Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/132/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111240518
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:1111240518.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr.ZlaticeJavorovejaJUDr.MartinaHoličavprávnejvecižalobcu:T.Y.,nar.X.G.XXXX,bytomW.,F.
XX, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 10. novembra 2015 č. k. 8C/26/2012-462 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o náhradu majetkovej
škody s úrokmi, nemajetkovej ujmy, trov 680,48 eur, v súvislosti s konaním sp. zn. 13C/11/1998/ a o
náhradu majetkovej škody s úrokmi v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008 p o t v r d z u j e a v

napadnutej zamietajúcej časti o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008
m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia a v zostávajúcej časti žalobu zamieta.

II. Odvolanie žalobcu v časti nepripustenia zmeny návrhu odvolací súd odmieta.

III. Žalovanej sa voči žalobcovi nepriznáva náhrada trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom

súde.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 127.813,65 eur
predstavujúcej majetkovú škodu, úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 95.446,62 eur od
10. marca 1988 do zaplatenia, zo sumy 32.379,64 eur od 27. novembra 1999 do zaplatenia v súvislosti s
konaním vedeným pod sp. zn. 13C/11/1998, sumy 285.444 eur predstavujúcej majetkovú škodu, úroku
z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 21.444 eur od 1. júla 1997 do 1. júla 1998, zo sumy 21.444
eur od 1. júla 1998 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 1999 do zaplatenia, zo sumy 21.444
eur od 1. júla 2000 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 2001 do zaplatenia, zo sumy 21.444

eur od 1. júla 2002 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 2003 do zaplatenia, zo sumy 21.444
eur od 1. júla 2004 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 2005 do zaplatenia, zo sumy 21.444
eur od 1. júla 2006 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 2007 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur
od 1. júla 2008 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 2009 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od
1. júla 2010 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1. júla 2011 do zaplatenia, zo sumy 21.444 eur od 1.
júla 2012 do zaplatenia, v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
130.000 eur (v súvislosti s konaním sp. zn. 13C/11/1998), ako i náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

130.000 eur (v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008, sumy 680,48 eur ako náhrady trov konania v
súvislosti s konaním sp. zn. 13C/11/1998. Súčasne žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu
trov konania vo výške 0 eur a nepripustil zmenu návrhu v časti 3787,14 eur. Rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 22 ods. 1, § 25 ods. 1 ZoZŠ (zákon č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení neskorších predpisov); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9
ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, § 19 ods. 1, § 27 ods. 1 ZoZVM (zákon č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov); článkom 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „Ústava SR“). Vecne
zdôvodnil nepreukázaním nároku žalobcu voči štátu na náhradu majetkovej i nemajetkovej ujmy, ktorá
mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, ako i nesprávnym úradným postupom, orgánu štátu

(podľa ZoZŠ a ZoZVM). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si v súvislosti s požiadavkou na
zaplatenie sumy 31.569,70 eur s úrokom z omeškania od 27. januára 1999 do zaplatenia nesplnil
povinnosť predbežného prerokovania nároku (podľa § 9 a § 10 ZoZŠ), ako ani v časti požiadavky
na zaplatenie nemajetkovej ujmy 130.000 eur (ako súčet sumy 65.000 eur vo vzťahu ku konaniu
13C/11/1998 a 65.000 eur vo vzťahu ku konaniu 5C/28/2008, pretože vo vzťahu ku každému z oboch
konaní sa žalobca domáhal nemajetkovej ujmy vo výške 130.000 eur). Žalobca v žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku z 3. mája 2011 nerozdelil sumu 130.000 eur na nemajetkovú ujmu vo vzťahu
ku konkrétnemu konaniu, preto súd prvej inštancie vychádzal z prerokovania nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy 65.000 eur vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 13C/11/1998 a nemajetkovej ujmy 65.000
eur vo vzťahu ku konaniu 5C/28/2008. Ide o hmotnoprávnu podmienku jej uplatnenia na súde, ktorú však
žalobcanesplnil(včastisumy31.557,65eursúrokomzomeškaniavovýške17,6%ročnedozaplatenia).

Inštitút predbežného prerokovania nároku upravovali obidva dotknuté zákony o zodpovednosti štátu za
škodu.Ažponeuspokojenínárokunanáhraduškodydošiestichmesiacovodprijatiažiadostipríslušným
orgánom, bol žalobca oprávnený domáhať sa uplatnenia nároku na súde. ZoZŠ neupravoval inštitút
nemajetkovej ujmy. Podmienka predbežného prerokovania nároku v časti 31.557,65 eur s úrokom z
omeškaniavovýške17,6%ročnezosumy31.569,70eurod27.novembra1999dozaplatenia(vovzťahu

ku konaniu 13C/11/1998), tiež v časti nemajetkovej ujmy 130.000 eur splnená nebola a preto súd v tejto
časti návrh zamietol ako nedôvodný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozhodnutia označené
žalobcom za nezákonné, vydané v konaní pod sp. zn. 13C/11/1998 (rozsudok Okresného súdu Trnava č.
k. 13C/11/1998-29 zo 17. marca 1998, čiastočný rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 13C/11/1998-90
zo 16. novembra 2000 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/312/2001-109 z 2. októbra 2001),

posudzované podľa ZoZŠ, ako i rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 13C/11/1998-243 z 5. mája
2005 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/334/2005-288 z 28. júna 2006, posudzované podľa
ZoZVM, nepredstavovali nezákonné rozhodnutia (ktoré by ako právoplatné rozhodnutia boli zmenené
alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom). Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia (ktoré je v rozpore

s objektívnym právom), existencia škody ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch a príčinná
súvislosťmedziškodouanezákonnýmrozhodnutím.Zodpovednosťštátujepritompodmienenávyužitím
riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu, ak nejde o prípady
hodné osobitného zreteľa. Vznik zodpovednosti predpokladá, že nezákonné rozhodnutie sa zrušilo
alebo zmenilo pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žalobca v danom prípade nepreukázal primárny

predpoklad zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú žalobcovi (nezákonné rozhodnutie). Nesprávny
úradný postup sa charakterizuje ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami, prípadne
akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti
s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu. Podľa
platnej judikatúry za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj nečinnosť štátneho orgánu

(porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“, sp. zn. 4Cdo 60/2003 a
sp. zn. 3Cdo 134/2003), pričom samotná dĺžka konania ešte neoprávňuje záver o zodpovednosti štátu
za vznik škody. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu v konaní sp. zn.
13C/11/1998 vychádzal predovšetkým z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS
SR“)sp.zn.III.ÚS8/05z13.apríla2005,ktorýmbolorozhodnuté,žeprávožalobcunaprerokovanieveci

bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/11/1998 nebolo porušené. V označenej
veci tak nedošlo k takému postupu konajúcich súdov, ktorý by bolo možné považovať za nesprávny
úradný postup (v zmysle § 19 ZoZŠ alebo § 9 ZoZVM). Žalobca tak nepreukázal ani nesprávny úradný
postup súdu v konaní sp. zn. 13C/11/1998, a tiež existenciu škody, keďže vyčíslená žalovaná suma
predstavuje náhradu škody z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktorá mu nebola v

konaní sp. zn. 13C/11/1998 priznaná (jeho návrh bol v celom rozsahu zamietnutý). Žalobca nepreukázal
aniďalšípredpokladnáhradyškody,príčinnúsúvislosťmedzivznikomškodyanezákonnýmrozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Za nedôvodný označil súd prvej inštancie i nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy. Aplikáciu právnych noriem súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že konanievedené pod sp. zn. 13C/11/1998 bolo právoplatne skončené 9. augusta 2006, v dôsledku čoho sa do
30. júna 2004 vzťahovala na skutkový stav časová pôsobnosť ZoZŠ. Uvedený právny predpis však
neupravoval inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže v konaní sp. zn. 13C/11/1998 ani od

nasledujúceho obdobia (1.7.2004 do 9.8.2006) nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia
ani nesprávneho úradného postupu, žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody a teda nemohlo
dôjsť ani k vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Rovnako bol považovaný za nedôvodný návrh
žalobcu v časti o zaplatenie sumy 680,48 eur (ako náhrady trov konania v súvislosti s konaním sp.
zn. 13C/11/1998), pretože nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, ani nesprávneho

úradného postupu a v zmysle § 18 ods. 1 ZoZVM (náhrada škody inak zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu) žalobcovi nevznikla škoda, ktorá by zahŕňala aj požadovanú
náhradu trov konania. Námietku premlčania vznesenú žalovanou kvalifikoval súd prvej inštancie ako
dôvodnú. Konanie sp. zn. 13C/11/1998 skončilo rozhodnutím Krajského súdu v Trnave z 27. júna
2006, doručené žalobcovi 9. augusta 2006, v dôsledku čoho sa žalobca dozvedel o škode najneskôr

9. augusta 2006. Od uvedenej doby mu začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 9.
augusta 2009, po pripočítaní doby predbežného prerokovania nároku najdlhšie 6 mesiacov, najneskôr
do 9. augusta 2010. Žaloba bola podaná až po jej uplynutí (29. novembra 2011). Ďalšie konanie sp. zn.
5C/28/2008 začalo dňa 1. februára 2005 a skončilo 20. decembra 2013. Za nezákonné rozhodnutia v
uvedenom konaní označil žalobca uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/113/2007-88 z 28.

septembra 2007, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Co/238/2010-187 z 31. januára 2012
a rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 26C/9/2005-69 z 15. novembra 2006. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobcom označené rozhodnutia súdov (a to uznesenie č. k. 26C/9/2005-69 o
zastavení konania, ktoré Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23Co/113/2007-88 zrušil a rozsudok
č. k. 5C/28/2008-129, ktorý Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23Co/238/2010-177 zrušil) sú

nezákonnými rozhodnutiami. Otázku nezákonnosti súdy nemôžu riešiť ako predbežnú, pretože ju už
vyriešil orgán v zrušujúcom rozhodnutí. Pre súd je takéto rozhodnutie záväzné a musí vychádzať zo
zistenej nezákonnosti príslušným orgánom. Z dôvodu, že porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.) skonštatoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozsudkom z 25. júna
2013 a keďže boli konštatované zbytočné prieťahy, takéto konanie je súčasne v rozpore so základnými

zásadami občianskeho súdneho konania, § 1 a § 6 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Preto prvý atribút zodpovednostného vzťahu
(nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup) v konaní sp. zn. 5C/28/2008 bol preukázaný.
Ohľadom iného nesprávneho úradného postupu žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Ak odvolací súd
zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nemožno to samo o sebe považovať za nesprávny úradný

postup. Žalobca však nepreukázal existenciu škody v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008, keď
ním vyčíslená žalovaná suma predstavuje mzdu 1.762 eur od 1. júla 1997 x 162 mesiacov. Škodou
sa rozumie majetková ujma vzniknutá poškodenému, vyjadriteľná v peniazoch. Z obsahu spisu sp. zn.
13C/11/1998 mal súd prvej inštancie preukázané, že návrh žalobcu na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, doručenou mu 27. marca 1997, bol zamietnutý. Žalobca neuniesol

dôkazné bremeno hodnoverného preukázania tvrdenej majetkovej škody, teda že nastalo zmenšenie
jeho majetku, či ujma tým, že mu vznikla škoda na mzde od 1. júla 1997, ktorá mu súdom nebola
priznaná. Nebol preto preukázaný predpoklad existencie vzniku škody a teda ani príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a dvoma nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom. Žalobca
tiež neuniesol dôkazné bremeno ohľadom nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorej výšku

odôvodňoval dĺžkou konania (prebiehajúceho od 1. februára 2005 do 20. decembra 2013) a psychickou
traumou. Už pred rokom 2005 (v roku 1999) bol žalobca osobou ťažko zdravotne postihnutou a od
roku 2001 sa lieči u psychiatra. Je starobný dôchodca. Pre záver o existencii príčinnej súvislosti
nestačí pravdepodobnosť. Príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné
bremeno zaťažuje poškodeného, t. j. že nastalo zmenšenie majetku či ujma tým, že vznikla mu

škoda na zdraví a aká. Žalobca nepreukázal, že došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Neuniesol
dôkazné bremeno preukázania príčinnej súvislosti medzi tvrdenou majetkovou ujmou a nesprávnym
úradným postupom. Nemajetková ujma, ktorá bola žalobcovi spôsobená v dôsledku prieťahov, mu bola
už priznaná v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým mu bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 eur. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol aj o

nepripustenízmenynávrhu3.787,17eur,zdôvoduhospodárnostikonania(napreukázaniepožadovanej
sumy by bolo potrebné doplniť dokazovanie) podľa § 95 ods. 1 O. s. p.. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O. s. p., na základe ktorých úspešnejžalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak z dôvodu nevyčíslenia náhrady trov, žalobcovi
bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania žalovanej vo výške 0 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho zrušenie a uloženie povinnosti
žalovanej zaplatiť mu náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, nákladov a výdavkov s príslušenstvom.
Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci, existenciou inej vady konania, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, neúplným zisteným skutkovým stavom, nesprávnymi
zisteniami súdu prvej inštancie a existenciou ďalších skutočností, navrhovaných dôkazov, ktoré neboli

