Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/8/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4411208737
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4411208737.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov: 1. mal.
A. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., C. XX, zastúpená zákonnou zástupkyňou - matkou A. A., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., C. XX, 2. Q. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., P. XXXX/XX, 3. V. E., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C., P. XXXX/XX, 4. M. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. A., G. Z. XXXX/XX, 5. A. A., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C., C. XX, všetci zastúpení Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o.,
so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.
s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zast. JUDr. Felixom

Neupauerom, advokátom, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcov v 1. - 5. rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 5.
septembra 2016 č. k. 9C/121/2011-485 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. do sumy 15.000 eur p o t
v r d z u j e a vo zvyšnej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV., V., VI., VII., VIII. a IX. p o t v

r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku X. sa m e n í tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni v 5. rade sumu 10.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti
sa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch XI., XII., XIII., XIV. a XV. týkajúcich sa trov
konania sa p o t v r d z u j e .

Žalobcom v 1. až 5. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (tretím v poradí) súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni v 1. rade sumu 50.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol,
žalobkyni v 2. rade zaplatiť sumu 10.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu
zamietol, žalobcovi v 3. rade zaplatiť sumu 10.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
žalobu zamietol, žalobcovi v 4. rade zaplatiť sumu 5.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a

vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni v 5. rade zaplatiť sumu 15.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že každému žalobcovi v 1.
až 5. rade osobitne priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov
konania rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1,2, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428 OZ, § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, § 15 zák. č. 381/2001 Z.
z., čl. 1 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 1 ods. 1, čl. 3 Smernice Rady 90/232/EHS Smernice Rady 72/166/EHS
a na základe doplneného dokazovania podľa uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 28. 05. 2015 č. k.

9Co/459/2014-392 s odkazom na obranu žalovaného, že nie je vecne pasívne legitimovaný v tomto
konaní ako poisťovňa v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo 301/2012 zo dňa 31. 03.
2016 odvolací súd na strane 19. svojho uznesenia ustálil, zhodne so súdom prvej inštancie, že nárok
žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je vo vzťahu k žalovanému ako poisťovateľovi
zodpovednej osoby daný a tento je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď v zmysle ustanovenia § 4 odsek 2 písmena a) zákona
č. 381/2001 Z. z. je za škodu na zdraví potrebné považovať aj nemajetkovú ujmu. Preto možno ustáliť, že
súd prvej inštancie, čo do základu uplatneného nároku žalobcov vec správne právne posúdil. Súd prvej
inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, poukázal na to, že odvolací súd sa jednoznačne
vyjadril k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalobcu ako poisťovne v tomto spore, ktorá je daná. Súd
prvej inštancie podporne v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 03. 2016 sp.

zn. 21Co 60/2015 sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí,
kde veľmi podrobne rozoberá dôvody, pre ktoré je poisťovňa vecne pasívne legitimovaná v takýchto
konaniach a v tomto smere nepovažoval súd prvej inštancie za rozhodujúce rozhodnutie NS SR č. k.
3Cdo 301/2012 zo dňa 31. 03. 2012, ktoré ešte ani nebolo publikované v Zbierke listín Najvyššieho
súdu SR. Všeobecne ešte k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako poisťovne pri nárokoch

žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy dodal, že pre rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov
nesporne má, a najmä pro futuro bude mať vplyv rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 24. 10. 2013
vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade Hassová, C-22/12. Vnútroštátny súd sa
svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýtal, či sa článok 3 odsek 1 prvej smernice a článok
1 prvý odsek 3 smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Súdny dvor v prerokovanom prípade zaujal
stanovisko, že podľa prvej a tretej smernice sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia
zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa
nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených osôb a obetí nehôd

a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti krytia povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel
nezostali neuhradené. Súdny dvor pritom bral ohľad aj na fakt, že nemalý problém v jednotnom výklade
spôsobujú aj rozdiely v jednotlivých jazykových verziách prekladov smernice s odlišnými významami
pojmov ako „ujma na zdraví“ a „škoda na majetku“. Súdny dvor EÚ však musel poskytnúť taký výklad,
aby bolo štátom, pokiaľ možno, zrejmé, že článok 3 odsek 1 prvej smernice, článok 1 odsek 1 a 2

druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci. Súdny dvor vo veci Hassová: nemajetkovú ujmu možno dostať z povinného zmluvného poistenia.

Pasívna legitimácia poisťovne pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, Bulletin NS SR 1/2014. Čo
sa týka posúdenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý
zakotvuje taxatívne dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko
chápané okolnosti, za ktorých neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, uviedol, že k
týmto okolnostiam podrobne vypočul žalobcov, ktorí sa tejto náhrady nemajetkovej ujmy domáhajú a z

ich podrobného výsluchu, tak ako to súd už vyššie opísal v odôvodnení tohto rozsudku, jednoznačne
vyplýva, že stratu C. E., druha žalobkyne v 5. rade a otca maloletej A. E., pociťujú tieto osoby najviac,
pretože žili v spoločnej domácnosti. Neboli síce manželmi, spoločne vychovávali svoje maloleté dieťa,
žalobkyňu v 1. rade a na maloletom dieťati smrť otca zanechala stopy, keď sa musela podrobiť
vyšetreniam v psychologickej poradni, aby sa takýmto spôsobom vedela vysporiadať so smrťou svojho

otca, keďže mala tri roky, keď došlo k tragickej udalosti, a to dopravnej nehode s následkom smrti jej
otca a Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Komárne sa jednoznačne
vyjadrilo k tomu, že naďalej u maloletej pretrváva pozitívny citový vzťah k zosnulému otcovi, spomína
si na niektoré spoločné zážitky s otcom, rada pozerá fotografie otca, viaže ju k otcovi silné citové puto,
ktoré sa aj vekom posilnilo z dôvodu pozitívneho postoja v tomto smere samotnou matkou dieťaťa a

starými rodičmi, teda žalobcami v 2. a 3. rade. Z tohto dôvodu súd mal za to, že žalobkyni v 1. rade
dôvodne prislúcha náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, ktorú je povinná zaplatiť žalovaná
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku nároku súd žalobu zamietol, keď ju nepovažoval
za dôvodnú vo výške 200.000 eur, ako si ju pôvodne žalobkyňa uplatnila prostredníctvom zákonnejzástupkyne.Uviedol,ženeexistuježiadnyzákon,ktorýbytaxatívnevymedzovalvýškupriznanianáhrady
nemajetkovej ujmy, keďže ľudský život, a najmä jeho strata sa nedá vyčísliť žiadnou sumou. Čo sa týka
žalobcov v 2. a 3. rade ako rodičov nebohého C. E., vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

