Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. november 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/32/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414208926
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4414208926.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: U. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom U., N. XX/XXXX, o zaplatenie 493,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
OkresnéhosúduNovéZámkyzodňa1.októbra2015č.k.4C/436/2015-51spolusopravnýmuznesením
zo dňa 14. novembra 2016 č. k. 4C/436/2015-90 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 6 ods. 3 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a
účinného v rozhodnom období, § 23a ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 39
Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 Obchodného
zákonníka, § 524 ods. 1, 2, § 100, § 101, § 111 Občianskeho zákonníka a § 5b zák. č. 250/2007 Z.

z. o ochrane spotrebiteľa a na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o poskytnutí kreditnej karty, prostredníctvom
ktorej bol žalovaný oprávnený čerpať finančné prostriedky až do výšky úverového rámca. Pohľadávka zo
zmluvy bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktoré postúpenie bolo preukázané
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj Zákona o spotrebiteľských
úveroch, a preto mal súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. Súd dospel k
záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom

úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať zákon č.
634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z
ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci za zmluvných podmienok, ktoré si vopred
určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľskýchzmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza
sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého

sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v
súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a
oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností
a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Pri závere o tom, že predmetnú zmluvu je potrebné

považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je potrebné ju
posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou a potom normy obchodného
práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho
zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obchodného
zákonníka. V súvislosti so zmluvou uzatvorenou dňa 19. 09. 2007 si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie

istiny vo výške 493,48 eura, t.j. sumy finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému, ktoré žalovaný
následne žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi nesplatil. Z prehľadu histórie transakcií účtu súd
mal za preukázané, že žalovaný si prostredníctvom kreditnej karty z bankomatu vybral celkovo finančné
prostriedky vo výške 463,95 eura. V prospech účtu neuhradil po zosplatnení žiadnu úhradu. Zákonom
č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy

uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, bola s ohľadom na potreby aplikačnej praxe jednoznačne ustanovená
povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy
skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi. Jednou z takých
prekážokjeajuplynutiepremlčacejdoby,naktorújesúdpovinnýzúradnejmocivprípadespotrebiteľskej

zmluvy prihliadať. Tak, ako je vyššie uvedené, na základe zmluvy o vydaní kreditnej karty žalovaný
čerpal finančné prostriedky výbermi z účtu a realizovaním transakcií formou debetného prečerpania
účtu. Posledný výber realizoval dňa 23. 04. 2010 a po tomto dátume už nerealizoval žiadne výbery a ani
platby prostredníctvom kreditnej karty. Takto sa žalovaný dostal do omeškania s prvou platbou už k 25.
05. 2010, pričom právny predchodca žalobcu už ku dňu 10. 09. 2010 zosplatnil pohľadávku, z čoho je

zrejmé, že žalobca svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy bol oprávnený uplatniť súdnou cestou už dňa
11. 09. 2010, t.j. nasledujúci deň po zosplatnení pohľadávky, preto týmto dňom začala plynúť premlčacia
doba v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, ktorá uplynula dňa 11. 09. 2013. Zo strany
žalobcu bol návrh podaný na tunajšom súde dňa 28. 04. 2014, teda po uplynutí zákonnej premlčacej
doby. Z objektívneho hľadiska pre možnosť uplatnenia nároku žalobcu nebolo podstatné, či si svoj nárok

na zaplatenie dlžnej sumy uplatnil včas, resp. či si ho uplatnil vôbec voči žalovanému, reálna možnosť na
uplatnenie jeho nároku mu vznikla už dňom 11. 09. 2010, t.j. dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru,
kedy mu bola už známa výška pohľadávky žalovaného. Súd preto žalobu ako nedôvodnú, premlčanú v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní plne
úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcavzákonomstanovenejlehoteodvolanie,odôvodniac
ho nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom. Súd v danom
prípade aplikoval ustanovenie § 5b ZoOS, pričom žalobca nesúhlasí s tým, že v danom prípade súd
postupoval v zmysle tohto ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. Aplikáciou

ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k narušeniu princípov právneho štátu podľa
čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom
štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového

protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a
nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
Aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho

stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby,
došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je
aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových
práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd tiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že
súd by tak spôsobil žalobcovi škodu. Uviedol, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj
napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn.
7MCdo 9/2014 zo dňa 24. 03. 2015, 2MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.
03. 2013 a rozhodnutia krajských súdov a uviedol, že nárok žalobcu nemožno považovať za premlčaný,

keďže k začiatku plynutia štvorročnej premlčacej doby došlo dňa 11. 09. 2010, ktorá ku dňu podania
žaloby neuplynula. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a návrhu žalobcu vyhovel alebo, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žiadal priznať trovy konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380

ods. 1 CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 493,48 eura s úrokom

z omeškania ročne vo výške 8,25% od 05. 12. 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 19. 09. 2007
zmluvu o úvere č. 19869005, na základe ktorej bol žalovanému schválený úverový rámec vo výške
15.000,- Sk/497,91 eura. Žalovaný sa zmluvou zaviazal pôvodným veriteľom poskytnutý úver vrátiť späť,
zaplatiť pôvodnému veriteľovi riadne úroky vo výške a za podmienok v zmluve dohodnutých. Žalovaný

na základe zmluvy čerpal úver prostredníctvom karty. Žalovaný sa podpisom zmluvy zaviazal, že za
predpokladu existencie pohľadávky pôvodného veriteľa zaplatí pôvodnému veriteľovi minimálnu splátku,
určenú vo výške 16,60 eura (500,-Sk).

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej

lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch

uplatnené.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne
právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodomodvolania žalobcu, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - k aplikácii ustanovenia § 5b zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva nasledovné.

10. K základným princípom materiálneho právneho štátu, ktorý je implicitne obsiahnutý aj v článku 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, patrí princíp právnej istoty. Ten pozostáva z viacerých čiastkových prvkov,
ktoré vystupujú aj ako samostatné princípy. Ide najmä o princíp jasnosti (určitosti), zrozumiteľnosti a
predvídateľnosti právnych noriem, princíp legitímnych očakávaní, t. j. predvídateľnosti postupu orgánov
verejnej moci, princíp ochrany dôvery občanov v právo, princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej

viere a tiež princíp zákazu retroaktivity.
11. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita
je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá
a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený
na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu

štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci.

12. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho

(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

13. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych

vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,

ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010.)

14. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť
1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na

nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

15. Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal
už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015,
pričom mal za to, že prvoinštančný súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť
na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu

tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015).

Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí mal za to, že pokiaľ
súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca
v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie stotožňuje.16. K aplikácii Obchodného zákonníka na danú vec odvolací súd ešte dodáva, že aj keď sa odvolací
súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty je absolútnym

obchodom, na ktorú sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v
zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o zmluvu o úvere, pričom žalobca
pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ide teda o spotrebiteľský vzťah,

na ktorý je potrebné pri premlčaní aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. K takémuto právnemu
záveru dospel aj NS SR v rozsudku zo dňa 14. 09. 2017 sp. zn. 3Cdo 87/2017, z ktorého odvolací súd
tiež vychádzal a v ktorom NS SR uviedol, že dovolací súd nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu,
že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň
je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Povaha
tejto právnej veci ako spotrebiteľskej sa nemohla zmeniť v dôsledku postúpenia pohľadávky. Súdna

prax považuje obdobné právne vzťahy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom
a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy.
Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a
spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne
vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade

duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania,
dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku,
a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby - dokonca aj
v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter - z ústavnoprávneho hľadiska
nespochybnil ani ústavný súd (viď napríklad uznesenie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. I.

ÚS 402/2013). To, že úverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú,
vyplýva aj z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta
úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“. Problematika
spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu,
ale celého komplexu vzájomne súvisiacich právnych predpisov.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, preto rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v

odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2

CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).