vykonané. Súdny spor vedený na Okresnom súde v Trnave sp. zn. 13C/11/1998 sa začal na základe
žaloby zo dňa 16. januára 1998, pričom žalobca musel podať pokračovaciu žalobu z 1. februára 2005,
evidovanú na Okresnom súde v Piešťanoch pod sp. zn. 5C/28/2008. V konaní sp. zn. 13C/11/1998 boli
porušené viaceré ustanovenia platných právnych predpisov. Žalobca poukázal na neplatnosť právnych
úkonov podľa § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 240 ods. 1 Zákonníka práce. Hoci konanie na
Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 13C/11/1998 bolo právoplatne skončené, vydané rozhodnutie

nemôžebyťplatnépreporušenieZákonníkapráce,akoiÚstavySR,porušeniezákladnýchprávaslobôd
nespravodlivými rozhodnutiami súdu prvej inštancie. Rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý
nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Závery súdu prvej inštancie sú v rozpore so
skutkovými zisteniami. Súdy neefektívne konajú, i nekonajú o jeho žalobách a podaniach, spôsobujú
tým prieťahy v konaní. Takýmto postupom súdov boli spôsobené žalobcovi psychické traumy, majetková

a nemajetková ujma. Žalobca zastáva názor, že súdy úmyselne nekonali o jeho návrhoch, aby nemali
dôvody prisúdiť mu náhradu škody bývalým zamestnávateľom, čo sa prieči dobrým mravom, ako i
Ústave SR i medzinárodným dohovorom. V odôvodnení rozhodnutia súdu nie je zmienka o tom, že
žalobca je zdravotne ťažko postihnutá osoba s potrebou sprievodcu. Súdy nekonali ohľadom zákonnej a
ústavnejochranyosobyžalobcu,aniopodaníz10.marca1998,ktorýmžalobcažiadalokremneplatnosti

výpovede určiť aj povinnosť zaplatiť vzniknutú škodu. Súd prvej inštancie o tejto zmene nerozhodol a vo
veci vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol návrh. Žalobca namietal nesprávnosť záverov obsiahnutých v
odôvodnení napádaného rozhodnutia o neunesení dôkazného bremena žalobcu v prípade nesprávneho
úradného postupu. Skutočnosť, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno samo
o sebe považovať za nesprávny úradný postup. Okrem vyčíslenia jednotlivých mzdových nárokov si

žalobca uplatňoval u žalovanej nárok na náhradu úmyselne spôsobených škôd na zdraví a morálnej
škody, s čím sa súd vôbec nezaoberal. Žalobca žiadal určiť neplatnosť výpovede, s povinnosťou
náhrady mzdy, pričom bez rozhodnutia o zmene žaloby bol vyhlásený rozsudok (ktorým bol návrh
žalobcu zamietnutý). Žalobca žiadal pripustiť i ďalšiu zmenu návrhu, že výpovedná doba u žalovaného
naďalej trvá. Súd prvej inštancie zmeny žaloby nepripustil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,

napriek podaniu odvolania, ktoré bolo v odvolacom konaní odmietnuté. Uvedené bolo konštatované
aj v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/113/2007-88 (nebolo konané o uplatnenom
návrhu na peňažné plnenie, ako ani o určení platnosti či neplatnosti dohody o zmene pracovnej
zmluvy). Neboli vykonávané pojednávania a rozhodovania, úmyselne nebolo konané o jeho podaniach,
napriek tomu, že to súdu opakovane prikazoval odvolací súd. Žalobca poukázal na odôvodnenia svojich

podaní v konaní sp. zn. 13C/11/1998, 26C/9/2005 a 5C/28/2008. Tvrdenie žalobcu o úmyselnom
nekonaní o podaniach predložených žalobcom bolo preukázané aj rozhodnutím odvolacieho súdu,
ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie (13C/11/1998) a vec vrátená na ďalšie konanie.
Žalobca v dostatočnej miere zdokumentoval a odôvodnil v podaniach sp. zn. 13C/11/1998, 26C/9/2005
a 5C/28/2008, výpočtom, i príčinu vzniknutých škôd, majetkovej aj nemajetkovej ujmy. Súdy sa

uvedenou skutočnosťou zámerne nezaoberali, ako ani tým, že žalobca je osobou zdravotne ťažko
postihnutou s potrebou sprievodcu. Ak by sa súdy boli tým zaoberali, nebola by platná výpoveď z
pracovného pomeru a žalobca by bol mohol naďalej pracovať u zamestnávateľa (nebol opodstatnený
dôvod dávať výpoveď z pracovného pomeru, v ktorom odpracoval viac ako 35-ročnú odbornú prax
vo vedúcich funkciách). V napadnutom rozhodnutí je nesprávny údaj v časti nemajetkovej ujmy,

ktorú si uplatňoval v obidvoch súdnych konaniach, v každom súdnom spore vo výške 130.000 eur
(zápisnica o pojednávaní z 11.10.2012). Ako zdravotne ťažko postihnutá osoba žalobca oveľa horšie
znáša psychické traumy, pričom nebolo zisťované, že žalobca je na starobnom dôchodku nútene, čo
uvádzal v súdnom konaní sp. zn. 13C/11/1998. Priložené potvrdenia do súdneho spisu od odborných
lekárov v dostatočnej miere preukazujú dlhotrvajúce psychické traumy, spôsobované nespravodlivým,

protiprávnym, protiústavným konaním súdov, najmä ich neefektivitou. Psychická záťaž žalobcu začala
ponespravodlivomaprotiprávnomdanívýpovedezpracovnéhopomeruz27.marca1997,ktorávyústila
do celkového ochorenia, následkom čoho sa stal žalobca 6.6.1997 práceneschopný, počas ktorej doby
podal na súd dňa 16. januára 1998 návrh žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.3. Následkom nespravodlivého rozhodovania súdov, zbytočných prieťahov, neefektívneho konania,
úmyselného nekonania súdov o podaných návrhoch, sa celkový zdravotný stav žalobcu začal veľmi

zhoršovať, čo pokračuje naďalej, prostredníctvom potreby liečby u neurológa, psychiatra, diabetológa,
urológa, ortopéda (žalobcovi sú predpisované aj kúpeľné liečby). Potrebné doklady, ktoré preukážu
žalobcovo neustále zhoršovanie zdravotného stavu z dôvodu nekonania súdov a zbytočných prieťahov,
dodatočne žalobca doloží súdu. Nie je dostatočne zrejmé, prečo súd prvej inštancie rozdelil nemajetkovú
ujmu na dve sumy po 65.000 eur, keďže žalobca si uplatňuje od počiatku sumu 130.000 eur, samostatne

