Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204164
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8313204164.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Praha 3, 130 00,
K červenému dvoru 3269/25A, P.O.Box: Nagano Office Center, Česká republika, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporkyni: Z. B., bytom B., W. XXXX/X, štátna občianka SR, o zaplatenie 267,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 17C/147/2013-25 zo dňa

10.7.2013, zhodou hlasov členov senátu, takto:

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh na uplatnenie pohľadávky (na tlačive A) podľa
čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a s cezhraničným charakterom - sídlo navrhovateľa v ČR.

Ako dôvod uviedol, že navrhovateľ odôvodnil svoj nárok v bode 8.1 tlačiva A tým, že je indosatárom,
t.j. nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca na zmenkovú sumu uvedenú v
zmenke, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku. Indosovaná zmenka je vista zmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Za miesto splatenia bolo
určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o. (indosant). V bode 8.2 tlačiva A

navrhovateľ uviedol ako písomné dôkazy na podporu svojej pohľadávky originál zmenky, splnomocnenie
pre právneho zástupcu, výpis z Obchodného registra navrhovateľa a osvedčenie na registráciu na daň
z pridanej hodnoty. Súd vyzval navrhovateľa tlačivom B podľa čl. 4 bod 4 na konkrétne doplnenie, resp.
opravu konkrétnych častí - oddielov tlačiva A - návrhu na uplatnenie pohľadávky v lehote do 31. 5. 2013.
Konkrétne vyzval navrhovateľa: „V oddiele 8.1. je potrebné uviesť: Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z
05.04.1993jesúdpovinnýzúradnejpovinnosti skúmaťvkaždomkonaní,čisanejednáospotrebiteľský

vzťah, a to za účelom zabezpečenia právnej ochrany spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je potrebné, aby ste
súdu uviedli konkrétny právny titul, na základe ktorého bola zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo
iný) s uvedením prvotného právneho vzťahu medzi pôvodnými účastníkmi konania. Len tak môže
súd zistiť, či sa jedná o spotrebiteľský alebo iný právny vzťah, a teda aké právo sa
má na daný spor použiť, pričom to má význam aj na určenie miestnej a vecnej príslušnosti súdu. Z toho
dôvodu je potrebné, aby ste zaslali súdu ako prílohu návrhu aj právny titul, na základe ktorého bola

zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo iný právny titul).“ Zároveň v tomto tlačive B bol navrhovateľ
poučený, že ak návrh nedoplní, resp. neopraví v uvedenej lehote, súd návrh zamietne. Navrhovateľ
reagoval na túto žiadosť súdu odpoveďou, v ktorej
uviedol: že ako navrhovateľ „poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatnenej
pohľadávke, ktorá je založená na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky. Navrhovateľ
predložil originál zmenky. Zmenkové informácie preniesol navrhovateľ presne do návrhu, a preto

neostáva z jeho strany čo doplniť alebo opraviť. Navrhovateľ si uplatňuje majetkové práva zo zmenky
a nie z pohľadávky. Navrhovateľ disponuje lenindosovanou zmenkou a nemá k dispozície iné primerané a presné údaje alebo listiny, ktoré súd
vyžaduje... Zmenka obsahuje všetky dostatočne jasne a primerané informácie o vyčíslenej pohľadávke,
ktorú uplatňuje. Prípustnosť uplatneného nároku je daná platnosťou zmenky. Doplnenie alebo oprava

tlačiva na uplatnenie pohľadávky preto nesúvisí s prípustnosťou uplatneného nároku. Príslušnosť súdu
v tejto veci vyplýva priamo z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 a príslušnosti
okresného súdu v Slovenskej republike, pretože sa jedná o drobný spor, hoci sa týka zmenky“.
Podľa súdu existuje v rámci Európskej únie tzv. spotrebiteľské právo, ktorého účelom je predovšetkým
zabezpečenie ochrany spotrebiteľa nastolením reálnej, nielen formálnej rovnosti účastníkov. Súd v

každom štádiu konania a v každom druhu konania je povinný ex offo, t.j. z úradnej povinností skúmať,
či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda, či sa na konkrétny právny vzťah
použijú právne normy spotrebiteľského práva, a to za vyššie uvedeným účelom Z výpisu z obchodného
registra obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava, t.j. prvého zmenkového veriteľa a
indosanta vyplýva, že do predmetu jej činnosti patrí aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Preto
súd musel aj v tomto konaní za účelom zistenia, či sa nejedná o spotrebiteľské právne vzťahy, vyzvať

navrhovateľa na tlačive B na opravu, resp. doplnenie Návrhu. Navrhovateľ túto výzvu neakceptoval,
uvedené skutočnosti neuviedol, tlačivo nedoplnil a nedoložil ani listinné dôkazy, na ktoré ho súd vyzval.
Z tohto dôvodu súd návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia zamietol. Čl. 3 ods.
1.3 Smernice Rady 93/13/EHS ukladá súdu povinnosť skúmať prípadnú nekalú podmienku vzhľadom
na cieľ stanovený v čl. 6 Smernice. Podľa aktuálneho Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010

