Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/162/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309205610
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2309205610.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr.ZlaticeJavorovejaJUDr.MartinaHoličavprávnejvecižalobcu:O.H.,nar.X.O.XXXX,bytomZ.,P.
I. XXX/X, zastúpeného: Čibrik & Blazsek advokátska kancelária s.r.o., Šaľa, Hlavná 14, IČO: 46 255 010,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 33.193,99 eur a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Galanta z 15. decembra 2015 č. k. 26C/77/2009-323 takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastiopovinnostižalovanejzaplatiťžalobcovi
sumu 20.000 eur a v časti povinnosti zadosťučinenia formou ospravedlnenia m e n í tak, že žalovaná

je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 11.500 eur v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v
zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

III. Žalovanej sa voči žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov

odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť poskytnúť žalobcovi
zadosťučinenie písomnou formou ospravedlnenia za výkon väzby v období od 30. marca 2003 do 13.
januára 2004, v trestnej veci vedenej pre skutok, za ktorý bol súdmi Slovenskej republiky (ďalej len „SR“)
právoplatne oslobodený, čím žalovaná neoprávnene zasiahla do práv osobnosti žalobcu garantovaných
Ústavou SR a § 11 Občianskeho zákonníka. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000 eur v lehote troch dní a v zostávajúcej časti bola žaloba
zamietnutá. Žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi aj náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 4.903,80 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 5 ods. 1 ZoZŠ (zákon č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v znení neskorších predpisov), § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16 O. z. (Občiansky zákonník
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že proti žalobcovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ v Bratislave z 30. marca 2003 vznesené obvinenie a
začaté trestné stíhanie pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania (podľa ustanovenia § 158 ods. 1, 2
písm. b/, ods. 4 písm. a/, ods. 5 písm. b/ Trestného zákona) a uznesením Okresného súdu Bratislava

I č. k. 3Nt/62/03 z 2. apríla 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Tpo/58/03
zo 7. mája 2003 bol žalobca vzatý do väzby dňom jeho zadržania 30. marca 2003, ktorú vykonával
do 13. januára 2004, teda po dobu 228 dní. Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 3T/52/2005 zo
16. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/571/2007, ktorý nadobudolprávoplatnosť 11. decembra 2007, bol žalobca spod obžaloby oslobodený a listom z 2. septembra 2008
požiadalžalovanúonáhraduškodypodľaZoZŠ.Dôvodomprevzatiežalobcudoväzby,akoajprejejcelé
trvanie, bol zákonný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, spočívajúci v tom, že žalobca

k spáchaniu skutku použil pracovné nástroje a stroje, nachádzajúce sa v mieste jeho bydliska a hrozila
obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by naďalej pokračoval v páchaní trestnej činnosti.
Žalobca požiadal o prepustenie z väzby 30. júla 2003, predložením písomnej zmluvy, preukazujúcej,
že predmetné kovoobrábacie stroje previedol do vlastníctva tretej osoby 15. júla 2003, pričom zmluvu
uzatvoril s treťou osobou prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu JUDr. D., ktorého na tento

úkon splnomocnil. Žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá 24. novembra 2003 a uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5Tpo/53/03 z 13. januára 2004 bol žalobca prepustený na slobodu
(z odôvodnenia uznesenia vyplynulo, že minimálne od 15. júla 2003 bol žalobca vo väzbe nezákonne,
teda najneskôr uvedeným dňom pominuli dôvody väzby). Existencia dôvodnej obavy z pokračovania v
trestnej činnosti vychádzala zo skutočnosti, že u žalobcu boli nájdené stroje a nástroje, ktoré mali slúžiť
na výrobu, opravu, resp. úpravu nelegálnych strelných zbraní, s ktorými mal následne žalobca v rámci

organizovanejskupinyobchodovať.Vrozhodnutíoprepustenížalobcuzväzbymalsúdzato,žeužzáver
znaleckého posudku Ing. Galgócyho jednoznačne vyvrátil možnosť, že by stroje a nástroje nájdené u
žalobcu, v jeho vlastníctve, mohli byť spôsobilé k realizácii trestnej činnosti, pre ktorú bol trestne stíhaný
a väzba nemala byť nariadená. Väzobný dôvod podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku pominul prevodom vlastníckeho práva žalobcu k predmetným strojom a nástrojom na tretiu

osobu. Odvolací súd (v odlišnom zložení predsedu senátu a členov senátu) v zrušujúcom rozhodnutí
uložil súdu prvej inštancie posúdiť, či v trestnom konaní nedošlo k možným excesom (prekročenie
zákonom priznaných právomocí), a to v súvislosti so skutočnosťou, že napriek tomu, že dňom 15. júla
2003 žalobca previedol vlastnícke právo k strojom a nástrojom údajne slúžiacim na páchanie trestnej
činnosti, pre ktorú bol žalobca stíhaný, súd nevyhovel jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ale naopak

ju predĺžil a až Krajský súd v Trnave predmetné uznesenie zrušil, žalobcu okamžite z väzby prepustil a
konštatoval, že dôvody pre výkon väzby najneskôr dňom 15. júla 2003 pominuli. Súd prvej inštancie mal
sa tiež zaoberať zákonnosťou väzby medzi 23. novembrom 2003 a 13. januárom 2004, v ktorom období
odvolacím súdom konštatovaný dôvod prepustenia žalobcu z väzby už existovať mal.

2. Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia v predmetnej veci súd prvej inštancie považoval za
smerodajné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Cdo 68/2010
z 29. februára 2012, ktoré prelomilo v danej právnej oblasti časovo predchádzajúce rozhodnutia
(vrátane rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, na ktorý poukazovala žalovaná). Podľa právnej
vety uvedeného rozhodnutia pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy (§ 5 ods. 1 ZoZŠ) nezákonnou a tým sa
zakladá zodpovednosť štátu za škodu, spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou.
Za závadné pozbavenie osobnej slobody treba považovať aj prípad, keď rozhodnutie o väzbe bolo
zákonné a to za predpokladu, že trestné stíhanie bolo zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod

obžaloby, pretože ZoZŠ aj v tomto prípade sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu a preto aj v
zmysle čl. 5 Dohovoru na rozdiel od ZoZŠ umožňuje odškodniť aj nemajetkovú ujmu, pričom Dohovor
má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Citované rozhodnutie spojilo nesporný účinok oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby právoplatným rozhodnutím s nárokom na náhradu škody voči štátu podľa
ZoZŠ, pričom tým odpadla nutnosť skúmať, či zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k

excesu v rámci výkonu ich zákonných povinností, keďže väzbu žalobcu vzhľadom na jeho následné
právoplatné oslobodenie spod obžaloby, je nutné označiť bez ďalšieho ako nezákonnú. Prvoradým
predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť
rozhodnutia vedúca k vzniku škody. Podmienkou je, že príslušné rozhodnutie bolo zmenené alebo
zrušené. Väzbu žalobcu z dôvodu jeho následného právoplatného oslobodenia spod obžaloby bolo

preto nutné označiť bez ďalšieho ako nezákonnú. Druhou hmotnoprávnou podmienkou vzniku nároku
na náhradu škody je spôsobilosť negatívneho dopadu na osobnosť fyzickej osoby, čo v prípade
vykonanej väzby je nesporné, pretože samotné trestné stíhanie a väzba, má výrazne negatívny dopad
na komplexnosť, psychické a v neposlednom rade ako nerozlučne späté i fyzické zdravie osoby,
vychádzajúc zo všeobecných poznatkov. Preto bol naplnený aj druhý predpoklad vzniku zodpovednosti.

