Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/35/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213206890
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8213206890.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČ: 264 29 705, proti žalovanému: J. I., K..
X.X.XXXX, O. XXX XX O., V. V. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Jánom Jurčom, advokátom, so sídlom v
Bardejove, Partizánska 5, o zaplatenie 88,55 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č. k. 7C/183/2013-112 zo dňa 28.9.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške
0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zastavil. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že súdu bol dňa 28.03.2013 doručený návrh na uplatnenie
pohľadávky na tlačive A podľa článku 4 odsek 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Podaním

doručeným súdu dňa 22.12.2015 vzal žalobca späť svoj žalobný návrh na začatie konania v rozsahu
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25
% denne, čím si uplatňuje v tomto konaní len zmenkový úrok 0,06 % denne. Na rozhodnutie o
podanom žalobnom návrhu súd nariadil pojednávanie, keďže mal za to, že to je v tejto veci potrebné,
ako to vyplýva z článku 5 odsek 1 nariadenia č. 861/2007 (za účelom zistenia spotrebiteľského
charakteru zmluvného vzťahu a posúdenia otázok ochrany spotrebiteľa). Po vykonanom dokazovaní
mal súd za to, že nie je možné priznať žalobcovi navrhované plnenie, a to v žiadnej časti. Vychádzal

pritom z toho, že súd je povinný v spotrebiteľských veciach skúmať aj právny vzťah, ktorý zmenka
zabezpečuje a posudzovať ho podľa právnych predpisov, upravujúcich spotrebiteľské právo. Je preto
namieste záver, že súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa
uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Súd sa oboznámil s predmetnou zmluvou o úvere, vrátane
všeobecných podmienok, a dospel k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým
spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä, ale nielen v
ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.),

a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník
aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Dohoda o vyplnení zmenky je neplatná, rovnako
ako celá úverová zmluva. Je neplatná celá úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku
17 všeobecných zmluvných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenkana základe neplatnej spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná, a
nemožno na jej základe uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo.
V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. Vzhľadom

k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť
na žalobcu. Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok
vopred pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym spôsobom
ovplyvniť. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch výslovne limituje možnosť zabezpečenia
spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou zmenkovou sumou, a to do výšky nesplatnej istiny a

príslušenstva, maximálne do výšky 30 % pôvodnej istiny. Inú dohodu prekračujúcu uvedené zákonné
ustanoveniemožnopovažovať,čiužzaneprijateľnúzmluvnúpodmienku,alebozaobchádzaniezákona,
ktoré majú rovnaký právny dôsledok, a to neplatnosť takéhoto dojednania. Vo vzťahu k sume uvedenej
v zmenke je nutné dodať, že súdu nie je jasné z čoho pozostáva, t. j. z čoho vyplýva výška dlhu v
tejto výške, a naviac táto suma by sa zároveň každým rokom neprimerane zvyšovala o 91,25 % tejto
sumy (zmenkový úrok). Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom štáte

prípustné. Keďže zmenka bez ohľadu na jej abstraktnosť je právnym úkonom, každý právny úkon, ktorý
odporuje zákonu, je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu súd v rámci občianskeho súdneho konania prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci
prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v článku I. § 17
zákona č. 191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené aj v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky

zákonov, kde zákonodarca uviedol, že ide o ustanovenie, ktoré platí aj v prípade zmenky majiteľa
zmenky, alebo postúpenia práv zo zmenky. Navyše odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od
spotrebiteľského vzťahu nie je možné, pretože právo v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitím zmenky
regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z., a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je
nutné zo zákona skúmať podmienky vystavenia zmenky a jej prípustnosť. V tejto situácii súd poukazuje

aj na tú skutočnosť, že veriteľ a prvý majiteľ zmenky, indosoval zmenku na žalobcu následne potom, čo
súd zastavil exekučné konanie, vedené veriteľom na základe tej istej zmenky, na základe ktorej uplatňuje
žalobca svoj nárok v tomto konaní. Túto skutočnosť je možné zistiť z predmetného exekučného konania,
kde to jasne vyplýva z kópie danej zmenky (ešte nie je indosovaná). Veriteľ teda po zistení, že práva zo
zmenky nemôže s úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR, indosoval túto zmenku na žalobcu,