Z.z., a to § 17 ods. 3 a § 24 sú zmenky v spotrebiteľskom práve ako zabezpečovací inštitút zakázané.
Dohody o zmenkách v spotrebiteľských vzťahoch však môžu byť považované aj pred týmto zákazom
za absolútne neplatné, a to pre rozpor s dobrými mravmi, t.j. § 3 Občianskeho zákonníka alebo ako
neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Z európskych právnych
noriem, ako aj vnútroštátnych právnych noriem na ochranu spotrebiteľa vyplýva súdom vykonávať ex

offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktnú kontrolu zmlúv (§ 153 ods. 3, 4
O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a
tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej Smernice Rady 93/13/EHS, t.j. postarať sa, aby spotrebiteľom neprijateľné
klauzuly - neprijateľné podmienky - nevznikali. Tým, že navrhovateľ ani po výzve súdu nedoplnil svoj
návrh na uplatnenie pohľadávky a nedoložil dôkazy, tak ako bol vyzvaný a poučený, spôsobil, že nie je

možné objektívne zistiť, či sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský právny vzťah, ako to naznačuje
doložená zmenka a jej prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o.. Preto súd nemôže posúdiť
prípadne neprijateľné podmienky, ktoré sú absolútne neplatné a nemôže zistiť, či sa nemali použiť
ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo 16. 11. 2010
práve vo veci POHOTOVOSŤ s.r.o. C-76/10 bolo rozhodnuté, že vnútroštátny súd má v každom štádiu

konaniaajbeznávrhuposúdiťnekalépovahysankciíobsiahnutýchvzmluveoúvere,akmásúdktomuto
účelukdispozíciinevyhnutnéinformácieoprávnomaskutkovomstave.SúdpoukázalajnalistEurópskej
komisie z 25. 4. 2013 pod č. 2012/4165, Vec: Výzva - Porušenie, ktorý bol zaslaný Slovenskej republike
práve z dôvodu upozornenia zo strany EK, že SR pravdepodobne dôsledne nedodržuje spotrebiteľské
právo EÚ. V tomto liste sa dokonca výslovne uvádza práve obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ

s.r.o.. Okrem
iného sa vo výzve uvádza: „Obchodníci vyplňujú do blankozmeniek svoju nárokovanú sumu, hoci to
právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú a napriek skutočnosti, že tieto pohľadávky
nemajúoporuvprávnychpredpisochasúzaloženénanekalýchpodmienkach.Rozhodcovskésúdyvšak
vynášajú rozsudky aj na základe týchto zmeniek“. Uvedené právne úpravy sú kogentného charakteru

a majú za následok nielen povinnosť pre súdy, ale aj
povinnosť pre navrhovateľa doložiť pri svojom návrhu na začatie konania všetky dôkazy a uviesť všetky
skutočnosti tak, aby bolo možno posúdiť, či sa jedná o spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský vzťah.
Ak je na to navrhovateľ vyzvaný súdom a uvedené nedostatky v lehote neodstráni, súd nemá inú
možnosť, len jeho návrh zamietnuť. Z údajov na zmenke vyplýva, že v týchto pohľadávkach sa jedná

o úvery, resp. pôžičky poskytnuté veriteľom, a to POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorý je uvedený na zmenke
ako prvý zmenkový veriteľ, kde sú uvedené dohody o zabezpečení spotrebiteľského záväzku práve
zmenkou. Preto má súd právo skúmať aj prvotný právny vzťah a uvedenú dohodu o zmenke, na základe
ktorej bola zmenka vystavená, či sa nejedná o nekalú praktiku, resp. neprijateľnú zmluvnú podmienku,
resp. o rozpor s dobrými mravmi, t.j. o absolútne neplatné dojednanie, ktoré nepožíva právnu ochranu.