Spornou zostala forma satisfakcie, ktorú žalobca požadoval formou ospravedlnenia, ako i náhradou
nemajetkovejujmyvpeniazoch,pričompostačujúcebolopreukázaťlenobjektívnuspôsobilosť,možnosť
negatívneho dopadu s tým, že je potrebné preukázať, že k ujme došlo, ktorá bola určitého rozsahu
a intenzity. Žalobca znášal väzbu ťažko, ako i jeho rodina. Spôsob, akým bola vykonaná domováprehliadka nezodpovedal bežným postupom, o ktorých on ako bývalý vyšetrovateľ mal vedomosti. Do
bytu vbehlo 20 policajtov, manželka na výzvu policajtov si musela ľahnúť na zem. Počas väzby (9 a
pol mesiaca) bol žalobca vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu a negatívnym reakciám spoluväzňov

(v dôsledku jeho predchádzajúceho zamestnania). Schudol 28 kg a po skončení väzby mu bola
diagnostikovaná cukrovka. Lekársku pomoc ani pomoc psychológa nevyhľadal. Našiel si prácu v roku
2004 ako údržbár, po 6 mesiacoch mu bolo odporúčané dať výpoveď (z dôvodu výkonu väzby). Od
roku 2004 do roku 2007 pracoval ako vrátnik, pracovný pomer bol s ním rozviazaný po tom, ako sa
zamestnávateľ dozvedel o výkone väzby. Predal rodičovský dom, aby uhradil poplatky v súvislosti so

súdnymi konaniami. Po návrate z väzby sa 12 rodín, bývajúcich v susedstve, prestalo so žalobcom
rozprávať. Žalobcom požadované písomné ospravedlnenie považoval súd prvej inštancie za dôvodné
za prežité trestné konanie a s ním súvisiacu väzbu. Výrazné poníženie cti a dôstojnosti žalobcu v
dôsledku vykonanej väzby nebolo nevyhnutné špecificky dokazovať, vychádzajúc z elementárnych
poznatkov ľudskej psychiky, o dopade obmedzenia osobnej slobody človeka na psychiku po dobu
228 dní a výrazné zníženie miery komplexnosti osoby. K zníženiu cti a dôstojnosti žalobcu, okrem

samotného obmedzenia osobnej slobody, významne prispel aj fakt, že o existencii trestného konania
verejnosť informovali tlačové periodiká článkom (Nový čas z 1. apríla 2003 a 3. apríla 2003),
pričom ide o populárne periodikum s celonárodnou pôsobnosťou. Preto aj široká verejnosť, nielen
bezprostredné okolie, mala možnosť sa s okolnosťami trestného konania oboznámiť. Vykonaným
dokazovaním súd prvej inštancie nemal za preukázané, že odmietnutia žalobcu v pracovnoprávnej

oblasti by boli spôsobené priamou existenciou trestného stíhania. Nebol dôvod spochybniť ani svedeckú
výpoveď dcéry žalobcu, ktorá opísala zadržanie žalobcu za dramatických okolností (susedia ho
označovali za mafiána, rodina sa s ním prestala rozprávať). Výpoveď dcéry ako svedkyne bola
jediným dôkazným prostriedkom, ktorým žalobca preukázal rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy. Výška
zrejme zodpovedala subjektívnemu ohodnoteniu prežitej ujmy v peniazoch. Primerané zadosťučinenie

predstavovalo sumu 20.000 eur a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Takáto suma slúži
podľa názoru súdu prvej inštancie na zmiernenie nemajetkovej ujmy žalobcu, spôsobenej predovšetkým
vykonanou väzbou (zákonne začatou, nezákonnou vzhľadom na právoplatné oslobodenie žalobcu spod
obžaloby) a trestným konaním, pričom šlo o výrazné zníženie jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,
o podlomenie fyzického a psychického zdravia v podobe prechodnej depresie a úbytku na váhe, ako

i odmietanie okolia. Ďalšie skutočnosti majúce predstavovať ujmu žalobcu a jeho rodiny (nemožnosť
zamestnať sa, vznik cukrovky, nutnosť predať nehnuteľnosť, psychické problémy manželky) v konaní
relevantným spôsobom preukázané neboli, preto súd prvej inštancie na nich neprihliadal. Vzhľadom na
absenciu legislatívnej úpravy určujúcej prípadný výpočet finančného zadosťučinenia, súd prvej inštancie
vychádzal z existencie samotnej ujmy a jej prejavov navonok, ako aj z rozhodnutí vyšších súdov

(rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/146/2014, 8Co/127/2012, Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/425/2014, Krajského súdu
Nitra sp. zn. 8Co/393/2014). Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej o maximálnej výške finančnej
náhrady podľa § 17 ods. 4 ZoZŠ vo výške 50-násobku minimálnej mzdy (s poukazom na prechodné
ustanovenie § 27 ZoZŠ). Žalobca vychádzal z názoru, že ZoZŠ nepracuje s pojmom majetková ujma,

ani ju neupravuje, v tretej hlave je upravený vzťah k O. z., ktorý v § 420 uvádza pojem škoda (definovaná
ako ujma v majetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľná v peniazoch), ktorej súčasťou je aj
bolestné a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Od účinnosti zákona č. 87/1990 Zb. je ňou
aj nemajetková ujma podľa § 13 O. z.. Jej priznanie je dôvodné, pokiaľ morálne zadosťučinenie nie
je dostatočné, pričom výška je závislá od závažnosti ujmy, ako i okolností, za ktorých k ujme došlo.

