Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708211312
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6708211312.6

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr.
Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobkyne U. O., rod. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. P. F. XX, L. L., právne zastúpenej Mgr. Petrom Lackom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Zámocká 32, Bratislava, proti žalovanej R. Y., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX,
právne zastúpenej JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná

51, Banská Bystrica, v konaní o určenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/121/2008-1023 zo dňa 19. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
8.999,61 € s príslušenstvom (výrok II.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok IV.) zrušuje a v tomto
rozsahu vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu
bezdôvodného obohatenia sumu 8.999,61 € a úrok z omeškania za obdobie od 30. 05. 2009 do 12.
12. 2010 vo výške 1.075,68 € ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.999,61 € od
13.12.2010 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že nárok žalobkyne označený jej
právnym zástupcom ako nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti vyhodnotil ako nárok žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej. Aplikujúc ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie, a to za obdobie od 14.10.2006 do 12.12.2010. Okresný súd vychádzal
zo skutkových zistení, podľa ktorých žalobkyňa a žalovaná boli pôvodne podielové spoluvlastníčky

nehnuteľnosti vedenej ako rodinný dom so súpisným číslom XX, nachádzajúci sa v k. ú. G. V. zapísaný
na LV č. XXX, vedený na Okresnom úrade, Katastrálnom odbore v F. ( ďalej v texte aj „rodinný dom“).
Spoluvlastnícky podiel žalobkyne predstavoval 7/12-in a spoluvlastnícky podiel žalovanej prestavoval
5/12-in. Spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome vo veľkosti 1/4-iny nadobudla žalobkyňa a žalovaná v
dedičskom konaní po zomrelej matke H. V. (zomrela XX.XX.XXXX). Spoluvlastnícky podiel na rodinnom
dome o veľkosti 2/6-ín nadobudla žalobkyňa a žalovaná v dedičskom konaní po zomrelom otcovi

K. V. (zomrel XX.XX.XXXX). Spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome o veľkosti 1/6-iny nadobudla
žalobkyňa na základe darovacej zmluvy uzavretej s pôvodnou žalobkyňou (P. V.) v roku 2004. Pokiaľ
ide o pozemky v čase podania žalobného návrhu bola žalobkyňa, žalovaná a P. V. podielovými
spoluvlastníčkami pozemkov nachádzajúcich sa v kat. úz. G. V., vedených na Okresnom úrade -
katastrálnom odbore v F. na LV č. XXX ako parc. č. XXX/X o výmere 176 m2 - zastavané plochy
a nádvoria, parc. č. XXX/X o výmere 18 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXX/X/X o

výmere 415 m2 ako záhrady, parc. č. XXX/X/X o výmere 961 m2 ako záhrady, parc. č. XXX/X/
X o výmere 13 m2 ako vodné plochy, parc. č. XXX/X/X o výmere 566 m2 - zastavané plochy anádvoria a parc. č. XXX/X o výmere 458 m2 - záhrady, ako aj pozemku vedeného na LV č XXX ako
parc. č. X. Zároveňo výmere 167 m2 - orná pôda (ďalej v texte „pozemky“). Spoluvlastnícky podiel
žalobkyne na pozemkoch predstavoval 5/12-in, spoluvlastnícky podiel P. V. predstavoval 2/12-iny a

spoluvlastnícky podiel žalovanej predstavoval 5/12-in. Spoluvlastnícky podiel na pozemkoch o veľkosti
1/4-iny nadobudla žalobkyňa ako aj žalovaná v dedičskom konaní po zomrelej matke H. V. (zomrelá
XX.XX.XXXX) a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch o veľkosti 1/6-iny nadobudla žalobkyňa spolu s
P. V. a žalovanou v dedičskom konaní po zomrelom otcovi K. V. (zomrel XX.XX.XXXX).

3. Zároveň v konaní nebolo sporné, že rodinný dom ako aj pozemky od roku 1992 užívala výlučne
žalovaná, keď medzi stranami k žiadnej dohode o bezodplatnom užívaní dotknutých nehnuteľností
nedošlo (nebola uzavretá).

4. Strany v konaní nepopierali, že určité časové obdobie, a to konkrétne obdobie, za ktoré si žalobkyňa
voči žalovanej uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia, boli tieto dva subjekty v právnom režime

spoluvlastníkov tak k rodinnému domu, ako aj k pozemkom.

5. Okresný súd zároveň konštatoval, že počas celého priebehu konania bola sporná výška
bezdôvodného obohatenia, či už pri pozemkoch, ako aj rodinnom dome, keď žalovaná naviac namietala
opodstatnenosť nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia voči nej.

6. Za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia bolo v konaní vypracovaných viacero znaleckých
posudkov, a to znalecký posudok A.. F., znalecký A.. G. XXXX, znalecký posudok A.. arch. L., odborné
stanovisko Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, znalecký posudok Stavebnej fakulty
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Stavebná fakulta - Ústav súdneho znalectva, vrátane jeho

doplnenia. Okresný súd pri určení výšky vydania bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého
posudku - znaleckého úkonu č. 21/2013, ktorý vypracovala Slovenská technická univerzita v Bratislave,
stavebná fakulta, Ústav súdneho znalectva v Bratislave v spojení s doplnkom č. 1 zo dňa 01.07.2014
k tomuto znaleckému posudku majúc za to, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (po
zadovážení si odborného stanoviska č. 14/2015 Technickej univerzity v Košiciach - Stavebnej fakulty

- znaleckého ústavu), potvrdilo správnosť výpočtu výšky nájmu tak, ako boli tieto sumy ustálené
doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. 21/2013 dňa
01.07.2014. V zmysle tohto znaleckého posudku (po odpočítaní hodnoty altánku a garáže) za obdobie
od14.10.2006do12.12.2010predstavovalavýškabezdôvodnéhoobohatenia9.141,01€.Zarok2006to
bolo podľa okresného súdu 592,26 €, za rok 2007 suma 2.684,94 €, za rok 2008 suma 2.669,54 €, za rok

2009 suma 1.690,89 € a za rok 2010 suma 1.503,38 € (nie 1.507,72 € ako to vypočítal právny zástupca
žalobkyne, pretože tento započítal do obdobia bezdôvodného obohatenia aj dátum 13.12.2010, kedy
už žalovaná bola výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností na základe predchádzajúceho súdneho
a právoplatného rozsudku). V tejto súvislostI okresný súd poukázal na to, že rozsudkom Okresného
súdu Zvolen č. k. 15C/262/2004 zo dňa 10.06.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.12.2010

došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva medzi stranami sporu a nehnuteľnosti boli prikázané do
výlučného vlastníctva žalovanej. Pokiaľ ide o úrok z omeškania žalobca si za obdobie od 30.05.2009 do
12.12.2010 uplatnil sumu 1.089,90 €, súd však od tejto sumy odpočítal čiastku 14,22 €, čo predstavuje
9 % ročný úrok zo sumy 141,40 € za obdobie od 31.10.2009 do 12.12.2010, kedy zaniklo podielové
spoluvlastníctvo strán k predmetu sporu.