Súd poukázal aj na nemecký rozsudok Z 1965, podľa ktorého, ak bola zmenka prevedená na iný
subjekt a pritom jestvujú indície, že zmenka zabezpečovala úver alebo pôžičku pre spotrebiteľa (čo je aj
tento prípad, pretože to vyplýva z činnosti súdu, ako aj zo samotnej zmenky doloženej navrhovateľom,
že prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOŤ s.r.o. má v predmete činnosti poskytovanie úverov), nieje možné poskytnúť ochranu navrhovateľovi, lebo aj nový zmenkový veriteľ, t.j. navrhovateľ si mal
preskúmať v súlade so spotrebiteľským právom, či zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver a hlavne
z dôvodu, že nadobudol tieto zmenky od subjektov, o ktorých je všeobecne známe, že predmetom

ich činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek. V zmysle čl. 19 Nariadenia použije sa vnútroštátna
úprava procesného práva, ak niečo nie je upravené v tomto Nariadení. V Nariadení nie je uvedené,
akou formou rozhodnutia (rozsudok, uznesenie) rozhoduje súd ak zamieta návrh podľa čl. 4 bod 4 a
O.s.p. nepozná také zamietnutie návrhu. Preto O.s.p. ani nestanovuje formu rozhodnutia, akou sa má
rozhodnúť. Najbližšie v O.s.p. je úprava podľa § 43, kde súd návrh na začatie konania odmietne (nie

zamietne), ak navrhovateľ ani v lehote stanovenej súdom neodstráni vady návrhu, na čo ho súd vyzve
uznesením. V takom prípade sa rozhoduje o odmietnutí návrhu uznesením. Keďže v Nariadení ani
v O.s.p. nie je stanovená forma rozhodnutia pri zamietnutí návrhu podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia, súd
rozhodol rozsudkom podľa § 152 O.s.p. a vzhľadom na bod (26) v Preambule Nariadenia pripustil voči
rozsudku opravný prostriedok - odvolanie, a to podľa § 201 a násl. O.s.p. O trovách konania účastníkov
a vedľajšieho účastníka súd nerozhodoval. Podľa Nariadenia sa odporcovi v tomto štádiu nedoručuje ani

tlačivo A - Návrh na uplatnenie pohľadávky zo strany navrhovateľa, ani tlačivo B - Výzva na odstránenie
nedostatkov, ani odpoveď navrhovateľa a ani rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu. Preto súd nezaslal
uvedené listiny ani odporcovi a ani vedľajšiemu účastníkovi. V tomto štádiu rozhodovania odporcovi
ani vedľajšiemu účastníkovi nemohli vzniknúť účelne vynaložené trovy. V poučení o opravnom
prostriedku súd pripustil proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa

doručenia rozsudku.

V takto stanovenej odvolacej lehote podal odvolanie proti rozsudku navrhovateľ. Navrhol rozsudok
zmeniť a návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu
trov odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že nie je prípustné, aby súd vyzýval navrhovateľa na

doplnenie, či opravu návrhu, ktorá nie je pre prejednávanú vec relevantná a splnením takejto výzvy
podmieňoval ďalší postup v konaní. Ak súd na základe nedoplnenia právne irelevantnej požiadavky
(pričom irelevantnosť bola zo
strany navrhovateľa v jeho odpovedi vysvetlená) dôjde k zamietnutiu návrhu, ide o odňatie možnosti
konať pred súdom. Navrhovateľ nemá vedomosť o iných vzťahoch medzi pôvodným vlastníkom zmenky

a vystaviteľom zmenky (v tomto konaní odporcom). Navrhovateľ je vlastníkom cenného papiera (má len
zmenku), ktorý nadobudol na základe indosamentu. Žiadne iné informácie či dokumenty navrhovateľ
k zmenke nemá a v zmysle
platného poriadku ani nepotrebuje mať na to, aby mohol uplatňovať práva s týmto cenným papierom
spojené. Požadovanie iných dokumentov, ako originálu zmenky pri uplatňovaní zmenkového nároku,

predovšetkým pri uplatňovaní nároku zo strany indosatára, je neprípustné a nezákonné. V súlade
s konštantnou judikatúrou českých a slovenských súdov (najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp.
zn. 25Cdo/1839/2000) je zmenka samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je
možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou

príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu. Navrhovateľ zásadne nesúhlasí s tým, že súd je v tomto konaní oprávnený z úradnej
povinnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to, že súd neuvádza žiadne konkrétne
argumenty, rozhodnutie súdu je potrebné považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý súdny proces a inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd má povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť (§ 157
ods. 1 O.s.p.) spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Právny poriadok neumožňuje súdu
preskúmavať a na prejednávanú vec vzťahovať zmluvné vzťahy, ktoré s danou vecou nesúvisia
a nemôžu súvisieť. Súd však rozsah podľa neho významných skutočností rozširuje svojvoľne bez
návrhov účastníkov, čím porušuje kontradiktórnosť súdneho procesu. Súd sa má riadiť kontradiktórnym

princípom, avšak na základe odôvodnenia rozsudku je zrejmé v prípadoch vhodných pre rozhodnutie
súdu túto zásadu v neprospech navrhovateľa opomenúť. Navrhovateľ skutočnosti o existencii iného
vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom vôbec netvrdil, teda nebol nositeľom dôkazného
bremena. Súd si sám vytvoril pochybnosť (nie reálny poznatok z vykonaného dokazovania, ale čistý,
ničím nepodložený dohad) o tom, že by medzi predchádzajúcim majiteľom zmenky (ktorý ani nie je

