Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/74/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115203191
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115203191.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, J., v konaní zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku,
ul. Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
824 96, IČO: 35 792 752, v konaní zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so
sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určení
neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
7C/52/2015-136 zo dňa 08.12.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 8 zmluvy
zo dňa 18.04.2011 v znení: „Predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť
dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti
odkladu max. 3 akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu, poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy

uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom (ďalej ako úver/revolving) a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi
odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške
215,75 eur a b) poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo
výške 112,08 eur, v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na
základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu dlžník udeľuje veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je
povinný písomne oznámiť dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude
tvoriť prílohu tejto dohody o poskytnutí služby.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia 1.412,53 eur v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má vo vzťahu k žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
uvedenej v bode 8 Zmluvy zo dňa 18.04.2011 v presnom znení, ako aj vydania bezdôvodného
obohatenia zo strany žalovaného vo výške 1.412,53 eur. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie opätovne rozhodol rozsudkom po tom, čo prvší rozsudok súdu prvej inštancie č.k.
7C/52/2015-93 zo dňa 09.02.2016 bol uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/148/2016-113 zo
dňa 30.06.2016 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.Prvoinštančný súd opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovel. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 40 ods. 1,
3, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 451 ods. 2 a § 456 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3,

5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj citujúc ust. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok zistil, že medzi účastníkmi konania, čo sa však týka „revolvingového“ úveru, ktorý v
zmysle zmluvy mal byť poskytnutý v sume 1.500 eur, v oznámení o schválení úveru bola uvedená síce
aj suma 1.500 eur, ale aj suma 902,92 eur. Priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy
je uvedená 44,86 %. Schválená výška revolvingu 902,92 eur uvedená v oznámení nie je totožná s

uvedenou sumou v žiadosti v čl. 6, kde je uvedená suma 790,84 eur. Revolvingový úver je typický tým,
že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ
mu dopĺňa úver a časť splátky používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na
odplatu.Úverjeodplatnýprávnyúkon.Nazačiatkurevolvingovéhovzťahusaúdajoročnejpercentuálnej
miere navýšenia (ďalej len RPMN) určiť ako tak dá, pretože výška úveru, úroky, poplatky a obdobie
úverového vzťahu vychádzajú z počtu splátok, sú zistiteľné. To však už dobre možné nie je v priebehu

revolvingu, pretože sa úver čerpá a dopĺňa, a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. V
predmetnejvecižalobca ničímnepreukázal,žebymedziúčastníkmiišloorevolving,teda,žebyfinančné
prostriedky žalovanému priebežne dopĺňal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v predmetnej veci
sa jedná o úverovú zmluvu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. Spotrebiteľská zmluva spadá pod ochranu
v zmysle ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca (správne má byť žalovaná)

bol v postavení dodávateľa a žalovaná (správne má byť žalobca) bol v postavení spotrebiteľov. Žalobca
žalovanému (správne má byť žalovaný žalobcovi) vopred vnútil aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom
okamihu vo sfére ich záujmu (získanie úveru). Ako totiž vyplýva z danej predtlače zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, sa konajúca osoba súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine
mal podpísať aj pod tú časť predtlače listiny, ktorá sa týka absolútne iného právneho vzťahu a ktorý mal

vzniknúť až v budúcnosti. Prvoinštančný súd tak usúdil nedostatok vôle konajúcej osoby - spotrebiteľa
vo vzťahu k ďalšiemu revolvingovému úveru vstúpiť do iného zmluvného vzťahu, ako bol primárne vo
sfére jeho záujmu (spotrebiteľ je tak sústredený jedine na primárny právny úkon, v prejednávanej veci na
úver, pričom v dôsledku nemožnosti akejkoľvek zmeny predtlače predloženej listiny koná neuvážene a
nevedome aj s účinkami smerom k uzavretiu sekundárneho právneho úkonu, s čím dodávateľ už vopred

