Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. jún 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/492/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7802899959
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7802899959.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu G.. Z. D., nar. XX.XX.K., bytom D., A. XX, zast. JUDr. Igorom

Raábom, advokátom, Košice, Matúškova 2, proti žalovaným: 1/ M.. Š. U., nar. X.X.K., bytom J. XX
a 2/ D.. Š. U., nar. XX.X.K., bytom J. XX, oboch zastúpených JUDr. Andreou Cúgovou, advokátkou,
Advokátska kancelária v Bratislave, Špitálska 25, za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaných
Slovenskej kancelárie poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, zast. Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4, o náhradu škody na zdraví, o odvolaniach žalovaných a vedľajšej
účastníčky proti medzitýmnemu rozsudku 5C 473/2002-927 z 30.5.2013 v znení opravného uznesenia
5C 473/2002-972 z 1.4.2014 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaní v 1. a 2. rade zodpovedajú spoločne a
nerozdielne žalobcovi za vzniknutú škodu vo výške 20 %.

Opravným uznesením 5C 473/2002-972 z 1.4.2014 opravil v rozsudku označenie vedľajšej účastníčky
nastranežalovanýchnasprávneznenie:Slovenskákanceláriapoisťovateľov,Bratislava,Trnavskácesta
82, zastúpená Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4. Opravné uznesenie
súd vydal podľa § 164 O.s.p. z dôvodu zrejme nesprávneho označenia vedľajšej účastníčky v úvodnej

časti rozsudku, ktoré nebolo v súlade s § 28 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 220.582,50 €
(6.042.750 Sk) s 15,5 % úrokmi z omeškania od podania žaloby až do zaplatenia, titulom náhrady za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia zodpovedajúcej 70 - násobku základného bodového
hodnotenia určeného znaleckými posudkami D.. Š. Y. z 19.4.2001 a D.. Š. I. z 23.3.2001, na tom
skutkovom základe, že dňa 15.2.2000 na križovatke ulíc B. U. N. Č. J. D. došlo k dopravnej nehode v

dôsledku zrážky žalobcom riadeného osobného motorového vozidla zn. Š. B. EVČ: X. - K. N. a osobného
motorového vozidla žalovaného v 2. rade zn. I. O. EVČ: D. - K. N., ktoré riadil žalovaný v 1. rade
(ďalej aj „žalovaný“), pri ktorej žalobca utrpel ťažké ublíženie na zdraví, pričom podľa záveru znaleckého
posudku (ďalej aj „ZP“) č. 127/2000 znalca M.. D. J. príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska
bola skutočnosť, že osobné motorové vozidlo zn. I. riadené žalovaným sa pohybovalo v čase nehody v
ľavom jazdnom pruhu vozovky a rýchlosťou nepomerne vyššou, ako bola maximálna povolená rýchlosť
na predmetnom úseku vozovky, ako aj skutočnosť, že žalovaný riadil motorové vozidlo pod vplyvom

alkoholu, ktoré okolnosti mali zásadný a rozhodujúci vplyv na vznik dopravnej nehody, preto žalovaní
zodpovedajú za škodu podľa § 427 a nasl., osobitne § 431 Občianskeho zákonníka.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, vyjadrením vedľajšieho
účastníka, oboznámením listinných dôkazov, vyšetrovacieho spisu Okresnej prokuratúry Košice - okolie
sp. zn. A. K./XX-K., znaleckým posudkom a výsluchom znalca M.. D. J., znaleckým posudkom Žilinskej

univerzity, Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 11/2003 z 3.2.2004 v spojení s písomným stanoviskom
z 22.6.2004 a doplnkami č. 1 a 2 znaleckého posudku, výsluchom znalca M.. N. E., výsluchom svedkov
D. J., D. D. N. D. C., znaleckým posudkom D.. G. V., znalca z odboru toxikológie a napokon znaleckým
posudkom znalca E.. Ľ. H., E.. predloženým žalovanými. Vec právne posúdil podľa ust. § 427 ods.
1 a § 431 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a konštatoval, že v prípade stretu prevádzok

dvoch alebo viacerých prevádzok dopravných prostriedkov sa vzájomné nároky ich prevádzateľov na
náhradu škody, ktorá im vznikla následkom stretu, posudzujú podľa § 431 OZ, ktoré síce nadväzuje na
právnu úpravu zodpovednosti podľa § 427 a nasl. OZ založenú na princípe objektívnej zodpovednosti,
avšak tento princíp nemožno použiť, ak ide o zodpovednosť prevádzateľov voči sebe navzájom za
škodu, ktorá im vznikla v dôsledku stretu prevádzok a má sa vykonať vyporiadanie medzi nimi. Pri
vzájomnom vyporiadaní medzi prevádzateľmi sa ich podiel na spôsobenej škode určí podľa účasti,

ktorú mali prevádzatelia na spôsobení vzniknutej škody, pričom zákonný predpoklad účasti na vzniknutej
škode je splnený, pokiaľ s určitou okolnosťou na strane niektorého z prevádzateľov je spojený vznik
škody a objektívnu mieru účasti na vzniknutej škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo
opomenutie jednotlivých prevádzateľov, ktoré sa hodnotí v rámci účasti prevádzateľa na vzniku škody.
Pretože prevádzateľ zodpovedá za škodu objektívne, zodpovedá aj za škodu, ktorú sám nezavinil, ak

došlo k stretu napr. zavinením jeho vodiča a po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu,
každý z prevádzateľov potom nesie zodpovednosť za časť celkovej škody úmerne svojej účasti, ktorú
mal na spôsobení škody. Doplnil dokazovanie v zmysle pokynov zrušujúceho uznesenia Krajského
súdu v Košiciach č.k. 11Co 301/2012-899 zo 6.2.2013 a vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že žalovaný viedol motorové vozidlo zn. I. O. po ul. Č. J. D. pod vplyvom alkoholických nápojov (s

obsahom alkoholu najmenej 1,79 ‰ v krvi) a nesprávnou technikou jazdy nedovolenou a neprimeranou
rýchlosťou - so zreteľom na obmedzenie maximálne povolenej rýchlosti zvislou dopravnou značkou v
smere jeho jazdy bezprostredne za miestom zrážky na 30 km/hod., pričom znaleckého dokazovania
vyplynulo, že jazda žalovaného bola nesprávnym prvkom v technike jeho jazdy nielen vo vzťahu k
dovolenej rýchlosti v obci, ale aj vo vzťahu k dovolenej rýchlosti jazdy 30 km/hod. za predmetnou

križovatkou, lebo z uvedenej rýchlosti nemal technickú možnosť spomaliť vozidlo na dovolenú rýchlosť
30 km/hod. za križovatkou, a nesprávnym prvkom v technike jeho jazdy bola tiež skutočnosť, že
vozidlom jazdil čiastočne v protismere (bezprostredne pred vjazdom do predmetnej križovatky vozidlo
čiastočne zasahovalo svojou ľavou stranou za pomyselný stred vozovky). Znaleckým dokazovaním mal
tiež preukázané, že žalovaný mal možnosť zabrániť zrážke vozidiel z tzv. časového hľadiska jazdou