účastníkom tohto súdneho konania) a odporcom mohol existovať iný záväzkový vzťah, než aký je
predmetom tohto súdneho konania. Súd teda vykonštruoval tvrdenie, ktoré žiadal, aby navrhovateľ
preukázal. Súd v sporovom konaní môže svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú
produkované účastníkmi konania a nie na tvrdeniach, ktorých pôvodcu nachádza v iných konaniach.Pokiaľ existuje dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným skutočnostiam. Ak súd svoje
tvrdenie nepreukázal (súd uvádza, že objektívne nebolo možné
posúdiť, či ide o spotrebiteľský vzťah), neuniesol dôkazné bremeno a nemôže na tomto základe založiť

svoje rozhodnutie. Uvedená konštrukcia je samozrejme absurdná, pretože súd
nie je účastníkom konania, nemá povinnosť, ale ani oprávnenie kreovať skutkové tvrdenia a má len
limitované oprávnenie vo vzťahu k rozsahu dokazovania. Súd zjavne a zreteľne
porušil kontradiktórnosť súdneho procesu a presiahol svoju právomoc. Súd ignoroval ust. § 17 ZZŠ,
z ktorého vyplýva, že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči

majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom
konaní nemôže činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008. Z ust. § 17 zák. č. 191/1950 Zb. síce
vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti zmenkovému nároku určité
námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva
na odporcovi (povinnom) a nie na navrhovateľovi (oprávnenom). Pokiaľ

povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie je
možné prenesenie dôkazného bremena z odporcu (povinného) na navrhovateľa (oprávneného). Je síce
prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka
musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné
bremeno na preukázanie svojich

tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba (proti vôli odporcu) prevzal súd a suploval
aktivitu odporcu. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter a preto v záujme zachovania rovnosti
strán súd nie je oprávnený odporcu na ne ani upozorniť. V danom prípade súd porušil poučovaciu
povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,

pretože nemali byť v sporovom konaní vykonané bez návrhu. Napriek tomu, že súd uviedol, že
nevie určiť, či ide o spotrebiteľský vzťah, celé právne posúdenie veci vychádza z toho, že právny
vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským vzťahom. Súd tak v rozhodnutí vychádza z nepreukázanej
skutočnosti. Rozhodnutie súdu nie je možné založiť na dohadoch. Odporca mohol na základe čl. 5
ods. 3, ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak však neurobil, museli byť akékoľvek

iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p.
vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie.
Súd nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že významnou pre konanie je výlučne zmenka, a to s

odôvodnením, že toto tvrdenie navrhovateľa je v rozpore so spotrebiteľským právom. Súd poukázal
na predpisy európskeho i vnútroštátneho spotrebiteľského práva, avšak zo žiadnych ustanovení
(citovaných či necitovaných) súdom tvrdený rozpor nevyplýva. Tvrdenie súdu je tak opäť fabulované,
ničím nepodložené a neodôvodnené. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne
námietky voči navrhovateľovi (teda prípustné by mohlo byť zaoberanie sa vzťahom medzi pôvodným

majiteľom zmenky a odporcom), avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým
odporca v tejto situácii nesie dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal
súd a suploval aktivitu odporcu. V odôvodnení rozhodnutia súd poukazuje na rozhodnutie nemeckého
Najvyššieho súdu z roku 1965. Obsah tohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie nie

je dostupné. V období jeho vzniku prakticky neexistovalo európske spotrebiteľské právo, na ktorom
súd založil svoje rozhodnutie. Zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné
vychádzať. Akékoľvek rozhodnutie nemeckého Najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej
právnej úpravy, ktorá je
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (zák. č. 191/1950 Zb.). Záveru súdu o prelomení

abstraktnosti zmenky, ktorý vyplýva z takmer 50-ročného rozhodnutia nemeckého Najvyššieho súdu
priamo odporuje záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008, kde sa
uvádza: „Z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva ...“. Taktiež je možné
poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp. z. 25Cdo/1839/2000. Vzhľadom
na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, je tento judikát

