Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 25C/25/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316203845
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Szigeti

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2316203845.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Galante v konaní vedenom pred samosudcom JUDr. Ľubošom Szigetim v právnej

veci žalobcu: D. Q., nar. XX.XX.XXXX, invalidný dôchodca, bytom T. X. Č.. XXX, štátna príslušnosť
SR, právne zastúpený advokátkou JUDr. Dagmara Hornákovou z advokátskej kancelárie so sídlom
Sereď, A Hlinku č. 3058/17, proti žalovanej: Y.A. P., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. X. Č. XXX,
štátna príslušnosť SR, právne zastúpená advokátom Mgr. Petrom Magdálikom so sídlom advokátskej
kancelárie Galanta, Vajanského 1520 o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca doručil dňa 03.03.2016 žalobu na určenie, že je podielovým spoluvlastník nehnuteľností
nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci Dolná Streda, katastrálne územie Dolná Streda, zapísané
na LV číslo XXXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako dom so súpisným číslom XXX
postavený na parcele číslo XXX, parcely registra „C“ číslo XXX zastavané plochy a nádvoria vo výmere
485 m2, parcely registra „C“ číslo XXX/X záhrady o výmere 209 m2 v pomere jednej polovici k celku.
Žalobu odôvodnil tým, že od Vianoc 1994 žil so žalovanou v spoločnej domácnosti v druhovskom
v pomere. Od samého začiatku spolužitia spoločne hospodárili. Postaral sa o zabezpečenie sumy

120.000,- SK, ktoré žalovaná použila na kúpu garsónky v Seredi, ako bytovú náhradu pre svojho
bývalého manžela Ľ. P.. Predmetnú garsónku však bývalý manžel žalovanej odmietol prevziať a preto
túto garsónku následne strany sporu predali tretej osobe za finančnú hotovosť 250.000,- SK. Z výťažku
sumu 230.000,- SK použili na kúpu nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v okrese Galanta v obci Dolná
Streda katastrálne územie Dolná Streda zapísané na LV číslo XXXX tak ako je to identifikované vyššie.
Zostatok sumy 10.000,- SK bol použitý na odmenu pre geodeta a 10.000,- SK požičal žalobca bratovi
žalovanej. Predmetná nehnuteľnosť je však zapísaná v celosti do vlastníctva žalovanej, ktorá v roku

1998 kúpnou zmluvou zo dňa 07.09.1998 tieto nadobudla. V čase uzatvárania predmetnej zmluvy on bol
na základnej vojenskej službe a hľadanie nehnuteľnosti a vybavovačky okolo oficiálneho nadobudnutia
nehnuteľnosti do vlastníctva ponechal na žalovanú. Až následne zistil, že žalovaná na základe kúpnej
zmluvy je jediná vlastníčka zapísaná na listu vlastníctva. Táto skutočnosť mu prekážala, mal voči nej
výhrady, ale rešpektoval to. Veril v tom, že žalovaná splní svoj sľub a predpíše na neho polovicu
predmetných nehnuteľností. Na základe toho vykonal aj rozsiahlu rekonštrukciu obývaného rodinného
domu. Postavil aj novú garáž a hospodársku miestnosť. Do tejto nehnuteľnosti investoval z vlastných

finančných prostriedkov približne 30.000,- euro. V auguste 2015 začali vážnejšie nezhody medzi ním
a žalovanou. V októbri 2015 sa stal invalidným dôchodcom a 18.10.2015 sa dozvedel, že žalovaná
mu zrušila adresu trvalého pobytu na adrese T. X. XXX. Žalovaná tým pádom odmietala už na neho
predpísať polovicu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti a preto sa domnieva, že v zmysle § 129, §134 a nasledujúce Občianskeho zákonníka ako dobromyseľný držiteľ vydržal spoluvlastnícky podiel v
jednej polovici k predmetnej nehnuteľnosti.