ťažko prežívajú smrť svojho dieťaťa, najmä matka, ktorá nedokázala vo veci riadne vypovedať a súd aj
musel ukončiť jej výsluch, nakoľko bola v takom zlom citovom rozpoložení a natoľko bola rozrušená a
plakala, že nedokázala odpovedať na otázky súdu, zajakávala sa, chvela sa, nedokázala stáť pri svojej
výpovedi, tak z tohto jej stavu jednoznačne vyplýva a súd to tak posúdil, že veľmi ťažko prežíva smrť
svojho syna aj po ôsmich rokoch od doby, kedy zomrel, pričom má ešte ďalšieho syna, žalobcu v 4. rade

a od tej doby bola na psychologickom vyšetrení iba v jednom prípade. Žalobca v 3. rade ako manžel
žalobkyne v 2. rade a otec zosnulého C. E. tiež ťažko prežíva smrť svojho syna, s ktorým trávil veľa
času počas svojho života, pretože mu pomáhal jednak pri domácich prácach, ako aj pri oprave auta,
keď sa pokazilo, ktoré spoločne zakúpili a uviedol, že spoločne bývali v jednej domácnosti od narodenia
syna zhruba asi do roku 2000, nevedel to však presne povedať. Presne nevedel uviesť ani on, ani jeho
manželka, prečo si vyčíslili výšku náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako si ju vyčíslili v žalobe, teda po

100.000 eur, keď sami uviedli, že nič im nedokáže nahradiť ich syna a žalobca v 3. rade prekonal po
smrti svojho syna aj infarkt a prežiť smrť vlastného dieťaťa podľa jeho slov je niečo neopísateľné a
ťažké, a preto mal súd za to, že suma 10.000 eur, ktorú súd určil za sumu náhrady nemajetkovej ujmy
a zaviazal k jej zaplateniu žalovanú, žalobcom v 2. a 3. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
považoval za spravodlivú a optimálnu a vo zvyšku súd žalobu zamietol, ako u žalobkyne v 2. rade, tak

aj u žalobcu v 3. rade. Čo sa týka žalobcu v 4. rade, ide o brata nebohého C. E., uviedol, že s ním
trávil veľa času, kým žil v spoločnej domácnosti, spolu s rodičmi, v ktorej nežije už 13 rokov. Od tej
doby, ako nežije v spoločnej domácnosti s rodičmi a s bratom sa stýkal počas života brata s ním každý
týždeň. Tiež sa vyjadril, že neexistuje toľko peňazí, čo by mu vrátilo brata a nevedel sa vyjadriť, prečo
si uplatnil takú výšku náhrady nemajetkovej ujmy ako si uplatnil v žalobe. Súd však zvážil a bral do

úvahy skutočnosť, že v podstate on jediný sa s ním stýkal najmenej zo všetkých žalobcov od tej doby,
ako nežili v spoločnej domácnosti ako súrodenci, najmenej sa s ním stýkal, keďže ostatní žalobcovia,
ako zákonná zástupkyňa maloletej, maloletá a rodičia nebohého sa s ním stýkali počas jeho života
častejšie, najmä dennodenne, preto je súd toho názoru, že odškodnenie vo výške 5.000 eur náhrady
nemajetkovej ujmy je spravodlivé a poskytuje zadosťučinenie za smrť nebohého brata, žalobcovi v 4.

rade, ktorú náhradu je žalovaná povinná zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
súd žalobu zamietol. Čo sa týka žalobkyne v 5. rade, jedná sa o matku maloletej žalobkyne v 1. rade,
družku nebohého C. E., s ktorou spolu zdieľali spoločnú domácnosť a mali vzťah intímny od roku 2003.
Nebohý bol pre žalobkyňu v 5. rade veľká láska, z ktorého vzťahu sa narodila maloletá žalobkyňa v 1.
rade. Žili riadnym usporiadaným životom, chceli sa zosobášiť po vykonaní štátnej záverečnej skúšky

žalobkynev5.rade,chcelimaťajdruhédieťa.SmrťC.E.veľmizlevplývalanažalobkyňuv5.rade.Sama
potvrdila, že pol roka žila v šoku, keďže si na nič nepamätá. Bola nútená sa odsťahovať s maloletou k
svojim rodičom, aby stále nemyslela na to, čo sa stalo. Nedokáže pozerať spoločné videonahrávky s C.
E., iba fotky, aj tie iba z dôvodu, že si to maloletá vyžaduje, keď spomína na svojho ocka. Uviedla, že
vzhľadom aj na celú situáciu nepotrebovala pomoc psychológa, ale maloletá ju potrebovala. Z týchto

dôvodov mal súd za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy 15.000 eur, ktorú súd žalobkyni v 5.
rade priznal, je dôvodná s poukazom na jej vzťah k nebohému, a preto v takejto výške ju súd priznal,
keďže ako už súd vyššie uviedol, neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by ukladalo súdu, v akej
výške má, akému rodinnému príslušníkovi priznať výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Súd sa stotožnil
s výrokmi žalobcov v tom, že ľudský život sa nedá oceniť peniazmi a nenavráti nikomu smrť rodinného

príslušníka. Ide o veľmi blízke citové vzťahy, keď priami rodinní príslušníci, ako je to v prípade žalobcov,
prežili s nebohým kus života, radosti, starosti, všetko, čo k životu patrí, a preto náhradu nemajetkovej
ujmy treba pociťovať ako ujmu osobnostnú k rodinným príslušníkom a finančné zadosťučinenie ako
satisfakciu, resp. čiastočné odškodné za smrť rodinného príslušníka. Podľa ustanovenia § 13 odsek
3 OZ je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nielen s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.
Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo prihliadať na najrôznejšie momenty,
za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a ktoré aj prípadne ovplyvnili
takýto neoprávnený zásah, resp. eventuálne aj podnietili. Čo sa týka okolností, za ktorých došlo k
porušeniu práva, bola to dopravná nehoda, pričom vodič, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, Q. E., nebol