aplikovateľný na prejednávanú vec. Vyplýva z neho jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia
veci prvostupňovým súdom. Zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a
samostatný záväzok, celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že súd nemôže od navrhovateľa požadovať preukázanie vzťahu medzi pôvodným majiteľomzmenky a odporcom, pretože ide o celkom odlišný právny vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho
konania. Žiadosť súdu na doplnenie návrhu tak bola celkom
neopodstatnená a ak navrhovateľ požadované dokumenty nedoplnil, nemohlo dôjsť k zamietnutiu

návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007. V tomto súdnom konaní navyše
nemal vystupovať vedľajší účastník. Konanie je európskym konaním a je právne regulovaný Nariadením
č. 861/2007. Procesný postup súdu a strán je upravený označeným Nariadením, a to odlišne od
vnútroštátnej úpravy. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo. Právna regulácia Nariadenia obsiahnutá

v čl. 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v
O.s.p. len výnimočne, a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným
procesným právom uplatniteľným v členskom štáte. Konajúci súd nepostupuje podľa procesných
pravidiel označeného Nariadenia a aplikuje prednostne vnútroštátne právo. Navrhovateľ žiada súd, aby
rešpektoval jeho právo na spravodlivý proces a upozorňuje na možnosť vzniku škody na jeho strane v
dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplnenia dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa, a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 § 214 ods.
2 O.s.p.). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery,
že nebol oprávnený preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené

v podanom odvolaní. Výnimkou však môžu byť vady konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj
konania,ktorémupredchádzalo,dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolanienavrhovateľajevkonečnom
dôsledku opodstatnené.

Európsky parlament a Rada EÚ prijali dňa 11. 7. 2007 Nariadenie č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje
Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu - ďalej len Nariadenie.
Takto prijaté konanie vytvorilo pre zmluvné strany alternatívu konaní existujúcich podľa práva členských
štátov (čl. 1 Nariadenia).

Podľačl.19Nariadenia,pokiaľtotoNariadenieneustanovujeinak,európskekonanievoveciachsnízkou
hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie.

Právnou úpravou uvedenou v tomto Nariadení sú súdy členských štátov viazané priamo len v rozsahu,

v akom má Nariadenie vlastnú úpravu európskeho konania. Inak sa riadi procesným právom členského
štátu, v ktorom sa konanie vedie.

V súvislosti s tým, že odvolací súd preskúmava odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu súdu vydaného
podľa uvedeného Nariadenia, musel odvolací súd v prvom rade vyriešiť, či je prípustné odvolanie (resp.

iný opravný prostriedok) proti takémuto rozhodnutiu súdu.

Prvostupňový súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia. Ani v tomto článku a ani v iných ustanoveniach
Nariadenia niet zmienky o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu súdu, a teda ani v tom
smere, že odvolanie je prípustné, ani v tom smere, že by odvolanie prípustné nebolo. Opravné

prostriedky sú uvedené len v čl. 17 Nariadenia, podľa ktorého členské štátny informujú komisiu o tom,
či je na základe ich procesného práva prípustné podať opravný prostriedok proti rozsudku vydanému
v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu a v akých lehotách možno takýto
opravný prostriedok
podať. Komisia tieto informácie zverejní. Na druhej strane čl. 5 ods. 1 Nariadenia posledná veci

stanovuje, že proti rozhodnutiu súdu o odmietnutí žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania nemožno
samostatne podať opravný prostriedok.

Preambula Nariadenia v ods. 26 stanovuje pritom zásadu, že akýkoľvek odkaz v tomto nariadení na
opravný prostriedok by mal zahŕňať všetky možné opravné prostriedky v rámci vnútroštátneho práva.

Z uvedených ustanovení odvolací súd vyvodzuje, že proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu podľa čl.
4 ods. 4 Nariadenia je prípustné odvolanie, keďže toto ustanovenie neobsahuje neprípustnosť podania
takéhoto odvolania. V takom prípade pri aplikácii čl. 19 Nariadenia a § 202 ods. 3 O.s.p. je proti takémutorozhodnutiu odvolanie prípustné tak, ako je to upravené aj v procesnom práve platnom v Slovenskej
republike pri rozhodovaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu (§ 200ea ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého o zamietnutí
návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia sa rozhoduje rozsudkom. Vychádzajúc z čl. 7 ods. 2, 3, ale i
čl. 15 ods. 1, čl. 17, čl. 18 Nariadenia rozhoduje súd rozsudkom o veci samej (o pohľadávke alebo
protipohľadávke). V iných prípadoch (čl. 9 ods. 2) sa už hovorí sa už len o rozhodnutí.