kalkuluje). Súd prvej inštancie mal za to, že nedošlo k dodržaniu predpísanej písomnej formy vo vzťahu
k ďalšiemu revovingu, ako to požaduje ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a preto je zmluva o úvere,
na ktorú žalobca poukazuje, aj z tohto dôvodu neplatná (rovnako aj podľa ust. § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
4. Vykonaným dokazovaním tiež dospel k záveru, že poplatok, ktorý bol dojednaný vo výške 215,75

eur a 112,18 eur, ktorý dojednával žalovaný so spotrebiteľmi spočívajúci v možnosti odkladu splatnosti
maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
5. Z prehľadu platieb zistil, že žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 1.284,25 eur a následne
automaticky revolving dňa 22.05.2013 vo výške 678,76 eur, spolu 1.963,01 eur, z toho vyplynulo, že
automatickystiaholžalovanýpriposkytnutíúveružalobcovipoplatokvovýške215,75eur,čopredstavuje

viac ako 14,38 % z poskytnutého úveru, a to bez ohľadu na to, či žalobca službu spočívajúcom v odklade
splátok využije alebo nie. Takáto dohoda, podľa názoru súdu, spôsobuje hrubú nerovnováhu práv a
povinností v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný namietal, že uvedená podmienka by mala byť vylúčená
zo súdnej ochrany, pretože bola individuálne dojednaná, súd k tomu vypočul žalobcu, ktorý uviedol,
že obchody zástupca žalovaného ho nijakým spôsobom nepoučil, pričom pri poskytnutím formulárovej

zmluvy mu nebol daný ani časový priestor na preštudovanie návrhu zmluvy.
6. Bolo súdom prvej inštancie tiež poukázané na tú skutočnosť, že pri dohode o poskytnutí služby nebolo
primárnym cieľom žalobcu si túto službu zabezpečiť, predmetná dohoda bola podmienkou uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere a spotrebiteľ, ako vyznieva z textu tejto úverovej zmluvy, nemal možnosť
odmietnuť uzatvorenie takejto dohody. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku zo strany žalovaného, že odplata

je cenou plnenia a preto nepodlieha súdnemu prieskumu, tu súd prvej inštancie poukázal na to, že
predmetom súdneho posúdenia nie je cena, teda jej výška, ale celá dohoda ako taká, ktorá spočíva v
tom, že spotrebiteľ má platiť za niečo, čo mu nebolo dodané. Celá dohoda sa tak posudzuje komplexne,
teda nielen výška poplatku za túto službu. Na základe uvedeného prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca
bol povinný zaplatiť za službu, ktorú ešte nevedel, či v budúcnosti využije a bola aj podmienkou pre

uzatvorenie zmluvy o úvere. Takáto podmienka spôsobuje nerovnováhu práv a povinností účastníkov v
neprospech spotrebiteľa a preto je neprijateľná.
7. K bezdôvodnému obohateniu uplatnenému z dôvodu neplatnosti dojednania žalobcom so žalovaným
v zmluve o revolvingovom úvere pre neprimeranosť úroku, súd prvej inštancie uviedol, že považuje jehovýšku za neprimeranú. V predmetnej zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 70,01 %, pritom priemerná
úroková sadzba z podobných úverov bola pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov
vo výške 12,88 %. Z uvedeného je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi stranami bol viac ako päťkrát vyšší.

Vychádzajúc zo záverov prezentovaných v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26.04.2012 sp.zn. 5Cdo 26/2011, ale aj iných rozsudkov (napr. rozsudkov Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co 79/2014 zo dňa 31.03.2015, sp. zn. 6Co 59/2014 zo dňa 28.04.2015), súd takto dohodnutú
výšku úroku (aj vzhľadom na to, že ide o formulárovú zmluvu vytvorenú dodávateľom vo výhodnejšom
postavení v porovnaní so spotrebiteľom) považoval za v rozpore s dobrými mravmi. Takéto zmluvné

dojednanie o výške úroku je tak potrebné hodnotiť ako absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ, a to v
celom jeho rozsahu.
8. Tiež mal za to, že úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu
neplatnosť (§ 39 OZ), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov
právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc.
Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. tiež rozhodnutia NS SR sp. zn. 1MCdo 1/2009,

NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004). Poukazujúc na ust. § 107 ods. 1, 2 OZ, podľa ktorého právo na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že k nemu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa premlčí za tri roky, ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo uviedol, že vydanie bezdôvodného
obohatenia bolo uplatnené žalobcom dôvodne. K plneniu zo strany žalobcu k nemu došlo po zaplatení

25. splátky, t.j. najskôr 11.07.2013 a najneskôr dňa 11.11.2014, žaloba bola podaná 10.02.2015 a
pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty z neplatnej zmluvy súd poukázal na to,
že rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce
pre uplatnenie jeho práva je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné
obohatenie a o tom, kto ho získal a táto musí byť skutočná a nie iba predpokladaná. Nie je rozhodujúce

ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve
dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti (zhodnotenia občiansko-právneho
kolégia Najvyššieho súdu SSR Cpj 37/78 publikované pod R 1/79). Žaloba bola podaná teda včas.
Žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.963,01 eur a žalobca uhradil 3.375,54 eur, rozdiel predstavuje
sumu 1.412,53 eur, čo mal súd preukázané z prehľadu platieb ku dňu 24.11.2014 (č. l. sp. 14), preto

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi rozdiel vyplatenej sumy 1.412,53 eur.
9. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251, § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku. V konaní úspešnému žalobcovi tak priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalovanému.

10. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, z ktorého
nevyplýva záver o neprijateľnosti celého ustanovenia článku 8, ods. 8.1. Vyslovil svoj nesúhlas so
záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti uvedeného článku, lebo súd hodnotil okolnosti jeho
aplikácie, teda v prípade nevyužitia odkladu splátok, nie nerovnováhu, čo je v rozpore s § 53 OZ.

Žiadne skutočnosti, ktoré by mali spôsobovať nerovnováhu v právach a povinnostiach strán značnej
intenzity v neprospech spotrebiteľa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú. Vytýkal súdu
prvej inštancie, že sa nezaoberal dohodou o poskytnutí služby ako celku (hoci mu to § 53 ods. 12
OZ výslovne ukladá) a tiež nevyhodnotil obsah článku 8 ods. 8.6 , z ktorého vyplýva, že Dohoda
o poskytnutí služby nevzniká podpisom Zmluvy o revolvingovom úvere, ale samostatným podpisom

nachádzajúcim sa za uvedeným článkom. Celý text dohody je osobitne aj farebne odlíšený od textu
zmluvy. Uvedenú dohodu žalobca uzavrel dobrovoľne a nemala vplyv na vznik úverovej zmluvy. Dlžník
vyhlásil, že ju uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a podpisom vyjadril súhlas
s jej ustanoveniami. Žalovaný nenútil žalobcu ani k uzavretiu zmluvy o úvere, ani k uzavretiu dohody
o poskytnutí služby. Uvedené skutočnosti z napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Preto rozhodnutie

prvoinštančnéhosúdujepredčasné.Rovnakopoukázalnaust.§52aods.1OZ,ktorésúdprvejinštancie
neaplikoval, ale tvrdil, že v prípade dohody o poskytnutí služby nejde o samostatný a individuálny úkon.
To, že ide o súčasť samotnej zmluvy, čo odôvodnil poradím číslovania jednotlivých ustanovení odvolateľ
hodnotíakozáversúdupresahujúcirozsahjehozákonnejkompetencie,lebonemôžemeniťčinahrádzať
vôľu účastníkov. Namietal nielen predčasnosť skutkových záverov, ale aj nesprávne právne posúdenie

veci. Neprijateľnosť označených ustanovení v dohode o poskytnutí služby nebola vôbec dokázaná. V
tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/499/2012.11. K vydaniu bezdôvodného obohatenia odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
ani ustanoveniami upravujúcimi maximálnu výšku odplaty. Keďže predmetná zmluva bola medzi
stranami sporu uzavretá 18.04.2011, jej úprava sa má riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka

a iba v otázkach ním neupravených ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Prednostné použitie
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo do Občianskeho zákonníka zakotvené až
zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2015. Na uzavretú zmluvu preto je možné použiť len tie
predpisy Občianskeho zákonníka, ktoré v roku 2011 osobitne upravili otázky neregulované Obchodným
zákonníkom. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným trhom č. X/XXXX.