nižšou rýchlosťou (do cca 46 km/hod.), z ktorej rýchlosti by pri jeho reakcii na vchádzanie vozidla
zn. Š. P. S.. Č. zrýchľujúce sa vozidlo zn. Š. stihlo prejsť popred vozidlo zn. I. a opustiť koridor jeho
pohybu.Povyhodnotenívykonanýchdôkazovdospelkzáveru,žeakbyžalovanýboldodržalpredpísanú
rýchlosť jazdy a výrazne ju neprekročil, v takom prípade by k dopravnej nehode, t.j. k priamej zrážke
ním riadeného vozidla zn. I. a vozidla zn. Š. riadeného žalobcom, a teda ani ku škode na zdraví žalobcu,

nebolo došlo. Pokiaľ by žalovaný bol jazdil primeranou a dovolenou rýchlosťou, mal by dlhší čas na
reakciu na dopravnú situáciu na ceste. Dospel tiež k záveru, že jazda pod vplyvom alkoholu mohla
spôsobiť nesprávne a pomalšie reakcie žalovaného na situáciu pred dopravnou nehodou. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že jedinou príčinou dopravnej nehody nebolo výlučne
len porušenie právnej povinnosti uloženej predpismi o cestnej premávke, resp. nesprávna technika

jazdy žalobcu, ktorý vojdením do križovatky z vedľajšej cesty nedal prednosť v jazde vozidlu zn. I.
jazdiacemu po hlavnej ceste, ale okrem porušenia dopravnej povinnosti žalobcu, podieľal sa na vzniku
škody aj žalovaný. So zreteľom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na to, že žalobca v podstatnej
miere zapríčinil dopravnú nehodu porušením dôležitej povinnosti uloženej právnymi predpismi o cestnej
premávke, keďže s vozidlom zn. Š. B. nezastavil pred križovatkou označenou zvislým dopravným

značením „Stoj, daj prednosť v jazde“, ale plynulo vchádzal na hlavnú cestu - súd rozhodol vo veci
medzitýmnym rozsudkom a určil, že žalovaní sú spoluzodpovední za vzniknutú škodu v miere 20 %. K
námietke žalovaných, že rozhodol odlišne ako svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami, uviedol, že pri
rozhodnutí vychádzal z výsledkov doplneného znaleckého dokazovania, a to z kontrolného znaleckého
posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý vyvrátil závery ZP M.. D. J.É.,

a z ktorého vyplynulo, že aj žalovaný sa podieľal na vzniku dopravnej nehody, keď jazdil neprimeranou
rýchlosťou a pod vplyvom alkoholu, a pokiaľ by bol jazdil primeranou rýchlosťou, mal by dlhší čas na
dopravnú situáciu na ceste. Za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalovaných, že neboli odstránené
rozpory medzi znaleckými posudkami znalca D.. G. V. a D.. Ľ. H., E.. K uvedenej námietke uviedol,že podstatné rozpory v týchto znaleckých posudkoch nevidel, keďže znalec z odboru toxikológie D..
G. V. v ZP uviedol, že jazda pod vplyvom alkoholu spôsobuje možné neskoré rozpoznanie prekážky
na ceste, spôsobí chaotickú reakciu na kolíznu dopravnú situáciu a alkohol jednoznačne predĺžuje

reakčný čas a jednoznačne negatívne pôsobil pri vzniku dopravnej nehody a jej následkov. Aj znalec
D.. Ľ. H. v ZP konštatoval, že koncentrácia alkoholu v krvi má na ľudský organizmus závažný tlmivý
účinok, pričom výrazne tlmivé pôsobenie alkoholu na psychické, senzorické a motorické funkcie malo
z hľadiska riadenia motorového vozidla rozhodujúci vplyv najmä negatívnym ovplyvnením senzorickej,
vyhodnocovacej a motorickej časti reflexného oblúka, čo sa prejavilo na výraznom predĺžení reakčného

času, teda obaja znalci sa zhodli na tom, že reakčná schopnosť vodiča pod vplyvom alkoholu sa
predĺžuje. K uvedenej námietke uviedol, že podstatné rozpory v týchto znaleckých posudkoch nevidel,
keďže znalec z odboru toxikológie D.. G. V. v ZP uviedol, že jazda pod vplyvom alkoholu spôsobuje
možné neskoré rozpoznanie prekážky na ceste, spôsobí chaotickú reakciu na kolíznu dopravnú situáciu
a alkohol jednoznačne predĺžuje reakčný čas a jednoznačne negatívne pôsobil pri vzniku dopravnej
nehody a jej následkov. Aj znalec D.. Ľ. H. v ZP konštatoval, že koncentrácia alkoholu v krvi má na ľudský

organizmus závažný tlmivý účinok, pričom výrazne tlmivé pôsobenie alkoholu na psychické, senzorické
a motorické funkcie malo z hľadiska riadenia motorového vozidla rozhodujúci vplyv najmä negatívnym
ovplyvnením senzorickej, vyhodnocovacej a motorickej časti reflexného oblúka, čo sa prejavilo na
výraznom predĺžení reakčného času, teda obaja znalci sa zhodli na tom, že reakčná schopnosť vodiča
pod vplyvom alkoholu sa predĺžuje.

Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalovaní v 1. a 2. rade (ďalej len „žalovaní“) a vedľajšia
účastníčka.

Žalovaní podané odvolanie (č.l. 944 - 957) odôvodnili odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 1 písm.

a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p., lebo boli toho názoru, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
písm. f/ a h/ O.s.p., ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom súdu im
bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený, a že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po citácii ustanovení §§ 122
ods. 1, 123, 127 ods. 1 a § 129 ods. 1 O.s.p. poukázali na obsah zápisnice o pojednávaní z 30.5.2013,
na ktorom súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe prejednávanej veci, a mali za to, že priebeh
pojednávania opäť nezodpovedá zákonným požiadavkám Občianskeho súdneho poriadku a trpí takými
vadami, ktoré vyžadujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Tvrdili, že súd prvého stupňa opätovne nevykonal dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a neriadil
sa zásadou ústnosti a priamosti, že konštatovanie súdu o čítaní správ a znaleckých posudkov, celkom
v rozsahu vyše 270 strán v prvej vete zápisnice o pojednávaní nie je pravdivé, zjavne nezodpovedá
skutočnosti, a nemohlo by byť uznané ako vykonanie dôkazov, aj keby ku konštatovanému „súhrnnému
prečítaniu“ všetkých dôkazov skutočne došlo, že aj keď ich právna zástupkyňa netrvala na tom, aby

boli „prečítané obsahy znaleckých posudkov“, nezbavilo to súd povinnosti zákonným spôsobom vykonať
všetky dôkazy, o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Poukázali v tejto súvislosti na rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 102/2008 z 26.6.2008, 3Cdo 57/2008, 4Cdo 221/2007 (citovali
právny názor v nich vyslovený) a tiež rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 205/2006. Mali
za to, že súd prvého stupňa opätovne porušil v procese aj ďalšie ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku - § 119 ods. 5, § 118 ods. 1 a 2, § 156 ods. 1 O.s.p., najmä súd opätovne porušil ust. § 118
ods. 2 O.s.p., keď samosudkyňa na začiatku ani v celom priebehu pojednávania neuviedla, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré zostali sporné a ktoré z
navrhnutých dôkazov budú vykonané, ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa
ich názoru ak súd prijal uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené bez vymedzenia, že tak

rozhodol len vo vzťahu k dokazovaniu o základe prejednávanej veci, potom bol povinný rozhodnúť o
celej veci, nielen o jej základe. Ďalším závažným pochybením súdu je, že v zjavnom rozpore s § 156
ods. 1 O.s.p. vyhlásený rozsudok na pojednávaní ani jediným spôsobom neodôvodnil, čo je zrejmé aj
zo zápisnice o pojednávaní. Tvrdili ďalej, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p. a bola im odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že súd prvého stupňa riadne neodôvodnil

rozsudok, pričom arbitrárnosť písomného vyhotovenia rozsudku je veľmi závažným pochybením, keď
súd rozsudok odôvodnil len celkom nedostatočne a jednostranne. Nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku je v zmysle platnej judikatúry porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie,
pretože sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súduv rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť
riadne konať pred súdom. V tejto súvislosti citovali ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a poukázali na ustálenú
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 117/07, I. ÚS 243/07, III. ÚS 311/07,

