Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. apríl 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/171/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111224775
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5111224775.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Panónska
cesta 11, 852 01 Bratislava, IČO: 35 704 713, zastúpený právnym zástupcom JUDr. Milanom Malatom,
advokátom, so sídlom K. X/B, XXX XX G., proti žalovanému v rade 1/: ABScars, s.r.o., so sídlom Bajzova
2419/21, 010 01 Žilina, IČO: 36 778 168, v rade 2/: Anton Škubák, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G.
XXXX/XX, XXX XX L., v konaní o zaplatenie 88.866,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/147/2011-84 zo dňa 22.02.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/147/2011-84 zo dňa 22.02.2012 v napadnutom výroku,
ktorýmbolažalobavočižalovanémuvrade2/zamietnutáavovýrokuotrováchprvostupňovéhokonania,
ktorým žalovanému v rade 2/ okresný súd náhradu prvostupňového konania nepriznal z r u š u j e a
v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomokresnýsúdvýrokomI/uložilžalovanémuvrade1/povinnosťzaplatiťžalobcovi
88.866,98Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy47.427,13Eurod15.06.2009do
zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 41.439,85 Eur od 18.03.2009
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II/ zamietol žalobu voči žalovanému v
rade 2/, výrokom III/ uložil žalovanému v rade 1/ povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania vo výške 5.331,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.091,73 Eur, do

troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom IV/ nepriznal žalovanému v rade 2/ náhradu trov.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 497 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 506 OBZ, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb.
(ďalej len „OZ“), § 135 ods. 1 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku, zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej
len „OSP“), § 420 ods. 1 OZ, § 442 ods. 1 OZ, § 442 ods. 1 OZ, § 443 OZ dospel k záveru, že žaloba bola

dôvodná len čiastočne. Okresný súd poukázal na to, že žalobou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie
istiny s príslušenstvom voči žalovanému v rade 1/ a v 2/ spoločne a nerozdielne. Žalobca však žiadnym
spôsobom bližšie neodôvodnil, prečo by žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ mali byť zaviazaní na solidárne
plnenie. Vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ žalobca svoj nárok kvalifikoval ako nárok, vyplývajúci z dvoch
zmlúv o spotrebnom úvere. Vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ žalobca svoj nárok bližším spôsobom
právne, ani inak nekvalifikoval a uviedol len, že podľa rozsudku okresného súdu spôsobil žalovaný v

rade 2/ žalobcovi škodu a keďže žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škodu na občiansko-
právne konanie, uplatnil si nárok aj voči žalovanému v rade 2/. Z tohto odôvodnenia tak vyplývalo, že
žalobca požadoval plnenie od žalovaného v rade 2/ uplatneným nárokom na náhradu škody. Okresný
súd ustálil, že žalobca voči žalovaným svoj nárok uplatnil z dvoch rôznych právnych titulov, a to voči
žalovanému v rade 1/, na základe uzatvorených zmlúv o úvere a voči žalovanému v rade 2/ titulom
nároku na náhradu škody preto nebolo zrejmé, na základe čoho žalobca žiadal, aby žalovaní v rade 1/ a

2/ boli zaviazaní na plnenie spoločne a nerozdielne. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplývalo,
že by v prípade takýchto dvoch rozdielnych nárokov mali byť žalovaní zaviazaní na solidárne plnenie.Nebolo ani zistené, že by medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ a v 2/ existoval akýkoľvek právny
vzťah, z ktorého by vyplývalo, že žalovaní sú povinní žalobcovi plniť spoločne a nerozdielne. Žalobnú
žiadosť žalobcu, aby žalovaní boli zaviazaní na plnenia spoločne a nerozdielne okresný súd vyhodnotil

ako nedôvodnú.

Okresný súd sa preto v prvostupňovom konaní zaoberal samostatne nárokom uplatneným voči
žalovanému v rade 1/ a nárokom uplatneným voči žalovanému v rade 2/. Vo vzťahu k žalovanému v
rade 1/ okresný súd po oboznámení sa s predloženými dokladmi konštatoval, že tento nárok žalobcu bol

dôvodný. Žalobca so žalovaným „v rade 2/“ uzatvoril dve zmluvy o spotrebnom úvere, ktoré boli určené
účelovo na financovanie v zmluve špecifikovaných osobných motorových vozidiel. Žalobca v súlade so
zmluvou poskytol žalovanému v rade 1/ úver na financovanie nákupu týchto vozidiel. Žalovaný v rade
1/ bol podľa obidvoch zmlúv povinný platiť dojednané mesačné splátky. Tieto svoje povinnosti však
žalovaný v rade 1/ ani v jednom prípade neplnil a žiadne splátky žalobcovi nezaplatil. Tým žalobcovi
vzniklo právo v zmysle čl. VII. ods. 1 písm. b) Všeobecných zmluvných podmienok určiť predčasnú