Právo odškodnenia garantuje aj Ústava SR v čl. 46. Nemajetková ujma nemá reparačnú, ale satisfakčnú
povahu a len z dôvodu, že ZoZŠ pojem majetková ujma nepozná, nebolo možné žalobu v tejto časti
zamietnuť. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O. s. p. (Občiansky súdny
poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), podľa ktorého úspech
žalobcu predstavoval 72%, procesný úspech žalovanej činil 28%, pomer úspechu a neúspechu tak

predstavoval vznik nároku žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 44%. Trovy konania predstavovali
trovy právneho zastúpenia vo výške 11.145,11 eur.

3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná v časti povinnosti zadosťučinenia formou
písomného ospravedlnenia, náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako i v časti náhrady trov konania

navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne zrušením rozsudku súdu prvej inštancie a
vrátením mu veci na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že žalovanej sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právnehoposúdenia veci. Žalovaná namietala svoju vecnú pasívnu legitimáciu, s poukazom na relevantné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal (v odôvodnení
napádaného rozhodnutia absentuje akákoľvek argumentácia týkajúca sa žalovanej ako vecne pasívne

legitimovaného subjektu). Došlo tým k porušeniu práva žalovanej na spravodlivé súdne konanie a
odňatie možnosti konať pred súdom. Žalovaná označené rozhodnutia týkajúce sa obvinenia žalobcu,
jeho vzatia do väzby a obmedzovania osobnej slobody, nevydala. Vytýkaného konania sa nedopustila
(žalobcu nezadržala, nevzala do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala). Nemôže byť
preto považovaná za subjekt zásahu. Keďže sa žalovaná nedopustila konania, ktoré podľa žalobcom

tvrdených skutkových okolností zasiahlo do jeho osobnosti, žaloba v časti poskytnutia zadosťučinenia
formou ospravedlnenia nesmeruje voči tomu, kto je vecne pasívne legitimovaný. Štát ani ústredný orgán
štátnej správy nemožno stotožňovať s odlišnými subjektmi (policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi,
médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné
zásahy do osobnostných práv. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, keď
zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch

záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do
kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému priznáva prednosť. V dôsledku toho nejde o neoprávnený
zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené
obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv
tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Na uvedenom sa nič nemení ani v prípade, ak

by neskôr došlo k zastaveniu trestného stíhania voči fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby,
alebo k oslobodeniu spod obžaloby (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 201/2007). S poukazom na uvedené
žalobcom namietaný zásah bol vykonaný v súlade so zákonom. K výške náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch žalovaná poukázala na to, že žalobca si uplatnil nárok podľa § 11 a nasl. O. z., nie podľa
Dohovoru, na ktorý súd prvej inštancie prostredníctvom uznesenia Najvyššieho súdu SR poukazuje. Z

dôvodu,ževnapádanomrozhodnutíjepoukazovanénaDohovor,naZoZŠ,akoizákonč.514/2003Z.z.,
žalovaná označila napádané rozhodnutie za zmätočné, pretože nie je zrejmé, z akého titulu sa žalobcovi
nemajetková ujma priznala. Tak dochádza k zvoleniu si právneho predpisu, ktorý najviac vyhovuje. Ak
súd sa mienil držať právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo 68/2010, nemal
žalobcom uplatňovaný nárok posudzovať podľa ustanovení O. z., týkajúcich sa ochrany osobnosti,

ale aplikovať výlučné ustanovenia ZoZŠ a Dohovoru. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, ako ani potrebu jej náhrady v peniazoch. Odškodnenie nemajetkovej ujmy
predpokladá tvrdenie, že došlo k takému zásahu do osobnostných práv, v dôsledku ktorých došlo
k vzniku nemajetkovej ujmy, hodnej odškodnenia a ktorá mu vznikla v priamej alebo bezprostrednej
príčinnej súvislosti s jeho väzobným stíhaním. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá

náležité preukázanie príčinnej súvislosti nemajetkovej ujmy s vykonaniu väzbou, pričom ujma má byť
hodná odškodnenia v takej výške, ako to žalobca požaduje. Žalobca si uvedené povinnosti nesplnil, teda
povinnosť tvrdenia, už vôbec nie unesenie dôkazného bremena. Vzhľadom na osobu svedkyne (dcéra
žalobcu) žalovaná nemôže považovať za postačujúce pre ustálenie existencie vzniku nemajetkovej
ujmy a jej výšky výsluch uvedenej jedinej svedkyne. Žalobca si nesplnil povinnosť tvrdenia, ako ani

neuniesol dôkazné bremeno. Výpoveď svedkyne, z ktorého dôkazného prostriedku súd pri priznávaní
nemajetkovej ujmy vychádzal a ktorá osoba je súčasne v príbuzenskom pomere so žalobcom, nemožno
považovať za postačujúce pre ustálenie existencie vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky. Nemožno
bez ďalšieho konštatovať negatívny dopad na zdravotný stav žalobcu, teda ustáliť existenciu príčinnej
súvislosti medzi výkonom väzby a zhoršením zdravotného stavu žalobcu (podlomenie psychického a

fyzického zdravia žalobcu v podobe prechodnej depresie a úbytku na váhe), na základe svedeckej
výpovede a túto zohľadňovať pri určení výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Aby takéto
skutočnosti bolo možné konštatovať, mali by byť vykonané ďalšie dôkazy a to odborného charakteru.
Nemajetková ujma nie je prostriedok náhrady škody spôsobenej na zdraví alebo ušlého zisku. Súd
prvej inštancie nesprávne prihliadal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy na medializáciu trestnej

veci žalobcu. Ak si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy kvôli medializácii trestného stíhania
v masovokomunikačných prostriedkoch, žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná. Štát nemožno
stotožňovať s masovokomunikačnými prostriedkami, ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú
vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv. Medializácia prípadu tak nezakladá
zodpovednosť žalovanej za ujmu spôsobenú nepravdivými tvrdeniami uverejnenými v médiách. Štát

nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú súkromnoprávnym subjektom (rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 10. februára 1995 Allenet de Ribemont proti Francúzsku, sťažnosť č. 13175/89).
Súd prvej inštancie zohľadňoval tiež postup polície pri zadržaní žalobcu a samotné trestné stíhanie.
Tým boli prekročené nielen medze Dohovoru, ale aj judikatúry Najvyššieho súdu SR, na ktorú bolo vodôvodnení rozhodnutia poukazované. Tak Dohovor ani judikatúra nepripúšťa možnosť odškodnenia
nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie, či postup pri zadržiavaní, ale výlučne za pozbavenie
osobnej slobody, v tomto prípade väzbu. V rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo

37/2012 uviedol, že je potrebné, aby si súd ujasnil, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie
obeti zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné
zatknutie alebo zadržanie (väzbu) nie za ich celé trestné stíhanie. Pri určení rozsahu odškodnenia
je možné prihliadať len na okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie v súvislosti s
celým trestným stíhaním. Prihliadanie na iné skutočnosti ako je samotný výkon väzby je nevyhnutné

považovaťzaexcesvrozhodovanísúdu.Vodôvodnenírozhodnutianeboloodôvodnenéprečožalobcovi
priznané ospravedlnenie nie je považované za postačujúce. Nie je zrejmé, ako sa existencia/priznanie
ospravedlnenia odrazila pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy.