Stanovisko sa osobitne zaoberá aplikáciou ust. § 52 ods. 2 OZ s tým, že prednostné použitie OZ je
prípustnélenprevzťahyzaloženépojehoúčinnosti.VďalšomsavyjadrilkčlánkuIX.zákonač.102/2014
Z.z. upravujúcemu účinnosť so záverom, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu, aby norma pôsobila aj na
vzťahy vzniknuté v minulosti, muselo by to byť jasným spôsobom uvedené. Z dôvodu zákazu retroaktivity
každánormapôsobíibadobudúcna.Keďžechýbatakétoustanoveniečasovejpôsobnosti,podľanázoru
odvolateľa sa uvedené ustanovenie použije iba na právne vzťahy vzniknuté najskôr 01.04.2015.

12. Žalovaný k výške úpravy úrokov pre úverové zmluvy poukázal na § 502 Obchodného zákonníka,
ktorý odkazuje na § 53 ods. 6 OZ v otázke maximálnej výšky úrokov. Ak by súd postupoval podľa
uvedených ustanovení, nemohol by dospieť k záveru o neplatnosti celého ustanovenia o úrokoch a
nebol oprávnený porovnávať úrokové sadzby s priemernou úrokovou sadzbou bánk. § 53 ods. 6 OZ ako

porovnávacie kritérium požaduje „obvyklú odplatu na finančnom trhu“, čo nie je totožné s priemernou
úrokovou sadzbou bánk.

13. Odvolateľ preto tvrdil, že rozhodnutie súdu nerešpektuje jeho právo na spravodlivý súdny proces,
je založené na predčasných a neúplných skutkových záveroch a nesprávnom právnom posúdení veci.

Rovnako súd prvej inštancie nevychádzal z ust. § 35 ods. 2 OZ upravujúcich výklad právneho úkonu,
keďže žalobca tvrdil, že o obsahu nebol informovaný. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a žalobu
zamietnuť alebo vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Uplatnil si nárok na náhradu trov
odvolacieho konania celkom vo výške 96,25 eur.

14. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 09.11.2017 a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

16. Odvolací súd s poukazom na ust.§ 387 ods. 2 CSP uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje a obmedzuje sa len na skonštatovanie jeho
správnosti. Má za to, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a
právnych zisteniach nič nezmenilo.

17. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd poukazuje,
že z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú žalobca
podpísal 18.04.2011 a žalovaný 21.04.2011 a ktorá sa nachádza na č.l. 5 spisu vo fotokópii. Žalobcovi
bol poskytnutý úver za účelom zariadenia domácnosti, čo je určujúce pri vyhodnotení vôle žalobcu

uzavrieť uvedenú zmluvu. Úmyslom žalobcu, čo vyplýva aj z jeho výpovede nebolo uzatvoriť aj ďalšiu
zmluvu, a to Dohodu o poskytnutí služby uvedenú v bode 8 predmetnej zmluvy. Rovnako nemal záujem
uzavrieť revolvingový úver, lebo text predmetnej zmluvy tomu nenasvedčuje. Vzhľadom na charakter
zmluvného vzťahu uzavretého medzi zmluvnými stranami je možné jednoznačne ustáliť, že súd prvej
inštancie správne poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi náležitú ochranu, rovnako správne vyhodnotil

bod 8 zmluvy v znení uvedenej v petite rozsudku súdu prvej inštancie čo do odplaty za možnosť odkladu
splátok úveru vo výške 215,75 eur a splátok revolvingu vo výške 112,08 eur za neprijateľné zmluvné
podmienky. Uvedené nie je možné vyvrátiť ani tvrdením žalovaného, že bod 8 ako Dohoda o poskytnutí
služby bola oddelená od ďalšieho textu zmluvy úverovej a samostatne podpísaná, nakoľko z výsluchužalobu vyplýva, že nebola individuálne dohodnutá. Z textu Dohody o poskytnutí služby vyplýva, že bola
predom pripravená žalovaným a len výška poplatku za odklad splátok úveru, t.j. suma 215,75 eur a suma
za odklad splátok revolvingu vo výške 112,08 eur bola dopísaná do už pripraveného textu. Z výsluchu