2. Žalobca pred súdom uviedol, že počas celý čas čo žili spolu so žalovanou v druhovskom pomere
spolu nadobúdali majetok. Financie 120.000,- SK na kúpu garsónky boli nadobudnuté z titulu pôžičky,
ktorú následne on splácal. To, že žalovaná mieni predať garsónku a, že jej brat zohnal túto nehnuteľnosť
na kúpu sa dozvedel keď bol na „vojne“. Prostredníctvom telefónu súhlasil s tým, aby garsónka bola
predaná a za výťažok bola kúpená predmetná nehnuteľnosť. Sústavne sa vypytoval od žalovanej, že

kedy pôjdu podpísať kúpnu zmluvu na kúpu predmetnej nehnuteľnosti, až v decembri 1998 sa mu
priznala žalovaná, že ona už predmetný dom kúpila. Vtedy sa pohádali, ale žalovaná mu prisľúbila, že
predpíše na neho predmetný rodinný dom z polovice. K tomu však nikdy nedošlo, hoci na ňu naliehal.
Teda od decembra 1998 už vedel, že ako vlastníčka je evidovaná k predmetnému rodinnému domu len
žalovaná, napriek tomu do domu investoval, správal sa k predmetnej nehnuteľnosti ako vlastník. Ešte
v roku 2008 žalovaná mu sľúbila, že polovicu domu prepíše na neho, toto sa však tiež nestalo. Vedel

o tom, že pri stavebných úpravách bolo potrebné zabezpečiť stavebné povolenie prípadne kolaudačné
rozhodnutie. Tieto boli vydané na meno žalovanej, domnieval sa, že je to preto, že ona vybavovala tieto
povolenia. Svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti si odvodzuje z toho, že do nej investoval
a, že žalovaná mu prisľúbila, že prepíše na neho polovicu nehnuteľností.

3. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že podľa platnej úpravy
vydržania žalobca nikdy nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, keďže na to
nikdy neboli splnené zákonné podmienky. Žalobca nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a
nemal k nim ani žiadny iný právny titul, ktorý by zakladal jeho oprávnenú držbu. Žalobca ako to vyplýva
z kúpnej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice na Notárskom úrade v Seredi notárkou JUDr.

Oľgou Melišíkovou nebol zmluvnou stranou tejto zmluvy, túto zmluvu nikdy nepodpísal a neuzavrel ani
žiadnu inú zmluvu, ktorá by zakladala oprávnenosť jeho držby k nehnuteľnostiam. Pre vznik oprávnenej
držby žalobcu nesvedčí ani žiadny iný právny titul. Samotný žalobca uvádza, že zmluvu, ktorou by
nadobudol vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach nikdy neuzavrel práve,
naopak žalovanú vyzýval, aby naňho predpísala spoluvlastnícky podiel vo veľkosti jednej polovice k

celku na nehnuteľnostiach, keďže si bol vedomý toho, že nie je vlastníkom týchto nehnuteľností. Žalobca
sámpotvrdzuje,ženiejeanineboloprávnenýmdržiteľomnehnuteľností,keďženeexistuježiadnyprávny
titul, ktorý by oprávnenosť jeho držby založil.

4. Žalovaná pred súdom uviedla, že predmetná nehnuteľnosť bola zakúpená z výťažku financií z predaja

garsónky. Žalobca pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy prítomný nebol, v tom čase bol vojakom.
Vedel však o tom, že takúto kúpnu zmluvu uzatvára len ona, hoci nepopiera že nejaké financie do
kúpy tejto nehnuteľnosti mohol investovať i žalobca, koľko však toho bolo uviesť nevie. Proti tomu, že
predmetná nehnuteľnosť bola kúpená len ňou v tom čase žalobca nič nemala nenamietal. Najneskôr už
v roku 1998 žalobca vedel o tom, že nehnuteľnosť je písaná len na ňu. Videl aj predmetnú kúpnu zmluvu

