Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. apríl 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 7C/284/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220204
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8114220204.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,

s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným v 1. rade: G. Q., Q.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
S. XXX, t.č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníčkou P. K., Y. W. K. Y. T. Q. W., v 2. rade: J. X.,
Q.. XX.X.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných:
Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343
828,právnezastúpeného:JUDr.IgorŠafranko,advokátsosídlomSov.hrdinov163/66,Svidník,vkonaní
o zaplatenie 6.484.91 EUR s prísl. takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a ,

náhradu trov konania medzi žalobcom a vedľajším účastníkom na strane žalovaných n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou súdu doručenou dňa 21.4.2014 navrhol žalobca, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade
povinnosť zaplatiť mu sumu 6.484,91 EUR spolu s 9,5 %-tným ročným úrokom z omeškania od
12.8.2013 do zaplatenia a taktiež zaplatiť kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 423,72 EUR a

nahradiť trovy konania tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
ostatných žalovaných V rámci žaloby poukázal na to, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 27.6.2013 postupca - Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava na neho postúpila pohľadávku voči
žalovaným. Zo žaloby ďalej vyplýva, že postupca a žalovaná v 1. rade uzatvorili dňa 3.2.2005 zmluvu,
na základe ktorej boli žalovanej v 1. rade poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu
s dohodnutým úrokom. Žalovaná v 2. rade prevzala na seba ručiteľský záväzok. Zo žaloby vyplýva, že
postupca poskytol žalovanej v 1. rade úver vo výške 9.958,18 EUR, ktorý mal byť splácaný v mesačných

splátkach po 145,29 EUR a žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 10.5.2011 do
10.1.2015 v počte 45 splátok a celkovej výške 6.484,91 EUR.

Súdu sa nepodarilo zistiť súčasný pobyt žalovanej v 1. rade, preto jej bol ustanovený opatrovník, ktorý
sa k žalobe nevyjadril. Žalovaná v 2. rade so žalobou nesúhlasila.

Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej v 2. rade, ako aj oboznámením

listinných dôkazov, pričom boli oboznámené: žaloba, zmluva o splátkovom úvere zo dňa 3.2.2005,
dohoda o ručení zo dňa 3.2.2005, všeobecné obchodné podmienky, oznámenie o postúpení pohľadávky
adresované žalovanej v 1. rade zo dňa 9.7.2013, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 9.7.2013
adresované žalovanej v 2. rade, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013, príloha k zmluve opostúpení pohľadávok (aktíva, ručitelia), pokusy o zmier zo dňa 17.6.2014 adresované žalovanej v 1.
rade a žalovanej v 2. rade, vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 13.1.2015, vyjadrenie žalobcu zo
dňa 24.7.2015, výzva adresovaná žalovanej v 1. rade zo dňa 18.3.2009 a zistil tento skutkový stav:

Na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 3.2.2005 poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava
žalovanej v 1. rade spotrebný bezúčelový úver vo výške: 300.000,- Sk s dohodnutou úrokovou sadzbou:
11,8 % ročne, poplatkom za poskytnutie úveru: 2 % z výšky úveru splatného v deň podpisu zmluvy,
poplatok za správu úveru: 50,- Sk mesačne, výška splátok: 4.377,- Sk, periodicita splátok: mesačne,

k 10. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky: 10.3.2005, končená splatnosť úveru: 10.1.2015, splatnosť
úrokov: v posledný deň kalendárneho mesiaca.
Na základe dohody o ručení zo dňa 3.2.2015 uzavrela žalovaná v 2. rade ako ručiteľka so Slovenskou
sporiteľňou, a.s. Bratislava dohodu, na základe ktorej vyhlásila, že podľa ustanovenia § 303 a
nasl. Obchodného zákonníka uspokojí pohľadávky veriteľa v prípade ak dlžník neuhradí veriteľovi
pohľadávku riadne a včas. Zo žaloby vyplýva, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru,

pričom splátky splatné od 10.9.2013 do 10.1.2015 sa stali splatnými dňa 11.8.2013. Žalobca však
nepredložil súdu ani kópiu tohto dokladu, teda vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a súdu predložil iba
oznámeniaopostúpenípohľadávky,ktorémalibyťzaslanéžalovaným,avšaknepredložilžiadnedoklady
preukazujúce minimálne odoslanie týchto oznámení žalovaným.