splatnosť úveru. V tomto prípade na vznik oprávnenia na predčasnú splatnosť úveru postačuje, ak je
dlžník 25 a viac kalendárnych dní v omeškaní, čo i len s jednou čiastočnou úhradou ktoréhokoľvek
svojho finančného záväzku. Žalovaný v rade 1/ bol v čase určenia predčasnej splatnosti pri prvej zo
zmlúv v omeškaní s úhradou 5 splátok a pri druhej zo zmlúv v omeškaní s úhradou 4 splátok, pričom
jeho omeškanie presiahlo dohodnutú dobu 25 dní. V súlade s čl. VII. ods. 2 Všeobecných podmienok,

následne žalobca predčasnú splatnosť určil a oznámil ju žalovanému v rade 1/. Zároveň žalobca
žalovaného v rade 1/ podľa obidvoch zmlúv vyzval na zaplatenie všetkých doposiaľ nezaplatených
splátok úveru, zmluvných pokút, všetkých nákladov, ktoré mu vznikli a všetkých nákladov, ktoré vznikli v
súvislosti s predčasnou splatnosťou úveru. Žalobca následne v obidvoch prípadoch uzatvorených zmlúv
vypracoval finančné vyúčtovanie zmluvy. Výsledkom prvého finančného vyúčtovania bol nedoplatok

žalovaného v rade 1/ 47.427,13 Eur a výsledkom druhého vyúčtovania bol nedoplatok žalovaného
v rade 1/ vo výške 41.439,85 Eur. Okresný súd preskúmal všetky položky, ktoré žalobca zahrnul
do finančného vyúčtovania týchto zmlúv a dospel k záveru, že žalobca postupoval v súlade so
zmluvou a všeobecnými zmluvnými podmienkami. Žalobca tak oprávnene do finančných vyúčtovaní
zahrnul neuhradený zostatok spotrebného úveru, zmluvné pokuty, ktoré žalobca vyčíslil v súlade s

príslušnými zmluvnými dojednaniami, ďalej súčet neuhradených splátok, ktoré boli splatné ku dňu
určenia predčasnej splatnosti úveru, v prípade prvej zo zmlúv neuhradený poplatok za uzatvorenie
zmluvy a úrok zo zostatku úveru podľa č.l. VII. ods. 2 Všeobecných podmienok. V prípade vyúčtovania
druhej zo zmlúv žalobca oprávnene požadoval tiež náklady, ktoré mu vznikli vo vzťahu k spoločnosti
OZA, s.r.o., v súvislosti s vymáhaním tejto pohľadávky voči žalovanému v rade 1/. Okresný súd

konštatoval, že v časti istiny bola žaloba voči žalovanému v rade 1/ v celom rozsahu dôvodná. Žalovaný v
rade 1/ neplnil svoje povinnosti podľa uzatvorených zmlúv o spotrebných úveroch, preto žalobca pristúpil
k určeniu ich predčasnej splatnosti a v súlade so zmluvou a všeobecnými podmienkami vyúčtoval svoje
nároky z ukončených zmlúv. Celková požadovaná istina vo výške 88.866,98 Eur predstavovala súčet
finančných vyúčtovaní vo výške 47.427,13 Eur a vo výške 41.439,85 Eur.

Okrem istiny žalobca v žalobe požadoval tiež zaplatenie úroku z omeškania. Žalobca vyzval žalovaného
v rade 1/, aby v ním stanovenej lehote zaplatil nedoplatok z finančných vyúčtovaní. Žalovanému v
rade 1/ boli tieto zásielky doručené v súlade so zmluvnými podmienkami. Keďže žalovaný zásielky
neprevzal, podľa týchto podmienok sa považovali za doručené v deň, kedy boli neprevzaté zásielky

vrátené žalobcovi. V prípade nedoplatku vo výške 47.427,13 Eur bol podľa výzvy splatný do 14.06.2009
a počnúc dňom 15.06.2009 sa tak žalovaný v rade 1/ dostal do omeškania s plnením svojho peňažného
záväzku. V danom čase základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky predstavovala 1 %
ročne, a preto žalobcovi patril tento úrok zvýšený o 8 percentuálnych bodov, teda vo výške 9 % ročne.
Finančné vyúčtovanie vo výške 41.439,85 Eur bolo splatné dňa 17.03.2009, preto žalobcovi patril úrok

z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 18.03.2009, keďže ku dňu vzniku omeškania žalovaného v
rade 1/ bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1,50 % ročne, čo po zvýšení o 8
percentuálnych bodov zodpovedalo úrokovej miere úrokov z omeškania 9,5 % ročne.