v žiadnom vzťahu s nebohým C. E., porušil povinnosti Zákona o cestnej premávke a nedal prednosť v
jazde nebohému C. E.. Škodca dobrovoľne neplnil poškodenému náhradu škody alebo nemajetkovej
ujmy. Súd zohľadnil predovšetkým najintenzívnejšie interpersonálne väzby nebohého so žalobcami, na
ktoré už vyššie poukázal, ako aj na skutočnosti, aký život viedli spoločne pred smrťou nebohého a akývedú po jeho smrti s tým, že jedine žalobkyňa v 5. rade je tá, u ktorej nastalo čiastočné zlepšenie, keďže
medzičasom nadviazala známosť už s iným mužom, ktorá trvá dva roky a jedná sa zrejme už o trvalý
vzťah. Maloletá nemá s týmto pánom žiadne problémy, stýkajú sa. Väčší zásah do oblasti psychickej

utrpeli rodičia, ktorí tak, ako bolo preukázané, aj osem rokov po smrti svojho syna zle znášajú túto
stratu. Nepôsobí to dobre ani na ich zdravotný stav. Súd je preto toho názoru, že takto určené náhrady
nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov, ako ich súd rozhodol a určil vo výroku tohto rozsudku, sú
dôvodné, spravodlivé, v súlade so zákonom a najmä nie sú neprimerane vysoké oproti požadovaným,
ktoré žiadali žalobcovia v žalobe. Súd zohľadnil všetky rozhodnutia, ktoré sa týkajú obdobných sporov

v rámci aj eurokonfortného výkladu. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 CSP a priznal ich každému
žalobcovi v 1. až 5. rade osobitne v rozsahu 100 % podľa § 262 odsek 1 CSP a o výške náhrady
trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, každému žalobcovi osobitným výrokom, keď mu
konkrétne prizná výšku náhrady nemajetkovej ujmy vyčíslenú v peniazoch, podľa ustanovenia § 262
odsek 2 CSP.

2. Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalivzákonomstanovenejlehotevzamietajúcejčastiodvolanie
žalobcovia z dôvodu, že sú nespokojní s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedli, že
výšku nimi uplatneného nároku odôvodňovali značne nepriaznivým dopadom tragédie, ktorá postihla ich
najbližšieho príbuzného na psychiku, celkový zdravotný stav s tým, že smrť C. E. najsilnejším možným

spôsobom zasiahla do ich osobnostných práv. V konaní bolo preukázané, že v osobe C. E. sa jednalo o
mladého muža, ktorý mal jednak veľmi pozitívne väzby so svojimi rodičmi a bratom, ktoré sa v dôsledku
jeho smrti neobnoviteľne prerušili, ale hlavne mal snúbenicu a maloletú dcéru, ktorá bude celý život
postrádať prítomnosť otca a čo do kvality a intenzity vzťah medzi žalobkyňou v 1. rade a akoukoľvek
treťou osobou nikdy nebude môcť nahradiť vzťah, ktorý by bol založený a rozvíjal by sa so zomrelým

C. E., teda otcom žalobkyne v 1. rade. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako nehmotné právo sa
síce, čo do intenzity prežitej bolesti a útrap, preukazuje veľmi ťažko, na strane druhej však nie je sporné,
že ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba utrpí výraznú citovú ujmu
najmä vtedy, ak medzi dotknutými osobami existujú v rámci ich súkromného a rodinného života pozitívne
väzby. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že ujmu, ktorá vznikla žalobcom nemožno

nahradiť ani zvrátiť, možno ju len zmierniť a vyvážiť v rámci konaní týkajúcich sa práva na ochranu
osobnosti. Keďže určenie výšky náhrady je vecou úvahy súdu, nemajú žalobcovia v tomto inú možnosť,
než poukazovať na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva a navrhovať, aby z
týchto kritérií súd pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal.
Súd prvej inštancie v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie podrobným výsluchom

žalobcov. Z vykonaného doplneného dokazovania vyplynulo, že maloletá A. práve s dovŕšením vyššieho
veku stále častejšie postráda prítomnosť otca a napriek tomu, že uplynulo od smrti jej otca viac času,
stratu si intenzívnejšie uvedomuje aj s pribúdajúcim vekom. Rodičia zomrelého sa opakovane vyjadrili
v tom zmysle, že zmena kvality života je nezvratná a oni ako rodičia nedokázali na pojednávaní súvisle
o dôsledkoch straty ani vypovedať bez výrazne emotívnych prejavov smútku, ktorých autentickosť je

nesporná.PrávevovzťahukmaloletejA.arodičomzomreléhosajavíbyťpriznanánáhradaneprimerane
nízka. Pokiaľ ide o žalobkyňu v 5. rade, je potrebné zohľadniť situáciu, v ktorej sa v čase smrti svojho
druha nachádzala, keď bola zasnúbená a plánovala uzavretie manželstva, v tejto situácii k obave a
tiesni zo zabezpečenia výchovy maloletej pribudla aj tieseň súvisiaca s materiálnym zabezpečením
rodiny a dlhodobá neschopnosť emočne sa naviazať na iného muža pre prežívajúcu lásku k zomrelému

partnerovi. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného, v tomto smere sa žalobcovia plne stotožňujú so
záverom súdu prvej inštancie, ktorý akceptoval v plnom rozsahu ich právnu argumentáciu, poukazujúc
na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-22/2012 a C 277/12 Katarína Haasová a spol.,
ako i na nadväzujúce rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, smernice a nariadenia EÚ tak, ako sú
uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Žalobcovia majú za to, že otázka pasívnej legitimácie

poisťovní v súvislosti s poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a rozsahom poistného krytia aj na nemajetkovú ujmu je spomínaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ
vyriešená. Z uvedených dôvodov majú za to, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný a súdom
prvej inštancie priznaná výška nemajetkovej ujmy nezodpovedá intenzite zásahu do práva na súkromný
život a prežívaným útrapám žalobcov, najmä keď žalobcovia porovnávajú nimi uplatnený nárok s výškou