ktorý je právnickou osobou v Českej republike, v snahe postupovať podľa nariadenia 861/2007, pričom
chcel dosiahnuť cieľ, ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol. Súd je teda toho názoru, že veriteľ
postupoval na škodu dlžníka v snahe docieliť následky spojené s indosovaním zmenky, uvedené v § 17
zák. č. 191/1950 Zb., a to vylúčiť voči majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi, alebo k predošlým majiteľom. Súd tiež poukazuje, že prvý majiteľ previedol rubopisom

na žalobcu tisíce takýchto zmeniek (čo je súdu známe u jeho činnosti, keď iba na OS Bardejov sú
vedené stovky obdobných sporov rovnakého žalobcu proti spotrebiteľom, ktorí vystavili zmenku vždy
rovnakému veriteľovi, ktorý zmenky následne indosoval na žalobcu), a je teda jasný, účelový postup
oboch, veriteľa aj žalobcu. Žalobca teda indosoval splatnú zmenku, pričom sa jedná o vlastnú zmenku,
zročnú na videnie a uplatnil si v rozhodcovskom konaní aj príslušenstvo v zmysle § 48 zák. č. 191/1950

Zb.. Samotná zročnosť zmenky nastala 9.7.2010, keďže žalobca (a predtým aj veriteľ) požadovali 0,25
% úroky v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb. od 9.7.2010, ako to vyplýva zo samotnej zmenky. Zmenka
však bola indosovaná až po uplynutí lehoty na protest v zmysle § 44 a § 21 a nasl. zák. č. 191/1950 Zb.,
preto má indosament iba účinky obyčajného postúpenia, aj voči žalobcovi teda možno uplatniť všetky
námietky, ako proti prvému majiteľovi. V tomto prípade je teda vyvrátená domnienka, ustanovená v §

20 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb., pretože bolo preukázané, že inodsament, ktorý je nedatovaný, bol
na zmenku napísaný po uplynutí lehoty na protest. V dôsledku vyššie naznačeného postupu veriteľa
v rozpore s § 17 zák. č. 191/150 Zb. možno proti žalobcovi teda namietať aj námietky, ktoré by bolo
možné namietať voči prvému majiteľovi, teda to, že zmenka nebola vyplnená podľa dohody veriteľa a
dlžníka (§ 10 zák. č. 191/1950 Zb.). Keďže takáto dohoda o vyplnení zmenky (článok 14 VZP) je neplatná

v zmysle predchádzajúcich konštatovaní súdu, a teda neexistuje, je namieste právny záver, že veriteľ
neoprávnene vyplnil zmenku bez toho, aby existovala platná dohoda s dlžníkom o tom, ako ju vyplniť.
Vzhľadomnačiastočnéspäťvzatiežalobyžalobcom,súdkonanievčastiozaplateniezmenkovéhoúroku
vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zastavil. S
ohľadom na vyššie uvedené súd žalobný návrh vo zvyšnej časti zamietol. Žalovanému, ktorý bol v spore

úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania

iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto
spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá

by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide

o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy,beznávrhovodporcuabezlegitímnehopodnetunaťarchunavrhovateľa,vykonaldokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie

návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ, sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.

Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť

odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je
prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu povinnosť

súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní
vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na

Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal
Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného konania, kde
sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky
voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný zákon

o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k
aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú

veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po
vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemôže
byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna
úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia, keď uvádza,