Okresný súd vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ uviedol, že žalobca nárok uplatnil titulom náhrady škody.

V tomto prípade nebolo zistené, že by žalovaný v 2/ rade bol účastníkom niektorého zo zmluvných
vzťahov, ktoré vznikli medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/. Žalovaný v rade 2/ v mene žalovaného
v rade 1/, ako jeho konateľ nepodpisoval ani vyššie uvedené zmluvy o spotrebnom úvere, nakoľko
tieto zmluvy boli podpísané konateľom Jánom Blaškom. Keďže medzi žalobcom a žalovaným v rade2/ neexistoval žiaden zmluvný vzťah, ktorý by bol upravený OBZ, aplikoval okresný súd na nárok
žalobcu na náhradu škody uplatnenej voči žalovanému v rade 2/ príslušné ustanovenia OZ. Okresný
súd uviedol, že základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ je

porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
škodou a zavinenie. Žalobca sa ohľadom uplatneného nároku na náhradu škody odvolával výlučne na
„predložený rozsudok Okresného súdu Žilina“. Žiadne ďalšie dôkazné návrhy, a to aj podľa výslovného
vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, žalobca ohľadom tohto nároku nepredkladal. „Z
uvedeného rozsudku“ vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ možno konštatovať to, že žalovaný sa dopustil

trestného činu sprenevery, a to tým spôsobom, že neodovzdal žalobcovi dva predmety financovania
podľa uzatvorených zmlúv o spotrebnom úvere. Zo zmlúv o spotrebnom úvere
a zmlúv o zabezpečovacom prevode práva vyplývalo, že žalobca bol vlastníkom týchto predmetov
financovania. Po ukončení zmluvného vzťahu tak bol žalovaný v rade 1/ povinný predmety
financovania žalobcovi vrátiť, čo žalovaný v rade 2/ v tom čase v postavení konateľa žalovaného
v rade 1/ nesplnil. Z uvedeného vyplývalo, že žalovaný v rade 2/ sa dopustil trestného činu sprenevery.

Týmto výrokom predmetného rozsudku bol okresný súd podľa § 135 OSP viazaný. Z tohto rozsudku
vyplýval právne záväzný záver, že žalovaný v rade 2/ porušil svoju právnu povinnosť, a to tým, že
predmet financovania neodovzdal jeho vlastníkovi, teda žalobcovi. Zároveň z tohto rozsudku vyplývalo
aj naplnenie ďalšieho predpokladu pre vznik povinnosti žalovaného v rade 2/ nahradiť škodu a síce
jeho zavinenie, a to v podobe zavinenia úmyselného, nakoľko trestný čin sprenevery je trestným činom,

pre spáchanie ktorého Trestný zákon vyžaduje úmyselné zavinenie. Vzhľadom na charakter skutku,
ktorý je predmetom odcudzujúceho rozsudku „tunajšieho súdu“, možno konštatovať, že z tohto rozsudku
vyplývalo aj splnenie ďalšieho predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody a síce príčinná súvislosti
medzi protiprávnym konaním žalovaného v rade 2/ a vznikom škody na strane žalobcu. Posledným
predpokladom, ktorý je nevyhnutný pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, je existencia škody a

preukázanie jej výšky. Žalobca ohľadom uplatneného nároku voči žalovanému v rade 2/ s výnimkou
„rozsudku tunajšieho súdu“ žiadne ďalšie listinné dôkazy nepredložil. Žalobca zrejme vychádzal z toho,
že vo výrokovej časti uvedeného rozsudku bola konštatovaná aj škoda v celkovej výške rovnajúcej sa
uplatnenému nároku žalobcu. Okresný súd poukázal na znenie § 135 OSP, v zmysle ktorého je pre
súd záväzný len rozsudok o tom, že trestný čin bol spáchaný a kto ho spáchal. Pre okresný súd tak

nebola záväzná ďalšia časť výrokovej časti rozsudku, v skutkovej vete ktorého bola uvedená celková
škoda 88.866,98 Eur. Touto časťou rozsudku konajúci súd nie je viazaný. Tento záver okresného súdu
vyplýval aj z ustálenej judikatúry, ktorá bola publikovaná napr. pod číslom (Rc) Pls 2/76. Na preukázanie
požadovaného nároku na náhradu škody preto zo strany žalobcu nemôže postačovať to, že poukáže
na tento právoplatný odsudzujúci rozsudok. Žalobca musí výšku škody, ktorú voči žalovanému v rade 2/

uplatnil, preukázať. Žalobca tak musí preukázať, že konaním žalovaného v rade 2/, ktorý neodovzdal dva
predmety financovania podľa vyššie uvedených zmlúv žalobcovi, vznikla škoda v uplatňovanej výške.
Podľa okresného súdu výška škody, ktorá takouto činnosťou žalovaného v rade 2/ rade mala vzniknúť,
je takou škodou, ktorá zodpovedala cene dvoch predmetov financovania v čase, kedy žalovaný v rade
2/ ako konateľ žalovaného v rade 1/ bol povinný tieto predmety financovania žalobcovi vydať. Ak by