a nič nenamietal voči nej. Dane z nehnuteľnosti platila ona. Približne po desiatich rokoch spolužitia začal
sa žalobca dožadovať, aby na neho predpísala polovicu predmetnej nehnuteľnosti. Urobila by to v tom
prípade ak by si ju zobral za manželku, čo však žalobca nechcel. Žalobca prepadol hre na automatoch a
toto bol hlavný dôvod prečo nesúhlasila s tým, aby predpísala na neho polovicu nehnuteľnosti. Uznala,
že spoločne do predmetnej nehnuteľnosti investovali, avšak všetky stavebné povolenia na prestavbu

domu vybaľovala ona a boli vydané na jej meno. Približne polovica rodinného domu bola prestavaná.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámením výpisu z katastra
nehnuteľností, čestným vyhlásením o druhovskom pomere strán sporu, potvrdením o vyplatení finančnej
sumy za predaj družstevnej garsónky, dohodou o vyporiadaní BSM, dokladmi o vykonaní investícií

do rodinného domu a to: objednávkami, dodacími listami a faktúrami, rozhodnutím správcu dane,
rozhodnutím v obce Dolná Streda na úhradu za poplatok za komunálny odpad a stavebné odpady,
platobným výmerom, zmluvami o pôžičkách, notárskou zápisnicou, výsluchom svedkov M. Ž. a U. I. a
zistil nasledovný skutkový stav:

6. Niet pochýb o tom, že žalobca so žalovanou od roku 1995 žili ako druh a družka. Túto skutočnosť
potvrdzujú nielen samotné strany sporu ale preukazuje i listinné čestné vyhlásenie zo 17.09.1997.
Žalovaná v tom čase už bola rozvedená, jej predchádzajúce manželstvo s Ľ. P. bolo právoplatnerozvedené dňom 01.04.1993. Žalovaná s jej predchádzajúcim manželom sa dohodou zo dňa 02.05.1996
vyporiadali zo spoločne nadobudnutého majetku do ich BSM.

7. Žalovaná na Notárskom úrade v Seredi dňa 10.08.1998 uzavrela vo forme notárskej zápisnice
spísanej notárkou JUDr. Oľgou Melišíkovou PhD. kúpnu zmluvu na základe, ktorej v ako jediný
predávajúci C. X. predal jedinej kupujúcej Y. P. rodenej Gálovej (žalovanej) nehnuteľnosť v katastrálnom
území Dolná Streda, evidované na LV číslo 2008, rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na
parcele číslo 182 zastavaná plocha, pozemok parcelné číslo XXX zastavaná plocha o výmere

475 m2, parcela číslo 169/8 záhrada o výmere 207 m2 v celosti. Geometrickým plánom číslo
169/98 vypracovaným GEODET konzorcium Galanta došlo k zameraniu predmetných nehnuteľnosti.
Prevádzané nehnuteľnosti boli ohodnotené znaleckým posudkom číslo 160/1997 zo dňa 23.08.1997
JUDr. Teodorom Dobišom znalcom v odbore stavebníctvo, pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností,
oceňovanie stavebných prác na sumu 105.590,- SK. Dohodnutá kúpna cena v uvedenej výške
bola vyplatená pred podpisom notárskej zápisnice, čo potvrdili zmluvné strany svojim vlastnoručným

podpisom notárskej zápisnice. Táto kúpna zmluva bola zavkladovaná Okresným úradom Galanta
katastrálnyodborvkladovýmpovolenímzodňa07.09.1998podčíslomQ..Nehnuteľnosťjeevidovanána
LV číslo XXXX katastrálne územie Dolná streda s evidenciou jediného vlastníka v celosti a to žalovanej.