k obidvom konaniam sp. zn. 13C/11/1998 a 5C/28/2008. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval
porušenie čl. 6 - právo na spravodlivé súdne konanie, súčasne mu bolo priznané za prieťahy v
konaní čiastočné zadosťučinenie 2.000 eur, v ktorom nie sú zahrnuté spôsobené škody protiprávnym
konaním súdov, ako ani prieťahy a neefektívne konania súdov, ktoré naďalej pokračujú. Žalobca podával
predsedom súdov sťažnosti na neefektívne konanie (v konaní pred Okresným súdom Trnava sp. zn.
13C/11/1998,26C/9/2005,predOkresnýmsúdomPiešťanysp.zn.5C/28/2008).Nazákladerozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom bolo konštatované právo na účinný opravný prostriedok,
žalobca podal v sporných veciach č. k. 5C/28/2008 dovolanie. Podľa čl. 13 Dohovoru žalobcovi prislúcha
právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom, preto si uplatňuje v danom konaní
priznanienáhradymajetkovejujmy96.256,56eura285.444eurnemajetkovejujmy260.000eur,náklady
na výdavky 680,48 eur a 3.787,17 eur s príslušenstvom.

4. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci

po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

8. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom

je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol
daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda
ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť
odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP.

Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom
prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z
20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú
osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd

prejednáva právne otázky).

9. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradnýmpostupom. Aj podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) má
každý právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu
či orgán verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti štátu za škodu bola

podrobnejšie upravená v ZoZŠ, ktorý bol neskôr nahradený ZoZVM (ktorý v prechodnom ustanovení
§ 27 ods. 2 úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, t. j. 1. júla 2004, ponechal doterajším predpisom).

10. Zodpovednosť štátu sa vzťahuje na prípady, keď bola škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone

verejnejmoci.Zhľadiskaspôsobu,akýmbolaškodaspôsobená,rozlišujezákonzodpovednosťzaškodu
spôsobenú protiprávnym rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Nezákonným rozhodnutím je v zásade (právoplatné) rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky
vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a bolo z dôvodu
nezákonnosti zrušené (zmenené) príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v

občianskom súdnom konaní.

11. Na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musia byť zásadne
splnené nasledovné podmienky: nezákonnosť rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia a vyčerpanie
riadnych opravných prostriedkov. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o

náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť (zmeniť) nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia
preto nie je možné riešiť ako otázku predbežnú (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 16/2005). Podmienkou priznania nároku je, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zrušil
(zmenil). Tým je zabezpečené, že základnú otázku, či je právoplatné rozhodnutie nezákonné, posúdil

kvalifikovaný orgán. Zodpovednosť štátu je daná iba v prípade, ak poškodený využil všetky riadne
opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná právna konštrukcia by viedla k obchádzaniu základného
procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky sú. Výnimkou z uvedenej všeobecnej zásady
je prípad hodný osobitného zreteľa. Osobitne sa posudzuje i prípad, keď je rozhodnutie vykonateľné
bez ohľadu na jeho právoplatnosť (v týchto prípadoch je možné pripustiť, že dôjde ku škode skôr ako

sa stane rozhodnutie právoplatným), prípadne (podľa ZoZVM) ak ide o tzv. ničotné rozhodnutie, vydané
orgánom nad rámec jeho určených právomocí.

12. K vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ZoZŠ) je
potrebné súčasné splnenie troch podmienok: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody, 3. príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 28Cdo 823/2009). Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu je aj
okolnosť, že rozhodnutie bolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené.

13. V posudzovanej veci súd prvej inštancie konštatoval, v prípade konania vedeného na Okresnom

súde Trnava pod sp. zn. 13C/11/1998, absenciu všetkých vyššie uvedených troch atribútov
zodpovednostného vzťahu za škodu medzi štátom (žalovanou) a poškodeným (žalobcom), ktorá mala
vzniknúť zo strany štátu prostredníctvom štátneho orgánu. Dospel k správnemu záveru, že žiadne zo
žalobcom označených rozhodnutí súdov (rozsudok č. k. 13C/11/1998-29 zo 17. marca 1998, čiastočný
rozsudok č. k. 13C/11/1998-90 zo dňa 16. novembra 2000, rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.

9Co/312/2001-109 z 2. októbra 2001) nebolo (ako právoplatné rozhodnutie) nebolo zrušené príslušným
orgánomprenezákonnosť(§4ods.1ZoZŠ).Rozsudokč.k.13C/11/1998-243z5.mája2005arozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/334/2005-288 zo dňa 28. júna 2006 nebol taktiež zmenený alebo
zrušený pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1 ZoZVM) .

14. Žalobca v odvolaní existenciu právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré by bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť, ani netvrdil. Nezákonnosť rozhodnutia nesprávne spájal s nesúhlasným
posudzovaním meritórneho rozhodnutia súdu vo veci samej v konaní pod sp. zn. 13C/11/1998. Odlišný
právny názor žalobcu a jeho nesúhlas s právnym posúdením uplatňovaného nároku v označených
súdnych rozhodnutiach, bol však nepostačujúci pre kvalifikovanie týchto rozhodnutí ako nezákonných.

Súd rozhodujúci o náhrade škody je viazaný rozhodnutím kompetentného orgánu, ktorým už bolo
rozhodnutie zrušené (zmenené) pre nezákonnosť a ktorú otázku nemôže súd riešiť sám ako predbežnú
(§ 4 ods. 1 ZoZŠ a § 6 ods. 1 ZoZVM). Argumentácia žalobcu vymedzujúca dôvody odlišného právneho
posúdenia nároku v tzv. kmeňovom konaní (sp. zn. 13C/11/1998) nemohla preto obstáť. Prvý z atribútovzodpovednostného vzťahu za škodu (nezákonné rozhodnutie) preukázaný nebol, v dôsledku čoho
žalobca nepreukázal svoj nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v konaní sp.
zn. 13C/11/1998 (bez ohľadu na ďalšie atribúty tohto vzťahu).

15. Zodpovednosť štátu je tiež daná, ak je preukázaná príčinná súvislosť medzi škodou a výkonom
štátnej (verejnej) moci, v dôsledku nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v neprimerane dlhom
konaní. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimerane dlhým konaním je kompenzácia
stavu neistoty, do ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvedený a

v ktorej bol tak udržovaný. Súdna prax považuje za nesprávny úradný postup porušenie pravidiel
predpísaných štátnemu orgánu pri jeho činnosti, t. j. najrôznejšie vady v spôsobe vedenia konania, za
predpokladu,žepoškodenémuvzniklaškoda(majetkováujmavyjadriteľnávpeniazoch),činemateriálna
ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda keď je nesprávny úradný postup orgánu
štátu so vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy vo vzťahu príčiny a následku (porov. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 52/2012).

16. Nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy spočíva v tom, že konanie bolo neprimerane dlhé, pričom
túto neprimeranú dĺžku konania možno pričítať na ťarchu štátneho orgánu. Súdne konanie však nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody, keďže by to znamenalo absurdný záver, že
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať

aj k porušeniu inštančného postupu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvej inštancii zásadne okresné súdy, avšak súdmi, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa, krajské súdy, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, príp. aj Ústavný súd Slovenskej republiky a v takom prípade, ak by sa zbytočných prieťahov
dopustil napr. Najvyšší súd SR, okresný súd by mal konštatovať, že jeho nadriadený orgán sa

dopustil zbytočných prieťahov. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom pritom nepredstavuje konanie, v ktorom súd zisťuje alebo vyslovuje právo relevantné na
posúdenie kmeňového konania (v takomto prípade by šlo o neprípustné preskúmavanie formou ďalšieho
procesnéhoprostriedkunaochranupráva).Pretožalobcuvtakomtokonanízaťažujepovinnosťpredložiť
titul, ktorý je výsledkom zákonom upravenej procedúry a obsahuje zistenie nesprávneho úradného

postupu. Prístup vybočujúci z tohto rámca by vo svojich dôsledkoch smeroval k tomu, že súdy prvej
inštancie podrobujú preskúmavaniu postup najvyšších súdnych inštancií.

17. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí (IV. ÚS 471/2012 zo 7. mája 2013) v súlade s doterajšou
jeho judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06 a IV. ÚS 311/08) vychádzal z názoru, že práve v nadväznosti na

vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa otvára priestor na to, aby sťažovatelia podali v súlade s ustanoveniami
zákona ZoZVM žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Uvedený záver obsahuje
aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorej by opačný výklad znamenal
existenciu niekoľkých orgánov oprávnených v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu

z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Novelizované znenie ZoZVM už aj výslovne upravilo, že
všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. Jedná sa o taxatívne
vymedzený okruh subjektov, ktorými sú okrem Ústavného súdu Slovenskej republiky aj predseda súdu
na podklade vybavovania sťažností na prieťahy (príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na

prieťahy), Európsky súd pre ľudské práva (ktorý by rozhodol, že bolo porušené právo na prerokovanie
vecibezzbytočnýchprieťahov)alebodisciplinárnysúd(nazákladeprávoplatnéhorozhodnutiavydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má
za následok prieťahy v súdnom konaní).

18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zdôraznil, že v konaní vedenom pod sp. zn.
13C/11/1998 v posudzovanom období od 16. januára 1998 do 9. augusta 2006 konštatované prieťahy
žiadnym oprávneným subjektom neboli. Naopak z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 8/05 z 13. apríla 2005 vyplývalo, že v konaní sp. zn. 13C/11/1998 právo žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo. Podľa odôvodnenia nálezu okresný

súd konal priebežne a v jeho postupe sa nevyskytli spomenutiahodné obdobia nečinnosti ani zjavne
neúčelné úkony. Prípadnú menšiu efektívnosť postupu okresného súdu, ktorú signalizuje celková dĺžka
konania, v plnej miere vyvažoval podiel žalobcu na predĺžení konania. Žalobca sám (podľa záveru
Ústavného súdu SR) významne prispel k vzniku skutkového stavu, v ktorom vidí porušenie svojich práv apreto nebolo možné konštatovať, že okresný súd porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Z dôvodu, že v konaní sp. zn. 13C/11/1998 nebola preukázaná existencia nezákonného
rozhodnutia, ale ani nesprávneho úradného postupu (v rozhodnom období od 16. januára 1998 do 9.

augusta 2006), nebola preukázaná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
ako ani jeho úradným postupom (podľa § 1 a § 18 ZoZŠ a od 1. júla 2004 podľa § 3 písm. a/, d/ ZoZVM).
Žaloba bola preto v uvedenej časti súdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá.

19. Keďže predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu škody je preukázanie naplnenia

všetkých troch atribútov vzniku zodpovednosti štátu, v prípade absencie už prvého atribútu
(nezákonného rozhodnutia i nesprávneho úradného postupu súdu) nebol daný dôvod zaoberať
sa ďalšími atribútmi zodpovednostného vzťahu, ako ani inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy,
uplatňovanej žalobcom za ujmu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s konaním sp. zn. 13C/11/1998, a
tiež náhradou uplatňovaných trov konania, ktoré vznikli žalobcovi v kmeňovom konaní.

20. Tvrdenia žalobcu v odvolaní o neefektívnom konaní súdu a o postupe súdu v rozpore s platnými
právnymi predpismi, upravujúcimi jeho konanie, mali len všeobecný charakter, bez konkretizácie takého
nedostatku činnosti súdu ako orgánu štátu, ktorý by mal dopad na majetkovú alebo nemajetkovú sféru
žalobcu s tým, že pri správnom úradnom postupe orgánu štátu by k ujme nedošlo. Tvrdenia boli pritom
vyvrátené už vyššie uvedenými závermi označeného Nálezu Ústavného súdu SR.

21. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti o náhradu majetkovej škody s úrokmi, nemajetkovej ujmy, náhrady trov 680,43 eur, všetko v
súvislosti s kmeňovým konaním sp. zn. 13C/11/1998, ako vecne správny potvrdil.

22. Odlišné naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu štátu, bolo však preukázané v ďalšom
kmeňovom konaní, sp. zn. 5C/28/2008, v súvislosti s ktorým si žalobca uplatňoval náhradu škody, ako
i náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že v tomto konaní bola preukázaná existencia dvoch nezákonných rozhodnutí. Pojem nezákonnosť
nie je zákonom definovaný. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu

rozhodnutia s objektívnym právom. Hoci ZoZVM nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie,
možno konštatovať, že sa ním má rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v
rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

23. Za nezákonné rozhodnutie sa považuje rozhodnutie, v dôsledku ktorého vznikla škoda, ktoré bolo
právoplatné a ktoré bolo zrušené alebo zmenené príslušným súdom pre nezákonnosť. V spojení s
požiadavkou, aby bolo zrušené právoplatné nezákonné rozhodnutie, za nezákonné rozhodnutie pre
účely náhrady škody nie je možné považovať rozhodnutie, ktoré bolo ako nezákonné zrušené v dôsledku
riadneho opravného prostriedku (výnimkou je len prípad hodný osobitného zreteľa, ak sa nevyžaduje

využitie riadneho opravného prostriedku alebo nezákonné rozhodnutie, ktoré je vykonateľné bez ohľadu
na právoplatnosť, ak bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom). Zákon ako
podmienku zodpovednosti za škodu nevyžaduje zrušenie alebo zmenu rozhodnutia pre nezákonnosť
vtedy, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil
svoju právomoc (§ 6 ods. 4 ZoZVM).

24. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že v kmeňovom konaní
sp. zn. 5C/28/2008 (pôvodne vedené pod sp. zn. 26C/9/2005) bolo uznesením č. k. 26C/9/2005-69
z 15. novembra 2006 zastavené konanie (z dôvodu procesnej podmienky prekážky res iudicatae),
ktoré však bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/113/07-88 z 28. septembra

2007. Následne uznesením odvolacieho súdu č. k. 23Co/238/2010-177 z 31. januára 2012 bol zrušený
rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená na ďalšie konanie. V obidvoch prípadoch neboli zrušené
právoplatné rozhodnutia, pre nezákonnosť, pričom neboli naplnené ani zákonom definované výnimky.
Nebolo preto možné považovať uvedené rozhodnutia za nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a § 6 ZoZVM.

25. Súd prvej inštancie správne poukázal na úvodné ustanovenia procesného predpisu, upravujúceho
konania pred súdmi (O. s. p.), obsahujúce vymedzenie základných princípov občianskeho súdneho
konania, ktorých účelom malo byť zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmovúčastníkov, pričom v konaní súd postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná. Ústavou garantované právo účastníka na spravodlivé konanie v sebe zahŕňa
aj právo na konanie bez zbytočných prieťahov a v tomto prípade zbytočné prieťahy v kmeňovom

konaní sp. zn. 5C/28/2008 konštatované boli, a to Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“)rozsudkomz25.júna2013(sťažnosťč.1640/07,SikaprotiSlovenskejrepublike).Posudzované
obdobie začalo 1. februára 2005, pričom neskočilo a trvalo vyše ôsmich rokov, v dôsledku čoho ESĽP
konštatoval (s poukazom na svoju judikatúru), že v danom prípade bola dĺžka konania prehnaná a
nesplnila požiadavku „primeranej lehoty“ (došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru).

26. Uvedené konanie je súčasne v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho konania (§ 1
a§6O.s.p.).Súdprvejinštanciedospelpretoksprávnemuzáveruopreukázanínesprávnehoúradného
postupu súdu v tomto kmeňovom konaní. Bol tak daný dôvod konštatovať naplnenie primárneho
zákonného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu.

27.Vzhľadomktomu,žežalobcomuplatňovanámajetkováškodapredstavovalanáhraduškody285.444
eur titulom mzdy (od 1. júla 1997 vo výške 1.762 eur mesačne za obdobie 162 mesiacov), nejednalo sa
o majetkovú škodu, ktorá by mala dopad na majetkovú sféru žalobcu v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu štátu, ale neúspešný nárok, ktorý nebol žalobcovi priznaný v kmeňovom konaní. Medzi
uplatňovanou náhradou majetkovej škody a nesprávnym úradným postupom súdu v kmeňovom konaní

nebola preto preukázaná príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie tak dôvodne konštatoval absenciu
ďalších dvoch atribútov zodpovednostného vzťahu štátu za škodu (v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom súdu v kmeňovom konaní), a to neexistenciu majetkovej škody, ako i príčinnej súvislosti medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom.

28. S poukazom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti o náhradu majetkovej škody s úrokmi v súvislosti s konaním sp. zn.
5C/28/2008 ako vecne správny potvrdil.

29. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že hoci bol v

konaní preukázaný nesprávny úradný postup v súvislosti s porušením článku 6 ods. 1 Dohovoru,
nepostačovalo to na to, aby žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom požiadavky na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výšku odôvodňoval dĺžkou súdneho konania (preukázanou v trvaní
vyše 8 rokov), a s tým súvisiacou psychickou traumou.

30. Kritériá (demonštratívne vymedzené) pre určenie rozsahu náhrady škody sú obsiahnuté v
ustanoveniach § 17 a nasl. ZoZVM. V zásade sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Zákon umožňuje okrem skutočnej škody a ušlého zisku priznať aj nemajetkovú
ujmu v peniazoch, vtedy ak nemajetkovú ujmu nemožno uspokojiť inak a samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Ustanovenie § 17 ods. 3 ZoZVM obsahuje výpočet skutočností, ku ktorým je
potrebné pri určení náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať, ktorá je ale limitovaná ustanoveniami zákona
č. 215/2016 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

31. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimerane dlhým konaním je kompenzácia stavu

neistoty, do ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvedený a v ktorej
bol tak udržovaný (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 4336/2010).
Primeranosť nemajetkovej ujmy je treba posudzovať aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

32. Súd prvej inštancie správne mal za preukázané, že v preskúmavanom období (od 1. februára 2005
do roku 2013) bol daný prvý atribút zodpovednostného vzťahu za škodu zo strany štátu, spočívajúci
v nesprávnom úradnom postupe, spôsobenom prieťahmi v súdnom konaní, ktoré boli kvalifikované
rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten konštatoval, že sťažovateľ (žalobca) musel utrpieť
nemajetkovú ujmu (v dôsledku neprimerane zdĺhavého súdneho konania).

33. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 471/2012 v súlade s doterajšou jeho judikatúrou
(napr. sp. zn. II. ÚS 182/06 a IV. ÚS 311/08) vychádzal zo záveru, že v nadväznosti na vyslovenie
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru, sa otvára priestor na to, aby sťažovatelia podali v súlade s ustanoveniami zákona
ZoZŠ žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Uvedené orgány súčasne môžu
priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako

náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktoré však nemožno stotožniť s odškodnením, teda
s náhradou skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa § 17
ZoZVM. Hoci možno odvodiť, že hodnota, na ktorej vznikla ujma v obidvoch prípadoch, je základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru),
primerané finančné zadosťučinenie nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie

za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má akcesorickú povahu a spočíva
v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním, s cieľom
chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty
(porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 235/03). Predstavuje sankciu,
ktorú orgán na ochranu ústavnosti na základe vlastnej úvahy ukladá orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej
činnosti nedbá na dodržiavanie ústavného práva. Neprislúcha mu však priznávať odškodné z dôvodu

zodpovednosti za porušenie článku 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

34. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia potom nevylučuje vznik právne významného

dôvodu na náhradu škodu a inej ujmy za to isté správanie (a súčasne ak právo na odškodné nevznikne,
nie je tým vylúčená možnosť poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia). Je potrebné preto
odlíšiť uvedené dva nároky, ako aj s tým spojenú rozdielnosť jednotlivých kritérií posudzovania ich
výšky (Ústavný súd prihliada predovšetkým na zložitosť veci, správanie účastníka, postup súdu ako i
význam konania pre sťažovateľa a všeobecný súd primárne prihliada na demonštratívnym spôsobom

vymedzené kritériá v ustanovení § 17 ods. 3 ZoZMV, napr. osoba poškodeného, závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov).

