Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/159/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414203968
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6414203968.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne X. X., nar. XX. XX.
XXXX, bytom X. XXX, XXX XX X. P., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.
r. o. so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému TELERVIS PLUS a.
s. so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpenému JUDr. Alanom
Strelákom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO: 31 819
702, v konaní o zaplatenie 1.098,59 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/38/2014-148 zo dňa 20. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.098,59
EUR spolu s 8,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.098,59 EUR od 26. 03. 20114 až do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že po doplnení dokazovania v

zmysle uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 04. 2016 nie je sporné, že strany sporu
dňa 25. 10. 2011 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Predmetnú zmluvu uzatvorili strany sporu
v čase platnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“), ktorý
vyžadujeobligatórnenáležitostipredmetnejzmluvyvrátanedobytrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ tohto zákona). Z vykonaného
dokazovania mal okresný súd za preukázané, že zmluva neobsahuje stanovenie termínu konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru a na uvedenom právnom závere nič nemení ani rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia proti Kláre Bíroovej s tým, že i samotná Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
Rady 87/102/EHS obsahuje údaj o tom, že zmluva o úvere musí zrozumiteľne a stručne uvádzať dĺžku
trvania zmluvy o úvere. Keďže poskytnutý spotrebiteľský úver podľa okresného súdu neobsahoval dobu
trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. dospel
k právnemu záveru, že tento úver poskytnutý zo strany žalovaného žalobkyni je potrebné považovať

za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Žalobkyni bol zo strany žalovaného poskytnutý úver vo
výške 1.700,- EUR, preto aj uvedenú sumu bola povinná vrátiť.3. Zároveň okresný súd posúdil i zmluvu o poskytnutí domáceho servisu, ktorá zmluva znamenala
zvýšenie odmeny žalovaného v spojitosti s poskytnutím úveru žalobkyni. Z obsahu tejto zmluvy vyplýva,
že vytvorením akejsi druhej odplatnej zmluvy žalovaný jednoznačne sledoval zvýšenie vlastného zisku

z poskytnutia úveru. Dotknuté služby nie sú úkonmi, ktoré by mohli mať charakter zvláštnej osobitnej
spoplatňovanej služby, zároveň slúžil v podstate len záujmom žalovaného ako veriteľa a nie záujmom
dlžníka. Plnenia zo zmluvy domáceho servisu sú podľa okresného súdu plneniami súvisiacimi s
poskytnutým úverom a potom je ich nutné zahrnúť do sumy, ktorú žalobkyňa zaplatila na úver.

4. Keďže nebolo sporné, že žalobkyňa na úver zaplatila žalovanému 3.042,15 EUR, hoci mala zaplatiť
sumu iba 1.700,- EUR, teda sumu vo výške poskytnutého úveru, potom nad rámec sumy 1.700,- EUR
získal žalovaný plnením bez právneho dôvodu bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 456 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného okresný súd uložil
žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ak žalobkyňa preukázala naplnenie
zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia, ako aj jeho výšku.

5. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý zdôraznil, že vnútroštátna
právna úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti

špecifikovaný, teda neobstojí požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym
dátumom. Naviac vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke článku 10 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES ( ďalej v texte „Smernica“ ), ktorý takúto náležitosť zmluvy nepozná.
Keďže Smernica neustanovila povinnosť uvádzania „konečnej splatnosti úveru“, potom by vnútroštátna
právna úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania údaja o konečnej splatnosti v zmluvách o

spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie Ústavného súdu PL.ÚS 3/09.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.

7.Žalobkyňavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedla,žepovažujerozhodnutieokresného
súdu za vecne správne a poukázala na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky.

K výkladu Smernice konštatovala, že táto predstavuje len akýsi „rámec“ toho, čo sa má dosiahnuť,
pričom presnejšie podmienky na dosiahnutie cieľa stanoveného Smernicou si určí samotný členský
štát. Čo sa týka účinkov Smernice platí, že tieto majú len „nepriamy účinok“, t. j. dotknutým stranám
neukladajú práva a povinnosti priamo, len prostredníctvom právneho poriadku daného členského štátu,
ktorý má povinnosť tieto Smernice transponovať do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Naviac

Súdny dvor EÚ stanovil, že „zásada eurokonformného výkladu“ nemôže slúžiť ako základ pre výklad
contra legem vnútroštátneho práva, pričom je tiež obmedzený všeobecnými právnymi zásadami, akými
sú predovšetkým zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity, resp. povinnosť konformného výkladu sa
týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva, ale nie neobmedzene, je obmedzená všeobecnými
zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre

výklad contra legem vnútroštátneho práva. Na záver poukázala na to, že Súdny dvor Európskej únie
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie, a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva
vnútroštátneho. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že s názorom žalobkyne k

aplikovaniu, či neaplikovaniu rozsudku Súdneho dvora č. C-42/2015 nesúhlasí. Rovnako dal do
pozornosti, že sa k priamej aplikácii normy komunitárneho práva vyjadril aj Ústavný súd SR, a to v náleze
sp. zn. PL.ÚS 3/09 zo dňa 26. 01. 2011.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla opätovne argumenty, pokiaľ ide o

priamu a nepriamu aplikáciu smerníc a k princípu právnej istoty (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5ECdo/192/2014, 6MCdo/9/2012).

10. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý v
zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté pred

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
(konanie začalo dňom 31. 03. 2014).11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a §
380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne
objasnil skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobkyne

titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný, ak zmluva uzavretá medzi ňou a žalovaným
neobsahovala obligatórne náležitosti predpokladané zákonom č. 129/2010 Z. z..

13. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími

dôvodmi. Odvolacím dôvodom bolo, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s nálezom Ústavného
súdu PL.ÚS 3/09-378, ktorého právny názor by mal byť pre súdy nižšieho stupňa záväzný.

14. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL.ÚS 3/09-378 uviedol: „Vychádzajúc zo zásady prednosti práva
Európskej únie všetky orgány verejnej moci, t. j. nielen všeobecné súdy, sú povinné z úradnej moci

nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné
súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie podľa článku 267 zmluvy o fungovaní EÚ. Z toho vyplýva, že do rozhodnutia
Ústavného súdu o nesúlade napadnutého predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia sú
všeobecné súdy, ako aj iné orgány verejnej moci povinné vylúčiť použitie takéhoto vnútroštátneho

práva ex offo a po rozhodnutí Ústavného súdu o ich nesúlade s Ústavou alebo Ústavným zákonom
je odstránený
jeho nesúlad nielen s Ústavou alebo Ústavným zákonom, ale aj možný nesúlad napadnutého
vnútroštátneho práva s právom Európskej únie.“

15. K vyššie uvedenému nálezu Ústavného súdu SR však odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie a ani súd odvolací v konaní nemal za preukázané, že by v prejednávanej veci došlo k
aplikácii vnútroštátneho práva, ktoré odporuje právu Európskej únie. Ak aj žalovaný poukazoval na
znenie článku 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008, táto Smernica v
uvedenom článku uvádza, že zmluva o úvere musí zrozumiteľne a stručne uvádzať dĺžku trvania zmluvy

o úvere. Zákon č. 129/2010 Z. z. v § 9 ods. 2 písm. f/ tohto zákona vyžaduje, aby zmluva obsahovala
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Eurokonformným výkladom možno dospieť k tomu, že termíny „dĺžka trvania zmluva“ a „doba trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ nie sú svojim obsahom odporujúce, ani sa
vzájomne vylučujúce, naoak ich cieľom je, aby spotrebiteľ v čase, kedy sa rozhoduje o tom, či vstúpi do

úverového vzťahu s dodávateľom mal vedomosť o tom, ako dlho, za akých podmienok a dokedy bude
úverový vzťah trvať. Uvedenie tejto doby spolu s uvedením konečnej splatnosti úveru má spotrebiteľovi
dať zrozumiteľnú a stručnú odpoveď na túto otázku. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení zo
dňa 28. 04. 2016 výslovne konštatoval, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve
nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal bez pochybnosti určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti

jednotlivých splátok a ich počet. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že súdy (súd prvej
inštancie, ako aj súd odvolací - poznámka odvolacieho súdu) vyžadujú uvedenie tohto termínu určením
konkrétneho dňa, mesiaca a roku.

16. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie jeho rozhodnutia zo dňa 28. 04. 2016 (strana 4

posledný odsek), kde výslovne konštatoval, že termín konečnej splatnosti musí byť v zmluve vyjadrený
termínom, a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, o to viac, ak ide
o náležitosť predpokladanú zákonom. Konštatoval len toľko, že sa vyžaduje časová (termínová)
špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, niepresný dátum. Nedostatočne je však konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy určená, nie v
zmluve, ale v Obchodných podmienkach ( OP ) nachádzajúcich sa na rube zmluvy tak, že „konečnou
splatnosťou úveru sa v zmysle zmluvy o úvere rozumie uhradenie poslednej splátky veriteľovi, pričom

doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru.“ ( Čl. 2 OP ), z
ktorých údajov je pre spotrebiteľa zrejmým a zrozumiteľným len údaj o uzavretí zmluvy, ale kedy bude
uhradená posledná splátka úveru, z tohto článku OP nevyplýva a zrozumiteľnosť ako aj stručnosť tejto
náležitosti zmluvy neumožňuje ani to, že spotrebiteľ sa v zmluve zaviazal zaplatiť veriteľovi úver v 13
mesačných splátkach, ak prvá splátka je splatná 10.deň po uzavretí zmluva a každá ďalšia až do