I. ÚS 114/08 a III. ÚS 332/09). Vytýkali súdu, že odôvodnenie rozsudku neobsahuje ani len náznak
právnych úvah, ktoré by sa vzťahovali k posúdeniu konkrétneho prípadu a neobsahuje žiadnu právnu
úvahu, prečo majú niesť spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť obaja žalovaní, že z odôvodnenia
rozsudku nevyplýva, na základe akých konkrétnych preukázaných skutočností súd vyvodil záver, že
zodpovednosť žalovaných je zistená v miere 20 %, čo mu odvolací súd vytkol už v súvislosti s

predchádzajúcim medzitýmnym rozsudkom. Namietali, že v hodnotení sa súd nielen nevyporiadal, ale
ani vôbec nezaoberal ich najpodstatnejšou námietkou, že nebolo bez pochybností preukázané, že
žalovaný mohol zrážke vozidiel vyvolanej žalobcom zabrániť, keď ani žalobca netvrdí, že žalovaný
mohol zabrániť zrážke s úplnou istotou, ale len s nejakou možnosťou („možno“), pričom súd napriek
tomu pričíta časť viny na zrážke vozidiel žalovanému. Mali za to, že v rozsudku súd uvádza viaceré
nesprávne a nepodložené tvrdenia (niektoré z nich zhodné s tvrdeniami žalobcu) napriek tomu, že

nemajú žiadnu oporu v citovaných dôkazoch, niektoré z týchto záverov súdu sú v zjavnom rozpore
so závermi znalcov, pričom tento rozpor súd nijako nevysvetlil a dokonca ani len nespomenul. Súd
napr. nevysvetlil, prečo napriek záverom znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline (ďalej len „ústav“, „ZP ústavu“) a jeho dvoch doplnení, sa priklonil k názoru žalobcu a
žalovanému v 1. rade (ďalej aj „žalovaný“) vyčíta, že „jazdil čiastočne v protismere“. Znalci ústavu pritom

jednoznačne uviedli, že jazda vodiča vozidla zn. I. mierne za pomyselným stredom ul. B. pred vjazdom
do predmetnej križovatky nemala vplyv na vznik a priebeh nehodového deja, ani na technickú príčinu
predmetnej dopravnej nehody. Podľa spracovateľov ZP techniku jazdy vodiča vozidla zn. I. vzhľadom
na polohopis miesta dopravnej nehody a stav povrchu cesty nie je možné z technického hľadiska
považovať za nesprávnu a neobvyklú. Taktiež vytýkali súdu, že v záveroch rozsudku pri vyhodnotení

dôkaznej situácie vôbec neuvádza, že kolíznu situáciu zavinil hrubým porušením povinnosti žalobca
tým, že nerešpektoval dopravnú značku P 2 „Stoj, daj prednosť v jazde!“, pričom zhodne so žalobcom
a v rozpore so skutočnosťou súd v rozsudku tvrdí, že „žalovaný jazdil pod vplyvom alkoholu, čo mohlo
spôsobiť jeho nesprávne a pomalšie reakcie na situáciu pred dopravnou nehodou“. Poukázali na závery
ZP ústavu, z ktorých vyplýva, že žalovaný nemal možnosť reagovať na vozidlo žalobcu, ani keby nejazdil

pod vplyvom alkoholu, čo zhodne s ústavom uvádza vo svojich vyjadrenia aj D.. Ľ. H., E.. V zjavnom
rozpore so skutočnosťou i s logikou je aj tvrdenie súdu, že „pokiaľ by žalovaný bol jazdil primeranou a
dovolenou rýchlosťou, mal by dlhší čas na reakciu na dopravnú situáciu na ceste“. Podľa ich názoru čas
na reakciu žalovaného sa rovná času, za ktorý žalobca so svojím vozidlom prešiel od hranice križovatky
po miesto zrážky, a ten je 0,48 sekúnd a nemá žiadnu súvislosť s rýchlosťou, ktorou riadil vozidlo

žalovaný. Vzhľadom na uvedené súd zrejme neporozumel mechanizmu zrážky a znaleckému posudku.
Za nepravdivé považovali aj tvrdenie súdu, ktorým sa snažil vysvetliť náhlu zásadnú zmenu svojho
postoja vedúcu k opačnému rozhodnutiu, ako boli jeho predchádzajúce dve rozhodnutia, ktorými žalobu
dvakrát zamietol. Pokiaľ súd tvrdí, že táto zásadná zmena jeho postoja bola spôsobená doplneným
znaleckým dokazovaním a nariadením kontrolného znaleckého posudku ústavu, považovali za potrebné

uviesť, že kontrolný ZP ústavu, ktorý vyvrátil závery žalobcom predloženého ZP M.. D. J., mal súd k
dispozícii už v čase, kedy svojimi dvomi predchádzajúcimi rozhodnutiami žalobu zamietol, a súdu už v
čase kedy svojimi dvomi rozsudkami rozhodol o zamietnutí žaloby, bolo známe, že žalovaný nejazdil
primeranou rýchlosťou a jazdil pod vplyvom alkoholu, a preto tieto skutočnosti nemohli byť dôvodom, pre
ktorý súd začal zastávať opačný názor. Boli toho názoru, že zákonným spôsobom odôvodniť zásadnú

zmenu postoja súdu prvého stupňa vzhľadom na výsledky dokazovania a právnu stránku veci, nie je
ani možné. V tejto súvislosti citovali ust. § 135 ods. 1 a 2 O.s.p. a poukázali na stanovisko Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zn. Pls 2/76 (uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č.
6/1977, str. 314), ako aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 108/2010, PL.
ÚS 36/95, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 192/06) a právny názor v uvedených rozhodnutiach

vyslovený, podľa ktorého diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná. Mali za to, že súd prvého stupňa nielenže riadne a presvedčivo nevysvetlil
rozpor napadnutého rozsudku so svojimi dvomi predchádzajúcimi rozhodnutiami, ale ani jeho rozpor
s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Rožňava č.k. 10C 465/2002-670 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co 310/2009-736 zo 7.4.2010 ohľadom tej istej dopravnej nehody a
zodpovednosti za škodu ňou spôsobenú, ktorým súd žalobu proti žalovaným v 1. a 2. rade zamietol a
na náhradu škody na zdraví spôsobenej spolujazdcovi žalobcu zaviazal výlučne žalobcu, ako ani rozpor
s rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice - okolie č. OÚV K. zo 7.7.2000, ktorým bolo trestné stíhanievoči žalobcovi právoplatne podmienečne zastavené, čo podľa zákona je možné len za podmienky, že
žalobca sa k spáchaniu trestného činu v celom rozsahu priznal a jeho vina spočívajúca vo výlučnom
zavinení dopravnej nehody bola nepochybne preukázané aj dokazovaním vykonaným v predmetnom