35. Žalobca v danom konaní predložil rozhodnutie, ktoré je výsledkom zákonom upravenej procedúry
a obsahuje zistenie nesprávneho úradného postupu v predmetnom konaní 5C 28/2008 (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 25. júna 2013). Bolo preto povinnosťou súdu prvej
inštancie zodpovedne prihliadnuť k všetkým nepriaznivým následkom vyvolaným súdnym konaním sp.
zn. 5C/28/2008 a zvážiť všetky jeho negatívne dopady, týkajúce sa konkrétne poškodeného (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2551/13). Konanie svojou dĺžkou konania
vnáša do života poškodeného značnú neistotu, čo znamená pre neho významnú psychickú záťaž.

Ak dochádza v takom konaní k prieťahom, pocity frustrácie môžu viesť k psychickému a fyzickému
poškodeniu takéhoto jednotlivca. Posúdenie primeranosti výšky zadosťučinenia je otázkou posúdenia
okolností konkrétneho prípadu. Odškodnenie za neprimeranú dĺžku konania sa poskytuje za neistotu
spojenú s právnym postavením poškodeného, ktorá je tým väčšia, čím je väčší jej význam predmetu
konania pre poškodeného (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo

741/2013).

36. Žalobca je dôchodcom, osobou zdravotne ťažko postihnutou, ktorá sa v kmeňovom konaní
domáhala nárokov súvisiacich s pracovnoprávnym vzťahom so zamestnávateľom. Viac ako osemročné
konanie bolo už len samotnou dĺžkou konania spôsobilé mať negatívny dopad na osobu žalobcu,

bez nevyhnutnej potreby špecificky dokazovať uvedenú skutočnosť, vychádzajúc z elementárnych
poznatkov o dopade konania v pracovnoprávnej veci na osobný život účastníka súdneho konania.
Negatívne následky sú nepochybne znásobené ak ide o osobu vyššieho veku, zaťaženú nepriaznivým
zdravotným stavom, uplatňujúcu finančné nároky v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom. V zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pracovnoprávne spory predstavujú prednostné veci, v

ktorých sú súdy povinné konať s osobitnou rýchlosťou. Žalobcom tvrdená psychická trauma bola preto
následkom zbytočných prieťahov v konaní, konštatovaných kompetentným orgánom (ktorý vyslovil, že
„sťažovateľ musel utrpieť nemajetkovú ujmu“). Bol tak naplnený aj druhý atribút zodpovednostného
vzťahu štátu za škodu spôsobenú orgánom pri výkone verejnej moci, a to existencia ujmy, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súdov, ako i tretí atribút, a to príčinná súvislosť medzi vzniknutou ujmou

a nesprávnym úradným postupom. Súhrnne boli naplnené všetky tri atribúty zodpovednostného vzťahu
štátu, rozhodujúce pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.37. Pre posúdenie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú rozhodujúce okolnosti
konkrétneho prípadu. Prihliadajúc na prvé zákonné kritérium - osobu poškodeného a jeho doterajší život,
kmeňové konanie pre žalobcu svojou dĺžkou konania znamenalo značnú neistotu a teda významnú

psychickú záťaž, už vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav. Pri posudzovaní okolností, za ktorých k
ujme došlo, vrátane jej závažnosti, bolo potrebné vychádzať z oprávnenej neistoty žalobcu v súvislosti
s včasným a spravodlivým prejednaním sporu súdom, ako orgánom na to určeným. Uznesením z 15.
novembra 2006 súd v kmeňovom konaní konanie nedôvodne zastavil z procesných dôvodov (prekážka
res iudicatae) a prvé meritórne rozhodnutie vo veci samej bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie opäť

z procesných dôvodov (pre nevysporiadanie sa s celým uplatňovaným predmetom konania). Nemožno
prehliadať ani úkony súvisiace s doručovaním rozhodnutí v kmeňovom konaní, najmä uznesenia
Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/113/07-88 z 28. septembra 2007 (zrušujúce uznesenie súdu prvej
inštancie), ktoré bolo doručované účastníkom konania 30. septembra 2009 (úprava pre kanceláriu).
Podiel žalobcu na zavinenom predĺžení konania preukázaný nebol. Stav neistoty žalobcu nebol pritom
ukončenýanivposudzovanomobdobí(protirozsudkuKrajskéhosúduvTrnaveč.k.24Co/168/2013-255

z 23. októbra 2013 bolo podané dovolanie). Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu vyplýva, že do
celkovej doby konania sa má započítať aj prípadné konanie o dovolaní, a to i vtedy, ak bolo konanie
pre poškodeného neúspešné (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
4318/2013).

38. Vo vzťahu k ďalším kritériám, na ktoré súd prihliada pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch, bolo potrebné súhlasiť so súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o
zhoršení zdravotného stavu v dôsledku nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní. Bolo preukázané, že u lekára (psychiatra) sa začal žalobca liečiť už pred
začatím konania v roku 2005 (v tom čase už bol osobou ťažko zdravotne postihnutou). Žalobca

v odvolaní poukazoval na predložené listinné dôkazy, predstavujúce lekárske správy, ktoré však
skutočnosť zhoršenia zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
nepreukazovali (listinné dôkazy sa týkali neurologického problému vertiga ako i zlomeniny, preto
tvrdené zhoršenie zdravotného stavu žalobcom a potreba následnej liečby prostredníctvom neurológa,
psychiatra, diabetológa, urológa, ortopéda neboli preukázané). Argument žalobcu, že na základe

určenia povinnosti súdom môže predložiť ďalšie listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o neustálom
zhoršovaní zdravotného stavu z dôvodu nekonania súdov, nebolo možné prijať. Žalobca bol poučený
(písomným poučením účastníka občianskeho súdneho konania, prevzatého spolu s predvolaním na
súdne pojednávanie) podľa § 120 ods. 4 O. s. p., o povinnosti predložiť všetky dôkazy a skutočnosti,
alebo ich označiť, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy

a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Systém neúplnej apelácie v opravnom
konaní vychádza zo zásady, že v konaní pred súdom prvej inštancie majú strany uvádzať všetky právne
významné skutočnosti a navrhnúť alebo označiť všetky dôkazy na preukázané svojich tvrdení, inak len
za podmienok v ustanovení § 205a ods. 1 O. s. p..

39. Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej
inštancie, sú odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu,
vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, alebo malo byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, prípadne odvolateľ
nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, alebo ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť

alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Keďže dôkazy uvádzané žalobcom nespĺňajú
pojmové znaky dôkazu, vymedzeného v ustanovení § 205a ods. 1 O. s. p. a neboli uplatnené pred
súdom prvej inštancie, nebolo možné už v odvolacom konaní na nich prihliadať.

40. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že v prípade porušenia práva

na prejednanie veci v primeranej lehote bolo priznané primerané zadosťučinenie vo výške 17.500 eur
za 35-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 834/2014), 8.000 eur za 20 a 23-ročné konanie (IV. ÚS 592/2012
a III. ÚS 132/2016), 5.500 eur za 16-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 214/2013), 4.000 eur za 16-ročné
konanie (sp. zn. II. ÚS 439/2011), 3.500 eur za 14 a 12-ročné konanie (sp. zn. I. ÚS 203/2013 a I. ÚS
481/2014), 2.500 eur za 7-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 177/2013, III. ÚS 411/2015), 2.000 eur za 7 -

8-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 832/2014, III. ÚS 401/2016), 1.500 eur za 8 rokov právnej neistoty (sp.
zn. I. ÚS 303/2015), 1.000 eur za 6-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 189/2014, I. ÚS 530/2016), 829,848
eur za 9-ročné konanie o náhradu škody (III. ÚS 223/04).41. Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že za neprimeranú dĺžku
konania v trvaní 5 rokov a 4 mesiace bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.800 eur (J.
a J. proti SR zo 7. januára 2014), spoločná suma 5.200 eur za konanie trvajúce viac ako 7 rokov bez

vydania rozhodnutia (H. a H. proti SR z 15. septembra 2015), 3.500 eur za konanie v trvaní viac ako 7
rokov a 3 mesiace (X. proti SR zo 14. októbra 2014), 2.400 eur za konanie o výživné, ktoré trvalo viac
ako 5 rokov a 4 mesiace (A. H. proti SR z 19. februára 2013), 7.800 eur za konanie trvajúce 11 rokov a
9 mesiacov (S. proti SR z 5. marca 2013), 3.100 eur za exekučné konanie v trvaní 5 rokov a 8 mesiacov
(I. proti SR z 9. júla 2013), 5.500 eur za konanie v dĺžke 8 rokov a 7 mesiacov (X. proti SR z 8. októbra

2013), 3.000 eur za konanie trvajúce 5 rokov a 8 mesiacov (TNS s.r.o. proti SR z 31. mája 2012), 3.250
eur za konanie v trvaní 6 rokov a 5 mesiacov (Z. a Z. proti SR z 12. júna 2012), 3.000 eur za konanie
po dobu 11 rokov a 3 mesiace (X. proti SR z 12. júna 2012), 8.300 eur za konanie v trvaní 17 rokov a
11 mesiacov (W. proti SR z 2. októbra 2012).

42. Z dôvodu, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má byť adekvátna ujme poškodeného

(inak by sa poškodený stal opäť obeťou, neprimeraného nízkeho odškodnenia), s prihliadnutím na osobu
žalobcuakopoškodeného,jehovek,zdravotnýstav,charaktersporu,okolnosti,zaktorýchdošlokvzniku
prieťahov v konaní, avšak bez preukázania zhoršovania zdravotného stavu v priamej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdov, bola ustálená ako primeraná náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch suma 1.000 eur, i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a Európskeho

súdu pre ľudské práva. Vzhľadom na rovnakú povahu hodnoty, na ktorej vznikla ujma posudzovaná
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ako i v danom súdnom konaní, teda v súvislosti s
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bolo potrebné prihliadať
na už žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské
práva vo výške 2.000 eur.

43. Podľa § 388 CSP preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008 tak, že žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v lehote 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

44. Odvolacie námietky žalobcu vytýkajúce nesprávnosť zrušených rozhodnutí súdu prvej inštancie
neboli spôsobilé mať za následok posúdenie označených rozhodnutí ako nezákonných (za ktoré
sú považované zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutia) a iný nesprávny úradný postup v
kmeňovom konaní sp. zn. 5C/28/08 žalobcom preukázaný nebol.

45. V kontexte vyššie uvedeného bolo bez právneho významu zaoberať sa odvolacou námietkou
žalobcu, týkajúcou sa sumy 130.000 eur, ktorú súd prvej inštancie priradil k obidvom súdnym konaniam
vo výške jednej polovice (v súvislosti s predbežným prejednaním nároku).

46. Z dôvodu, že žalobca odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
nepripustená zmena návrhu v časti 3.787,17 eur, odvolací súd odvolanie žalobcu v časti nepripustenia
zmeny návrhu odmietol podľa § 386 písm. c/ CSP (odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému
nebolo odvolanie prípustné, podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p.).

47. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorého ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí. V danom prípade úspech žalobcu predstavoval len nepatrnú časť z celkovej uplatnenej sumy

(suma 1.000 eur predstavujúca časť uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti s
konaním sp. zn. 5C/28/2008), v ktorej bol úspešný (a ktorej výška závisela od úvahy súdu, t. j. čiastočné
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). V prevyšujúcej časti bola úspešná žalovaná (o
náhradu majetkovej škody s úrokmi, nemajetkovej ujmy, trov 680,43 eur v súvislosti s konaním sp. zn.
13C/11/1998 a o náhradu majetkovej škody s úrokmi v súvislosti s konaním sp. zn. 5C/28/2008), preto

jej vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. Ustanovenie § 257 CSP vo výnimočných prípadoch,
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, umožňuje strane, ktorá by mala inak právo na náhradu trov
konania, túto náhradu nepriznať. Ide o prípady, kedy náhradová povinnosť sa javí ako neprimeraná
tvrdosť, preto posúdenie súdu musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnych vecí.Významné sú okolnosti vedúce žalobcu k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v konaní, ako aj
ďalšie individuálne okolnosti prípadu, relevantné z hľadiska aplikácie dotknutého ustanovenia.

48. Podľa § 257 CSP odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, ktoré boli vzhliadnuté v charaktere konania a nepriaznivých pomeroch u žalobcu,
ktorý je dôchodcom, osobou zdravotne ťažko postihnutou a ktorý v dôsledku dlho trvajúcich súdnych
konaní sa domáhal svojich nárokov v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom. Odvolací súd preto
rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom

súde.

49. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.