žalovaný v 2/ rade túto povinnosť splnil a predmety financovania žalobcovi vydal, tak žalobca mohol
nárok, ktorý mu vznikol neplnením povinností vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade znížiť o cenu, za ktorú
by tieto predmety financovania prípadne ďalej odpredal. Aby teda žalobca preukázal skutočnú výšku
škody, ktorú mu žalovaný v rade 2/ porušením svojej povinnosti spôsobil, musel by v konaní tvrdiť a
preukázať cenu dvoch predmetov financovania, teda dvoch motorových vozidiel, ktoré mu žalovaný v

rade 2/ neodovzdal. Žiadne takéto skutkové tvrdenia však žalobca v konaní neuplatnil a žiadne dôkazy
ohľadom týchto skutočností okresnému súdu nepredložil.

Výšku škody, ktorú žalovaný v rade 2/ žalobcovi spôsobil, v nijakom prípade nie je možné stotožňovať
so zmluvným nárokom, ktorý žalobca uplatnil vo vzťahu k žalovanému v rade 1/. Ako vyplývalo z

vyššie uvedených skutočností, súčasťou tohto nároku žalobcu boli nároky, ktoré vyplývali zo zmlúv
o úvere uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/. Súčasťou tejto istiny tak boli potom
zmluvné nároky v podobe zostatku spotrebného úveru, zmluvných pokút, neuhradených splátok, či
nákladov spojených s vymáhaním, prípadne nákladového úroku uplatneného žalobcom. Ako však už
bolo uvedené vyššie, žalovaný v rade 2/ nebol účastníkom tejto zmluvy, a preto žalobca voči nemu

takéto zmluvné nároky nemohol uplatňovať, a to ani titulom nároku na náhradu škody. Samotný nárok
uplatnený voči žalovanému v rade 1/ totižto ani žalobca voči žalovanému v rade 1/ nepožadoval titulom
uplatnenia nároku na náhradu škody, ale titulom nárokov, ktoré žalobcovi vyplývali z uzatvorených
zmlúv o spotrebnom úvere. Podľa okresného súdu žalovaný v rade 2/ nemohol žalobcovi spôsobiť napr.škodu vyčíslenú ako nákladový úrok, škodu vyčíslenú ako neuhradený zostatok úveru, či neuhradené
splátky. Tak isto nemohol žalovaný v rade 2/ spôsobiť škodu vo výške faktúry zodpovedajúcej nákladom
spojeným s vymáhaním pohľadávky voči žalovanému v rade 1/. Okresný súd preto konštatoval, že

žalobca svoj nárok voči žalovanému v rade 2/ vo vzťahu k výške škody, ktorú mu žalovaný v rade 2/ mal
spôsobiť, nepreukázal, pretože v tomto prípade by táto škoda mohla zodpovedať len tomu plneniu, ktoré
žalovaný v rade 2/ v rozpore so svojimi povinnosťami žalobcovi neposkytol. Toto plnenie predstavovalo
jeho povinnosť vydať dve predmetné motorové vozidlá žalobcovi v čase ukončenia platnosti zmlúv o
úvere. Žalobca preto vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, v časti preukázania škody,

ktorú mal žalovaný v rade 2/ žalobcovi spôsobiť, neuniesol ani svoju povinnosť tvrdenia a ani svoje
dôkazné bremeno. Okresný súd žalobu proti žalovanému v rade 2/ titulom nároku na náhradu škody
vyhodnotil ako nedôvodnú, a v celom rozsahu ju zamietol. O trovách prvostupňového konania vo vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ bolo okresným súdom rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP a
okresný súd priznal úspešnému žalobcovi voči tomuto žalovanému právo na ich náhradu. O trovách
prvostupňového konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/ bolo rovnako rozhodnuté

podľa § 142 ods. 1 OSP s tým, že v tomto prípade bol v konaní úspešný žalovaný v rade 2/, ktorému
však v konaní žiadne trovy nevznikli, a preto mu okresný súd ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 ods.