8. Strany sporu zhodne uviedli, že v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy žalobca bol „vojakom“,

čiže nebol prítomný pri uzatváraní predmetnej zmluvy. O zámere kúpiť nehnuteľnosť však vedel, pretože
podľa do vlastného tvrdenia súhlasil s predajom garsónky, ktorá bola evidovaná na meno žalovanej a
z výťažku predajňa garsónky mala byť kúpená predmetná nehnuteľnosť. O tom, že táto kúpna zmluva
bola uzavretá podľa výpovede strán sporu žalobca sa dozvedel najneskôr na Vianoce v roku 1998, čiže
najneskôr 4 mesiace po uzavretí predmetnej zmluvy. Výpovede strán sporu sa rozchádzajú v tom, že z

akých financií bola zakúpená garsónka na meno žalovanej, objasnenie tejto okolnosti však nemá žiadny
vplyv na rozhodnutie tejto veci. Niet pochýb ani o tom, že strany sporu predmetnú nehnuteľnosť i naďalej
spolu užívali až do októbra 2015. Bolo preukázané i to, že do predmetnej nehnuteľnosti investovali,
napríklad do výmeny okien, prestavby časti rodinného domu, prístavby k rodinnému domu a podobne.
Táto skutočnosť však tiež nemá žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej v tejto veci. Bolo preukázané,

že dane a poplatky na základe rozhodnutia obce Dolná Streda za predmetnú nehnuteľnosť platila
žalovaná,poplatokzakomunálneodpadyadrobnéstavebnéodpadynazákladerozhodnutiaobceDolná
Streda platil žalobca, ani tieto skutočnosti však nemali žiadny vplyv na rozhodnutie tohto sporu.

9. Svedkovia M. Ž. a U. I. potvrdili, že od roku 1995 strany sporu žili druhovskom pomere, že od roku

1998 spolu obývali predmetný rodinný dom v zhode s výpoveďou strán sporu. Odlišne však vypovedali
v tom, kedy sa mal dozvedieť žalobca, že nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pretože odlišne
od tvrdenia strán sporu tvrdili, že žalobca o tom, že nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti sa mal
dozvedieť až ku koncu roku 2008. Vtedy mala prisľúbiť žalovaná, že predpíše časť tejto nehnuteľnosti
na žalobcu, čo sa však nestalo. V konečnom dôsledku i tieto svedecké výpovede nie sú rozhodujúce

pre právne posúdenie predmetnej veci.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v oprávnení
každého domáhať sa svojich práv na súde. Pokiaľ teda navrhovateľ využil toto svoje ústavné právo
garantované aj listinou základných práv a slobôd zákonným spôsobom, a podal návrh na súd, nie je
možné to hodnotiť samo osebe ako zneužitie svojich práv, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

12.Podľa§137písm.c/C.s.p.žaloboumožnopožadovať,abysarozhodlonajmäourčení,čituprávoje
alebo nie, ak je na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať
ak vyplýva z osobitného predpisu.

13. Pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu treba v danej situácii vychádzať zo skutočnosti, že
žalovaná je zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako vlastník označenej nehnuteľnosti. V takomto prípade
žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože rozhodnutie súdu v tejto otázke
je (okrem iného) aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti. Určovaciažaloba vo všeobecnosti má predovšetkým preventívny charakter, ktorý spočíva v tom, že s jej pomocou
možno pomôcť pri odstránení (či aspoň znížení) stavu ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu v
prípade, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak. Určovacia žaloba tiež účinnejšie ako iné

právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno
dosiahnuť stav, tvoriaci určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov. Naliehavý
právny záujem v zmysle sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha)
a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie
spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Napokon dovolávať sa neplatnosti

vočiúčastníkomprávnehoúkonumožnobuďbezprostredneoznámením,alebonámietkouvobčianskom
súdnomkonaní,alebonávrhom(vzájomnýmnávrhom)nazačatieobčianskehosúdnehokonania.Pritom
existujú žaloby svojou povahou určovacie, kde nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, pretože ten vyplýva z konkrétneho právneho predpisu (napr. z § 40a OZ, k tomu
pozri Komentár k OSŘ I díl Panorama Praha 1985 str. 359, Zborník IV rozhodnutí a stanovísk NS str.
425, rozsudok NS SR 4Cdo 123/2003, rozsudok NS SR 3Cdo 112/2004).

