Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/236/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315222090
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2315222090.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň:

JUDr. Bibiána Ťažiarová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná
banka, a.s., so sídlom Bratislava, Michalská 8, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou: HMG &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Červeňova 14, IČO: 35 885 459, proti žalovanej: G. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom I., C. XX, o zaplatenie 5.872,72 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 30C/623/2015-65 zo dňa 14. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.Rozhodnutieodôvodnilprávneaplikáciou§708ods.1,§709ods.1,§710,§497Obchodného
zákonníka, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d),
§ 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1,
3, 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 565 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, s poukazom na § 132 ods. 1, 2, § 150 ods. 1, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku.

2. Vychádzal zo skutkových zistení, že predmetom zo zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere č.
004919225R zo dňa 16.5.2012 bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru do výšky úverového limitu
4.700,- Eur, bez uvedenia účelu. Žalobca sa ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi
úver prevodom na bežný účet žalovanej. Úrok bol dohodnutý ako fixný, vo výške 13,90% ročne, RPMN
19,49 %, priemerná hodnota RPMN 21,68%, celková čiastka na zaplatenie 7.136,43 Eur, žalovaná bola
povinná splácať úver v 60 mesačných splátkach po 109,53 Eur, počnúc dňom 25.6.2012 a končiac

poslednou splátkou splatnou dňa 25.5.2017. Za poskytnutie úveru mal dlžník zaplatiť poplatok 94,-
Eur splatný v deň podpisu zmluvy a následne poplatok 2,- Eurá mesačne za vedenie úveru. Žalovaná
bola oprávnená čerpať úver jednorazovo dňa 16.5.2012, ak sú v tento deň splnené všetky podmienky
v zmysle zmluvy. Listom zo dňa 25.9.2013 žalobca oznámil žalovanej, že na bežnom účte do dňa
24.9.2013 nebol zabezpečený dostatok prostriedkov k úhrade splátky úveru a vyzval ju na úhradu dlhu
v sume 326,58 Eur s upozornením na vyhlásenie predčasného splatenia úveru v prípade nezaplatenia
dlhu. Listom zo dňa 26.11.2013 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru z úverovej zmluvy ku dňu

25.11.2013, vzhľadom k tomu, že žalovaná si svoje záväzky z úverovej zmluvy nesplnila.

3. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o bežnom
účte je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a právnych predpisov (§261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) a zároveň, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o bežnom
účte vystupoval ako veriteľ a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy o
bežnom účte nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V prípade

uzatvorenia zmluvy o zriadení debetného limitu sa vzájomné práva a povinnosti strán spravujú zmluvou
o úvere. Ak je teda vzťah medzi sporovými stranami svojim charakterom spotrebiteľským vzťahom, je pre
existenciuplatneuzatvorenejzmluvyospotrebiteľskomúverepredpísanápísomnáforma.Vkonanívšak
nebolo preukázané uzatvorenie dohody o debetnom limite v písomnej forme s tým, aby tento záväzok
bol individualizovaný so všetkými náležitosťami. Ak teda žalobca umožnil žalovanej čerpať peňažné

prostriedky z bežného účtu bez existencie písomnej zmluvy o zriadení debetného limitu, plnil žalovanej
bez právneho dôvodu. Nárok žalobcu uplatnený ako nepovolený debetný zostatok na bežnom účte vo
výške 2,64 Eur, považoval za nepreukázaný, keď žalobca ani na výzvu súdu neuviedol, ako vznikol
nepovolený debetný zostatok, z čoho pozostáva, pričom odkazoval iba na listinné dôkazy, z ktorých
spôsob vzniku nepovoleného zostatku zreteľne nevyplýva (časť výpisu z účtu - a to len za obdobie od
23.11.2013 do 30.9.2014, na ktorom boli na ťarchu účtu účtované rôzne poplatky žalobcu).