1 písm. h) OSP a v zmysle § 220 OSP zmenil, a to tak, že žalovaného v rade 2/ zaviaže k rovnakému
plneniu ako žalovaného v rade 1/. Rozsudok okresného súdu považoval za vecne nesprávny, nakoľko
okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne
vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný v rade 2/ sa od 31.12.2008 stal jediným spoločníkom a
konateľom žalovaného v rade 1/ rade. Ako štatutárny orgán žalovaného v rade 1/ konal v jeho mene,

pričom bol povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami
spoločnosti - žalovaného v rade 1/. Žalovaný v rade 2/ ako jediný spoločník a konateľ žalovaného v
rade 1/ zásadným spôsobom porušoval svoje zákonné povinnosti k žalovanému v rade 1/, a to tak, že
neuhrádzal predpísané splátky spotrebných úverov zmluvne dojednaných medzi žalobcom a žalovaným
v rade 1/ a v čase predčasnej splatnosti oboch úverov, nevydal žalobcovi predmety financovania, ktoré

boli v jeho vlastníctve na základe zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva. Za predmetný skutok
bol žalovaný v rade 2/ právoplatne odsúdený za trestný čin sprenevery.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že z dôvodu právoplatného odsúdenia žalovaného v rade 2/ bolo
v zmysle § 135 ods. 1 OSP pre okresný súd záväzné, že došlo k spáchaniu trestného činu a kto za

tento trestný čin zodpovedá, teda preukázaniu zavinenia. Okresný súd preto správne konštatoval,
že na základe právoplatného trestného rozhodnutia v trestnom konaní bolo preukázané, že došlo k
protiprávnemu konaniu, protiprávne konanie zavinil žalovaný v rade 2/ a taktiež bola preukázaná
príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného v rade 2/ a vznikom škody na strane
žalobcu. K splneniu zodpovednosti za škodu žalovaného v rade 2/ však okresný súd nemal preukázané,

čikškodevôbecdošloavakejvýškeknejdošlo,ktorýzáveržalobcapopieral.Akjevkonanípreukázaná
príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, samo o sebe to jednoznačne
prezumuje, že ku škode muselo dôjsť, teda, že škoda vznikla. Argumentácia „a contrario", ak by nebola
preukázaná existencia škody, nebolo by možné uvažovať, nie to ešte tvrdiť o preukázaní príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. To, že okresný súd mal existenciu škody za

preukázanú, vyplývalo aj z jeho hodnotenia prípadnej výšky škody, keď tvrdil, že spôsobená škoda môže
byť na úrovni súčtov cien oboch predmetov financovania v čase, keď žalovaný v rade 2/ bol ako konateľ
žalovaného v rade 1/ povinný tieto predmety financovania vydať. Vo vzťahu k preukázaniu
výšky spôsobenej škody, tú žalobca v konaní jednoznačne vyšpecifikoval s presným rozdelením
na jednotlivé položky, z ktorých výška škody pozostávala. Je pravdou, že medzi žalovaným v rade 2/ a

žalobcom neexistoval žiadny osobitný zmluvný vzťah. Existovali tu však priame zákonné vzťahy medzi
žalobcom a žalovaným v rade 2/ a medzi ním.

Zákonný vzťah oprávňujúci domáhať sa náhrady škody žalobcu priamo od žalovaného v rade 2/
vyplývala z § 420 OZ, podľa ktorého, každý zodpovedá za škodu spôsobenú porušením právnej

povinnosti. Naplnenie podmienok obsiahnutých v § 420 OZ vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade nepriamo
potvrdil aj okresný súd, keď uznal výšku takto spôsobenej škody ako hodnotu predmetov financovania v
čase, keď mali byť žalobcovi vrátené. Ak mal okresný súd preukázané, že výška škody, ktorú považoval
za preukázanú, je hodnota vozidiel, mohol a aj mal v zmysle § 120 ods. 1 tretia veta, vykonaťaj z vlastného podnetu dôkaz smerujúci k zisteniu hodnoty predmetov financovania v čase, keď mali
byť žalobcovi zo strany žalovaného v rade 1/ vrátené, nakoľko určenie tejto hodnoty bolo podstatné
pre rozhodnutie vo veci samej. Pri podrobnom rozbore kúpnych cien predmetov financovania a ich

postupnom splácaní v pravidelných splátkach, možno za zostatkové hodnoty predmetov financovania
považovať zostatky spotrebných úverov vyčíslené vo finančných vyúčtovaniach pre jednotlivé zmluvy o
spotrebných úveroch. Osobitným zákonným vzťahom, na ktorý poukázal žalobca bol zodpovednostný
vzťah konateľa spoločnosti voči samotnej spoločnosti vyjadrený v § 135a OBZ.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že v zmysle § 135a ods. 2 OBZ, konatelia, ktorí porušili svoje
povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým
spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že a) poskytli
plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a. V zmysle §
135a ods. 5 OBZ: Nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene
a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti.