náhrad priznaných v iných konaniach za výrazne menej vážne a intenzívne zásahy do osobnostných
práv, potom v porovnaní s tým je dopad straty blízkej osoby v dôsledku jej smrti určite hodný ohodnotenia
aspoň vo výške požadovanej žalobcami. Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd v zamietajúcejčasti týkajúcej sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a náhradu im
priznal v žalobe požadovanom rozsahu. Žiadali priznať trovy odvolacieho konania.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný a to vo vyhovujúcich
výrokoch a v súvisiacich výrokoch týkajúcich sa trov konania, pričom odvolanie odôvodnil tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný má
za to, že rozsudok v napádanej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to ako
v otázke samotnej pasívnej legitimácie žalovaného, tak aj v otázke možného dovoleného súdneho

dotvárania práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Súd sa podľa jeho
názoru dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou žalovaného a konštantnou
rozhodovacoučinnosťouNajvyššiehosúduSRatoakovotázkepasívnejvecnejlegitimáciežalovaného,
ako aj otázkou, resp. absenciou priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou
a zásahom do osobnostných práv žalobcov. Súd sa nezaoberal otázkami týkajúcimi sa použitia a
obmedzenia použitia prípadného eurokonformného výkladu, ako aj možnostiam priznania priameho,

či nepriameho účinku jednotlivým smerniciam Európskej únie. Súd prvej inštancie sa pokúša údajným
eurokonfortným a extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ nie iný, ako priznať smerniciam
Európskej únie priamy účinok vo vzťahu k žalovanému a de facto tak prostredníctvom moci súdnej
ad hoc nahradiť činnosť zákonodarnej moci. Žalovaný má za to, že v zmysle súčasne platného a
účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaný na uplatňovanie

nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko Zákon o PZP sa nevzťahuje na náhradu
nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút poistných zmlúv žalovanému žiadnym spôsobom
neukladá. Uvedené žiadnym spôsobom nevyplýva ani z rozsudku Európskeho súdneho dvora (ďalej
len ESD) zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C - 22/12. Úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť
spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácii.

ESD podal výklad smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami, za žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov.
Súkromné právo členského štátu je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý musí vychádzať z
platného právneho stavu zakotveného v Zákone o PZP a v Občianskom zákonníku. V okolnostiach
prípadu je rozsudok ESD záväzný svojim výkladom práva únie, nie však vnútroštátneho práva pre

vnútroštátny súd. Uviedol, že z odpovede ESD je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Samotný rozsudok ESD
teda žiadnym spôsobom nestanovil, že pasívna vecná legitimácia poisťovateľov podľa Zákona o PZP
je v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalostných automaticky daná, ale iba upresnilo, že

by tomu tak bolo, pokiaľ by toto bolo obsahom úpravy vnútroštátneho práva. Zohľadňujúc rozsudok
ESD sa s uvedeným v tom rozsahu stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo/301/2012
zo dňa 31. 03. 2016. Súd prvej inštancie bol v čase svojho rozhodovania oboznámený s predmetným
rozsudkomNajvyššiehosúduSR,alestýmtosavysporiadalsprostýmkonštatovaním,ženepovažujeza
rozhodujúce, keďže ani nebolo publikované v zbierke listín Najvyššieho súdu SR. Vzhľadom na závery

ESD v danej veci je preto nevyhnutné prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a slovenskú
judikatúru, v ktorej je za súčasného platného právneho stavu, historicky aj teoreticko-právne nesporne
a jednoznačne vyriešená otázka diferenciácie pojmov náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Právna
úprava rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 Zákona o PZP podáva
taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu, a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho,

čo sa odškodňuje, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom
zákonníku ustanovenou v § 442 a nasl., vrátane ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka. Pod takto
vymedzenú škodu Zákona o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne
nedohodne v poistnej zmluve. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2010 a

uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 18/2013 riešiace rozdielnu judikatúru v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach a rozdiel medzi publikovaným a nepublikovaným rozhodnutím najvyššieho súdu.
V ďalšom poukázal na publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/176/2012, v ktorom
okrem iného uviedol, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti
upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito inštitútmi je

pojmová aj obsahová odlišnosť. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby
podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené
rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Uviedol, že súd prvej inštancie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 176/2012,4 Cdo 168/2009 a 4 Cdo 193/2011 ignoruje a to výlučne s poukazom na rozsudok ESD a údajný
eurokonformný výklad pojmu škoda na zdraví, pričom žalovaný poukazuje na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/301/2012. Súd prvej inštancie sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu ako súdu najvyššej inštancie v rámci všeobecného súdnictva. Žalovanému
nie je zrejmé, ako a s akou relevanciou vo vzťahu k všeobecným súdom bol potom publikovaný
rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý súd prvej inštancie bez ďalšieho stavia nad príslušné
závery Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR sa na rozdiel od Krajského súdu v Prešove podrobne
a vyčerpávajúco vyporiadal so všetkými otázkami ohľadom možnosti jednak extenzívneho výkladu

dotknutých zákonných pojmov v kontexte celého Zákona o PZP, pričom stotožňovanie pojmov škoda s
nemajetkovouujmouvrozhodovacejčinnostiNSSRkonštantneodmieta,akoajsnáslednoumožnosťou
priamej aplikácii smernice EÚ, ktorá je však vo vzťahu k žalovanému ako súkromnej právnickej osobe
vylúčená. V ďalšom poukázal na uznesenie Ústavného súdu I. ÚS 137/07 z 23. augusta 2007 a
uviedol, že Najvyšší súd SR, tak aj ústavný súd opakovane zaujali jednoznačné stanoviská o odlišnosti
dvoch právnych inštitútov, o odlišnosti zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do ochrany

osobnosti, a preto vylučuje možnosť pod náhradu škody okrem iného aj podľa § 4 ods. 2 písm. a)
Zákona o PZP subsumovať aj nároky z titulu ochrany osobnosti. Na základe v súčasnosti platnej úpravy
v Zákone o PZP sa poistné krytie bez ďalšieho nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých.
K eurokonformnému výkladu uviedol, že súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie vypĺňať medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smerníc.