4. Okresný súd poukázal ust. § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca len všeobecne
konštatuje vznik nepovoleného debetného zostatku na účte žalovanej, a jednoznačne nepreukázal ani
prípadný základ a výšku čiastkových nárokov, z ktorých pozostávala žalovaná suma. Pre absenciu

tvrdenia rozhodujúcich skutočností (kedy o akú sumu a v akej výške sa žalovaná na jeho úkor obohatila),
súd nemohol posúdiť, či nárok žalobcu je alebo nie je oprávnený, preto dospel k záveru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 2,64
Eur s príslušenstvom. Žalobca nepreukázal ani existenciu písomnej dohody zmluvných strán o
úročení nepovoleného prečerpania, pričom takúto dohodu nemožno uzatvoriť len všeobecným odkazom

na Všeobecné obchodné podmienky. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti nepovoleného debetného
zostatku s príslušenstvom zamietol.

5. Ďalej prvoinštančný súd uzavrel, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 16.5.2012 uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere, ktorá však neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď

údaj o konečnej splatnosti úveru zo zmluvy nevyplýva a zmluva obsahuje len údaj o splatnosti poslednej
splátky, ďalej ani presnú výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výšku
každej splátky istiny poskytnutého úveru, výšku každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj
výšku splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané, teda možno
konštatovať, že v zmluve absentujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa poskytnutý

úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poskytnutie úveru na základe uzatvorenej zmluvy o ČSOB
spotrebiteľskomúverepreukazovalžalobcavýpisom vanglickomjazyku(č.l.15),zktoréhopodľa
názoru súdu bez akýchkoľvek pochybností nevyplýva, že žalovanej boli na jej bežný účet prevedené
finančnéprostriedkyvovýške4.700,-Eur(vposlednomriadkutohtovýpisujesíceuvedenásuma4.700,-
Eur, avšak bez toho, aby bol žalobcom vysvetlený kód transakcie "DD", i to, prečo je ďalej uvedená suma

4.858,24 Eur s poznámkou automatické čerpanie úveru 4016024232, ktoré číselné označenie úveru
sa nezhoduje ani s číslom účtu žalovanej, ani s číslom zmluvy). Ani zo žalobcom vyhotovenej tabuľky
(č. l. 41) nie je zrejmé skutočné čerpanie finančných prostriedkov na účte žalovanou, keď túto tabuľku
si žalobca vyhotovil sám na účely tohto konania. Riadny výpis z úverového účtu za rozhodné obdobie
žalobca súdu nepredložil, a to ani na výzvu súdu. Rovnako neuviedol a nepreukázal, kedy a s ktorými

splátkami úveru sa žalovaná dostala do omeškania, tak aby bolo možné posúdiť, či zo strany banky
(žalobcu) bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžných súm v stanovenej dobe a ako dôsledok neplnenia po
obdŕžaní výzvy by dôvodne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).
Ďalej žalobca neuviedol a nepreukázal, akú sumu žalovaná žalobcovi uhradila (tabuľka predložená
žalobcom neobsahuje súčet v stĺpci uhradené klientom). Žalobca si musel byť pritom vedomý svojej

povinnosti uviesť rozhodujúce tvrdenia k uplatneným nárokom, pričom tak neučinil a ani na nariadené
pojednávanie sa nedostavil. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti svojho
nároku, z ktorého dôvodu okresný súd musel žalobu zamietnuť i v tejto časti.

6. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1

Civilného sporového poriadku, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania
nepriznať (§ 257 Civilného sporového poriadku). S poukazom na to, že žalovanej žiadne preukázateľnétrovy v konaní nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal, s tým, že o výške trov už nie je potrebné
samostatne rozhodovať.

7. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
Žiadal priznať náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Poukázal na
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým,
že záver okresného súdu o absencii údaju o konečnej splatnosti úveru alebo výšky, počtu a termínu

splátok istiny a iných poplatkov, t. j. výšku každej splátky istiny poskytnutého úveru, výšku každej splátky
úrokov a výšku každej splátky poplatkov, nemôžu obstáť. Na podporu svojho argumentu poukázal na
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová zo
dňa 9.11.2016, ktorý prijal záver, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať tak,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa s odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok. V zmysle uvedeného bol prijatý záver, že cieľom ustanovenia je
zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru. Ďalej Súdny dvor EÚ dospel
k záveru, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva
o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude zabezpečená na vrátenie tejto istiny.

Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Má za to, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere
jednoznačne vyplýva deň splatnosti každej splátky taktiež z nej vyplýva aj konečná splatnosť úveru, keď
je v nej uvedený dátum poslednej splátky úveru. Z predloženej špecifikácie vyplýva, akým spôsobom
došlo k započítaniu jednotlivých súm na istinu, riadne úroky, úroky z omeškania, prípadne poplatky,

ako aj kedy a koľko finančných prostriedkov žalovaný uhradil. Zo zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom
úvere vyplýva, že strany sa dohodli na jednorazovom poskytnutí finančných prostriedkov vo výške
4.700,- Eur a to prevodom na účet žalovanej č. XXXXXXXXXX. Z predloženej zmluvy o ČSOB osobnom
konte plus vyplýva číslo účtu žalovanej. Okresný súd disponoval výpisom z bežného účtu žalovanej (č.
XXXXXXXXXX), z ktorého vyplýva, že v prospech bežného účtu čerpaný úver vo výške 4.700,- Eur z

úverového účtu č. 4016024232. Číslo úverového účtu sa nachádza aj na iných dôkazoch predložených
žalobcom, spolu aj s oznámením úverovej zmluvy. Okresný súd mohol bez pochybností identifikovať,
že sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov na bežný účet žalovanej z úverového účtu v zmysle
zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 004919225R zo dňa 16.5.2012. Z predloženej špecifikácie
pohľadávky, výpisu čerpania, ako aj ostatných dôkazov, jednoznačne vyplýva odôvodnenosť uplatnenej

pohľadávky, skutočnosť akým spôsobom žalobca k žalovanej sume dospel.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie

súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 CSP.10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vo veci správne
rozhodol, ak žalobu zamietol v celom rozsahu (o zaplatenie sumy 5.872,72 Eur /5.870,08 Eur + 2,64
Eur/, úrok 13,90 % ročne z istiny 3.951,68 Eur od 10.9.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 %

ročne zo sumy 5.182,06 Eur od 10.9.2015 do zaplatenia, s debetným úrokom 25 % ročne zo sumy
2,64 Eur od 2.1.2015 do zaplatenia) a žalovanej náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom
na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec
právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

11. Žalobca a žalovaná uzavreli dňa 14.11.2003 Zmluvu o ČSOB osobnom konte plus, ktorou sa žalobca
zaviazal zriadiť a viesť pre žalovanú ako majiteľku účtu bežný účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX. V čl. IV (tejto zmluvy) si strany dohodli, že v prípade splnenia stanovených podmienok ČSOB
na poskytnutie povoleného prečerpania Účtu uzatvorí žalobca s majiteľom účtu Zmluvu o povolenom
prečerpaní bežného účtu.

12. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 16.5.2012 úverovú zmluvu, ktorou žalobca
zaviazal poskytnúť žalovanej finančné prostriedky formou spotrebiteľského úveru do výšky úverového
limitu 4.700,- Eur, prevodom na účet dlžníka č. XXXXXXXXXX, žalovaná mohla finančné prostriedky
čerpať jednorázovo dňa 16.5.2012, dohodli si úrokovú sadzbu 13,90 % ročne, RPMN 19,49 %, celkovú

čiastku na zaplatenie 7.136,43 Eur, priemernú RPMN 21,68 %, počet mesačných splátok 60, splatnosť
splátok v 25. deň v mesiaci, výšku splátky 109,53 Eur mesačne, prvú splátku splatnú 25.6.2012,
poslednú anuitnú splátku splatnú 25.5.2017. Ďalej si dohodli poistenie smrti alebo plnej invalidity 3,92
Eur mesačne, poistenie práceneschopnosti 1,92 Eur mesačne, poplatok za poskytnutie úveru 94,- Eur,
poplatok za vedenie účtu 2,- Eurá mesačne.

13. Súd prvej inštancie správne posúdil prípadnú zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu ako
aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,keďideštandardnéformulárovézmluvy,uzavretémedzižalobcomakoveriteľomažalovanou
ako spotrebiteľkou, pričom predmetné zmluvy okresný súd zároveň považoval za zmluvu o

spotrebiteľskomúverevzmyslezákonaospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomvčaseichuzavretia.
Pokiaľ ide o zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu prvoinštančný súd správne uzavrel, že
žalobca nepreukázal jej uzavretie v písomnej forme, ktorá sa vyžaduje. V prípade preukázania výšky
žalovanej sumy 2,46 Eur sa žalobca mohol domáhať jej zaplatenia iba titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, čo taktiež správne súd prvej inštancie už konštatoval v napadnutom rozsudku.

