Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/79/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612010211
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5612010211.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov
JUDr. Pavla Polku a JUDr. Vladimíra Kuráka na verejnom zasadnutí konanom 22. novembra 2016
prejednal odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/88/2012
zo 17.5.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/88/2012 zo 17.5.2016 bol obžalovaný C. I.
postupom podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2Pv 463/11/5505-25 zo 14.6.2012 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom
základe, že

že v právnej veci vedenej Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod spisovou značkou 8C/142/2010,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Petra Vargu, vtedy advokáta so sídlom T. B. XX/X, W.
I., na pojednávaní dňa 1. 2. 2011, súdu ako listinné dôkazy predložil fotokópiu kúpnej zmluvy zo dňa
23. 6. 1987, uzatvorenej medzi predávajúcim, medzičasom zomrelým C. R., nar. X. X. XXXX, naposledy
trvalo bytom D. C. XXX, okres W. I. a kupujúcimi, na ktorých strane vystupuje spolu s manželkou I. I.,

rod. G., nar. XX. X. XXXX, trvalo bytom D. C. XX, okres W. I., za prítomnosti už tiež zomrelých svedkov
U. H. a N. I., opatrenú odtlačkom úradnej pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba, ktorá
bola vyhotovená v tom čase nedostupnou technikou a technológiou, spolu s prenesením podpisov
prítomným z iných listín, ako aj prenesením odtlačku úradnej pečiatky Miestneho národného výboru
Veterná Poruba a podpisu jeho vtedajšieho predsedu Jaroslava Salaja, fotokópiu kúpnej zmluvy zo dňa
11. 9. 1987 s dodatočne upraveným textom nezhodujúcim sa s jej originálom archivovaným príslušným

štátnym orgánom a to v časti štvrtého odseku prvej strany a vety: „A - ZAREGYSTROVAŤ. PARCELE
- 13 - 14 na LV", fotokópiu prehlásenia medzičasom zomrelého predávajúceho C. R., nar. X. X. XXXX,
naposledy trvalo bytom D. C. XXX, okres W. I., zo dňa 23. 6. 1987, opatreného odtlačkom úradnej
pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba, fotokópiu potvrdenia zo dňa 25. 6. 1987, podľa
ktorého mal C. I. odovzdať na Štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši jeho zamestnancovi JUDr.
I. D. dva listy vlastníctva k parcele č. 13, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Správou

katastra Liptovský Mikuláš pre okres Liptovský Mikuláš, obec Veterná Poruba, katastrálne územie D. C.
a parcele č. 14, bez zápisu na liste vlastníctva, vedenej Správou katastra Liptovský Mikuláš pre okres
Liptovský Mikuláš, obec Veterná Poruba, katastrálne územie D. C., kúpnu zmluvu a čestné prehlásenie,
všetko za účelom registrácie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, rovnako vyhotoveného v tom čase
nedostupnoutechnikouatechnológiou,spolusprenesenímpodpisovprítomnýmpripodpiseprehlásenia
z iných listín, ako aj prenesením odtlačku úradnej pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba

a podpisu jeho vtedajšieho predsedu Jaroslava Salaja, pričom vykonaným znaleckým dokazovaním bolo
zistené, že C. I. v súdnom konaní predkladané listinné dôkazy boli upravované a pozmeňované.Proti rozsudku súdu podal riadne a včas odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného. V písomných

dôvodoch odvolania uviedol okrem iného nasledovné: „ Nad rámec záverečnej reči prokurátora tak,
ako je táto zachytená v zápisnici o hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.5.2016 a dôvodov podania
riadneho opravného prostriedku prokurátorom, rovnako zachytených vo vyššie konkretizovanej zápisnici
o hlavnom pojednávaní, dovoľujem si dať do pozornosti odvolacieho Krajskoho súdu Žilina skutočnosť,
že vykonaným dokazovaním, ako v prípravnom konaní, tak v konaní pred súdom, bolo preukázané, že

