možno dojednať v súlade § 499
ObZ, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Výšku tejto odplaty zákon nelimituje,

závisí len od dohody strán. Suma predstavujúca výšku takejto odplaty zvyšuje priame náklady na
strane dlžníka, nepochybne ju preto treba zahrnúť do hodnoty plnenia zo strany dlžníka. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti ohľadom diferenciácie pojmov úrok a odplata, odmena spolu s poukazom
na vyjadrenie GP SR žalobca zastáva názor, že súd protiprávne a nesprávne dospel k názoru, že
predmetné zmluvné dojednania sú v rozpore so zákonom s dobrými mravmi a preto bolo nutné prihliadať

natotoustanovenieakonaneplatné,čomalozanásledokbezúročnosťabezpoplatkovosť poskytnutého
úveru. Túto časť odôvodnenia rozsudku považuje žalobca za strohé konštatovanie, nakoľko súd
neuviedol, akým spôsobom dospel k záveru, v čom by malo byť posudzované ustanovenie zmluvy
za protizákonné a v rozpore s dobrými mravmi. Súd tiež nedostatočne odôvodnil, prečo by mala byť
zmluva považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že minimálne v tejto časti
bolo porušené právo žalobcu zakotvené v § 157 ods. 2 O.s.p. na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367
ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 a § 384 C.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je v prevažnej časti dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej
inštancie v meritórnej, zamietajúcej časti (výrok IV.) a v časti, v ktorej súd určil neprijateľnú zmluvnú
podmienku vo výroku III. ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť, dôvodné bolo
však rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku II.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Súd prvej inštancie

napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, odvolací súd s týmto odôvodnením
stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.9.2012 účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
220122240, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj obchodné podmienky. Na základe tejto zmluvy

poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 500 eur za odplatu vo výške 190 eur. Žalovaná sa zaviazala
dlžnú sumu vrátiť žalobcovi v 13 mesačných splátkach, pričom prvé tri splátky mala zaplatiť vo výške
2,50 eura a ďalších 10 splátok vo výške 68,25 eura. Prvá splátka bola splatná 10. deň po uzatvorení
zmluvy a nasledujúce splátky boli splatné vždy 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. V zmluve
je ďalej uvedené, že úver je poskytovaný za celkový úrok vo výške 20% (pri úvere poskytnutom na 13

mesiacov) a veriteľ si účtuje aj odmenu vo výške 18% z istiny. Priemerná RPMN bola uvedená 45,60%.

10. Žalobca v odvolaní namietal, že súd nesprávne aplikoval na prejednávanú vec ustanovenia
Občianskeho zákonníka, pretože zmluva o úvere bola uzavretá medzi účastníkmi podľa Obchodného
zákonníka.

11. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej
jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na § 52 ods. 2
OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúceprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu v spore priaznivejšie. Nič

na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a žalovanou je
tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu na povahu
zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný
druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Je
potrebné prihliadnuť aj na § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je v danej veci nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže
odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od
právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto sa v prospech spotrebiteľa použije pre neho priaznivejšia právna úprava. Bolo preto možné
uzavrieť, že zmluva o poskytnutí úveru uzavretá medzi účastníkmi dňa 30.9.2012 má síce povahu

absolútneho obchodu, na posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na
spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto
pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.01.2011 sp.
zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012). Napokon aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.
ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka
na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k
porušeniu ústavných práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z.
definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide
aj o posudzovanie súvisiacich otázok akou je premlčanie, ručenie, zmluvná pokuta, uznanie záväzku a
podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava ObZ. Hoci účinnosť tohto ustanovenia
bola posunutá až na 1.4.2015, vo svetle tohto ustanovenia je potrebné rovnako vykladať prednostné

použitie Občianskeho zákonníka v prípade spotrebiteľských zmlúv aj do uvedeného termínu.

12. Naviac vyššie uvedený výklad je i eurokomformný, keď Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo
veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro,
vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany

zavedený Smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, na základe čoho je mu poskytovaná zvýšená ochrana. Z uvedeného potom vyplýva,
že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať
podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a to

bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) ObZ). S poukazom
na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust.
§ 52 a nasledujúce OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné
predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a

príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného sa preto
odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zák. o spotrebiteľských úveroch.