Súd členského štátu však nemôže smernice EÚ vykladať v rozpore s vnútroštátnym právom. V
danom prípade však súd prvej inštancie aplikoval taký výklad, ktorý nemožno považovať za ústavne
konformný a ktorý má za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem. Z uvedených dôvodov
mal za to, že príslušné súdy s cieľom priznať smerniciam EÚ nepriame účinky zjavne prekročili
prípustné a akceptovateľné výkladové metódy. Priama aplikácia ustanovení smernice nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe. Smernica nikdy nemôže mať horizontálny,
ani obrátený vertikálny priamy účinok. Ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval
smernicusprávnealebonačas,nemôžudôsledkytohtoprotiprávnehokonaniaštátuznášaťfyzickéalebo
právnické osoby, a preto jej nemôže byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. V
prípade, ak by aj teoreticky pripustili, že pod pojem škody na zdraví podľa Zákona o PZP by bolo možné

subsumovať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, ako v rozhodnutiach prezumuje súd prvej inštancie,
je nevyhnutné dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu. S uvedeným sa však
súd ani len v náznakoch nezaoberal. Vzhľadom na skutočnosť, že poistnou udalosťou je dopravná
nehoda a zásah do osobnostných práv žalobcov nastal až sprostredkovane v dôsledku ich reakcie
na následky tejto dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej

ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou. Z uvedených dôvodov má za to, že v
prípade teoretického akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom
zahrnúť aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poistiteľ priamo zo Zákona o PZP de facto aj de iure
oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu - nemajetkovú ujmu, a to práve z dôvodu absencie
priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, čo boli súdy v zmysle zásady iura novit curia povinné

aplikovať. Čo sa týka priznanej výšky nemajetkovej ujmy, uviedol, že pôvodcom neoprávneného zásahu
do osobnostného práva žalobcov bol vinník ako fyzická osoba. Žalobcom tak vznikol nárok výlučne
voči vinníkovi. Pokiaľ by aj pripustili, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spadá pod rozsah krytia
podľa Zákona o PZP, potom by mal vinník ako poistený v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o PZP právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky. Súd bol povinný v priebehu

súdneho konania skúmať minimálne majetkové pomery vinníka, prípadne okolnosti na jeho strane. Z
rozsudku nie je zrejmé, či a akým spôsobom sa súd vo vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy
zaoberalazohľadnilinéspôsobyposkytnutiazadosťučineniazostranyvinníka,akonapr.ospravedlnenie
alebo vysporiadanie sa so skutočnosťou, že žalobcom bola daná určitá satisfakcia aj odsúdením vinníka
v trestnom konaní. Vzhľadom na všetku uvedenú argumentáciu, s poukazom na v súčasnosti platný

a účinný Zákon o PZP, Občiansky zákonník, ako aj konštantnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu SR, čo do otázky výkladu pojmov škody a nemajetkovej ujmy, resp. pasívnej vecnej legitimácie
poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa Zákona
o PZP, pričom žalovanému nie je známe jediné rozhodnutie NS SR, riešiace dané otázky odchylne, má
za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke jednak pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného v obdobných sporoch, tak aj v možnosti priznania smerniciam EÚ priamy účinok
voči žalovanému. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov voči žalovanému zamietne. Žiadal priznať trovy odvolacieho
konania.4. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že súd sa správne vyporiadal so všetkými
námietkami žalovaného vznášanými v priebehu konania a že rozsudok súdu prvej inštancie je,

čo do základu, správny a súladný s požiadavkou na eurokonformný výklad právnych predpisov
pri rozhodovacej činnosti súdov. Žalobcovia tvrdenie žalovaného, že ESD nemohol podať výklad
vnútroštátneho práva a že vnútroštátne predpisy môžu vykladať iba vnútroštátne súdy považujú za
správne. Rovnako správne je aj tvrdenie, že rozsudok ESD podáva záväzný výklad práva únie.
Poukázali na článok ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a uviedol, že z uvedenej zásady lojálnej spolupráce

jednoznačne vyplýva, že únia a členské štáty sa majú rešpektovať a vzájomne si pomáhať, pričom
táto spolupráca jednoznačne spadá aj do oblasti rozhodovania súdov. Poukázali na znenie článku
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež na rozhodnutie SD vo veci C-105/03, v ktorom sa
vyjadril k záväznosti smernice. Súd je v rámci medzinárodných záväzkov a v rámci zásady lojálnej
spolupráce zaviazaný na dosahovanie cieľa, či účelu konkrétnej transponovanej smernice, a nakoľko
únia a členské štáty sa majú rešpektovať, tak aj smernice, čo do cieľa, či účelu by mali byť rešpektované.

Cieľom smernice Rady 72/166 E EHS a 84/5/EHS je jednoznačne posilnenie ochrany pozostalých po
dopravných nehodách a to spôsobom, a to tým, že z povinného zmluvného poistenia bude krytá aj
nemajetková ujma vzniknutá v súvislosti s dopravnou nehodou, tak ako bolo vyjadrené v rozsudku
Súdneho dvora C-22/12 vo veci Haasová. Výklad tohto rozsudku prednesený žalovaným nezodpovedá
skutočnému doslovnému vyjadreniu obsahu uvedeného rozsudku a k takémuto výkladu by bolo možné

privoliť iba v slovenskom preklade predmetného rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová, nakoľko
z ostatných dostupných jazykových verzií takýto výklad nevyplýva. V iných jazykových verziách sa
uvádza, že nemajetková ujma má byť priznaná, ak takúto náhradu upravujú vnútroštátne predpisy
občianskoprávnej zodpovednosti poisteného, uplatniteľné v spore, a nie iba zodpovednosť poisteného
za škodu, čo umožňuje výklad zužujúci na výlučnú aplikáciu Zákona o PZP. Z ostatných jazykových