Zodpovednostný vzťah konateľa a spoločnosti, v ktorej vykonáva funkciu štatutárneho orgánu, je
založený na objektívnej zodpovednosti s prezumpciou porušenia povinností konateľa konať s odbornou
starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Žalovaný v rade 2/ sa v zmysle §
135a ods. 3 OBZ nijako neprevinil. Aj samotný veriteľ - žalobca si môže uplatňovať nároky na náhradu
škody za spoločnosť žalovaného v rade 1/ voči konateľovi žalovanému v rade 2/, ak nemôže uspokojiť

svoju pohľadávku z majetku spoločnosti - žalovaného v rade 1/. Základným predpokladom uplatnenia
takéhoto nároku žalobcu je vznik škody na strane žalovaného v rade 1/, ktorá bola spôsobená porušením
právnej povinnosti žalovaného v rade 2/. Porušenie právnych povinností, ako aj zavinenie a príčinná
súvislosť, boli preukázané v rámci predmetného trestného konania a potvrdené aj Okresným súdom
Žilina. Taktiež bola preukázaná pohľadávka žalobcu voči žalovanému v rade 1/, a to vo výške 88.866,98

Eur. To, že majetok žalovaného v rade 1/ nebude postačovať na uspokojenie pohľadávky žalobcu, ktorú
má voči nemu, preukazuje ust. § 68 ods. 6 písm. f) a ods. 9 OBZ. Žalovaný v rade 1/ nemá od roku
2008, odkedy sa stal jeho jediným spoločníkom a konateľom žalovaný v rade 2/ uloženú do zbierky listín
individuálnu účtovnú závierku. V takomto prípade sa pre súd záväzne predpokladá (zákonná fikcia),
že takáto spoločnosť - žalovaný v rade 1/ nemá žiadny obchodný majetok. Okresný súd bol takouto

fikciou viazaný, preto aj v predmetnom prípade platilo za preukázané, že majetok žalovaného v rade 2/
nebude postačovať na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Skutočnosť, že si žalobca uplatnil svoj nárok
voči žalovanému v rade 1/ a v rade 2/ z rozdielnych právnych titulov, nespôsobila prekážku povinnosti
plniťzáväzokspoločneanerozdielne.Žiadal,abyodvolacísúdrozhodoltak,že„KrajskýsúdvŽilinemení
rozsudok Okresného súdu Žilina v znení: „Žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 88.866,98 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 47.427,13 Eur od 15.06.2009 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 41.439,85 Eur od 18.03.20009 do zaplatenia a trovy konania vo výške 5.331,50
Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.091,73 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku".

Žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), postupom v medziach podľa § 212 ods. 1,
3 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanému v rade 2/ zamietnutá a vo výroku o trovách prvostupňového

konania, ktorým žalovanému v rade 2/ okresný súd náhradu prvostupňového konania nepriznal, zrušil
podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Ako novým tvrdením, neprodukovaným žalobcom v prvostupňovom konaní, bola vyhodnotená
argumentácia žalobcu v rovine § 135a ods. 2 OBZ, v zmysle ktorej konatelia, ktorí porušili svoje
povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým
spoločnosti spôsobili, najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že a) poskytli

plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a, že žalovaný
v rade 1/ nemá od roku 2008, odkedy sa stal jeho jediným spoločníkom a konateľom žalovaný v rade 2/
uloženú do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku a tiež, že v takomto prípade sa pre súd záväzne
predpokladá (zákonná fikcia), že takáto spoločnosť - žalovaný v rade 1/ nemá žiadny obchodný majetok.Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP
(č.l. 56 spisu, v spojení s doručenkami na č.l. 55 spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne
uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní

ako na relevantné odvolacie dôvody na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v
konanípredsúdomprvéhostupňa.Vzhľadomnaprocesnýsystémneúplnejapelácie,ktorýmjeovládané
odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti uvedené až v odvolaní,
prihliadať a zaoberať sa s nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi.