14. V danom prípade (vzhľadom na reálny stav správania sa strán sporu) odopretím určovacej žaloby by
došlo k porušeniu ústavného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Preto žaloba žalobcu bola podaná legálne.

15. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.

16. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege)

pri splnení nasledovných zákonom požadovaných predpokladov: a/ - musí ísť o spôsobilý predmet
vydržania, b/ - držba musí byť oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka), c/ - držba musí byť
nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby.
Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona
je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické

ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere,
že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka
dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba
vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba
totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide

teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami,
z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale
po celú vydržaciu dobu, dôvodné. Či je držiteľ dobromyseľný v tom, že mu vec vlastnícky patrí, treba

hodnotiť nielen zo subjektívneho hľadiska - jeho osobného presvedčenia, že mu vec vlastnícky patrí,
ale súčasne aj z hľadiska všetkých skutkových okolností konkrétneho prípadu vo vzájomnej súvislosti.
Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe
skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá

držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, prípadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba
než držiteľ (pozri rozsudok NS SR 2 Cdo 27/2005).
17. Podľa § 129 ods. 1 Obč. zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto
vykonáva právo pre seba.

18. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o
tom, že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.

19. V prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá - platí vyvrátiteľná právna

domnienka, že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto popiera napr. dobromyseľnosť držiteľa, má
dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.
Za držiteľa sa považuje osoba (fyzická či právnická), ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako
s vlastnou. Faktické ovládanie veci a nakladanie s vecou ako s vlastnou je spojené so subjektívnoustránkou držby veci. Od držby treba odlišovať detenciu, t. j. faktické ovládanie veci, pri ktorom nie je
daná vôľa nakladať s vecou pre seba ( v súdenom prípade je možné jednoznačne vylúčiť, že by išlo o
držbu a je možné prisvedčiť, že zo strany žalobcu pri nakladaní s vecou išlo o detenciu).

20. V súdenom prípade bolo jednoznačne preukázané, že žalobca najneskôr od októbra 1998 vedel o
tom, že predmetnú nehnuteľnosť na základe riadnej kúpnej zmluvy legitímne nadobudla žalovaná. Preto
je vylúčené, aby bol žalobca držiteľom predmetnej veci v dobrej viere, že mu vec patrí, keď jednoznačne
vedel o tom, že nehnuteľnosť kúpila žalovaná, ktorá je evidovaná ako jediná vlastníčka k nehnuteľnosti.

To, že vedel o tom, že žalovaná je jediná vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti nasvedčuje i jeho
sústavná požiadavka na žalovanú „o predpísanie polovice vlastníckeho práva na neho“. Už samotná
táto skutočnosť vylučuje to, aby žalobca mohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na
základe vydržania hoci možno ostatné podmienky ako napríklad spôsobilý predmet vydržania a doba
detencie by boli aj splnené. Žalobca vediac, že nie je legálnym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti
teda nemohol s nehnuteľnosťou nakladať v dobrej viere, že nehnuteľnosť mu vlastnícky patrí, hoci v

rámci detencie fakticky mohol ovládať predmetnú vec do, ktorej nepochybne mohol aj investoval svoje
vlastné financie. Investície do cudzej veci však nemôžu meniť detenciu na oprávnenú držbu. Z týchto
dôvodov súd žalobe vyhovieť nemohol a preto žalobu v plnom rozsahu zamietol.

21. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku tak, že procesne plne úspešej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom súdu
prvej inštancie na Krajský súd v Trnave písomne v troch vyhotoveniach.

Ak si povinný nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený má možnosť požiadať
o nariadenie súdnej exekúcie.