verzií teda vyplýva možnosť priznania nemajetkovej ujmy v prípadoch, ak existujú vnútroštátne predpisy
upravujúce občianskoprávnu zodpovednosť poisteného, uplatniteľné v spore a takúto zodpovednosť
pozná aj slovenské právo. Takúto úpravu obsahuje Občiansky zákonník, táto úprava je v rámci
občianskoprávnej zodpovednosti poisteného jednoznačne použiteľná, a teda má byť aplikovaná a jej
prostredníctvom má byť priznaná nemajetková ujma blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných

nehodách. Z toho vyplýva aj povinnosť krytia uvedenej ujmy z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Žalobcovia sa nestotožňujú s
tvrdeniami žalovaného, ktoré uvádza v odvolaní, keď uviedol, že súd prvej inštancie v tomto spore
aplikoval výklad contra legem, ale majú za to, že tento výklad bol eurokonformný. Žalobcovia tvrdenie
ohľadom toho, že priamy účinok predmetných smerníc je vylúčený, považujú za správny, avšak ich

nepriamy účinok má pre rozhodovanie súdov rovnako zásadný význam. Nepriamy účinok smernice EÚ
je založený na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva, v súlade s ustanoveniami smerníc,
vnútroštátne súdy sú preto povinné vnútroštátne predpisy vykladať čo najviac v zmysle znenia cieľov
smerníc. Žalobcovia majú za to, že v rámci medzinárodných záväzkov sú členské štáty Európskej
únie povinné aplikovať právo Európskej únie, pričom táto povinnosť sa musí jednoznačne vzťahovať

aj na súdy ako orgány aplikujúce právo a to bez ohľadu na to, ktorý konkrétny súd právo aplikuje. V
tejto súvislosti majú žalobcovia za to, že NS SR sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 301/2012,
na ktorý žalovaný poukazuje, od vyššie uvedených zásad odchýlil. Žalobcovia majú za to, že právny
názor vyslovený súdom prvej inštancie je správny, a preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie, čo do základu, ako správny potvrdil.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutom výroku I. do sumy 15.000 eur, v napadnutých výrokoch II., III., IV., V., VI., VII.,
VIII. a IX., v napadnutom výroku X., čo do sumy priznanej súdom prvej inštancie a v zamietajúcej časti

nad sumu 25.000 eur, v napadnutých výrokoch XI., XII., XIII., XIV. a XV. týkajúcich sa trov konania ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v napadnutom výroku I. nad sumu 15.000 eur a v
napadnutom výroku X. nad sumu priznanú súdom prvej inštancie, čo do sumy 10.000 eur podľa § 388
CSP zmeniť.

6. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali od žalovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy a
pozostalostnej úrazovej renty. V časti nároku na pozostalostnú úrazovú rentu je rozhodnutie súdu
už právoplatné a predmetom konania a aj odvolacieho konania sa stal už len nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, pričom sporný zostal jednak základ nároku, ako aj jeho výška. Napadnutýmrozsudkom súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a vo zvyšku nároky žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy zamietol. Z dôvodu odvolaní zo strany oboch strán sporu je predmetom odvolacieho
konania posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

9. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP),
tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Keďže žalovaným bola v odvolaní namietaná pasívna legitimácia žalovaného, odvolací súd sa v
prvom rade zaoberal touto otázkou, vychádzajúc pritom z odvolacích dôvodov žalovaného. K otázke
pasívnej legitimácie poisťovne pri nemajetkovej ujme vzniknutej pri dopravnej nehode, na ktorú sa

vzťahuje zák. č. 381/2001 Z. z. odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto otázka bola v
posledných rokoch predmetom viacerých rozhodnutí NS SR, ako aj Ústavného súdu SR. Rozhodovacia
činnosť NS SR sa v tejto otázke najskôr prikláňala k názoru, že nároky pozostalých po obetiach
dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej osoby,
nie je zahrnutá do zákonného poistného krytia o náhrade škody, čo bolo vyjadrené v rozhodnutiach

NS SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z 20. 04. 2011 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012 z 31. 08. 2016. Následne
sa touto otázkou, teda tým, či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie
za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, je nárokom krytým poistením zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, resp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne,
zaoberalajvkonanívedenompodsp.zn.8Cdo1361/2015,pričomsenátNSSRvtomtokonanídospelk

opačnémunázoruakodovolaciesenátyvužuvedenýchveciach(keďdospelikzáveru,žepodľasúčasne
platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej
osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej

ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), preto uznesením z 26. júna 2017
sp. zn. 8 Cdo 1361/2015 postúpil vec podľa § 46 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodnil svoj odlišný
právny názor. Následne veľký senát prejednal vec a po vyžiadaní vyjadrení strán sporu a stanovísk
Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky (súladných

s názorom senátu 8 C) a oznámil dňa 12. septembra 2017 stranám sporu, že rozsudok vo veci vyhlási
21. septembra 2017. Keďže však následne žalovaná zobrala dovolanie späť a žiadala, aby veľký senát
konanie o ňom zastavil, vzhľadom na tento procesný úkon žalovanej veľký senát dovolacie konanie
zastavil a vecne predmetnú otázku neprejednal.

12. Rovnakou otázkou sa zaoberal vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd SR, ktorý vo svojich
rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 206/2015 zo dňa 29. 04. 2015, sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo dňa 16. 12.
2015, sp. zn. III. ÚS 645/2015 zo dňa 16. 12. 2015, sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. 08. 2016 a
sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 sťažnosti ako zjavne neopodstatnené odmietol. Vo veciach
pod sp. zn. I. ÚS 206/2015, III. ÚS 646/2015, III. ÚS 645/2015, III. ÚS 666/2016 pritom išlo práve o

sťažnosti obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group. V poslednom
z uvedených rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 sa ústavný súd podrobne zaoberal otázkami, ktoré sú
aj pre posúdenie predmetnej veci podstatné a z ktorých odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal,
pričom dospel k záveru, že pokiaľ súdy dospeli k záveru o extenzívnom výklade pojmu „škoda“ použitéhov Zákone o povinnom zmluvnom poistení, nejde o aplikáciu práva contra legem, ale ide o zaužívané
výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí
dotknutých právnych inštitútov a kategórií, ktoré umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú

terminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Takýto záver súdom ústavný súd nepovažoval za prejav svojvôle
vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Odvolací súd, vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že aj keď
z rozhodovacej činnosti NS SR najskôr vyplývalo, že nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd
z titulu ich nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej osoby, nie je zahrnutá do

zákonného poistného krytia o náhrade škody, tým, že senát 8 Cdo už vyjadril opačný názor (pričom
ide o neskôr rozhodovanú vec), dochádza aj k odlišnému náhľadu na uvedenú problematiku zo strany
NS SR, ktorá nebola zjednotená veľkým senátom len z dôvodu, že pred vyhlásením rozhodnutia došlo
k späťvzatiu dovolania, avšak rovnaký názor ako názor dovolacieho senátu 8 Cdo je opakovane a
stabilne vyjadrený aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, ktorého rozhodovacia činnosť je v tejto otázke
jednotná, preto aj odvolací súd, aj keď v minulosti už zastal názor, že nároky pozostalých po obetiach

dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej osoby,
nie je zahrnutá do zákonného poistného krytia o náhrade škody, svojou rozhodovacou činnosťou od
tohto názoru v neskorších rozhodnutiach už upustil a v tejto veci zotrváva na názore vyjadrenom v
zrušujúcom uznesení zo dňa 28. mája 2015 č. k. 9Co/459/2014-392, teda že nároky pozostalých po
obetiach dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej

osoby, je zahrnutá do zákonného poistného krytia o náhrade škody, a teda, pokiaľ súd prvej inštancie
nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému posúdil ako dôvodný, s jeho záverom
sa odvolací súd stotožňuje.

13. K námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní, vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu SR

sp. zn. III. ÚS 666/2016 odvolací súd ešte dodáva, že podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika
môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom
alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku
úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná

zákonomalebonariadenímvládypodľačl.120ods.2ústavy.NárodnáradaSlovenskejrepublikytaksíce
zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom
oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda
aj súdy musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej
regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch

postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v
samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako
kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou (teda i
jej čl. 7 ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného
potom ústavný súd v obdobnej veci dospel k záveru, ak súd rozsudkom presiahol medze výkladu zákona

(§ 4 PZP) podaného v súlade s príkazom na výklad a uplatňovanie zákona v súlade s Ústavou SR, keď
žalovaného zaviazal na zaplatenie nemajetkovej ujmy, teda žalovanému priznal viac povinností, než
aké mu vyplývajú z vnútroštátneho predpisu, je potrebné uviesť, že takáto interpretácia zákonov súdom
je tak ústavne konformná, ako aj eurokonformná.

14. Uviedol tiež, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie nastal zásadný prelom v procese
kontinuálnehovývojaprávnehoporiadkuijehointerpretácie,pretožeokremvnútroštátnehozákonodarcu
je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych
orgánov verejnej moci daných právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že
stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch

vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je
potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia
odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch
Európskej únie. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel
od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám

v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len
„zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom
navýsledok,ktorýsamádosiahnuť,pričomsavoľbaforiemametódponechávavnútroštátnymorgánom.
Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, kuktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula
rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Pre
posudzovaný prípad možno uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie

Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von
Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu
na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na
výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu)
a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou a tým zabezpečil súlad s tretím

odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o
fungovaní EÚ). Vychádzajúc z uvedeného, ak slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“
použitého v Zákone o povinnom zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za
škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa
vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej
regulácie identifikovaným Súdnym dvorom. Všeobecné súdy konajúce sú preto v takýchto prípadoch

povinné skúmať možnosť implementácie eurokonformného výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho
účinku relevantnej únijnej regulácie. Súdny dvor požaduje od vnútroštátnych súdov, aby práve v
prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície smernice členským štátom vykladali ustanovenia
vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere tak, aby mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto
smernice“ (napr. rozsudok z 13. 07. 2000 vo veci Centrosteel, C-456/98). Ak teda z uvedených dôvodov

súd dospel k záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu škoda použitého v Zákone o povinnom
zmluvnom poistení, ústavný súd tento záver nepovažoval za arbitrárny, ani inak ústavne neudržateľný.

15.Vychádzajúczuvedenéhoodvolacísúddospelkzáveru,ženárokžalobcovnanáhradunemajetkovej
ujmy ako pozostalých po obeti dopravnej nehody, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej osoby, je

zahrnutá do zákonného poistného krytia o náhrade škody, žalovaný je pasívne legitimovaný v tejto veci
a jeho odvolanie je z tohto dôvodu nedôvodné.

16. Odvolací súd sa následne zaoberal výškou dôvodne uplatneného nároku žalobcov na náhradu
ich nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pre určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie
tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne
dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je, čo do svojej intenzity i svojho
trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia), a ďalej, veľmi široko chápané
okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Druhé kritérium

(okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) je stanovené zámerne veľmi všeobecne, čím umožňuje,
aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu,
ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor a v súlade s princípom spravodlivosti pružne
prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o

preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd
priznať je ohraničená výškou žalobcami požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktoré musí byť
zrejmé zo žaloby.

17. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že Q. E. ako vodič motorového vozidla, ktoré bolo

povinne zmluvne poistené u žalovaného, bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno podľa
§ 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona uznaný vinným z prečinu usmrtenia otca žalobkyne v 1.
rade, syna žalovaných v 2. a 3. rade, brata žalovaného v 4. rade a druha žalovanej v 5. rade, keď ako
vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu, následkom ktorej C. E. zahynul, pričom týmto výrokom
sú súdy v tomto konaní viazané (§ 193 CSP). Týmto bola preukázaná zodpovednosť žalovaného z už

vyššie uvedených dôvodov za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva
na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkej príbuznej natrvalo narušený.

