Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. júl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/149/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112206683
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3112206683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu X., zastúpeného 1/ S. a 2/ Q., proti
žalovanému J., za účasti vedľajšieho účastníka do 30.06.2016 Y., zastúpeného Q., o zaplatenie 5.598,86
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. októbra
2016, č.k. 14C/439/2012-190, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a vo
výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie 4.381,74 Eur,
v časti úroku vo výške 9,30% ročne z istiny 4.994,81 Eur od 22.12.2010 až do zaplatenia, v časti
úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 4.994,81 Eur od 22.12.2010 do 20.03.2011, v časti

úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 3.777,69 Eur od 21.03.2011 do zaplatenia zastavil.
Vo výroku II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Vo výroku III. žalovanému priznal náhradu trov
konania 100%. Výrokom IV. intervenientovi náhradu trov konania nepriznal. Vo výroku V. rozhodol,
že žalobcovi sa po právoplatnosti rozsudku vracia súdny poplatok za návrh 255,80 Eur, cestou B.
Y.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom zo dňa 08.03.2012 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaných 1/ P. a žalovaného 2/ J. spoločne a nerozdielne na zaplatenie 5.598,86

Eur s úrokom vo výške 9,30% ročne z istiny 4.994,81 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 9% ročne z istiny 4.994,81 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Žalovaná P. dňa 09.10.2015 zomrela bez zanechania závetu. Dedičské konanie po nej sa
skončilo zastavením konania pre nemajetnosť, uznesením Okresného súdu Trenčín dňa 03.05.2016,
č.k. 15D/1110/2015-122, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2016. Žalovaná 1/ stratila právnu
subjektivitu, dedičom nezanechala žiaden majetok a títo za jej dlhy nezodpovedajú, preto súd konanie
proti nej zastavil uznesením č.k. 14C/439/2012-121 zo dňa 09.09.2016 a v konaní pokračoval len so

žalovaným - ručiteľom J.. Dňa 03.10.2016 vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 4.381,74 Eur,
v časti úroku vo výške 9,30% ročne z istiny 4.994,81 Eur od 22.12.2010 až do zaplatenia, v časti úroku
z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 4.994,81 Eur od 22.12.2010 do 20.03.2011, v časti
úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 3.777,69 Eur od 21.03.2011 do zaplatenia a
domáhal sa zaplatenia sumy 1.217,12 Eur, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.217,12
Eur od 21.3.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. V dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby (za

súhlasu žalovaného a vedľajšieho účastníka) súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2, § 146 ods.
1 CSP zastavil. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 25.03.2004 uzatvoril právny
predchodca žalobcu B. s P. zmluvu o splátkovom úvere, ktorá je absolútnym obchodom a spravujesa teda ustanoveniami Obchodného zákonníka. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru (spotrebný
bezúčelový) žalovanej P. vo výške 4.979,09 Eur (150.000,- Sk) za ročný úrok 9,30%, za jednorazový
poplatok 2% z výšky úveru, poplatok za správu úveru 40,- Sk mesačne, s výškou mesačnej

splátky 2.490,- Sk. Úver mala žalovaná P. splácať v pravidelných mesačných splátkach, ku
20.temu dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.04.2004 a konečnou splatnosťou úveru dňa
20.03.2011, pri neuvedenej ročnej percentuálnej miere nákladov. Zmluva bola zabezpečená ručiteľským
záväzkom podľa §§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka so žalovaným zo dňa 25.03.2004, pričom
predmet záväzku a rozsah ručenia bol upravený v čl. II Dohody o ručení. V danom prípade zmluva o

splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX je zmluvou spotrebiteľskou a prednosť majú osobitné ustanovenia
právnehoporiadku,ktorésúsúčasťoušpeciálnejprávnejúpravyvoblastispotrebiteľskéhoprávavrátane
ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú žiadne
pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú
sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Vzhľadom na uvedené súd potom posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský. Dňa 21.12.2010 pôvodný

veriteľ postúpil pohľadávku zo zmluvy o spotrebnom úvere na žalobcu. Dňa 28.12.2010 žalobca
oznámil písomne žalovaným postúpenie pohľadávky, pričom bol postúpený nezosplatnený úver. Výzvou
k úhrade a oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 17.02.2011 žalobca zosplatnil
úver a zároveň vyzval žalovaných na jeho úhradu. Žalovaná P. teda uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľka,
preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a

o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách a skúma sa, či postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit.
zákona a teda, či postúpenie je platné a či je daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní. Aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi

ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2010, sp. zn.
2Cdo 205/2009). Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže

byť však iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z uvedeného zákonného ustanovenia je
teda zrejmé, že banka je oprávnená pohľadávku z omeškaného peňažného záväzku klienta postúpiť

inému subjektu za predpokladu, že omeškanie trvá dlhšie ako 90 dní vrátane odovzdania dokumentácie,
ktorá s postúpeným záväzkom súvisí. Vzhľadom na citované ustanovenie súd konštatoval, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo B. na žalobcu a je nepochybné,
že postúpený bol tzv. „Živý úver“. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca v konaní
nepreukázal zaslanie písomnej výzvy zo strany banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách o zosplatnení

dlhu ešte pred postúpením pohľadávky, ku ktorej došlo zmluvou zo dňa 21.12.2010. Súd sa v danom
prípade stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorého ručiteľský záväzok smrťou pôvodného dlžníka
nezanikol. Tento mal možnosť použiť na svoju obranu rovnaké námietky, aké by mohol využiť pôvodný
dlžník. Pre platné postúpenie pohľadávky zo strany banky ako postupcu musia byť splnené okrem
všeobecných podmienok v ust. § 524 Občianskeho zákonníka aj podmienky uvedené v ust. § 92 ods.8

zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách, pričom ich splnenie žalobca nepreukázal a preto súd dospel k
záveru, že postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo neplatné podľa ust. § 39 Občianskeho zákonník a
žalobu zamietol. Súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/244/2016-147 zo dňa
27.10.2016 s totožnou právnou argumentáciou. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a podľa § 256 ods.1 ak strana procesne zavinila zastavenie

konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia súd
priznal žalovanému náhradu trov konania, keďže bol úspešný v predmetnej veci a zastavenie konania
zavinil čiastočným späťvzatím žaloby žalobca. O trovách konania intervenienta (vedľajšieho účastníka )
súd rozhodol podľa §257 a § 259 CSP ako aj podľa § 470 ods. 1, 2 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok. Súd náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal z dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013
vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a
právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení
len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne)vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení
k žalobe poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky a chýbajúce náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, na ktoré je súd povinný prihliadnuť z moci úradnej. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím

na skutočnosť, že v písomnom podaní zároveň uviedol, že súhlasí s rozhodnutím bez pojednávania
a že prípadného pojednávania sa on ani jeho zástupca nezúčastní a žiada konať a rozhodnúť v ich
neprítomnosti, sa zastúpenie vedľajšieho účastníka (intervenienta) advokátom vo veciach, ktoré spolu
napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie
práva na právnu ochranu. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov

vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu
mal právo. Z právneho zdôvodnenia je zrejmé, že žalovaný sa v danom konaní úspešne bránil sám a
na základe jeho argumentácie (bez prispenia vedľajšieho účastníka) bol v konaní úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a proti výroku
III. o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ďalej, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nepreskúmateľné. Poukázal na to, že súdu prvej inštancie v priebehu konania okrem iného
doručil podanie zo dňa 30.09.2016, v ktorom sa podrobne zaoberal zákonom o bankách a zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Účelom § 92 zák. o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva.

Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
pohľadávkach, za splnenia ktorých dochádza k porušeniu bankového tajomstva. Za daných podmienok
môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako taká nie je
viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu
skôr ako sú splnené stanovené podmienky a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas,

porušuje tým bankové tajomstvo. Ďalej treba osobitne vnímať to, že zákon o spotrebiteľských úveroch
priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
natretiuosobu,pričomtentozákonzároveňdefinuje,žetýmtozákonomsúdotknutéustanoveniazákona
o bankách (týmto zákonom totiž nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných
predpisov). Nie je teda správny postup aplikácie ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách na spotrebiteľský úver

takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a
prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 15/2014, I ÚS 640/2014. Dôvodil, že zákon o bankách a ani
zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách
ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Podľa Ústavného súdu SR je potom zákonný len

taký postup, kedy nemožno vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. Ďalej poukázal i na Nález
ÚstavnéhosúduČRsp.zn.3ÚS3900/2012akonštatoval,ževnadväznostinahistorickyrovnakúprávnu
úpravu tak Ústavný súd SR ako i Ústavný súd ČR preferujú platnosť právneho úkonu, neumožňujú
hľadať jeho neplatnosť za každú cenu, neumožňujú vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon
neuvádza ako dôvody neplatnosti. Ďalej poukázal na všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je

konštatované (bod 18, bod 14), že klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či
banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči klientovi na
tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Ďalej poukázal na § 4 ods. 6

zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len
ak to pripúšťa osobitný predpis a ďalej ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu,
postupuje sa podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je ust. § 524 Obč. zákonníka. Z
uvedeného je zrejmé, že postúpenie pohľadávky bolo a je závislé iba na § 524 Obč. zákonníka.
Zdôraznil, že zákon o bankách č. 483/001 Z.z. bol prijatý už skôr, v roku 2001 a jeho obsah bol priamo

dotknutý tak pôvodným zákonom o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č.
71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii, ako i neskorším zákonom o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ by postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru malo byť obmedzené
ustanoveniami zákona o bankách (čo tvrdil, že nie je), zákonodarca by toto v ustanoveniach zákona č.
258/2001Z.z.,aleivustanoveniachzákonač.129/2010malkedyvyjadriťaupraviť.Namietal,žeexistuje

