Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/177/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200337
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcu Piotra
Seweryna Zieliňskeho - GreenAdvice, so sídlom Karpatská 754/7, Svidník, právne zastúpeného JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti A. S. J., bytom R. XX/XX, J., N.
republika, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 54633-2/2013-BA zo dňa 18.
decembra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. januára 2015, č.k.
5S/21/2014-30, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. januára 2015, č.k.
5S/21/2014-30, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomz21.januára2015 č.k.5S/21/2014-30 KrajskýsúdvPrešovezamietolžalobuo
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 18. decembra 2013 číslo: 54633-2/2013-BA. Náhradu
trov konania súd účastníkom nepriznal.
Rozhodnutím z 18. decembra 2013 č. 54633-2/2013-BA žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a

potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice z 09. septembra 2013 č. 90709-1/2013-
KEM, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol, že pánovi A. S. J., nar. XX. O.XXX nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi žalobcu od 01. júla 2011 podľa slovenskej legislatívy.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobca v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-
dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv.

Podľa názoru krajského súdu nedodržanie procesných lehôt na vydanie rozhodnutí nemá vplyv na
zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z obsahu žaloby bolo podľa názoru krajského
súdu evidentné, že žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv ako účastníka konania,
ale porušenie práv zamestnancov. Za nedôvodnú považoval krajský súd námietku, že žalovaná ako aj

organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkovésporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku
na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej
triedy. Tretia časť zákona o sociálnom poistení súčasne v § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná

zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný
stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady. Z § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci
dokazovania vykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného
stavu vo veci rozhodla. Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že bola porušená

zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je podľa jeho
názoru nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli
zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom je známou skutočnosťou, že prvostupňové
a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne
odôvodnené. Rozhodnutia správnych orgánov považoval krajský súd za vydané v súlade s § 209 ods. 4
zákona o sociálnom poistení, lebo v odôvodneniach rozhodnutí správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti

boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych
predpisov, na ktorých základe rozhodovali. K ostatným námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí
v oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že
žalobca v žalobách nenamietal porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom
takýto postup zakazoval, ani subjektívne práva žalobcu, ktoré mali byť porušené. Žalobu

preto krajský súd ako nedôvodnú zamietol.

Rozsudok krajského súdu napadol žalobca včasným odvolaním. Navrhol rozsudok zmeniť, rozhodnutia
správnych orgánov oboch stupňov zrušiť a žalobcovi priznať vyčíslenú náhradu trov konania. Mal za
to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

dotýkajúcim sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej a jej pobočky ako aj postupu im
predchádzajúceho a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca
tvrdil, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých jeho subjektívnych
práv, konkrétne práva na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné
administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv.

dobrej správy (good administration), právo na dodržiavanie základných zásad
správneho konania a porušenie subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých
podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Namietal, že v
dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom
nových,pretožeichpríslušnéorganizácieodmietajúzaregistrovaťpreplateniesociálnehoazdravotného

poistenia na území Slovenskej republiky. V dôsledku toho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie,
v ktorej pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky s
obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie
za neplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory. Rozhodnutie žalovanej označil za nepreskúmateľné
a arbitrárne. Nesúhlasil s argumentáciou prvostupňového súdu o tom, že zo žaloby nevyplýva

žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Už aj len porušenie základných zásad správneho konania,
ako v tomto prípade, je porušením subjektívnych práv žalobcu ako účastníka správneho konania.
Namietal tiež, že nemal možnosť vyjadriť sa k argumentom súvisiacim s
nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, nakoľko po prvýkrát boli spomenuté
ažvdruhostupňovomrozhodnutížalovanej.Opakovanepoukázalnalistžalovanej-oznámenie,týkajúce

sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo
dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
DepartmentUbezpieczeniSladek)otom,žezamestnancižalobcuaďalšíchvybranýchzamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu
a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek, čím

podľa jeho názoru došlo k neprípustnému prejudikovaniu rozhodnutia v odvolacom konaní. Trval na
tom, že do kompetencie žalovanej nepatrí kompetencia na uskutočnenie kontroly a namietal aj spôsob
jej vykonania. Žalobca namietal, že nie je jeho povinnosťou preukazovať, aký právny predpis žalovaná
porušila,aležalovanáakosprávnyorgánjepovinnáuviesťrelevantnéprávneustanovenia,podľaktorých
v konkrétnej veci rozhodla. Z preberania a distribúcie letákov má žalobca vyhotovené fotografické