7. K námietke žalovanej, že žalobkyni v prejednávanom prípade ide len o finančný majetkový prospech,
teda, že neprejavovala opravdivý záujem o to, aby mohla chodiť do predmetných nehnuteľností, resp.
do rodinného domu, prípadne užívať pozemky, ktorých bola podielovou spoluvlastníčkou, okresný súd
uviedol, že je logické a v rámci dobrých mravov nie ani dôvodné požadovať od žalobkyne, aby chodila

na miesto, kde sama dobre vie, že nie je vítaná, kde v prípade, ak by sa do uvedeného rodinného
domu alebo na dvor či priľahlý pozemok dostavila, riskuje vznik konfliktu, či už vo verbálnej, alebo
fyzickej podobe. Naopak, bolo podľa súdu pochopiteľné, že ak súrodenecké vzťahy medzi žalobkyňou
a žalovanou boli a sú tak vážne narušené, že nie sú schopné sa mimosúdne dohodnúť a všetko sa rieši
súdnymi žalobami, rozhodne by nebolo vhodné, aby tieto dve boli spolu v blízkosti či už v rodinnom

dome, alebo na priľahlom pozemku. V tejto súvislosti poukázal i na konanie vedené pred Okresným
súdom Zvolen č. k. 13C/172/2004-162 zo dňa 22.11.2007, kde v konaní o úpravu užívania spoločných
nehnuteľností a určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu okresný súd rozhodol tak, že
žalovaná je oprávnená užívať nehnuteľnosti nachádzajúce sa kat. úz. G. V. zapísané na LV č. XXX,vedené Správou katastra F. číslo súp. XX na parc. č. XXX/X - druh stavby XXX - rodinný dom v
celosti do doby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Okresný súd uviedol, že : „pokiaľ teda mala žalovaná legitímne právo užívať rodinný dom na parcele

č. XXX/X, nič jej nebránilo, aby v rámci výkonu svojho práva neužívala aj priľahlé pozemky v okolí
rodinného domu nachádzajúce sa v okolí rodinného domu (tieto boli ohradené/oddelené od verejných/
iných pozemkov). Podľa okresného súdu je prakticky nemožné a právne nepreukázateľné, ak by aj
žalovaná užívala tieto pozemky, kedy by ich užívala, v akom rozsahu, za akým účelom a pod.“. Podľa
názoru súdu, „určite žalovaná mala reálnejšiu možnosť a z jej strany bol predpoklad logiky užívania

týchtopozemkovvzhľadomktomu,žejejsúddaloprávnenieužívaťrodinnýdom,ktorýsapripozemkoch
nachádza.“ Konštatoval, že je „ťažko predstaviteľné, že dotknuté pozemky by išla obhospodarovať a
užívať žalobkyňa za situácie, že rodinný dom na základe súdneho rozhodnutia bola oprávnená využívať
výlučne žalovaná, u ktorej je väčšia logika ich užívania, keď obýva rodinný dom , ktorý sa pri nich
nachádza.“
8.Okresnýsúdsa nestotožnilanisprávnymnázoromžalovanej,ktoránamietala,ženárok žalobkynena

vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 14.10.2006 do 22.11.2007 nie je právne uplatniteľný
z dôvodu prekážky veci rozhodnutej s odkazom na konanie prebiehajúce na Okresnom súde Zvolen
sp. zn. 13C/172/2004. Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/172/2004 vyplynulo,
že súd vo veci rozhodol dňa 22.11.2007, v odvolacom konaní vydal Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudok č. k. 14Co/69/2008-242 zo dňa 16.09.2008, kde v časti potvrdil rozsudok okresného súdu

a v časti zmenil rozsudok tak, že návrh zamietol. Súčasťou spisu je však aj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 43/2009 zo dňa 17.12.2009. Následne naň Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/55/2010-321 zo dňa 29.06.2010 zrušil rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 54.619,80 Sk (1.813,018
€) a v nadväzujúcom výroku o trovách konania, v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa

okresného súdu preto neobstojí tvrdenie žalovanej, že ide o „res iudicata“ vzhľadom k tomu, že v konaní
13C/172/2004 s poukazom na zhora uvedené nie je ešte vydané právoplatné rozhodnutie, a teda nie je
právoplatne rozhodnuté o nároku žalobkyne voči žalovanej vo vzťahu k uplatnenej náhrade za užívanie
spoluvlastníckeho podielu.

9. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá odvolaním napadla
skutkové a právne závery rozsudku v časti, v ktorej bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 8.999,61
€ s príslušenstvom a tiež v časti, v ktorej súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bolo rozhodnuté
o nároku žalobkyne na zaplatenie z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie rodinného domu s
príslušenstvom a pozemkov za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007 spolu s úrokom z omeškania z
bezdôvodného obohatenia za užívanie rodinného domu s príslušenstvom a pozemkov za toto obdobie
zrušil a v tejto časti konanie zastavil. Ďalej navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v časti, v ktorej bolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na zaplatenie z titulu bezdôvodného
obohatenia za užívanie všetkých pozemkov zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne. Pokiaľ ide o
rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na zaplatenie z titulu
bezdôvodného obohatenia za užívanie rodinného domu s príslušenstvom spolu s úrokom z omeškania
z bezdôvodného obohatenia za užívanie rodinného domu s príslušenstvom, aby vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. V odvolaní žalovaná zdôraznila, že počas celého súdneho konania poukazovala na tú skutočnosť,
že o uplatnenom nároku žalobkyne za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007 bolo už právoplatne
rozhodnuté, a teda v tomto konaní súd už nemôže o tomto nároku žalobkyne opätovne rozhodovať

a to z dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej. V tejto súvislosti poukázala najmä na rozsudok
Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/172/2004 zo dňa 22.11.2007, ktorým bolo rozhodnuté o uplatnenom
nároku žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia proti nej ako žalovanej, a to za obdobie od
01.12.2004 do 22.11.2007 (kedy bol tento rozsudok vyhlásený). Potom ako vo veci rozhodol tak, Krajský
súdvBanskejBystriciakoiNajvyššísúdSR,OkresnýsúdZvolenvkonaníč.k.13C/172/2004terazkoná

len o nároku žalobkyne za obdobie od 01.12.2004 do 13.10.2006, ktoré konanie dosiaľ nie je právoplatne
skončené. Právoplatne je však skončené v časti týkajúcej sa obdobia od 14.10.2006 do 22.11.2007
a to tak, že tento nárok bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/69/2008 zo dňa
16.09.2008 zamietnutý a toto obdobie dovolaním žalobkyňou napadnuté nebolo. Dovolací súd teda anio tejto časti zamietnutého nároku nemohol rozhodnúť. Obdobne je právoplatne rozhodnuté aj ohľadne
prvého výroku rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/172/2004, a to rozhodnutím odvolacieho súdu
(sp. zn. 14Co/55/2010). Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potom nutné konanie v tejto časti zastaviť,

a to pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej (ide o obdobie 36 mesiacov a 19 dní).