4. Žalovaná poukázala aj na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré má obsahovať opis skutočností,
ktoré považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec správne posúdil. Upretím práva
dozvedieť sa príčiny rozhodnutia, odníma sa možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu (žalovaná na podporu svojej argumentácie označila judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, seria A, č. 303/A). Hoci
výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto sa musí opierať o celkom

konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Má sa brať na zreteľ predovšetkým satisfakčná funkcia peňažnej
náhrady, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu, no nemožno priznávať premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k
bezdôvodnému obohacovaniu sa. Ustanovenie § 136 O. s. p. je potrebné v súčasnosti vykladať aktuálne
v súvislosti s inými právnymi predpismi, kde je nárok na nemajetkovú ujmu, resp. spôsob jej výpočtu

daný zákonom. Ujma za stratu na živote v súčasnej hierarchii spoločenských hodnôt nemôže byť
odškodňovaná nižšou sumou, ako ujma na povesti občana. Rozhodnutie, ktoré za menej závažnú
ujmu priznáva väčšie odškodnenie ako iné rozhodnutie, je rozhodnutím arbitrárnym a nezákonným.
Obmedzenie vyplýva zo samotného princípu právneho štátu, rovnosti pred zákonom, právnej istoty a
predvídateľnosti práva, ako i z potreby systematického a teleologického výkladu práva. Je dôležité,

aby nedochádzalo k neodôvodneným rozdielom medzi priznávanými nárokmi v podmienkach SR, pri
odstupňovaných intenzitách zásahov do osobnostných práv rozhodnutia súdov. Označené rozhodnutia
v napádanom rozhodnutí súdu prvej inštancie nemožno považovať za rozhodnutia v obdobných
veciach. V uvedených konaniach boli účastníkmi subjekty súkromnoprávnych vzťahov. V rozhodnutí
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/127/2012 nebola priznaná ujma v peniazoch v žiadnom

rozsahu. Predmetom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 5Co/144/2014, bola
náhrada nemajetkovej ujmy za smrť manžela žalobkyne, rovnako tak predmetom konania vedeného
pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/465/2014 bola náhrada nemajetkovej ujmy
za smrť manžela a otca maloletých detí. V konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp.
zn. 24Co/425/2014 nebola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v žiadnom rozsahu.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/393/2013 bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej
inštancie, o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur, od vydavateľa časopisu Plus
7 dní. Jednalo sa o spory medzi súkromnoprávnymi subjektmi, pričom ich predmetom bola náhrada
za život, náhrada za poškodenie dobrej povesti právnickej osoby, v dvoch prípadoch súdy vôbec
nepriznali náhradu nemajetkovej ujmy. Akými úvahami sa súd uberal pri určovaní nemajetkovej ujmy

v peniazoch je pre žalovanú neznáme. Súd prvej inštancie dostatočne neuviedol konkrétne dôvody,
ktoré ho viedli k výške finančnej náhrady. Žalovaná preto poukazovala na rozhodnutia všeobecných
súdov, Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorými bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď na vyššom mieste nepochybne stojí ľudský život. Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/100/2007 bola za spôsobenú smrť dieťaťa priznaná rodičom

nemajetková ujma vo výške 16.596 eur. Podľa § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. v znení neskorších
predpisov patrí poškodenému nemajetková ujma vo výške 50-násobku minimálnej mzdy (19.000 eur),
ak bola trestným činom spôsobená smrť. Na základe bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia sa za závažné škody na zdraví, spôsobujúce trvalú invaliditu, priznávajú
náhrady, čo je zriedka vyššie ako 10.000 eur v súčasných podmienkach. Európsky súd pre ľudské práva

v prípade Rossele - Christ proti Slovenskej republike sťažovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy,
za výkon nezákonnej väzby trvajúcej od 7.1.2003 do 18.5.2006, vo výške 5.400 eur. V prípade Michalko
proti Slovenskej republike bola sťažovateľovi za obdobných okolností priznaná nemajetková ujma vo
výške 7.000 eur. Táto najvyššia inštancia priznáva oveľa nižšie sumy za neporovnateľne závažnejšízásah orgánu štátu do osobnej slobody jednotlivca. Súd prvej inštancie neprihliadal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR či Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré jasne deklarujú povinnosť súdov
zaoberať sa hmotnoprávnymi predpismi regulujúcimi limity pri poskytovaní nemajetkovej ujmy. Podľa

názoru žalovanej súd prvej inštancie nerešpektoval názor odvolacieho súdu. Uviedol, že posudzovanie
excesu nepovažoval za potrebné. Súd prvej inštancie neriešil ani otázku spôsobu prevodu vlastníckeho
práva v čase trvania väzby žalobcu, na ktorej spornosť odvolací súd poukázal a nie je zrejmé ako
doplnil dokazovanie, na ktoré ho zaviazal súd. Žalovaná namietala aj priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia, pretože zo súdom uvedenej špecifikácie, bez právneho zastúpenia žalobcu, nevyplýva

výška výrokom priznanej náhrady trov právneho zastúpenia. Súčet súm uvedených v odôvodnení
rozsudku nekorešponduje so sumou, na ktorú bola žalovaná zaviazaná vo výroku rozsudku. Sčítaním
položiek za jednotlivé úkony právnej služby je možné dospieť k sume 3.980,28 eur. Ak by odvolací súd
zaviazalžalovanúnanáhradusumy,žalovanánavrhla,abybolourčenéplnenievtrvaní30-dňovejlehoty.
Dôvodom je administratívno-časovo náročná úhrada, daná oneskorením pri zisťovaní a vyznačovaní
právoplatných súdnych rozhodnutí, tiež potrebou schvaľovacieho procesu úhrady.

5. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

7. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci

po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolania boli podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky ich prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

9. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom

je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol
daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda
ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť
odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP.

Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom
prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z
20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú
osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd

prejednáva právne otázky).

10. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Aj podľa článku 36

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) má každý právo na náhradu
škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgán verejnej správy
alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v
období od 30. marca 2003 do 13. januára 2004 bola podrobnejšie upravená v zákone č. 58/1969 Zb.(ZoZŠ), ktorý bol neskôr nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ktorý v prechodnom
ustanovení § 27 ods. 2 úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t. j. 1. júla 2004, ponechal doterajším predpisom).