kúpna zmluva datovaná dňom 23.6.1987, ako originál spísaný v súlade s právnym poriadkom bývalej
Českoslovenksej socialistickej republiky neexistuje a ani nikdy neexistovala. Obžalovaným predložený
text kúpnej zmluvy, a to ako v pôvodnom civilnom konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš
pod sp.zn. 8C/142/2010, tak v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod
sp.zn. 1T/88/2012, je falzifikátom, čo bolo hodnoverne preukázané znaleckým dokazovaním s tým,
že napriek jeho záverom, ako aj záverom plynúcim z ďalších relevantných dôkazných prostriedkov

obžalovaný naďalej zavádzal prvostupňový súd tvrdiac, že text kúpnej zmluvy datovaný dňom 23.6.1987
existoval, bol napísaný v celosti na jednom mechanickom písacom stroji a za jeho neustálej prítomnosti.
Prvostupňový súd podľa názoru prokurátora nedostatočné reflektoval na obsah úpravy § 120 a
nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP"), a to predovšetkým na obsah znenia § 120 ods. 1 a § 123 OSP, v zmysle ktorých

je evidentné, že obžalovaný musel mať a mal vedomosť o tom, že súdu konajúcemu v civilnej veci
predkladá falšovaný dôkaz, ktorého prostredníctvom mienil protiprávne dosiahnuť rozhodnutie súdu v
jeho prospech. Keďže kúpna zmluva datovaná dňom 23.6.1987 v origináli nikdy neexistovala, o čom
v neposlednom rade popri nespochybniteľných záveroch vykonaného dokazovania svedčí aj rozpor v
texteďalšíchlistínvsúčasnostievidovanýchKatastrálnymodboromOkresnéhoúraduLiptovskýMikuláš,

ako právnym nástupcom príslušného štátneho orgánu, konkretizovaných v obžalobnom návrhu s tým,
že C. I. musel mať a mal vedomosť o tom, že súdu je predkladaný falzifikát listiny, nie je podľa názoru
prokurátora rozhodujúce, kto konkrétne falšovaný dôkaz konajúcemu súdu v civilnom konaní osobne
predložil, teda či tak osobne urobil C. I. alebo sa tak stalo prostredníctvom jeho vtedajšieho právneho
zástupcu, medzičasom zomrelého JUDr. C. D.. Zo znenia § 120 OSP je pritom evidentné, že dôkazy

označujú a súdu predkladajú účastníci súdneho konania, pričom tak môžu urobiť prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, ak sú ním v tom, ktorom súdnom konaní zastúpení. S prihliadnutím na
charakter kúpnej zmluvy je zároveň ďalej zrejmé, že túto nemôže mať z objektívnych dôvodov od
počiatku k dispozícii právny zástupca, ale musí mu byť predložená účastníkom právneho vzťahu, čo
zásadným spôsobom spochybňuje úvahy súdu prvého stupňa vyjadrené v dôvodoch ním vydaného

oslobodzujúceho rozsudku. Vo svetle tohto zistenia sa potom javí byť nepochybným, že obžalovaný
konal spôsobom napĺňajúcim zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu marenia spravodlivosti podľa
§ 344 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona, teda v intenciách § 120 OSP predložil súdu v civilnom
konaní dôkaz, ktorý bol preukázateľne sfalšovaný a o jeho falšovaní musel mať a mal vedomosť, čím
sa dopustil konania právne kvalifikovaného obsahom úpravy § 344 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Čo sa týka právnej kvalifikácie obžalovaným spáchaného skutku aj v podobe znenia § 344 ods. 1 písm.
b) Trestného zákona, dovoľujem si dať do pozornosti odvolacieho súdu, že priama účasť obžalovaného
na falšovaní dôkazu je nevyhnutná titulom charakteru a obsahu falšovanej listiny. Aj keď prípadne
samotný falzifikát vyhotovuje tretia osoba, obžalovaný jej musí prinajmenšom z obsahového hľadiska
kladeného na budúci falzifikát v danom prípade oznámiť zmluvné strany, predmet zmluvy, kúpnu cenu