trestnom konaní. V dôsledku uvedeného súd napadnutým rozsudkom porušil ústavný princíp právnej
istoty a predvídateľnosti. Za neopodstatnené a nepodložené považovali aj tvrdenie súdu na str. 23
rozsudku, že medzi ZP D.. G. V. a vyjadrením D.. Ľ. H., E.. nie je podstatný rozpor. Podľa ich názoru
obaja súdni znalci sa plne nezhodli ani len vo všeobecných konštatovaniach o vplyve danej hladiny
alkoholu na reakcie vodiča, úplne sa však rozchádzajú v najzásadnejšej otázke - aplikácii všeobecných

poznatkov o tom, že reakčná schopnosť vodiča sa pod vplyvom alkoholu znižuje, na konkrétny prípad.
Zatiaľ čo D.. G. V. konštatuje, že požitie alkoholu žalovaným malo vplyv na vznik a priebeh nehody,
D.. Ľ. H., E.. dospel k celkom opačnému záveru, a to že vodič M. nemohol na nebezpečnú situáciu
vytvorenú žalobcom reagovať, ani keby nebol ovplyvnený alkoholom, nakoľko mal k dispozícii na reakciu
len 0,48 sekundy, a preto požitie alkoholu nemohlo mať na vznik a priebeh zrážky vozidiel žiadny
vplyv. Z obsahu ZP D.. Ľ.Z. H., E.. možno ustáliť záver, že predĺženie reakčného času vplyvom požitia

alkoholického nápoja nemalo vplyv na možnosť odvrátenia zrážky vozidiel a vodič motorového vozidla
zn. I. by reakčný čas 0,48 s v žiadnom prípade nedosiahol ani v triezvom stave, pričom na tomto sa
zhoduje so znalcom aj ústav. Z obsahu ZP ústavu vyplýva, že na samotný vznik a priebeh dopravnej
nehody nemala jazda žalovaného pod vplyvom alkoholu z technického hľadiska vplyv a aj keby v čase,
keď vozidlo J. vchádzalo do hlavnej cesty, nebol vodič vozidla I. pod vplyvom alkoholu, došlo by k

zrážkevozidiel.Taktiežvytýkalisúduprvéhostupňa,ženerešpektovalpokynodvolaciehosúduúčinnesa
zaoberať ich námietkami a žiadnym spôsobom sa nevyporiadal ani s ich námietkami k ZP D.. G. V., jeho
obsahu, jeho nedostatkom a k odbornosti znalca. S poukazom na závery súdneho znalca primára D.. Ľ.
H., E.. je zrejmé, že ZP č. 2/2012 vypracovaný D.. G. V. je z odborného hľadiska nesprávny, pričom súd
nijako v rozsudku nevysvetlil, prečo ich námietky nezohľadnil a osvojil si závery tohto nesprávneho ZP.

Súd sa nevyporiadal ani s ich námietkou, že súdny znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia
anestéziológia, resuscitácia a toxikológia D.. G. V. ustanovený súdom na posúdenie vplyvu alkoholu
na reakčnú schopnosť vodiča nie je odborníkom, špecialistom a kompetentným znalcom na posúdenie
tejto otázky. Boli toho názoru, že v rozsudku súd neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré zostali sporné, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a úplne absentujú vysvetlenia, akými právnymi

úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, preto rozsudok v nijakom prípade nespĺňa požiadavku
riadne a presvedčivo odôvodneného rozsudku.

Žalovaní v odvolaní ďalej tvrdili, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže podľa ich názoru v konaní bolo jednoznačne preukázané, že

príčinou zrážky bola skutočnosť, že žalobca nedal žalovanému prednosť v jazde a tým ho ohrozil. Zrážku
vozidiel a škodu spôsobil žalobca, a žalovaný zrážke a škode nemohol s istotou (so stopercentnou
pravdepodobnosťou) zabrániť ani pri dodržaní všetkých svojich povinností. Ani z jedného dôkazu,
na ktoré sa súd v odôvodnení rozsudku odvoláva, nevyplýva príčinná súvislosť medzi konaním,
resp. opomenutím žalovaného (porušením jeho právnej povinnosti) a škodou vzniknutou žalobcovi,

a tým nie je daná ani zodpovednosť žalovaných v 1. a 2. rade za škodu vzniknutú žalobcovi. Po
doplnení dokazovania vykonaného po zrušení prvých dvoch rozsudkov súdu prvého stupňa odvolacím
súdom nedošlo k žiadnej zmene vo výsledkoch dokazovania prijatých pred týmto doplnením, pričom
z vykonaných dôkazov je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé a preukázané, že pri všetkých do
úvahy prichádzajúcich simuláciách nehodového deja je výsledný záver rovnaký, a to že žalovaný

riadil vozidlo zn. I. po Č.É. S. J. D. (označenej ako hlavná cesta), pričom prekročením dovolenej
rýchlosti a požitím alkoholických nápojov pred jazdou sa síce dopustil dopravných priestupkov, ale
toto jeho zavinené porušenie povinností nebolo v príčinnej súvislosti so zrážkou vozidiel a so škodou
vzniknutou žalobcovi, pretože tej by nemohol zabrániť ani pri technicky bezchybnej jazde dovolenou
a primeranou rýchlosťou, a bez požitia alkoholických nápojov. Žalovaný by ani v prípade, že by riadil

vozidlo čo najviac pri pravom okraji vozovky, bez požitia alkoholu a rýchlosťou dovolenou a primeranou
dopravnej situácii pred miestom zrážky, ale dokonca aj dopravnému značeniu nachádzajúcemu sa až
za miestom zrážky, nemohol nehode zabrániť zastavením pred miestom zrážky, čo je jediný spôsob
zabránenia zrážke so stopercentnou pravdepodobnosťou. Tvrdili ďalej, že súd prvého stupňa nesprávne
v odôvodnení rozsudku cituje ust. § 431 OZ, aplikácia ktorého podľa nich neprichádza do úvahy,

nakoľko škoda na zdraví žalobcu nebola spôsobená osobitnou povahou prevádzky a nebola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla. Zrážku dvoch vozidiel, ku ktorej dôjde v
dôsledku hrubého porušenia pravidiel cestnej premávky jedným z vodičov (a v príčinnej súvislosti s ním),
nemožno podľa nich považovať za škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke vozidla.Podľa názoru žalovaných zo všetkých vykonaných a predložených dôkazov je preukázané, že jedinou
príčinou dopravnej nehody a vzniku škody na zdraví žalobcu bolo výlučne porušenie právnej povinnosti
žalobcom, preto s poukazom na § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného

(žalobcu), znáša ju sám a nie je preto daná zodpovednosť, resp. spoluzodpovednosť žalovaného v
1. rade. Výlučné zavinenie poškodeného (žalobcu) je osobitným liberačným dôvodom aj vo vzťahu k
prípadnej zodpovednosti žalovaného v 2. rade, aj s poukazom na dôvodovú správu k ust. § 441 OZ.
Na základe uvedených skutočností navrhli, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnutý rozsudok
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Vedľajšia účastníčka podané odvolanie (č.l. 940 - 942) odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods.
2písm.d/af/O.s.p.,t.j.tým,žesúdprvéhostupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Záver súdu
prvého stupňa týkajúci sa základu uplatňovaného nároku považovala za nesprávny, a poukázala na
závery dokazovania vykonaného v trestnom konaní a vyplývajúce z právoplatného uznesenia Okresnej

prokuratúry Košice - okolie č. E. K./K.-XX V. X.X.K., z ktorých je zrejmé, že dopravnú nehodu zapríčinil
jednoznačne žalobca tým, že ako vodič porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona. Citovala
ust. § 427 ods. 1 a § 431 Občianskeho zákonníka a poukázala na závery ZP Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity v Žiline č. 11/2003 a jeho doplnení č. 1 a 2, vypracovaných pre účely tohto konania,
z ktorých je nepochybne preukázané, že zodpovednosť žalovaných v súdenej veci neprichádza do