11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe, keďže bol spod obžaloby oslobodený (§ 5 ods. 1 ZoZŠ), priznaním náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 20.000 eur a v prevyšujúcej časti uplatňovaný nárok vo výške 33.193,99

eur ako nedôvodný zamietol. Správne poukázal (v snahe docieliť spravodlivé rozhodnutie v danej veci)
na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 68/2010 z 29. februára 2012, podľa záverov ktorého (i s odkazom
na judikatúru R 13/2009), že pokiaľ ide o rozhodnutie o väzbe, judikatúra ustálila, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“), i keď nárok
na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 ZoZŠ.

12. Pri aplikácii čl. 5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitosť spočívajúcu v tom, že pôvodne
zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy (§ 5 ods. 1 ZoZŠ) nezákonnou a tým
sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou

(porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010).

13. S poukazom na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie konštatoval zánik nutnosti skúmať, či zo
strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k excesu v rámci výkonu ich zákonných činností (ktorá
skutočnosť by ako jedna z hlavných hmotnoprávnych podmienok zakladala vznik nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy), vzhľadom na takýto pokyn odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu (v odlišnom zložení senátu), pretože väzbu žalobcu vzhľadom na jeho
následné právoplatné oslobodenie spod obžaloby, je nutné označiť bez ďalšieho za nezákonnú.

14. V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012 z 31.

júla 2012 (ktorý opäť dal do pozornosti judikát R 13/2009), obsahujúce závery pri riešení otázok
odškodnenia väzby. Okrem iného bolo dané primerané vysvetlenie, že úprava odškodňovania za väzbu
v zmysle ustanovenia § 5 ZoZŠ sa vo viacerých ohľadoch líši od toho, čo vyžaduje článok 5 ods.
5 Dohovoru. Nárok na odškodnenie sa priznáva aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bol
obvinený spod obžaloby oslobodený (alebo ak bolo trestné stíhanie zastavené). Na rozdiel od toho v

zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia
čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom.
Predpokladom nároku je potom vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. I keď
článok 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných
prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím, možno použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti
štátuzaškoduspôsobenúrozhodnutímoväzbepodľaZoZŠ(tedaajvtedy,keďrozhodnutieoväzbebolo
zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod obžaloby). Vzhľadom
na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o
väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody.

15. S poukazom na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie správne konštatoval, že i v danom
prípade, ak by aj rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, pôvodne zákonná väzba sa v dôsledku oslobodenia
žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby stala z hľadiska vnútroštátnej úpravy (§ 5 ods. 1 ZoZŠ)
nezákonnou, čím bol založený prvý atribút zodpovednostného vzťahu štátu za škodu spôsobenú

oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou.

16. Súd prvej inštancie preto správne posudzoval nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj v
súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, hoci nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia
§ 5 ods. 1 ZoZŠ. Argumentáciu žalovanej týkajúcej sa dôvodov vylučujúcich neoprávnenosť zásahu

do osobnostných práv podľa ustanovení § 11 a nasl. O. z., vrátane oprávnenosti zásahu, ak je zásah
dovolený zákonom, preto nemohla obstáť. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia vedúca k vzniku škody.
Zákonnosť rozhodnutia pritom nie je možné riešiť v konaní o náhradu škody ako predbežnú otázku (§4 ods. 1 veta druhá ZoZŠ). Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou
za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, bolo potrebné považovať rozhodnutie o väzbe žalobcu za
prípad vadného pozbavenia osobnej slobody, z dôvodu jeho oslobodenia spod obžaloby. Oslobodenie

spod obžaloby je podľa predpokladov odškodnenia podľa § 5 ZoZŠ podmienkou vzniku nároku na
odškodnenie. Preto pri určení rozsahu odškodnenia je možné prihliadnuť len na okolnosti prípadu v
súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným stíhaním (zastavenie ktorého
alebo oslobodenie spod obžaloby je len podmienkou vzniku práva na odškodnenie). Článok 5 ods. 5
Dohovoru umožňuje taktiež odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími

ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie (väzbu), nie za ich celé trestné stíhanie
(porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012).

17. Námietka žalovanej o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v konaní nebola dôvodná vo vzťahu k
žalobcom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu (primárne podaním žiadosti
o predbežné prejednanie nároku zo dňa 2. septembra 2008 ako žiadosť o náhradu za vykonanú väzbu),

ktorý nárok súd prvej inštancie správne posudzoval aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, hoci nárok
na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 ZoZŠ. Právnym posúdením pritom súdy nie sú viazané.
Rozhodujúce boli preto skutkové okolnosti prípadu v opise rozhodujúcich skutočností. Nárok žalobcu,
v zmysle zásady súd pozná právo (iura novit curia), ako aj s prihliadnutím na citovanú judikatúru, na
náhradu nemajetkovej ujmy bol správne priznaný podľa § 5 ods. 1 ZoZŠ s prihliadnutím na čl. 5 ods. 1

a 5 Dohovoru (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 68/2010 a sp. zn. 6Cdo 37/2012). Nejednalo sa
preto o zmätočnosť napádaného rozhodnutia, ako ani o účelovú aplikáciu noriem.

18. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru
rozumie tak škoda materiálna, ako i nemateriálna (napr. rozhodnutia Wassink v. Holandsko, Tsirllis a.

Kouloumpas v. Grécko).

19. Pri určení rozsahu odškodnenia, ako je vyššie uvedené, je možné prihliadať len na okolnosti prípadu
v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným stíhaním (žalobca už v žiadosti o
predbežné prejednanie nároku túto skutočnosť jednoznačne vymedzil), preto priebeh, výsledok a dopad

trestného stíhania nepredstavovali okolnosti v súvislosti s rozhodnutím o väzbe a nebol daný dôvod, aby
súd prvej inštancie na nich prihliadal. Za významné bolo možné považovať len výkon väzby, nie celé
trestné konanie (ako to učinil súd prvej inštancie).

20. Žalovaná dôvodne v odvolaní vytýkala, že pri určení výšky priznaného nároku neboli vzaté do úvahy

napr. aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. ustanovenie § 5 ods. 1 veta druhá
zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, v zmysle ktorého
ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-
násobku minimálnej mzdy (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. MCdo 15/2012). Správne dôvodila, že
nemožno tiež opomenúť rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie

čl. 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napr. o prípad Winkler proti Slovenskej
republike (sťažnosť č. 25416/07, ktorým sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005
od 15. novembra 2005, priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur, prihliadajúc aj na čiastočné
odškodnenie Ústavným súdom SR sp. zn. III. ÚS 147/06 vo výške 70 000 Sk). V uvedenej veci Európsky
súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady Bruncko ods. 46-59 (15 000 eur), Kormoš ods.