12. K nároku žalobkyne ohľadne uplatneného nároku za užívanie pozemkov opätovne zdôraznila tak ako
aj v odpore proti platobnému rozkazu, že spoločné pozemky vôbec neužívala, neobrába ich, a to od smrti
jej manžela v roku 2002, pričom obe jej dcéry žijú v L., teda žiadna z nich by jej nemohla ani pomáhať a

naopak v rámci jej podnikania v jej obchodnej spoločnosti bola vyťažená. Bezdôvodne sa preto naopak
obohatila žalobkyňa ako spoluvlastníčka v tom, že do výšky svojho podielu jej neuhradila náklady, ktoré
vynaložila na pokosenie týchto pozemkov. Naviac žalobkyňa nikdy nemala záujem tieto pozemky sama
užívať, vždy ju zaujímala len finančná náhrada a nikdy ničím nepreukázala, že by tieto pozemky užívať
chcelaažejejvužívaníbolozjejstranybránené. RozhodnutieKrajského súduvBanskejBystricizodňa
16.09.2008 č. k. 14Co/69/2008 neriešilo užívanie pozemkov, ale len rodinného domu. V tomto smere

súd nevykonal žiadne dokazovanie a žalobkyňa v tomto smere ani žiadne dokazovanie nenavrhla, ktorá
skutočnosť jej nemôže byť na ťarchu. V tejto časti sa preto domáha zmeny napadnutého rozsudku tak,
že je potrebné žalobu v tejto časti, pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie z titulu bezdôvodného
obohatenia za užívanie všetkých pozemkov spolu s úrokom z omeškania z bezdôvodného obohatenia
za užívanie všetkých pozemkov zamietnuť.

13. K nároku žalobkyne ohľadne uplatneného nároku za užívanie rodinného domu poukázala opätovne
na súdne konanie vedené pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 16C/121/2008, ktoré svojím spôsobom
nadväzuje na predchádzajúce konanie, ktoré je vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn.
13C/172/2004. V uvedenom konaní sa žalobkyňa voči nej domáhala úpravy užívania spoločných

nehnuteľných vecí ako aj určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa tak mala
vždy záujem na peňažnej náhrade, nakoľko ak by mala vôľu tento dom užívať, nič by jej nebránilo
v tom, aby ako majoritná spoluvlastníčka (7/12-tin) rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v
zmysle § 139 Občianskeho zákonníka tak, že tento dom bude užívať len ona. To, že žalobkyňa nikdy
neprejavila o dom záujem je konštatované aj v odôvodnení rozhodnutia Okresného súdu Zvolen č. k.

15C/262/2004 zo dňa 10.06.2010, keď uvedený rodinný dom je len vďaka jej úsiliu a jej manžela
obývateľným a zhodnoteným. Do rodinného domu investovala značné finančné prostriedky, výlučne
len ona s manželom realizovali jeho opravu a údržbu, pričom následne bola žalobkyňa v rámci konania
o zrušenie spoluvlastníctva vyplácaná aj z ich investícií a zo zhodnotenia tejto veci. Uplatnený nárok
žalobkyne je preto v rozpore s dobrými mravmi. Ak by totiž rodinný dom nebol využívaný, pravidelne

by sa nevykuroval, nevetral, potom by došlo k jeho vlhnutiu, chátraniu a tým aj znehodnoteniu. Ona
užívaním rodinného domu tento chránila, realizovala na ňom úpravy a údržby, preto má zásluhu na
tom, že dom neschátral.

14. Namietala ďalej spôsob, ktorým okresný súd dospel k výške bezdôvodného obohatenia, ktoré

malo nastať na jej strane, ak oprel vyčíslenie tohto nároku len o vyčíslenie vyplývajúce z kontrolného
znaleckého posudku. Zdôraznila, že v konaní boli vykonané viaceré znalecké dokazovania, pričom z jej
strany prostredníctvom jej právneho zástupcu boli k tejto problematike vypracované aj viaceré písomné
podania a vyjadrenia. Naďalej trvá na tom, že Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity pristúpil
k riešeniu tejto problematiky so všetkou zodpovednosťou, keď v závere tohto odborného stanoviska zo

dňa 17.10.2012 sa nachádzajú odpovede na položené otázky, pričom jednoznačne je ním prezentované,
že stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu rezidenčných stavieb nie je upravené žiadnou právnou
normou a pre dotknutú problematiku neexistuje zo strany ústavu ani Ministerstva spravodlivosti žiadne
usmernenie. S poukazom na tento právny záver uviedla, že súdom vykonané znalecké dokazovanie
sa minulo svojmu účelu, lebo v súdenej veci nejde o problém technický - znalecký, ale o problém

právny. Keďže postup výpočtu neupravuje vyhláška MS SR č. 492/2004 Z. z., tak následne súdom
ustanovený znalec ako aj znalecké ústavy technických univerzít z Bratislavy a Košíc nemali postupovať
podľa publikácie autorov Ilavský, Nič, Majdúch: Ohodnocovanie nehnuteľností. Knižná publikácia nie je
právnou normou, prameňom práva, a teda nie je možné, aby v konaní súd akceptoval nezákonný postup
týchto znaleckých ústavov, navyše odobrených necitlivým a nekvalifikovaným postupom Ministerstva

spravodlivosti SR. Postup znaleckých ústavov nemožno kvalifikovať inak ako svojvôľu, o to viac, ak sa
znalec nesmie vyjadrovať k právnemu posúdeniu veci. Ich výpočtom sa dopracovali k astronomickým
sumám nájomného, ktoré je v danom mieste a čase pre nehnuteľnosti v kat. úz. G. V. nereálne a
fiktívne, ktoré by žiaden nájomca v minulosti aj v súčasnosti neakceptoval a tieto nehnuteľnosti by saza takéto nájomné nedali prenajať. Naopak je nevyhnutné vychádzať z obvyklého nájmu, za aký sa v
danom mieste a čase obdobné nehnuteľnosti prenajímajú. Ak bolo zistené, že takéto nehnuteľnosti sa
v obci neprenajímajú, je potrebné vychádzať z nájomného, ktoré sa v danom mieste a v danom čase

uhrádza za obecné a komunálne byty. V konaní predložila potvrdenia zo štyroch okolitých obcí, z ktorých
je možné sa dopracovať k vyčísleniu nájomného za byty. Súd v tomto smere sa mal dôsledne zaoberať
aj uvedenými dôkazmi a uvedené zohľadniť pri stanovení výšky nájomného, teda použiť porovnávaciu
metódu pri stanovení výšky nájomného, ktorá je nakoniec aj doporučená zo strana Znaleckého ústavu
v Žiline. Okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s potvrdením z Obce V., z ktorého je možné

vyvodiť, že nájomné za byt v tomto rodinnom dome by bolo vo výške 6,64 € mesačne. Okresný súd
sa však touto problematikou ohľadne použitia porovnávacej metódy vôbec nezaoberal, v odôvodnení
rozsudku na túto problematiku nedal žiadnu odpoveď. Naopak uvedenej problematike sa účelovo
vyhol, v dôsledku čoho je rozhodnutie arbitrárne a nedostatočne odôvodnené a ako také v tejto časti
nepreskúmateľné. Na záver navrhla, aby odvolací súd v tejto napadnutej časti rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
rozsudkom okresného súdu, jeho skutkovými ako aj právnymi závermi a argumentáciou obsiahnutou v
odôvodnení. Vo vzťahu k prekážke veci rozhodnutej uviedla, že Okresný súd Zvolen rozhodnutím č. k.
13C/172/2004-162 zo dňa 22.11.2007 síce priznal, žalobkyni nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške

86.965,20 Sk v pôvodne platnej mene, avšak voči tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie a Krajský
súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 14Co/69/2008-242 zo dňa 16.09.2008 rozhodol tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej návrh žalobkyne zamietol a zmenil zostávajúcu časť rozsudku
tak, že návrh zamietol. Krajský súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobkyňa si v predmetnom
konaní podľa odvolacieho súdu neuplatnila nárok na bezdôvodné obohatenie a prvostupňový súd

preto rozhodol nad rámec návrhu. Rozhodnutie krajského súdu bolo napadnuté dovolaním, avšak len v
časti bezdôvodného obohatenia, týkajúceho sa obdobia do 14.10.2006, nakoľko toto obdobie nebolo
možné uplatniť novou žalobou bez rizika vznesenia námietky premlčania. Dovolaním preto napadla
len rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej časti do 13.09.2006 a v ostatnej časti (t. j. za dva
roky spätne) si uplatnila nárok novou žalobou. Vec v časti dovolaním nenapadnutú, t. j. obdobie od

14.10.2006 je teda podľa nej potrebné posudzovať tak, ako ju rozhodol odvolací súd, t. j. v zmysle jeho
odôvodnenia zamietavého výroku, ktorého obsahom je, že bezdôvodné obohatenie uplatnené nebolo.