Vzhľadom k tomu, že účelom čl. 4 ods. 4 Nariadenia je odstraňovanie vád podaného návrhu, obdobne
ako v ust. § 43 ods. 1, 2 O.s.p., je pri aplikácii čl. 19 Nariadenia treba mať za to, že o zamietnutí návrhu
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia sa rozhoduje uznesením. Vada
konania spočívajúca v preskúmavanej veci v tom, že súd rozhodol rozsudkom, sama o sebe nie je
dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia.

Takýmto dôvodom je však zistenie, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky pre zamietnutie
návrhu podľa čl. 4 Nariadenia, keď to súd zdôvodnil len tým, že
navrhovateľ nepredložil na výzvu súdu požadované dokumenty a neuviedol doplňujúcej informácie.
Rozhodnutie podľa čl. 4 Nariadenia nie je rozhodnutím o veci samej
a predkladanie ďalších dôkazov, či požadovanej informácie, nie je dokazovaním upraveným v čl. 7 ods.

1, čl. 8 a čl. 9 Nariadenia.

Podmienkou k tomu, aby súd doručil odporcovi kópiu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky (čl. 5
ods. 2 Nariadenia) je dostatočná jasnosť a primeranosť informácií poskytnutých navrhovateľom v
podanom návrhu a jeho prílohách, a teda správne vyplnenie tlačiva návrhu v oddiele A. Naviac žalovaná

pohľadávka sa nesmie zdať zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný.

V zmysle čl. 4 ods. 4 Nariadenia v spojení s § 138 ods. 1 O.s.p. je treba považovať pohľadávku za zjavne
neopodstatnenú napr. vtedy, ak ide o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Za takéto
súdna prax považuje napr. nároky prekludované.

Takýmto ustanovením nie je § 172 ods. 7 O.s.p., ktorý podmieňuje vydanie platobného rozkazu tým, že
navrhovateľ bude súhlasiť s tým, aby predmetom platobného rozkazu nebola tá časť návrhu, ktorá „je
v zjavnom rozpore s právnymi predpismi“.

Pokiaľ totiž navrhovateľ nesúhlasí so zmenou návrhu podľa § 172 ods. 7 O.sp., súd nariadi vo veci
pojednávanie a až následne rozhodne vo veci samej. Nejedná sa o dôvod pre odmietnutie návrhu podľa
§ 43 ods. 1 O.s.p..

Ktoré návrhy je treba považovať za neprípustné upravuje v prvom rade čl. 2 ods. 2

Nariadenia. Občiansky súdny poriadok osobitnú úpravu neprípustných návrhov nemá. Čo môže byť
predmetom občianskeho súdneho konania vymedzuje § 2 O.s.p..

V preskúmavanej veci nejedná sa o prípad uplatňovania pohľadávky zjavne neopodstatnenej, ani
o podanie zjavne neprípustného návrhu. Vzhľadom k tomu, že predmetom návrhu sú zmenkové

nároky, nie je na mieste ani záver o nedostatočnej jasnosti alebo primeranosti poskytnutých informácií,
či o nesprávnom vyplnení návrhu. Nepredloženie súdom požadovaných dôkazov, neposkytnutie
požadovanej informácie, ba ani ich odmietnutie, nemôžu byť dôvodom pre zamietavé rozhodnutie súdu
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia, pokiaľ poskytnuté informácie a pripojené dôkazy umožňujú postup súdu
podľa čl. 5 ods. 3, 4, 5, 6, čl. 7 a čl. 9 Nariadenia a akékoľvek konečné rozhodnutie súdu vo veci samej.

To platí vo výrazne zvýšenej miere v prípade, keď predmetom konania sú zmenkové nároky uplatňované
posledným majiteľom zmenky. Vzhľadom k platnosti § 17 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950
Zb. môže dlžník (vystaviteľ zmenky) uplatniť námietku, ktorá by inak patrila voči pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi len v prípade preukázania, že terajší majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal

vedome na škodu dlžníka. Pokiaľ takáto námietka zo strany žalovaného dlžníka nie je vznesená a
preukázaná, neexistuje dôvod, na základe ktorého by súd mohol opodstatnene vykonať dokazovanie
týkajúce sa obsahu kauzálnej zmluvy predchádzajúcej vystaveniu takejto zmenky. Povinnosť tvrdenia
takýchto námietok, ale aj dôkazné bremeno na ich preukázanie je na žalovanom vystaviteľovi zmenky -dlžníkovi. Opodstatnenosť žalovaných súm môže byť pritom posudzovaná predovšetkým podľa Zákona
zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. - v ďalšom texte ZZŠ.

Zmenka je cenným papierom vydaným v zákonom stanovenej forme, ktorým sa
konkrétna osoba (zmenkový dlžník) zaväzuje majiteľovi zmenky zaplatiť v mieste a čase vyplývajúcom
zo zmenky čiastku zmenkou určenú s tým, že ide o záväzky priame, bezpodmienečne, nesporné a
abstraktné.