Z vyjadrenia vedľajšieho účastníka zo dňa 13.1.2015 vyplýva, že tento navrhol žalobu v celom rozsahu
zamietnuť z dôvodu námietky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a to s poukazom na ustanovenie §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankách, keďže z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia
jasne vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou postúpiť zodpovedajúcu časť pohľadávky
jej klienta, ktorý je s platením v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní alebo ak súčet

všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol
dobu jeden rok. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, je
obsiahnutý v Dôvodovej správe k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza:
„V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ (pozn. pôvodný odsek 7 sa stal odsekom 8 po

novelizácii zákonom č. 552/2008 Z.z.). Ukončením úverového vzťahu formou vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti sa všetky splátky, ktorých splatnosť ešte nenastala, práve týmto úkonom stávajú splatnými, a
až v tom momente, môže banka platne postúpiť celú svoju pohľadávku na subjekt, ktorý bankou nie je.
Inak povedané banka nemôže postúpiť nebanke „živý úver“, len pohľadávky z „ukončeného úveru“ a zo
„živého úveru“ môže postúpiť len splatné splátky, ako je uvedené vyššie.

Vedľajší účastník taktiež poukázal na to, že z vyjadrenia Národnej banky Slovenska zo dňa 24.7.2014
vyplýva, že Národná banka Slovenska nevydala žalobcovi bankové povolenie a tento ani nie je
oprávnený na poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko nie je
zapísaný v registri veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska. Vedľajší účastník taktiež namietal
skutočnosť, že v zmluve nie je uvedený správny údaj o výške RPMN.

Žalovaná v 2. rade v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že nesúhlasí s tým, aby mala niečo platiť,
keďže žalovaná v 1. rade jej ešte pred 5 rokmi povedala, že ona už všetko uhradila. Ďalej vypovedala,
že vôbec netuší, aká bola mesačná splátka úveru, resp. v akej výške bol úver poskytnutý, ale uviedla,
že jej príjem vo februári roku 2005 mohol byť cca 3.500,- Sk mesačne, ak vôbec, pretože príjem mala na

úrovni minimálnej mzdy a žalovaná v 1. rade, ktorá bola jej zamestnávateľom ju vyplácala podľa toho,
ako mohla. Taktiež vypovedala, že zo strany banky jej nebola doručená výzva, resp. si nepamätá, aby
jej niečo bolo doručené.

Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo

pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdaťpostupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Z vyjadrenia vedľajšieho účastníka vyplýva, že právny predchodca žalobcu nemohol postúpiť tzv. živý
úver a keďže sám žalobca tvrdí, že až on zosplatnil predmetný úver, nemôže byť v tomto spore aktívne
legitimovaný, a to aj s poukazom na to, že nepreukázal skutočnosť, že žalovaným doručil výzvu v zmysle

ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda nepreukázal, že sa do dispozičnej sféry žalovaných
dostala takáto výzva. Žalobca v tomto ohľade argumentoval tým, že citované ustanovenia zákona o
bankách sa týka výnimiek z ochrany bankového tajomstva a nie okolností postúpenia pohľadávky.
Pokiaľ by v tomto ohľade súd pripustil, že je možné postúpiť aj „živý úver“, keďže v opačnom prípade
by sa podľa názoru súdu mohlo neadekvátne zamedziť dispozícii banky so svojou pohľadávkou, tak z
citovaného zákonného ustanovenia ale jednoznačne vyplýva povinnosť banky preukázať skutočnosť,