16. Tvrdenia žalovanej uvedené v odvolaní, že spoločné pozemky vôbec neužívala ako aj v tom smere,
že ona ako žalobkyňa nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať, nepovažuje za pravdivé. V tejto súvislosti

poukázala na konania vedené pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 15C/262/2004 a 13C/172/2004 s
tým, aby odvolací súd prihliadol na dokazovanie v nich vykonané. V tejto súvislosti je podstatná najmä
výpoveď svedka - Y. R. - dcéry žalobkyne, ale aj svedka O. R. - priateľa žalobkyne a E.. G. Y., bývalej
právnej zástupkyne žalobkyne. V uvedených konania bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná
žalobkyňupovzájomnejnezhodezospoločnýchnehnuteľnostívyhodilaazabránilajejvstupnaspoločné

nehnuteľnosti. To, či už žalovaná následne spoločné pozemky skutočne využívala alebo obrábala, resp.
nie, je irelevantné pre toto konanie, keďže z aktu vylúčenia žalobkyne z užívania spoločných pozemkov
došlo. Pokiaľ ide o vylúčenie z užívania rodinného domu, uviedla, že tento akt vylúčenia žalobkyne
z užívania rodinného domu bol úplne protiprávny, nakoľko žalobkyňa bola väčšinová spoluvlastníčka
domu (podiel 7/12-tin). Bolo preukázané, že až do jej vyhodenia zo spoločných nehnuteľností žalobkyňa

do V. z L. L., kde býva, pravidelne chodila a prestala tam chodiť po uvedených agresívnych útokoch
zo strany žalovanej. Kvôli nepriateľskému, priam až agresívnemu správaniu zo strany žalovanej mala
strach využívať svoje vlastnícke oprávnenie užívať spoločné nehnuteľnosti.

17. K určeniu výšky bezdôvodného obohatenia uviedla, že znalecké posudky boli vypracované v

súlade s platnou právnou úpravou ako aj zaužívanými a obvyklými postupmi vytvorenými kvalifikovanými
odborníkmi v danej oblasti, keď znalci stanovili výšku nájomného znaleckou metódou, na ktorej sa zhodli
všetci znalci poverení spracovaním znaleckého posudku a jeho kontrolou. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

18. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP všakplatí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovanej viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa §
385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená
povinnosťzaplatiťžalobkyniztitulubezdôvodnéhoobohatenia sumu8.999,61€spríslušenstvom(výrok
II.) a vo výroku o náhrade trov konania ako výrok súvisiaci (výrok IV.) zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

20. Výrok, ktorým bolo konanie v časti sumy 406,19 € spolu s príslušenstvom zastavené (výrok I.)
a ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá (výrok III.) neboli odvolaním napadnuté, preto
zostávajú nedotknuté v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

21. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej finančnej náhrady, ktorý nárok jej
vznikol tým, že žalovaná užívala rodinný dom, ako aj pozemky vo väčšom rozsahu než pripadá na
jej spoluvlastnícky podiel, a to za posledné dva roky spätne od podania žaloby (14.10.2008). Napriek
tomu, že nárok žalobkyne bol jej právnym zástupcom označený ako nárok na náhradu za užívanie
nehnuteľností (viď. prednes právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 19.09.2016) okresný

súd vyhodnotil tento nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej v zmysle
ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka.

22. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v bode 13 uviedol, že mal za preukázané, že
určité časové obdobie, a to konkrétne obdobie, za ktoré si žalobkyňa voči žalovanej uplatnila vydanie

bezdôvodného obohatenia, boli tieto dva subjekty v právnom režime spoluvlastníkov tak k rodinnému
domu, ako aj k pozemkom. Nebolo teda sporné, že medzi stranami sporu ide o vzťah vyplývajúci zo
spoluvlastníctva k rodinnému domu a k pozemkom, ktoré boli špecifikované vo výroku napadnutého
rozhodnutia. Napriek tomu okresný súd považoval nárok žalobkyne za nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však nijakým spôsobom neuviedol, na základe

akých skutkových zistení a následne právneho posúdenia mal za to, že medzi stranami sporu došlo
k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia, ak vychádzal zo
zistenia, že strany sporu boli v rozhodnom čase spoluvlastníkmi rodinného domu ako aj pozemkov
a podstata žalovaného nároku spočívala v nezhodne spoluvlastníkov o právach a povinnostiach
vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva v otázke užívania týchto nehnuteľností a s tým súvisiacej

primeranej náhrady. V prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného obohatenia, ale o nárok, ktorý
vyplýva priamo z ustanovení § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého
rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. Pokiaľ niektorý z podielových
spoluvlastníkov užíva spoločnú vec nad mieru prislúchajúcu veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, v
dôsledku čoho ostatní spoluvlastníci vec nemôžu užívať v plnom rozsahu, aký im prináleží, vzniká im

nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci. Predmetným nárokom sa zaoberal Najvyšší súd SR,
napr. v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/277/2009 zo dňa 24.11.2009, v ktorom podrobne odôvodnil, na základe
akých právnych dôvodov uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného
obohatenia. Výslovne je v ňom konštatované, že: „ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len
podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné

zákonné ustanovenia. Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že
neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená
ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak
spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez
právneho dôvodu, a teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu ani o majetkový

prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne
odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Cdo/141/99 zo dňa 30.05.2000)“. Rovnaký právny záver zaujal Najvyšší súd SR aj v konaní
vedenom pod sp. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27.10.2010, podľa ktorého nárok spoluvlastníka na náhradu
za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia §

137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým
spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Aj v uvedenom rozhodnutí je výslovne
konštatované, že: „neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť
dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len vtakomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda

o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo
či ide o faktický stav“.

23. V posudzovanej veci je nesporné, že strany v rozhodnom období boli podielovými spoluvlastníkmi
rodinného domu a pozemkov, že predmetný rodinný dom užívala v celosti žalovaná, ktorá žalobkyni

náhradu vo forme peňažného plnenia neposkytla, keď sa nevedela dohodnúť na jej výške. Žalobkyňa sa
bezpochyby domáhala peňažného plnenia voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú vec v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, uplatnila teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva a
ktoré sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak teda okresný súd dospel k inému
právnemu názoru a nárok žalobkyne posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, jeho rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Okresný súd pochybil tým, že vec nesprávne právne

posúdil a nedostatočne vykonané dokazovanie bolo dôsledkom takéhoto nesprávneho právneho
posúdenia. Ak sa teda okresný súd dopustil omylu v právnom posúdení pre to, že neaplikoval správnu
normu a z tohto dôvodu zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú a zákonnú
povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu a takýto komplexný chybný postup
nemôže naprávať súd vyššej inštancie.