úvahy, pretože príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy vodiča
D., teda samotného žalobcu, ktorý vojdením do križovatky z vedľajšej cesty z technického hľadiska
ohrozil vodiča U. jazdiaceho po hlavnej ceste, t.j. nedal mu prednosť v jazde. Pre posúdenie možnosti
zabránenie dopravnej nehode je podstatným, že žalobca mohol zrážke zabrániť, ak by vzhľadom na
rýchlosť a vzdialenosť zľava po hlavnej ceste prichádzajúceho vozidla I. nevošiel do koridoru pohybu

tohto vozidla. Zo záverov ZP ústavu a jeho následných doplnení je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé,
že pri všetkých do úvahy prichádzajúcich simuláciách nehodového deja, je výsledný záver rovnaký, a to
že kolíznu situáciu vyvolal žalobca a žalovaný zrážke nemohol so stopercentnou pravdepodobnosťou
zabrániť ani pri dodržaní všetkých svojich povinností, že žalovaný prekročením dovolenej rýchlosti
a požitím alkoholických nápojov pred jazdou sa dopustil dopravných priestupkov, ktoré však nie sú

v príčinnej súvislosti so vznikom nehody, pretože nehode nemohol zabrániť ani pri jazde povolenou
rýchlosťou a bez požitia alkoholu, že jedinou a výlučnou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo hrubé
porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany žalobcu, a to nerešpektovanie dopravného značenia
„Stoj, daj prednosť v jazde“, keď žalobca nezastavil vozidlo na takom mieste, odkiaľ mal na križovatku
náležitý rozhľad a vojdením do križovatky z vedľajšej cesty nedaním prednosti v jazde vozidlu vodiča

Koníka jazdiacemu po hlavnej ceste, ho z technického hľadiska ohrozil. Tieto závery ZP ústavu vrátane
jeho doplnenia, boli podkladom i pre posúdenie a rozhodovanie o základe nároku v konaní vedenom
pred Okresným súdom Rožňava sp. zn. 10C 465/2002, kde predmetom konania bola rovnako náhrada
škody na zdraví z totožnej dopravnej nehody, pričom v uvedenom konaní vystupoval vodič vozidla J., t.j.
žalobca G.. D. na strane žalovaného v 1. rade a vodič vozidla I. a jeho prevádzateľ na strane žalovaných

v 2. a 3. rade, pričom rozsudkom z 27.4.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.
5Co 310/2009 zo 7.4.2010 bolo právoplatne rozhodnuté, že dopravnú nehodu jednoznačne zavinil vodič
vozidla J., že vodič vozidla zn. I. nemohol nijakým spôsobom zabrániť zrážke vozidiel a následným
škodám, ktoré v dôsledku nehody vznikli, a na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
jazdil pod vplyvom alkoholu a vyššou ako povolenou rýchlosťou v obci, pretože tieto okolnosti neboli

príčinou vzniku dopravnej nehody, že neboli preukázané ani žiadne technické závady na vozidle zn.
I., ktoré by mali vplyv na príčiny vzniku dopravnej nehody, a preto sa žalovaní v 2. a 3. rade, t.j.
prevádzateľ a vodič vozidla zn. I., vychádzajúc z ust. § 420, 427 a 428 Občianskeho zákonníka svojej
zodpovednosti zbavili, lebo škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke
motorového vozidla a žalovaný v 3. rade aj keď požil alkoholické nápoje, nemohol ovplyvniť to, čo

napokon mohol ovplyvniť vodič vozidla zn. Š., t.j. žalobca , ktorý subjektívne, t.j. svojím konaním zavinil
dopravnú nehodu. Nedanie prednosti v jazde inému motorovému vozidlu je z objektívneho hľadiska
opomenutím prevádzkovateľa, ktoré je v príčinnej súvislosti k vzniku škody jedinou príčinou zrážky.
Poukázala tiež na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí 1Cdo
44/2010, podľa ktorého ak v inom konaní došlo právoplatným rozhodnutím k vyriešeniu predbežnej

otázky medzi tými istými účastníkmi konania, je súd týmto rozhodnutím v inom konaní viazaný, čo
zodpovedá princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, ktorý je znakom právneho štátu a v zmysle
ktorého sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach musí dať rovnaká
odpoveď,teda,žeobdobnésituáciemusiabyťrovnakýmspôsobomprávneposudzované(uznesenieNSSR sp. zn. 5Obo 180/2006). Bola toho názoru, že napadnutým rozhodnutím sa súd prvého stupňa dostal
do zjavného rozporu s inými právoplatnými rozhodnutiami v tej istej veci o tej istej otázke (rozhodnutie
v trestnom konaní, rozhodnutie v civilnej veci Okresného súdu Rožňava č.k. 10C 465/2002 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co 310/2009), čím došlo k hrubému porušeniu princípu
právnej istoty a predvídateľnosti práva, zaručeného Ústavou SR. Zdôraznila, že vychádzajúc zo záverov
ZP ústavu vrátane jeho doplnení, boli v danom prípade naplnené všetky zákonné predpoklady pre
úplnú liberáciu žalovaných a s poukazom i na právoplatné rozhodnutie o prejudiciálnej otázke (rozsudok
Okresného súdu Rožňava č.k. 10C 465/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.

5Co 310/2009) bolo namieste, nakoľko nie je daný základ uplatňovaného nároku, žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Rovnako nesúhlasila s tým, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so závermi
znaleckých posudkov D.. V. N. D.. H.. Z týchto ZP síce vyplýva, že reakčná schopnosť vodiča pod
vplyvom alkoholu sa predĺžuje (ako to uvádza súd prvého stupňa), avšak vo vzťahu k prejednávanej
veci - v ktorej bolo jednoznačne preukázané, že od momentu kedy mohol žalovaný spozorovať, že
vozidlo žalobcu vchádza do koridoru jazdy jeho vozidla, do momentu zrážky vozidiel, uplynul čas 0,48

sekundy, teda o polovicu kratší, než aká je ideálna reakčná schopnosť vodiča (0,1 s) - je jednoznačne
zrejmé, že žalovaný nemohol a nevedel zabrániť dopravnej nehode ani v prípade, ak by motorové
vozidlo riadil bez požitia alkoholických nápojov, čo znamená, že požitie alkoholu u vodiča vozidla zn.
Daewoo nemalo vplyv na vznik dopravnej nehody. Preto podľa jej názoru sú uvedené závery znalcov vo
vzťahu k prejednávanej veci neaplikovateľné a irelevantné. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací

súd rozsudok zmenil tak, že žalovaní v 1. a 2. rade nezodpovedajú žalobcovi za škodu vzniknutú pri
dopravnej nehode dňa 15.2.2000 a žalobu zamietol a zároveň žalobcu zaviazal na náhradu trov, ktoré
jej v konaní vznikli. Záverom opakovane poukázala na nesprávne označenie vedľajšej účastníčky v
záhlaví napadnutého rozsudku, ktoré správne má byť: Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská
cesta 82, Bratislava, zastúpená Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, Bratislava,

vzhľadom na ust. § 28 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, podľa ktorého prešli práva a povinnosti vzniknuté zo
zákonného poistenia na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava.