žalobcu jednoznačne vyplýva, že ani nevedel o uvedenej dohode, lebo mu tieto skutočnosti neboli
zástupcom žalovaného predostreté. Teda už samotná skutočnosť o nedostatku vôle žalobcu uzatvoriť
Dohodu o poskytnutí služby spôsobuje jej neplatnosť a konanie žalovaného pri uzatváraní tejto Dohody
o poskytnutí služby má znaky nekalosti, čo je aj v rozpore so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v
spoločnosti. Aj keď termín dobrých mravov zákon nedefinuje je ich treba chápať ako pravidlá morálneho

charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, kde sa uplatňuje slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie sa. Preto činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám je potrebné označiť za
činnosť proti dobrým mravom.

18. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie neuviedol, v čom vidí značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t.j. neprijateľnú podmienku uvedenú v bode

8 zmluvy odvolací súd uvádza, že už skutočnosť, že spotrebiteľ, t.j. žalobca mal zaplatiť sumy 215,75
eur a 112,08 eur za možnosť odkladu splatnosti splátok, a teda za službu, ktorú do budúcna ani nemusel
využiť, robí uvedenú podmienku neprijateľnou. Na základe uvedenej podmienky totiž žalovaný dostal
finančnú sumu za niečo, čo v budúcnosti žalobca ani nemusel využiť. Teda za uvedené sumy žalobca
nedostal adekvátnu službu. Takáto zmluvná podmienka nesleduje záujem spotrebiteľa, ale jednoznačne

záujem žalovaného ako dodávateľa. Už tento nepomer medzi sumami za odklad splatnosti splátok a
sumou úveru, ktoré v budúcnosti nemusia byť a vôbec využité spôsobuje nepomer plnení v neprospech
spotrebiteľa.

19. Nie je dôvodná ani ďalšia odvolacia námietka týkajúca sa tvrdenia, že bod 8 zmluvy bol osobitne

aj farebne odlíšený, teda oddelený od Zmluvy o úvere, nepotvrdzuje jej individuálne dojednanie
uvedeného. Totiž zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú,
ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré
vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutá, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nemohol ovplyvniť podstatu podmienky, najmä

v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky
alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na
zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu. Ak dodávateľ tvrdí, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, je povinný o tom
predložiť dôkaz (C-478/99 zo dňa 07.05.2002, Komisia Európskych spoločenstiev c/a Švédskemu

kráľovstvu).

20. Je nutné ešte uviesť, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky,lenčomákdispozíciiprávneaskutkovéokolnostipotrebnénatentoúčel.Akpovažujetakúto
podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia okrem prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Vnútroštátnemu

súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritéria požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 93/13 ako nekalú. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti musí
zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednania a ktorá priznáva výlučnú
právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná

za nekalú (C-243/08 zo dňa 04.06.2009, Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Győrfi).

21. Nie je podstatné ani tvrdenie odvolateľa, že žalobca nebol nútený uzavrieť ani Zmluvu o úvere ani
Dohodu o poskytnutí služby, ak je nutné konštatovať, že Dohoda o poskytnutí služby nebola dojednaná
individuálne.

22. Nie je možné súhlasiť ani s ďalším tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie prekročil rozsah
svojho oprávnenia, lebo aj keby nebola podaná žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
bode 8, lebo v zmysle § 153 ods. 3 OSP a od 01.07.2016 § 298 CSP súd môže aj bez návrhu vysloviť,
že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná a vtedy súd

uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve. Z uvedeného dôvodu je preto odvolacia námietka žalovaného aj v tomto smere nedôvodná.23. K odvolacej námietke týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške 1.412,53 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že
nebolo nutné sa zaoberať maximálnou výškou odplaty, nakoľko súd prvej inštancie vychádzal z toho,