24. V konaní nebolo sporné, že v rozhodnom období bola žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou k
rodinnému domu v podiele 7/12-tin a podielovou spoluvlastníčkou k pozemkom v podiele 5/12-tin.
Žalovaná strana bola v rozhodnom období podielovou spoluvlastníčkou k rodinnému domu v podiele
5/12-tin a podielovou spoluvlastníčkou k pozemkom v podiele 5/12-tin. Žalovaná v priebehu celého

konania pred okresným súdom namietala dôvodnosť nároku žalobkyne, nakoľko tvrdila, že žalobkyňa
nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať a nič jej nebránilo v tom, aby ako majoritná spoluvlastníčka
7/12-tin rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka tak, že
tento bude užívať len ona. Okresný súd ale dôvodne poukázal na konanie vedené pred Okresným
súdom Zvolen pod sp. zn. 13C/172/2004, ktorým bolo rozhodnuté o oprávnení žalovanej užívať rodinný

dom v celosti, a to až do doby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam. V o vzťahu k užívaniu rodinného domu výlučne žalovanou okresný súd správne
uzavrel, že nárok žalobkyne je v tomto rozsahu čo do základu daný, aj s odkazom na výpovede svedkov
(Y. R., E.. G. Y. a O. R.), ktoré svedecké výpovede ( body 17 až 19 odôvodnenia ) preukazujú, že
rodinný dom v rozhodnom období užívala výlučne žalovaná. Neužívanie spoločnej veci v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom, teda žalobkyňou, bolo dôsledkom užívania spoločnej veci
druhým spoluvlastníkom, teda žalovanou, a to nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Žalovaná tak
v rozhodnom období užívala spoločnú vec ( rodinný dom ) nad rozsah spoluvlastníckeho podielu,
podieľala sa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedala jej podielu a
nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýval z dohody spoluvlastníkov alebo by prípadne vyplýval

z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka (ako na to poukazovala žalovaná v odvolaní), alebo či ide
o faktický stav (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010). Z uvedeného je teda
zrejmé, že dôvod, pre ktorý žalobkyňa spoločnú vec ( rodinný dom ) neužívala, nie je právne významný
(viď. taktiež rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/184/2010). Z uvedeného preto odvolací súd uzatvára na
podporu dôvodov, ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí okresným súdom, že nárok žalobkyne

vo vzťahu k žalovanej na náhradu za neužívanie spoločnej veci - rodinného domu v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu vyplývajúci z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka je daný,
nakoľko jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (žalovanou)
nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu.

25. Odvolací súd uznáva, že nárok podielového spoluvlastníka na náhradu za užívanie jeho podielu
iným podielovým spoluvlastníkom, resp. právny charakter tzv. „nadužívania“ spoločnej veci nie je v
aplikačnejpraxisúdovposudzovanájednotne.Odvolacísúdvšakprirozhodovaní opredmetnomnároku
žalobkyne vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré sú už vyššie uvedené, konkrétne sp.
zn. 4Cdo/298/2008, 4Cdo/137/2008, 4Cdo/123/2008, 4Cdo/277/2009, 4Cdo/55/2009, 6Cdo/184/2010,

z ktorých vyplýva, že nárok podielového spoluvlastníka na náhradu za užívanie jeho podielu iným
spoluvlastníkom nie je možné posúdiť ako nárok na bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd dodáva, že
jednotný názor na posúdenie uvedeného nároku podielových spoluvlastníkov nie je ani v rozhodovacej
praxi súdov Českej republiky, ktoré vychádzali z rovnakej právnej úpravy, pričom obdobný záver akoNajvyšší súd SR v citovaných rozhodnutiach zaujal Najvyšší súd ČR vo veci sp. zn. 31Cdo/503/2011,
či Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. II. ÚS 471/2005. V danom prípade preto odvolací súd sa stotožňuje
so závermi vyplývajúcimi z vyššie uvedených rozhodnutí, nezdieľa názor súdu prvej inštancie, že

plneniezaužívaniepredmetu podielovéhospoluvlastníctvapodielovýmispoluvlastníkminadrámecjeho
spoluvlastníckeho podielu je plnením bez právneho dôvodu, a teda bezdôvodným obohatením. Aj keď
medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o hospodárení so spoločnou vecou a jeden alebo
viac podielových spoluvlastníkov vec neužíva, nemožno uzavrieť, že vec užívajú bez právneho dôvodu.
Ak sa niektorý spoluvlastník ujme vlády nad spoločnou vecou bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi,

nejde o stav užívania veci bez právneho dôvodu, ale o užívanie veci z titulu spoluvlastníckeho práva.

26. Žalovaná v odvolaní zároveň namietala, že okresný súd mal rozhodovať o uplatnenom nároku
žalobkyne len za obdobie od 23.11.2007 do 12.12.2010, nakoľko o časti nároku žalobkyne bolo už
právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen č. k. 13C/172/2004, keď v
tomto konaní bolo právoplatne skončené konanie o nároku žalobkyne v časti týkajúcej sa obdobia od

14.10.2006 do 22.11.2007 a to tak, že tento nárok bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14Co/69/2008 zo dňa 16.09.2008 zamietnutý a toto obdobie dovolaním žalobkyňou napadnuté nebolo,
dovolací súd teda ani o tejto časti zamietnutého nároku rozhodnúť nemohol.

27. Okresný súd sa námietkou vznesenou žalovanou už v priebehu konania vysporiadal tak, že v konaní

vedenom pred Okresným súdom Zvolen č. k. 13C/172/2004 nie je ešte vydané právoplatné rozhodnutie
a teda nie je právoplatne rozhodnuté o nároku žalobkyne voči žalovanej vo vzťahu k uplatnenej náhrade
za užívanie spoluvlastníckeho podielu (bod 48 odôvodnenia). Uvedený právny záver okresného súdu
všakniejesprávnyazostranyokresnéhosúduvtomtorozsahudošlokvadespočívajúcejvnesprávnom
právnom posúdení veci. Okresný súd totiž nesprávne interpretoval predmet a rozsah dovolacieho

konania vedeného pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 2Cdo/43/2008.

28. Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/172/2004 nepochybne vyplýva, že rozsudkom
Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.11.2007 bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku žalobkyne proti
žalovanej za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 z titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v č. k. 14Co/69/2008 zo dňa 16.09.2008 bolo rozhodnuté tak, že
v časti rozsudku, v ktorej okresný súd návrh žalobkyne zamietol, rozsudok potvrdil a v časti, v ktorej
okresný súd žalobkyni vyhovel, tento rozsudok zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Teda odvolací
súd zamietol aj výrok, ktorým okresný súd rozhodol tak, že žalovaná je oprávnená užívať rodinný
dom a súčasne odvolací súd zamietol žalobu žalobkyne aj v tej časti, v ktorej okresný súd priznal