Nosným v odvolacom konaní bolo posúdenie (ne)správnosti záverov okresného súdu, ktorý žalobu
voči žalovanému v rade 2/ zamietol, za stavu keď žalovaný v rade 2/ bol právoplatne odsúdený za
trestný čin sprenevery a žalobca svoj nárok uplatnil práve na základe právoplatného odsudzujúceho
trestného rozsudku, ktorým bol žalovaný v rade 2/ uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa
§ 213 ods. 1, 3 Trestného zákona, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.11.2010.
Žalobca svoj uplatnený žalobou odôvodnil voči žalovanému v rade 2/ práve týmto odsudzujúcim

rozsudkom. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca svoj nárok uplatnený
voči žalovanému v rade 2/ nepreukázal, s tým že len argumentácia rozhodnutím v trestnom konaní
nie je dostačujúca pre rozhodnutie okresného súdu na uloženie povinnosti žalovanému v rade 2/
nahradiť škodu žalobcovi. Z rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 29 T/25/2010 zo dňa 26.11.2010
pritom vyplýva, že žalovaný v rade 2/ bol uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa §

213 ods. 1,2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „dňa 22.9.2008 uzavrela spoločnosť
ABScars, s.r.o. v zastúpení vtedajším konateľom spoločnosti Ján Blaško, Zmluvu o spotrebnom úvere č.
UZF/08/21000 so spoločnosťou ČSOB Leasing, a.s., Panónska cesta č. 11, Bratislava pobočka Žilina,
pričom predmetom financovania uvedenej zmluvy bolo ojazdené osobné motorové vozidlo zn. Jeep
Grand Cherokee 6,1 SRT8, VIN 1J8HR58257C503195, rok výroby 2007, kde kúpna cena predmetu

financovania bola 56.429,66 eur (1.700.000,- Sk) s DPH, pričom dlžník vopred uhradil časť kúpnej
ceny vo výške 16.596,70 eur (1.200.000,- Sk), ktorú sa dlžník zaviazal splácať v pravidelných
mesačných splátkach od 23.10.2008 do 23.09.2013, ale tieto nesplácal, preto bol vyzvaný spoločnosťou
ČSOB Leasing, a.s., ku dňu 17.02.2009 k predčasnej splatnosti úveru a vyzvaný na odovzdanie
predmetu financovania, ďalej vtedajší konateľ Ján Blaško uzavrel dňa 05.09.2008 Zmluvu o spotrebnom

úvere č. UZF/08/20952 so spoločnosťou ČSOB Leasing, a.s. Panónska cesta č. 11, Bratislava pobočka
Žilina, pričom predmetom financovania uvedenej zmluvy bolo ojazdené osobné motorové vozidlo zn.
BMW M5S VIN WBSNB93596B581581, rok výroby 2006, kde kúpna cena predmetu financovania bola
59.749,05eur(1.800.000,-Sk)sDPH,pričomdlžníkvopreduhradilčasťkúpnejcenyvovýške14.937,26
eur (450.000,- Sk) a samotná výška poskytnutého spotrebného úveru predstavovala sumu 44.811,79 eur

(1.350.000,- Sk), ktorú sa dlžník zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach od 05.10.2008 do
05.09.2013, ale tieto nesplácal, preto bol vyzvaný spoločnosťou ČSOB Leasing, a.s., ku dňu 19.02.2009
k predčasnej splatnosti úveru a vyzvaný na odovzdanie predmetu financovania, čím týmto svojím
konaním Anton Škubák ako jediný konateľom spoločnosti a zároveň aj spoločník, y čase doručenia
výzvy na predčasné splatenie úverov a odovzdanie predmetov financovania nereagoval, tieto úvery

do dnešného dňa neuhradil a predmet financovania neodovzdal, čím spôsobil škodu spreneverou
spoločnosti ČSOB LEASING, a,s., Bratislava v celkovej výške 88.866,98 eur (2.677.206,64,- Sk)“.
Okresný súd v predmetnom rozsudku rozhodol podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na
§ 232 ods. 3 Trestného poriadku tak, že odkázal poškodenú spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. Panónska
cesta 11, Bratislava, IČO 35 704 713, s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že výrokom predmetného rozsudku bol podľa § 135
OSP viazaný, avšak záväzná nebola ďalšia časť výrokovej časti rozsudku, v skutkovej vete ktorého bola
uvedená celková škoda 88.866,98 Eur.

Práve v súvislosti s týmto záverom okresného súdu považuje krajský súd za nevyhnutné poukázať na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/41/2011 zo dňa 17. mája 2012, ktorého
závery si krajský súd osvojil a v zmysle ktorých súdy zúčastnené na rozhodovaní pochybili v tom, že
sa necítili byť viazané právoplatným trestným rozsudkom „ a to nielen pokiaľ ide o výšku škody, ale
aj pokiaľ ide o vznik, resp. spôsobenie škody ako základného predpokladu zodpovednosti za škodu.
Z nálezu Ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý

bol žalovaný účastník právoplatne odsúdený, „spôsobenie škody na cudzom majetku“, potom si súd
rozhodujúci o žalobe poškodeného, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenej takýmto
trestnýmčinomodkázanýnaobčianskoprávnekonanie,nemôževytvoriťvlastnýnázornato,čižalobcovi
bola trestným činom spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSPtotiž vyžaduje, aby súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným
činom, bol viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou ), a
to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin.