zaplatenia je splatná 30. Deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Uvedené dopĺňa ďalší záväzkový
vzťah medzi spotrebiteľom a veriteľom uzavretý v ten istý deň ako zmluva o úvere, a to zmluva o
poskytovaní domáceho servisu, ktorá je však na zmluve o úvere závislá, a plnenia zo zmluvy domáceho
servisu sú podľa okresného súdu plneniami súvisiacimi s poskytnutým úverom a potom je ich nutné
zahrnúť do sumy, ktorú žalobkyňa zaplatila na úver, a vrámci ktorej jej boli tiež poskytnuté splátky na
zaplatenie tejto odmeny. Bolo úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými

operáciami premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru predstavovať, bude záväzný pre obe strany a najmä bude zrozumiteľný a uvedený tak, aby sa
dal bez pochybností určiť aj samotným dlžníkom, teda spotrebiteľom. Rozporuplným je i to, že pokiaľ
by mala doba poskytovania úveru trvať v zmysle článku 2 OP od uzavretia zmluvy o úvere, teda od 25.
10. 2011, jej koniec by mal byť určený konečnou splatnosťou úveru, pod ktorou sa podľa žalovaného

rozumie uhradenie poslednej splátky veriteľovi. K uhradeniu poslednej splátky veriteľovi komplikovaným
výpočtom by malo dôjsť presne v neurčenú dobu, nakoľko prvá splátka by mala byť splatná 10. deň
po uzatvorení tejto zmluvy,a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia mala byť splatná 30. deň
po splatnosti predchádzajúcej splátky, s tým, že nie je zrejmé, či 30. deň po splatnosti predchádzajúcej
splátky predstavuje mesačnú frekvenciu týchto splátok, alebo či má byť počítaný na dni.

17. V žiadnom prípade preto nie je vnútroštátne právo v rozpore s právom Európskej únie, nie je zrejmé,
na základe akých skutkových okolností, na základe čoho žalovaný má za to, že by dokonca vnútroštátne
právo právu Európskej únie odporovalo, ak zákonom č. 129/2010 Z.z. je naplnená požiadavka Smernice
o zrozumiteľnosti a stručnom uvedení dĺžky trvania zmluvy o úvere. Žalovaný v odvolaní poukazoval

na znenie článku 10 Smernice v tej súvislosti, že Smernica náležitosť zmluvy týkajúcej sa konečnej
splatnosti úveru nepozná, avšak opomenul uviesť článok 25 predmetnej Smernice, ktorý výslovne
ustanovuje, že možný záväzný charakter informácií, ktoré sa majú poskytnúť spotrebiteľovi pred
uzavretím zmluvy o úvere a lehotu, počas ktorej má byť veriteľ nimi viazaný, môžu upraviť členské štáty.
Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky podrobné informácie,

aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú.

18. Žalovaný naviac ani sám neuviedol konkrétnymi dôvodmi, na základe čoho má za to, že vnútroštátne
právo, konkrétne v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. je v priamom rozpore, resp.
odporuje právu Európskej únie a keďže uvedený argument ako odvolací dôvod neobstojí, odvolací súd

nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné a napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

19. Odvolací súd k odvolaniu žalovaného dopĺňa, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015
je potrebné aplikovať na prebiehajúce vnútroštátne konania, avšak predmetné rozhodnutie sa netýkalo
náležitosti upravenej v § 9 ods. 2 písm. f/, teda konečného termínu splatnosti, resp. doby trvania zmluvy.

V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit Slovakia proti Q. P. (C-42/15) sa prejudiciálne
otázky, na ktoré Súdny dvor odpovedal týkali článku 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/, a „dĺžka
trvania zmluvy“ je obsiahnutá v čl. 10 ods. 2 písm. c/ . Bez ohľadu na uvedené však podľa odpovede
na 7. otázku v uvedenom rozhodnutí, môže vnútroštátna právna úprava stanoviť sankciu za neuvedenie
niektorých podstatných náležitostí zmluvy o úvere vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

Úlohou členských štátov, teda i Slovenskej republiky, je výslovne zabezpečiť, aby sa spotrebitelia
nesmeli vzdať práv, ktoré sa im priznávajú podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonáva
táto Smernica, alebo ktoré zodpovedajú tejto Smernici. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade,
ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto

zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej
neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.20. Odvolanie žalovaného preto nespochybnilo vecne správne závery súdu prvej inštancie, preto
odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, okresný súd rozhodol
správne, ak aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ktorú skutočnosť odvolací súd poznamenáva

napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo žalovaným
napadnuté, avšak ide o výrok závislý.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Tento nárok vznikol žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná,
žalobkyňa preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu s
tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).