a označiť osoby, ktoré mali hrať úlohu svedkov právneho úkonu, to všetko s vedomím, že tak dosiahne
vytvorenie falzifikátu deklarujúceho neexistujúci stav s motívom dosiahnuť súdne rozhodnutie v jeho
prospech. Z dôkazných prostriedkov založených vo vyšetrovacom spise pritom ďalej vyplýva, že C.
I., po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi obžalobného návrhu, sa neúspešne dodatočne a zrejme
už po smrti svojho vtedajšieho právneho zástupcu JUDr. Petra Vargu, pokúsil vyhotoviť, prípadne si

za jeho osobnej asistencie nechal vyhotoviť v poradí druhý falzifikát kúpnej zmluvy datovanej dňom
23.6.1987, v tele textu ktorej odstránil, či skôr sa neúspešne pokúsil odstrániť nedostatky kvalifikované v
skutku a dôvodoch podanej obžaloby. Až na hlavnom pojednávaní, výsluchom svedkyne Ing. W. I., totiž
bolo ustálené, že do roku 2010, respektíve 2013, mali parcely, ktoré sa C. I. pokúsil získať protiprávne,
pridelené iné parcelné čísla, než aké boli uvedené v obidvoch falzifikátoch neexistujúcej kúpnej zmluvy.

Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností si preto dovoľujem odvolaciemu Krajskému súdu
v Žiline navrhnúť, aby v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 17.5.2016, sp.zn. 1T/88/2012, ktorým obžalovaného C. I. podľa § 285písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby a podľa § 322 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného
poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa za účelom jej znovuprejednania a rozhodnutia o nej".

Obžalovaný C. I. sa k písomným dôvodom odvolania prokurátora vyjadril prostredníctvom svojho
obhajcu.Uviedol,žerozsudokokresnéhosúdujesprávnypostránkehmotnoprávnejajprocesnoprávnej.
Skutočnosť, že v konaní nebol predložený originál relevantných dokumentov, nemôže byť v neprospech
obžalovaného. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a odvolanie
prokurátora zamietol ako nedôvodné.

Krajský súd, ako odvolací súd, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že
odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,

ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 285 písm. c) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. c) Tr. por. je daný vtedy,
ak nebolo preukázané, že skutku sa dopustil obžalovaný. Nie je pritom rozhodujúce, či súd zistil inú
osobu ako páchateľa, alebo či sú tu len pochybnosti, ktoré nedovoľujú spoľahlivo vyvodiť záver o vine
obžalovaného.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd sa dôsledne riadil vyššie citovanými
zákonnými ustanoveniami. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné
a potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení
všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov, najmä zásad ústnosti, priamosti

a bezprostrednosti. V odôvodnení rozsudku v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti
vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, a dostatočne vysvetlil, prečo dospel k oslobodzujúcemu rozhodnutiu.

Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku, týkajúce sa oslobodenia

obžalovaného C. I. spod obžaloby prokurátora, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia
spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák. a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení
napadnutého rozsudku si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v podrobnostiach odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Aj podľa názoru krajského súdu oslobodzujúci výrok prvostupňového súdu je správny a zákonný a je
logickým obrazom existujúceho dôkazného stavu; oslobodzujúci výrok je v plnom súlade so zásadou
„in dubio pro reo".

So zreteľom na zameranie a obsah podaného odvolania krajský súd pokladá za potrebné dodať k

argumentom okresného prokurátora nasledovné:

Ak odvolateľ považuje skutkový stav zistený súdom za preukázaný, nemôže právne účinne napádať
rozhodnutie súdu len pre iné hodnotenie dôkazov. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základedôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový
súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj

v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku,

nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy
záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Zo záverečného návrhu písomného odvolania, predneseného aj na verejnom zasadnutí intervenujúcim
prokurátorom, nie je možné zistiť „potrebný rozsah", v ktorom má byť vec znovu prejednaná na súde
prvého stupňa. Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len
nové prejednanie veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán

v konaní - v prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne.
Nezistil, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že odvolateľ na základe svojho presvedčenia hodnotí tie
isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Krajský súd zdôrazňuje, že náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje,
aby každá okolnosť, dôležitá pre rozhodnutie, bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak,
aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie skutkového stavu veci nemožno

preto považovať len zistenie o nepravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania
síce pripúšťajú možnosť záveru, že neexistuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo
celkom opačného záveru. Vyhodnotenie dôkazu súd nemôže ukončiť záverom, podľa ktorého sa určitá
okolnosť, ktorá vyplynula z dokazovania, zdá alebo nezdá pravdepodobná, o to viac, že má možnosť
vykonaním dôkazu vlastnú pochybnosť odstrániť a vytvoriť si podmienky k jednoznačnému záveru.