Zodpovednosťškodcuzaškoduspôsobenútrestnýmčinomtrebapotomposudzovaťvzmysle§420ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. Na druhej strane však stále platí (ako na to v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval
odvolací súd ), že občianskoprávny súd nie je viazaný výškou škody, aj keby bola vo výroku trestného
rozsudku presne vyčíslená. Vyplýva to z toho, že v trestnom konaní sa výška škody spravidla nezisťuje

presne, s výnimkou prípadov, keď trestný súd rozhoduje aj o nároku poškodeného na náhradu škody
podľa § 287 Trestného poriadku ( pozri tiež R 47/1954, R 27/1997, R 22/1979 ). V prejednávanej veci
navyše trestný súd iba schvaľoval dohodu o vine a treste, pre ktoré konanie je typický podstatne nižší
rozsah dokazovania ako pri štandardnom formalizovanom trestnom procese.“

PodľaNálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS269/2011z23.novembra2011„Rozsah

viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom
súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s
okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno
obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho
spáchal.“ „Gramatický výklad ustanovenia § 135 OSP, ktorý má za následok v predmetnom prípade

nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu a narušenie princípu právnej istoty, preto nemožno
považovať za ústavne konformné aplikovanie tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku na
zistený skutkový stav. V predmetnej veci ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje,
aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej boli viazané odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu z
8. februára 2008 vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného

a okresným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného sťažovateľa v
dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že rozsah
viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom
súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s
okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno

obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal.“

Krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že vníma argumentáciu okresného súdu, avšak krajský súd
sa s poukazom na vyššie uvádzané judikované rozhodnutia s namietanou argumentáciou okresného
súdu nemohol stotožniť. Pokiaľ z rozsudku okresného súdu v trestnom konaní vyplývalo, že žalovaný v

rade 2/ bol uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 Trestného poriadku,
pričom kvalifikačným momentom pre takéto rozhodnutie bol rozsah spôsobenej škody žalovaným v
rade 2/, a žalobca sa náhrady škody v civilnom konaní domáhal práve na základe predmetného
trestného rozsudku, tak potom v civilnom konaní nemožno konštatovať, že žalobca nepreukázal vôbec
výšku spôsobenej škody, a práve v dôsledku tohto záveru potom žalobu zamietnuť. Aj Ústavný súd

Slovenskej republiky s ohľadom na uvedené konštatoval, že rozsah viazanosti všeobecného
súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v
prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami
relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len
na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal. Pokiaľ sa

krajský súd pri svojom uskutočnenom odvolacom prieskume odvolával na judikatúru Najvyššieho súdu
SlovenskejrepublikyaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,takkrajskýsúdzdôrazňuje,žesijevedomý
skutočnosti, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva
pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v

rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.
ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k
orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o

tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti a na právne posúdenie veci okresným súdom potom
dospel krajský súd k záveru, že sa so závermi okresného súdu v prejednávanej veci nemohol stotožniť
a právne posúdenie veci okresným súdom nemohol považovať za vecne správne, čo naplnilo dôvod

zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. h) OSP, t.j. z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia a podľa § 221 ods. 2 OSP pre vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sa okresný súd bude opätovne zaoberať dôsledne argumentáciou žalobcu v rovine
vyhodnotenia nároku žalobcu na základe žalobcom tvrdených skutočností (uvádzaných v nielen v
žalobe, ale v celom konaní pred okresným súdom, včítane argumentácie použitej v odvolaní), a obranou

žalovaného v rade 2/. Vo väzbe na následné zistenia ako aj ich relevanciu, tieto zistenia vyhodnotí vo
vzťahu k žalobcom tvrdenému nároku, k týmto otázkam vykoná potrebné, najmä účastníkmi navrhnuté
dôkazy, a vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotenie odvolacieho súdu vykoná i dokazovanie v zmysle
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP. Z doplneného dokazovania vyvodené zistenia opätovne skutkovo a právne
vyhodnotí vo vzťahu k žalobcom tvrdenému uplatnenému nároku. Vec opätovne prejedná, rozhodne

o procesných návrhoch účastníkov na vykonanie dokazovania za dodržania ust. § 118 ods. 2 OSP a
opätovne vo veci rozhodne; pri písomnom vyhotovení rozhodnutia za dodržania všetkých náležitostí
podľa§157ods.2OSP.Pokiaľvrámcinovéhokonanianedôjdekukvalitatívneodlišnej,zásadnejzmene
skutkového a právneho stavu vo veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených záverov krajského
súdu.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.