13. V zmysle § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zák. č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecnýchnáležitostímusíobsahovaťdobutrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereatermínkonečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej precentuálnej miery nákladov,
zmluva musí obsahovať tiež výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

14. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zák. ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.15. Ustanovenia zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť

zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať a to z dôvodu ochrany
spotrebiteľa. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere je tak, ako bolo vyššie uvedené
aj uvedenie konečnej splatnosti úveru, ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a aj výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie
jednotlivých náležitostí zmluvy o úvere a čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné

vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ
voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Súd prvej inštancie preto správne
pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona
poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne skonštatoval,

že zmluva neobsahovala údaj o konečnej splatnosti úveru, RPMN a rozčlenenie splátok úveru na
istinu, úroky a iné poplatky. Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže
byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplývala z vyššie citovaného ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom je potrebné dospieť k
záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť

pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len
taký výklad cit. ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.
K uvedenej právnej úprave sa pristúpilo po predchádzajúcich skúsenostiach pri uplatňovaní nárokov

zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pri ktorých sa obvykle stávalo, že veriteľ si jednotlivé splátky
započítal najprv na úroky, poplatky, prípadne iné sankcie a až naposledy na istinu (čo nebolo v rozpore
s Obchodným zákonníkom), s poukazom na povahu záväzku ako absolútneho obchodu. V prípade,
ak zmluva obsahuje náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, jednotlivé splátky sa započítajú
aj na istinu aj na príslušenstvo pohľadávky veriteľa. Neobstojí námietka žalobcu v odvolaní, že zmluva

obsahovala iné údaje, z ktorých bolo možné údaje vyžadujúce zákonom vyvodiť. Žalobca nie len že v
zmluve neuviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov vypočítanú na základe údajov platných v čase
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. neuviedol všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov, ale uvedenú požiadavku neuviedol ani v odvolaní. Ak poukazoval
na uvedenie priemernej RPMN, ide o iný údaj, ako predpokladá zákon. Pre úplnosť odvolací súd dodáva,

že neuvedenie čo i len jednej z náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenej v zákone malo za
následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Z uvedených dôvodov neobstála námietka žalobcu, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi
obsahovala všetky podstatné náležitosti. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle

citovaného § 11 ods. 1 písm. a) je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov,
pričom podľa dokladov predložených žalobcom, žalovanej bola poskytnutá istina vo výške 500 eur,
doposiaľ žalovaná uhradila sumu vo výške 7,50 eura, preto bolo dôvodné zaviazať žalovanú zaplatiť
žalobcovi rozdiel medzi poskytnutou a vrátenou sumou istiny.

17. V zmysle § 153 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj
bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť

vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku do výroku rozhodnutia.

18. V zmysle § 53a Občianskeho zákonníka, účinného od 1.3.2010, ak súd určil niektorú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že

spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky
alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakúpovinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má
aj právny nástupca dodávateľa (ods. 1). Ak sa rozhodnutie súdu podľa ods. 1 týka len časti zmluvnej

podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v ods. 1 v rozsahu tejto časti (ods. 2).

19. Z cit. § 153 ods. 3 cit. ust. vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej
zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez
návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na

spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom môže byť spotrebiteľ, dodávateľ alebo aj združenie, výsledkom
dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Ods. 4
cit. ust. súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ust. § 53a Občianskeho zákonníka uviedol vo
výrokurozsudkupresnézneniepodmienky,ktorábolavyhlásenázaneplatnúzdôvodujejneprijateľnosti.
Účelomtakéhotovýroku,ktorýmôžebyťprijatýajnanávrhajbeznávrhuúčastníkakonania-spotrebiteľa
je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách

so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Výrok by mal opísať znenie podmienky
tak, ako je uvedené v zmluve.