18. Každý človek je jedinečná a neopakovateľná bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami a
schopnosťami. Smrť blízkej osoby je pre pozostalých a hlavne rodinu nepochybne veľmi traumatizujúca

a smutná udalosť. V okamihu, keď niekto svojím neoprávneným konaním spôsobí smrť fyzickej osobe,
dôjde k zásahu do jednej z najdôležitejších hodnôt v spoločnosti. Právo na život patrí bezpochyby
spomedzi všetkých ľudských práv medzi tie najvýznamnejšie. Je hodnotou, ktorú sa štáty prijatím
medzinárodných dohovorov o ochrane základných práv a slobôd a následnou transformáciou doústavnéhosystémuzaviazaligarantovaťaochraňovaťprednezákonnýmizásahmitretíchosôb.Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 265/2009 odôvodnil zaradenie práva na rodinný a
súkromný život do nemajetkovej sféry, keď uviedol, že protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na

súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,
ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca
inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra.
Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo
forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Medzi

fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k
neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj
právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby
tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Smrť blízkej osoby nemožno nijako vyčísliť
peniazmi, a teda neexistuje ani ekvivalentná náhrada. Náhrada nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch

preto predstavuje skutočne len určitú satisfakciu, ktorej úlohou je iba do istej miery odškodniť stratu
pozostalým,resp.zmierniťnásledkyneoprávnenéhozásahudoprávanasúkromiearodinnýživot.Výška
náhrady nemajetkovej ujmy sa líši podľa okolností prípadu, pričom sa zohľadňuje to, či subjekt, ktorý je
zodpovedný za smrť osoby, spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti a i to, do akej miery došlo k
narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život (či blízka osoba mala status manžela,

potomka, predka alebo viacero súčasne). Prihliada sa aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v
podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo verejného ospravedlnenia.

19. Odvolacísúd,vychádzajúczuvedeného,zohľadniacto,žekzásahudoprávanarodinnýasúkromný
život žalobcov došlo, vychádzal z uvedených kritérií, zohľadniac tiež status žalobcov vo vzťahu k

zomrelému C. E. a dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcom v 2., 3. a 4. rade je rozsudok súdu
prvej inštancie správny aj čo do výšky nemajetkovej ujmy, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, keď mal za to, že nemajetková ujma vo
vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade ako rodičom zomrelého C. E. v sume 10.000 eur a nemajetková
ujma vo vzťahu k žalobcovi v 4. rade ako bratovi zomrelého C. E. v sume 5.000 eur je primeraná a

zamietnutie žaloby vo zvyšku správne. Vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade, ktorá je dcérou zomrelého C.
E. odvolací súd dospel k záveru, že primeranou je výška nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur, preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade podľa § 388 CSP zmenil a
vo zvyšku považoval aj odvolací súd nárok za nedôvodný. Aj vo vzťahu k žalobkyni v 5. rade, ktorá
bola družkou zomrelého C. E. odvolací súd dospel k záveru, že výšku priznanej nemajetkovej ujmy je

potrebné podľa § 388 CSP zmeniť a priznať jej nemajetkovú ujmu v sume 25.000 eur a vo zvyšku
nárok ako nedôvodný zamietnuť. K takémuto záveru dospel odvolací súd, zohľadniac status žalobcov
vo vzťahu k zomrelému C. E., keď mal za to, že vzhľadom k tomu, že žalovaná v 5. rade, ktorá bola
družka zomrelého, ktorá s ním žila v spoločnej domácnosti spoločne s maloletou žalobkyňou v 1. rade,
prišla jeho smrťou o svojho partnera a zároveň otca svojho dieťa, s ktorým tvorili rodinu a smrťou

zomrelého utrpela najväčšiu ujmu. Žalovaná v 5. rade smrť partnera ťažko prežívala, bola v šoku, prvý
polrok si nič nepamätala a určitú dobu bývala u svojich rodičov, aby nebola s maloletou sama. Aj keď
si žalobkyňa v 5. rade po dlhšom čase našla nového partnera, to, že spolu s otcom svojho dieťaťa
nebude už nikdy tvoriť rodinu je nenapraviteľná ujma. U žalobkyne v 1. rade odvolací súd zohľadnil
skutočnosť, že v čase smrti svojho otca mala tri roky, teda išlo o malé dieťa, ktoré napriek tomu, že

prišlo o otca, vzhľadom k svojmu veku nie je až do takej miery schopné v tom čase túto ujmu pociťovať.
Ujma u žalobkyne v 1. rade sa prejavuje viac s odstupom času, pretože tým, že je staršia si túto jej
stratu postupne viac uvedomuje. To korešponduje aj s tým, že podľa jej matky si maloletá bezprostredne
situáciu až tak neuvedomovala, ale po tom, ako začala chodiť na základnú školu, s ňou navštevovala
psychologickú poradňu. Tým, že žalobkyne v 1. a 5. rade žili so zomrelým v spoločnej domácnosti,

jeho smrť sa ich dotkla najbezprostrednejšie, pretože jeho neprítomnosť stále pociťovali. U žalobcov
v 2. a 3. rade ako rodičov odvolací súd zohľadnil to, že so synom mali dobré vzťahy, syn ich spolu s
vnučkou často navštevoval a pre rodiča nie je horšieho, ako prežiť vlastné dieťa. Žalobca v 4. rade
ako brat zomrelého, aj keď mal s bratom dobrý vzťah, keďže má už vlastnú rodinu, navštevovali sa a
trávili spolu menej času, čo odvolací súd zohľadnil pri výške nemajetkovej ujmy. Odvolací súd pri výške

nemajetkovej ujmy zohľadnil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ktorá, keďže ide o smrť človeka
je tou najvážnejšou ujmou a nedá sa nahradiť žiadnym finančným ekvivalentom, ako aj okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, teda to, že išlo o nedbanlivostné
konanie a výšku nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov určil aj zohľadniac rozhodovaciu praxodvolacieho súdu v obdobných prípadoch, ako aj rozhodovaciu prax ostatných súdov v obdobných
veciach, keď žalobcami uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane vysokú. Z
uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku s tým, že v

písomnom vyhotovení rozsudku na začiatku výroku podľa § 224 CSP doplnil slová odvolací súd, keď
pri vyhlásení tohto rozsudku došlo v tejto časti k chybe v písaní. Odvolací sú potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP aj vo výroku o trovách konania.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a

žalobcom v 1. až 5. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, aj keď
boli v odvolacom konaní čiastočne úspešní, keďže výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a
čo do základu bola žaloba podaná dôvodne.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).