Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. november 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/224/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3616200370
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3616200370.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov

JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: Diners Club CS, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Námestie Slobody č. 11, právne zastúpený JUDr. Július Brita, advokát so sídlom v
Bratislave, Advokátska kancelária Brichta & Partners, Gröslingova č. 8, proti žalovanému S. C., bytom
N., C. V. 1104/75, o zaplatenie sumy 3.161,41 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Partizánske zo dňa 31. januára 2017, č.k. 3C/24/2016-73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako aj vo výroku na náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 265,48 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 265,48 eur od 16.10.2015 do zaplatenia, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 písm. a/, b/, d/, § 9

ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/ zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalej ust. § 255
ods. 2 a § 180 CSP. Súd na základe listinných dôkazov zistil, že žaloba je čiastočne dôvodná. Zmluva
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou podľa zák.č. 129/2010 Z.z., preto by
táto zmluva mala obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom. Keďže zmluva neobsahuje údaj o
termíne splátok, náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z., zmluvu súd v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. b/ zák.č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročnú a bez poplatkovú. Žalobca poskytol
žalovanému revolvingový úver s limitom čerpania 2.500,- eur. Po preskúmaní transakcií súd zistil, že

transakcie realizované kreditnou kartou predstavujú sumu 2.572,82 eur. Z prehľadu splátok súd zistil, že
celková suma uhradená žalovaným predstavuje 2.307,34 eur. Keďže sa zmluva považuje za bezúročnú
a bez poplatku, žalobca má nárok len na rozdiel, v ktorom v súm realizovaných transakcií vykonaných
žalovaným prostredníctvom žalobcom poskytnutej kreditnej karty neprevyšujú sumu, ktorú žalovaný
žalobcovi zaplatil. Rozdiel medzi týmito sumami predstavuje 265,48 eur. Preto súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 264,48 eur so zákonným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej strane nepriznal právo na náhradu

trovkonanianapriektomu,žežalovanýbolvsporeúspešný,alepreukázateľnemužiadnetrovynevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to proti výroku, ktorým bola jeho žaloba
zamietnutá a súčasne aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Nesúhlasil so závermi súdu prvejinštancie vo vzťahu k ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z., pričom poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. 5Co/164/2016, v rámci ktorého bolo uvedené, že v zmluve
nie je nevyhnutné uvádzať napr. presný počet splátok, nakoľko to pri revolvingovom spotrebiteľskom

úvere nie je ani reálne možné. Preto uviesť presný počet splátok pri kreditnej karte, ktoré poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci zmluvy nie je možné, lebo nie je na držiteľovi karty, či bude čerpať úver a v
akej výške ho bude splácať. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 42/15, body 46 až 48.
Princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa, že predmetný úver možno

považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencií základných náležitostí uvedených v § 9 ods.
2 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Dal do pozornosti ust. ROP a VOP platné
v čase uzavretia zmluvy s tým, že z listinných dôkazov je zrejmá výška revolvingového limitu, výška
minimálne splátky, výška sankčného úroku. Považoval za dôležité upozorniť pozornosť aj na fakt, že
pri revolvingovom úvere nebol vopred známy konkrétny rozsah čerpania úveru žalovaným, periodicita
čerpaniaúveru,anikonkrétnavýškasplátokúveružalovanýmakoajichsamotnýpočet,pretožeuvedené

bolo v zmysle zmluvy medzi žalobcom a žalovaným ponechané na vôli žalovaného. Vzhľadom na
špecifiká predmetnej zmluvy o úvere nemožno konštatovať, že v tejto absentuje informácia o výške,
počte a termíne splátok istiny a úrokov, či informácie o poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom na účely jej splatenia tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods.2
písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z.. Preto uviedol, že považujú žalobu v celom rozsahu za dôvodnú, pretože

zmluva bola riadne a platne uzavretá, obsahujúca zákonom vyžadované náležitosti a žalovanému
vzniklapovinnosťuhradiťcelúdlžnúsumuspolusriadneuplatnenýmúrokomaostatnýmpríslušenstvom
pohľadávky. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania a žiadal v konečnom dôsledku, aby
krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie
v plnom rozsahu, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v
napadnutejčastivovýrokochII.aIII.akovecnesprávnypotvrdiťpodľa§387ods.1CSP,pričomodvolací
súd v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu
prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 265,48
eur s príslušenstvom odvolaním napadnutý nebol, a preto v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie
právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

7. Predmetom prieskumu zo strany odvolacieho súdu bola teda zamietavá časť rozhodnutia, ktorá je

založená na tom skutkovom základe, že s prihliadnutím na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie mal
za to, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania nemá náležitosti predpokladané v ust. § 9 ods. 2
písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Úver je potrebné považovať v zmysle § 11
ods. 1 písm. b/ cit. zákona za bezúročný a bez poplatkový a preto v časti týkajúcej úrokov a poplatkov
bola žaloba zamietnutá.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
namietanýmprávnymposúdenímato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávneavúplnosti
aplikoval príslušné právne predpisy a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a to s prihliadnutím na to,
že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

9. Odvolací súd mal preto za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere
jezmluvouspotrebiteľskouvychádzajúczpostaveniažalovanéhoakodlžníkaasprávnedospelkzáveru,
že je namieste aplikovať zákon o spotrebiteľskom úvere a potom správne skúmal, či zmluva obsahuje

všetky obligatórne náležitosti podľa tohto zákona. Súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť pokiaľ ide
o dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti.10. Vo vzťahu k posúdeniu absencie obligatórnej náležitosti uvedenej v § 9 ods. 1 písm. k/ zák.č.
129/2010 Z.z. pokiaľ vychádzame z eurokonformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu
údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadne zmluve o úvere.