Žalovaní v 1. a 2. rade podali vyjadrenie k odvolaniu vedľajšej účastníčky (č.l. 964), v ktorom sa stotožnili

s týmto odvolaním a odvolacími dôvodmi v ňom uvedenými. Uviedli, že v prípade zmeny medzitýmného
rozsudku a zamietnutia žaloby žiadajú priznať náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania,
vrátane trov právneho zastupovania vo výške dodatočne vyčíslenej.

Žalobca sa k odvolaniam žalovaných a vedľajšej účastníčky nevyjadril.

Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolania
žalovaných a vedľajšej účastníčky v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 2.6.2014 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolania nie sú dôvodné a medzitýmny rozsudok v znení opravného uznesenia je vecne správny, preto
ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, stotožňujúc sa s jeho správnymi dôvodmi (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci vykonaním účastníkmi navrhnutých a potrebných
dôkazov, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom, správne a úplne ich vyhodnotil podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti v súlade s ust. § 132 O.s.p.,
pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky rozhodujúce (právne významné) skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, a pri svojej konečnej úvahe o tom, v akej miere sa na
spôsobení škody na zdraví žalobcu podieľali účastníci konania, neopomenul žiadnu z preukázaných
rozhodujúcich skutočností. Uplatnený nárok súd správne posúdil podľa ust. § 427 a nasl., osobitne § 431

Občianskeho zákonníka a dospel k správnym skutkovým i právnym záverom vrátane správneho záveru,
že základ žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví proti žalovaným je opodstatnený a
odvolací súd sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje. Vo výsledkoch vykonaného dokazovania
má oporu i konečná úvaha súdu prvého stupňa, že zodpovednosť žalovaných na vzniknutú škodu na
zdraví žalobcu je preukázaná podľa ich účasti na vzniku škody v rozsahu 20 % (pri ustálení podstatnej

miery účasti na vzniknutej škode na strane žalobcu v rozsahu 80 % z dôvodu, že podľa názoru súdu
prvého stupňa žalobca dopravnú nehodu dňa 15.2.2000 zavinil podstatnou mierou porušením dôležitej
povinnosti uloženej mu právnymi predpismi o cestnej premávke), a to z dôvodov, ktoré súd uviedol v
odôvodnení svojho rozhodnutia a odvolací súd na tieto dôvody v celom rozsahu poukazuje.Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm.a/,b/,c/,d/af/O.s.p.odvolacísúddospelkzáveru,žeodvolaniažalovanýchavedľajšejúčastníčky
(ďalej len „odvolatelia“) nie sú opodstatnené a odvolateľmi uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej
veci nie sú dané.

Odvolatelia v podaných odvolaniach uvádzajú skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, a neumožňujú ani
záver, že by v konaní bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. že konanie bolo
postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie. Súd prvého stupňa po zrušení
medzitýmneho rozsudku z 2.7.2012 uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 301/2012-899

zo 6.2.2013 (ktorý bol zrušený z dôvodu závažných procesných vád, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie a postupu súdu odnímajúceho účastníkom možnosť konať pred súdom) vykonal dôkazy
zákonom predpísaným spôsobom a vec prejednal takým procesným postupom, ktorým účastníkom
(žalovaným) i vedľajšej účastníčke bolo umožnené zúčastniť sa na konaní a realizovať Ústavou
a Občianskym súdnym poriadkom zaručené procesné práva. Z obsahu zápisnice o pojednávaní

z 30.5.2013 (č.l. 923 - 926) vyplýva, že so súhlasom zást. účastníkov (i zást. žalovaných JUDr.
Andrey Cúgovej) súd neprečítal doslovne obsah znaleckých posudkov, keďže znalecké posudky boli
účastníkom doručené a poznali ich obsah, preto za týchto okolností nemožno vytýkať súdu nesprávny
procesný postup v rozpore s ust. § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré pripúšťa dôkaz listinou vykonať takým
spôsobom, že samosudca na pojednávaní prečíta iba jej podstatné časti alebo oznámi jej (podstatný)

obsah. K námietke žalovaných, že konštatovanie súdu v zápisnici o pojednávaní o čítaní správ a
znaleckých posudkov nie je pravdivé, treba uviesť, že právna zást. žalovaných JUDr. Andrea Cúgová
bola osobne prítomná na pojednávaní a mala možnosť namietať protokoláciu, príp. žiadať o opravu
nesprávnosti záznamu podľa vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, avšak z obsahu zápisnice o pojednávaní

z 30.5.2013 (ktorá je verejnou listinou, a preto osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené,
kým nie je preukázaný opak) nevyplýva, aby takúto námietku podala, naopak zást. žalovaných na
pojednávaní prehlásila, že „netrvá na tom, aby boli prečítané obsahy znaleckých posudkov“. Žalovaní
preto nedôvodne v odvolaní namietajú, že priebeh pojednávania nezodpovedal zákonným požiadavkám
O.s.p. a procesným postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Za nedôvodnú treba považovať i námietku žalovaných týkajúcu sa nedostatkov odôvodnenia
napadnutého rozsudku, lebo rozsudok obsahuje dostatočné, relevantné a zrozumiteľné dôvody, na
ktorých je založený a spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení
medzitýmneho rozsudku súd prvého stupňa primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, uviedol rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy,
ktoré aplikoval na daný prípad a analýzu relevantných ustanovení, uviedol skutkové a právne závery,
ku ktorým dospel na základe svojej úvahy, ktorú primerane aj vysvetlil, v odôvodnení rozsudku
sa náležite vyporiadal aj s námietkami, argumentmi a obranou žalovaných, riadne a presvedčivo
v rozsudku odôvodnil tiež zmenu svojho názoru v porovnaní s predchádzajúcimi rozhodnutiami

(výsledkami doplneného znaleckého dokazovania). Odôvodnenie rozsudku tak spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a judikatúry Ústavného súdu SR, lebo jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany a obranou žalovaných, ktoré majú význam pre rozhodnutie (IV. ÚS 115/03, I. ÚS 46/05,
I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, IV. ÚS 163/08). V danej veci preto nie sú preukázané žalovanými uplatnené

odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a § 205 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.

Žalovaní a vedľajšia účastníčka v podaných odvolaniach spochybňujú ďalej správnosť skutkových a
právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, i právneho posúdenia prejednávanej veci, ale

ani tieto námietky nie sú opodstatnené. K týmto námietkam a tiež na zdôraznenie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že tzv. medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2 druhá
veta O.s.p. môže súd rozhodnúť za predpokladu, že je účelné, aby sa najskôr rozhodlo o základe
prejednávanej veci a otázka rozsahu nároku sa prenechala konečnému rozsudku. Medzitýmny rozsudokrieši teda len otázku základu nároku, ktorým sa rozumie posúdenie všetkých otázok vyplývajúcich z
uplatneného nároku s výnimkou okolností týkajúcich sa výšky (rozsahu) nároku. V konaní o náhradu
škody na zdraví, ku ktorej došlo v dôsledku stretu prevádzok dopravných prostriedkov, základ veci

zahrňuje posúdenie všetkých predpokladov zodpovednosti prevádzateľov za škodu a ich účasti, ktorú
mali na spôsobení škody v zmysle ust. § 427, osobitne § 431 Občianskeho zákonníka. Zákonný
predpoklad účasti na vzniknutej škode je splnený, pokiaľ s určitou okolnosťou na strane niektorého
z prevádzateľov je spojený vznik škody. V súdnej praxi je už ustálený názor, že vyporiadanie závislé
na tejto účasti a konečná úvaha o tom, v akej miere sa na spôsobení škody podieľali jednotliví