žalobkynináhraduzaužívanienehnuteľnostizaobdobieod01.12.2004do22.11.2007.Ajzodôvodnenia
rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/172/2004-162 zo dňa 22.11.2007 (strana 9, odsek prvý)
vyplýva, že súd zaviazal žalovanú na zaplatenie vyššie uvádzanej sumy s tým, že poukazuje na to, že
rozsudokbolvydanýkudňu22.11.2007avpredmetnomprípade bolomožnérozhodnúťobezdôvodnom
obohatení len za predchádzajúce obdobie, teda nebolo možné rozhodnúť o bezdôvodnom obohatení

do budúcna tak, ako sa toho domáhala žalobkyňa, preto v tejto časti súd v prevyšujúcej časti návrh
zamietol. Okresný súd preto o nároku žalobkyne rozhodol odo dňa 01.04.2004 až do 22.11.2007 (kedy
bol tento rozsudok vyhlásený). Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie všetci
účastníci konania s tým, že v časti, v ktorej súd rozhodol o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy
86.965,20 Sk v pôvodne platnej mene, a to za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 zmenil tak, že

návrh zamietol. Nie je v tomto prípade podstatné, na základe akého dôvodu k zmene rozhodnutia o
uplatnenom nároku žalobkyne voči žalovanej za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 došlo, nakoľko
i prípadná zmena kvalifikácie nároku uplatneného žalobou nie je pre súd záväzná. Súd nie je viazaný
právnym posúdením veci účastníkmi (stranami), nakoľko súdu prislúcha právne hodnotenie súdnej veci
a je jeho povinnosťou posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení. Žalobkyňa v konaní

a v samotnej žalobe vyvodzovala svoj nárok na požadované peňažné plnenie ňou opísaným skutkovým
stavom, podstatou ktorého bolo, že žalovaná užíva spoločnú vec nad rozsah jej spoluvlastníckeho
podielu. Uvedeným skutkovým vymedzením žalobkyňa splnila povinnosť opísať v žalobe rozhodujúce
skutočnosti a nebola povinná skutkový rámec veci právne vyhodnotiť a zdôvodniť, lebo je vždy vecou
súdu, aby podal právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku. Krajský súd v Banskej Bystrici č. k.

14Co/69/2008 rozsudkom zo dňa 16.09.2008 preto o nároku žalobkyne za obdobie od 01.12.2004 do
22.11.2007 rozhodol tak, že v tomto rozsahu nárok žalobkyne zamietol. Ak aj žalobkyňa dovolaním
napadla rozsudok odvolacieho súdu (14Co/69/2008 zo dňa 16.09.2008) dovolací súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 2Cdo/43/2009 výslovne uviedol, že v dovolaním napadnutej časti v sume 54.619,80 Sk vpôvodne platnej mene vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie, pričom išlo o obdobie žalobkyňou dovolaním
napadnuté, a to od 01.12.2004 do 13.10.2006, ktorá skutočnosť je konštatovaná aj na strane 3
uznesenia dovolacieho súdu. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/43/2002-295 zo dňa

17.12.2009 vyplýva, že dovolanie bolo podané v časti, v ktorej nebola žalobkyni 1/ priznaná náhrada za
užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovanou v období od 01.12.2004 do 13.10.2006. V uznesení
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/55/2010-321 zo dňa 29.06.2010 odvolací súd konštatoval,
že predmetom odvolacieho konania, a teda konania vôbec, je suma 54.619,80 Sk v pôvodne platnej
mene, ktorá predstavuje náhradu za užívanie nehnuteľností, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve

žalobkyne a žalovanej, a to za obdobie od podania návrhu v tejto veci, t. j. od decembra 2004 do
13.10.2006 tak, ako bol tento nárok vymedzený podaným dovolaním. Konanie o nároku žalobkyne voči
žalovanej za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007, či už titulom užívania spoločnej veci žalovanou
nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu alebo z titulu vydania bezdôvodného obohatenia bol Krajským
súdom v Banskej Bystrici dňa 16.09.2008 (č. k. 14Co/69/2008) zamietnutý, toto obdobie dovolaním
žalobkyne napadnuté nebolo a dovolací súd teda ani o tejto časti zamietnutého nároku rozhodnúť

nemohol.

29. Okresný súd preto po zrušení a vrátení veci bude rozhodovať o uplatnenom nároku žalobkyne
len za obdobie od 23.11.2007 do 12.12.2010 (nakoľko dňom 13.12.2010 nadobudol právoplatnosť
rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/292/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. 15Co/217/2010 vo veci zrušenia spoluvlastníctva). Z rozhodovacej činnosti odvolacieho
súdu je tomuto taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn. 13C/172/2004, a
to rozsudok zo dňa 12.12.2016 (č. l. 592), ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 1.813,02 € s príslušenstvom (v pôvodne platnej mene suma 54.619,80 Sk), keď v danom konaní
mal súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j. od 01.12.2004 do 13.10.2006 boli strany

podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to rodinného domu a pozemkov, ako aj to, že predmetné
nehnuteľnosti užívala žalovaná, ktorá náhradu vo forme peňažného plnenia žalobkyni neposkytla.
Okresný súd v uvedenej veci uzavrel, že žalobkyňa má nárok voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú
vec ( rodinný dom ) v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to v období od 01.12.2004 do
13.10.2006, t. j. za 682 dní. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/123/2017-653

zo dňa 18.07.2017 vyplynulo, že rozsudok okresného súdu v uvedenej veci bol v celom rozsahu
potvrdený a odvolací súd konštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v
podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici (13Co/123/2017-653 zo dňa 18.07.2017) nepochybne vyplýva, že žalobkyňou uplatnená výška
náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti za uplatnené obdobie voči

žalovanej bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1.813,02 €, ktorá ostala predmetom sporu po tom, čo
ostalo právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol,
ktorývýrokvodvolacomkonaníodvolacísúdpotvrdilanebolužtedapredmetomkonania pozrušujúcom
rozhodnutí dovolacieho súdu. Bude úlohou okresného súdu v tejto prejednávanej veci po jej zrušení a
vrátení rozhodnúť tak, že konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007 zastaví

pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

30. K námietke žalovanej, že žalobkyni žiadnym spôsobom nebránila nehnuteľnosti užívať - rodinný
dom, odvolací súd poznamenáva, že medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa a
žalovaná sú podielovými spoluvlastníčkami rodinného domu a ani to, že žalovaná fakticky užívala celý

rodinný dom, teda aj v tej časti (ideálny podiel), ktorá patrila do spoluvlastníckeho podielu žalobkyne.
Vzhľadom na túto skutočnosť je preto dôvodné, aby za toto užívanie poskytla spoluvlastníčke finančnú
náhradu napriek tomu, že z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa skutočne nedomáhala užívania
rodinného domu, naopak sama navrhla, aby tento užívala žalovaná, avšak, za finančnú náhradu. Je
teda nepochybné, že žalovaná užívala rodinný dom aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a medzi

spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné. Je preto dôvodné a v súlade s
existujúcou judikatúrou, aby za takéto „nadužívanie“ žalovaná druhej spoluvlastníčke poskytla finančnú
náhradu. Opakovane preto odvolací súd poznamenáva, že pri nároku na náhradu uplatnenú podielovým
spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne
nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci, ale to, že

spoluvlastníkvecužívanadrozsahsvojhospoluvlastníckehopodieluazatotoužívanienáhraduvoforme
peňažného plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi neposkytuje, čo by však neplatilo len v tom
prípade, ak by sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa poskytovať nemá. Ak naviac žalovaná namietala,
že žalobkyňa sa žiadnym spôsobom nepodieľala na nákladoch spojených s nehnuteľnosťami, v tejtosúvislosti je nevyhnutné poukázať na to, že predmetné náklady a s tým súvisiace vynaložené finančné
prostriedky žalovanou, mali byť uplatnené a zohľadnené pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, nemohli byť preto zohľadňované v tomto konaní o zaplatení finančnej

náhrady za užívanie podielu žalobkyne na spoločných nehnuteľnostiach.