14. Súd prvej inštancie pristúpil k prieskumu, či zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.5.2012
obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, avšak vzhľadom na
správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žaloba nie je v tejto časti dôvodná z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena o oprávnenosti nároku z týchto zmlúv, bol takýto prieskum minimálne nadbytočný.

15. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán.

16.Základnounormouupravujúcoubremenotvrdeniaapreukazovaniabolovčaserozhodovaniasúdom

prvej inštancie § 132 CSP, podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.

17. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.

Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Strana, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj

v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre
rozhodnutie vo veci. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.18. V prejednávanej veci potom bolo práve na žalobcovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať
dôvody pre ním v žalobe tvrdeného nároku na zaplatenie žalovanej sumy, čo žalobca opomenul, keď
nepredložil súdu potrebné tvrdenia, hoci ho súd prvej inštancie k tomu vyzýval, a to konkrétne na

špecifikáciu spôsobu vyčíslenia žalovanej sumy. Bez týchto tvrdení nebolo potom možné zistiť, ani
správnosť ich výpočtu, pričom nie je úlohou súdu bez predchádzajúceho tvrdenia žalobcu preverovať
správnosť položiek v predloženej tabuľke a zisťovať, na základe akých skutočností boli tieto čiastky
žalovanej účtované. Nepochybne bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť a neskôr preukázať, prečo sa proti
žalovanej domáha práve zaplatenia sumy 5.870,08 Eur s príslušenstvom, keď žalobca nešpecifikoval

spôsob výpočtu (istiny) 3.951,68 Eur, úroku 1.212,73 Eur (z čoho pozostávajú), úroku z omeškania
688,02 Eur (z akej sumy a za aké obdobie), poplatkov 17,65 Eur (ktoré konkrétne poplatky, prípadne
poistene boli uhradené dňa 17.10.2013, z akej celkovej sumy poplatkov), keď predloženie tabuľky
na čl. 41, ktorú vypracoval žalobca bez predloženia riadnych výpisov z (úverového) účtu žalovanej
za rozhodné obdobie nespĺňa požiadavku tvrdených skutočností na preukázanie žalobného nároku
vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere. Pri nesplnení tejto povinnosti (napriek výzve súdu) bol

potom postup súdu prvej inštancie správy, keď pre neunesenie dôkazného bremena tvrdenia žalobcu
uplatnenej žalovanej sumy žalobu ako nedôvodnú zamietol.

19. Odvolací súd prisvedčil žalobcovi v tom, že zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere vyplýva, že
žalobca a žalovaná sa dohodli na jednorázovom poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 4.700,- Eur

a to prevodom na účet žalovanej č. XXXXXXXXXX/XXXX ako aj v tom, že zo Zmluvy o ČSOB osobnom
konte vyplýva č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a to s poukazom na čl. I.1. zmluvy. Avšak už sa nestotožnil
s argumentom žalobcu, že z písomnosti označenej súdom prvej inštancie ako výpis z bežného účtu
žalovanej č. XXXXXXXXXX (na č.l. 15), vyplýva, že v prospech bežného účtu bol čerpaný úver vo výške
4.700,- Eur z úverového účtu č. 4016024232, ktorého číslo vyplýva aj z iných predložených dôkazov. V

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na predmetnú písomnosť na č.l. 15, ktorá je v anglickom jazyku a
súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že z tejto písomnosti bez akýchkoľvek pochybností nevyplýva,
že žalovanej boli na jej bežný účet prevedené finančné prostriedky z úverového účtu č. 4016024232 vo
výške 4.700,- Eur, keď žalobcom nebol vysvetlený kód „DD“, ani to, prečo je na písomnosti ďalej za
sumou 4.700,- Eur uvedená suma 4.858,24 Eur (ktorá je súčtom sumy 4.647,46 Eur a sumy 210,78 Eur z

predchádzajúceho riadku datovaného tiež dňa 16.5.2012). Podľa odvolacieho súdu sa nejedná o riadny
výpis z bežného účtu žalovanej, ktorý by bol bezpochyby vystavený v slovenskom jazyku. Na tomto
závere odvolacieho súdu nemení nič ani to, že z písomnosti na čl. 18 oznámenie o zosplatnení úveru zo
dňa 26.11.2013 okrem iného vyplýva číslo úverového účtu 4016024232, tak to tvrdí žalobca v odvolaní.