záznamy, roznášanie letákov kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy,
čo podľa jeho názoru jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky.
Má za to, že rozhodujúcim by bolo vyžiadanie si stanoviska daňového úradu, nakoľko žalobca je
subjektom registrovaným na DPH a pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazya každý rok podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva rozsah a obsah činnosti
žalobcu. V súvislosti s preukázaním uvedených skutočností poukázal žalobca tiež na skutočnosť, že
predložil tzv. reporty (správy) dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Ďalej namieta, že došlo k

neprípustnej retroaktivite v rozhodnutiach žalovanej. V predchádzajúcich rokoch vykonala organizačná
zložka žalovanej ako aj inšpektorát práce u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky -
ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani čo sa týka skutočného miesta podnikania
v Slovenskej republike. Kontrola vykonaná v marci 2013 už zistila závažné nedostatky odôvodňujúce
retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov. Aj podľa „praktickej príručky"

prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie
spätne.

Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu pridržiavala svojich predchádzajúcich vyjadrení a
uviedla, že vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky,
ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území SR, na základe

podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských
zamestnávateľov"vzbudzujúcehopodozreniezozneužívaniasystémuverejnéhozdravotnéhopoistenia.
Ide o zamestnávateľov, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom
vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 do 50,00 eur mesačne a pracovná činnosť
v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti

dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že
zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak už bol vystavený
formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti
formulárov a po ukončení ich platnosti Sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia

dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Uviedla, že ako inštitúcia príslušná na určenie uplatniteľnej
legislatívy zodpovedá za správnosť údajov uvedených vo formulári E 101/PD A1, a je povinná
kedykoľvek zvážiť, na základe relevantných skutočností, oprávnenosť vydania týchto formulárov, resp.
či ich vydané bolo v súlade s právom. K ďalším námietkam žalobcu uviedla, že Sociálna poisťovňa
svojím rozhodnutím nezasahuje do jeho majetkových práv, pretože nerozhoduje o jeho odvodovej

povinnosti, ale o nevzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnancov podľa slovenskej
legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol povinný platiť poistné na sociálne
poistenie. Preto žalobca nie je rozhodnutím Sociálnej poisťovne dotknutý na svojich majetkových
právach.Napreukázaniereálnehovýkonučinnostizamestnancovnepostačujelenformálnymspôsobom
deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami, mesačnými dochádzkami

zamestnancov. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z
dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukázala na to, že počet hodín, ktoré majú
zamestnanci za mesiac odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené
pochybnosti o rentabilnosti. Ako inštitúcia zodpovedná za riadne uplatňovanie koordinačných nariadení
je žalovaná toho názoru, že pri posudzovaní žiadostí je povinná skúmať aj charakter činnosti danej

spoločnosti, pretože ak ide o čisto prevádzkovú činnosť spoločnosti, nie sú splnené podmienky uvedené
v hlave II základného nariadenia. Keďže daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, stanovisko
daňového úradu v tomto smere by bolo právne irelevantné. K námietke žalobcu, ktorou poukázal
na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna 2012, uviedla,
že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie

prvostupňového orgánu. Žalovaná svoj právny názor prehodnotila a následne vo všetkých ostatných
obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých
účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, potvrdila.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s.

p."). V zmysle § 492 ods. 2 S. s. p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 246c ods. 1 O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti.Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca nenamietal porušenie vlastných subjektívnych
práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí, žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné

nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť,
keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca priaznivejšie
rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou
osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto
kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo
dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „ Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o
žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom
správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň
musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha,
ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené

na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň
potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte
k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie."

Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu, že postupom žalovanej a jej
organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých jeho subjektívnych práv, keď vo vzťahu k porušeniu
práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej
správy, práva na dodržiavanie základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval, konkrétne v
čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu, že došlo aj k porušeniu

jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva
na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s
udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho sa dostáva
do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať
zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo

zákaziek a hrozia mu aj sankcie za neplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za
relevantné nepovažoval, nakoľko žalobca argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o
zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území SR pracovať z
dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a
zdravotného poistenia na území SR. Na uvedené argumenty nebolo možné prihliadnuť aj z dôvodu, že

tieto nenamietal riadne a včas v žalobe ale až v odvolacom konaní (§ 250j O.s.p.).

Záverykrajskéhosúduotom,žežalobcanebolaktívnehmotnoprávnelegitimovanouosobousúsprávne.
Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych
práv, ale práv pribratého účastníka - žalobcovho zamestnanca. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja

ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal, nakoľko
v konaní úspešní nebol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.