Teda ani eurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti
úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok podľa § 9 ods. 1 písm. k/. Zákonodarca v citovanom
ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených
pod písm. k/ cit. § 9 ods. 1 zák.č. 129/2010 Z.z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho
predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný. Jednou z náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z. je
okrem iného i to, že zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny a úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Keďže v zmluve absentuje
rozlíšenie jednotlivých splátok na istiny, úroky a iné poplatky bez tohto rozlíšenia tento nedostatok
spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Pre absenciu jednej

z náležitostí vyžadovanej v § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona žalobcovi tak nevzniklo právo na úroky
a poplatky dohodnuté v zmluve. Preto potom vzniklo žalobcovi právo len na vrátenie istiny, ktorú
žalovanému požičal a k vráteniu ktorej bol v konečnom dôsledku aj zaviazaný.

11. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na závery SD EÚ vo veci C - 42/15, podľa ktorého: „čl. 10 ods. 2

písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22
ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave“.

12. Otázka priameho účinku Smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,
na základe ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo bezprostredne
na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho
účinku Smernice v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ)

v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie
Smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v
rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok
je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho
práva vyplývajúceho zo Smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovedajúcemu za nesprávne

implementovanie Smernice).

13. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.

14. „Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení Smernice nie je

možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C/152/84).

15. „Ako súd zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26.02.1986 Marshall (152/84 Zb. strana 723
bod 48) samotná Smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, keďže sa na ňu ako takú nemožno
proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Facini Dori C - 91/92).

16. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku Smerníc je vec
Pfeiffer C - 397/01 až C - 403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého „z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie Smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti smere výhradne

jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C - 397/01 až C - 403/01).

17. V prejednávanej veci je teda nepochybné, že žalovaného možno s určitosťou považovať za
spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ a na druhej strane žalobcu možno považovať za dodávateľa
podľa § 52 ods. 3 OZ a táto okolnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Súd má ďalej za to, že

účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom z právneho hľadiska ide o spotrebiteľský
úver, ktorý poskytol žalobca žalovanému podľa zák.č. 129/2010 Z.z., pričom správne súd prvej inštancie
uzavrel, že po preskúmaní zmluvy je zrejmé, že táto nespĺňa náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 cit.
zákona, kedy v zmluve absentuje termín splatnosti splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, pretožedojednanie v prejednávanej zmluve je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné, neurčité, zavádzajúce
a nespĺňajúce požiadavku ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ťažko tu
možno konštatovať, že zmluvné dojednanie je stanovené medzi stranami sporu ohľadom splátok, kde sa

konštatuje: „po skončení zúčtovacieho obdobia mesačne DC vystaví výpis. Žiadateľ je povinný uhradiť v
lehote splatnosti výpisu minimálnu splátku úveru vo výške 5% z revolvovateľnej sume najmenej 20,- eur,
okrem minimálnej splátky je povinný zaplatiť ostatné zložky povinnej úhrady, medzi ktoré patria najmä
transakcie nad dohodnutú výšku revolvingového limitu. Úroky za uplynuté zúčtovacie obdobie, sankcie,
poplatky a podobne.“ Ťažko teda možno od priemerného spotrebiteľa predpokladať, že na základe

takéhoto zmluvného dojednania bude spôsobilý stanoviť v akej výške má platiť danú splátku. Pokiaľ sa
následne aj v potvrdení o prijatí žiadosti zo strany žalobcu voči žalovanému konštatuje výška mesačnej
splátky 221,79 eur, ide o dojednanie, ktoré je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné, neurčité a
zavádzajúce, nespĺňajúce zákonnú požiadavku v § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch
na presné určenie termínov splátok, istiny úrokov a iných poplatkov.

18. Vo vzťahu k námietkam žalobcu v odvolaní ohľadom tej skutočnosti, že v prejednávanej veci sa
jednalo o revolvingový úver a preto nebolo možné stanoviť presnú výšku splátky, odvolací súd sa s
týmto nestotožňuje, pretože úverový rámec bol známy hneď na začiatku uzavretia zmluvného vzťahu
a preto bolo jednoznačne potrebné uviesť výšku splátky jednoznačnou sumou, ktorú bez najmenších
pochybností má spotrebiteľ povinnosť uhrádzať.

19. Preto v konečnom dôsledku odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej
časti ako aj výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 CSP tak, že úspešnému žalovanému nebolo priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania,
pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).