Abstraktnosť záväzku zo zmenky má za dôsledok, že zákon neviaže vznik zmenkových nárokov na
žiadne iné okolnosti, než na splnenie formalít, ktoré predpisuje. Jedná sa teda o záväzok platobný, ktorý
nie je viazaný na iné vzťahy, a teda ani na hospodárske dôvody jej vzniku.

Nespornosť záväzku zo zmenky je daná tým, že majiteľ zmenky nemusí pri predkladaní zmenky na
zaplatenie, ani neskôr pri jej vymáhaní, preukazovať nič iného, než to, že je vlastníkom zmenky. Nemá

dôkaznú povinnosť preukazovať, že mu povinný zo zmenky skutočne dlží zmenkovú sumu. Zmenka
samotná, pokiaľ je platná, je dostatočným dôvodom pre vznik nároku na čiastku v nej uvedenú. Je
výlučne na dlžníkovi zo zmenky, aby tento v rámci prípadného súdneho konania vzniesol svoje námietky
a tieto v súdnom konaní aj preukázal, pokiaľ podanie takýchto námietok nevylučuje § 17 ZZŠ.

Vznikom zmenky sa zakladá celkom samostatný záväzkový vzťah, ktorý existuje nezávislé na
hospodárskom dôvode jeho vzniku. Zmenkové záväzkové vzťahy nemajú pôvod
v predchádzajúcich kauzálnych pohľadávkach, tie len vytvárajú potrebu založenia zmenkových
záväzkov. V prípade vystavenia zabezpečovacej zmenky tak existujú vedľa seba dva záväzky, a
to jednak pôvodný záväzok všeobecno-právnej povahy a popri ňom záväzok zmenkový. Účelom

zabezpečovacej zmenky je, v prípade omeškania s plnením záväzku
všeobecno-právnej povahy, zabezpečiť plnenie zo zmenky. Aj takáto zabezpečovacia zmenka má skôr
uvedenú abstraktnú a nespornú povahu.

Zásada abstraktnosti zmenkových záväzkov sa zvyšuje v prípade, že remitent ako prvý majiteľ zmenky

indosamentom (rubopisom) prevedie zmenku na nového majiteľa - indosatára. Tento získava všetky
práva zo zmenky, a to nie ako právny nástupcu predchádzajúceho majiteľa, ale ako celkom originálny
nadobúdateľ týchto práv. V dôsledku toho priamy zmenkový dlžník môže voči takémuto poslednému
majiteľovi zmenky robiť len také námietky, ktoré sa zakladajú na ich vlastných vzťahoch. Ust. § 17 ZZŠ
v tejto súvislosti hovorí, že ten, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi zmenky námietky,

ktoré zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k výstavcovi alebo neskorším majiteľom, okrem prípadu,
keď majiteľ pri nadobúdaní zmenky jedná vedome na škodu dlžníka.

Výnimku zo zásady takto zvýšenej nespornosti a abstraktnosti zmenkového záväzku tvorí preukázaná
námietka dlžníka, že posledný majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na škodu dlžníka (napr.

v prípade dôverníckeho - fiduciálneho indosamentu). Len v prípade, že zmenkový dlžník takúto námietku
vznesie a preukáže, môže následne na svoju obranu vzniesť aj kauzálne námietky vyplývajúce z jeho
vzťahu k remitentovi, či iným skorším majiteľom zmenky.

V danom prípade však súd nerozhoduje o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, v

ktorom je súd viazaný obsahom námietok dlžníka (§ 175 ods. 1 O.s.p.), ani o návrhu
na vyhlásenie rozsudku o zmenkových právach v konaní podľa III. časti, 1. a 2. hlavy Občianskeho
súdneho poriadku, ale o návrhu podľa Nariadenia 861/2007, ktoré špecifickým spôsobom upravuje čas
a podmienky dokazovania. Rozhodnúť vo veci samej môže súd až za splnenia podmienok uvedených
v čl. 5 ods. 3 a čl. 7 Nariadenia.

V žiadnom prípade nie je dôvodom pre zamietnutie návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia nepreukázanie
skutočností, či vystaveniu zmenky predchádzalo uzavretie
kauzálnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej účastníkom bol vystaviteľ zmenky - dlžník.