57-69 (12 000 eur, po zohľadnení finančného zadosťučinenia Ústavným súdom 100 000 Sk), Kováčik
ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59, v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne neodlišoval. Určujúcimi
kritériami boli v uvedených prípadoch význam práva na osobnú slobodu a dĺžka doby nezákonnej
väzby. Primeranosť nemajetkovej ujmy je teda treba vždy posudzovať aj v kontexte s ďalšími právnymi
predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale

aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR a súdnej praxe.
Rozsah odškodnenia vyplýva aj z rozhodnutí v obdobných prejednávaných veciach, napr. rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 5Cdo 229/2012 zo 4. februára 2015, vzťahujúce sa na väzobné stíhanie od
24. mája 2004 do 14. apríla 2005 a následné oslobodenie spod obžaloby, s náhradou nemajetkovej
ujmy vo výške 9.750 eur (za 325 dní väzby prináležalo 30 eur/deň, dovolanie bolo odmietnuté sp. zn.

5Cdo 229/2012). Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/325/2012 bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 13 000 eur, za väzbu (od 29. júna 2004 do 1. júna 2005) ako obmedzenie výkonu
osobnej slobody človeka, s dopadom na ďalší osobný, rodinný a pracovný život. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 95/2016 odmietol dovolanie, vo veci náhrady nemajetkovej ujmyza 28 dní väzby vo výške 1.000 eur (poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
2357/2010 - 35 eur/deň väzby).

21. Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia, nestanovuje žiadne
hľadiská, jeho ustanovenie teda obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje aplikáciu tohto
pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a hodnotiace naplnenie (výklad) tohto pojmu vo svetle
týchto skutkových okolností (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012). Aplikáciu a výklad tohto
neurčitého právneho pojmu vo svetle skutkových okolností je súd povinný vždy vo svojom rozhodnutí

zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia, aj s
prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach (napr. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 147/06 zo 6. decembra 2006 a na neho nadväzujúci rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti SR, porov. uznesenie NS
SR sp. zn. 6Cdo 37/2012).

22. Najvyšší súd Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR“) v rozsudku sp. zn. 30Cdo 2357/2010
(uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk), v záujme jednotného rozhodovania súdov ČR,
naznačil výkladové pravidlá i v otázke odškodňovania nemajetkovej ujmy za výkon väzby, ktorá so
zreteľom na výsledok trestného konania zakladá nárok na odškodnenie. Pokiaľ ide o relevantné kritériá
vychádzal z rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý prihliada k povahe veci, k celkovej

dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom v osobnej sfére poškodenej osoby, pričom časové
okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pre
účely odôvodnenia výšky poskytnutého odškodnenia považoval za vhodné, podobne ako vo väčšine
európskych štátov, vychádzať zo sadzby stanovenej za jeden deň výkonu väzby. Z dôvodu, že judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva neposkytuje žiadne pevné vodítko a ani referenčný rámec, čo do

výšky peňažného odškodnenia, Najvyšší súd ČR vychádzajúc z úrovne odškodňovania v jednotlivých
európskych štátoch, ako aj zo životnej úrovne v ČR vyjadril, že adekvátnym odškodnením je čiastka v
rozmedzí od 20 eur až 60 eur (od 500 Kč do 1.500 Kč) za jeden deň trvania väzby, pričom v tomto rámci
súdpotompremietneinéokolnostisvojhoposudzovania.Kprijatémurozpätiuadekvátnehoodškodnenia
(20 eur až 60 eur) za jeden deň väzby je potrebné pristupovať orientačne, keďže rozhodnutie podlieha

úvahe súdu a v konkrétnom prípade ide o posúdenie ako závažne pôsobí držanie poškodenej osoby
vo väzbe z hľadiska plynutia času.

23. Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 posudzovalo konkrétne
primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, priznanej vo výške 300.000 Kč (nemajetková

ujma spôsobená nezákonnou väzbou za obdobie od 23. apríla 1997 do 20. októbra 1997, teda 181 dní,
cca 1650 Kč na deň, t.j. cca 66 eur, teda 11.946 eur). S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu
(psychický stav poškodeného vyústil do osobnostnej poruchy a následne plnej invalidity) bolo finančné
zadosťučinenie považované súdom za primerané.

24. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby
je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na
slobodu pohybu, právo na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na
základných právach a slobodách, ako i ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. Pôsobí stres, neistotu,
úzkosť a pod., pričom je treba prihliadať i k ďalším individuálnym okolnostiam prípadu, a to možnostiam

kontaktu poškodenej osoby s rodinnými príslušníkmi a okolím, dopadom na profesný život jedinca, jeho
spoločenskú povesť a česť. V uvedenom ohľade môže byť relevantná aj skutočnosť, že informácia o
zatknutí a vzatí do väzby bola šírená (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
2357/2010).

25. Špecifickým prípadom, keď sa pôvodné zákonné obmedzenie slobody, optikou vnútroštátnej úpravy,
stáva nezákonným v dôsledku oslobodenia spod obžaloby a predpokladom odškodnenia, je založenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vykonaním väzby. Rozhodnutie o väzbe v takomto prípade
zdieľa režim judikatúry Ústavného a Najvyššieho súdu ČR, že takéto rozhodnutie o väzbe nemalo
byť vôbec vydané (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010). Je nevyhnutné

rešpektovať tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, i vo vzťahu k spôsobu určenia formy a
výšky zadosťučinenia, hoci neposkytuje úplne jasný návod k jej určeniu (relevantné sú závery pokiaľ ide
o vymedzené kritériá pri stanovení formy a výšky odškodnenia, ktoré je nutné vziať do úvahy).26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že došlo k zásahu do najzákladnejších
práv žalobcu, keďže samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu,
práva na súkromie a rodinný život, ako i na dôstojnosť a česť, povesť dotknutej osoby. Výkon väzby tiež

nepochybne negatívne vplýva na psychiku človeka (spôsobuje stres, neistotu, úzkosť).

27. S poukazom na vyššie uvedené kritéria priznávania finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy,
odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie a ním priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur považuje za neprimeranú. Nebolo možné súhlasiť ani so

záverom, že uplatnená výška zodpovedá subjektívnemu ohodnoteniu prežitej ujmy v peniazoch, keďže
je potrebné vychádzať zo záverov judikatúry o dopadoch väzby na osobnostné práva (práva na osobnú
slobodu, obmedzenie súkromného, rodinného života, odčlenenie od najbližších a pod.), pričom ide o
zásah do osobnostných práv v rovnakej miere, akú by objektívne pociťoval každý subjekt, ktorý by
sa ocitol v rovnakej alebo porovnateľnej situácii ako žalobca, so zohľadnením individuálnych okolností
prípadu.