Nnáležité zistenie skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru
dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola táto požiadavka splnená. Aj postup prokurátora
podľa § 234 ods. 1 Tr. por. (podanie obžaloby) predpokladá dostatočne objasnenie veci minimálne v
takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že:

- skutok sa stal,
- skutok vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu,
- existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obvinený a
- nie sú dané okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť.

Vyššie uvedené podmienky tvoria nevyhnutý základ na posúdenie, či výsledky vyšetrovania alebo
skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Ak nebude splnená
čo i len jedna z nich oprávnene a opodstatnene, prichádza do úvahy postup súdu podľa § 241 ods. 1
písm. f) Tr. por.

Prokurátor nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len
z domnienok a hypotéz, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového
stavu veci a v žiadnom prípade neumožňuje úvahy prokurátora o tom, že obvinený by mal byť dôvodne
postavený pred súd. Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený aj podaním
obžaloby, musí mať oporu v zhromaždených dôkazoch.

V predmetnej veci orgány činné v trestnom konaní, najmä v štádiu prípravného konania nepostupovali
v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci - § 2 ods. 10 Tr. por., keď nezabezpečilirelevantné a procesne spôsobilé dôkazné prostriedky, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukázali,
že to bol obžalovaný C. I., ktorý súdený skutok spáchal.

Povinnosťou prokurátora je vinu obžalovanému preukázať. Je výlučne vecou obžalovaného, pre aký
spôsobobhajobysarozhodne.Obžalovanýodzačiatkutrestnéhostíhaniauvádza,žepredmetnúparcelu
kupoval v roku 1987 od C. R.. Kúpna zmluva bola napísaná na obecnom úrade vo Veternej Porube,
spisoval ju na písacom stroji starosta Jaroslav Salaj za prítomnosti dvoch svedkov N. I. a U. H.. Z
vykonaných dôkazov ďalej vyplýva, že obžalovaný predmetnú nehnuteľnosť od tejto doby užíval, asi pol

roka po kúpe si ju oplotil. Zdôrazňoval, že originály kúpnej zmluvy k dispozícii nemal, mal len fotokópie
a tieto fotokópie tak ako našiel, prefotil a predložil okresnému súdu. Teda predložil fotokópie fotokópií.
Sporné listiny nepozmeňoval ani nefalšoval. Je presvedčený o ich pravosti.

Odvolací súd sa bez výhrad stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa vysloveným na str. 6
napadnutého rozsudku, že:

„V trestnom konaní boli vypočutí svedkovia, ktorí z hľadiska posudzovania skutkového stavu svojím
svedectvom nevniesli závažné skutočnosti, ktoré by mali priamy súvis s vyhodnocovaním otázky
viny obžalovaného. Významní svedkovia C. R. a advokát JUDr. Peter Varga v konaní vôbec neboli
vypočutí, nakoľko zomreli. Taktiež zomreli svedkovia U. H. a N. I., za prítomnosti ktorých mala byť

uzatvorená kúpna zmluva zo dňa 23. 6. 1987 medzi obžalovaným a zomrelým C. R.. Ku autenticite
svojho „prehlásenia" zo dňa 23. 6. 1987 sa v priebehu konania nemohol vyjadriť C. R., a vypočutý
nemohol byť ani bývalý predseda MNV Salaj, najmä ku otázke „tvorby" dotknutej kúpnej zmluvy, pretože
je už taktiež nebohý. Z tzv. civilného konania vedeného na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.
zn. 8C/142/2010 mal súd preukázané, že dotknuté sporné listinné dôkazy mal obžalovaný predložiť

prostredníctvom svojho advokáta, a taktiež bolo preukázané, že dotknutými spornými písomnosťami
pred samotným predložením v civilnom konaní disponovali viaceré osoby.

V konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, či už písomný, alebo vo forme svedeckej výpovede, ktorý by
jednoznačne a bez pochybností preukazoval, že to bol práve obžalovaný, kto pozmeňoval predmetné

písomnosti, a taktiež nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jednoznačnú vedomosť
obžalovaného o pozmeňovaní listín, a rovnako žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval bez akýchkoľvek
pochybností vedomosť obžalovaného, že dôkazy sú falšované, alebo dôkaz, že by ich on sám, alebo
vedome prostredníctvom iných osôb, použil ako pravé. Na uvedenom konštatovaní súdu nič nemení ani
fakt, že obžalovaný mohol mať právny záujem na legalizácii falšovaných listinných dôkazov, avšak v

tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že nie je prípustné vyvodzovať vinu obžalovaného len na základe indícií,
ktoré sa javia byť ako pravdepodobné, keď nie je vylúčená i možnosť existencie iného alebo opačného
záveru. Súd poukazuje i na tvrdenie obžalovaného, ktoré nemožno verifikovať v intenciách svedectva
C. R., ktorý je nebohý, že obžalovaný od neho v dobrej viere nadobudol predmetné nehnuteľnosti.

Skutočnosť, že v konaní nebol predložený originál relevantných dokumentov, nemožno z hľadiska
procesnoprávneho, ani hmotnoprávneho, pripísať v neprospech obžalovaného, pretože na ňom
nespočíva ťarcha dôkazného bremena pri vyviňovaní svojej osoby. V konaní, na základe dostupných
dôkazov, nebolo tiež možné jednoznačne a bez pochybností vysvetliť chronológiu pohybu listinných
dôkazov predložených v občianskom súdnom konaní, a pôvodcu zasahovania do ich originálneho

obsahu, najmä s poukazom na úmrtie viacerých svedkov, ktorých výpovede by mohli mať vplyv na
vyhodnotenie skutkového stavu".

Vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľne a musí sa opierať o dôveryhodné dôkazy.
Súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa

doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného
skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného
záveru.

V súdenom prípade na základe vykonaného dokazovania možno pripustiť len určitý, a to pomerne

nízky stupeň pravdepodobnosti viny obžalovaného, vzhľadom na dôkaz zabezpečený orgánmi činnými
v trestnom konaní v štádiu prípravného konania - znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho
ústavuPZ,odvetviegrafickádiagnostikaaznaleckýposudokzodboruručnéastrojovépísmoafotokópie
sporných listín predložených v civilnom konaní, t.j. kúpnej zmluvy a prehlásenia zo dňa 23.6.1987. Tietodôkazy bez ďalších podporných dôkazov (výpovedí svedkov t.č. nebohých C. R., U. H., N. I., Jaroslava
Salaja, JUDr. Petra Vargu) a originálov sporných písomností ani zďaleka nestačia k odôvodneniu výroku
o vine. V priebehu celého trestného konania nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že predmetnú

parcelu kúpil od C. R. a túto parcelu aj dobromyseľne užíval.

S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v danom
prípade dôkazná situácia neposkytuje dostatočný podklad na rozhodnutie o vine obžalovaného. Treba
konštatovať, že celá koncepcia trestného stíhania bola založená len na úvahách a domnienkach

prokurátora. Nie je síce vylúčené a skutočne to tak aj mohlo byť, že skutok sa stal, ako tvrdí obžaloba,
a spáchal ho práve obžalovaný C. I., ale len úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie
o vine a v takom prípade je súd povinný aplikovať zásadu in dubio pro reo.

Použitie zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) prichádza do úvahy
vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a

zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a
to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

S poukazom na uvedené zásady potom krajský súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný a
oslobodzujúci výrok v súlade so zásadou „in dubio pro reo".

S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd, podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol,
pretože nebolo dôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.