že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere, nebol schopný posúdiť zákonné dôsledky
uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie
uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané vskutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s dôvodmi odvolania sa nemožno

stotožniť najmä v tom, že oddeľuje zmenku od zmluvného vzťahu, ktorý vznikol ako zmluva o úvere
dňa 25.10.2010, pretože ak je táto zmluva o úvere absolútne neplatným právnym úkonom podľa §
39 OZ, potom sú neplatné všetky právne úkony z nej vyplývajúce alebo na ňu nadväzujúce alebo
odkazujúce, nehovoriac o neprijateľných podmienkach, ktoré robia v právnom vzťahu nepoctivý obchod.
Takisto neobstoja ani hmotnoprávne námietky žalobcu, pretože tieto nemajú oporu, predovšetkým v OZ

a zákone o spotrebiteľskom úvere a vymykajú sa v rovnom postavení v zmluvnom vzťahu a nerovnom
postavení použitia v rovnosti zbrane v obrane žalovaného. Žalovaný má za to, že napadnutý rozsudok je
vecne správny a navrhuje ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Žalobca v odpovedi na vyjadrenie žalovaného zotrváva na podanom odvolaní a žiada napadnutý
rozsudok zmeniť a návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania.

6. V písomnom podaní zo dňa 2.6.2017 žalovaný uviedol, že k odvolaniu žalobcu sa vyjadril dňa
1.2.2017, na ktorom zotrváva v celom rozsahu. Poukazuje na to, že žalobca sa snaží dokázať na
skutkovom stave, že základ jeho nároku sa má právne kvalifikovať podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, s čím sa nestotožnil ani súd prvého stupňa. Niet pochýb o tom, že medzi stranami došlo k
vznikuprávnehovzťahupodľazákonač.258/2001Z.z.arovnosťstránjenutnéposudzovaťpodľa§52a

nasl. O, ako aj smerníc EHS, konkrétne 93/2013 a 2008/48/Es EPaR a ďalšie, ako je Zákon o zmenkách
a šekoch. Žalovaný má za to, že ani doplnené odvolanie nič nemení na výsledku rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s odôvodnením ktorého sa žalovaný stotožňuje, že žaloba ako aj odvolanie žalobcu nie sú
dôvodné, a preto ani základ konania nemôže požívať právnu ochranu, pretože žalobca so žalovaným
uzavreli zmluvu o úvere, avšak zo strany žalovaného išlo o zastierací právny úkon.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a
na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré

boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR. Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17
ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala

Komisiu o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom
17 Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V
odvolacom konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd
Slovenskej republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).
8. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené

odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

9. Dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu prvej inštancie písomné podanie, ktorým zobral svoj návrh späť
v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne. Súd prvej inštancie správne rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby tak, že

konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne zastavil.

10. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia v prevyšujúcej zamietajúcej časti je
nárok zo zmenky uplatnený navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č.

861/2007 o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo
zjednodušenie a zrýchlenie cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou
hodnotou sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie
prístupu k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo
fungovaní procesnoprávnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie

k potrebe prijatia právnych predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov
a dlžníkov celej Európskej únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a
vykonávania rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potrebydoložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly
Nariadenia). Je možné čiastočne s odvolateľom súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia
má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba

ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by
mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo
a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti.
Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy
účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy,

ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom
vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným
právom.

11. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia, podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou

povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

12. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov

zmenkového vzťahu.

13. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.

Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná

pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj

rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojichúčinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

14. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z
dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem
iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych

okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na

absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu

podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním)najmävočisubjektom,ponichnemožnoznalosť špecifickej aznačne rigidnej zmenkovej

úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za

základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku
kauzálnymnámietkamprihliadať.Nemeckájudikatúradokoncavkonkrétnomprípadeoznačilaodvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc

z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri

svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných

výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v

rozpore s ústavou chránenými právami.“15. Ak prvoinštančný súd privodil záver o tom, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky
z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie žaloby
v prevyšujúcej časti, je jeho záver správny.

16. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
- Dohody o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom
práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Je preto možné v tejto veci konštatovať, že vo svojej

podstate článok 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a účelom
obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach (napr.
NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho
úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia,
avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj
o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.

Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

17. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

18. Nakoľko žalovaný bol v spore úspešný, správne mu bola priznaná náhrada trov konania v plnom
rozsahu.

19. Z týchto dôvodov podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny.

20. Úspech v odvolacom konaní mal žalovaný. Preto mu v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396

ods. 1 CSP voči žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

21. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).