účastníci dopravnej nehody, teda v akom rozsahu zodpovedajú za škodu vzniknutú zo stretu prevádzok
dopravných prostriedkov, predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretu
prevádzok a nehodového deja, ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody a ktoré mohli mať a mali
vplyv na výsledok (vznik škody), a to okolností subjektívnej i objektívnej povahy, avšak nie izolovane,
ale všetky vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich významu pre vznik škody. Objektívnu mieru účasti na
vzniknutej škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie jednotlivých prevádzateľov,

ktoré sa hodnotí v rámci účasti prevádzateľa na vzniku škody, ak toto konanie alebo opomenutie bolo v
príčinnej súvislosti so vznikom škody. Pretože prevádzateľ zodpovedá za škodu objektívne, zodpovedá
aj za škodu, ktorú sám nezavinil a miera jeho účasti na vzniknutej škode môže byť vyjadrená aj
zavineným konaním či opomenutím jeho vodiča, pokiaľ bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.
Každý z prevádzateľov potom nesie zodpovednosť za časť celkovej škody úmerne svojej účasti, ktorú

mal na spôsobení škody. Pri dopravných nehodách závisí zhodnotenie vplyvu jednotlivých príčin a
okolností nehodového deja (napr. spôsobu a rýchlosti jazdy, reakcie vodičov pri riadení, iných vplyvov a
pod.) spravidla na posúdení skutočností znaleckým dokazovaním podľa § 127 ods. 1 O.s.p., na ktoré sú
potrebné odborné znalosti. Príčinou vzniku škody je každé konanie či opomenutie, príp. okolnosť, bez
existencie ktorej by k škodnému následku nedošlo, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, že ide

o jednu z hlavných príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku, ktorý má byť odškodnený.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vychádzal z uvedených zásad ustálených súdnou praxou a z

ustanovení § 427 ods. 1 a § 431 OZ, ktoré správne vyložil a na zistený skutkový stav aj správne aplikoval.
Pri svojom rozhodovaní sa dôsledne riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným už v
zrušujúcom uznesení č.k. 11Co 306/2008-657 z 24.2.2010 (v súlade s § 226 O.s.p.), doplnil dokazovanie
nevyhnutné pre rozhodnutie o základe nároku v naznačenom smere (znalecké dokazovanie na analýzu
možností zabránenia zrážky vozidiel z tzv. časového hľadiska na strane žalovaného ako vodiča mot.

vozidla zn. I. jazdiaceho po hlavnej ceste) a pri hodnotení miery účasti sporových strán a ich podielu
na spôsobení škody v zmysle ust. § 431 OZ správne zohľadnil všetky relevantné skutkové okolnosti na
strane oboch účastníkov dopravnej nehody, t.j. na strane žalobcu i na strane žalovaných (žalovaného v
1.rade),ktorézrážkuvozidielzapríčinili(vyvolali)alebomohlistretu(zrážke)vozidielzabrániť,apodieľali
sa takto na vzniku škody na zdraví žalobcu. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu

záveru, že (okrem porušenia právnej povinnosti žalobcom stanovenej predpismi o cestnej premávke)
aj preukázané okolnosti na strane žalovaných a protiprávne konanie žalovaného v 1. rade ako vodiča
motorového vozidla zn. I. O. EVČ: D. K. N., ktorý viedol motorové vozidlo v rozpore s pravidlami cestnej
premávky nedovolenou a neprimeranou rýchlosťou 77 km/hod. (so zreteľom na obmedzenie maximálne
povolenej rýchlosti zvislou dopravnou značkou v smere jeho jazdy na 30 km/hod. bezprostredne za

križovatkou ako miestom zrážky) sú v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a škody na
zdraví žalobcu, a zakladajú zodpovednosť žalovaných za vznik dopravnej nehody a jej následky, ktoré
na zdraví žalobcu v dôsledku zrážky vozidiel nastali. Po zistení, že základ žalobcom uplatneného nároku
na náhradu škody na zdraví proti žalovaným je opodstatnený, napadnutým medzitýmnym rozsudkom
súd určil zodpovednosť žalovaných úmerne ich účasti na spôsobení škody podľa svojej úvahy v rozsahu

20 % v súlade s § 431 OZ.

Zjavne neopodstatnené sú tvrdenia odvolateľov uvedené v odvolaniach, že výlučnou a jedinou príčinou
zrážky vozidiel a ujmy na zdraví žalobcu bolo zavinené protiprávne konanie žalobcu a že príčinná
súvislosť medzi zavineným protiprávnym konaním žalovaného, a tým aj zodpovednosť žalovaných za

škodu vzniknutú žalobcovi, nebola v konaní jednoznačne preukázaná. Ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pri posudzovaní otázky príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním
žalovaného v 1. rade ako vodiča motorového vozidla zn. I. O. EVČ: D. K. N., ktorý riadil motorové vozidlo
v obci v rozpore s pravidlami cestnej premávky nedovolenou a neprimeranou rýchlosťou 77 km/hod.a nesprávnou technikou jazdy, a vznikom dopravnej nehody a škody na zdraví žalobcu, súd prvého
stupňa (správne) vychádzal predovšetkým zo záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity č. 11/2003 (č.l. 91 - 187) a jeho doplnení č. 1 a 2 (č.l. 395 - 494, 696 - 745) i z výpovedí

znalcov, z ktorých nepochybne vyplynulo, že hlavnou príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska
nebolo výlučne len porušenie právnej povinnosti ustanovenej pravidlami cestnej premávky vodičom
vozidla zn. Škoda, t.j. žalobcom. Z analýzy nehodového deja a tzv. časového zabránenia dopravnej
nehode zo strany žalovaného vykonanej znalcami z odboru dopravy je jednoznačne preukázané, že
žalovaný v 1. rade ako vodič vozidla zn. I. z hľadiska časového mohol nehode zabrániť pri jazde

dovolenou, resp. primeranou rýchlosťou (so zreteľom na obmedzenie maximálne povolenej rýchlosti
na 30 km/h zvislou dopravnou značkou v smere jeho jazdy bezprostredne za križovatkou a miestom
zrážky) nenáhlym znížením rýchlosti, t.j. ak by výrazne neprekročil dovolenú rýchlosť a jazdil primeranou
rýchlosťou, z ktorej by obvyklým, t.j. „nenáhlym“ spôsobom znížil rýchlosť jazdy na 30 km/hod. tak, aby v
úseku s takto obmedzenou rýchlosťou za križovatkou jazdil dovolenou rýchlosťou - v takom prípade by
k zrážke vozidiel nebolo došlo a vozidlá by sa minuli s pozdĺžnym odstupom cca 4,1 m. Ak by žalovaný s

vozidlom I. pred vjazdom do križovatky a miestom zrážky jazdil pri pravom okraji vozovky, a nie čiastočne
v protismere ul. Č. (za pomyselným stredom vozovky) rýchlosťou do 49 km/h, v takom prípade by ešte
počas trvania reakčného času vodiča vozidla I. stihlo zrýchľujúce sa vozidlo Škoda prejsť popred vozidlo
I., t.j. opustiť koridor pohybu vozidla I.. Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom i s právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným už v zrušujúcom uznesení č.k. 11Co 306/2008-657 z 24.2.2010,