že dlžník bol písomne vyzvaný ohľadom skutočnosti vyplývajúcich z tohto ustanovenia, teda že je
nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní s plnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca
síce na základe výzvy súdu predložil doklad datovaný dňa 18.3.2009, ktorý je adresovaný žalovanej
v 1. rade ako dlžníčke, z ktorého by vyplývalo vzhľadom na výšku pohľadávky, ktorá je tam uvedená,
že žalovaná v 1. rade meškala so splácaním splátok úveru viac ako 90 dní, avšak žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal skutočnosť, že táto výzva bola vôbec odoslaná a už vôbec nepreukázal, že
táto výzva bola doručená žalovanej, resp. vo všeobecnosti, že dostala do jej dispozície. Z tohto dôvodu
teda možno podľa názoru súdu konštatovať, že nebola splnená podmienka doručenia písomnej výzvy
dlžníkovi a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky a z tohto dôvodu nie
je žalobca v spore aktívne legitimovaný, a preto súd žalobu zamietol.

V súvislosti so samotnou výzvou adresovanou žalovanej v 1. rade súd taktiež poukazuje na časové
súvislosti a to, že výzva je zo dňa 18.3.2009, pričom pohľadávka bola postúpená až dňa 27.6.2013. V
tomto ohľade má súd za to, že postúpenie pohľadávky má byť v určitej časovej súvislosti so samotnou
výzvou, avšak v danom prípade k postúpeniu pohľadávky došlo po viac ako 4 rokoch odkedy mala byť
výzva zaslaná žalovanej v 1. rade, pričom podľa názoru súdu účelom citovaného ustanovenia je práve

to, že pokiaľ aj napriek výzve zo strany banky, ktorá musí byť samozrejme klientovi (dlžníkovi) doručená,
nedôjde k zaplateniu dlhu, tak v takomto prípade má v podstate bezprostredne nasledovať postúpenie
pohľadávky, pričom pokiaľ žalovaná v 1. rade ako dlžníčka neuhrádzala splátky úveru ani v následnom
období cca 4 rokov, mala banka, teda právny predchodca žalobcu podľa názoru súdu opätovne, pred
postúpením pohľadávky, doručiť dlžníkovi výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.

Pokiaľ vedľajší účastník namietal nesprávnu výšku RPMN, súd v tomto ohľade poukazuje na skutočnosť,
že je všeobecne známe, že v čase uzavretia zmluvy existoval nesprávny vzorec výpočtu RPMN a
pokiaľ právny predchodca na tomto základe uviedol nesprávnu RPMN, nemožno mu pričítať, že konal
nesprávne, resp. v úmysle zaviesť spotrebiteľa.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania medzi žalobcom a žalovanými súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného

ustanovenia, pričom neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a úspešné žalované si
náhradu trov konania neuplatnili.

Súd taktiež nepriznal trovy konania vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane úspešných
žalovaných a to z dôvodu, že súd z úradnej povinnosti skúma okrem iného, samozrejme aj legitimáciu

účastníkov konania, pričom aj keď z vyjadrenia vedľajšieho účastníka vyplýva, že tento konal v záujme
žalovaných, súd má za to, že vedľajšiemu účastníkovi práve z dôvodu, že súd z úradnej povinnosti
skúma aj už spomínanú legitimáciu účastníkov, tieto trovy nepriznal. Navyše má súd za to, že vedľajší
účastník, ktorý bol založený na ochranu práv podľa osobitného predpisu by mal byť schopný poskytnúť
žalovanému spotrebiteľovi odbornú pomoc sám bez toho, aby sa dal právne zastúpiť, čo má oporu

aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 78/2003 v zmysle ktorého nepriznanie náhrady trov
právneho zastúpenia účastníkovi konania, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi majúce právnické
vzdelanie, nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa
článku 47 ods. 2, 3 Ústavy SR. V súvislosti s nepriznaním trov konania, súd taktiež poukazuje naargumentáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 5/2013, z ktorého okrem iného vyplýva,
že trovy konania, ktoré vznikli zastupovaním advokátom, nemožno považovať za trovy nevyhnutne
vynaložené na riadne bránenie práva na súde v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých

podaní mení len o aktualizáciu tej ktorej veci. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá
účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.