31. Dôvodnou však bola odvolacia námietka žalovanej, pokiaľ ide o určenie výšky finančnej náhrady za
užívanie nehnuteľností nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, teda že užíva žalovaná i podiel
žalobkyne, nemožno pristúpiť na argumentáciu okresného súdu, ktorý pri určení tejto výšky neuviedol

žiadnemyšlienkovépostupyaniúvahy,nazákladektorýchdospelktomu,žesumauvedenávznaleckom
posudku Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Stavebná fakulta, Ústav súdneho znalectva v
Bratislavevzmysleznaleckéhoúkonuč.21/2013vspojenísdoplnkomč.1znaleckéhoúkonuč.18/2014
zo dňa 01.07.2014, zodpovedá sume, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a
čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej). Pokiaľ je výška
obvyklého nájomného v danom mieste a čase závislá aj na účele a spôsobe užívania, treba prihliadnuť

aj na podstatu (spôsob a rozsah) faktického užívania subjektom, ktorý užíva spoločnú vec nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd však len konštatoval, že pri rozhodovaní vychádzal z
vyššieuvedenéhoznaleckéhoposudku,atonapriektomu,ževkonaníbolizadováženéviaceréznalecké
posudky, ale i odborné vyjadrenia, či stanoviská ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť súdov
SR. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia však neuviedol, na základe akých skutočností a najmä

právnych úvah dospel k tomu, že práve znalecký posudok Slovenskej technickej univerzity v Bratislave,
Stavebná fakulta, Ústav súdneho znalectva v Bratislave zodpovedá všetkým vyššie uvedeným kritériám.
V tejto súvislosti nemožno opomenúť to, že žalovaná od počiatku poukazovala na to, že Ústav súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity pristúpil k riešeniu tejto problematiky so všetkou zodpovednosťou,
namietali závery práve znaleckého posudku, na základe ktorého súd rozhodol, napriek tomu sa súd

s uvedenými námietkami zo strany žalovanej v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom
nevysporiadal. Žiadnym spôsobom okresný súd nevykonal a následne ani nevyhodnotil dôkazy
predkladané žalovanou, najmä vo vzťahu k jej tvrdeniu, že pri určení výšky finančnej náhrady sa má
vychádzať z obvyklého nájmu, za aký sa v danom mieste a čase obdobné nehnuteľnosti prenajímajú,
pričom predložila potvrdenia z okolitých obcí, z ktorých je možné sa dopracovať k prípadnému vyčísleniu

nájomného za byty. K uvedenému sa žalovaná podrobne vyjadrila v jej podaniach zo dňa 18.11.2010
a 12.08.2014, na ktoré argumenty však okresný súd žiadnym spôsobom nereagoval, napriek tomu,
že disponoval i dôkazmi, a to potvrdením Obce V. zo dňa 04.04.2014, v ktorej obci sa predmetné
nehnuteľnosti nachádzajú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na konanie vedené pred Okresným
súdom Zvolen č. k. 13C/172/2004, ktoré je t. č. právoplatne skončené a v ktorom konaní okresný súd

zohľadnil nielen znalecké dokazovanie, ale i listinné dôkazy predložené tak žalobkyňou ako i žalovanou,
a predmetné dôkazy vyhodnotil jednotlivo ako i vo vzájomnej súvislosti. Uvedený postup však okresný
súd v prejednávanej veci nedodržal. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že proti znaleckému posudku,
na základe ktorého okresný súd rozhodol, boli podávané opakovane námietky zo strany žalovanej a z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa s nimi súd vysporiadal.

32. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru, je právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súčasťou odôvodnenia rozsudku v zmysle ustanovenia § 220

ods. 2 CSP sú aj úvahy, ktorými sa súd riadil pri hodnotení dôkazov. Znalecký posudok je významný
dôkazný prostriedok a v rámci dokazovania mu prináleží významné miesto, rovnako ako každý iný
dôkaz, však podlieha hodnoteniu v zmysle ustanovenia § 191 CSP. Pri hodnotení dôkazu znaleckým
posudkom sa musí súd zaoberať tým, či posudok znalca má všetky formálne náležitosti, teda či
závery v ňom uvedené sú náležite odôvodnené a či sú podložené obsahom nálezu, či znalec vyčerpal

znaleckú úlohu v rozsahu, aký mu bol zadaný, či prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa mal
vyporiadať a či jeho závery sú podložené výsledkami konania a nie sú v rozpore s výsledkami ostatných
vykonaných dôkazov. I keď súd nemôže preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov znalca,
nakoľko na to nemá odborné znalosti, neznamená to, že je znaleckým posudkom viazaný a musí ho bez
ďalšieho akceptovať. V prejednávanej veci bolo vypracovaných viacero znaleckých posudkov, avšak

okresný súd ich vo vzájomnej súvislosti nevyhodnotil, neuviedol, na základe čoho považuje len znalecký
posudok Slovenskej technicky univerzity za správny vo vzťahu k výške náhrady za užívanie a súčasne
nevyhodnotil i ďalšie listinné dôkazy v konaní predložené žalovanou, pretože tak ako bolo uvedené
vyššie, znalecký posudok je len jedným z dôkazov v konaní, pričom súd je povinný prihliadať na všetkydôkazy a skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Úlohou odvolacieho súdu nemôže byť domýšľať
si dôvody, na základe ktorých okresný súd svoje rozhodnutie založil (vo vzťahu k výške finančnej
náhrady) a ako dôkazy vyhodnotil, ak tieto v dôvodoch jeho rozhodnutia absentujú. Nie je sporné

ani to, že v súčasných právnych predpisoch upravujúcich výkon znaleckej činnosti nie je stanovenie
všeobecnej hodnoty nájmu stavieb usmernené žiadnym metodickým posudkom a výpočtovým vzťahom.
I keď samotná možnosť vyhotovenia posudku iným spôsobom, inou metodikou nevylučuje správnosť
znaleckého posudku, nakoľko ide o aspekty odborného posúdenia veci, ktoré sú dané na výber znalcovi
a naplno sa v nich uplatňujú odborné vedomosti znalca, ktorými súd nedisponuje, nezohľadnenie i

ďalších listinných dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, prípadne neboli vyhodnotené, nemožno
považovať za postup súdu, ktorý by zodpovedal dôsledne vykonanému a vyhodnotenému dokazovaniu
vzmysleCivilnéhosporovéhoporiadku.Okresnýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutianeuviedol,
aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu záveru o výške finančnej náhrady. V
tejto súvislosti preto odvolací súd poznamenáva, že pravidlá hodnotenia dôkazov sú upravené v článku
15 ako aj v § 191 CSP a spravujú sa teóriou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu

hodnotísúdpodľasvojejúvahyvsúladesprincípmi,naktorýchspočívatentozákon.Významnýkritériom
je, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Aj znalecký posudok musí súd hodnotiť voľne, v súvislosti s ostatnými
vykonanými dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej logiky, domáhať sa vysvetlenia ďalšími otázkami

určenými znalcovi, a v prípade pochybností nariadiť preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom.
Súd síce nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov vyjadrených znalcom, avšak môže výsledky
znaleckého dokazovania hodnotiť voľne, t. j. vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných
dôkazov. Ak sa teda súd nezaoberal aj inými dôkazmi a vychádzal len z jedného dôkazu, zároveň sa
nevysporiadal s námietkami žalovanej, ktorá poukazovala na listinné dôkazy súvisiace s potvrdeniami