Dokazovanie na preukázanie dôvodnosti takýchto kauzálnych námietok je obvykle možné vykonať len
za predpokladu, že odporca v lehote do 30 dní po doručení tlačiva a návrhu na uplatnenie pohľadávky,
ako aj tlačiva na odpoveď, sa vyjadrí k podanému návrhu, či už tak, že vyplní časť II. vzorového
tlačiva písm. C a pripojí všetky príslušné podporné doklady, alebo sa vyjadrí akýmkoľvek iným vhodnýmspôsobom, pri ktorom nepoužije tlačivo na odpoveď. V zmysle ods. 12 Preambuly Nariadenia ďalšie
dôkazy by
mohol tak navrhovateľ, ako aj odporca predkladať v priebehu celého prvostupňového konania. Pokiaľ

však samotná odpoveď odporcu k podanému návrhu na uplatnenie pohľadávky nie je doručená súdu
v lehote 30 dní po doručení tlačiva návrhu odporcovi, musí súd vydať rozsudok o pohľadávke alebo
protipohľadávke, teda rozhodnúť vo veci samej. Ustanovenie v čl. § 7 ods. 3 Nariadenia, ktorý stanovuje
takúto koncentračnú zásadu, má za dôsledok, že v prípade pasivity odporcu, ktorý napriek riadnemu
doručeniu návrhu v uvedenej lehote nedoručil súdu odpoveď, by mal súd rozhodnúť len na základe

dôkazov predložených
navrhovateľom, a teda nevykonáva dokazovanie uvedené v čl. § 7 ods. 1 Nariadenia. Tento
záver vyplýva z prvej vety uvedeného článku, ktorý podmieňuje vykonávanie tam uvedených dôkazov
doručením odpovede odporcu. Nemôže teda takéto dokazovanie vykonávať v štádiu pred doručením
odpovede odporcu súdu.

Vychádzajúc z týchto zásad preto pochybil prvostupňový súd, keď rozsudkom (namiesto uznesenia)
zamietol návrh navrhovateľa podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia len preto, že tento mu neposkytoval
doplňujúce informácie a požadované dokumenty, hoci navrhovateľ si uplatňuje zmenkové nároky zo
zmenky, ktorej originál bol pripojený k návrhu. Naviac navrhovateľ je v postavení posledného majiteľa
zmenky, pre ktorého platí zásada uvedená v § 17 Zákona zmenkového a šekového.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a
vec vracia prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania, a to v samotnom odvolaní, ako aj neskôr v osobitnom podaní,

navrhovateľ namietal neprípustnosť vstupu Združenia na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS
Prešov - ďalej len Združenia do tohto konania.

Nariadenie č. 861/2007 za účastníkov konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu označuje len
navrhovateľa a odporcu. Nemá vlastnú úpravu týkajúcu sa vedľajšieho účastníctva. Preto v súlade s

čl. 19 Nariadenia platí úprava § 93 O.s.p. Vychádzajúc z tejto úpravy môže vstúpiť takéto Združenie
do začatého konania. Podobne, ako v prípade upravenom v § 172 ods. 1 O.s.p. nie je však vedľajší
účastník osobou oprávnenou podať odpoveď (vyjadrenie) voči návrhu na uplatnenie pohľadávky podľa
čl. 5 ods. 3 Nariadenia. Aj
v tomto prípade právny predpis oprávňuje k podaniu takejto odpovede výlučne odporcu. Je na posúdení

odporcu, či podaním odpovede spochybní voči nemu uplatňované nároky a v akom
rozsahu, alebo či svojou pasivitou prinúti súd rozhodnúť vo veci samej na základe tvrdení navrhovateľa a
ním predložených dôkazov (čl. 7 ods. 3 Nariadenia). Keďže lehota 30 dní na podanie odpovede odporcu
plynie až od doručenia tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky a tlačiva odpovede, je bez právneho
významu vyjadrenie sa vedľajšieho účastníka k veci samej spojené so zahlásením vstupu do konania.

Právne významnú odpoveď k návrhu môže preto podať vedľajší účastník len v mene odporcu na
základe ním danej plnej moci. Samostatné právne úkony robené pod menom vedľajšieho účastníka
môže tento vykonávať až následne po tom, čo odporca včas doručí súdu odpoveď k podanému návrhu
na uplatnenie pohľadávky. Preto účinne môže vstúpiť vedľajší účastník na strane odporcu až po podaní
odpovede odporcu podľa § 5 ods. 3 Nariadenia alebo súčasne s ním.

Vychádzajúc z týchto zásad je možné konštatovať, že Združenie mohlo v preskúmavanej veci vstúpiť
do konania, aj keď nie je zatiaľ oprávnené robiť účinne akékoľvek prejavy vôle týkajúce sa veci samej.

V priebehu odvolacieho konania Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS oznámilo súdu, že

z konania ako vedľajší účastník vystupuje.

Doručenie takéhoto prejavu vôle súdu má bez ďalšieho za následok zánik postavenia vedľajšieho
účastníka.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 747/2005
Z. z. o súdoch).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.