Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/200/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113221203
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113221203.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO 357 248 03, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO 36 613 843 proti žalovanému P. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. nad B., D. I XX/XXX, zast. Mgr. Zuzanou Dohnanskou, advokátkou so sídlom

Dubnica nad Váhom, Centrum I 55/130, o zaplatenie 1.348,20 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. mája 2017, č.k. 12C/183/2013-170, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 0,86 Eur zastavil. Žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný

má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, IČO 42 176 778, zastúpenému JUDr.
Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, ako vedľajšiemu účastníkovi
na strane žalovaného do 30.06.2016 náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že veriteľ- Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 01.03.2008 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o
splátkovom úvere č. 0363636323, na základe ktorej mu poskytla peňažné prostriedky vo výške 50.000,-

Sk (t.j. 1.659,70 Eur). Žalovaný sa zaviazal úver vrátiť v 59 mesačných splátkach po 1.354,- Sk (t.j. 44,94
Eur) s tým, že v zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) vo
výške 23,40%, bez uvedenia priemernej RPMN, ročná úroková sadzba vo výške 18,40%, splatnosť 1.
splátky dňa 20.04.2008 a poslednej dňa 20.02.2013, celkové náklady spotrebiteľa vo výške 31.078,60
Sk t.j. 1.031,62 Eur. Súčasťou zmluvy boli úverové zmluvné podmienky žalobcu. Súd prvej inštancie
nepovažoval za sporné, že medzi stranami sporu sa jedná o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na
charakter strán sporu. Uviedol, že aj keď ide v danej veci o úverovú zmluvu podľa §

497 a nasl. Obchodného zákonníka, vzťahujú sa ňu ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o ochrane spotrebiteľa, ako aj ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z.,
zák. č. 129/2010 Z.z. ako lex specialis, ktorý má podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (bez
prechodných ustanovení) prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka ako všeobecného
zákona. Konštatoval, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách spôsobilým predmetom postúpenia
môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej

písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia
byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V tomto konaní žalobca takýto dôkaz - písomnú výzvu bankySlovenskej sporiteľne a.s. nepredložil spolu so žalobou, ale až v priebehu konania
bez doručenky od žalovaného a bez poštového podacieho hárku. Žalovaný nepotvrdil prevzatie takejto
výzvy, i keď priznal, že nejaké písomnosti mu boli doručené. V konaní nemal bez pochybností

súd prvej inštancie za preukázané ani doručovanie uvedenej výzvy banky zo dňa 29.02.2008, preto
nemohlo ísť ani o fikciu doručenia žalovanému podľa bodu 10.3.VOP. Zároveň nemal za preukázané
zosplatnenie celej pohľadávky banky pred jej postúpením žalobcovi. Uviedol, že v danom spore neboli
splnené obidva zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky na žalobcu podľa § 92
ods. 8 zák. o bankách, preto je postúpenie pohľadávky ohľadne žalovaného neplatné podľa § 39

Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej
v § 92 ods. 8 zák. o bankách. Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. veriteľ môže postúpiť svoju
pohľadávku,lenaktopripúšťaosobitnýpredpis.Podľanázorusúduprvejinštancieosobitnýmpredpisom
je nielen pod čiarou uvedené ust. § 524 Občianskeho zákonníka, ale aj iné osobitné predpisy neuvedené
pod čiarou, kam možno zaradiť aj ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, čo vyplýva jednak zo zákonnej
definície poznámky podľa ods. 16 rozsudku (informatívny charakter), ako aj z toho, že zákonodarca

uviedol v znení ustanovenia pojem "všeobecný predpis" a nie len ustanovenie § 524 Občianskeho
zákonníka, teda predpokladal existenciu aj iných osobitných predpisov. Uviedol, že § 17 zák. č. 129/2010
Z.z. vyžaduje povinnosť informovať dlžníka o postúpení pohľadávky. Mal za to, že v dôsledku tohto
žalobca nie je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu (veriteľom), teda nemá aktívnu
vecnú legitimáciu v tomto konaní, preto žalobu v celom rozsahu zamietol a neskúmal ďalšie namietané

skutočnosti. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka,
§497Obchodnéhozákonníka,§524ods.1,2,§39Občianskehozákonníka,§92ods.8zák.č.483/2001
Z.z. o bankách, § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z., § 17 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z., § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca, a to proti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancievnapadnutomrozsahuzmeniltak,žežalobevcelomrozsahuvyhovie,prípadnerozsudoksúdu
prvejinštanciezrušíavecmuvrátinaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Namietal,žesúdprvejinštancie
vec nesprávne právne posúdil a napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky

skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu
žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho,
aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom
prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej

neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01,
uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co 133/2013, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co 248/2016, ako aj ďalšie rozhodnutia krajských súdov. Žalobca ďalej zastával názor, že ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka
pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí

o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma
nezakladá občiansko-právnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 52
ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak

banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť
postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť
spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky
v omeškaní po dobu 1256 dní (v nepretržitom omeškaní bol od 24.04.2008), teda súčet všetkých

omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahlo
1 rok. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie
žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastával žalobca názor, že postupca by konal v súlade
s ustanovením citovaného zákona (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by
písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Na podporu svojej argumentácie poukázal na názor doc. JUDr.

Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Co 223/2015.
Nesúhlasil s tým, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom
postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zastával
názor, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Ďalej uviedol,že považuje za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto
pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej
časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok

súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Odvolanie žalobcu nesmerovalo proti výroku rozsudku, ktorým bolo konanie v časti zastavené.
Uvedený výrok nadobudol právoplatnosť a rozhodnutie odvolacieho súdu sa ho nedotýka.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému z
pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo
dňa 28.09.2011 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa §

39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej
v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného

postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil
postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o
postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax
sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01,

podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon
od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy
o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať
z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu
- zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho
zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení

pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvybankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiaholjeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

9. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky
pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže

banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom
a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť
pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie
v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,

pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli
pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Nesprávne
právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na
zistenýskutkovýstavnesprávnyprávnypredpis,resp.keďnazistenýskutkovýstavsíceaplikujesprávny
predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a
interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho

predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným
ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaného
na splnenie jeho záväzku a výzvu mu doručila).

11. Žalobca síce predložil súdu výzvu svojho právneho predchodcu adresovanú žalovanému na splnenie

jeho záväzku zo dňa 22.08.2008 (nesprávne uvedené 29.02.2008) ku dňu omeškania 31.07.2008 vo
výške 4.323,9 Sk (Eur 145,93), nepreukázal však či táto bola aj žalovanému doručená. Za takejto
dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno o týkajúcej sa výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu,
a preto postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným

ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39
Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky,
nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-
právnehovzťahuzaloženéhozmluvouoúverezodňa01.03.2008,ktorúuzavrel žalovanýsoSlovenskou
sporiteľňou, a.s. - právnym predchodcom žalobcu.

12. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok
v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti

toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok", je
pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa
vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Táto veta ustanovuje,
že banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

(t.j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak
súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety, začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvejvety (teda z prvej aj z druhej vety), muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-
technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam
sa (táto výnimka) vzťahuje.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku (výrok II.)
ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods.
1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný,
a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP v zásade patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Zo
spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251 ods. 1 CSP,
preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

15. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).