28. Okrem vyššie uvedených dôsledkov v nemajetkovej sfére poškodeného subjektu, teda okrem
samotného obmedzenia osobnej slobody, súd prvej inštancie prihliadal aj na fakt, že o existencii
trestného konania verejnosť informovali tlačové periodiká článkom, v periodiku s pôsobnosťou na celom
území SR. Vplyv tejto skutočnosti, najmä v súvislosti so spoločenským postavením alebo profesným

životom žalobcu, preukázaný nebol. Okrem toho ak by k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby
došlo zo strany iného subjektu s právnou subjektivitou, nesie vlastnú zodpovednosť za prípadný zásah
do týchto práv (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007).

29. K základným kritériám odškodňovania nemajetkovej ujmy patrí povaha trestnej veci ako typová

závažnosť trestného činu, pre ktorý bola poškodená osoba väzobne držaná. Posudzovaná vec sa týkala
trestného činu nedovoleného ozbrojovania (§ 158 ods. 1, 2 písm. b/, ods. 4 písm. a/, ods. 5 písm. b/
Trestného zákona) a dôvodom vzatia žalobcu do väzby bola dôvodná obava, že v prípade ponechania
na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti (§ 67 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku).

30. Pri posudzovaní druhého kritéria, celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody poškodenej osoby,
bolo vychádzané zo žalobcom vymedzeného obdobia výkonu väzby, t. j. od 30. marca 2003 do
13. januára 2004, t. j. 290 dní (v prípade označenia počtu dní v žalobe došlo k numerickej
nepresnosti, avšak obdobie trvania väzby bolo vymedzené žalobcom jednoznačne, dátumom jej začatia
a prepustenia žalobcu na slobodu). V rámci plynutia uvedenej doby je možné rozlíšiť dve časové

obdobia, keďže približne v polovici výkonu väzby žalobca začal preukazovať prevod vlastníctva k
strojom a nástrojom, ktoré mali byť spôsobilé na výrobu, resp. úpravu zbraní alebo súčiastok zbraní
a v konaní bol vypracovaný znalecký posudok, ktorým podľa odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku
nebolopreukázané,žestrojeanástroje,ktorýchexistenciaužalobcuboladôvodomväzby,bolispôsobilé
na výrobu, resp. úpravu zbraní alebo súčiastok zbraní (uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5Tpo

53/03 z 13. januára 2004 bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí
žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby, s odôvodnením, že žalobca krajskému súdu predložil doklady, z
ktorýchvyplýva,žesústruhabrúskaboli15.júla2003predanétretejosobe,tedadôvodtzv.pokračovacej
väzby už neexistuje).

31. Z hľadiska následkov v osobnej sfére žalobcu ako poškodenej osoby bolo potrebné konštatovať,
že výkon väzby, vrátane zadržania, je psychicky traumatizujúci, už z prirodzenej povahy zásahov do
slobodypohybu,akoajdoprávanasúkromieavýkonväzbysámosebepredstavujeujmunazákladných
právachaslobodáchpoškodenejosoby,akoajľudskejdôstojnosti.Suvedenýmsatiežspájajúnegatívne
emócie, psychické stavy i pocity. Väzba predstavuje aj odlúčenie od rodinných príslušníkov, separáciu

s okolím, s čím súvisí aj porušenie práva na rodinný a profesný život, povesť a česť vo vzťahu k okoliu.

32. Hoci je väzba považovaná za nezákonnú ako celok (od zadržania po prepustenie žalobcu),
odškodňovacia čiastka v rozmedzí rámca stanoveného vyššie uvedenou judikatúrou a rozhodnutiami
vyšších súdov, z hľadiska hodnotenia prvej polovice obdobia výkonu väzby by sa blížila k dolnej hranici

judikatúrou ustáleného intervalu a v druhej polovici k hornej hranici intervalu rozpätia. Je potrebné uviesť,
že označené rozpätie má len orientačný charakter s cieľom zabrániť zjavne neprimerane nízkym alebo
vysokým sumám odškodnenia.33.Súdprvejinštanciesprávnekonštatovalvzniknárokužalobcunaprimeranéfinančnézadosťučinenie,
majúc za preukázanú potrebu zmierniť nemajetkovú ujmu spôsobenú vykonanou väzbou. U žalobcu
nebola diagnostikovaná žiadna osobnostná porucha, neliečil sa ambulantne, ani nebol hospitalizovaný,

pričom nebolo tvrdené špeciálne osobnostné nastavenie žalobcu, pre ktoré by väzba pôsobila na
neho inak než na bežne zdravého človeka. Tvrdenie o prechodnej depresii a úbytku na váhe žalobcu
nepredstavovali skutočnosti, hodné ďalšieho dokazovania, keďže neboli spôsobilé výraznejšie ovplyvniť
posúdenie nemajetkovej ujmy u žalobcu.

34. Na ďalšie skutočnosti, ktoré mali preukazovať intenzitu ujmy žalobcu a jeho rodiny (nemožno
zamestnať sa, vznik cukrovky, nutnosť predať nehnuteľnosť, psychické problémy manželky) súd prvej
inštancie neprihliadal a v súvislosti s uvedeným posúdením žalobca nevyjadril nesúhlas (podaním
opravného prostriedku).

35. S poukazom na povahu a závažnosť zásahu do základného práva žalobcu, dopad na jeho osobu

a zhodnotiac komplexne i všetky tri základné kritériá odškodňovania nemateriálnej ujmy, odvolací súd
i s poukazom na vyššie označenú kazuistiku a rozhodnutia vyšších súdov, judikatúru, dospel k záveru,
že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná rozsudkom súdu prvej inštancie sumou 20.000 eur je
neprimeraná (hodnota odškodnenia za jeden deň výkonu väzby by predstavovala sumu 68,97 eur, v
trvaní 290 dní). Skutkové okolnosti prípadu neodôvodňovali prekročenie maximálnej hranice intervalu

adekvátneho odškodňovania (vychádzajúc z úrovne odškodnenia jednotlivých európskych štátov,
vrátane životnej úrovne v Českej republike a Slovenskej republike). Priemerná výška odškodnenia, i s
prihliadnutím na vyššie uvedené rozlíšenie dvoch časových období výkonu väzby, predstavuje približne
40 eur, za jeden deň trvania väzby, čo v prípade 290 dní celkového trvania výkonu väzby činí sumu
11.500 eur. Vo vzťahu k predpisom upravujúcim odškodnenie (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní

osôb poškodených násilnými trestnými činmi) priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nepresahovala
maximálnu výšku prípustnej peňažnej náhrady.