z okolitých obcí ako aj zo samotnej Obce X/XX-tin,v ktorej sa nehnuteľnosti nachádzajú a neuviedol, na
základe akých skutočností na tieto dôkazy neprihliadal, uvedený nedostatok nie je možné nahradiť ani v
odvolacom konaní, ak odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových zistení a právnych
úvah takto okresný súd nepostupoval. Správnosť postupu okresného súdu v súvislosti s určením výšky
finančnej náhrady nemožno potvrdiť odvolacím súdom o to viac, že pri samotnom „mechanizme“

výpočtu nie je správna ani výška podielu, ktorý žalovaná užívala nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu, a tomu zodpovedajúca výška finančnej náhrady. Žalovaná totiž užívala, pokiaľ ide o rodinný
dom túto spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorý predstavoval 5/12-tin, teda
užívala podiel žalovanej vo výške 7/12-tin u rodinného domu. V prípade pozemkov okresný súd uvádzal
pojmy priľahlé pozemky, pozemky bez toho, aby zameral dokazovanie k tomu, v akom rozsahu jednotlivé

pozemky žalovanou boli užívané a pri uvedenom „mechanizme“ vychádzal z toho, že podiel žalobkyne
predstavuje pri pozemkoch 1 -icu, napriek tomu, že v inej časti rozhodnutia tento podiel určil ako 5/12-
in. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako súd ustálil podiel - jeho výšku, nad ktorý
žalovaná užívala svoj podiel na spoločnej veci, a to zvlášť vo vzťahu k nehnuteľnostiam - rodinný dom
a zvlášť vo vzťahu k nehnuteľnostiam - pozemkom, ak je zrejmé, že podiel u rodinného domu ako aj

podiel u pozemkov, ktorý pripadal na žalovanú, resp. na žalobkyňu bol rôzny (viď. bod 13 napadnutého
rozhodnutia).

33. Odvolací súd dáva do pozornosti okresnému súdu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/184/2010, v ktorom vyslovil právny záver, podľa ktorého „pri posudzovaní rozsahu užívania
spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale
rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota vzhľadom
na konkrétne okolnosti u jednotlivých častí veci rozdielna. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd
vytýkal, že súd pri rozhodovaní nároku neprihliadal na to, že nárok na finančnú náhradu nevzniká v

prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel,
preto v takom prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento
spoluvlastníkprípadnespoločnúvecneužíva,niejeprávnevýznamný.“Uvedenéprávnezáveryodvolací
súd uvádza vo vzťahu k finančnej náhrade za neužívanie spoločnej veci uplatnenej žalobkyňou vo

vzťahu k nehnuteľnostiam - pozemkom, vo vzťahu ku ktorým žalovaná od počiatku namietala, že tieto
neužívala. Okresný súd však nezaujal žiadne skutkové ani právne závery vo vzťahu k tomu, či žalobkyňa
užívala pozemky nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že pokiaľ
ide o spoluvlastnícky podiel žalobkyne na pozemkoch, tento predstavuje 5/12-tin, spoluvlastnícky podielP. V., ktorá nie je stranou sporu v tomto konaní predstavuje 2/12-tiny a spoluvlastnícky podiel žalovanej
predstavuje 5/12-tin.

34. Nemožno totiž opomenúť, že ak by spoločná vec - pozemky vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná,
žiaden nárok na náhradu za jej užívanie by medzi nimi ani nevznikol. Okresný súd však žiadne
dokazovanie vo vzťahu k tomu, či spoločná vec - pozemky a v akom rozsahu boli žalovanou užívané,
nevykonal. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedené odôvodnil len tým, že „by
nebolo dôvodné požadovať od žalobkyne, aby chodila na miesto, kde sama dobre vie, že nie je vítaná,

kde v prípade, ak by sa do uvedeného rodinného domu alebo na dvor, či priľahlý pozemok dostavila,
riskuje vznik konfliktu, či už vo verbálnej alebo fyzickej podobe“. V tomto smere však okresný súd
nevykonal žiadne dokazovanie pokiaľ ide o skutočnosť, či pozemky, ktoré predstavujú predmet tohto
konania sú výlučne len charakteru: dvor, priľahlý pozemok, samostatný pozemok, aký je k nim prístup,
teda či užívanie pozemkov nebolo dosť dobré predpokladať aj u samotnej žalobkyne. V prípade,
ak by aj odvolací súd pristúpil na argumentáciu okresného súdu týkajúcu sa nemožnosti užívania

priľahlého pozemku žalobkyňou, ak rodinný dom užívala výlučne žalovaná, neuviedol, v akom rozsahu
dvor, prípadne priľahlý pozemok žalovaná užívala, teda či predmetný dvor, resp. priľahlý pozemok
zodpovedá celkovej výmere pozemkov, nachádzajúcich sa v kat. úz. G. V. vedených na Okresnom úrade
- Katastrálny odbor v F. na LV č. XXX ako parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X/X, XXX/X/X, XXX/X/X, XXX/
X/X, XXX/X ako pozemku, ktorý je vedený na LV č. XXX ako parc. č. XXX. Z listu vlastníctva č. XXX

pre k. ú. G. V. vyplýva, že rodinný dom je postavený na parc. č. XXX/X o výmere 176 m2, parc. č.
XXX/X predstavuje zastavané plochy a nádvoria o výmere 18 m2 a parc. č. XXX/XX o výmere 566
m2 predstavuje tiež zastavané plochy a nádvoria, pričom ďalšie parcely, a to parc. č. XXX/X a XXX/
X a XXX/XX sú parcelami, ktoré sú charakterom záhrady a vodné plochy. Okresný súd teda žiadnym
spôsobom nevykonal dokazovanie vo vzťahu k tomu, akým spôsobom a v akom rozsahu užívala

žalovaná nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti - pozemky zapísané na LV č. XXX
( najmä nehnuteľnosti charakteru záhrady a vodné plochy) ako aj pozemky evidované na LV č. XXX, z
ktorého vyplýva, že parc. č. XXX o výmere 167 m2 je charakterizovaná ako orná pôda (parcela registra
„E“), keď sa ohľadne dôvodnosti nároku žalobkyne zameral len na „nadužívanie“ rodinného domu.

35. Vzhľadom na zásadné námietky žalovanej, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti
určenia výšky finančnej náhrady, ako aj „nadužívania“ pozemkov žalovanou, s ktorými skutočnosťami sa
súd v rámci vykonania dokazovania, ale ani hodnotenia dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevysporiadal, nemožno konštatovať splnenie si povinnosti súdom uloženej mu zákonom (§ 191 ods.
1, § 220 ods. 2 CSP). Dôvodná je preto v tejto súvislosti i námietka žalovanej vytýkajúca napadnutému

rozsudku v tomto rozsahu jeho nepreskúmateľnosť, ktorá skutočnosť neumožňuje uvedené vady
odstrániť v odvolacom konaní.

36. V ďalšom konaní bude úlohou okresného súdu doplniť dokazovanie v naznačenom smere,
vyhodnotiť jednotlivé dôkazy v súlade s § 191 ods. 1 CSP, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,

a rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade s § 220 CSP.

37. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené koná ďalej o
veci a v novom rozhodnutí súd v zmysle § 396 ods. 3 CSP rozhoduje aj o trovách odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).