pokiaľ možnosť zabránenia dopravnej nehode na strane žalovaných z časového hľadiska považoval
za kvalifikovanú okolnosť, ktorá nepochybne má právny význam pri hodnotení miery účasti žalovaných
na dopravnej nehode. Na správnosti záveru o splnení zákonného predpokladu účasti žalovaných na
vzniknutej škode na zdraví žalobcu, nemôže nič zmeniť ani tvrdenie odvolateľov opierajúce sa o názor
znalcov, že tzv. časové zabránenie nehode je len čisto teoretické a že jedine zastavenie vozidla pred

miestom zrážky je zabránením so 100 % pravdepodobnosťou. Odvolatelia v súvislosti s posúdením
možnosti (otázky) časového zabránenia dopravnej nehode argumentujú tiež názorom znalcov, podľa
ktorého jazdu žalovaného čiastočne v protismere vozovky nemožno považovať z technického hľadiska
za nesprávnu a neobvyklú. Ani tieto odvolacie námietky však nie sú relevantné, lebo stanovenie, medzi
akým protiprávnym úkonom, resp. právom kvalifikovanou okolnosťou má byť zisťovaný vzťah príčiny a

následku a záver o tom, či v konkrétnom prípade je alebo nie je daná príčinná súvislosť medzi určitým
protiprávnymúkonom(okolnosťou)akonkrétnouškodou,jeotázkouprávnehoposúdenia,ktoréprináleží
súdu, a nie znalcom.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa, že na vzniku dopravnej nehody sa

(spolu)podieľala tiež skutočnosť, že žalovaný v 1. rade viedol vozidlo pod vplyvom alkoholického
nápoja (s obsahom alkoholu v krvi 1,79 promile), keďže v dôsledku ovplyvnenia alkoholom žalovaný
nepochybne mal zníženú schopnosť bezpečne viesť motorové vozidlo a táto skutočnosť mohla spôsobiť
(a s najvyššou pravdepodobnosťou aj spôsobila) oneskorené, spomalené a nesprávne reakcie na
kolíznu dopravnú situáciu a predĺženie jeho reakčného času vzhľadom na výrazne tlmivý účinok

alkoholunapsychické,senzorickéamotorickéfunkciečloveka.Akovyplývazodôvodnenianapadnutého
rozsudku (na str. 22 súd konštatoval, že „okrem toho žalovaný jazdil pod vplyvom alkoholu, čo mohlo
spôsobiť jeho nesprávne a pomalšie reakcie na situáciu pred dopravnou nehodou“), túto okolnosť však
súd prvého stupňa pri svojich úvahách a ustálení miery účasti žalovaných na vzniku dopravnej nehody
hodnotil iba ako vedľajšiu okolnosť s možným negatívnym dôsledkom na vznik dopravnej nehody a

škody na zdraví žalobcu, a nepriznal tejto okolnosti pri svojom rozhodnutí rozhodujúci význam. V tejto
súvislosti súd poukázal tiež na závery znaleckých posudkov D.. G. V. N. D.. Ľ. H., E.. (ZP predloženého
žalovanými) a správne uviedol, že nezistil podstatné rozpory v záveroch oboch znalcov, pokiaľ ide o
posúdenie vplyvu alkoholu na reakčnú schopnosť žalovaného pri dopravnej nehode. Je nepochybné,
že súd prvého stupňa za hlavnú príčinu dopravnej nehody na strane žalovaných, ktorú ako rozhodujúcu

zohľadnil pri svojich úvahách a hodnotení miery ich účasti na dopravnej nehode, vychádzajúc z analýzy
nehodového deja a možností odvrátenia nehody zo strany žalovaného vykonanej znalcami, považoval
jazdu žalovaného v 1. rade nedovolenou, resp. neprimeranou rýchlosťou vo vzťahu k dovolenej rýchlosti
jazdy 30 km/hod. za križovatkou, ako aj nesprávnu techniku (spôsob) jazdy čiastočne v protismere za
pomyselným stredom vozovky. Žalovaní preto nedôvodne vyčítajú súdu, že si osvojil závery znaleckého

posudku D.. G. V. považujúc ich za rozhodujúce, žiadnym spôsobom sa nevyporiadal s ich námietkami
proti tomuto ZP a nezohľadnil závery, ktoré vyplynuli zo ZP D.. Ľ. H., E..Neobstojí ani názor odvolateľov, že súd bol v konaní viazaný rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice -
okoliesp.zn.A.K./XX-K.zo7.7.2000,ktorýmbolotrestnéstíhanievočižalobcoviprávoplatnezastavené,
a že napadnutým rozsudkom porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti. Podľa § 135 ods. 1 O.s.p.

je súd viazaný o.i. rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok
alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal. Odhliadnuc od
toho, že trestné stíhanie žalobcu v danom prípade neskončilo právoplatným konštatovaním jeho viny
(spočívajúcej vo výlučnom zavinení dopravnej nehody), ale uznesením o zastavení trestného stíhania,
ktorým súd v tomto občianskoprávnom konaní nie je viazaný, treba k uvedenej námietke žalovaných

zdôrazniť, že dokazovanie vykonané v trestnom konaní voči žalobcovi nedalo žiadnu odpoveď na otázku
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou na zdraví žalobcu,
ani na otázku posúdenia miery účasti účastníkov na vzniknutej škode, ktoré (otázky) boli predmetom
dokazovania v konaní o prejednávanej veci.

Napokon k argumentácii odvolateľov týkajúcej sa právoplatného rozsudku Okresného súdu Rožňava

č.k. 10C 465/2002-670 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co 310/2009-736 zo
7.4.2010, odvolací súd poukazuje na to, že predmetom uvedeného konania podľa tvrdenia odvolateľov
bola náhrada škody spôsobenej spolujazdcovi vodiča motorového vozidla zn. Š. pri dopravnej nehode
z 15.2.2000, ktorý nárok bol však právne posudzovaný podľa iných zákonných ustanovení (§ 420 a
nasl. Občianskeho zákonníka), z čoho vyplýva, že nešlo o skutkovo a právne totožný nárok z rovnakého

právneho vzťahu ako nárok uplatnený v tomto konaní, predmetom ktorého je náhrada škody z právneho
vzťahu medzi prevádzateľmi dopravných prostriedkov a nárok vyplývajúci zo vzájomného vyporiadania
medzi prevádzateľmi podľa ust. § 431 OZ. Cit. právoplatné rozhodnutie a otázka (spolu)zodpovednosti
účastníkov dopravnej nehody za škodu spôsobenú spolujazdcovi vodiča motorového vozidla zn. Škoda
(žalobcu) týmto rozhodnutím riešená preto nie je záväzná (nemá účinok prejudiciality) v hmotnoprávnom

vzťahu medzi účastníkmi konania a pre konanie v prejednávanej veci, v ktorej súd vykonal samostatné
(znalecké) dokazovanie o uplatnenom nároku a na základe jeho výsledkov vo veci rozhodol. Nedôvodná
je preto námietka odvolateľov, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu princípu právnej istoty a
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Keďže odvolania žalovaných a vedľajšej účastníčky nie sú dôvodné a spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku o základe prejednávanej veci, bol medzitýmny rozsudok v znení
opravného uznesenia ako vecne správny potvrdený.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo o nich rozhodne súd prvého stupňa v konečnom

rozhodnutí.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.