že úroková sadzba dohodnutá vo výške 70,01 % predstavujúca 5-násobok priemernej úrokovej sadzby
považoval za rozpornú s dobrými mravmi, a preto podľa § 39 OZ aj neplatnú v celom rozsahu. Z
uvedeného dôvodu nebolo namieste zaoberať sa maximálnou výškou odplaty tak, ako to tvrdí žalovaný.
Rovnako nemôže obstáť ani tvrdenie, že výška úrokov mala byť posudzovaná podľa § 502 Obchodného
zákonníka a nie podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a že nebolo správne porovnať dohodnutú

výšku úrokov v predmetnej zmluve s výškou úrokov v priemernej sadzbe z úverov poskytovaných
bankou, lebo zákon vyžaduje ako porovnávacie kritérium „obvyklú odplatu na finančnom trhu“, čo nie je
totožné s priemernou úrokovou sadzbou bánk. K uvedenému odvolací súd len dodáva, že dohodnutý
úrok vo výške 70,01 % nemôže obstáť pri porovnaní s obvyklou odplatou na finančnom trhu. V tejto
súvislosti odvolací súd uvádza, že aj Najvyšší súd judikoval, že úroky dohodnuté v spotrebiteľských
zmluvách v rozsahu 25 % sú neprimerané, v rozpore s dobrými mravmi. Preto aj odvolací súd sa

stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnuté úroky vo výške 70,01 % sú neprimerané,
preto je treba považovať úver za bezúročný. Preto bolo správne ustáliť, že žalovaný sa na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatil, a to o sumu, ktorá tvorí rozdiel medzi poskytnutou sumou žalovaným žalobcovi
vo výške 1.963,01 eur a žalobcom uhradenou sumou 3.375,54 eur, čo predstavuje sumu 1.412,53 eur.
Správne preto súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 451 ods. 2 až § 456 Občianskeho zákonníka

uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi uvedené bezdôvodné obohatenie.

24. Rovnako nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že na predmetný právny vzťah medzi stranami
sporu bolo potrebné aplikovať iba Obchodný zákonník a nie Občiansky zákonník. Keďže medzi stranami
sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, táto musí byť posudzovaná aj podľa Občianskeho zákonníka

upravujúceho ochranu spotrebiteľa, čo súd prvej inštancie správne zrealizoval.

25. Odvolací súd ešte poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky z 01.11.2016, sp. zn. I.
ÚS/913/2016, podľa ktorého pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej zmluvy sa všeobecné súdy musia
zaoberať celkovo vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať z princípu ochrany spotrebiteľa

ako jedného z kľúčových princípov súčasného občianskeho práva. Opačný postup vedie k porušeniu
práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (článok
46 Ústavy SR).

26. Ešte je treba uviesť, že ak odvolateľ poukazuje na § 53 ods. 12 OZ, tento nie je aplikovateľný v

predmetnom spore, lebo pojednáva o zmluve na dobu neurčitú a o možnosti vypovedať túto zmluvu,
pritom v predmetnom konaní takáto zmluva nebola posudzovaná..

27. Občiansky zákonník ani iné právne predpisy vyslovene nestanovili, do akej výšky je možné pri
peňažnej pôžičke dojednať úroky, z čoho nemožno usudzovať, že by výška úrokov závisela len od

dohody účastníkov zmluvy o pôžičke, lebo je aj tu potrebné uplatniť § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v
rozpore s dobrými mravmi. Neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne
považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a
mravným princípom spoločenského poriadku, teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Pri dojednaní úrokov

pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. Neprimeranou,
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
na finančnom trhu. (Viď rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/26/2011).

28. Ani ďalšie tvrdenie žalovaného, že na predmetný právny vzťah nebolo možné aplikovať ustanovenia
zákona č. 102/2014 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky zákonník odvolací súd uvádza, že
už generálna klauzula uvedená v ust. § 53 ods. 1 OZ stanovovala, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka), boli zakotvené dávno pred uzavretím zmluvy
medzi stranami sporu. Bolo preto namieste poskytnúť žalobcovi ochranu ako spotrebiteľovi tak, ako to
zrealizoval súd prvej inštancie.29. Ústavný súd SR podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS/115/03, III. ÚS/209/04) vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy (článok 6 ods. 1
Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia (vi´d tiež uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/347/2014).

30. Správnym výrokom rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o
trovách konania.

31. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, a to uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.