20.Vdôsledkuabsencieužlensamotnéhorelevantnéhotvrdeniarozhodnýchskutočností-konkretizácie
spôsobu vyčíslenia žalovanej sumy vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.5.2012 (ako
aj nepreukázanie poukázanie žalovanej sumy 4.700,- Eur na jej bežný účet) a následne tým potom i
neunesenia dôkazného bremena preukázaním týchto skutočností, nebolo možné žalobcovi nárok na
zaplatenie žalovanej sumy (v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.5.2012) priznať, a preto

odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny vrátane zamietnutia žaloby v časti 2,64 Eur, úroku
25 % ročne zo sumy 2,64 Eur od 2.1.2015 do zaplatenia, ktoré nebolo žalobcom napadnuté osobitnou
odvolacou argumentáciou ako aj správneho výroku o trovách konania taktiež osobitnými odvolacími
dôvodmi nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 potvrdil.

21. Avšak vzhľadom aj ďalšiu odvolaciu argumentáciu nespôsobilú už zmeniť závery odvolacieho súdu,
tento považuje za potrebné ešte uviesť, že závery okresného súdu o absencii údaja o výške, počte a
termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/) sú správne a je potrebné uviesť,
že účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/) zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby
spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež

umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil,
ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobcu.
Špecifikácia splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom (napr. percentuálne). Keďže v
zmluve nie je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z
istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju

veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Práve i z tohto dôvodu zákonodarca
uvedené označil ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, bez ktorého uvedenia sa
považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy vyplýva poplatok za poskytnutie úveru 94,-
Eur, avšak z tejto zmluvy nie je zrejmé, ako sa má splácať poplatok za úver vo výške 94,-Eur, tedaktorá časť mesačnej splátky je určená na splatenie daného poplatku. Keďže uvedené údaje zmluva
uzatvorená medzi sporovými stranami, ako správne konštatoval okresný súd neobsahuje, nemožno
potom konštatovať splnenie písomnej formy zmluvy vo vzťahu k tejto podstatnej náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskomúvere.Pretoposkytnutýúveržalobkyňoužalovanejjepotrebnépovažovaťzabezúročný
a bez poplatkov. Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

22. Odvolací súd ďalej uvádza, že Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo
dňa 9.11.2015, na ktorý v odvolaní odkazuje aj žalobca, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva
poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské
štáty nesmú zachovať, ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú
od ustanovení tejto Smernice. Daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o

spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

23. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne
požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Zároveň zákon
uvádza, že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej

splatnostispotrebiteľskéhoúveru“.SlovenskýzákonospotrebiteľskýchúverochidenadrámecSmernice
a celkom jednoznačne požaduje uvedenia termínu konečnej splatnosti v súčasne s dobou trvania
zmluvy. K výkladu oboch spomínaných ustanovení zákona (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/) o spotrebiteľských
úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je

potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok
úrokov a splátok poplatkov, ako aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva
o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,

že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10
ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012
Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj
pred 1.1.2013.

24. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v

spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

25. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi

ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

26. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc

vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľavnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

27. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

28. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

29. Iná je už situácia, pokiaľ ide o argument žalobcu ohľadom absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Tu odvolací súd poukazuje, že okresný súd nesprávne
uzavrel, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje túto obligatórnu náležitosť. Je nutné
poukázať na to, že uvedenie dátumu (vyjadrený ako deň, mesiac a rok) poslednej anuitnej splátky dňa

25.5.2017 jednoznačne spĺňa požiadavku uvedenia konečnej splatnosti úveru spotrebiteľom, a v tejto
časti sa odvolacou argumentáciou odvolací súd stotožnil.

30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o

ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

32.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

33. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o

nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

34. Odvolací súd toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudkom nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).