i skupina iných úverov ako spotrebiteľských poskytovaných bankami, čo súvisí s tým, že podľa § 1 ods. 8
zák. o spotrebiteľských úveroch ustanoveniami tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho
zákona ani osobitných predpisov a podľa § 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách platného a účinného
v čase postúpenia pohľadávok i neskôr „tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom,s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a
niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území SR na účel regulácie a kontroly
bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového

systému“. Nie je teda správny postup aplikácie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver
takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a
prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa v súdnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na
viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v ktorých pri rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii
§ 92 ods. 8 zák. o bankách nárok na zaplatenie priznali. Ďalej namietal, že súd sa nevysporiadal s jeho

argumentáciou uvedenou v podaní zo dňa 30.09.2016, pričom vo veci rozhodol a ani následne sa k
tejto argumentácii nevyjadril. Dôvodil, že napadnutý rozsudok je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti,
a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia najmä vo vzťahu k jeho podaniu zo dňa 30.09.2016, v
ktorom sa podrobne zaoberal práve tými skutočnosťami, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie,kedysúdnesprávnymprocesnýmpostupommuznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že súd

prvej inštancie mal v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetliť, prečo nie je jeho právna argumentácia
dôvodná, vysporiadať sa s konkrétnou rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky uvedenou
v podaní zo dňa 30.09.2016 a s právnymi závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného
súdu uvedenými v podaní zo dňa 30.09.2016. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhol

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov
konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že sa stotožňuje s výkladom § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. tak, ako

ho vo svojom rozsudku aplikoval súd prvej inštancie. Mal za to, že výklad tohto zákonného ustanovenia,
ktorý predostrel odvolateľ v podanom odvolaní, je nesprávny. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení
citovalust.§92ods.8zák.obankáchamalzato,žezostranybankynebolisplnenépodmienkyuvedené
v tomto zákonnom ustanovení pre postúpenie pohľadávky na žalobcu. Súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

bolivykonanýmidôkazmipreukázané,alebovyšlipočaskonanianajavo.Malzato,žesúdpoužilsprávny
právny predpis, správne právne ho vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene
právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak
neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,
avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a

dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že pri postupovaní
bankovej pohľadávky musí B. ako banka postupovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka, ale aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ zákonné predpoklady uvedené

v tomto ustanovení nie sú splnené, banka nemôže pohľadávku postúpiť, pretože ide o postúpenie v
rozpore so zákonom a tým neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ak teda žalobca odvodzoval
svoju aktívnu legitimáciu od zmluvy o postúpení pohľadávky, bolo jeho povinnosťou preukázať splnenie
podmienok platného postúpenia. Keďže išlo o postúpenie bankovej pohľadávky bolo povinnosťou
žalobcu preukázať, že banka mohla pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, ak aj napriek písomnej výzve

banky alebo pobočky zahraničnej banky je jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky. Uvedenú skutočnosť však žalobca v konaní nepreukázal. V predmetnej veci žalovaný doručenie
výzvy pred postúpením namietal, pričom žalobca v konaní nepreukázal zaslanie písomnej výzvy zostrany banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách o zosplatnení dlhu ešte pred postúpením pohľadávky,
ku ktorej došlo zmluvou zo dňa 21.12.2010. Keďže žalobca nepreukázal existenciu písomnej výzvy
banky pre účely ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, je zmluva o postúpení

pohľadávky neplatná a súd potom konštatoval, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu v
konaní.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou

súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu

k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky
na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon
súdnejpraxeodrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.4Obo210/01,podľaktorého
relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia

vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento
odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp.
v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti

ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení
pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník
by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

10. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky

platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
bankaajbezsúhlasuklientapostúpiťsvojupohľadávkunainúosobu,čovýkladom acontrario

znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku
bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v
ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a
takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom

žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na
žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo
platné.

11. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
odoslaní písomnej výzvy dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho

predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným
ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39
Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky,
nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-
právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.03.2004, ktorú uzavreli neb. J. ako

dlžníčka a žalovaný J. ako ručiteľ so B. - právnym predchodcom žalobcu.

12. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný pre
nedostatok riadneho odôvodnenia, odvolací súd konštatuje, že táto námietka neobstojí, nakoľko
rozsudok obsahuje všetky zákonné náležitosti, súd prvej inštancie stručne a jasne v ňom opísal

stanoviská a argumentácie obidvoch strán, z ktorých dôkazov vo veci vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec po právnej stránke posúdil. Súd prvej inštancie odôvodnil,
prečo žalobu žalobcu zamietol, keď za najpodstatnejší dôvod považoval nedostatok aktívnej legitimácie
na strane žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky z právneho
predchodcu B. na žalobcu, na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a to v náväznosti na ust. §

524 Obč. zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Skutočnosť, že žalobca sa s týmto
právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o neodôvodnenosti
napadnutého rozsudku.

13. Odvolacie námietky žalobcu boli teda nedôvodné.

14. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby v
zostávajúcej časti a vo výroku III. o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

15. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto by mu patril nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému však v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

16. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).