36.Predmetomodvolaciehokonaniaboloajpreskúmanienárokužalobcunaposkytnutiezadosťučinenia
formou ospravedlnenia, posudzované súdom prvej inštancie podľa ustanovení § 13 ods. 1 a 2 O. z.,

ako neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie žalobcom navrhované písomné
ospravedlnenie zo strany žalovanej považoval za dôvodné, považujúc ho za zadosťučinenie za prežité
trestné konania a s ním súvisiacu väzbu. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu a tiež aj objektívna spôsobilosť tohto zásahu privodiť
ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené pre vznik právneho

vzťahu, obsahom ktorého je právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovenia § 11 a nasl. O. z..
Prvotne je však nutné riešiť otázku vecnej pasívnej legitimácie v konaní, teda otázku, kto je subjektom
zásahu, t. j. nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti,
alebo odstrániť následky zásahov, či poskytnúť primerané zadosťučinenie.

37. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z
účastníkov nositeľom oprávnenia (aktívna legitimácia) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti
(pasívna legitimácia). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu
žaloby.

38. Súd prvej inštancie sa otázkou, či žalovaná je v danom právnom vzťahu nositeľkou povinností
výslovne nezaoberal a keďže žalobe v tejto časti tiež vyhovel, možno usúdiť, že vychádzal z danosti
vecnej pasívnej legitimácie žalovanej.

39. Podľa tvrdení žalobcu k zásahu do jeho osobnostných práv došlo postupom, ako i rozhodnutiami,

orgánov činných v trestnom konaní (vzatím do väzby a obmedzovaním osobnej slobody), ako i
informovaním verejnosti o existencii trestného konania žalobcu. Žalovaná však predmetné rozhodnutie
nevydala, vytýkaného konania sa nedopustila a preto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na
zadosťučinenie písomnou formou nemôže byť považovaná za subjekt zásahu (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3Cdo 201/2007 z 30. júla 2008). Žalovaná preto dôvodne namietala v tejto časti napádaného

rozhodnutia nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie v konaní. Štát (Slovenskú republiku) ani
ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)
nemožno stotožňovať s odlišnými subjektmi (orgánmi činnými v trestnom konaní, policajnými orgánmi,
prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnúzodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb (porov. rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3Cdo 201/2007). Vzhľadom k tomu, že žalovaná nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku
na zadosťučinenie formou písomného ospravedlnenia nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, bol daný

dôvod na zamietnutie žaloby v tejto časti, z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie. Žalobca
pritom rozlišoval uplatnené nároky na náhradu ujmy, a to materiálnej ako i nemateriálnej, spôsobenej mu
orgánmi štátu a tieto nároky si uplatnil aj v rámci žiadosti o predbežné prerokovanie nároku z 2.9.2008
(podľa § 9 a nasl. ZoZŠ)

40. V prípade porušenia Dohovorom garantovaného práva je možné priznať odškodnenie
(zadosťučinenie) aj v inej forme než len v peniazoch (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 30Cdo 2357/2010). Hoci nie je možné vylúčiť, že jednou z foriem odškodnenia nemajetkovej
ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru môže byť aj požadované ospravedlnenie štátu za ujmu spôsobenú
poškodenému subjektu, v danom prípade sa žalobca domáhal ospravedlnenia až v priebehu konania,
ako satisfakčného nároku za zásah do ochrany jeho osobnosti, nie však ako nároku na náhradu škody,

ktoré odškodnenie môže mať aj podobu morálnej satisfakcie. V prípade nároku na ospravedlnenie za
nezákonné pozbavenie osobnej slobody voči štátu išlo by o nárok, ktorý podlieha najskôr predbežnému
prerokovaniu nároku podľa § 9 ods. 1 ZoZŠ. Povaha predbežného prerokovania nároku má však
obligatórny charakter, lebo v prípadoch, pre ktoré je predpísané (aj v prípade nároku na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe) bráni súdnej realizácii nároku a predstavuje procesnú

podmienku súdneho konania. Zo žiadosti žalobcu o predbežné prejednanie nároku vyplýva, že nárok
na ospravedlnenie, ako nepeňažnej formy odškodnenia, uplatnený z titulu nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe, predbežne prerokovaný nebol (v žiadosti absentuje). Absencia
predbežného prejednania nároku podľa § 9 ZoZŠ by tak bola prekážkou prejednania nároku na súde
(procesná podmienka súdneho konania by nebola naplnená a takýto nárok by preto nebolo možné

prejednať).

41. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zmenil podľa § 388 CSP a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi len náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 11.500 eur v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (prihliadajúc podľa §

232 ods. 3 CSP na žalovanou tvrdenú administratívno-časovú náročnosť úhrady a schvaľovací proces,
ktoré žalobca nenamietal) a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

42. O náhrade trov odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP, v zmysle
ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej

inštancie. Napriek tomu, že žalobca mal vo veci peňažného nároku úspech len čiastočný, rozhodnutie
o výške peňažného plnenia (v časti) záviselo od úvahy súdu, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na
priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu (v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta vypočítava z výšky súdom priznaného plnenia). Žalobcu bolo preto potrebné považovať za
stranu konania, ktorá mala vo veci peňažného nároku úspech. Odvolací súd preto rozhodol tak, že

žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako i odvolacieho
konania, v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa na účely rozhodnutia

o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú (v takom prípade treba samostatne posúdiť
mieru úspechu a neúspechu účastníkov, porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo
11/2011). V časti uplatňovaného nároku na morálne ospravedlnenie bol žalobca neúspešný, vzhľadom
na zamietnutie žaloby v tejto časti nepeňažného nároku. Nárok na náhradu trov konania vznikol preto
podľa § 255 ods. 1 CSP žalovanej. Prihliadajúc na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle §

257 CSP, žalovanej náhrada trov konania priznaná nebola. Dôvody hodné osobitného zreteľa boli
vzhliadnuté predovšetkým v charaktere konania, ktorým sa žalobca domáhal svojich nárokov voči
štátu, zodpovedného za väzbu žalobcu, ktorý bol oslobodený spod obžaloby. Nebolo by v súlade s
požiadavkou spravodlivej náhrady trov konania žalobcovi ako poškodenému subjektu ukladať povinnosť
nahradiť trovy konania žalovanej (keďže bol úspešný v rozhodujúcej časti žalobného návrhu, a to

peňažnéhoodškodneniazavadnépozbaveniejehoosobnejslobody).Sohľadomnakonkrétneokolnosti
prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé
riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k
výkonu súdnictva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 147/08).44. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.