20. V prejednávanej veci sa účastníci zmluvy v bode 3. obchodných podmienok, ktoré sa nachádzajú
na opačnej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere a pod textom ktorých sa nachádza podpis žalovanej

dohodli, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa článku II. zmluvy o úvere, je veriteľ
oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z
istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac omeškania celkovej dlžnej
čiastky. Zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený účtovať dlžníkovi/spoludlžníkovi náhradu
účelnevynaložených nákladovzaúkonyspojenésvymáhanímdlžnejsumypredzačatímsúdnehoalebo

rozhodcovského konania vo výške 20 % z poskytnutej istiny, najmenej však 67 eur, ktorá nepodlieha
vyúčtovaniu.

21. V zmysle § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Ustanovenie ods. 1
sa nevzťahuje podľa ods. 2 iba na predmet plnenia alebo cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah. V ods. 3 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ktoré ustanovenia uvedené

v spotrebiteľskej zmluve sa považujú za neprijateľné podmienky. Podľa ods. 5 cit. § 53 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

22. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ktorá síce nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a
ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, v zmysle čl. 2 písm. a) nekalé
podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.

23. Podľa čl. 3 bod 1 cit. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť,žeurčitéaspekty,podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,

nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie
námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa
bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

24. Podľa čl. 6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväznépre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

25. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi účastníkmi 30.9.2012 vyplýva, že text
zmluvy obchodných podmienok, ktoré sa nachádzajú na opačnej strane samotnej zmluvy bol vopred
pripravený dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená vopred
v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, (resp. štandardnej zmluvy), pričom do zmluvy sa
dopisovali iba údaje individualizujúce žalovanú (spotrebiteľa), konkrétna suma poskytnutého úveru a

čísla týkajúce sa splácania úveru. Žalovaná ako spotrebiteľ sa pravdepodobne mala možnosť oboznámiť
s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred podpisom zmluvy, ale nesporne nemohla ovplyvniť ich
obsah. Zmluvné dojednania obsiahnuté v obchodných podmienkach preto s poukazom na cit. ust. §
53 ods. 2 OZ i čl. 3 bod 2 smernice nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné,
že žalovaná ako spotrebiteľ nemala žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom
navrhnutýchavpredloženejzmluvefixneformulovanýchdojednaníozmluvnejpokute.Mohlaibazmluvu

ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o
zmluvnej pokute. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie o zmluvnej pokute bolo individuálne
dohodnuté pritom v zmysle cit. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (i čl. 3 bod 2 cit. Smernice 93/13/
EHS),bolonažalobcoviakododávateľovi.Žalobcaalevkonaníindividuálnedojednaniezmluvnejpokuty
nepreukázal a preto bolo nevyhnutným v súlade s ust. § 53 ods. 3 OZ predmetnú zmluvnú podmienku

nepovažovať za individuálne dojednanú. Ak žalobca počas konania nepreukázal, že dojednanie o
zmluvnej pokute bolo individuálne dojednané, takéto dojednanie je možné považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, t.j. dojednanie neplatné, z ktorého žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na zaplatenie
zmluvnej pokuty.

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
IV., v zamietajúcej časti, vo výroku III. v časti, v ktorej súd vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode 3.
obchodných podmienok za neprijateľnú, vrátane výroku V. o náhrade trov konania, ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

27. Zároveň bolo potrebné, aby odvolací súd v časti výroku II., v ktorej súd prvej inštancie určil, že (v
zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvoreného medzi žalobcom a žalovanou dňa 30.9.2012)
zmluvná podmienka uvedená v bode I. zmluvy, podľa ktorej je úver poskytnutý za celkový úrok vo výške
20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 14% z istiny pri úvere poskytnutom na
7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom

na 13 mesiacov a vo výške 5% z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov (ďalej úrok a odmena
spoločne označovaná ako odplata“) je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná, napadnutý rozsudok z
dôvodu nadbytočnosti výroku s použitím § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. v tejto časti zrušiť, bez potreby
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

28. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne, tak ako bolo vyššie uvedené považoval
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona o spotrebiteľských úverov, nebolo
potrebné určovať neplatnosť zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti v zmysle § 153 O.s.p. Vo
veciach, v ktorých vystupuje žalovaná ako spotrebiteľ a nárok žalobcu vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy
súd posudzuje právne úkony (zmluvy) z hľadiska ich platnosti podľa § 34 a nasledujúcich Občianskeho

zákonníka,zhľadiskaosobitnéhozákonaospotrebiteľskýchúverochaajzhľadiska§52anasledujúcich
Občianskeho zákonníka, upravujúcich zmluvy spotrebiteľské. Ak súd zistí, že spotrebiteľská zmluva,
alebo jej časť je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37, § 38 alebo § 39, uzavrie, že z takejto
zmluvy žalobcovi nemohol nárok vzniknúť. K rovnakému záveru súd dospeje, ak zmluva neobsahuje
podstatné náležitosti podľa osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon o spotrebiteľských úveroch,

ktorý absenciu podstatných náležitostí sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. V takom
prípade už potom nie je potrebné rovnaké ustanovenia zmluvy vyhlasovať za neprijateľné zmluvné
podmienky. Žalobca v odvolaní namietal, že dojednanie odmeny za poskytnutý úver vo výške 18%
z istiny, popri dohodnutom úroku vo výške 20% z istiny v bode I. zmluvy je v súlade s § 499 ObZ
(podľa ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno

dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa). S právnym názorom
žalobcu sa nemožno stotožniť v prípade, ak ide o zmluvy uzatvárané so spotrebiteľom (t.j. právna
úprava nie je vylúčená, ak je úver poskytovaný podnikateľovi). Ako bolo vyššie odôvodnené, na daný
prípad sa použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý v § 121 ods. 3 definuje, čo jepríslušenstvom pohľadávky, ide o úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené
s uplatnením pohľadávky. Občiansky zákonník tiež umožňuje v § 544 zmluvným stranám dojednať
pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu. Inú formu odmeny (prípadne sankcie) za

poskytovanie finančných prostriedkov ako istého druhu služby Občiansky zákonník nepozná. Ak
žalobca v bode I. zmluvy uviedol, že úver poskytuje za celkový úrok 20% z istiny a za poskytnutie úveru
si ďalej účtuje odmenu 18%, bez bližšej špecifikácie, za akú konkrétnu službu poskytnutú spotrebiteľovi
účtuje najprv 20% a následne 18%, takéto dojednanie ako uviedol súd prvej inštancie odporuje zákonu a
podľanázoruodvolaciehosúdujetiežnezrozumiteľnéapotomnáslednevtejtočastijezmluvaabsolútne

neplatná(§39a§37OZ). Zmluvnédojednanieovýškeodmeny(úrokov,poplatkov,úrokovzomeškania)
nesmie neprijateľne zaťažovať spotrebiteľa, pretože spotrebiteľovi nemôže byť účtovaná odmena bez
toho, aby nebankový subjekt poskytol spotrebiteľovi za konkrétnu odmenu skutočné protiplnenie. Z takto
naformulovanej zmluvy nie je možné zistiť, za čo je spotrebiteľovi účtovaný úrok vo výške 20% a za čo
je mu účtovaná odmena 18%, keď predmetom zmluvy je poskytnutie jedného úveru v tomto prípade vo
výške 500 eur. Ako už bolo vyššie uvedené, spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,

preto sa v prospech spotrebiteľa použije pre neho priaznivejšia právna úprava, v konkrétnom prípade
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže úver možno považovať za
bezúročný a bez poplatkov a časť zmluvného dojednania o odmene v bode I. za poskytnutý úver za
absolútne neplatné, bolo nadbytočné určovať tieto dojednania za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

29. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v prevažnom rozsahu
úspešná (mala úspech vo veci samej, keď odvolací súd potvrdil výrok o zamietnutí návrhu vo zvyšnej
časti voči nej, naopak žalobca mal v odvolacom konaní úspech len v časti zrušenia výroku o určení
neprijateľných podmienok).Vzhľadom však na to, že žalovanej žiadne preukázateľné trovy v odvolacom

konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).